Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/27/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211205177
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3211205177.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: Q., s.r.o., so sídlom X. nad
X., O. XXX, IČO: 36 300 446, zast. Advokátskou kanceláriou hbr advokáti, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Obchodná 58, IČO: 47 239 310, proti odporcovi: T. W. U., s.r.o., so sídlom X. nad X., J. T. XXX/XX, IČO:
34 103 775, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 30. októbra 2014, č. k. 3C/174/2011-237, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa priznania primeraného zadosťučinenia p
o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že odporca zasiahol do práva na ochranu dobrej
povesti navrhovateľa tým, že v rámci spravodajského programu Bánovský denník dňa 21.04.2010
v premiérach a následne v reprízach odvysielal zvukovoobrazový záznam s informačným obsahom,
ktorého prepis znie:
vlastníčka bytu: " ... bolo nás až 69 % ľudí za odchod z EKY.... "
vlastníčka bytu: " ... Na to o dva týždne nám pošle exekúciu, na nás že jej neplatíme."

vlastníčka bytu: " ... My čo nám poposielala tieto exekučné konania voči nám, že na odpredaj bytu, že
ak to nezaplatíme, dala nám šibenický dátum splatnosti len tri dni."
vlastníčka bytu: "Do troch dní sme museli nájsť financiu, aby sme mi mohli to uhradiť. Uhradili, rodina
pomáhala každému, uhradili. My sme už neni neplatiči. My vám garantujeme, tí čo sme dostali exekúciu
od tej firmy, my sme neni neplatiči. My len čakáme na to vyúčtovanie, jaké nám príde. A budem šťastná,
keď sa to čím skôr urýchli a budeme žiadať všetky kompetentné osoby, ktoré by nám veľmi radi pomohli
v tomto probléme. A touto cestou Vás vyzývam, pomôžte nám, lebo my v našom obytnom dome sme

väčšinou invalidi, dôchodcovia. Sme ozaj v svojom veku staršom."
redaktor: " ... Obyvatelia sú znova rozčarovaní. No my veríme, že akési prekliatie týchto bytových
jednotiek už čoskoro zmizne z Bánoviec."
a tým, že v rámci spravodajského programu Bánovský denník odvysielal dňa 30.06.2010 v premiérach
a následne v reprízach zvukovo obrazový záznam s informačným obsahom, ktorý v prepise znie:
redaktor: " ... Do kinosály pozvanie prijali a zároveň sa zúčastnili primátor mesta, zástupcovia dvoch
správcovských spoločností a stretnutia sa nezúčastnila správcovská spoločnosť EKA. Od začiatku v

búrlivej diskusii boli zúčastnení rozhorčení. Prečo zástupcovia tejto spoločnosť neprijali pozvanie."
redaktor:"...Ktejtotémesaurčiteešterazvrátimeaveríme,žeprekliatietýchtobytovužnaozajnadobro
zmizne a ľudia budú riešiť iba bežné problémy."Vo zvyšnej časti o určenie zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby súd návrh
zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia za
zásah do dobrej povesti právnickej osoby sumu vo výške 5.000 eur do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšnej časti primeraného zadosťučinenia v peniazoch návrh zamietol a vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil
čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 19b Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného
dokazovania, keď mal preukázané, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že navrhovateľ vykonáva správu bytov, tzv. tatrováckych bytov v Bánovciach nad

Bebravou. Rovnako nebolo sporné, že odporca ako vysielateľ na základe platnej licencie odvysielal
príspevky dňa 21.04.2010 a 30.06.2010, ktoré označil navrhovateľ, a to opakovane v období a
čase uvedenom odporcom a sprístupnil uvedené príspevky počas obdobia uvedeného odporcom na
internetovej stránke mesta Bánovce nad Bebravou. Predmetom sporu bolo potom posúdenie, či odporca
pri uplatňovaní slobody prejavu a práva na informácie zasiahol do navrhovateľovi garantovaného
práva na dobrú povesť a či tento zásah neprekročil mieru, ktorú už nemožno tolerovať. Súd dospel

k záveru, že odporca tým, že odvysielal časti uvedených relácií nepochybne neoprávnene zasiahol
do práv navrhovateľa, pričom uvedený zásah bol v neprípustnej miere. Súd konštatoval, že Ústava
SR v čl. 19 ods. 1 zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena. Obdobne Občiansky zákonník v § 11 priznáva fyzickým osobám právo na
ochranu osobnosti a podľa § 19b ods. 2 a 3 chráni názov a dobrú povesť právnickej osoby. Taktiež

Ústava SR v čl. 26 ods. 1 každému zaručuje slobodu prejavu, ústavne zaručené právo vyjadrovať
svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy. Kolízia
oboch práv sa realizuje práve napr. pri aplikácii § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka v súvislosti
s uplatňovaním ochrany dobrej povesti právnickej osoby. Pri strete slobody prejavu s právom na
ochranu osobnosti (dobrej povesti právnickej osoby) treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam

konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola nedôvodne daná prednosť pred právom druhým.
V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného porušenia základného práva
na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so
zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný
zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčinná

súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy,
ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v
spoločnosti nemožno tolerovať. Súd uviedol, že predmetom bolo preskúmanie proporcionality medzi
zásahom do slobody prejavu, ktorej nositeľom bol odporca ako prevádzkovateľ regionálnej televízie
a garanciami práva na dobrú povesť navrhovateľa. V danej veci dôkazné bremeno, že tvrdenia,

ktoré v rámci vysielaní príspevkov odporca uviedol, poskytol informácie, sú pravdivé, zaťažovalo
odporcu. Všeobecne uznávanou zásadou je, že pri informačných skutkových tvrdeniach je dôvodom
vylučujúcim neoprávnenosť zásahu spravidla skutočnosť, že takéto tvrdenia sú pravdivé, resp., že
príslušná informácia zodpovedá pravde. Pravdivosť týchto tvrdení však musí preukázať jeho pôvodca
- musí uviesť dôkaz pravdy. Nie je preto vecou navrhovateľa domáhajúceho sa ochrany dobrej povesti

právnickej osoby, aby dokazoval, resp. preukázal, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé. V tomto smere
dôkazné bremeno zaťažuje odporcu a jedine unesenie tohto dôkazného bremena, že jeho tvrdenia
uvedené na adresu navrhovateľa v príspevku, ktorý odvysielal sú pravdivé, by boli dôvodom vylučujúcim
neoprávnenosť jeho zásahu do dobrej povesti navrhovateľa. S poukazom na vykonané dokazovanie
súd bol toho názoru, že odporca toto dôkazné bremeno v celom rozsahu neuniesol. Vykonaným

dokazovaním mal súd preukázané, že nie všetky skutočnosti uvádzané odporcom v odvysielaných
reláciách majú hodnoverný skutkový základ. Aj keď súd uznáva, že úlohou médií, i regionálneho média,
akým odporca preukázateľne je, je informovať verejnosť o dianí v spoločnosti - v danom prípade regióne,
konkrétne o živote v meste Bánovce nad Bebravou, jeho obyvateľoch - t. j. v konkrétnom prípade
o nespokojnosti vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v meste Bánovce nad Bebravou v súvislosti so

správou týchto bytov. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že takéto informácie musia vychádzať z
relevantných dôkazov, aby bola overená pravdivosť ich skutkového základu a nie z ničím nepodložených
dedukcií. Výkon práva na slobodu prejavu spolu s právom na pravdivé informovanie verejnosti zahŕňa
však aj povinnosť a zodpovednosť médií. Z príspevku odporcu odvysielaného 21.04.2010 v časti, v
ktorej boli odvysielané vyjadrenia osôb, a to minister hospodárstva a primátor, spolu k nim sa vzťahujúce

stručné komentáre redaktora, v ktorých komentároch sa však nenachádza subjektívny názor autora
týchto komentárov, nie je z nich zrejmé, či sa s vyjadrením týchto osôb stotožňuje alebo nie, t. j. či ich
považuje za správne a prijateľné. Súd bol toho názoru, že tieto vyjadrenia redaktora boli len informáciou
o predmete stretnutia, a to že na pôde mesta došlo k stretnutiu ministra hospodárstva s nespokojnýmivlastníkmi bývalých tatrováckych bytov, tí sa posťažovali na súčasného správcu ich bytov. Pokiaľ sa
týka samotných vyjadrení osôb, a to vyjadrenia ministra a primátora, súd tieto považoval za hodnotiaci
úsudok týchto osôb, keďže v nich tieto osoby neuvádzajú skutkové tvrdenia, nenachádzajú sa v nich

konkrétne fakty, na základe ktorých tieto osoby dospeli k ich názoru, nejde o skutkové tvrdenia, ktorých
pravdivosť by bola zistiteľná overením odporcu pred tým, ako takýto príspevok odvysiela. Zároveň
súd poukázal na to, že ani v jednom z vyjadrení týchto osôb sa samotné meno navrhovateľa ani
nespomína. Preto súd bol toho názoru, že za obsah takejto kritiky, subjektívneho názoru týchto osôb
nesie zodpovednosť osoba, ktorá takúto kritiku, úsudok, postoj k veci zaujala, prezentovala, a ak sa

ktorákoľvek osoba týmto ich hodnotiacim úsudkom cíti zasiahnutá vo svojich právach, má právo sa
voči týmto konkrétnym osobám domáhať ochrany svojich oprávnených záujmov. Odporca v príspevku
dňa 21.04.2010 odvysielal aj vyjadrenie konkrétnej fyzickej osoby - odporcom označená ako jedna
z vlastníčok bytu, pričom navrhovateľom bola táto osoba stotožnená, ktorá vo svojom vyjadrení už
konkretizuje, o akú správcovskú spoločnosť ide, s uvedením jej obchodného mena EKA, pričom dovtedy
menosprávcovskejspoločnostiuvedenévpríspevkunebolo.SvedokT.O.,ktorýnapojednávaníozrejmil

tvorbu tohto príspevku, na otázku, aké mal informácie pri tvorbe príspevku uviedol, že to boli informácie
o bytových schôdzach, na ktorých sa on osobne však nezúčastnil, exekučné príkazy, ktorých existenciu
spochybnil, keď vo výpovedi uviedol, že si myslí, že to boli exekučné príkazy. Ak by odporca pri
tvorbe a spracovaní príspevku dal možnosť zaujať stanovisko navrhovateľovi, ktorého meno už v jeho
príspevku odznelo, požiadal o vysvetlenie, preveril pravdivosť tohto tvrdenia tejto osoby, oboznámil

sa s listinami, ktoré táto osoba, ktorej výpoveď zahrnul do obsahu jeho príspevku obdržala, dospel
by k záveru, že tejto osobe žiadna „exekúcia“ nebola zaslaná. Súd pripúšťa, že osoba, ktorá obdrží
výzvu, v ktorej je uvedené slovné spojenie „dlžnú čiastku vymáhať“, môže sa táto osoba domnievať,
že už ide o exekúciu, exekučné konanie. Súd bol toho názoru, že tu práve nastupuje úloha odporcu
ako médií, ktorou sa odporca v konaní bránil, že splnil právo na poskytovanie informácií občanom

mesta, správať sa tak, aby tieto informácie, ktoré sa ako v konaní bolo preukázané nezakladali na
pravde, verejnosti nepredložil, resp. aby ich pri plnení si svojej povinnosti informovať verejnosť uviedol
na správnu mieru a tak nezasahoval do práv iných osôb, resp. zákonom chránené práva týmto osobám
garantoval. Aj keď svedok - redaktor odporcu uviedol, že mal k dispozícii exekučné príkazy, tieto v
konaní odporcom predložené neboli a navrhovateľ tieto skutkové tvrdenia označil ako nepravdivé a

svoje tvrdenia aj preukázal listinou adresovanou p. H.. Súd bol toho názoru, že ak by odporca túto
vlastníčku oslovil na predloženie listiny, ktorú v priebehu konania predložil navrhovateľ, zistil by, čo
bolo tejto osobe skutočne doručené a bolo jeho povinnosťou v tomto smere reláciu upraviť, resp.
ozrejmiť formou komentára redaktora poskytujúceho, predkladajúceho túto informáciu. Súd bol taktiež
toho názoru, že odporcom zverejnené informácie neboli informáciami, ktoré by nezniesli odklad, odporca

tak nemal dostatok času, aby si overil pravdivosť ním uvádzaných skutkových tvrdení. Nepreukázal,
že bolo o týchto udalostiach, ktoré sa udiali na mestskom úrade potrebné informovať verejnosť hneď;
mohol tak spraviť až po tom, ako by si dostatočne preveril majúce sa odvysielať informácie a bolo
na ňom, aký zdroj použije. Vzhľadom na takýto spôsob a obsah odvysielanej relácie si divák mohol
vytvoriť názor, že navrhovateľ sa ako správca bytov správa tak, že ak vlastník bytu nezaplatí dobrovoľne

poplatky, prípadne si nesplní inú peňažnú povinnosť, automaticky navrhovateľ pristúpi k vymáhaniu
nedoplatkov, nezohľadňujúc postavenie (dôchodca, invalid), správanie a okolnosti na strane takýchto
osôb, ovplyvňujúce neplnenie si svojich povinností, že správanie navrhovateľa je bezohľadné. Za
daného stavu, spôsobom spracovania príspevku odporca odvysielaním vyššie uvedenej časti príspevku
o osobe navrhovateľa neoprávnene zasiahol do jeho práv, a to závažným spôsobom. Súd bol toho

názoru, že aj v časti príspevku obsahujúceho komentár redaktora: „kauza tatrováckych bytov akoby
nemala konca. Obyvatelia sú znova rozčarovaní. No my veríme, že akési prekliatie týchto bytových
jednotiek už čoskoro zmizne z Bánoviec“ zasiahol do práv navrhovateľa neprípustným spôsobom,
pretože spojením znenia tohto komentára, ktoré odporca umocnil ešte tým, že ho umiestnil na samotný
záver príspevku navodzuje dojem, že práve správcovská spoločnosť, ktorej meno v príspevku bolo

uvedené, je „prekliatím“ týchto bytových jednotiek. Súd mal za to, že v prípade takto zvoleného
výrazového prostriedku odporcom znamenalo vybočenie z medzí obvyklých k dosiahnutiu sledovaného
cieľa - informovať, ktoré už nemožno tolerovať. Pokiaľ ide o druhý príspevok odporcu dňa 30.06.2010
o stretnutí v mestskom kultúrnom stredisku dňa 24.06.2010, súd po vykonanom dokazovaní jeho
prehratím na pojednávaní, vypočutí zástupkyne navrhovateľa a svedka Martina O. dospel k záveru,

že skutočnosti v časti o informovaní účasti navrhovateľa na tomto stretnutí uvádzané odporcom v
predmetnom príspevku opäť nemajú hodnoverný skutkový základ. Aj keď súd uznáva, že úlohou médií
je informovať širokú verejnosť o dianí v spoločnosti, medzi ktoré nepochybne patrí aj udalosť z tohto
príspevku, na druhej strane je potrebné uviesť, že takéto informácie musia vychádzať z relevantnýchdôkazov tak, aby bola overená pravdivosť ich skutkového základu a nie z ničím nepodložených dedukcií.
Súd nepovažoval obsah tohto príspevku v tejto časti, v ktorej redaktor informuje o účasti navrhovateľa
na stretnutí v mestskom kultúrnom stredisku, ktoré odvysielal odporca, za kritiku, hodnotiaci úsudok,

keďže v tejto časti nejde o subjektívny názor autora. V tejto časti ide o skutkové tvrdenia a vykonaným
dokazovaním bolo zistené, že postrádajú akýkoľvek pravdivý základ. Sám redaktor tejto relácie, ktorý
bol v konaní vypočutý uviedol, že o tomto stretnutí ho informovala organizátorka stretnutia, ktorá sa v
tom čase nazývala ako zástupkyňa nespokojných vlastníkov bývalých tatrováckych bytov. Nič nebránilo
redaktorovi požadované informácie od tejto organizátorky získať, prípadne tieto zabezpečiť priamo

na tomto stretnutí, kto bol na toto stretnutie pozvaný a tak si pravdivosť svojich skutkových tvrdení
zabezpečiť pre prípad poskytnutia dôkazu pravdy. Uvedený dôkaz pravdy v konaní odporca nepredložil
a tak uverejnením týchto nepravdivých skutkových tvrdení o navrhovateľovi, že neprijal pozvanie na
toto stretnutie, súčasne s uverejnením tej skutočnosti, že iné osoby - správcovské spoločnosti, ktoré sa
taktiežzaoberajúrovnakoučinnosťouakonavrhovateľ,satohtostretnutiazúčastnili,dokoncastvrdením,
že pozvanie prijali, odporca pripustil v očiach iných osôb situáciu, že navrhovateľ ako správca bytov

nemá záujem o svojich klientov, vlastníkov bytov, ktoré spravuje a že mu nezáleží ani na komunikácii
so svojimi klientmi a tak zasiahol do povesti navrhovateľa ako právnickej osoby, ktorá ako bolo v konaní
preukázané vykonáva aj činnosť zameranú na správu bytov. Aj v prípade tohto odvysielaného príspevku
v časti obsahujúceho komentár redaktora „veríme, že prekliatie týchto bytov už naozaj nadobro zmizne a
ľudia budú riešiť iba bežné problémy“ odporca zasiahol do práv navrhovateľa neprípustným spôsobom,

pretože spojením znenia tohto komentára, ktoré odporca umocnil ešte tým, že ho umiestnil na samotný
záver príspevku navodzuje dojem, že práve správcovská spoločnosť, ktoré meno vo svojom príspevku
uviedol, je prekliatím týchto bytových jednotiek. Vo vzťahu k ostatným vyjadreniam osoby - označenej
ako vlastníčka bytu a redaktora, uvedených v tomto príspevku, súd tieto nepovažoval za také informácie,
ktoré nemajú hodnoverný základ a ich uverejnením bolo zasiahnuté do práv navrhovateľa, a to z

dôvodu, že v konaní mal súd za preukázané, že nie všetky osoby boli spokojné s vykonávaním činnosti
navrhovateľa spojených so správou bytov. Určitú nespokojnosť konštatovali vo výpovedi svedok Martin
O. aj ďalší svedok Ľuboš T. a nespokojnosť je preukázateľná aj samotnými odvysielanými príspevkami.
Taktiež bol súd toho názoru, že nie je možné bez ďalšieho rozhodnúť o zásahu do práva na dobrú
povesť, pretože odporca preukázateľne porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. a/ zák. č.

308/2000 Z. z., za čo mu bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona sankcia z dôvodu,
že nezabezpečil všestrannosť informácií a názorovej plurality v rámci svojej vysielanej programovej
služby. Vykonaným dokazovaním výpoveďou konateľa navrhovateľa mal súd preukázané, že nielen na
základe konania a správania sa odporcu nebola zabezpečená všestrannosť informácií, navrhovateľ sám
nesúhlasil s formou neodvysielaného ale nasnímaného príspevku nazvaného ako monológ, navrhovateľ

nevyužil právo na opravu podľa zák. č. 308/2000 Z. z.. Z týchto dôvodov súd rozhodol o zásahu
do práva navrhovateľa rozsahom tak, ako uviedol vo výroku rozsudku a vo zvyšnej časti návrh
zamietol. Bol toho názoru, že aj keď sa navrhovateľ samotným návrhom nedomáhal uloženia odporcovi
konkrétnych spôsobov nemajetkového zadosťučinenia a zvolil si spôsob určenie, konštatovanie zásahu
rozhodnutím súdu, tento navrhovateľom zvolený spôsob považoval za formu zadosťučinenia podľa

§ 19b ods. 2 v spojení s § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že vymedzeným
obsahom príspevky zasiahli do dobrej povesti navrhovateľa ako právnickej osoby a taktiež priznal
navrhovateľovi aj právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, pretože samotné konštatovanie o
zásahu do chránených práv navrhovateľa považoval rozhodnutím za nedostatočné vzhľadom na odstup
času, kedy k zásahu došlo. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujme súd skúmal, či odvysielané

relácie sú objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, zaoberal sa intenzitou tohto zásahu,
prihliadal na status navrhovateľa, postavenie na trhu, sledovanosť televízie, ktorej prevádzkovateľom
je odporca. V tomto smere poukázal súd na to, že navrhovateľ bol čiastočne danými príspevkami v
očiach „bánovskej verejnosti“ vykreslený ako osoba, ktorá nejaví záujem o osoby, ktorých majetok
spravuje a meno - názov navrhovateľa, bolo preto v očiach občanov mesta, v ktorom v prevažnej

miere podnikateľsky pôsobí ako podnikateľ zaoberajúci sa správou bytov, spochybnené. Pokiaľ sa
týka argumentácie navrhovateľa, že konanie odporcu znížilo jeho dobrú povesť u jeho aktuálnych aj
potenciálnych obchodných partnerov v súvislosti s jeho podnikaním, v dôsledku čoho došlo u neho k
poklesu príjmu z dôvodu, že v súčasnosti už nevykonáva správu piatich bytových domov, čo predstavuje
pokles 34%, navrhovateľ nepreukázal, že na tomto stave sa podieľal len odporca, a to odvysielaním

príspevkov. Súd mal v konaní preukázané, že určitá forma nespokojnosti zo strany vlastníkov bytov s
úkonmi navrhovateľa pri správe na základe uzatvorenej zmluvy bola aj pred odvysielaním príspevkov.
Nespokojnosť vlastníkov mal súd preukázanú z odvysielaných obrazových záznamov - príspevkov, osôb
zúčastnených na podujatí, o ktorých podujatiach informoval odporca vo svojich príspevkoch a určitýrozsah nespokojnosti uviedol aj vypočutý svedok Ľuboš T.. Na výpoveď svedka Y. V. súd neprihliadal z
dôvodu, že jeho výpoveď nepovažoval za vierohodnú vzhľadom na preukázané osobné rozpory medzi
ním a konateľkou navrhovateľa. Súd nemal preukázané, že k vypovedaniu zmluvy o výkone správy s

piatimi bytovými domami došlo len v súvislosti s týmito príspevkami. Ani z jednej zápisníc zo schôdze
vlastníkov bytov dôvod výpovede zmluvy nevyplýva. Sama konateľka navrhovateľa vo výpovedi uviedla,
že správu navrhovateľ ukončil dobrovoľne. Rovnako navrhovateľ nepreukázal, ako sa odvysielanie
týchtopríspevkovprejavilovsúvislostispotenciálnympodnikanímvbudúcnosti,t.j.žesaododvysielania
doteraz o správu iného bytového domu uchádzal, alebo mal záujem podnikať aj v inej oblasti a z

dôvodu existencie tohto príspevku túto „zákazku“ nezískal, podnikať nezačal, alebo sa jeho postavenie
zhoršilo. Pri výške poskytnutého peňažného zadosťučinenia súd prihliadal aj na tú skutočnosť, že
odporca je regionálnym médiom, že uvedené relácie mohli priamo vzhliadnuť len osoby v regióne.
Hoci bolo preukázané, že uvedené príspevky boli určitú dobu umiestnené na webovom sídle, kde mali
predpoklad, že uvedené príspevky vzhliadol iný okruh divákov ako tí, ktorí sledujú samotnú reláciu
priamo vo vysielaní, alebo že by si tieto relácie pozreli viackrát. Osoby, ktoré boli v konaní vypočuté

uvedené potvrdili. Nikto z nich neuviedol, že si túto reláciu pozrel viackrát. Navrhovateľ ani neuviedol, či
a ako musel strpieť existenciu, odvysielanie týchto príspevkov v inej súvislosti ako s vykonávaním správy
v týchto bytových domoch, nepreukázal, že by nejaké ponukové konania alebo iné súťažné konania
na trhu, na ktorom pôsobí bolo ovplyvnené, resp. navrhovateľovi znemožnené pre existenciu týchto
príspevkov. Z týchto dôvodov súd priznal navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v peniazoch a za

primerané zadosťučinenie potom považoval zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti sumu vo výške 5.000
eur, ktorá splní tak satisfakčný ako aj preventívny charakter. Vo zvyšnej časti finančného zadosťučinenia
súd návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 2
za použitia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súvisiace s čiastočným zastavením konania. Uviedol, že návrhu
nevyhovel v celom rozsahu, a preto pri rozhodovaní postupoval podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Ust. §

142 ods. 3 O.s.p. súd nepoužil z dôvodu, že predmetom konania nebola len výška plnenia. Vzhľadom na
predmet konania, kde hranica medzi právom na ochranu dobrej povesti navrhovateľa a slobodou prejavu
odporcujeveľmijemnáaskorozmazateľná,kedyideokonkurenciuzákladnýchprávúčastníkovjeťažké
posúdiť a číselne určiť pomer úspechu jedného účastníka a tým neúspechu účastníka druhého, a preto
súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas v časti priznaného primeraného zadosťučinenia odvolanie odporca,
domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia aj tejto časti. Žiadal zároveň priznať náhradu trov konania za
prvostupňové a odvolacie konanie. Má za to, že súd sa nesprávne vyporiadal s výsledkami vykonaného
dokazovania a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam rozhodujúcim pre posúdenie veci.

Poukázal na to, že súd v prvom rade priznáva niektorým častiam odvysielaných príspevkov difamačný
charakter na podklade toho, že malo ísť o nepravdivé tvrdenia postrádajúce skutkový základ. Odkazuje
redaktora na investigatívne hľadanie pravdy a nie spoliehanie sa na nepodložené dedukcie. Má za to, že
o nepodložené dedukcie však v prípade ani jedného z odvysielaných príspevkov nešlo. Ak si aj redaktor
odporcu možno nepostačujúco preskúmal pravdivosť tvrdení viacerých obyvateľov predmetných bytov

o vymáhaní dlhov správcovskou spoločnosťou EKA, s.r.o. v podobe doručených exekučných príkazov,
konal tak na podnet skupiny nespokojných obyvateľov vyššieho veku, ktorí hľadali cestou medializácie
východisko z dávno predtým vyhrotenej situácie okolo správy týchto bytov. Pokiaľ naviac štatutárny
zástupca navrhovateľa nebol ochotný spolupracovať s odporcom pri tvorbe jednotlivých príspevkov
a poskytnúť svoje stanovisko k veci, odporca nemal akým iným spôsobom zvýšiť mieru objektivity,

ktorú svojim spracovaním poskytol. V druhom rade oprel súd svoje rozhodnutie o úryvok komentára
redaktora, ktorým mal podľa súdu odporca navodiť dojem, že práve navrhovateľ je zmieneným prekliatím
spravovaných bytov. To však pri znalosti miestnych reálií a histórie výstavby a vlastníckych vzťahov
k predmetným bytom nemožno tvrdiť. Slovné spojenie „prekliatie tatrováckych bytov“ je v súvislosti s
dlhodobými právnymi ťažkosťami obyvateľov bytov a spormi okolo vlastníckeho práva k nim zaužívané

v meste Bánovce nad Bebravou od vzdialenejšej minulosti. Tento výraz bol v príspevku použitý so
zámerom odkázať na z minulosti stále pretrvávajúcu turbulentnú situáciu obyvateľov daných bytov, ktorá
je pre týchto traumatizujúca už viacero rokov a ako taká aj bola vždy verejne rozoberaná. Sám súd
v odôvodnení rozsudku priznáva, že nespokojnosť zo strany vlastníkov bytov s úkonmi navrhovateľa
pri správe týchto tu existovala aj v čase pred odvysielaním napadnutých televíznych príspevkov.

Taktiež jasne uvádza, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi odvysielanými príspevkami
a výpoveďou zo zmluvy o výkone správy s piatimi bytovými domami a ani ujmu vzniknuvšiu pre
navrhovateľa do budúcnosti na počte jeho potenciálnych klientov. Z tohto dôvodu považuje majetkovúsatisfakciu, naviac vo výške v akej bola súdom priznaná, za ničím nepodloženú, nezodpovedajúcu
reálnemu skutkovému stavu veci ani súdnej praxi vo veci ochrany dobrej povesti právnickej osoby.

K podanému odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške podľa
vyčíslenia. Poukázal na tú skutočnosť, že tvrdenia odporcu uvedené v odvolaní sú účelovo
vykonštruované a nie je mu zrejmé, či odporca vôbec dôkladne prečítal zdôvodnenie rozsudku. V konaní
nebolo preukázané jediné skutočné porušenie povinnosti z jeho strany ako správcu bytových domov.

Nespokojnosť s výkonom správy vyplývala u určitej skupiny nájomcov primárne z ich neschopnosti
uvedomiť si, že výška platieb do fondu opráv je daná rozhodnutím vlastníkov bytov a nie rozhodnutím
správcu, prípadne bola spôsobená inými faktormi mimo dôvodov v jeho činnosti. V danom čase
neboli proti vlastníkom bytov vedené žiadne exekučné konania, vo vysielaní však bola táto informácia
prezentovaná ako objektívna skutočnosť. Vo vysielaní odporcu bola podaná nepravdivá neoverená
informácia a zároveň bolo uverejnené obchodné meno navrhovateľa, umožňujúce jeho presnú

identifikáciu. Tvrdenie, že on exekuuje je nepravdivé a v kontexte činnosti ním vykonávanej zásahom do
právanaochranudobrejpovestiprávnickejosoby,keďžeuvedenýpríspevokhoobvinilzčinnosti,ktoráje
z pohľadu jeho predmetu činnosti ako podnikateľa nadmieru citlivá a v prípade, ak by bola vykonaná tak,
ako bolo písané v príspevku, tiež pravdepodobne v rozpore so zákonom. Vzhľadom na okolnosti, že bol
de facto jeden z troch správcov bytových domov v meste, bol bez ďalšieho identifikovaný pre všetkých

divákov relácie (v potenciálnych počtoch a spôsobmi, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania) a teda
priamo zasiahnutý. Pokiaľ ide o tvrdenia odporcu o neposkytnutí jeho vyjadrenia k prvému príspevku
a odmietnutia poskytnutého vyjadrenia vzhľadom na jeho formu v prípade druhého príspevku, tieto sú
vzhľadom na vykonané dokazovanie vysloveným zavádzaním odvolacieho súdu. Zodpovedný vysielateľ
konaltak,žezasiaholdoprávinejosoby,obranaodporcujeztohtopohľaduirelevantnouargumentáciou,

ktorá práve vzhľadom na objektívnu zodpovednosť nemá a nemôže mať za následok zbavenia sa
zodpovednosti. Pokiaľ ide o vysvetlenie termínu „prekliatie“ vzhľadom na skutočnosť, že proklamovaným
predmetom reportáže bola údajná nespokojnosť s ním ako poskytovateľom služieb je potrebné uviesť,
že predmetom skutkových zistení súdu nebol výklad významu audio stránky odvysielaných príspevkov,
ale predmetom skutkového zisťovania bolo predovšetkým ozrejmenie okolností odvysielania príspevkov,

ich obsah a dosah na verejnosť a ich spôsobilosť zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti
právnickej osoby. Skutkovo bolo zistené, že odporca odvysielal príspevky spôsobom a v rozsahu ako
je uvedené v žalobe a tiež v odôvodnení rozsudku, na základe uvedeného potom súd posúdil celkom
správne, že k zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby prišlo, ustálil aký závažný
zásah odporcu do práva na ochranu dobrej povesti bol a vzhľadom na závažnosť okolností a rozsah

zásahu aj určil náhradu nemajetkovej ujmy. Odporca si zjavne mýli žalovanú náhradu nemajetkovej
ujmy s náhradou škody. On preukazoval v konaní udalosti, ktoré nastali po zverejnení príspevkov v jeho
podnikaní a pripísal im súvis s odvysielanými príspevkami. Súd uvedené nepovažoval za preukázané a
výšku náhrady nemajetkovej ujmy ustálil zo skutkových okolností a na základe aplikácie relevantného
práva a po zvážení intenzity zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby po vážení

s konkurujúcim právom na informácie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto považuje za správne,
vyvážené, náležite odôvodnené a založené na dôkladne vykonanom dokazovaní.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné

v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Odvolaním odporcu bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba vo výroku o priznaní primeraného
zadosťučinenia vo výške 5.000 eur, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním napadnutú časť
rozsudku súdu prvého stupňa (vrátane trov konania) a v ostatných častiach je rozsudok súdu prvého

stupňa právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Preskúmaním veci bolo zistené, že okresný súd pre svoje rozhodnutie v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav a vyvodil z neho zodpovedajúce právne závery. Odvolacím súdom boli podrobne
preskúmané všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom vznesené, pričom tieto

nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia podľa§ 157 ods. 2 O.s.p.. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia okresný
súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán v prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania, pričom citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil aj svoje právne závery. V plnej
miere a vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že návrh navrhovateľa je v časti
o určenie zásahu do práva na ochranu dobrej povesti čiastočne daný a rovnako správne rozhodol aj o
výške priznaného primeraného zadosťučinenia za zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

Odporca v odvolaní uvádza ako dôvod, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, teda odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p..

Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. jeho nedostatok spočíva predovšetkým
v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia hodnotí súd

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až
135 O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. možno teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako

k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvod na odvolanie, ktoré odporca v podanom odvolaní uplatnil
nie je daný.

V danej veci bolo z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne preukázané, že odporca
odvysielaním spravodajského programu v dňoch 21.04.2010 a 30.06.2010 v premiérach a následne
v reprízach, zasiahol do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, teda navrhovateľa, ktorý
vykonáva správu bytov v Bánovciach nad Bebravou. V konaní bolo nepochybne preukázané, že v

relevantnom čase neboli proti vlastníkom bytov vedené žiadne exekučné konania, vo vysielaní však
bola táto informácia prezentovaná ako objektívna skutočnosť. Súd prvého stupňa správne skonštatoval,
že na uvedený spôsob a obsah odvysielanej relácie si divák mohol vytvoriť názor, že navrhovateľ,
ktorý vykonáva správu bytov sa správa tak, že ak vlastník bytu nezaplatí dobrovoľne poplatky, prípadne
si nesplní inú peňažnú povinnosť, navrhovateľ ihneď automaticky pristúpi k vymáhaniu nedoplatkov,

a to bez ohľadu na ďalšie okolnosti na strane vlastníka bytu. Je nepochybné, že tento obsah a
spôsob uverejnenia príspevku vykresľuje navrhovateľa v negatívnom svetle, čo je spôsobilé privodiť
mu ujmu. Rovnako súd správne konštatoval, že aj v časti príspevku obsahujúceho komentár redaktora
„kauza tatrováckych bytov akoby nemala konca“, v ktorom je poukazované na „prekliatie týchto
bytových jednotiek“, zasiahol odporca nepochybne do práv navrhovateľa, pretože spojením znenia tohto

komentára, ktorý bol naviac umocnený tým, že bol umiestnený na záver príspevku, je navodený dojem,
žepredmetnásprávcovskáspoločnosťje„prekliatím“tedavysvetľujúcuvedenýpojemniečímveľmizlým.
Rovnako pokiaľ ide o druhý príspevok zo dňa 30.06.2010 o stretnutí v mestskom kultúrnom stredisku dňa
24.06.2010 vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že skutkové tvrdenia v tejto časti
postrádajú akýkoľvek pravdivý základ. Uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení o navrhovateľovi,

že neprijal pozvanie na stretnutie súčasne s uverejnením skutočností, že tohto stretnutia sa zúčastnili iné
správcovské spoločnosti, ktoré sa taktiež zaoberajú rovnakou činnosťou ako navrhovateľ, nepochybne
v očiach iných osôb odporca navodil dojem, že tento správca bytov nemá záujem o svojich klientov,
vlastníkov bytov a nezáleží mu na komunikácii s klientmi. Súd prvého stupňa aj v tejto časti správneskonštatovalzasiahnutiedopovestinavrhovateľaakoprávnickejosoby.Súdprvéhostupňatedasprávne
konštatoval zásah do chránených práv navrhovateľa a rovnako správne považoval iba samotné toto
konštatovanie rozhodnutím za nedostatočné vzhľadom na čas (odstup času), kedy k tomuto zásahu

došlo.

V danej veci požadoval navrhovateľ od odporcu v zmysle ust. § 19b ods. 2,3 Občianskeho zákonníka
za neoprávnený zásah do dobrej povesti navrhovateľa ako právnickej osoby aj zaplatenie primeraného

zadosťučinenia v peniazoch, a to v sume 33 000 eur. Súd prvého stupňa však správne nezohľadnil pri
rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch v dôsledku odvysielaných relácií odporcu
údajný pokles príjmu z dôvodu, že už nevykonáva správu 5 bytových domov, resp. že odvysielanie týchto
príspevkov malo vplyv na jeho potencionálne podnikanie v budúcnosti a na základe týchto skutočností
priznal navrhovateľovi peňažné zadosťučinenie iba vo výške 5 000 eur.

Berúc v úvahu intenzitu predmetného zásahu, prihliadnuc aj na meno navrhovateľa, jeho postavenie
na trhu a na druhej strane na sledovanosť televízie, ktorej prevádzkovateľom je odporca, aj podľa
názoru odvolacieho súdu okresný súd správne ustálil výšku primeraného zadosťučinenia, ktorá
navrhovateľovi za zásah do dobrej povesti navrhovateľa ako právnickej osoby patrí. Aj odvolací súd
výšku priznaného primeraného zadosťučinenia považoval za zodpovedajúcu satisfakčnému, ale aj

preventívnemucharakteru. Akosprávneuviedolokresnýsúd,predmetnýmipríspevkamibolnavrhovateľ
v podstate pred občanmi mesta Bánovce nad Bebravou spochybnený ako „kvalitný správca bytov“, ten,
ktorý nemá záujem o svojich klientov, ktorým spravuje majetok.

V ostatnej časti odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v napadnutej časti
potvrdil, keď súd prvého stupňa v danej veci správne rozhodol aj o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1, 2 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho
konania, avšak výšku týchto trov si v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, preto mu náhrada trov
odvolacieho konania nebola priznaná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .