Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. máj 2012

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14Er/651/2006
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106221184
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Židek
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2012:2106221184.5

Uznesenie
Okresný súd Trnava v právnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti
povinnému Jozef Kmeťo, nar. 05.09.1971, Vinohradská 493/8, 919 27 Brestovany, vykonávanej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie sumy 366,46 EUR
s príslušenstvom a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 045157 zo dňa 17.10.2006 bol súdny exekútor JUDr.
Branislav Plško poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu
- vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. so
sídlom Karloveské rameno 8 v Bratislave, č. k. SR 0934/06 zo dňa 07.04.2006. Uznesením Okresného
súdu Trnava č. k. 14Er/651/2006-23 zo dňa 01.10.2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora a poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava ,
ktorému sa exekučná vec postúpila na ďalšie konanie. Uznesenie v časti poverenia súdneho exekútora
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.11.2010.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1460379 uzatvorenej
dňa 20.09.2005 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre
zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s
ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí
takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie
by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,
ktorá je už v tomto momente neprípustná a čo je horšie, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové
práva povinného.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.06.2006 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Zo zmluvy o úvere mal tunajší súd možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o
úver spotrebiteľský. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky
spotrebiteľských úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto
právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona.

V danom prípade sa jedná jednoznačne i o spotrebiteľský vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritériá
obsiahnuté v § 52 ods. 1 -3 Občianskeho zákonníka v znení do 31.03.2006 (ďalej len „Občiansky
zákonník“).

V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom a v danej veci pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávneného, ktorý má poskytovanie úverov ako
predmet obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre
fyzické osoby. Formulár zmluvy ani neponúka možnosť označenia dlžníka inak ako identifikačnými
údajmi určenými pre označenie pre fyzické osoby. Pokiaľ dlžník nebol označený identifikačnými údajmi v
zmysle živnostenského zákona alebo obchodného zákonníka (naopak v zmluve o úvere je identifikovaný
menom, priezviskom, bydliskom a rodným číslom), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri
uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené
zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o
úvere bola uzatvorená v zmysle bodu 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa ustanovení
Obchodného zákonníka.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere č. 1460379 jednoznačne povahu
spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý
oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností
zmluvné dojednania, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký
počet spotrebiteľov. Súd má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver

poskytnutý povinnému na výkon zamestnania či akejkoľvek obchodnej či podnikateľskej činnosti. Z
okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený
pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti (oprávnený v obdobných
prípadoch vystupuje opätovne) a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom.
Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na
právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na
ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán. V tomto prípade teda vôbec nezaváži, že si účastníci zmluvy o úvere dohodli režim
Obchodného zákonníka v zmysle § 497 a nasl., nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v
súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka, s veľkou
pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, v
zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva
právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone práva a
tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, majú
tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva o úvere
nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej rovnováhy
účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky je v dôsledku
§ 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. neprimerane vysoké úroky,
neprimeraná zmluvná odmena za poskytnutie úveru, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne
povinnému a naopak, práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov ...atď.).

Táto občiansko-právna zásada vyjadrená v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je o to určujúcejšia pre
oblasť súkromného práva a jej porušenie je v konečnom dôsledku i v ostrom rozpore so zásadou ekvity,
ktorej uplatnenie je neodmysliteľné najmä v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.

Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v
rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.
preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho
odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom
na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj
exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 1460379 sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti
alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej
porušením, ukončením alebo neplatnosťou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní
alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi -
takúto alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je
zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie),
ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho a eurokomforného výkladu § 53 ods.
1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.03.2006. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom
uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi
neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)
v aktuálnom znení). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom
dosiahnuť jej súlad so smernicou č. 93/13/EHS, v zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde
o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal
súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
eurokomformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle zmluvných dojednaní si však spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak
príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v
podmienkach individuálne nedojednaných, boli už dopredu určení rozhodcovia oprávnení rozhodnúť,
resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal
povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm.
f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom
môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska. Rozhodcovská doložka je jednou zo
zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní zmluvy bez toho, aby bola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa
voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka totiž dáva
na výber tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to
takmer vždy veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver.
Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Tak dôležité ustanovenia, ktoré
upravujú dojednanie príslušnej autority na rozhodovanie sporu, sú pritom skryté v množstve drobných
klauzúl z dôvodu minimalizácie akýchkoľvek komplikácií pri založení sporového procesu vyhovujúcemu
oprávnenému.

V zmysle zmluvných dojednaní úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným
súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v
praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným
rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Tunajší súd doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký
spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ by sa tak predsa len stalo, išlo by pravdepodobne
o výnimočný prípad. Okresný súd Trnava má za to, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože rozhodcovské žaloby s pravidelnosťou hraničiacej takmer s istotou podávajú len veritelia.

Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere (plnenie
zo strany veriteľa je takmer vždy uspokojené už pri podpise zmluvy), využíva štátny súd.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti
arbitrážneho súdu.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako v štandardnej formulárovej
spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne
nedojednaná vylučujúc súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle
eurokomformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.2006, a preto
je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.2006 neplatná. Povaha celej
zjavne formulárovej a predtlačenej zmluvy je jednoznačne adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol
prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.

Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a
vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom
takmer vždy len dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský
súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j.
drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie
sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno
predpokladať, že si bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie
rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú
kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o úvere ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp.
v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, v zmysle ktorej
je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k
výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému
konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokomformného výkladu § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.2006, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.03.2006 neplatná.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť
počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.