Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/9/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203923
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203923.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členiek senátu
JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že
žalovaný je zodpovedný za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom, a o náhradu škody 175
eur a nemajetkovej ujmy 663,84 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 19C/141/2013-66 zo dňa 09. júna 2014 a uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k.
19C/141/2013-80 zo dňa 16. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby
medzitýmnym rozsudkom bolo určené, že žalovaný je zodpovedný za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), a bolo mu uložené zaplatiť
náhradu škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 663,84 eura s príslušenstvom,
vzniknutej žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože tento nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, v
zákonom stanovenej lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vecne svoje rozhodnutie
súd prvého stupňa odôvodnil tým, že z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Senica sp. zn.
5Er/99/2006 zistil, že dňa 01.02.2006 bola exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci žalobcu ako oprávneného. Exekučný súd poveril dňa 04.08.2006 vykonaním
exekúcie súdneho exekútora. Dňa 13.09.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho
exekútora. Dňa 11.11.2010 súdny exekútor doručil exekučnému súdu vyjadrenie k návrhu na zmenu
exekútora s tým, aby súd rozhodol o tomto návrhu. Exekučný súd uznesením zo dňa 09.11.2011
exekúciu zastavil. Súd prvého stupňa konštatoval, že exekučný súd o žiadosti o zmenu exekútora
nerozhodol z dôvodu zastavenia exekučného konania. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej
republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca napriek žiadnym spôsobom nepreukázal vznik
majetkovej škody a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Nepreukázanie nesprávneho úradného
postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku. V konaní žalovaný
vzniesol námietku premlčania, ktorú súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. Právne svoje
rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d), ods. 3, § 4 ods. 1 písm.
a), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zák. č. 514/2003 Z.z.“), § 44 ods. zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v ďalšom texte „Exekučný poriadok“).
O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (v ďalšom texte „O.s.p.“), úspešnému žalovanému však náhradu trov konania nepriznal,
pretože mu trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa žalobcu účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalobca predovšetkým namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím
inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla
účinnosť až po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho
rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa
odvolateľa súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže
mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného
titulu so zákonom. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva výška majetkovej škody, ktorá žalobcovi vznikla.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril, samostatný odvolací návrh nepodal.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote troch dní od
právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 eur podľa položky 7a
Sadzobníka poplatkov s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie
neobsahuje riadne odôvodnenie, žiadne skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu.
Súdny poplatok vo výške 20 eur mu bol vyrubený za podané odvolanie. Súd však uviedol, že súdny
poplatok bol vyrubený v zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k
zákonu č. 71/1992 Zb. (v ďalšom texte ZoSP). Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa
poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobený nezákonným úradným rozhodnutím orgánom
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podliehajú len žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony
vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych
poplatkov. Žalobca však podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na
zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe ZoSP nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Použitie analógie legis pri
vyrubení súdneho poplatku je vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy vylúčené. Navyše podľa ustanovenia §
18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo za účinnosti zákona č.
286/2012 a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Do 30.09.2012 bolo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania podal
včas účastník konania (§ 201, § 204 O.s.p.), proti rozhodnutiam, proti ktorým je opravný prostriedok
prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok aj
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie
vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

O odvolaní voči napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko
vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie
vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani
dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 175 eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom. Uvedená škoda vznikla výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného
súdu. Nezaťažila by žalobcu, ak by exekučný súd dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca podľa
vlastného tvrdenia vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom
sumu 50 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje s spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15
eur. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 663,84 eura, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Uvedenú sumu za nečinnosť dlhšiu ako 372 dní, žalobca vyčíslil
výpočtom - alikvotným pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu
na základe aplikácie doktríny ústavného súdu teda 663,88 eura za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 eura
za mesiac. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom
došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že stanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods.
8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora,
čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: neskorým ukončením
procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného; neskorým
ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným; neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora

exekučným súdom nastalo riziko insolvencii povinného. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o
žiadosti na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, vzhľadal
žalobca nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 01.02.2006. Exekučný súd poverením zo dňa
04.08.2006 poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice zo dňa
01.09.2005 na vymoženie uloženej povinnosti 12.600 Sk s príslušenstvom + trovy exekúcie. Dňa
13.09.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh na zmenu exekútora. Dňa 29.09.2010 súdna
exekútorka doručila exekučnému súdu návrh na zastavenie exekučného konania z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. K návrhu na zmenu exekútora sa vyjadrila tak, že
zistená nemajetnosť povinného je objektívna, nový exekútor by zistil tú istú skutočnosť, navrhovaná
zmena súdneho exekútora je preto neopodstatnená. Poukázala tiež na skutočnosť, že navrhovaný
nový exekútor je bývalý zamestnanec oprávneného, čo spochybňuje jeho nezaujatosť. Uznesením zo
dňa 09.09.2011 exekučný súd zastavil exekúciu s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h)
Exekučného poriadku.

Ústavným základom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je čl.
46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.). Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a), zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné
vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade
s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný
postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu
verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo
koná (pri rozhodovacej činnosti) ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku
žalobcu, v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 7 Exekučného poriadku oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Zo znenia citovaného § 44 ods. 7 Exekučného poriadku síce vyplýva, že o zmene exekútora je potrebné
rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, v preskúmavanej veci však
o zmene exekútora exekučný súd nerozhodoval z dôvodu, že mu bol doručený návrh na zastavenie
exekúcie. Nebolo teda hospodárne rozhodovať o zmene exekútora v čase, keď bolo zrejmé, že povinný
nedisponuje ani majetkom potrebným na uspokojenie trov exekúcie a bolo potrebné rozhodnúť o
zastavení exekúcie. Konanie súdu, ktorým o zmene exekútora nerozhodol nie je možné vyhodnotiť ako
nesprávny úradný postup. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z
7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75, v zmysle ktorého samotné nedodržanie lehoty automaticky
neznamená nesprávny úradný postup exekučného súdu, je potrebné posúdiť aj iné okolnosti prípadu
najmä s ohľadom na množstvo návrhov, ktoré súdny exekútor v relevantnom čase exekučnému súdu
doručil. Táto skutočnosť objektívne bránila tomu, aby exekučný súd mohol o návrhoch exekútora
rozhodnúť v štandardných (zákonom ustanovených) lehotách.

Ako odvolací súd vyššie konštatoval, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobca domáha. Tiež by bolo nadbytočným
a nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou
s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a
nespôsobilá zvrátiť výsledok konania. Z obsahu spisu v preskúmavanej veci odvolací súd nezistil žiadne
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom, táto odvolacia námietka žalobcu je preto tiež nedôvodná.

S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový
stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote troch dní od
právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20 eur podľa položky
7a Sadzobníka poplatkov s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým
bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.

Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ZoSP). Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú
obsiahnuté v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Odvolacie konanie
na základe odvolania žalobcu bolo začaté podaním jeho odvolania proti napadnutému rozsudku dňom
18.07.2014, na uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie je preto potrebné
aplikovať zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase začatia odvolacieho
konania, teda v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od 01.05.2013.

Podľa § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom
odvolateľ a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 cit zák.). Sadzba poplatku je
pritom uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1). Ak
je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.05.2013 zo žaloby na náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

S poukazom na citované ustanovenia súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupoval správne, ak
žalobcovi za podané odvolanie uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 20 eur v zmysle položky
7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 64/2013
Z.z. účinného od 01.05.2013. Poplatková povinnosť žalobcu za podané odvolanie sa neodvodzuje zo
zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu podania žaloby na súd prvého stupňa, ale v znení
účinnom ku dňu vzniku poplatkovej povinnosti t.j. kedy žalobca doručil odvolanie súdu, čím začalo
odvolacie konanie. V preskúmavanom prípade sa tak stalo za účinnosti zákona č. 64/2013 Z.z.,
ktorým bola zakotvená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20 eur a preto je
potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí preto námietka žalobcu, že súd prvého stupňa
uložením povinnosti zaplatiť uvedený súdny poplatok určil tento súdny poplatok nad rámec zákona.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, len ktorá je podľa
znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto odvolateľ nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto
vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré
sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 ZoSP). Citované
ustanovenie § 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 ZoSP). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. ZoSP síce pri vymedzení pojmov nie je
dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov v sadzobníku tvoriacom prílohu ZoSP

nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na
celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom
prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky
podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v
kontexte s konštrukciou celého zákona včítane sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak,
že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj
k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že ak žalobca napadol predmetný rozsudok vo veci samej v
zákonnej lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie
a to v správnej výške 20 eur.

Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v celom
rozsahu vecne správne, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný, v dôsledku čoho mu v zmysle ustanovenia §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, neboli mu preto odvolacím súdom
priznané.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.