Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. apríl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/330/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200974
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4013200974.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: COSART SK s.r.o., so sídlom
Čechy 135, zastúpený Mgr. Ing. Evou Solčanovou, advokátkou, Sládkovičova 1, Nitra, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. júna 2013 č. 1100304/1/285398/2013, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 16. 08. 201,3 osobne podanou na tunajší súd dňa 19. 08. 2013, domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. 06. 2013 č. 1100304/1/285398/2013, ktorým

žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer správneho orgánu prvého stupňa (Daňového úradu Nitra)
č. 9412401/5/796962/2013 zo dňa 28. 02. 2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume
209.237,68 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2010 podľa § 44 ods. 6
písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančnýchorgánovvzneníneskoršíchpredpisovvnadväznostina§165ods.5zákonač.563/2009Z.z.
o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Žalobcanezákonnosťrozhodnutiažalovaného,akoisprávcudanešpecifikovalvpodanejžalobevdvoch

rovinách. V prvom rade namietal nedodržanie lehoty na ukončenie daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov, z ktorého dôvodu dodatočný platobný výmer vychádzal zo skutočností
zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, čím nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Uviedol, že zo zákona správca dane je povinný
ukončiť daňovú kontrolu do 6 mesiacov odo dňa jeho začatia. V jeho prípade daňová kontrola začala dňa
15. 02. 2011 na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 13. 01. 2011 č. 631/320/1811/11/

Tá, Sd a oznámením Daňového riaditeľstva SR, pracovisko Nitra č. III/320/1259/2011/Ná zo dňa 20.
07. 2011 bola lehota na vykonanie daňovej kontroly predĺžená do 15. 02. 2012, teda daňová kontrola u
žalobcu mala byť ukončená dňa 15. 02. 2012. Podľa § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. daňová kontrola
je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo zástupcom. U
žalobcu sa prerokovanie protokolu uskutočnilo až dňa 21. 02. 2013, t. j. po uplynutí viac ako dvoch
rokov od jej začatia a jeden rok odo dňa, ktorý bol nadriadeným orgánom správcovi dane určený ako
termín na ukončenie daňovej kontroly. Protokol z daňovej kontroly tak nadobudol povahu nezákonne

získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Poukázal na odôvodnenie
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/107/2009 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29.
06. 2010 (daňovú kontrolu nie je možné zamieňať s daňovým konaním). Žalobca ďalej poukazuje
na toto rozhodnutie i v súvislosti s prerušením daňovej kontroly. Žalobca už v odvolaní namietal túskutočnosť, že ak daňová kontrola predstavuje zásah do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu,
tento zásah sa spravuje zásadou proporcionality. Správca dane prerušil daňovú kontrolu u žalobcu
odo dňa 28. 10. 2011 do 06. 11. 2012 v situácii, kedy začalo konanie v oblasti medzinárodnej výmeny

informácii a lehota na podanie informácii je trojmesačná. Potom prerušenie daňovej kontroly o viac
ako 12 mesiacov nemôže zodpovedať zásade proporcionality a nemôže znamenať prerušenie daňovej
kontroly v nevyhnutnom rozsahu. Je toho názoru, čo v žalobe opakovane zdôrazňuje, že ak daňový úrad
nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, daňová kontrola nebola vykonaná v súlade
so zákonom a protokol z takejto kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v

daňovom konaní nemohol byť použitý.

V druhej rovine dôvodov nezákonnosti rozhodnutí daňových orgánov, a teda rozhodnutia žalovaného
ako odvolacieho orgánu, odôvodnil tak, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pokiaľ
ide o otázku použitia režimu zdanenia a tak isto i prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalovaný potvrdil.
Obe rozhodnutia považuje nezákonné z dôvodu, že vychádzajú zo zisteného skutkového stavu

nedostačujúceho na posúdenie veci. Žalobca zdôraznil, že ako subjekt nakupujúci a predávajúci
ojazdené motorové vozidlá, t. j. motorové vozidlá, pri ktorých až uplynulo 6 mesiacov od ich prvého
uvedenia do prevádzky a súčasne mali najazdených viac ako 6000 km, teda použitý tovar postupoval
žalobca pri zdaňovaní tak, že používal tzv. „osobitný režim zdanenia“, ako mu prikazuje § 66 ods. 2
zákona o DPH. Nestotožňuje sa s tvrdením žalovaného a správcu dane, že postupoval nesprávne,

lebo ani jedna z podmienok uvedených v § 66 ods. 2 písm. a/ - c/ zákona o DPH v prípade žalobcu
splnená nebola, lebo podľa jeho názoru nebolo vykonané dostatočné zisťovanie skutkového stavu.
Žalobca používal režim podľa § 66 ods. 2 písm. b/ zákona o DPH, ktoré ustanovenie upravuje
povinnosť uplatňovať osobitnú úpravu a tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň
v tuzemsku alebo v inom členskom štáte a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42

alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte. Správca dane,
ani žalovaný neskúmali, či dodanie tovaru v inom členskom štáte EÚ bolo oslobodené od dane podľa
ust. § 42 zákona o DPH platného v inom členskom štáte, pretože tak ustanovuje zákon o DPH. Zo
zákonnej úpravy vyplýva, že skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti majú byť zistené
čo najúplnejšie. Žalobca záverom žaloby opakovane zdôrazňoval, že pokiaľ ide o používanie ním

uplatneného osobitného režimu zdanenia podľa § 66 zákona o DPH, žalobca takto postupoval z dôvodu,
že keď zisťoval režim zdanenia, dodávatelia mu poskytovali informácie, že má používať osobitný režim
zdanenia pri použitom tovare. Tomuto postupu nasvedčovali aj faktúry vystavené dodávateľmi žalobcu,
ktoré neobsahovali DPH a bolo v nich uvedené oslobodenie od DPH podľa príslušného ustanovenia
zákona platného v inom členskom štáte EÚ. Zdôraznil, že pokiaľ by žalobca vedel, že v danom prípade

ide o intrakomunitárne dodávky, ojazdené motorové vozidlá by od dodávateľov z iných členských štátov
Európskej únie nekupoval. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, i správcu dane a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe uviedol, že po nahliadnutí do spisového materiálu správcu dane
nadobudol podozrenie, že niektoré motorové vozidlá, ku ktorým nevedel pri daňovej kontrole predložiť
faktúry, ním neboli nadobudnuté tak, ako to vyplynulo zo systému VIES, pretože podpis konateľa

žalobcu, ktoré sú uvedené v prílohách faktúr, sa nezhodujú, preto prikročil k podaniu oznámenia o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu zo dňa 20. 03. 2013 a
žiadal prerušenie konania z dôvodu, že sa v konaní vyskytla predbežná otázka. V žalobe požiadal i o
odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného podľa § 250c OSP, ktorému súd vyhovel uznesením zo
dňa 17. 12. 2013 na č. l. 86 súdneho spisu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca v žalobe rovnako ako v odvolaní uvádza
tie isté skutočnosti ako v odvolaní. Žaloba v časti I. a II. má popisný charakter. V III. časti žalobca
popisuje, proti čomu a akým spôsobom namietal v odvolacom konaní. Žalobné námietky sú uvedené
najmä v IV., V. a VI. časti žaloby a žalovaný nesúhlasí s týmito námietkami. Pokiaľ žalobca namieta

zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj dodatočného platobného výmeru správcu dane z dôvodu,
že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, že dodatočný platobný výmer
vychádza zo skutočností, zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, pretože táto kontrola prekročila
zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, hoci žalobca neodopieral správcovi dane súčinnosť
a naďalej zotrváva na tvrdení, že protokol z kontroly a zistenia v ňom uvedené nie sú zákonným

podkladom na vyrubenie rozdielu dane (čo vo viacerých častiach žaloby namieta s poukazom na
konštantnú judikatúru súdov k tejto otázke). Lehota na ukončenie daňovej kontroly ustanovená v §
15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. Zo spisového materiálu vyplýva, že daňová kontrola dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010 u daňového subjektu začala dňa 15. 02. 2011 nazáklade oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 13. 01. 2011 (zápisnica z ústneho pojednávania).
Správca dane pri výkone daňovej kontroly požiadal o predloženie dokladov ku kontrole, ktoré žalobca
predkladal správcovi dane postupne (potvrdenie o zapožičaní dokladov zo dňa 23. 02. 2011, 23. 03.

2011, 20. 04. 2011). Na základe predložených dokladov bolo dňa 19. 05. 2011 vykonané so žalobcom
ústne pojednávanie z dôvodu preverenia nákupu ojazdených motorových vozidiel od zahraničných
dodávateľov, pri ktorých boli zistené rozdiely za uvedené zdaňovacie obdobie. Keďže rozdiely boli
zistené aj za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2009, 1., 2. a 4. štvrťrok 2010, bola daňová kontrola
rozšírená aj o tieto zdaňovacie obdobia (oznámenie o rozšírení daňovej kontroly zo dňa 27. 06. 2011,

doručené žalobcovi dňa 29. 06. 2011). Doklady k rozšíreným zdaňovacím obdobiam boli predložené
dňa 08. 07. 2011. Vzhľadom k tomu, že daňová kontrola bola začatá dňa 15. 02. 2011 a mala byť
podľa zákona č. 511/1992 Zb. ukončená do 15. augusta 2011, správca dane v zmysle § 15 ods. 17
citovaného zákona požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly (žiadosť zo dňa 13. 07. 2011)
o 6 mesiacov, t. j. do 15. 02. 2012. Dňa 28. 07. 2011 Daňové riaditeľstvo SR doručilo správcovi dane
oznámenie o predĺžení lehoty zo dňa 20. 07. 2011. Nadriadený orgán žiadosti správcu dane a lehotu

na vykonanie daňovej kontroly predĺžil o ďalších 6 mesiacov, o čom bol žalobca písomne upovedomený
prípisom zo dňa 02. 08. 2011. Správca dane teda konal v súlade s § 15 ods. 17 citovaného zákona,
ktorý okrem iného procesne upravuje výkon daňovej kontroly. Vzhľadom k tomu, že pri výkone daňovej
kontroly boli zistené rozdiely v evidencii žalobcu s údajmi zistenými zo systému VIES, správca dane
zaslal žiadosti o MVI za účelom preverenia uskutočnenia obchodných transakcií medzi Cosart SK s.r.o.

a spoločnosťami Franc Waldemar, In-Motion Handels GmbH, WWG Autowelt GmbH & CO KG Z.HD.D.
Geschäftsführers, Diedrich Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, KFZ-Handel An-und Verkauf,
Cvitkovic Mario, Chris collectioon Handels GmbH z. Hd. Geschäftsführung v členskom štáte Nemecká
spolková republika, Pann Trans Kereskedelmi és Szolgáltató Korlátolt Felelösségü Társaság, Oszkár
- Trans Kereskedelmi és Szolgáltató Korláltolt Felelösségü Társaság v členskom štáte Maďarsko, v

členskom štáte Česká republika - Miloš Starsy, Apollo Helus s.r.o. a ďalej v členskom štáte Belgické
kráľovstvo NV Cars NO 1-Andre Jacques, BVBA Trans Car Belgium, BVBA Car Selection, BVBA Pann-
Trade, NV Carconnex, Sa axus, BVBA Lefevere Gebroeders, BVBA Autohandel Willems, Tienen.

Správca dane preto podľa § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. rozhodnutím zo dňa 25. 10.

2011 daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie
rozhodnutia, teda v oblasti MVI v zmysle článku 5 Nariadenia rady č. 1798/2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie doručil i žalobcovi dňa 28. 10. 2011. Podľa
§ 15 ods. 16 zák. č. 511/1992 Zb. je možné ustanovenia prvej časti zákona primerane použiť aj na
daňovúkontrolu.Správcadanezaslal21dožiadaníoMVI,keďžeprivýkonedaňovejkontrolyudaňového

subjektu (žalobca) boli zistené rozdiely medzi jeho evidenciou a údajmi zistenými zo systému VIES.
Správca dane nemohol ovplyvniť lehotu, v ktorej obdržal v rámci MVI odpovede na svoje žiadosti. V
zmysle § 25a ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. pokračoval vo výkone daňovej kontroly, len čo pominuli
prekážky, pre ktorú kontrolu prerušil. Dňa 06. 11. 2012 správca dane prijal požadované informácie od
zodpovedaných administratívnych orgánov príslušných členských štátov a následne žalobcovi písomne

oznámením zo dňa 07. 11. 2012 oznámil, že pominuli prekážky, pre ktoré daňovú kontrolu za uvedené
zdaňovacie obdobie prerušil a v daňovej kontrole pokračuje. Daňová kontrola, ktorá začala dňa 15.
02. 2011, bola ukončená dňa 21. 02. 2013, pričom bola prerušená od 28. 10. 2011
do 06. 11. 2012 a vzhľadom k tomu, že podľa § 25a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. počas prerušenia
daňovej kontroly lehoty neplynú, daňová kontrola neprekročila zákonom určenú maximálnu dobu trvania

a protokol z tejto daňovej kontroly nepredstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ako to
nesprávne uvádza žalobca. Protokol z daňovej kontroly a zistenia v ňom uvedené sú práve naopak
zákonným podkladom na vyrubenie rozdielu dane. Žalobca v žalobe poukazuje na rozsudok NS SR. sp.
zn. 3Sžf/107/2009 zo dňa 08. 10. 2009 a po preštudovaní uvedeného rozsudku žalovaný zistil, že sa v
danej veci nejedná o identický prípad s posudzovaným prípadom daňovej kontroly vykonanej u žalobcu,

nakoľko podľa citovaného rozsudku NS SR bola námietka žalobcu, že správca dane nevyhovel jeho
žiadosti o zastavenie konania - výkonu daňovej kontroly z dôvodu, že podľa § 25 ods. 1 zák. č. 511/1992
Zb. ide o inštitút pre správcu dane, ktorý z úradnej moci zastaví daňové konanie, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedená v citovanom ustanovení zákona. V žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaného,
ako i správcu dane sa jednalo o aplikáciu § 25a zák. č. 511/1992 Zb., ktoré rieši prerušenie konania,

a nie zastavenie daňového konania. Toto ustanovenie procesnoprávneho predpisu sa žalobca mylne
usiluje aplikovať na jeho konanie.Žalobcatiežnamieta,žedaňovákontrolapredstavujezásahdojehosúkromnoprávnejsféryaprerušenie
daňovej kontroly „o viac ako 12 mesiacov, hoci lehota na poskytnutie informácie je 3 mesačná,
nemôže zodpovedať zásade proporcionality a rovnako nemôže znamenať prerušenie daňovej kontroly

v nevyhnutnom rozsahu“ žalovaný uviedol, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré
sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ, ako aj
Ústavného súdu SR, ktorý v náleze č. PL. ÚS SR 3/00 poskytol výklad tejto zásady, z ktorého možno
vyvodiťzáver,že„cieľnesmiebyťdosiahnuteľnýrovnakoúčinným,alemenejzaťažujúcimprostriedkom“.

Podstatou zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS SR 67/07 tak,
že „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“. Snahou správcu dane bolo prostredníctvom MVI zistiť, či sa jedná

zo strany dodávateľov z iných členských štátov o IC dodania a zo strany žalobcu o nadobudnutie
v zmysle § 11 ods. 1, 2 zákona o DPH, a preto takýto postup žalovaný považuje za postup v
súlade so zásadou proporcionality. Žalovaný preskúmal spisový materiál v rámci odvolacieho konania
a nevzhliadol v ňom také konanie správcu dane, o ktorom by sa dalo tvrdiť, že nie je v súlade s
hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie správcu dane pri výkone daňovej

kontroly. Žiaden zo získaných dôkazov a získaných informácií nevykazujú rozpor so všeobecno-
záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.). Je toho názoru, že nebola porušená
zásada zákonnosti.

K námietke žalobcu v V. časti žaloby, kde žalobca tvrdí, že rozhodnutia žalobou napadnuté sú

nezákonnými rozhodnutiami tiež z dôvodu, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pokiaľ ide o otázku použitia režimu zdanenia a vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu,
žalovaný uviedol, že správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil, že žalobca nadobúdal ojazdené
motorové vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte za účelom ich ďalšieho
predaja. Predávajúci v iných členských štátoch oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného

ustanovenia, aké je v legislatíve Slovenskej republike podľa § 43 zákona o DPH a toto dodanie uviedli
aj v súhrnnom výkaze. Žalobca predmetné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom
priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobia, preto správca dane zisťoval skutkový stav. Na základe
faktúr vystavených dodávateľmi z iných členských štátov, ako aj informácií systému VIES a odpovedí
na žiadosti MVI, je zrejmé, že sa jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie motorových vozidiel z iného

členskéhoštátupodľa§11ods.1,2zákonaoDPH.Sozistenýmiskutočnosťamisprávcadaneoboznámil
žalobcu pri ústnom pojednávaní dňa 12. 12. 2012. Zároveň bol žalobca vyzvaný v zmysle § 29 ods.
8 a § 15 ods. 6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. aby do 08. 01. 2013 preukázal skutočnosti uvedené
v zápisnici, najmä aby sa k zisteným skutočnostiam vyjadril, poskytol vysvetlenie a predložil príslušné
doklady, najmä faktúry, ktoré správa dane získal pri MVI a ktoré ku kontrole žalobca nepredložil a

tiež aby k nim predložil príslušné odberateľské faktúry. Pri ústnom pojednávaní dňa 11. 01. 2013 sa
vyjadril, že vozidlá uvedené na predložených faktúrach boli skutočne nadobudnuté od vyššie uvedených
dodávateľov, faktúry týkajúce sa uvedených vozidiel nevie predložiť a tieto vozidlá následne všetky
predal buď v deň nákupu alebo v priebehu pár dní na základe kúpnopredajných zmlúv, ktoré nevie
predložiť. Odberateľské faktúry neboli vystavené. Všetky motorové vozidlá, ktoré nakúpil v roku 2010,

boli v tomto roku aj predané. K ďalšej námietke žalobcu žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil
skutočnosť, že žalobca v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach „nakupoval a predával ojazdené
motorové vozidlá (uplynutie 6 mesačnej lehoty od prvej prevádzky, najazdených viac ako 6000 km)“,
avšak tvrdenie žalobcu, že používal osobitný režim zdanenia, ako mu to prikazuje § 66 ods. 2 zákona
o DPH, v kontrolovaných prípadoch preukázané nebolo, nakoľko ani jedna zo zákonných podmienok

podľa § 66 ods. 2 zákona o DPH nebola splnená v prípade žalobcu, pretože dodávatelia žalobcu boli
osoby identifikované pre daň v iných členských štátoch (Nemecká spolková republika, Česká republika,
Maďarsko, Belgické kráľovstvo), dodanie predmetného tovaru nebolo oslobodené podľa 42, ale podľa §
43 zákona o DPH, resp. podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte,
čo dodávatelia žalobcu deklarovali v podaných súhrnných výkazoch (systém VIES) a následne potvrdili

pri MVI, v odpovediach na tieto žiadosti všetci dodávatelia potvrdili, že nešlo o osobitný režim zdanenia,
resp. že išlo o intrakomunitárne dodanie tovaru. Z toho vyplýva, že žalobca nielenže nemal povinnosť
použiť osobitný režim zdanenia, ale nemal ani oprávnenie tento režim použiť.Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca porušil § 11 ods. 2 zákona o DPH a tým, že nedoviedol daň z
nadobudnutýchmotorovýchvozidiel,porušil§69ods.6zákonaoDPH,vzmyslektoréhoprinadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, je povinná platiť daň osobám, ktorá tovar nadobudne podľa §

11 a § 11a. Ojazdené automobily nadobudnuté podľa § 11 zákona o DPH boli následne predané, pričom
žalobca pri predaji postupoval v rozpore so zákonom o DPH, keď použil osobitný režim zdanenia podľa
§ 66 zákona o DPH, pričom daň vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru pri
predaji. Pritom bol povinný postupovať podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ, ktorý
dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň. Žalobca teda mal uplatniť daň pri predaji

ojazdeného motorového vozidla z celej ceny, za ktorú ojazdené motorové vozidlo predal, teda základom
dane malo byť všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú obchodník prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia
zníženú o daň.

K námietke žalobcu, že správca dane nevykonal dodatočné zistenie skutkového stavu, kedy síce
uskutočnil medzinárodnú výmenu daňových informácii, ale nezisťoval „či dodávatelia v iných členských

štátoch Európskej únie mali alebo nemali právo na odpočítanie dane pri nadobudnutí motorových
vozidiel,následnedodávanýchdaňovémusubjektu“.Uviedol,žetátonámietkajepretotokonanieprávne
irelevantné vzhľadom na to, že predmetom vykonanej daňovej kontroly u žalobcu nebolo preverovanie
nároku na odpočítanie dane u jeho dodávateľov a správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie (spisový
materiál obsahuje viac ako 3000 listov, v rámci ktorého zaslal žiadosti o MVI o uskutočnení obchodných

transakcií medzi žalobcom a zistenými spoločnosťami ako dodávatelia žalobcu). Správca dane, ani
žalovaný nie sú oprávnení a ani nemajú dôvod pochybovať o správnosti postupov pri šetrení v rámci MVI
medziFinančnýmriaditeľstvomSRadaňovýmisprávcamiinýchčlenskýchštátov.Zodpovedínažiadosti
o MVI vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia uplatnili
režim platný podľa všeobecných zásad pre uplatňovanie dane pri intrakomunitárnych dodaniach, a preto

nemohlo ísť o zdaňovanie v osobitnom režime uplatňovania dane, ako to tvrdí žalobca, pretože tieto
dva režimy sa vylučujú.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že „považuje niektoré odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií za zmätočné a viaceré odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií neobsahujú

odpoveď na otázku, uvedenú v žiadosti (B1-12), prípadne odpoveď na túto otázku ani správcom
dane žiadaná nebola“, žalovaný uviedol, že všetky žiadosti o MVI boli zaslané za účelom zistenia
režimu dodania tovaru žalobcovi vzhľadom na to, že dodávatelia deklarovali v súhrnných výkazoch
oslobodené intrakomunitárne dodanie tovaru, čo sa následne prejavilo v systéme VIES. Žalobca však
toto nadobudnutie nepriznal a pri predaji tovaru v tuzemsku uplatnil osobitný režim podľa § 66 zákona

o DPH. Pri žiadostiach o MVI ohľadne preverenia skutočností u dvoch dodávateľov, ktorí deklarovali
intrakomunitárne dodanie pre žalobcu, žalobca pri daňovej kontrole nepredložil faktúry (W. Potthoff,
GmbH + Co, A. Sandor Rimitin), avšak správca dane pri výkone daňovej kontroly nemohol vedieť, čo
bolo predmetom deklarovaného obchodu vo formulári SCAC 2004 nemohol v časti B vyznačiť otázku
B1-12, ale v časti E formulára (voľný text )si vyžiadal odpoveď o. i. na otázky, čo bolo predmetom

fakturácieaaksajednaloopoužitýtovar,akýrežimDPHboluplatnený.Privšetkýchostatnýchzaslaných
formulárochbolavčastiBzaškrtnutáotázkaB1až12anavyševčastiEformulárabolaotázkanapoužitý
režim zdaňovaná. Jedine pri formulári E_SK_BE_20111108_20218_CLO/Ri/018114_R, týkajúcom sa
dodávateľa BVBA Lefevere Gebroeders, ktorý uvádza žalobca v žalobe, bola v políčku B1-12 zaškrtnutá
odpoveď „áno“, avšak v textovom poli v časti E formulára bolo jednoznačne uvedené „Belgická

spoločnosťvysvetlila,ževšetkyfaktúrysúvystavenévnormálnomrežimeasožiadosťounaoslobodenie
na IC dodania. V súčasnosti nebola žiadosť o osobitnú úpravu sadzby dane ...“.

K tvrdeniu žalobcu, pokiaľ ide o používanie osobitného režimu zdanenia uplatňovaného žalobcom podľa
§ 66 zákona o DPH, žalovaný upriamil pozornosť na tie ustanovenia procesnoprávneho predpisu, ktoré

sazaoberajúdokazovaním(dôkaznébremenopodľa§29ods.8,§15ods.6písm.e/zákonač.511/1992
Zb.), z obsahu ktorých vyplývajú pre žalobcu povinnosti v súvislosti s dokazovaním. Zdôraznil, že je
na žalobcovi, aby zvážil skutočnosť, či pri rokovaniach o svojich obchodoch bude venovať v rámci
daných možností náležitú pozornosť prevereniu skutočností týkajúcich sa jeho obchodného partnera,
a teda aj daňového režimu z hľadiska dane z pridanej hodnoty, v ktorom sa dodanie uskutočňuje,

resp. bude uskutočňovať. Túto skutočnosť dodávateľ - platiteľ dane z pridanej hodnoty uvádza na
faktúre. Ak by aj dodávateľ z iného členského štátu v danom prípade neuviedol informáciu o daňovom
režime, resp. by bola pre žalobcu ako odberateľa nezrozumiteľná, je na odberateľovi, aby požadoval
spresnenie údajov na faktúre. Žalobca bol v priebehu výkonu daňovej kontroly o všetkom informovaný,mal možnosť preukázať svoje tvrdenia právne relevantnými dôkazmi, keďže na ňom bolo dôkazné
bremeno, avšak žalobca svojimi vyjadreniami a dôkazmi, ktoré predkladal počas daňovej kontroly, ako
aj v odvolaní, dostatočne nepreukázal, že tovar uvedený na predmetných faktúrach bol dodaný v súlade

s podmienkami osobitného režimu zdaňovania podľa § 66 zákona o DPH. Správca dane v rámci výkonu
daňovej kontroly v súlade s § 29 ods. 4 citovaného zákona použil všetky zákonné prostriedky, na základe
ktorých určil daňovú povinnosť, pričom jednotlivé dôkazy hodnotil tak, ako mu to ukladá ust. § 2 ods.
3 citovaného zákona a konal v súlade s týmto zákonom. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že niektoré
motorové vozidlá, ku ktorým nevedel pri daňovej kontrole predložiť faktúry, ním neboli nadobudnuté tak,

ako to vyplynulo zo systému VIES, pretože podpisy žalobcu uvedené v prílohách faktúr sa nezhodujú,
a preto podal trestné oznámenie, uviedol, že pri ústnom pojednávaní dňa 12. 12. 2012 bol žalobca
oboznámený so zisteniami získanými z MVI a predložil mu správca dane k nahliadnutiu fotokópie
všetkých faktúr, ktoré získal z odpovedí na žiadosti o MVI vrátane faktúr, ktoré žalobca nepredložil
pri daňovej kontrole a počas výkonu daňovej kontroly žalobca nespochybnil pravosť a relevantnosť
predložených faktúr pri ústnom pojednávaní dňa 11. 01. 2013 (viď zápisnica). Daňové konanie je

samostatným konaním, ktoré sa riadi procesnoprávnym zákonom a hmotnoprávnym zákonom o DPH,
ako i inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uplatňovanými finančnými orgánmi. Prípadné
trestnoprávne konanie vykonávané na základe podnetu oznamovateľa orgánmi činnými v trestnom
konaní, je samostatným konaním, ktoré nemá vplyv na daňové konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 246 ods. 1, ust. § 246a ods. 1 OSP) na
pojednávaní (v neprítomnosti žalovaného, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie riadne a
včas vykázané) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, a dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná, preto ju podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom
hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov).

Podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť toho rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1).

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že Daňový úrad Nitra, pobočka Nové Zámky (ďalej len
správca dane) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4.
štvrťrok 2009, 1. - 4. štvrťrok 2010. O výsledku kontroly vyhotovil Protokol o výsledku zistenia z daňovej
kontroly č. 9412401/5/260672/2013 zo dňa 21. 01. 2013, ktorý bol zaslaný žalobcovi na vyjadrenie dňa

24. 01. 2013. Žalobca svoje právo využil a doručil správcovi dane svoje vyjadrenie dňa 07. 02. 2013, s
ktorým sa správca dane zaoberal a na základe neho vypracoval k protokolu Dodatok č. 1 dňa 18. 02.
2013. Závery z kontroly uvedené v protokole však nezmenil. Protokol s žalobcom prerokoval dňa 21. 02.
2013 a týmto dňom bola daňová kontrola u žalobcu ukončená. Dňa 28. 02. 2013 vydal správca dane
dodatočný platobný výmer napadnutý žalobou za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010, proti ktorému

sa žalobca v stanovenej lehote odvolal a odvolací orgán žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 13.
06. 2013 dodatočný platobný výmer potvrdil. Správca dane zistil, že žalobca v zdaňovacom období 3.
štvrťrok 2010 nadobúdal ojazdené automobily za účelom ich ďalšieho predaja od osôb identifikovaných
pre daň v iných štátoch EÚ, ktorí vystupovali ako predávajúci a ktorí oslobodili tieto dodania tovaru od
dane podľa obdobného ustanovenia, akým je v Slovenskej republike § 43 zákona o DPH a toto dodanie

uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobca predmetné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru (ďalej len „IC“)
neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Zo systému VIES správca dane zistil, že žalobca nadobudol od dodávateľa:
- SA AXUS, BE tovar v sume 44.600,- eur uvedený na faktúrach (6 ks), ktoré pri kontrole predložil

žalobca, ale nepriznal IC nadobudnutia z nich. Z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu
daňových informácií (ďalej len „MVI“) zo dňa 24. 02. 2012, správca dane zistil, že tento predajca
uskutočnil IC dodania tovaru pre žalobcu v sume 119.200,- eur.
- W. A., N., tovar v sume 16.700,- eur, uvedený na faktúre č. 37/10 zo dňa 05. 07. 2010 (automobil
karavan prevzatý p. M. B. pri dodaní). Žalobca faktúru predložil, avšak nepriznal IC nadobudnutie z nej.

- O. Z., R. - N., M. X v sume 525.000,- Kč (21.200,- eur), fa č. 90810 zo dňa 09. 08. 2010 (Land
Rover Sport). Žalobca faktúru predložil pri kontrole, avšak nepriznal IC nadobudnutie z nej. Vozidlo bolo
vyvezené z ČR do SR a používané pod reg. značku D. XXXV. a nebol uplatnený režim obchodnej marže.- In-Motion Handels GmbH, Torgauer Str. 331, Leipzig, fa č. 08-2010/014 zo dňa 19. 08. 2010
(Mercedes I.) v sume 15.700,- eur, ktorú žalobca predložil pri kontrole, avšak nepriznal IC nadobudnutie
z nej, nebol použitý osobitný režim zdanenia. Automobil vyzdvihol osobne p. A. U. za objednávateľa

(žalobca).
- BVBA Lefevere Gebroeders, Roeselare (Rumbeke) tovar v sume 40.400,- eur uvedený na troch
faktúrach (vozidlá Mercedes F., Audi V., Y.), ktoré žalobca predložil pri daňovej kontrole, ale nepriznal
IC nadobudnutia z nich. Na základe žiadosti o MVI zo dňa 28. 03. 2012 belgická spoločnosť uviedla,
že všetky faktúry boli vystavené v normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodania.

Slovenský daňový subjekt si prepravu vykonal sám.
- BVBA Pann-Trade, Kampenhout dodala tovar v sume 64.850,- eur žalobcovi na základe 8 vystavených
faktúr (vozidlá Volkswagen, Citroen, Audi, Seat atď), ktoré žalobca pri daňovej kontrole predložil, ale IC
nadobudnutia z nich nepriznal.
- Oszkár-Trans Kft. Budapest Berkly dodal pre žalobcu tovar v sume 15.550,- eur podľa dvoch faktúr
(vozidlá zn. Ford), ktoré žalobca pri daňovej kontrole nepredložil, ani nepriznal IC nadobudnutia z nich

a podľa odpovedi na žiadosť o MVI zo dňa 02. 04. 2012 je uvedené, že daňový subjekt z SK nepredložil
všetky existujúce doklady. Podľa vyjadrenia p. N. odovzdanie bolo uskutočnené hlavne v HU a v
niektorých prípadoch prepravil vozidlá prívesom dodávateľ. Miesto odovzdania bola Trnava v prospech
spoločnosti COSART SK s.r.o. IC dodania spadajú do normálneho režimu DPH, nie do osobitnej úpravy
dane. Na prepravu bolo použité prepravné vozidlo dodávateľa a išlo o dodanie tovaru. Platby boli

uskutočnené v hotovosti a neskôr vkladom na účet spoločnosti dodávateľa. Konateľ p. Banky uviedol,
že žalobcu kontaktoval cez mobil a preprava bola zväčša uskutočnená slovenskou spoločnosťou.
- Pann Trans Kft, Budapest dodal pre žalobcu tovar v sume 165.050,- eur (17 fa o dodávke motorových
vozidiel Renault, BMW, Audi, Volvo, Opel a iné), faktúry žalobca pri kontrole predložil, ale nepriznal
IC nadobudnutia z nich. Podľa odpovedi na žiadosť o MVI zo dňa 02. 04. 2012 vyplýva, že tovar bol

doručený na adresu žalobcu, maďarská spoločnosť predala ojazdené autá podľa normálnej schémy
DPH ako IC dodania, preprava bola uskutočnená žalobcom a jednalo sa o dodávku tovaru, faktúry boli
uhradené v hotovosti, objednávku uskutočnil. F. N. a maďarská spoločnosť predala ojazdené autá podľa
normálnej schémy DPH ako IC dodania, vozidlá neboli dané do prevádzky v Maďarsku.
- BVBA Autohandel Willems dodal pre žalobcu tovar v sume 165.000,- eur podľa predložených faktúr

(16 fa na vozidlá BMW, Audi A4 a iné) žalobcom pri daňovej kontrole, ale nepriznal IC nadobudnutia
z nich. V odpovedi na žiadosť o MVI zo dňa 03. 04. 2012 belgická spoločnosť odovzdala okrem iného
kópiu stanov združenia registračný doklad Slovenskej daňovej správy a bankový údaj žalobcu, OP p.
Bereca konateľa spoločnosti. Podľa vyjadrenia konateľa dodávateľa žalobcu p. Berec prišiel do Belgicka
opakovane, aby objednal vozidlá, ktoré boli vyzdvihnuté rozličnými slovenskými vodičmi za spoločnosť

Cosart SK s.r.o., ktorí platili hotovosťou pri dodávke, vozidlá boli predané podľa normálnej schémy DPH
a neexistovalo žiadne auto, na ktoré by bola použitá osobitná úprava sadzby dane. Predložené faktúry
súhlasili so zoznamom IC predaja.
- NV Carconnex, Tienen tovar v sume 146.500,- eur podľa predložených faktúr (17 ks o dodávke vozidiel
Opel Vectra, Volvo, Nissan a iné), avšak žalobca IC nadobudnutia z uvedených faktúr nepriznal. V

odpovedi na žiadosť o MVI zo dňa 02. 05. 2012 vyplýva, že transakcie sa týkali dodania tovaru, klient
zaplatil prepravu, platby boli preukázané.
- Z. F. Kfz-Handel An-und Verkauf tovar v hodnote 22.600,- eur (2 fa o dodávke motorových vozidiel).
Žalobca pri daňovej kontrole faktúry nepredložil, ani nepriznal IC nadobudnutia z nich. V odpovedi na
žiadosťoMVIzodňa05.09.2012vyplýva,žetovarboldoručenýnaadresuT.XXX,dopravnýprostriedok

nie je známy a boli potvrdené fakturované sumy. Výška fakturovanej sumy v hotovosti, objednávku
uskutočnil Róbert Berec. Pán F. predaj ojazdené automobily, ktoré nadobudol v rámci EÚ z Francúzska,
Holandska a Belgicka. Po oboznámení so správou MVI žalobca tieto dodávky potvrdil.
- BVBA Trans Car Belgium, tovar v sume 21.550,- eur za dodávku ojazdených motorových vozidiel podľa
4 fa, ktoré žalobca pri daňovej kontrole nepredložil, ani nepriznal IC nadobudnutia z nich. V odpovedi

na žiadosť o MVI zo dňa 06. 11. 2012 vyplýva, že počas preverovania obdobia belgický daňový subjekt
uskutočnil IC dodania pre slovenský daňový subjekt v sume 99.750,- eur, dodanie sa týkalo predaja
ojazdených vozidiel a platby boli uskutočnené v hotovosti.
- Y. O., W. tovar v sume 111.150,- eur podľa faktúr (12 fa o dodávke vozidiel Octavia), ktoré žalobca pri
daňovej kontrole predložil, ale nepriznal IC nadobudnutia z nich. Z odpovedi na žiadosť MVI zo dňa 27.

02. 2012 vyplýva, že predmetné automobily boli dodané podľa bežných daňových pravidiel pri faktúrach
zanákupbolaDPHvždyosobitnevykázaná,apretopredajtýchtoautomobilovbolsprávnevykázanýako
IC dodanie z nemeckej spoločnosti, ktorá kupuje predmetné automobily v rámci leasingov a predala ich
prevažne na území Spoločenstva. Na faktúrach za nákup týchto vozidiel bola daň uvedená vždy zvlášť.Daňový subjekt priznal výnosy oslobodené od dane podľa § 4 č. 1 a/ a b/ zákona o DPH, objednávateľom
bol p. Róbert Berec, ktorý zabezpečoval aj prepravu.
- NV Euro Car Auction & Distr, Solut, Tienen tovar v sume 391.130,- eur za dodávku ojazdených vozidiel

celkom 74 fa, ktoré žalobca pri daňovej kontrole predložil okrem 6 fa, ale nepriznal IC nadobudnutia z
nich. Z odpovedi na žiadosť o MVI zo dňa 25. 09. 2012 vyplýva, že išlo o normálnu úpravu sadzby dane.
- BVBA Procars Vancle, Kampenhout tovar v sume 12.200,- eur za dodávku vozidla Audi A6 Avant.
faktúru žalobca predložil, ale nepriznal IC nadobudnutie z nej.
- Cosart Cosmetic GmbH, Weilheim na základe faktúry zo dňa 25. 08. 2010 tovar v sume 925,- eur, ktorú

žalobca predložil, ale nepriznal nadobudnutie z nej.

Žalovaný uviedol, že na základe faktúr, vystavených dodávateľmi z iných členských štátov, ako aj
informácií zo systému VIES a odpovedí na žiadosť o MVI, je zrejmé, že sa jednalo o intrakomunitárne
nadobudnutie motorových vozidiel z iného členského štátu podľa § 11 ods. 1, 2 zákona o DPH. O týchto
zisteniach bol daňový subjekt informovaný pri ústnom prejednávaní dňa 12. 12. 2012 a do zápisnice

uviedol, že prepravu tovaru od dodávateľa z iného členského štátu do tuzemska zabezpečovala
spoločnosť Cosart SK s.r.o. a prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu si zabezpečovali
odberatelia. Zároveň správca dane vyzval žalobcu, aby predložil 13 faktúr (špecifikovaných v zápisnici
a rozhodnutí) o dodávke motorových vozidiel. Pri ďalšom ústnom pojednávaní dňa 11. 01. 2013 žalobca
uviedol, že vozidlá uvedené na požadovaných faktúrach boli skutočne nadobudnuté od uvedených

dodávateľov, ktoré však nevie predložiť a všetky autá boli následne predané buď v deň nákupu alebo v
priebehu pár dní na základe kúpnopredajných zmlúv, ktoré tiež nevedel predložiť a odberateľské faktúry
neboli vystavené. Všetky vozidlá nakúpené v roku 2010 boli v roku 2010 aj predané.

Správca dane v súvislosti so zistenými skutočnosťami a zákona o DPH vykonal záver, že žalobca bol v

uvedených prípadoch povinný uplatniť systém tzv. samozdanenia (tzv. reverse - charge mechanizmus).
Žalobca tak neurobil, preto porušil citované zákonné ustanovenia. Tým, že žalobca má právo daň
uvedenú v daňovom priznaní ako samozdanenie odpočítať základ dane = 1.331.995,- eur (21.200 +
44.600 + 16.700 + 15.700 + 40.400 + 64.850 + 15.550 + 124.950 + 165.000 + 146.500 + 22.600 +
21.550 + 111.150 + 508.120 + 12.200 + 925), DPH 19 % = 253.079,05 eura (čo žalobcovi aj správca

dane priznal), nadobúdateľom, teda žalobcom nepriznaná daňová povinnosť nemá vplyv na výšku
nadmerného odpočtu, resp. vlastnú daňovú povinnosť.

Správca dane tiež zistil, že žalobca ojazdené automobily nadobudnuté podľa § 11 zákona o DPH
následne predal, pričom pri predaji nesprávne použil osobitný režim zdaňovania podľa § 66 zákona o

DPH, teda daňovú povinnosť vypočítal z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru, pritom mal
postupovať v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu
v tuzemsku, je povinný platiť daň. Žalobca bol povinný uplatniť daň pri predaji ojazdeného motorového
vozidla z celej ceny, za ktorú ojazdené motorové vozidlo predal. To znamená, že základom dane je
všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorý obchodníkom prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia znížená o

daň. V zdaňovacom období 3. štvrťrok 2010 žalobca predal tovar na základe predložených a zistených
faktúr (spolu 135 fa) v celkovej sume 1.197.505,- eur, z toho základ dane 1.006.306,72 eura, DPH 19
% 191.198,28 eura.

Daňovou kontrolu správca dane zistil, že niektoré nadobudnuté motorové vozidlá boli dodané do iného

členského štátu osobe identifikovanej pre daň celkove 4 faktúry (č. 251 až 3/2010, č. 333/2010), preto
bol žalobca vyzvaný, aby preukázal, že splnil podmienky oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 5 zákona
o DPH. Žalobca dňa 11. 01. 2013 do zápisnice uviedol, že sa nevie vyjadriť k predloženým vystaveným
faktúram, nevie preukázať podmienky oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH. Správca
dane, vzhľadom k tomu, že splnenie podmienok oslobodenia od dane v zmysle citovaného ustanovenia

zákona o DPH z predložených faktúr nepreukázal, správca dane považoval predmetné dodanie tovaru
ako dodanie tovaru v tuzemsku, t. j. v zmysle § 8 ods. 1 zákona o DPH.

Žalobca v daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010 priznal
daň z pridanej hodnoty v sume 1.649,- eur, pričom priznaná daň za vyššie uvedené motorové vozidlá

bola uvedená v sume 1.196,23 eura. Správca dane kontrolou zistil, že správne mal žalobca priznať
daň v sume 190.002,05 eura (191.198,28 - 1.196,23), nakoľko u zdaniteľných obchodov uvedených
na odberateľských faktúrach mu vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, a
preto správca dane dodanil žalobcovi predaj ojazdených automobilov, uvedených na odberateľskýchfaktúrach, ktoré platiteľ nadobudol v rámci intrakomkunitárneho nadobudnutia a ktoré nepodliehajú
osobitnému režimu zdaňovania v zmysle § 66 zákona o DPH.

Správca dane pri výkone daňovej kontroly u žalobcu tiež zistil zo systému VIES, že žalobca nadobudol
tovar od dodávateľov Oszkár kft Budapest Berkly, Z. F. KFZ-Handel, Nettelal, BVBA Trans Car Belgium,
Zaventem, NV Euro Car Auction & Distr, Z., H. a na základe žiadosti o MVI dodávatelia potvrdili
IC dodanie. Žalobca nepredložil tiež dodávateľské faktúry od uvedených dodávateľov za nakúpený
tovar v sume 101.240,00 eur, DPH 19 %, čo je 19.235,63 eura. Žalobca do zápisnice zo dňa

11. 01. 2013 potvrdil, že vozidlá uvedené na faktúrach skutočne nadobudol, nevie ich predložiť a
tieto všetky predal buď v deň nákupu alebo v priebehu pár dní na základe kúpnopredajných zmlúv,
ktoré nevie tiež predložiť. Odberateľské faktúry neboli vystavené, všetky vozidlá nakúpené v zmysle
§ 11 zákona o DPH v roku 2010 boli v roku 2010 aj predané. Správca dane urobil záver, že aj
v tomto prípade uskutočnením zdaniteľného obchodu vznikla daňová povinnosť v sume 19.235,63
eura. Pri predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré žalobca nadobudol v rámci intrakomunitárneho

nadobudnutia, tieto nepodliehali osobitnému režimu zdaňovania podľa § 66 zákona o DPH, ale žalobcovi
vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Zistený rozdiel v sume 209.237,68 eura
(191.198,28 - 1.196,23 + 19.235,63) vyrubil dodatočným platobným výmerom žalobcovi, proti ktorému
sa žalobca odvolal a žalovaný, ktorý o odvolaní rozhodoval, dodatočný platobný výmer a v ňom
vyrubený rozdiel dane potvrdil. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím (dodatočný platobný výmer)

č. 9412401/5/796962/2013 zo dňa 28. 02. 2013 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 209.237,68 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010, ktorý na odvolanie žalobcu ako vecne
správny potvrdil.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov platnom do 31. 12. 2011, v daňovom konaní sa
postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní

plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a
umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 4, 16, 17 vyššie citovaného zákona, ak správca dane v priebehu daňovej kontroly
zistí skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej
dane, ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, správca dane je
oprávnenýrozšíriťvýkondaňovejkontrolyajoinézdaňovacieobdobiealebooinúdaň;tútoskutočnosťje
správca dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu.

Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.
Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých
osôb,ktorévyčísľujúrozdielzákladudanepodľaosobitnéhozákona,najviaco12mesiacov.Akvykonáva

daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 25a ods. 1, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa
začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia. Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania,

len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v
odseku 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Ak je konanie
prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 11 ods. 1, 2, 4, 13 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

prepisov platnom do 31. 12. 2010, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom
odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatietovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte
prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s
oslobodením od dane.

Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za

protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak
a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa

§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13.941,45 eura za predchádzajúci
kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne.
Osobouidentifikovanoupredaňvinomčlenskomštátenaúčelytohtozákonajeosoba,ktorejjepridelené
identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 20 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu vzniká

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písmena a).
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto

tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 22 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je
všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby
za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Podľa § 42 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal
výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49
ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 43 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo
na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a

a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,

že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 66 ods. 1, písm. c/, d/, ods. 2, 3, 14 vyššie citovaného zákona, na účely tohto ustanovenia

c) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v
nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na

účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja,
Obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodané
a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,

b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,
c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.
Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou

cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej
vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
Nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku
z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor
predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej

úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala,
nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11.

Podľa § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 11, 14 Smernice rady 2006/112 /ES zo dňa 28. 11. 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici,
faktúry vystavené podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:
v prípade oslobodenia od dane alebo, ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované

ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,
že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia
daňovej povinnosti,
v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety
a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo

iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Medzi účastníkmi konania v danej veci zostal sporný výklad ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v súvislosti so splnením podmienok pre oslobodenie od dane pri nadobudnutí
ojazdených motorových vozidiel žalobcom od dodávateľov z krajín EÚ a ich predaj v tuzemsku a

prípadne ich predaj ďalším odberateľom v rámci EÚ.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov

daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli
uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej
veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani ich porušenie podľa zák. č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ako uvádza žalobca, pretože i

správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od
otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému
priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Neznamená to
však, že správca dane má povinnosť v daňovom konaní zabezpečovať dôkazy (listiny) v prospech
daňového subjektu, pretože v daňovom konaní neplatí vyhľadávacia ale prejednávacia zásada, ako to

sám žalovaný konštatuje v rozhodnutí. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď
sa obrátil s konkrétnymi otázkami na dožiadané daňové úrady dodávateľov žalobcu v rámci krajín EU
podľa žalobcom predložených faktúr alebo zistených zdaniteľných plnení zo systému VIES v rámci
medzinárodnej výmeny informácií.Medzinárodná výmena informácií týkajúca sa zisťovania a preverovania daňových údajov u 21 daňových
subjektov (dodávateľov žalobcu) v iných členských štátoch predstavuje administratívne aj časovo

zdĺhavý proces, v dôsledku čoho správca dane potom podľa názoru súdu daňovú kontrolu dôvodne
prerušil, nakoľko v prípade jej neprerušenia reálne hrozilo nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej
kontroly u žalobcu. V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu začatia
konania v oblasti medzinárodnej výmeny informácií súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom bola riešená obdobná problematika a právnym

názorom vysloveným v tomto rozhodnutí sa pri posudzovaní prerušenia daňovej kontroly v predmetnej
veci riadil. Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že „v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly
neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania,
na vybavenie ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v
Nariadení Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z
pridanej hodnoty“. Ústavný súd SR v tomto svojom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že „výklad ustanovení

zákona o správe daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové
konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. Toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01. 01. 2012
zrušené Nariadením Rady (EÚ) zo dňa 07. 10. 2010 č. 904/2010, ktoré sa uplatňuje od 01. 01. 2012,
pričom úprava lehôt na poskytnutie informácií, resp. postup pri ich nedodržaní sú upravené v čl. 10 až
12 tohto nového nariadenia a sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31. 12. 2011.

Pokiaľ žalobca v podanej žalobe poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 10.
2009 v konaní pod sp. zn. 3Sžf/107/2009, v ktorom sa riešila problematika zastavenia daňovej kontroly
a lehôt na jej vykonanie, súd opätovne poukazuje na vyššie označené rozhodnutie Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorého „daňová kontrola je procesom kontrolným, nie rozhodovacím. Takýto záver

však nevylučuje alternatívu aplikovania ustanovení o možnosti prerušiť konanie aj na daňovú kontrolu
(rovnako ako sa na daňovú kontrolu nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového konania
v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov“. V priebehu daňového konania v predmetnej veci a
ani súdneho konania neboli pochybnosti o tom, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je zákonnou
procesnou lehotou (nie je pod sankciou nezákonného dôkazu), ktorú zákon stanovil na vykonanie

daňovej kontroly a táto lehota s prihliadnutím na jej predĺženie a prerušenie daňovej kontroly bola
správcom dane i dodržaná, v dôsledku čoho potom podľa názoru súdu daňovú kontrolu vykonanú v
predmetnej veci nemožno považovať za nezákonnú a protokol z takto vykonanej daňovej kontroly takisto
nemožno považovať za nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ako to tvrdil žalobca v podanej žalobe.
Počas prerušenia daňového konania neplynú zákonné procesné lehoty, čo znamená, že neplynú lehoty

na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní a ani na ukončenie daňovej kontroly.

V žalobe žalobca v prvom rade namieta dĺžku konania daňovej kontroly zo strany správcu dane,
ktorá presiahla šesť mesačnú lehotu, a preto dôkazy použité z nej považuje za nezákonné a potom
rozhodnutiesprávcudaneažalovanéhojetiežnezákonné.Ktomumožnopoznamenať,žetátonámietka

nie je dôvodná, pretože z daňového spisu vyplýva, že správca dane postupoval v zmysle zákona
a ešte pred skončením zákonnej šesť mesačnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly požiadal svoj
bezprostredne nadriadený daňový orgán o jej predĺženie, ktorému bolo vyhovené. Z predloženého
administratívneho spisu je nepochybné, že upovedomenie o začatí daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2010 bolo žalobcovi preukázateľne doručené dňa 17. 01.

2011 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 15. 02. 2011, čo je v súlade s ust. § 15
ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov. V priebehu začatej daňovej kontroly týkajúcej sa zdaňovacieho
obdobia 3. štvrťroku 2010 správca dane na základe žalobcom predložených listín, daňového priznania
k dani z pridanej hodnoty za toto zdaňovacie obdobie a dostupných informácií získaných zo systému

VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami EÚ) dospel
k záveru, že existujú skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho
obdobia a z toho dôvodu postupoval podľa ust. § 15 ods. 4 vyššie citovaného zákona a daňovú kontrolu
dane z pridanej hodnoty rozšíril i o zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a zdaňovacie obdobie 1., 2.
a 4. štvrťroku 2010, čo žalobcovi oznámil v podaní zo dňa 27. 06. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa

29. 06. 2011.

Predmetná daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 15. 02. 2011 a s poukazom na ust. § 15 ods.
17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánovv znení neskorších predpisov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia, teda
do 15. 08. 2011 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej ukončenia). Súd je toho
názoru, že vzhľadom na potrebu rozšírenia daňovej kontroly o ďalšie zdaňovacie obdobia a množstvo

listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť, správca dane bol oprávnený
využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej plne opodstatnené. Nadriadený
orgán správcu dane na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane zo dňa 13. 07. 2011 predĺžil dňa 20.
07. 2011 lehotu na výkon daňovej kontroly do 15. 02. 2012, čo bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa
02. 08. 2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08. 08. 2011, teda ešte pred uplynutím zákonom stanovenej

šesťmesačnej lehoty na jej vykonanie. Daňová kontrola u žalobcu začatá dňa 15. 02. 2011 bola na
základe jej predĺženia zo strany nadriadeného daňového orgánu vykonávaná do 25. 10. 2011 (t. j. 253
dní), kedy bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny daňových informácií
v zmysle čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 zo dňa 07. 10. 2003 o administratívnej spolupráci v
oblasti dane z pridanej hodnoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo doručené žalobcovi

dňa 28. 10. 2011 a z jeho odôvodnenia vyplýva, že na preverenie obchodných transakcií žalobcu je
potrebné požiadať o medzinárodnú výmenu informácií ohľadne uskutočnenia obchodov medzi žalobcom
a jeho dodávateľmi (v počte 21 daňových subjektov) v členských štátoch Európskej únie (Spolková
republika Nemecko, Česká republika, Maďarsko a Belgické kráľovstvo). Podľa názoru súdu vzhľadom
na žalobcom predložené listinné doklady (faktúry, dodacie listy), poznatky správcu dane získané zo

systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami
EÚ) a žalobcom predložené daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 bolo potrebné
požiadať príslušné daňové orgány vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o poskytnutie
informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaných dodávateľov použitých motorových vozidiel a dôvodné
bolo potom i prerušenie daňovej kontroly. I keď zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o

zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov výslovne nehovorí o
prerušení daňovej kontroly, ale len o prerušení daňového konania je potrebné vychádzať z toho, že
súčasťou daňového konania je nesporne i daňová kontrola a z toho dôvodu potom s poukazom na ust.
§ 25a vyššie citovaného zákona možno prerušiť i daňovú kontrolu v prípade, ak sa vyskytnú zákonom
predpokladané dôvody na jej prerušenie, ku ktorým podľa názoru súdu patrí i prípad, kedy je potrebné

požiadať príslušný orgán členského štátu o výmenu daňových informácií. Súd nemal pochybnosti o tom,
že ust. § 25a vyššie citovaného zákona o prerušení konania sa vzťahuje i na daňovú kontrolu, ktorú
teda na základe tohto zákonného ustanovenia možno v odôvodnených prípadoch i prerušiť a táto otázka
bola už opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok zo dňa 27. 11.
2012 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/32/2012, zo dňa 29. 01. 2014 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/19/2013) a

Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, uznesenie zo dňa 19. 03.
2013 č. k. II. ÚS 189/2013-10). Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť
záver o vylúčení použitia ust. § 25a tohto zákona na daňovú kontrolu. Naopak, z ust. § 25a ods. 5 tohto
zákona jednoznačne vyplýva, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona, teda i lehoty na

vykonanie daňovej kontroly zakotvené v ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona, neplynú. Podľa
názoru súdu bola potom daňová kontrola u žalobca rozhodnutím zo dňa 25. 10. 2011 riadne prerušená
až do času, kedy správcovi dane nebudú doručené požadované informácie zo strany zodpovedných
daňových orgánov v príslušných členských štátoch Európskej únie.

Pravidlá, podmienky a postupy pri výmene daňových informácií medzi správnymi orgánmi v členských
štátoch upravuje Nariadenie Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci
v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92, pričom v článkoch 8 až
10 sú upravené lehoty pre poskytovanie informácií tak, že žiadaný orgán poskytne informácie najneskôr
tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom na túto lehotu poukazoval i žalobca v podanej žalobe. V čl.

9 a 10 tohto nariadenia je však zároveň stanovená možnosť dohodnúť si inú lehotu na poskytnutie
informácií, resp. je upravený i postup v prípade, ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť
do konečného termínu. Z vyššie citovaného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 teda priamo
vyplýva možnosť, že vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií môže trvať i
dlhšie, ako je to uvedené v nariadení, pričom treba mať na zreteli skutočnosť, že správca dane z

členského štátu, ktorý o informácie žiada nemá možnosť ovplyvniť trvanie vybavovania jeho žiadosti
v inom členskom štátne. Nedodržanie lehôt stanovených v nariadení (ktoré však samotné zároveň
predpokladá ich nedodržanie, resp. prekročenie) potom nemožno posudzovať v neprospech správcu
dane, ktorý o poskytnutie informácií žiada a ktorý svoje povinnosti neporušil.Posledná odpoveď (týkajúca sa dodávateľa žalobcu BVBA Trans Car Belgium) na žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií bola správcovi dane preukázateľne doručená dňa 06. 11. 2012 a v

tento deň pominula prekážka, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená, čo znamená, že dňom 07. 11.
2012 začala opätovne plynúť zákonom stanovená a predĺžená lehota na vykonanie daňovej kontroly.
Pokračovanie vo vykonávaní daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa 07. 11. 2012,
ktoré mu bolo doručené dňa 12. 11 .2012. Lehota na vykonávanie daňovej kontroly teda opätovne
plynula od 07. 11. 2012 do 21. 02. 2013, kedy bol so žalobcom prerokovaný protokol o výsledku zistenia

z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4. štvrťroku
2010 a tento deň sa považuje za deň ukončenia daňovej kontroly. V skutočnosti teda daňová kontrola
u žalobcu prebiehala od 15. 02. 2011 do 25. 10. 2011 (t. j. 253 dní) na základe jej predĺženia zo strany
nadriadeného daňového orgánu, prerušená bola od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012 a potom
po skončení jej prerušenia pokračovala od 07. 11. 2012 do 21. 02. 2013 (t. j. 107 dní), teda spolu
trvala 360 dní, čo nepresahuje jednoročnú lehotu, v ktorej bolo možné na základe predĺženia zo strany

žalovaného daňovú kontrolu u žalobcu vykonávať. I keď žalovaný predĺžil lehotu na vykonanie daňovej
kontroly do pevne stanoveného termínu, t. j. do 15. 02. 2011 (teda v súlade so zákonom maximálne
o šesť mesiacov) tento pevne stanovený termín by platil len v prípade, ak by daňová kontrola nebola
prerušená. V dôsledku prerušenia daňovej kontroly lehota neplynula od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012 a
toto obdobie potom nemožno započítať do obdobia trvania daňovej kontroly. V predmetnej veci je podľa

názoru súdu podstatná tá skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu neprekročila
12 mesiacov (t. j. zákonom stanovenú maximálnu lehotu 6 mesiacov + 6 mesiacov, o ktoré bola v
súlade so zákonom predĺžená). Pevne stanovený termín na vykonanie a ukončenie daňovej kontroly
po predĺžení žalovaným ako nadriadeným orgánom správcu dane, t. j. do 15. 02. 2012, by platil v
prípade jej neprerušeného trvania. V predmetnej veci (i vzhľadom na žalobcom predložené listinné

doklady, daňové priznanie a informácie správcu dane zo systému VIES) bolo potrebné získať informácie
z daňovej správy iných členských štátov, pričom obdobie, počas ktorého správca dane tieto informácie
získaval a daňová kontrola bola v súlade so zákonom riadne prerušená, t. j. obdobie od 26. 10. 2011 do
06. 11. 2012 nemožno započítať do trvania daňovej kontroly. Dĺžku trvania tohto obdobia správca dane
nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto podľa názoru súdu správne prerušil daňovú kontrolu

do doby, kým mu nebudú doručené požadované informácie, pričom posledná informácia mu bola
preukázateľne doručená dňa 06. 11. 2012 (týkajúca sa dodávateľa z Belgického kráľovstva - spoločnosti
BVBA Trans Car Belgium, ktorý bol dodávateľom žalobcu v zdaňovacom období r. 2010) a následne v
súlade so zákonom začala lehota na vykonanie daňovej kontroly plynúť. Vykonávanými dožiadaniami na
daňovú správu iných členských štátov sa riešili také závažné otázky, ktoré v konečnom dôsledku zohrali

významnú úlohu pri vyslovení záveru, že daňové priznanie žalobcu podané za zdaňovacie obdobie 3.
štvrťroku 2009 a týkajúce sa dane z pridanej hodnoty neodráža všetky jeho obchodné aktivity v tomto
zdaňovacom období, predovšetkým dovoz ojazdených motorových vozidiel z iných členských štátov.
Správca dane teda postupoval pri výkone daňovej kontroly účelne a ukončil ju v predĺženej lehote 12
mesiacov s prihliadnutím na jej prerušenie a v kontexte so zložitosťou prípadu, pričom jednotlivé kroky

daňovej kontroly nasledovali po sebe v primeraných časových intervaloch.

Taktiež v predmetnej veci nemožno prihliadať na medzitýmny rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa
23. 10. 2010 č. k. 12C/179/2009-61, ktorý predložila právna zástupkyňa žalobcu, nakoľko tento riešil inú
právnu problematiku (náhradu škody) v občianskom súdnom konaní v sporovej veci a názor uvedený

v jeho odôvodnení nekorešponduje s konštantnou judikatúrou súdov oblasti správneho súdnictva,
týkajúcou sa dožiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií.

K tvrdeniu žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia zo dňa 25. 10. 2011 o prerušení daňovej kontroly,
súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko správca dane pri vydaní tohto

rozhodnutia vychádzal priamo z dikcie ust. § 25a ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktoré mu umožňuje
prerušiť daňové konanie (vrátane daňovej kontroly), najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke
alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že dôvody na prerušenie daňového konania zákon taxatívne nevypočítava, ale jedná sa o
tzv. demonštratívny výpočet dôvodov prerušenia daňového konania, čo znamená, že konanie (vrátane

daňovej kontroly) možno prerušiť i z iných, právne relevantných dôvodov, ak sa vyskytnú, pričom
zákon ich výslovne neustanovuje a ani na ne neodkazuje. Podľa názoru súdu však za takýto dôvod
možno považovať i podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, na základe ktorých sa zisťujú
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (charakter obchodov žalobcu s jeho zahraničnýmidodávateľmi) a k takto zisteným skutočnostiam sa žalobca mal možnosť vyjadriť, čo v predmetnej veci
i urobil. Vo výrokovej časti rozhodnutia o prerušení konania správca dane teda použil výslovne dikciu
zákona, keď ako dôvod prerušenia daňovej kontroly uviedol, že sa začalo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií podľa
čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty s
tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží požadované informácie od
zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a v kontrole sa bude pokračovať,
len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. Z uvedeného potom možno vyvodiť,

že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu potreby požiadať o medzinárodnú výmenu daňových
informácií. Nemožno spochybniť, že správca dane je oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu
vlastnej úvahy a nemusí kontrolovanému subjektu vopred objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom
a z akých dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov
v daňovom konaní. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že je plne v kompetencii správcu dane v
odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle

priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a za tým účelom i prerušiť daňové konanie, vrátane daňovej
kontroly. Začátek formuláře

Následne po zistení, že daňová kontrola u žalobcu po jej predĺžení (o šesť mesiacov) žalovaným v rámci
jeho zákonom danej kompetencie a po prerušení (od 26. 10. 2011 do 06. 11. 2012) neprekročila
zákonom stanovenú lehotu (t. j. po predĺžení 12 mesiacov), sa súd zaoberal námietkami žalobcu
uvedenými v podanej žalobe týkajúcimi sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených
motorových vozidiel z členských štátov Európskej únie.

V danej veci súd je toho názoru, že úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej
transakcie, ako to navrhuje žalobca v žalobe (žalovaný mal preskúmať, či dodanie tovaru v inom
členskom štáte EÚ bolo oslobodené od dane podľa ust. § 42 zákona o DPH platného v inom členskom
štáte), ale overovať, či daňový subjekt ju vie preukázať a či ju správne deklaroval. Žalovaný správne

poukázal na výsledky daňovej kontroly a v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetlil základný princíp
fungovania dane pri dodaní tovaru z jedného členského štátu do druhého členského štátu v Európskom
spoločenstve. V preskúmavaných prípadoch išlo o vzťah dodávateľ - odberateľ, v ktorom dodávateľ bol
identifikovaný pre DPH v krajine dodania tovaru a odberateľ v štáte nadobudnutia tovaru. Teda tovar má
byť zdanený v krajine nadobudnutia tovaru lebo dodávateľ tovaru si uplatnil oslobodenie dane, keďže

išlo o cezhraničné dodanie tovaru a platí princíp určenia. Niet pochýb, že podľa predložených listín
dodávatelia žalobcu boli daňovými subjektmi identifikovanými pre DPH v štátoch EU a žalobca - daňový
subjekt identifikovaný pre DPH na Slovensku, ktorý ale nepriznal IC nadobudnutia z nich, i keď išlo o
intrakomunitárne dodávky (dovoz jazdených motorových vozidiel s prepravou, ktorá bola zrealizovaná).

Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda
zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty),
ako i preverovaním prostredníctvom daňových orgánov v Spolkovej republike Nemecko a v Belgickom
kráľovstve zistil, že žalobca nadobudol v 4. štvrťroku 2009 použitý tovar z týchto členských štátov, a
to osobné motorové vozidla od zahraničných dodávateľov identifikovaných na daň z pridanej hodnoty

v týchto štátoch. Išlo teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na
daň z pridanej hodnoty v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý prebieha tak, že na strane
dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu
nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V

systéme uplatňovania dane z pridanej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp
výberu tejto dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa
uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa
skončí odoslanie alebo preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 03. 2013 v konaní
pod sp. zn. 8Sžf/26/2012).

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávatelia žalobcu v iných
členských štátoch pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používali „bežný režim
zdaňovania“, teda uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členskéhoštátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturovali dodanie týchto
vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto
intrakomunitárne dodanie tovaru uviedli i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému

VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal
príslušné daňové správy vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o preverenie, či pri
dodaní tovarov skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie
tovaru. Na základe žiadosti zaslanej príslušnému orgánu v Belgickom kráľovstve dňa 08. 11. 2011 bola
správcovi dane dňa 28. 03. 2012 na otázku vo formulári „SCAC 2004“ pod B1-12 „prosím potvrďte

uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto transakcia osobitnej úprave
uplatňovania dane pri použitom tovare?“ oznámená odpoveď „áno“. V doplňujúcich poznámkach je však
zároveň uvedené, že belgická spoločnosť BVBA Lefevere Gebroeders vysvetlila, že všetky faktúry sú
vystavené v normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodanie tovaru a žiadosť o osobitnú
úpravu sadzby dane nebola. Na faktúrach, ktoré vyššie označený dodávateľ vystavil pre žalobcu a
ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel, nie je daň z pridanej hodnoty uvedená, čo

znamená že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez dane z pridanej hodnoty a s poukazom na
vysvetlenie belgického dodávateľa potom možno konštatovať, že tento dodávateľ uplatnil bežný spôsob
zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ tohto tovaru. Podľa
názoru súdu nie je potom dôvodná námietka žalobcu v tom zmysle, že odpoveď belgickej daňovej
správy je zmätočná, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v predmetnej veci došlo k

uplatneniu mechanizmu dane z pridanej hodnoty, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od
tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v Slovenskej republike, a to v zmysle ust. § 11 a §
20 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a jedná sa teda o
takzvaný bežný režim zdanenia tovaru, čo potvrdil i belgický dodávateľ tovaru v rámci svojho vysvetlenia,
ktoré je súčasťou formuláru „SCAC 2004“. Intrakomunitárne dodanie ojazdených motorových vozidiel

žalobcovi podľa bežných daňových pravidiel potvrdil i ďalší dodávateľ žalobcu z Belgického kráľovstva -
spoločnosť NV Eeuro Car Auction & DISTR. SOLUT, ako i dodávatelia zo Spolkovej republiky Nemecko,
a to O. Y. a N. C. B..

Vpredmetnejveciboltedarozhodujúcipostup,ktorýpoužilizahraničnídodávateliavovzťahukžalobcovi

ako kupujúcemu. V prípade, že použili bežný režim zdanenia (nič iné, teda podmienky pre použitie tzv.
osobitného spôsobu zdaňovania, nebolo preukázané), takýto režim s určením základu dane podľa ust.
§ 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bol povinný
pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššie
citovaným zákonom tento tzv. osobitný spôsob zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel

žalobca použil a postupoval podľa ust. § 66 ods. 2, ods. 3 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na
použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji
použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia
len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva
z ustanovenia § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie

osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar
mu bol nepochybne dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru
nebolo oslobodené od dane podľa ust. § 42, resp. ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte a dodávatelia žalobcu neuplatnili daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo

zákona platného v inom členskom štáte.

S poukazom na vyššie uvedené zistenia potom súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade
so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji
ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa ust. § 66 ods.

3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel,
napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa ust. § 22 ods. 1 tohto zákona, a
teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená z celkovej
predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň.

Vprípade,akbyzahraničnídodávateliažalobcupoužiliosobitnýrežimzdanenia,ktorýspočívavzdanení
rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, boli by povinní túto skutočnosť uviesť v texte
faktúry, a to s poukazom na ustanovenie článku 226 bod 11 a 14 Smernice Rady 2006/112/ES, pričom
predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja, a potomby už u nadobúdateľa v Slovenskej republike, teda u žalobcu k zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry
od zahraničných dodávateľov však tvrdenia žalobcu nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená daň
z pridanej hodnoty a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia

článkov 312 až 332 Smernice Rady 2006/112/ES.

Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že daňové orgány nezistili v potrebnom rozsahu skutkový
stav, keď neskúmali, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom motorových vozidiel na Slovensko.
Správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzali výslovne použitý spôsob zdaňovania,

vykonal zisťovania prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny
informácií od belgickej a nemeckej daňovej správy a nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru z
inéhočlenskéhoštátu,tedaointrakomunitárnenadobudnutietovarupodľaust.§11zák.č.222/2004Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré podlieha dani a že dodávatelia žalobcu pri
dodaní tovaru postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z pridanej hodnoty. S poukazom na uvedené
nemožno potom považovať za dôvodnú námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že pokiaľ by vedel, že

sa jedná o intrakomunitárne dodávky, ojazdené motorové vozidlá by ani nenakupoval. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití osobitného režimu
zdanenia, ktoré mu poskytli jeho dodávatelia v iných členských štátoch, toto svoje tvrdenie žiadnym
spôsobom nepreukázal a nepredložil, resp. neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať
ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel podľa ust. § 66 ods.

2, 3 vyššie citovaného zákona.

K tejto námietku súd považuje za potrebné uviesť, že v konaniach o žalobách podľa § 247 a nasl. OSP
súd v intenciách žaloby ( § 249 OSP) predovšetkým skúma jej dôvodnosť a v procese preskúmavania
zákonnostirozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánujepresúdrozhodujúciskutkovýstav,ktorýtubolv

časevydaniarozhodnutia(§250iods.1vetaprváOSP)adokazovanienasúdesazásadnenevykonáva.
Úlohou súdu v správnom súdnictva nie je nahradzovať činnosť správneho (daňového ) orgánu pri
zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ vydaného rozhodnutia, teda, či správne
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy. Správny súd teda nie je súdom skutkovým (okrem prípadov podľa § 250i ods.

2OSP),alesúdposudzujeibaprávneotázkynapadnutéhopostupualeborozhodnutiadaňovéhoorgánu.
Pokiaľ ide o žalobcu ako platcu DPH v nadväznosti na možnosť uplatnenia si nároku na oslobodenie
dane ( použitia osobitného režimu), v záujme predchádzania právnej neistote, že malo byť v jeho záujme
uzatvárať jasné obchodné transakcie tak, aby sa pri ich uzatváraní odstránilo všetko, čo by mohlo viesť
ku vzniku rozporov, overiť si informácie a skutočnosti o tvrdeniach svojich obchodných partnerov z

krajín EU z hľadiska zákona o DPH, lebo inak následky nejasných a nekorektných záväzkovo právnych
vzťahov pri vstupe do právnych vzťahov s iným právnymi subjektmi sa potom prejavia vo forme znášania
väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce z daňových konaní, vedených
v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Súd dáva do pozornosti rozhodnutie
Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 104/2012.

K námietkam žalobcu v podanej žalobe, týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu, je
potrebné zároveň uviesť, že daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu, resp. nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených (a

správcomdanepreverovaných)vdaňovompriznaní.Jenasprávcovidane,ktorývykonávadokazovanie,
aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú silu im prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní, a to s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už vykonané a závery z nich vyplývajúce (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 07. 09. 2011 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/18/2011). Napriek údajom uvedeným
na faktúrach vystavených zahraničnými dodávateľmi žalobcu, ktoré vylučovali, resp. neumožňovali

uplatnenie osobitného režimu zdaňovania, čo žalobca bez právneho dôvodu neakceptoval, správca
dane vykonal dokazovanie a zisťovanie i prostredníctvom medzinárodného systému VIES, ako i formou
medzinárodnej výmeny informácií od belgickej a nemeckej daňovej správy a nepochybne zistil, že
išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ktoré podlieha dani a že belgický a
nemecký dodávateľ pri dodaní použitého tovaru žalobcovi postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z

pridanej hodnoty. Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru súdu zistený v potrebnom rozsahu,
zákonným spôsobom.S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla
povinnosť priznať daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri
predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle ust. § 69 ods. 6 zák.

č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky na postup
podľa ust. § 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli. Správne a v zmysle vyššie citovaného zákona
potom postupoval správca dane, keď žalobcovi dodatočným platobným výmerom vyrubil rozdiel dane
v sume 209.237,68 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2010. Žalobca
nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko

sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá mu
boli dodané osobami uvedenými v ust. § 66 ods. 2 tohto zákona alebo za podmienok tam uvedených,
a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji.

Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a
preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane, vznik daňovej povinnosti,

prípadnenárokunavrátenienadmernéhoodpočtupodľazákonaoDPHtak,akomutoprikazujeust.§1a
písm. c/, v spojení s § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (účinný v čase daňovej kontroly).
Súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a
zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I
ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú
ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť
dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere
uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný

súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje
sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. §
43 ods. 1, 5, v nadväznosti na § 66 ods. 2 zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej
situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Primárne daňové bremeno je na daňovom

subjekte, ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa
osobitného režimu pri dodávkach motorových vozidiel podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok
uplatnil, musí vedieť preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom ( pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn.

2Sžf /52/2011 v spojení s nálezom ÚS SR č. k. III ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich
rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s
hmotnoprávnymi ustanoveniami, § 43 ods. 1, 5, § 66 ods. 2, 3 a § 69 ods. 1 zákona o DPH platného

v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Z týchto dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť. Žalovaný správny
orgán sa logicky a vecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania,
na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými
rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie

citovaným zákonom.

Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a

neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, protiktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).