Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 11, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/380/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225762
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225762.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: J., s.r.o. so sídlom L., J. ul.
č. XX, IČO: 35 807 598, zastúpeného O. J., s.r.o. so sídlom v L., D. X, IČO: 36 864 421 proti odporcovi:
R. K.- H. R. R. so sídlom L., B. námestie XX, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 07. januára 2015 č.k.

14C/297/2012- 100 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody eur a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu

trov konania. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2,3 Exekučného poriadku v znení
platnom v rozhodnom období, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 15 ods. 1 §
17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Tvrdil, že súd o žiadosti o udelenie poverenia
rozhodol až po uplynutí 15 dňovej zákonnej lehoty. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 03.06.2009 a okresný súd o žiadosti rozhodol dňa
16.06.2009, teda v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia

navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu neopodstatnené. Navrhovateľovi nemohla za
žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Na základe uvedených
skutočností okresný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne a preto ho vcelom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho
poriadku. Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania, ktorú
náhradu trov konania mu však nepriznal z dôvodu, že tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc

podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania

z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku skutočnosti, že
sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.

Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní

je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre tútonečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,

že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné

prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom toho názoru, že navrhovateľ v konaní nesplnil
dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa
nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje
dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti

účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné
bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým
vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom
ktorých má účastník konania dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese
dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí

od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň
určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej
moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná
súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o

skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, od ktorých navrhovateľ odvodzoval nároky uplatnené návrhom sú upravené zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho

úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť navrhovateľa spočívala v preukázaní
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní pod sp.zn. 49 Er/1054/2009.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v

nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov navrhovateľ navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi
oprávneným - navrhovateľom a povinným Drahoslavom Sikorským. Súd prvého stupňa po zistení, že
ide o exekučné konanie vedené Okresným súdom Trenčín pod sp.zn. 49Er/1054/2009 si tento spis
pripojil.

Z obsahu pripojeného exekučného spisu vyplýva, že na exekučný súd, teda na Okresný súd Trenčín
bola dňa 03.06.2009 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech
navrhovateľa ako oprávneného proti povinnému Drahoslavovi Sikorskému. Prvostupňový súd vydal
dňa 16.06.2009 poverenie, teda už na trinásty deň po doručení žiadosti, bezpochyby tak v zákonom

stanovenej 15 dňovej lehote na vydanie poverenia (§ 44 EP) . Exekučným titulom bol rozsudok
prvostupňového súdu v spojitosti s rozsudkom odvolacieho súdu. Tvrdenia navrhovateľa tak nemajú
oporu v zistenom skutkovom stave, pretože prvostupňový súd si preukázateľne splnil zákonom mu danú
povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora v stanovenej lehote.Je však potrebné poukázať tiež na to, že nie každý aj kedˇv súdnom konaní zistený prieťah, musí mať
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože je potrebné ho posudzovať s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci, vzhľadom na ktoré sa postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na

to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy,
je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9
ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu.
V danej veci však okresný ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená

námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd doručil
písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 26.11.2014 (spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené
na 07.01.2015, na ktorom súd vo veci rozhodol). Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný
čas oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už
písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná

zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový
priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného

skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti

riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola

prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje

inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 19.12.2014 sa za dôvod pre zrušenie
pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom

vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky. Otázka, či je konajúci sudca vylúčený z dôvodov, uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej
sťažnosti, bola právoplatne vyriešená postupom podľa § 14 a nasledujúcich O. s. p.. Preto ani prípadné

prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti, týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k.
4NcC/135/2012-9, nemôže byť podľa názoru odvolacieho súdu bez existencie odkladu vykonateľnosti
uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom na prerušenie konania. Naviac, odvolací súd z úradnej
činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k.
I. ÚS 280/2014-9 zo dňa 04.06.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v
znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde), z čoho vyplýva, že už v čase podania návrhu
na prerušenie konania neexistovali skutkové okolností od ktorých odvodzoval navrhovateľ dôvodnosť
svojho návrhu na prerušenie konania. Súd konanie o tomto návrhu na prerušenie konania, ako aj o
návrhu na prerušenie konania z dôvodu položených prejudiciálnych otázok rozhodol uznesením zo dňa

07. januára 2015, č.k. 14C/297/2012-98 tak, že oba návrhy zamietol, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené aj
odvolacímsúdompodč.k.6Co379/2015zdôvodu,žezhodnesosúdomprvéhostupňa dospelkzáveru,
že v prejednávanom prípade, nie sú doposiaľ dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie
konania podľa 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., keďže otázka, či je pôvodne konajúci sudca vylúčený z
dôvodov, uvádzaných navrhovateľom aj v ústavnej sťažnosti, bola právoplatne vyriešená postupom

podľa § 14 a nasledujúcich O. s. p.. Preto ani prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti,
týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4NcC/135/2012-9, nemôže byť podľa názoru
odvolacieho súdu bez existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia, zákonným dôvodom
na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.. Naviac, odvolací súd z úradnej
činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. I.

ÚS 280/2014-9 zo dňa 04.06.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (zákon o ústavnom súde), čím nielenže pominuli, ale ani v čase podania návrhu na prerušenie
konania neexistovali skutkové okolnosti od ktorých odvodzuje navrhovateľ dôvodnosť svojich návrhov

na prerušenie konania, opodstatnenosť ktorých odvodzuje od ním podanej ústavnej sťažnosti.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu zodpovedania prejudiciálnych
otázok ktorý súd prvého stupňa rovnako zamietol , aj v tomto smere odvolací súd považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 7C/6/2010-269

zo dňa 07.10.2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
prejudiciálnych otázkach. Proti uzneseniu bolo podané odvolanie, o ktorom Krajský súd Prešov rozhodol
dňa 22.12.2014 č.k. 12Co/127/2013-290 tak, že zrušil predmetné uznesenie Okresného
súdu Prešov a vrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu zistenia, že neexistuje rozhodnutie uvedeného
súdu o tom, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie v konkrétnej prejudiciálnej otázke,

pričom úvahy Okresného súdu Prešov o predložení prejudiciálnej otázky zostali len jeho úvahami,
pričom konkrétne rozhodnutie o tom ,že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o
predbežnej otázke, resp. že už naformuloval otázky a tieto predložil súdnemu dvoru, nebolo preukázané,
z ktorého dôvodu nie je ani zákonný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p..
V odôvodnení tiež uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa neurobil prvý krok v tom, že sa rozhodol

požiadať Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie v konkrétnej predbežnej otázke, nie je
jasné, aké predbežné otázky vôbec súdnemu dvoru položené budú, pričom rozhodnutie o ich položení
musí predchádzať prerušeniu konania. Z úradnej činnosti odvolací súd zistil, že OS Prešov následne
uznesením pod č.k. 7C 6/2010-316 zo dňa 12.3.2015, právoplatným dňa 30.04.2015 rozhodol o položení
prejudiciálnych otázok v uvedenom konaní a zároveň konanie prerušil do rozhodnutia Súdneho dvora

EÚ o týchto otázkach. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti aj
návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia vyššie uvedených prejudiciálnych otázok SD EÚ,
napriek tomu, že aktuálne mu už boli preukázateľne predložené, pretože vyriešenie otázok porušenia
komunitárneho práva v rámci iniciovaného konania na Súdnom dvore Európskej únie, v dôsledkučoho bolo prerušené konanie vedené pred Okresným súdom Prešov pod č.k. 7C/6/2010, vzhľadom
na znenie položených prejudiciálnych otázok, nie je objektívne spôsobilé mať vplyv na rozhodnutie
vo veci samej v predmetnom konaní. Proti navrhovateľke, ktorá sa v predmetnom konaní náhrady

škody domáha, bolo v exekučnom konaní vymožené plnenie na podklade neprijateľnej rozhodcovskej
doložky a pred Európskym súdnym dvorom má byť zodpovedané, či vzhľadom na absolútnu nečinnosť
navrhovateľky a nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy ide o také závažné porušenie
komunitárneho práva, ktoré by bolo spôsobilé privodiť na jej strane právo na náhradu škody, prípadne
bezdôvodné obohatenie a založiť zodpovednosť odporcu 1/ za vznik takejto škody. V tomto konaní,

ktoré navrhovateľ žiada prerušiť, však tento uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá podľa
jeho tvrdenia mu mala vzniknúť nesprávnym úradných postupom exekučného súdu spočívajúceho v
tom,žeojehožiadostinavydaniepovereniabolorozhodnuté pouplynutízákonomstanovenej15dňovej
lehoty. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, teda zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok,
iniciovaných v rámci prebiehajúceho konania pred OS Prešov pod č.k. 7C/6/2010, nie je spôsobilým
dôvodom na fakultatívne prerušenie konania v preskúmavanej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

ktorého sa domáha navrhovateľ. Odvolací súd zároveň dodáva, že preskúmaním veci nezistil ani
dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 O.s.p., a to pre neexistenciu skutočností,
spôsobilých mať za následok takýto postup súdu.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva

súvisia s všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení
účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam
inýchosôb.Podľanázoruodvolaciehosúduuplatnenýnávrhnavrhovateľavdanejveci,akoajvmnohých
analogických prípadoch v rámci celej republiky, ako aj opakovane podávané návrhy na prerušenie

konania z dôvodov, ktoré neexistujú už v čase ich podaní, možno považovať za zneužívanie práva, jeho
šikanóznyvýkon,ktorýsaprejavujeajvprocesnýchobštrukciáchvuvádzanýchkonaniach,odďaľujúcich
rozhodnutia vo veci samej. Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom
postupom súdu prvého stupňa tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania

dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,

túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Navrhovateľ namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym
úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 19. októbra 2012
pod sp.zn. 4NcC/135/2012 - 9 bolo rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Trenčín
JUDr. H. E. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že je okresným

súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 14 ods. 1 O.s.p.
nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu krajský súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie uvedená
sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne
také právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 14 O.s.p., pre ktoré by bolo možné mať

za to, že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka nesprávny úradný postup. Vzhľadom na uvedené,
navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p. nie je dôvodný.

Nepravdivé je tiež tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o
uvedenom procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 18.11.2014, ako aj priamo sudcom na pojednávaní, ktorého sa
bezdôvodne nezúčastnil.Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich

rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu

k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§224ods.1vspojenís §142ods.1a§151

ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .