Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 23, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/239/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233409
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233409.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/242/2012-54 zo dňa 07.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby mu odporca
nahradil majetkovú škodu vo výške 125,- eur a nemajetkovú ujmu vo výške 330,- eur. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nesprávny súd zamietol.
Okresný súd skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Konštatoval, že navrhovateľ návrh na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd odôvodnil najmä tým, že
navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina
nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak navrhovateľ s týmto rozhodnutím nesúhlasí, tvrdí, že sú
objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina. Rozhodnutie krajského

súdu hodnotí navrhovateľ ako nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a
osobitneprávanazákonnéhosudcu(č.l.48ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky)aprávanaprerokovanie
veci nestranným súdom, tiež základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t. j. práva na nestranný súd
zriadený zákonom. Z uvedeného dôvodu podal navrhovateľ sťažnosť na Ústavný súd SR.
Okresný súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa ust. § 109 ods.

1 písm. b) O. s. p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré
je rozhodnutím konečným, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by
súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť.Podľa záveru okresného súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.
s. p. Toto ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo
povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie

neprerušil z identického dôvodu, teda z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným
spôsobom tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/242/2012.
Zároveň okresný súd dospel k záveru, že prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom
samotného návrhu na začatie konania. Preto zo všetkých uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na

prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol a vec
prejednal.
O nároku navrhovateľa rozhodol prvostupňový súd podľa § 27 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. a), d), ods. 2, §
5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu s účinnosťou do
31.12.2012, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, čl. 48 ods.

2 prvá veta Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Prvostupňový súd konštatoval, že navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ďalej konštatoval, že všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný

postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.
Nesprávny úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu a podľa konkrétnych okolností bolo potrebné v danej veci správnosť úradného

postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup smeruje.
Okresný súd nemal za preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup, nakoľko ako je už uvedené exekučným

titulom bol rozhodcovský rozsudok, pričom žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa
05.08.2010, pričom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aplikovaného na súdenú vec, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d), teda ak je
exekučný titul rozhodcovský rozsudok.
Okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/1997 zo dňa 29.06.1999, podľa

ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/2004 - nesprávny úradný postup možno
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo
účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho

orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou
súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Podľa okresného súdu je teda zrejmé, že
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola

škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a
vydanie rozhodnutia možno považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Tiež konštatoval,
že rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie
materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno
považovať za nesprávny úradný postup súdu.

Ďalej dôvodil, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR).
Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinnásúvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho
znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I. ÚS 476/2012, IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS

93/03).
Prvostupňový súd ďalej vo svojom odôvodnení konštatoval, že nesprávny úradný postup má značný
význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Úprava
zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako dôsledkov nesprávneho
úradnéhopostupuumožňujeriešiťsporyužnavnútroštátnejúrovnianiepredÚstavnýmsúdomSRalebo

Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP
teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu
vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko,
rozsudok zo dňa 16. septembra 1996).
Tiež uviedol, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj
právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a

napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom
konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní
tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so
žiadosťou o jeho rozhodnutie.
V danom prípade je podľa okresného súdu nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť

o žiadosti o udelenie poverenia a v prípade udelenia poverenia bol súd povinný vydať ho do 15 dní
od doručenia žiadosti, pričom súd poverenie v tejto lehote nevydal. Prvostupňový súd však skúmal, či
nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť
takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C
40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Podľa okresného súdu je

nepochybné, že žiadosť o poverenie bola na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia
vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Poukázal na problematiku spotrebiteľských vzťahov
a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, bolo povinnosťou súdu aj v rámci
exekučnéhokonaniaskúmaťtotorozhodcovskérozhodnutiespoukazomnarozhodnutieSúdnehodvora
Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira,

podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí,
pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim
alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať

takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). S poukazom na
uvedené okresný súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania
rozhodcovského rozhodnutia. Zároveň zdôraznil, že v zmysle ustanovení smernice Rady 93/13/EHS

(čl. 3 ods. 1 písm. t/), každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne
podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti
o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným
súdnym exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje
poverenia na žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia

a posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie okresný súd nemal k dispozícii všetky potrebné
podklady a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej
ochrany spotrebiteľov, nie je možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie
poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s poukazom na zvýšenú
ochranu spotrebiteľa, prípadne jej nedodržanie nie je závažné, resp. nie je tak závažné, ako by závažné

bolo porušenie ochrany spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov.
Súd teda posúdil, že nevydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote bolo síce porušením zákona,
ale z objektívnych dôvodov, prihliadajúc na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Napokon okresný súd
vyhodnotil, že došlo k porušeniu práva, ale vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti ako je dĺžka
porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s

poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov, okresný súd mal za to, že konštatovanie takého porušenia
je dostatočným zadosťučinením.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd s poukazom na predmet tohto konania, správanie
navrhovateľa a postavenie navrhovateľa ako podnikateľského subjektu, ako aj na závažnosť porušeniasúdu, a v rámci svojej úvahy posúdil, že iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zároveň zdôraznil,
že navrhovateľ ani ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu, ani nemajetkovú ujmu. Tvrdená

škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými
prieťahmi. Napokon konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného
súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
O náhrade trov konania okresný súd rozhodol na základe ust. § 142 ods. 1 O. s. p, v zmysle ktorého
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. navrhovateľ riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s

označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom.
Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov
v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím,
že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských

súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby
konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca.
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.

2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí
žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, čo zakladá porušenie
práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností konať pred súdom. Navrhovateľ
ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Navrhovateľtvrdí,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť navrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo navrhovateľa
na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia

akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114
ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým
základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia

pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné prenedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej

ujme. Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného

pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo. Navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci

zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek

tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu
nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.
s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219

ods. 1 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami

súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2
O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého
stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací
súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku

nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené v krátkom
časovom predstihu pred pojednávaním, preto nebolo efektívne zasielať ho protistrane a postačujúcim
sa javilo jeho oboznámenie, resp. jeho doručenie na pojednávaní. Dôvody uvedené navrhovateľom

nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto spočívali v námietke, že
navrhovateľovi bolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina, s
týmto rozhodnutím však nesúhlasí a tvrdí, že existujú objektívne dôvody na vylúčenie všetkých sudcov
Okresného súdu Žilina.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť

realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 9NcC/227/2013-18

zo dňa 19. februára 2013, že sudca Okresného súdu v Žiline JUDr. Peter Hrnčiar je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci s tým, že ostatní sudcovia Okresného súdu v
Žiline, t. j. aj JUDr. Beáta Svediaková nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu
možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým

skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.

Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný
súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil,s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky prípadnej zaujatosti sudcov patrí medzi
otázky, ktoré sú všeobecné súdy oprávnené riešiť a o tejto otázke právoplatne rozhodli.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Dokazovanie
bolovykonanévýlučneoboznámenímlistínnachádzajúcichsavspise,akoajoboznámenímexekučného
spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/422/20011, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie úradného

postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, čo malo zároveň spôsobiť vznik prieťahov
v konaní.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že žiadosť o vydanie poverenia došla súdu dňa 07.02.2011, okresný súd
na danú vec správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, keď
toto ustanovenie bolo doplnené tak, že 15-dňová na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených). Hoci v tomto ustanovení rozhodcovský rozsudok za exekučný titul
expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od 01.06.2011), napriek tomu
treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
považovať aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z. z.
Súd vychádza z teleologického výkladu zákona. Vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41

ods. 2 písm. d) sa podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených sa rozumejú rozhodcovské rozsudky. Zmyslom a účelom predchádzajúcej novelizácie
Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zákon č. 144/2010 Z. z.) bolo zaviesť širšiu kontrolu
materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych exekučných titulov, ku ktorým rozhodcovský

rozsudok patrí. V zmysle uvedeného výkladu sa 15-dňová lehota na vydanie poverenia na daný
prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok. Do
úvahy preto neprichádza vznik nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty.

Hoci v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a 15-dňová lehota sa na daný
prípad nevzťahovala ani na vydanie poverenia, odvolací súd má za to, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, a to jeho logického a gramatického výkladu vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá. Uvedené sa opiera aj o judikatúru ústavného
súdu, viď uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 112/2013-17 a uznesenie II. ÚS 245/2013-17.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcom
v nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na vykonanie úkonu súdu alebo vydanie rozhodnutia.

V predmetnej veci sa rovnako možno stotožniť so záverom okresného súdu, že nedošlo k prieťahom v
konaní, vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

Rozhodnutie okresného súdu, ktorým čiastočne zamietol žiadosť o vydanie poverenia, ktoré bolo vydané

cca do 5 mesiacov po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote. Vzhľadom
na povinnosť exekučného súdu preskúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný navrhovateľ inicioval pred okresným súdom
značne vysoký počet exekučných konaní, rozhodnutie súdu v lehote nepresahujúcej dva mesiace od
podania návrhu možno považovať za rozhodnutie v primeranej lehote a prieťahy konštatovať nemožno.

Rovnako rozhodnutie okresného súdu, ktorým vydal poverenie vo zvyšku uplatnenej pohľadávky dňa
13.07.2011 potom, ako bolo rozhodnuté o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda
cca po viac ako 5 mesiacoch po doručení žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote, a
to z rovnakých dôvodov, ako bolo vyššie konštatované. Navyše v tomto prípade možno konštatovať, žeprvostupňový súd správne vyčkal na rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia,
nakoľko toto rozhodnutie malo význam pre udelenie poverenia vo zvyšnej časti, rešpektujúc skutočnosť,
že exekučné konanie prebieha vždy na základe jedného poverenia.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.