Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 16, 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/346/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226081
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3112226081.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 125,00 € a iné
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 584,55 € z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ňou zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka (povinného) G. D. pod sp. zn. súdneho exekútora EX XXXX/XXXX. Súd však
v primeranej lehote od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti
až dňa 18.04.2012 rozhodnutím o jej zamietnutí, pričom exekučné konanie začalo už dňa 06.06.2011.
Došlo k omeškaniu viac ako 317 dní. Žalobkyni tak vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobkyňa vynaložila v tomto období na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,00
€, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,00 € a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,00 € (zároveň uviedla, že na exekučnom
súde sa dopytovala na stav konania, príp. podala sťažnosť na prieťahy v konaní v dňoch 02.07.2009,
23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011), t.j. celkovo suma 125,00

€. Žalobkyňa poznamenala, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych, funkčných a mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričomz dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si žalobkyňa
uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia

práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné
zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času
boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jej pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku
povinného; b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného.

Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním
vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších
jej podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660,00 € za rok, čo je 55,00 €
za mesiac. V prejednávanej veci žiadala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 584,55 € pri omeškaní

exekučného súdu v trvaní 317 dní. Žalobkyňa podľa ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.")
písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak
do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Žiadala aj náhradu trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa
nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobkyňa nedokázala
uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania (i keď v exekučnom konaní bola v
postavení oprávnenej), chýbali v nej relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum,

kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú
dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať sama. Žalobkyňa neoznačila titul nároku
na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny
postup v podobe prieťahov. Preto nie je zrejmé, či si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody

z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia súdu v zákonom stanovenej lehote. Čo
sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na odstránenie neželaného stavu,
t.j. napr. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom
konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, pričom žalovaná má za to, že všeobecnému súdu

neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Žalovaná tiež poukázala na to, že žaloba bola podaná na
súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu
škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený má právo domáhať sa náhrady
škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti žalobkyne o predbežné
prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa 23.04.2012), preto je nárok na

súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzve na doplnenie žiadosti žalobkyňa
neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmarila akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu škody, a preto žalovaná ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne
prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých

štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalovaná poukázala tiež na
to, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri

rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu, čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobkyne, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného
poriadku podľa Zákona č. 102/2011 Z.z.), nemá oporu v zákone. Pred 01.06.2011 ustanovenie § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku znelo "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených". Pri tom v dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky
ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovskýchsúdov" predstavovala explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
zákonnéhoustanovenia.Pretoargumentáciažalobkynejevinterpretáciítoho,čozamýšľalzákonodarca,
nepravdivá a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa pred 01.06.2011 aplikovalo

aj na rozhodcovské rozsudky. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
16/02, ktorá konštatuje: "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej

veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)". Z uvedeného jasne vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Pri tom zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania

exekučného súdu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na
to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu tzv. spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na
to, že žalobkyňa poukázala aj na prieťahy v konaní, žalovaná odkázala na ustanovenie § 9 ods.
2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení Zákona č. 412/2012 Z.z.), kde je explicitne uvedené, z čoho

je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní. Žalobkyňa si v tomto smere nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť
ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za
preukázanú. Naviac má za to, že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované

predsedom súdu či Ústavným súdom SR (v tejto súvislosti žalovaná dala do pozornosti uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012). Zároveň v súlade s ustanovením
§ 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania všetkých uplatnených
nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009 z dôvodu
uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobkyňa sa v žalobe

okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,00 €. Pre úspešné uplatnenie
nároku podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je však nevyhnutné preukázať existenciu škody,
ktorú žalobkyňa nepreukázala, a preto nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.
Žalobkyňa v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Žalovaná má za to, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si

uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastáva názor, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový
prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Od
povinnosti riadne škodu preukázať neodbremeňuje žalobkyňu ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti
pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných

informácií, ktorými žalobkyňa odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Tiež žalobkyňa uplatnila
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K tomu žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy je nesprávna úvaha. Navyše pri
rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z významu sporu pre žalobcu a prihliada aj na to, či sťažnosť

predsedovi súdu viedla k náprave. V druhom rade žalovaná poznamenala, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (na tento aspekt poukazuje samotná judikatúra v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Žalobkyňa poukázala aj na zánik podnikateľských

aktivít a podnikateľských plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež nespresnila, v čom a
ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Zároveň zjavne opomenula, že pri uplatňovaní
nárokunanáhradunemajetkovejujmyjepotrebnépreukázať,žekonštatovanieprávaniejedostatočným
zadosťučinením. Uvedené zo žalôb ale nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik
nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala

na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej
ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne, povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s
podnikaním vytvorené, pričom v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť
na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na
list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, v ktorých sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobkyne, súvisiace najmä s

nákladmi na úver vo výške takmer 100 %, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25 % ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobkyne považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody voči štátu,
ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. Z ustanovení § 5

ods. 1 a § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľaZákonač.514/2003Z.z.jenevyhnutnépreukázaťtaktiežpríčinnúsúvislosťmedzitýmitozložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), pričom vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej

charakteristiky príčinnej súvislosti nemožno podľa žalovanej tvrdiť, že žalobkyni vznikla škoda postupom
okresného súdu. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobkyňa ocitla, si zavinila sama spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti a pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu
trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 06.08.2013 č. k. 11C/346/2012-22 bola žaloba zamietnutá

a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
28.05.2014 č. k. 4Co/851/2013-46 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na
ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku
okresného súdu bola vada konania spočívajúca v nesplnení povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa týmto nesprávnym procesným

postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O.s.p. a porušil ich
právo na spravodlivý súdny proces v intenciách čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. V závere dodal, že v novom
rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 25.09.2014 s tým, že si v rámci

doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Po vrátení veci okresný súd po splnení poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. rozsudkom
zo dňa 25.09.2014 č. k. 11C/346/2012-78 žalobu zamietol(výrok I.), žalovanej náhradu trov konania
a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal(výrok II.,III.) Uznesením Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 25.08.2015 č. k. 16Co/264/2014-111 bol rozsudok okresného súdu v časti v ktorej
bol návrh na prerušenie konania zamietnutý (výrok I.) potvrdený, v ostatnej časti zrušený a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na
zrušenie rozsudku okresného súdu je procesná vada a konaním súdu prvého stupňa došlo k porušeniu
základného práva žalobcu na súdnu ochranu, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Skonštatoval, že právo účastníka konania vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom je obsahom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v súdnom
konaní má svoje vyjadrenie v § 123 O.s.p. Doručenie žaloby a vyjadrenia k nej predstavujú dôležité
a neopomenuteľné úkony súdu v procese riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom zabezpečiť
účastníkom konania účinnú a efektívnu realizáciu procesných práv priznaných zákonom s možnosťou

vyvrátiť dôvodnosť žaloby i jej dodatočnú obranu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 29.10.2010, sp.zn. 5Cdo/66/2010).Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu posúdil návrh na prerušenie konania zo dňa
17.09.2014 a 10.06.2016, nariadil termín pojednávania v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi
postup súdu prvého stupňa, najmä § 114 ods. 2, § 117 ods. 1, § 118 a tých, ktoré sa týkajú vedenia

konania a pojednávania.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Žalovaná neúčasť
na pojednávaní ospravedlnila. Žalobkyňa svoju neúčasť neospravedlnila, opätovne dňa 10.06.2016
navrhla prerušenie konania, ktorý návrh súd zamietol. K vyjadreniu žalovanej, ktoré jej bolo doručené

dňa 30.05.2016 sa nevyjadrila. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby a úradného záznamu zo dňa 24.09.2014, pričom zistil
tento skutkový stav veci:
Okresnému súdu Trenčín bola dňa 05.08.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (žalobkyne) proti povinnému: D. G., M. XXXX/X, XXX XX F., pre
vymoženie 1.130,99 €, istiny s príslušenstvom. Spisová značka súdneho exekútora bola EX XXXX/XX.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20.03.2012 č. k. XXEr/XXXX/XXXX-XX zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.04.2012. V odôvodnení súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 13062/10
zo dňa 10.01.2011, priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Súd zároveň
poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere.

Okresný súd Trenčín následne uznesením zo dňa 03.05.2012 č. k. XXEr/XXXX/XXXX-XX, právoplatným
dňa 30.05.2012, exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania

uznesenia exekučného súdu o zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 228 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasepodaniapredmetnejžiadosti(t.j.
od 01.06.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti
(t.j. od 01.06.2011) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,

exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V

danej veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a v bezdôvodnej nečinnosti (zbytočnými prieťahmi)
v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a o žiadosti rozhodol v omeškaní 317 dní.

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79

ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých
žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na
žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
.
Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k

dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 62Er/2186/2011 nebol povinný udeliť (vydať)
poverenie,resp.rozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoravlehote15dníoddoručeniažiadosti.Zprávnej
úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

v čase podania predmetnej žiadosti, vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so
žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v takých exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola zavedená do právneho poriadku s
účinnosťou od 01.06.2010 a platí aj pre exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010
Z.z. (novely Exekučného poriadku). Preto nie je pravdou to, čo v žalobe uvádza žalobkyňa, t.j. že došlo k

omeškaniu s rozhodnutím exekučného súdu o poverení v trvaní 317 dní, nakoľko právna úprava žiadnu
(procesnú, zákonnú i poriadkovú) lehotu na rozhodnutie súdu o takejto žiadosti v inkriminovanom čase
neupravovala.Súd nutne poznamenáva, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010), ktoré je výnimkou
z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a v zmysle ktorého exekučný súd
je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení.

Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.
Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa
ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ
má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu

posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/)
každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom

nie sú súdu zasielané. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť súdneho exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval
dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k

vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny
a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd v tomto ďalej poukazuje na judikatúru,
a to konkrétne: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97, podľa
ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04, podľa ktorého nesprávny úradný
postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho
orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07, podľa ktorého rozhodovaciu činnosť,

ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie
veci a vydanie rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia

exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu.

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,

na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012,
že žalobkyňa pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky
až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd SR konštante
judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie,
nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.

Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali
adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po
vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v
takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckamisvojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať
daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd

iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej
súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v
súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného
súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie
je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z

dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa
so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci

pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,
pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.
Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS

471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6
ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad
zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Lennaokrajpretosúdlenpoznamenáva,žežalobkyňatiežnepreukázalavznikškody(majetkovejujmy),

keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané
na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto náklady
vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať
za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický
neúspech obchodných prípadov. K vyčísleným nákladom na urgencie a zisťovanie stavu konania

vo výške 15,00 € je potrebné uviesť, že žiadne urgencie od žalobkyne (oprávnenej) či súdneho
exekútora neboli obsahom spisu exekučného súdu. Nie je pravdou to, čo uvádzala žalobkyňa, teda
že sa na exekučnom súde sa dopytovala na stav konania, príp. podávala sťažnosti na prieťahy v
konaní v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011,
a to s poukazom na to, že konanie o žiadosti sa na exekučnom súde začalo až dňa 05.08.2011.

Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003
Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom
na subjekt žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov.Je tiež nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že
pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

30Cdo 675/2011). Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára
obdobné zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov,
ktoré žalobkyňa ako nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy
žalobkyne z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského
rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd taktiež nezistil,

že by v danej exekučnej veci žalobkyňa využila nejaké právne prostriedky do udelenia (vydania)
poverenia, a teda, že by chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto
je tiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že
bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo
k vzniku tvrdenej škody.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno).
Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.).

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie
výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložila súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014),
súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre
meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať
všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so
zásadouspravodlivéhorozhodnutiaovecisúduumožňujevykonaťlendôkazy,ktorépodľajehouváženia
k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení
žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke,

sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné
tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou
žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,

že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom
princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo
a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu
konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej

veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého
predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol

preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok II.).
Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní

úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože
žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok III.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.