Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/985/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113203781
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6113203781.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa SECAPITAL S.á.r.l.,
registračné číslo: B 108305, so sídlom v Luxemburskom veľkovojvodstve, Luxemburg, 2 Avenue
Charles de Gaulle L-1653, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., IČO:
36715352, so sídlom v Martine, Jilemnického č. 4012/30, v mene ktorého v odvolacom konaní pred
súdom koná JUDr. Marína Gallová, advokátka a prokuristka, proti odporcovi: Slovenská republika,

zastúpenému zástupcom Okresný úrad Banská Bystrica, IČO: 45016381, so sídlom v Banskej Bystrici,
Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, za účasti Spotrebiteľské združenie OSA, IČO: 42260086, so sídlom
v Bratislave, Fedinova č. 9, ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu, o zaplatenie 410,16 €
s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
10C/107/2013-99 zo dňa 02.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd námietku navrhovateľa proti vstupu vedľajšieho účastníka na
strane odporcu do konania zamietol v podstate s odôvodnením, že tento nevstúpil do konania v štádiu
tzv. skráteného konania, ale až po prevode veci do hlavného registra. Poukázal aj na to, že v priebehu
konania zomrel pôvodný odporca Q. X. a preto ďalej pokračoval v konaní s odporcom na základe
výsledkov konania o dedičstve.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie, ktorým navrhol jeho
zmenu v zmysle nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania na strane odporcu. Vyjadril
názor, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil. Na vstup vedľajšieho účastníka do konania je
nevyhnutný výslovný súhlas účastníka, ktorého záujmy chce v konaní podporovať, keď takýto súhlas
odporca neudelil. Poukázal na znenie ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len „O.s.p.“) v znení účinnom od 01.01.2015, ktoré bolo podľa jeho názoru potrebné aplikovať aj na
posudzovaný vstup vedľajšieho účastníka do konania. Vedľajšie účastníctvo nemalo byť pripustené pre
absenciu súhlasu odporcu.

Odporca ani vedľajší účastník na strane odporcu sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, sudca odvolaniu nemienil v celom
rozsahu vyhovieť a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Okresný súd zvolil správnu formuláciu výroku, pretože zo znenia

ustanovenia§93ods.3O.s.p.sadajúvyvodiťlendvedoúvahyprichádzajúcezneniavýrokurozhodnutia
v prípade, že súd návrhu (námietke) na vyslovenie neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka dokonania nechce vyhovieť, t.j. buď tento procesný návrh (námietku) zamietne alebo vysloví, že vedľajšie
účastníctvo konkrétneho vedľajšieho účastníka popri niektorom z účastníkov konania je prípustné; len
pre úplnosť odvolací súd dodáva, že s možnosťou zamietnutia návrhu podľa § 93 ods. 3 O.s.p. na

vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva počítala aj staršia literatúra - pozri Vladimír Handl,
Josef Rubeš a kol.: Občanský soudní řád; Komentář; Panorama Praha; 1985, str. 422, bod 9).

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014), do konania vstúpi buď z vlastného podnetu
alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p., v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti

ako účastník. Koná však iba sám za seba.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu

dňa 18.02.2013 sa navrhovateľ voči odporcovi domáha zaplatenia dlžnej sumy s príslušenstvom
z titulu nevrátenej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 10.10.2008; navrhovateľ navrhol
rozhodnúť vo veci platobným rozkazom. Okresný súd o návrhu navrhovateľa nerozhodol platobným
rozkazom. V priebehu konania dňa 02.07.2014 doručil vedľajší účastník okresnému súdu písomné
podanie, ktorým oznámil svoj vstup do konania na strane odporcu; oznámenie o vstupe okresný súd

doručil navrhovateľovi a odporcovi na vedomie. Navrhovateľ podal návrh na vyslovenie neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ktorý v podstate odôvodnil
neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v tzv. rozkaznom konaní. V priebehu konania okresný súd
uznesením zo dňa 01.10.2013 pripustil zmenu účastníkov na strane navrhovateľa v dôsledku postúpenia
pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.03.2013; súčasne v priebehu konania došlo dňa

XD/XXX/XXXXk úmrtiu pôvodného odporcu Jozefa X., keď okresný súd na základe výsledkov konania
o dedičstve sp. zn. 4D/194/2014 pokračuje v konaní s jeho právnym nástupcom bez potreby osobitného
procesného rozhodnutia. Následne napadnutým uznesením okresný súd námietku navrhovateľa proti
vstupu vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania zamietol.

V prejednávanej veci je zrejmé, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy,
pretože predmetnú zmluvu o pripojení uzavrel pôvodný odporca ako spotrebiteľ. Vedľajší účastník je
právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov. Zo spisu je zrejmé, že vedľajší
účastník vstúpil do konania pred 31.12.2014.

Navrhovateľ svoj návrh na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v prejednávanej veci
odôvodnil v podstate neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v tzv. rozkaznom konaní ako aj tým,
že s účinnosťou od 01.01.2015 potrebuje vedľajší účastník na svoj vstup do konania výslovný súhlas
účastníka,ktoréhozáujmychcevkonanípodporovaťakoosobitnýpredpokladjehoúčastivkonaní(tento
názor doplnil až v podanom odvolaní).

Odvolací súd vo všeobecnosti konštatuje, že je mu známa aktuálna rozhodovacia činnosti niektorých
senátov najvyššieho súdu (v konkrétnostiach ide najmä o uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/210/2012 zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 4Cdo/209/2013 zo dňa 28.01.2014, sp. zn.
6Cdo/420/2012 zo dňa 22.01.2014, sp. zn. 6Cdo/357/2012 zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 7Cdo/135/2013

zo dňa 21.10.2013 a sp. zn. 6MCdo/3/2014 zo dňa 21.08.2014), z ktorej vyplýva záver o nemožnosti
vzniku účinkov vedľajšieho účastníctva v tzv. skrátenom konaní, ktorej argumentačným základom je
predpoklad, že „pomoc v spore vedľajšieho účastníka vo vzťahu k ním podporovanému účastníkovi sa
môžeprejaviťažvsporovomkonanívovlastnomzmysleslova,t.j.ažpovčasnompodaníodôvodneného
odporuprotiplatobnémurozkazuzostranyodporcu,pretožeažpotakomtoprocesneúčinneuplatnenom

úkone odporcu sa môže naplniť zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, t.j. pomoc a podpora hlavnému
účastníkovi s cieľom prispieť k ochrane jeho práv s tým, že pred podaním odporu nemá konanie
atribúty sporového konania“ (pri formulovaní tohto názoru uvedené rozhodnutia vychádzajú z komentára
Vladimír Handl, Josef Rubeš a kol.: Občanský soudní řád; Komentář; Panorama Praha; 1985, str. 418a 421, a to najmä zo záveru, že „pred podaním odporu proti platobnému rozkazu sa pomoc vedľajšieho
účastníka hlavnému účastníkovi nemôže prejaviť“).

Vprvomradejepotrebnéuviesť,žeprávnateóriaisúdnapraxrozoznávajúdvazákladnétypyzáväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť
precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný
pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor
najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje

možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým,
že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu
zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti
sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho
súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v

obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto
nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS/564/2012 zo dňa 29.05.2013) so zdôraznením, že odvolaciemu súdu nie je známa
jednotnosť všetkých senátov najvyššieho súdu v posudzovanej otázke možnosti vstupu vedľajšieho
účastníkadokonaniavofázetzv.skrátenéhokonania,keďnavyšežiadnezvyššieuvedenýchrozhodnutí

najvyššieho súdu nebolo doposiaľ zverejnené ani v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Odvolací súd nesúhlasí s ťažiskovým argumentom citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa
ktorého pred včasným podaním odôvodneného odporu sa pomoc vedľajšieho účastníka nemôže v

konaní prejaviť, pretože v tejto fáze nemá konanie atribúty tzv. sporového konania. Bez ambície hlbšej
analýzy delenia občianskeho súdneho konania na sporové a nesporové podľa názoru odvolacieho
súdu možno uviesť, že konanie je sporové nie v dôsledku nesúhlasného postoja odporcu k návrhu
navrhovateľa (vyjadreného napríklad v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu), ale
v dôsledku procesných princípov, ktoré platia v uvedenom type konania (na rozdiel od procesných

princípov ktoré sa uplatnia v konaní nesporovom, t.j. v konkrétnostiach napríklad dispozičný a prejednací
princíp v sporovom konaní oproti princípu oficiality a vyhľadávaciemu princípu v konaní nesporovom,
keď rozdielov je nepochybne viac); z tohto hľadiska o aký typ konania ide je teda nepochybne ustálené
už v okamihu jeho začatia a prípadný nesúhlas odporcu s návrhom nemožno stotožňovať s podmienkou,
na základe ktorej možno konanie označiť za sporové. Z hľadiska posudzovanej veci je teda zrejmé, že aj

v prípade uplatnenia nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy ide o sporové konanie od okamihu
jeho začatia bez ohľadu na to, či v prípade splnenia zákonných podmienok súd prípadne pristúpi k
rozhodnutiu o návrhu formou platobného rozkazu alebo nie. Navyše vzhľadom na vývoj právnej úpravy
občianskeho súdneho konania v poslednom období nemožno v prípade spotrebiteľskej veci hovoriť už
o klasickom sporovom konaní, pretože v tomto konaní nie je súd v celom rozsahu viazaný návrhom

(§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je povinný z vlastnej iniciatívy skúmať, či spotrebiteľská zmluva, od ktorej
odvodzuje navrhovateľ svoj uplatnený nárok, neobsahuje neprijateľné podmienky (§ 172 ods. 9 O.s.p.)
a je dokonca z úradnej povinnosti povinný v konaní aj bez návrhu prihliadnuť na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči

spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (§ 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov). Z tohto hľadiska sa pomoc
vedľajšieho účastníka hlavnému účastníkovi nepochybne môže prejaviť v ktorejkoľvek fáze konania po
jeho začatí a to práve v možnosti poukázať na tieto skutočnosti, ktoré môžu mať podstatný vplyv na
výsledok konania v konkrétnej spotrebiteľskej veci (a to aj v prípade ak je spotrebiteľ v konaní nečinný);

v tomto smere je najvyšším súdom citovaný komentár k Občianskemu súdnemu poriadku z roku
1985 vzhľadom na vývoj právnej úpravy hmotného aj procesného práva v oblasti ochrany spotrebiteľa
potrebné podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neaktuálny. Je preto potrebné uzavrieť, že
pokiaľ zákon žiadnym spôsobom výslovne neobmedzuje fázu konania, v rámci ktorej vznikajú účinky
vedľajšieho účastníctva, t.j. ak zo zákona vyplýva, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu

vzniknúť v ktoromkoľvek štádiu občianskeho súdneho konania od jeho začatia (§ 82 ods. 1 O.s.p.) do
jeho právoplatného skončenia (§ 159 ods. 1 O.s.p.; § 167 ods. 2 O.s.p.)., výklad zákona (konkrétne §
93 ods. 2 O.s.p.) pod vplyvom uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý takéto účinky vylučuje v
určitej fáze konania (t.j. v skrátenom konaní), nemožno označiť inak ako za zužujúci, ktorý obmedzujepostavenie vedľajšieho účastníka a jeho možnosť poskytovať pomoc v konaní ním podporovanému
účastníkovi (spotrebiteľovi) len na konkrétnu fázu súdneho konania. Tento zužujúci výklad, je však podľa
názoru odvolacieho súdu v naznačenom smere v priamom rozpore s účelom postavenia vedľajšieho

účastníka ako právnickej osoby založenej na ochranu práv spotrebiteľa, ktorý vstupuje do konania
podľa § 93 ods. 2 O.s.p. účinného od 15.10.2008; podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu
cieľom (účelom) navrhovanej úpravy bolo rozšíriť ochranu práv aj na práva spotrebiteľov, na ochrane
ktorých existuje dôležitý verejný záujem a teda umožniť právnickým osobám založeným na tento účel
chrániť práva spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní v procesnom postavení vedľajších účastníkov.

Argument, že možnosť tejto ochrany práv odporcov (spotrebiteľov) činnosťou vedľajšieho účastníka
sa môže v spore prejaviť len po prípadnom podaní odporu proti platobnému rozkazu považuje preto
odvolací súd za neudržateľný.

Pre účely posudzovanej veci je potrebné uviesť, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania
podľa § 93 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) nastávajú už okamihom doručenia oznámenia

o jeho vstupe súdu (bez ohľadu na konkrétnu fázu právoplatne neskončeného konania); výslovný súhlas
podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane nie je potrebný;
prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúma; dôvodom
nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania je len výslovný nesúhlas podporovaného
účastníka, ktorý tento oznámi súdu po doručení oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania;

následný súhlas podporovaného účastníka sa vyžaduje len vo vzťahu ku konkrétnym procesným
úkonomvedľajšiehoúčastníka,ktorévkonanívykoná(porovnajuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013); odvolací súd zdôrazňuje, že vyššie uvedené
závery sa v plnej miere uplatnia len vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorým je právnická osoba
založená za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Preto pokiaľ v prejednávanej veci vedľajší účastník

doručiloznámenieosvojomvstupedokonanianastraneodporcuatentopodoručeníoznámeniaotomto
vstupe výslovne nevyjadril svoj nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na svojej strane,
návrh navrhovateľa na vyslovenie neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania nemôže byť
dôvodný.

Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že od účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku
vykonanej zákonom č. 353/2014 Z. z. účinným od 01.01.2015 sa v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. za
prvú vetu vložila nová druhá veta, ktorá znie: "Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného
podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu,
súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní,

inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada."; predmetný zákon v tejto súvislosti nezakotvil žiadne
prechodné ustanovenia, v zmysle ustálených procesných zásad sa preto v plnom rozsahu aplikuje aj
na všetky neskončené súdne konania; súčasne v zmysle zásady zákazu priamej retroaktivity platí, že
všetky účinky procesných úkonov a legitímne očakávania, ktoré nastali podľa právneho stavu účinného
do 31.12.2014, zostávajú v týchto konaniach v plnej miere zachované a nie je možné spätne vyžadovať

splnenie podmienok zavedených novou právnou úpravou, ktoré právna úprava účinná do 31.12.2014
nevyžadovala.

Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) upravovalo spôsob, akým vedľajší
účastník vstúpi do konania, resp. akým získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Účinky

vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú v zmysle citovaného ustanovenia spojené s okamihom
doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu; oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania
predstavuje procesný úkon, ktorého účinky súd posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase
uskutočnenia takéhoto úkonu; žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
31.12.2014 nevyžadovalo výslovný súhlas podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka

do konania na jeho strane tak, ako na to poukazoval navrhovateľ v osobitnom podaní doručenom po
uplynutí odvolacej lehoty na podanie odvolania proti napadnutému uzneseniu, keď zjavne nesprávnym
spôsobom vykladá uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa
05.02.2013; Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 umožňuje konajúcemu súdu
rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§ 93 ods. 3 posledná veta v znení

účinnom do 31.12.2014), čo znamená, že prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd
z vlastnej iniciatívy neskúma; dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania je len
výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámi súdu po doručení oznámenia o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania; následný súhlas podporovaného účastníka sa vyžaduje len vo vzťahuku konkrétnym procesným úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní vykoná (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013). Z ustanovenia § 93
ods. 4 O.s.p. vyplýva samostatné procesné postavenie vedľajšieho účastníka v konaní porovnateľné

s postavením účastníka konania vo vzťahu k procesným právam a procesným povinnostiam. Zo spisu
navyše vyplýva, že odporca vyjadril výslovný súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania (č.l.
97 spisu), ktoré ani smrťou pôvodného odporcu ako zmluvnej strany spotrebiteľskej zmluvy nestratilo
svoj spotrebiteľský charakter.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu s
odkazom na § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že toto rozhodnutie sa nezaoberá legitimáciou vedľajšieho
účastníka na podanie odporu proti platobnému rozkazu.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.