Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. máj 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413205218
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413205218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanej:
Slovenskej republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v
konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Kežmarok č.k. 2C/229/2013-25 zo dňa 27.01.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol a

žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie poukazujúc na ust. z.č. 514/2003 Z.z., §§ 41, 44 z.č. 233/1995 Z.z. a Ústavu SR
odôvodnil tým, že predmetom konania bol nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Poprad, ktorý podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonnej lehote
nevydal rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti
povinnému H. W., vedenej pod sp. zn. Ex 5332/2008. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup

spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Súd prvého stupňa mal za to, že nemožno všeobecne
rozhodnutiesúdupozákonomstanovenejlehoteposudzovaťbezďalšiehoakonesprávnyúradnýpostup
súdu. Obzvlášť v exekučných konaniach, kde sa pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie
na podklade exekučných titulov, najmä rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc, 15 dňová
lehota na vydanie poverenia javí ako výrazná prekážka pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie.
Nakoniec z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, 15 dňová lehota je stanovená na

udelenie poverenia súdom, ktorý ho vydá v prospech exekútora na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí v lehote 15 dní, táto lehota už neplatí na posudzovanie zákonnosti
exekučného titulu a rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Podmienkoupriznanianárokunanáhraduškodyjepreukázaniepredpokladovvznikunárokunanáhradu
škody ktorými sú:
- existencia nesprávneho úradného postupu,

- vznik škody,
- príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.Zo spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 13 Er 376/2008 zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 01.10.2008 a poverenie bolo vydané dňa 16.10.2008.

Podľa súdu prvého stupňa žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal základ nároku,
teda vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Z tohto dôvodu neboli splnené základné zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, preto žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná si náhradu trov konania síce
uplatnila, ale nevyčíslila, avšak z obsahu spisu nevyplývalo, že by jej nejaké trovy vznikli, preto jej súd
ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.

Vo svojom odvolaní uviedol, že bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa názoru žalobcu súd prvého
stupňa sa nesprávne inšpiroval novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z., keďže interpretoval hmotné právo, ktoré ešte nebolo súčasťou právneho poriadku v čase, kedy
vznikla právna skutočnosť, na základe ktorej sa uplatnil nárok žalobcu. Pritom sudcovia pri výkone

svojej funkcie sú nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
a zákonom. Tiež súd neodôvodil to, prečo podľa jeho názoru účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty, pritom táto okolnosť existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvorí legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a na to nemal oprávnenie. Súdu neprisluší polemizovať o

vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd ma aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
de lege ferenda sú neprípustné. Štrasburský súd opakovane poukázal na to, že zodpovednosť štátu za
prieťahy vzniká vtedy, ak súdy konajú nenáležite a dĺžku konania neovplyvňujú mimosúdne faktory, t.j.
nárast ekonomickej trestnej činnosti, resp. rozsah nevybavenej, súdnej agendy. S poukazom na vyššie
uvedené navrhol, aby bolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď
nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení

jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehotaneplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a

povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne (retroaktívne) vychádzal z ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní. Argumentácia súdu prvého
stupňa je zrejmá z odôvodnenia jeho rozhodnutia, pričom sa netýka ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 ale v znení účinnom ku dňu podania návrhu. Preto tento
odvolací dôvod odvolací súd považoval za nedôvodný.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v
konaní konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,

d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné konštatovať, že zo spisu a výpisu zo spisu Okresného súdu Poprad
vo veci sp. zn. 13 Er 376/2008 odvolací súd zistil, (rovnako ako aj súd prvého stupňa) že žiadosť o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcieboladoručenásúdudňa01.10.2008.Poverenienavykonanie
exekúcie bolo vydané dňa 16.10.2008. Z uvedených skutočností odvolací súd považuje za preukázané,
že v predmetnej veci nebolo rozhodnuté po uplynutí lehoty stanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, že k žiadnym prieťahom vo veci nedošlo.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
podľa ktorých žalobca ani navyše neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľkonepredložil na súde relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú
jeho námietky uvedené v odvolaní právne irelevantné.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že

táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.

Takisto je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola, a odvolací súd uvádza, že ani nemohla byť
preukázaná príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci (ktorý

v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom
škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľ ide o tzv. nedôveryhodnosť údajov, na ktorej údajne založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa,
je potrebné konštatovať, že táto otázka nie je právne významná.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca bol viacerými výzvami
zo strany súdu vyzvaný na predloženie listinných dôkazov, avšak na tieto nereagoval, najmä pokiaľ ide o
dôkazyovznikunemajetkovejujmy,prípadnedôkazopredbežnomprerokovaní nárokovpodľa§15ods.
1zákonač.514/2003Z.z.Právnevýznamnoutedaniejeotázkadôveryhodnostialebonedôveryhodnosti

údajov poskytnutých žalobcom v tomto konaní, ale okolnosť, že žalobca svoje nároky uplatňované v
konanínijakýmspôsobomnepreukázal,najmäzpohľadupreukázaniapríčinnejsúvislostimedziúdajným
nesprávnym úradným postupom zo strany súdu prvého stupňa a eventuálnym vznikom škody, ktorá
napokon taktiež preukázaná nebola.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na vyššie uvádzané skutočnosti nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími
námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované a to postupom podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p., keďže ide o návrhové konanie a žiaden z účastníkov nepodal v odvolacom konaní návrh
na priznanie trov odvolacieho konania, o trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované. Navyše
žalobca ako neúspešný účastník by nemal právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej

žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.