Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 16, 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/289/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225732
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3112225732.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421 proti žalovanej Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 175,00 € a iné
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 175,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 € z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanú ňou zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka (povinného) S. H. pod pridelenou sp. zn. súdneho exekútora EX XXXX/
XXXX (správne EX 636/2006). Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod

číslom 5309*026975. Žalobkyňa následne pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene
vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie,
spísala dňa 18.11.2010 a podala postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu
návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom legitímne očakávala, že súd jej svojou činnosťou poskytne
súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, t.j. že dôjde k reálnej zmene súdneho exekútora
rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak, i keď podaný návrh spĺňal všetky
zákonné formálne i materiálne podmienky. Pri tom pri rozhodovaní o zmene exekútora je založená

zákonná povinnosť rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Súd však v tejto lehote
nerozhodol o ňom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu, a to
napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu
spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o návrhu po uplynutí zákonnej lehoty a
bol bezdôvodne nečinný viac ako 68 dní. Žalobkyňa sa dozvedela o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jej práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia
exekučného súdu zo dňa 25.01.2011 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením

uznesenia). Žalobkyňa požadovala majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
exekučného súdu o nej. V tomto období vynaložila na správu pohľadávky prostredníctvom pracovnýchvýkonov svojich zamestnancov s pomocou informačného systému sumu 70,00 €, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,00 €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
exekútorom sumu 50,00 € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému

súdu, ako aj na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnomsúdesumu15,00€.Celkovovynaložilamárnesumu175,00€.Náhradunemajetkovejujmyv
peniazochpožadovalažalobkyňazdôvodu,žesamotnékonštatovanieporušeniaprávanarozhodnutiev
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na

ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa
jej názoru dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobkyne. Márnym plynutím času boli totiž
reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44
ods. 8 Exekučného poriadku a že dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu
a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením

procedúry zmeny exekútora: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
uviedla taktiež neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným a právne nezdôvodniteľným časovým omeškaním došlo
rovnako k zániku plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších

podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške cca 663,88 € (20.000,00 Sk) za
rok, čo je 55,32 € za mesiac. V prejednávanej veci žiadala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,64
€ (110,64 € : 55,32 € = omeškanie exekučného súdu v trvaní 2 mesiacov). Žalobkyňa podľa § 15 ods. 1
Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci(ďalejlen"Zákon

č. 514/2003 Z.z.") písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na
náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Žalobkyňa žiadala aj náhradu
trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa

nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, resp. jej zmätočnosť, taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalobkyňa nepriložila

ani jeden relevantný dôkaz. Žalobkyňa síce uviedla časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša sama. Nie je pravdou, že žalobkyňa nemá vedomosť o spisových značkách ňou uvádzaných
exekučných konaní, pretože jej boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.
Neoznačenie spisovej značky, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu (teda nesplnenie

zákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoréÚstavnýsúdSRodmietolsťažnosti
žalobkyne na porušenie ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS
366/2012, IV. ÚS 374/2012). Žalobkyňa v danom prípade neoznačila titul nároku na náhradu škody,
pričom namieta "nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z

takto formulovanej žaloby nie je teda jednoznačne jasné, na základe akého titulu si uplatňuje škodu,
keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobkyňa jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov
si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na
odstránenie neželaného stavu, t.j. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné
prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná tiež poukázala na

to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie
písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený
má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé
žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa
23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzvam

na doplnenie žiadosti žalobkyňa neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu
škody, a preto žalovaná ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z.
nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovujevšeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom

a vzniknutou škodou, pričom splnené musia byť všetky tri podmienky súčasne (kumulatívne). Pri
posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2
Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení

povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobkyňa dosiaľ
dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložila. K otázke
nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla,
že všeobecným predpokladom na zmenu exekútora je návrhu oprávneného na zmenu exekútora spolu
s uvedením exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. Žalovaná pripúšťa, že v niektorých
jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávnenej (žalobkyne) na zmenu

exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takejto žiadosti, najmä
v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V takých
prípadochexekučnýsúdobjektívnenemoholdodržaťzákonnúlehotunarozhodnutieonávrhužalobkyne
na zmenu exekútora. Žalobkyni zároveň nebránilo nič v tom, aby využila účinný prostriedok nápravy,
ktorým by bolo bezpochyby podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobkyňa tento prostriedok nevyužila, zanedbala
tak svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínala
tak, aby nedošlo ku škode na jej majetku. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ústavy,ústavnýsúdprihliadasíce

na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom a lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene exekútora), zákonom
ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobkyne i nevyhnutnosť vykonať pred,
resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie
pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému

exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na
zmenu exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda nesprávny
úradný postup. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní
len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti

o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudského práva,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v
právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobkyňa si ale vo vzťahu k
predpokladomposúdeniaexistenciezbytočnýchprieťahovnesplnilapovinnosťtvrdeniaanipovinnosťich
preukázania, a teda žalovaná nepovažuje existenciu prieťahov za preukázanú. Zároveň tiež otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR v súlade so

svojou ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve, keď by mohla nastať aj situácia, že postup súdu vyššieho stupňa by
bol preskúmavaný súdom nižšieho stupňa. S poukazom na právnu úpravu žalovaná uviedla, že možno

preto uzavrieť, že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom
súdu alebo Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti žalovaná dala do pozornosti uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012, ktorým ústavný súd rozhodoval o sťažnostiachžalobkyne a konštatoval, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05)...
Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej

povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky,
resp. že doba konaní vedených okresným súdom ... zasiahla samotnú podstatu a účel základného
práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa § 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom,
že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). Zároveň v súlade s
ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatnených
nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009, z dôvodu

uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobkyňa sa v žalobe
okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 175,00 €. Podľa názoru žalovanej
ale žalobkyňa nepreukázala existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Žalobkyňa doposiaľ neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si uplatňuje
skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu

vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného (skutočnú škodu), ani
za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č.
514/2003Z.z.Požadovaťpaušálnesumyzaspomínanéveľmivšeobecneuvedenéčinnostijenesprávne
a účelové, nakoľko spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské úvery k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Žalobkyňa si zároveň

uplatňuje neprimerané čiastky za administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné
výdaje, najmä s ohľadom na to, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí sa mohla hospodárnejšie
vykonať aj elektronicky. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobkyňu neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, ktorými odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Žalobkyňa sa

domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 € (na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. K tomuto žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému preskúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé
prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 € je nesprávna úvaha. Navyše
pri rozhodovaní ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre žalobkyňu, pričom v tomto prípade

ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ďalej žalovaná poznamenala, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011). Žalobkyňa uviedla aj zánik podnikateľských aktivít

a podnikateľských plánov, ale tieto bližšie nekonkretizovala a tiež nespresnila, v čom a ako situácia
ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Žalobkyňa zjavne opomenula, že pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať aj to, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva, a preto žalovaná nemá za preukázaný
ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná

poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003
Z.z., pričom so zohľadnením týchto ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy
ani za situácie, ak by boli inak splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne a povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti

s podnikaním vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť
na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na
list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na

to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky, súvisiace najmä s nákladmi na úver vo
výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri
nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou ako spoločnosťvyužívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb.Sprihliadnutímnacharakteristikupodnikateľskejčinnostižalobkynepovažuježalovanázakonanie
v rozpore s dobrými mravmi, ak si uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri

negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že
žalobkyňa nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v
namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku
majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Žalovaná má za to, že žalobkyňa si stav, v ktorom sa ocitla, zavinila

sama, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä v
súčasnosti je zrejmé, že žalobkyňa si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobemajetkovejškody,alebonemajetkovejujmy.Žalovanásiuplatnilanároknanáhradutrovkonania.

Na vyjadrenie žalovanej k obsahu podanej žaloby predložila žalobkyňa nasledovné stanovisko:

K otázke splnenia procesných podmienok a k návrhu na postup podľa ust. §43 ods.1 OSP

Žalovaná vo svojom vyjadrení namieta, že žalobný návrh, ktorý podal žalovaný súdu, vykazuje
viaceré nedostatky. Žalovaná predmetné nedostatky neoznačuje konkrétne vo vzťahu k individuálnemu
žalobnému návrhu, ale ponúka súdu len všeobecný príkladný výpočet, čo je pre riadne posúdenie takejto

námietky súdom nedostatočné.

K ponúkaným príkladom nedostatkov žalobca uvádza:
- zmätočnosť označenia povinných; Žalobca nemôže presne reagovať na námietku
- žalovaného, pretože tento ju nestotožnil so žiadnou konkrétnou osobou (povinným) a údajom o tejto

osobe. Žalobca tvrdí, že v žalobnom návrhu sa označuje osoba povinného spôsobom, ktorý umožňuje
jej spoľahlivú identifikáciu a to tak v rámci tohto súdneho konania, ako aj v rámci exekučnej agendy
vedenej príslušným
exekučným súdom. Ak podanie žalobcu obsahovalo nezrovnalosť v dátumoch narodenia povinného,
žalobca túto chybu v písaní odstránil samostatným podaním,

pričom uviedol, že správny dátum narodenia povinného sa nachádza v žalobnom
petite.
- spisové značky exekučných konaní; Podľa ust. §71 ods.1 OSP inter aha má návrh na začatie
konania obsahovať "pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností". Žalobca pravdivo opísal jemu
známe skutočnosti rozhodujúce pre predmet sporu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,

pričom použil údaje umožňujúce spoľahlivo identifikovať exekučné konanie, v ktorom sa súd dopustil
nesprávneho úradného postupu. Ak nešlo o údaje, ktoré by požadoval žalovaný, nemôže to byť na príťaž
žalobcovi v tomto konaní.
- nepriloženie dôkazov; Podľa ust. §71 ods.1 OSP inter alia má návrh na začatie
konania obsahovať "označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva". Žalobca

označil ako dôkaz súdny spis exekučného súdu. Súdny spis je fundamentálnym
dôkazným prostriedkom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorého sa
mal dopustiť všeobecný súd pri svojej činnosti. Je zrejmé, že súd prejedávajúci tento
žalobný návrh, by vo veci nerozhodol skôr, ako by sa oboznámil so súdnym spisom.
Je tomu tak aj preto, že súdny spis obsahuje dôkazy umožňujúce uskutočniť presnú

kalkuláciu plynutia času vzhľadom k otázke dodržania zákonných lehôt súdom.
Takýmito dôkazmi žalobca nedisponuje, Súdny spis je zároveň však prostriedkom,
ktorý nie je spôsobilí žalobca predložiť pre objektívne a všeobecne známe prekážky.
Žalobca označením dôkazov v žiadnom prípade neprenáša dôkazné bremeno na súd
(to samozrejme nie je možné), ale žalobca len žiada, aby súd v tomto konaní vykonal

rozhodujúci dôkaz, t.j. oboznámenie sa s exekučným spisov (celým), pričom nie je
v možnostiach žalobcu tento dôkaz súdu poskytnúť. Žalovaná (zrejme úmyselne)
zamieňa pojem dôkazné bremeno, s pojmom vykonávanie dôkazov. Dôkazné bremeno
(dôkazná povinnosť) unesie žalobca aj v prípade, ak len označí dôkazy (ust. § 120 ods.
1 OSP prvá veta), avšak vykonať dôkaz môže vždy len súd (ust. § 122 ods. 1 OSP).

Žalobca sa nestotožnil a nikdy sa ne stotožní s tvrdeniami ústavného súdu o tom, že bez označenia
spisovej značky v návrhu na začatie konania (v sťažnosti) nemožno vec
prejednať. Tvrdíme, že pokiaľ ide o východiská súdneho procesu spočívajúcev skutkových okolnostiach veci, vždy postačí pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností
(ust. §7l ods.1 OSP) a nie opísanie všetkých skutočností, či skutočností, ktoré požaduje
niektorý z účastníkov konania alebo sudca. Žalobca v danom prípade nevidí dôvod na

postup súdu podl'a ust. §43 ods.l OSP. Žiadny právny predpis nevyžaduje, aby
náležitosťou podania účastníka konania bola aj spisová značka súdneho konania.
Potrebné je označiť vec, ktorej sa podanie týka (ust. § 42 ods. 3 OSP), čo žalobca
vykonal spôsobom, ktorý neumožňuje zámenu konania s iným konaním.

Žalovaná namieta .nejasnost" titulu nároku na náhradu škody. Žalobný návrh
jednoznačne vypovedá o tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu v zákonom
predpokladanom čase (v legálnej lehote) a po uplynutí takto predpokladaného času
(legálnej lehoty) bol po právne významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím
spôsobil zbytočné prieťahy. "Titul nároku" (tak ako ho označuje žalovaná) je určený
ust. § 9 ods. 1 zákona Č. 514/2003 Z.z. Ide o nesprávny úradný postup. Podľa ust. §9

ods.l zákona č.51412003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov platného v čase nesprávneho úradného postupu
a podania žalobného návrhu (d'alej len "ZoZŠ") za nesprávny úradný postup sa považuje
aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

zbytočné prieťahy v konaní.V zmysle zákonnej úpravy nie je vylúčené, aby nesprávny úradný postup
predstavoval kumuláciu právnych skutočností. V danom prípade je
intenzita zásahu do práv a právnom chránených záujmov žalobcu nesprávnym
úradným postupom veľmi vysoká, z dôvodu kumulácie právnych skutočností
vyvolávajúcich nesprávny úradný postup (porušenie povinnosti vydať rozhodnutie

zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť a zbytočné prieťahy v konaní.).

Žalovaná sa snaží ospravedlniť' svoj nesprávny úradný postup tým, že prenáša
zodpovednosť zaň na žalobcu, ktorý sa podľa jej mienenia nedostatočne sťažoval na
nečinnosť'. Takáto premisa je v právnom štáte neprípustná. Štátny orgán vybavený

právomocou na rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd, musí vo veci konať aj
bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia objektívne
prekážky. Navyše platí základné právo každého na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (čl.48 ods.2 Ústavy SR) a právo každého na prejednanie veci
v primeranom čase (č1.6 ods. l ECHR) a:

Podľa §6 OSP "V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi
konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. "

Podľa § 101 ods. l OSP "Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez

ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie
pôsobilo výchovne. Počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe
doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. "

Preto je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, ako aj pre
nečinnosť súdu, právne irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností.
Napriek tomuto faktu: Žalobca vyvinul enormné úsilie (ktoré od neho ani nebolo možné spravodlivo
očakávať), aby docielil vecný posun vexekučnom konaní a primäl súd k vydaniu

rozhodnutia, konkrétne žalobca (a to nie len a výlučne vo vzťahu k tejto exekučnej veci,
ale v skutkových okolnostiach prípadu aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne
porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresnom súde):

(I v exekučnej veci, ktorá je predmetom tohto konania, sa vzťahujú podania vyhotovené

z časového hľadiska po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora)

dňa 18.02.2009 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie
svojich práv márnym plynutím času a požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenuexekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia;
dňa 20.05.2009 opätovne spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, pričom
zopakoval svoju námietku vo vzťahu k porušovaniu jeho práv márnym plynutím času

a požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeni u
predmetného rozhodnutia;
dňa 20.05.20 10 spísal a podal ďalšiu Žiadosť o informáciu o stave konania, opätovne namietal
porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval, aby sú konečne rozhodol
o návrhu na zmenu exekútora, resp. pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia;

dňa 23.09.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora -
urgencia, v obsahu namietal v poradí už po štvrtý krát porušovanie svoj ich práv márnym
plynutím času. Opätovne požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp.
pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia;
dňa 27.09.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania - zmena exekútora -
urgencia, v obsahu namietal v poradí už po štvrtý krát porušovanie svojich práv márnym

plynutím času. Opätovne požadoval, aby sú rozhodol o návrhu na zmenu exekútora, resp.
pristúpil k doručeniu predmetného rozhodnutia. Z uvedeného výpočtu úkonov je zrejmé, že nečinnosť
a neefektívna a nekoordinovaná činnosť súdu spôsobila žalobcovi ničím neodôvodniteľné problémy v
jeho podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Okrem toho, žiadne
prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať časový aspekt konania. Právny prostriedok nápravy upravený

ust. § 62 a nasl. zákona č.757/2004 Z.z. (o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov)
vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť potrebnú účinnosť.

Napokon, keďže súd neuskutočnil žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na
odstránenie porušovania práv žalobcu, žalobca podal sťažnosť ústavnému súdu, ktorou

sa domáhal ochrany základných práv a vyslovenia príkazu konať.

Žalovanou označované rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.: III. ÚS 69/2001-25 nie je publikovaným
rozhodnutím (nie je .judikátom" v zmysle doktríny), a preto nemá zásadný
právny význam v zmysle zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov. Napriek tomu

v uvádzanom rozhodnutí ústavný súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. V danom konaní všeobecný súd nerozhoduje o porušení
základného práva sťažovateľa, ale o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Preto postupy ústavného súdu používané k objasňovaniu porušenia základného práva
nemôžu byť podstatné. Ich štúdium nemá v konaní žiaden právny význam.

K otázke uplatnenia nároku na súde v súvislosti s procedúrou predbežného prerokovania žalobca
uvádza:

Žalovanou označené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn.: 2 Cz 38/76 sa lehotou

danou k predbežnému prerokovaniu nároku alebo jej plynutím vôbec nezaoberá. Súd v
rozhodnutí výslovne trval len na existencii predbežného prejednania nároku ako
odstrániteľnej podmienky konania.

Poukazujeme aj na dôvodovú správu k ust. § 14 a 15 zákona Č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej ,,Ak

poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd návrh
zamietnuť, ani bez ďalšieho konania zastavil; ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku
tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty". Odstrániteľnosť nedostatku spočíva v podaní žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo sa odráža v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn.: 6Cdo 37/2012 z 31.7.2012. V žiadnom prípade sa súdy nevenujú ešte aj

potrebe vyčkať na uplynutie lehoty. Súdy požadujú, aby nárok na náhradu škody bol
predbežne prerokovaný, čo sa preukazuje podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Tvrdíme, že k naplneniu pojmu predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde už samotným podaním žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V danom prípade bola žiadosť

jednoznačne podaná, čo potvrdzuje aj žalovaný v obsahu svojho vyjadrenia.Zároveň je potrebné poukázať aj na obsah vyjadrenia žalovaného, z ktorého jednoznačne vyplýva záver,
že žalobcom uplatnený nárok na hradu škody žalovaný popiera. Preto nie je možné očakávať, že by
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

pred súdnym konaní prinieslo požadovaný efekt v podobe úhrady požadovanej
náhrady škody. Ak by žalobca v rámci u neho prebiehajúceho konania o predbežnom
prerokovaní nároku na náhrady škody, požadovanú náhradu uhradil, začatie súdneho
konania by pre túto úhradu nebolo žiadnou prekážkou, keďže na základe úhrady škody
a nemajetkovej ujmy by žalobca vzal návrh späť. Úhrada škody a nemajetkovej ujmy však

nenastala a dôvody žaloby sú tak v celom rozsahu opodstatnené. Dokonca ani po uplynutí
lehoty na predbežné prerokovanie nároku nebráni žalovanému nič v uznaní zodpovednosti
a v úhrade vzniknutej škody a nemajetkovej ujmy. Tvrdenie o predčasnom podaní
žaloby v spojení s popretím uplatneného nároku je čisto špekulatívne.

Žalobca popiera, že by akokoľvek maril predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody. Žalobca reagoval na každý podnet žalovanej obšírnym stanoviskom, v ktorom
podrobne vysvetlil všetky rozhodujúce skutočnosti. Žalobca poskytol, alebo bol pripravený poskytnúť
žalovanej všetky jemu dostupné informácie. Sám opakovane v korešpondencii
uviedol, cit.:
,,Poškodený verí, že konanie o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody nie

je správne vnímať len ako formálnu podmienku, ktorú je potrebné splniť pred podaním žaloby
vecne a miestne príslušnému súdu a taktiež verí, že nejde len o nástroj štátu na oddialenie
plnenia a preto očakáva, že zo strany Ministerstva spravodlivosti SR bude určený termín
osobného rokovania na ktorom bude možné dospieť k právne akceptovateľnému riešeniu." "Poškodený
navrhuje, aby v rámci predbežného prerokovania nárokov na náhradu

škody v prvej etape orgán konajúci v mene štátu zabezpečil v súčinnosti s dotknutými
exekučnými súdmi aplikáciou ust. §16 ods.2 zákona č.513/2004 z.z. súdne spisy
a následne, aby v ďalších etapách pristúpil k riešeniu jednotlivých prípadov v osobnom
rokovaní. "

Nič také sa však nestalo a žalovaná nevynaložila žiadnu snahu na to, aby sa tak mohlo stať. Namiesto
toho trvala na formalitách. Tvrdíme, že úmyslom žalovanej nikdy nebolo nároky poškodeného uspokojiť
a to pri akejkoľvek dôkaznej situácii.

Žalovaná sa vyjadruje k otázke žalobcom namietaného nesprávneho úradného postupu len všeobecne,

bez konkretizácie k prejednávanej veci, avšak, cit: "pripúšťa, že v niektorých
jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho
exekútora po uplynutí zákon stanovenej 30-dňovej lehoty". Žalobca nenamieta podanou
žalobu nedodanie spisu novému súdnemu exekútorovi. Žalobca namieta skutočnosť, že súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora včas. Nie je preto relevantné

posudzovať, aká bola kooperácia pôvodného súdneho exekútora so súdom pri
odovzdávaní spisu. Ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku nepredpokladá, že súčasťou
rozhodnutia je aj výrok o postúpení spisu. K rozhodnutiu o zmene tak nie je potrebná
kooperácia s pôvodným súdnym exekútorom, ale len kooperácia s oprávneným. Navyše,
súd disponuje viacerými zákonnými nástrojmi na to, aby nútene dosiahol spoluprácu

v predpokladanom čase (§53 OSP). Je potom vinou súdu, že tieto zákonné nástroje nevyužil.
Osobitne je potrebné poznamenať, že žalovanou používaná obrana o nesúčinnosti pôvodného
exekútora je absolútne nemiestna tam, kde súd rozhodol o zamietnutí návrhu, čo bolo
vzhľadom k zavedenej mnohonásobnej praxi súdu bežné a pri osobe súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého zo strany súdneho personálu očakávateľné.

Ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby
sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví iného, na majetku iného a na prírode a životnom
prostredíakovšeobecnýchspoločenskýchhodnotách.Idejednoznačneoochranuživotaazdraviainého

a o ochranu majetku iného. Ust. § 415 Občianskeho zákonníka nezakotvuje všeobecnú preventívnu
povinnosť počínať si tak, aby si osoba sama neškodila, ako to tvrdí žalovaná.Úkony žalobcu navyše nie je možné vnímať' ako úkony spôsobujúce škodu. Išlo o úkony, ktorými naopak
mal byť dosiahnutý cieľ, a to rozhodnutie o skôr podanom návrhu na zmenu exekútora. Škodovou
udalosťou je práve nesprávny úradný postup exekučného súd. Ak by sme akceptovali absurdnú

konštrukciu žalovanej, tak každý, komu vzniká škoda
v dôsledku (nie len) nesprávneho úradného postupu má byť pasívny a čakať, že škodca
svoj postoj zmení a rozhodne tak ako mu ukladá zákonná povinnosť (hoci po uplynutí
absolútne neprimeranej doby). Poškodený tak nemá konať v záujme toho, aby mu
nevznikala škoda. Táto právna konštrukcia je nezmyselná, absurdná a navyše

v priamom rozpore s tvrdeniami žalovanej vo vyjadrení, kde uvádza, že žalobca sa
nedostatočne "strážil" svoje právo (vigilantibus iura) , teda nerobil dostatok úkonov, sťažností a urgencii.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.: II. US 64/97, na ktoré poukazuje žalovaná, je
použiteľné vo vzťahu k posudzovaniu porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
nie vo vzťahu k posudzovaniu toho či došlo k nesprávnemu úradnému postupu (nie

v danom konaní). Opakujeme, za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote a nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Navyše: Žalobca tvrdí, že z
hl'adiska ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov nie je možné ústavnoprávne ospravedlniť žiaden zbytočný zásah do tohto práva a to
bez ohl'adu na to, ako dlho z hl'adiska času pretrváva. Zásah do základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neprestáva byt' zásahom a nestáva sa ústavne
konformným len preto, že jeho časová intenzita (doba trvania) je nepomerne kratšia
v porovnaní s iným zásahom, ktorý sa vyskytol v justičnej praxi. V právnom štáte, kde účinná

ochrana základných práv a slobôd je jedným z fundamentálnych prvkov, je nanajvýš žiaduce,
aby každé porušenie základného práva alebo slobody orgánom verejnej moci bolo zo strany
súdneho orgánu ochrany ústavnosti deklarované a aby tak vo vzťahu k sťažovateľovi mohlo
dôjsť k praktickému presadeniu satisfakčnej funkcie súdneho rozhodnutia a k preventívnemu
pôsobeniu tohto rozhodnutia vo vzťahu k porušovateľovi. Ústavný súd pravidelne pripomína, že cit:

"nielen nečinnosť', ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť' porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ' obrátil na
štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol" (napr. l. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07) a ďalej podľa

právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 otázky množstva vecí,
personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či
došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis L ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto prípadnú
obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu a vo vysokom
počtom spisov, nemožno akceptovať.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. Il. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, 1II. ÚS 17/02) skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov
alebo ďalších pracovníkov na všeobecnom súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie
spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. L ÚS 88/05). Je potrebné zdôrazniť, že podľa
právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. 1. ÚS 47/96, l. ÚS
92/97, II. ÚS 41/97) cit.: " ... prieťahy v konaní, ktoré by bolo eventuálne možné pripísať správaniu
účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch,

ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o
zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.". Z rovnakého rozhodnutia ďalej cit.: "Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len
prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli
ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť

nielen samotným nekonaním príslušného
súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho
konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec lenprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr.
II. ÚS 64/99, l. ÚS 98/99, l. ÚS 10/98).".

Podľa zavedenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky otázku existencie
zbytočných prieťahov v konaní je aj v tomto prípade potrebné skúmať s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu a berúc do úvahy: 1. právnu a faktickú zložitosť veci, 2. Správanie sťažovateľov a 3. spôsob,
akým v konaní postupoval okresný súd (obdobne napr. Il. ÚS 74/97 alebo 1. ÚS 70/98). Tvrdíme,
že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, exekučný súd prejednáva návrh oprávneného, ktorý

nevykazuje znaky právnej a faktickej zložitosti. Súdu predložené listinné materiál, ako aj doterajšia
rozhodovacia činnosť súdu, by mali byť predpokladmi rýchleho rozhodnutia. Správanie sťažovateľa v
priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna
súčinnosť podporuje skoré rozhodnutie. Posúdenie tretieho kritéria je spojené s vykonaním dokazovania
v priebehu konania o ústavnej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých
relevantných materiálov, najmä súdneho spisu exekučného súdu. Pre zrejmú súvislosť sťažovateľ

poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21.
septembra 2010, sp.zn.: III. ÚS 201/2010 v ktorom v časti odôvodnenia uviedol cit.: "Zo súdneho spisu
vyplýva, že okresný súd po postúpení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie z Okresného súdu Bratislava II okresnému súdu (20. júla 2007) vydal poverenie súdnemu
exekútorovi na výkon exekúcie vo veci sťažovateľky až 27. septembra 2007. Podľa § 44 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok") súd má povinnosť vydať takéto poverenie alebo žiadosť uznesením zamietnuť
do 15 dní od doručenia žiadosti. Pretože táto zákonná lehota nebola dodržaná a okresný súd vydal
poverenie po 69 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ústavný súd

konštatuje takmer dvojmesačnú nečinnosť okresného súdu, ktorú pripustil aj Krajský súd v
Bratislave, a vyhodnotil ju v rámci prešetrenia vybavenia sťažnosti z 2. júla 2009 ako zbytočný prieťah"
Analogicky možno konštatovať, že samotné prekročenie lehoty upravenej ust. §44 ods.8 Exekučného
poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah, a v priemete
k Dohovoru rozhodovanie súdu v čase, ktorý nie je primeraný! Aj napriek tomu, že podľa doterajšej

judikatúry ústavného súdu (napr. 1. ÚS 70/02) pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho- ktorého úkonu súdu, a pri posúdení,
či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky

nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, žalobca tvrdí, že po zohľadnení rozhodujúcich
okolností daného prípadu je potrebné dospieť k názoru, že doterajším postupom exekučného súdu v
exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom (a druhotne tým aj k porušeniu základného práva
žalobcu, čo však nie je predmetom tohto konania). Pritom je potrebné prihliadnuť najmä na skutočnosť,
že objektívne neexistuje prekážka, na ktorú by sa exekučný súd mohol odvoláva v súvislosti s tvrdením

o nemožnosti rozhodnúť o zmene exekútora v zákonom ustanovenej dobe. Celková doba rozhodovania
o návrhu oprávneného na zmenu exekútora nemôže byť podľa názoru žalobcu akceptovateľná.

V danom prípade je práve podstatné to, že k zmene exekútora viedli žalobcu poznatky o nekonaní alebo
nesústredenom konaní pôvodného exekútora. Neplatí teda ako uvádza žalovaná, že nemohlo dôjsť

k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor mohol pokračovať vo vymáhaní
pohľadávky. Naopak, včasné rozhodnutie súdu o zmene exekútora mohlo zabrániť vzniku majetkovej
škody na strane žalobcu. Zároveň je v tomto argumente žalovanej koncentrované nepochopenie právnej
a skutkovej podstaty uplatneného nároku žalobcu.

Žalobcom uplatnená náhrada škody nespočíva v zníženom výťažku z exekúcie, ale v nákladoch ktoré
žalobcovi vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu (viď ďalší text).
Nie je možné súhlasiť s názorom žalovanej, že súd v danom konaní neskúma okolnosti
označované v justičnej praxi Ústavného súdu SR zbytočnými prieťahmi. Právomoc
rozhodnúť o škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom má jednoznačne všeobecný

súd, a preto má právomoc skúmať aj okolnosti s tým súvisiace. Navyše: "Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z
povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci." (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 246/08 zo 7. augusta 2008). Žalovaná ďalej tvrdí, že

prieťahy v konaní je oprávnený skúmať a konštatovať jedine ústavný
súd, alebo predseda súdu. Ustanovenie § 9 ods. I ZoZŠ druhá veta stanovuje, čo je potrebné
chápať pod pojmom nesprávny úradný postup cit.: "Za nesprávny úradný postup sa považuje
aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobil' úkon alebo vydal' rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb." Okresný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody je
nepochybne oprávnený skúmať či sú splnené podmienky na náhradu škody, pričom jednou
z týchto podmienok je aj existencia nesprávneho úradného postupu. Tvrdenie žalovanej, že
nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch je oprávnený skúmať len
ústavný súd, alebo predseda súdu je neudržateľná a to predovšetkým vo svetle toho, že na

nesprávny úradný postup spočívajúci v inom pochybení sa nevyžaduje jeho skoršie
konštatovanie iným orgánom. Nie je teda udržateľná argumentácia, že jeden druh nesprávneho
úradného postupu je súd oprávnený skúmať sám, avšak iný druh už nie. V neposlednom rade je
potrebné uviesť, že zbytočné prieťahy v konaní nie sú definovaným pojmom a zároveň sa obsahovo v
časti prekrývajú s inými druhmi nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote (ktoré žalobca v tomto
konaní preukazuje), alebo nečinnosť orgánu verejnej moci, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov osôb. Vynára sa teda otázka, ako potom môže súd určiť, že istý nesprávny úradný
postup je len zbytočným prieťahom a nie iným nesprávnym úradným postupom? Ak istý nesprávny
úradný postup je kombináciou jednotlivých nesprávnych úradných postupov, nie je možné dospieť k

takému záveru, že ide len o zbytočné prieťahy a posudzovať ich ďalej len takto reštriktívne. Žalobcom
tvrdený nesprávny úradný postup je práve kombináciou jednotlivých nesprávnych úradných postupov.

Žalobca poukazuje na ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorá je základom žalobcom uplatneného nároku.
Žalobca je presvedčený, že taký výklad ZoZŠ, ktorým by súd nebol oprávnený preskúmať existenciu

zbytočných prieťahov v konaní je ústavne nekonformný
a s ohľadom na ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR je takýto výklad neprípustný. Ústavne
konformným výkladom ustanovenia § 9 ZoZŠ je taký výklad, podľa ktorého súd konajúci
o nároku na náhradu škody je sám oprávnený posúdiť otázku, či v prejednávanej veci vznikli
zbytočné prieťahy. Ak by však súd dospel k záveru, že jediným možným výkladom je nami

označený ústavne nekonformný výklad, žiadame, aby súd podal návrh na abstraktnú kontrolu
ústavnosti ust. § 9 ZoZŠ, keďže toto ustanovenie je v zjavnom rozpore s Ústavou SR.

K otázke preukázania majetkovej škody žalobca uvádza:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že žalobca preukázal vznik škody označením
dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu, pričom nie je možné reálne
predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na majetok a aktivity
žalobcu žiaden vplyv (Lapidárne povedané, súd rozhodoval neprimerane dlho
o návrhu žalobcu, pričom čas navyše pri hospodárskych aktivitách niečo stojí. To

niečo je škodou na strane žalobcu a nemožno sa tváriť, že nič sa nestalo.)

Nečinnosť súdu spôsobila inter alla zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov
žalobcu (práca navyše) a v administratívnych postupoch (úkony navyše) žalobcu a to v smere zvýšenia
objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov na

pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na strane žalobcu. Okrem iného vznik
škody preukazujú aj listinné dôkazy založené v exekučnom spise, ktoré sú dokumentmi vytvorenými
žalobcom a sú zároveň svojim obsahom urgenciou konania. Ide o dôkaz o vzniku škody, pretože
vyhotovenie dokumentu a jeho zaslanie bolo spojené s reálnym finančným výdajom.

Žalobca sa v tomto konaní nedomáha náhrady majetkovej škody, ktorá by
predstavovala znížený výťažok exekúcie. Žalobca, tak ako to vyplýva zo žaloby, si ako
náhradu majetkovej škody uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej
súvislosti s nekonaním exekučného súdu. Tieto náklady predstavujú jednotlivé nákladyna správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou
informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde a pod. Zjednodušene povedané ide o náklady, ktoré žalobca musel
vynaložiť na zamestnancov, papier, tlač, poštovné, elektronické služby atď. v záujme toho,

aby docielil postup v exekučnom konaní a (akékoľvek) rozhodnutie o jeho návrhu. Napríklad, ak sa v
exekučnom spise, alebo v spisoch predsedu súdu o sťažnostiach na
postup súdu nachádza aspoň jedna urgencia, sťažnosť, žiadosť o informáciu o stave
konania, je nevyhnutné konštatovať, že niekto musel toto podanie spracovať,
vyhotoviť, vytlačiť, podpísať, zabezpečiť jeho doručenie súdu, čím je jednoznačne a
nepopierateľne preukázaný vznik škody. Pri tomto príklade ostáva súdu len ustáliť

výškuškody.Akbysúdbolvčasrozhodol,nemuselbysažalobcaprostredníctvomsvojichzamestnancov
venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov kde nebolo
rozhodnuté atd'. Pre toto konanie teda nie je vôbec významný fakt, či exekúcia d'alej
prebiehala prostredníctvom pôvodného súdneho exekútora, dokonca ani fakt, ako
bolo o návrhu žalobcu rozhodnuté (či pozitívne, alebo negatívne), keďže toto

nemohlo ovplyvniť činnosť žalobcu v snahe dosiahnuť (akékoľvek) rozhodnutie
o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora. Práve v tejto činnosti žalobcu však
spočíva vzniknutá škoda. Navyše však: Podľa ust. § 136 OSP, ak možno výšku nárokov zistiť len s
nepomerným ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Podľa judikátu
R 13/1985, ak poškodený v občianskom súdnom konaní preukáže vznik škody, ale nepreukáže jej výšku

uplatnenú v žalobe, súd prizná náhradu škody vo výške, ktorá bola preukázaná; o tej časti škody, ktorej
výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec, súd s prihliadnutím
na výsledky vykonaného dokazovania môže použiť ustanovenie § 136 OSP. Daná vec podľa názoru
žalobcu spadá do rámca vecí, kde ustálenie výšky škody je spojené
s nepomernými ťažkosťami, resp. do rámca vecí, kde pojem ne pomerné ťažkosti je naplnený

aj v tom prípade, ak síce výška je zistiteľná, avšak uplatňovaný nárok je nepatrný vo vzťahu k
nákladom potrebným na jeho zistenie. Pokiaľ súd nebude mať zo spoľahlivo preukázanú
konkrétnu výšku škody, navrhujeme, aby v konaní bol na zodpovedanie otázky výšky
škody ustanovený znalec. Pokiaľ sa však ukáže, že by náklady na vypracovanie
znaleckého posudku boli vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku neprimerane vysoké,

navrhujeme, aby súd pri určení výšky škody postupoval podľa ust. § 136 OSP.

Žalobca Vášmu súdu predložil originál znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý dňa 17.01.2014 vypracoval
Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., pričom táto majetková škoda je predmetom tohto súdneho konania. Uvedený

znalecký posudok je založený na Vašom súde pod sp. zn.: Žalobca považuje predmetný znalecký
posudok za dôležitý dôkaz o skutočnostiach tvrdených v jednotlivých žalobách. Dôkaz preukazujúci
minimálnu výšku spôsobenej škody. Znalecký posudok pozostáva zo 107 strán, pričom 61 strán tvoria
prílohy k tomuto znaleckému posudku. Predloženie originálu znaleckého posudku do každého zo
súdnych konaní, ktorých sa posudok týka, by bolo z pohľadu žalobcu mimoriadne finančne nákladné

a z pohľadu súdu technicky a personálne zaťažujúce. Taký postup by nebol v súlade so zásadou
hospodárnosti súdneho konania, a preto žalobca založil na Vašom súde jediný originál do vyššie
označeného súdneho spisu. Žalobca týmto odkazuje na tento originál znaleckého posudku ako na
skutočnosť známu súdu z jeho činnosti. K samotnému dôkazu žalobca považuje za potrebné uviesť
nasledovné:Medzičasom,takakonaústnychpojednávaniachžalobcavždyavizoval,došlokexaktnému

stanoveniu škody znaleckým posudkom vypracovaným erudovaným kolektívom znalcov
Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Daná inštitúcia je najvyššou
znaleckou ustanovizňou. Keďže udalosť vyvolávajúca škodu, mechanizmus vzniku škody, zodpovedný
subjekt, ako aj príčinná súvislosť sú spoľahlivo identifikované, ostávalo len ustáliť výšku škody. To sa
nespochybniteľne stalo metódami a postupmi, ktoré zvolila a vykonala zásadná autorita - znalecký

ústava to prostredníctvom činnosti skupiny profesionálnych odborníkov.Znalecký posudok hodnotí súd ako dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť
(jeho závery) (m. m. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Sžo 150/2009) a súd
nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho

vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky (m. m. Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Sžp 6/2011). Je nepochybné, že majetková škoda v každom konkrétnom
individuálnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje hodnotu
minimálne 31,68 EUR. Žalobca žiada súd, aby znalecký posudok vnímal ako zásadný dôkaz o podstate
a výške škody a aby z jeho obsahu vychádzal pri meritórnom rozhodovaní.

Žalobca uviedol k nároku na náhradu nemajetkovej uimy v peniazoch v podanom
žalobnom návrhu rozsiahlu podpornú argumentáciu. V nadväznosti na vyjadrenie žalovanej
k tomu dopĺňa: V prípade Comingersoll SA. v. Portugalsko (rozhodnutie zo 6.4.2000, týkajúce sa
sťažnosti 35382/97) ECtHR nevylúčil, že aj pri obchodnej spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná
škoda, volajúca po finančnom odškodnení. Podľa tohto

rozhodnutia možno stanoviť, že účinnosť práva zaručeného Dohovorom vyžaduje, aby
mohla byť finančná náhrada poskytnutá tiež za nepeňažnú škodu, a to aj obchodnej
spoločnosti. Iná ako peňažná škoda môže v prípade takejto spoločnosti obsahovať
objektívne aj subjektívne prvky, medzi ne patrí povesť podniku, neistota v plánovaní
rozhodnutí, ktoré môžu prijať, ťažkosti spôsobené samotnej správe podniku, a aj keď v menšej miere

úzkosť a nepríjemnosti, ktorým sa vystavení členovia riadiacich
orgánov spoločnosti. Pripomíname, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu je pre
všeobecný súd záväzná z dôvodu viazanosti Slovenskej republiky Európskym dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Žalobca tvrdí, že ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu je akceptovateľným
ukazovateľom hodnoty pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti
s porušením základného práva. Rozhodovacia prax poukazuje na ekonomické
a spoločenské podmienky, pri ktorých vznikajú jednotlivé rozhodnutia a ako taká je
preto akceptovaná v podobe "všeobecných pomerov obyvateľov v Slovenskej

republike" aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu. Všeobecné pomery majú vypovedaciu hodnotu takej intenzity, že
nemôžu byť pri rozhodovaní všeobecného súdu ignorované. Poznajúc uvedené fakty,
žalobca naviazal vyčíslenie nemajetkovej ujmy na všeobecné pomery. Subjektívne by
však vždy očakával čo najvyššiu sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy, svoj

subjektívny pohľad napriek tomu limitoval práve všeobecnými pomermi.

Žalobca jednoznačne preukázal, že konštatovanie porušenia práv nie je v danej veci
dostačujúce na dosiahnutie spravodlivosti a to predloženou argumentáciou
dokumentujúcou intenzitu, rozsiahlosť a komplexnosť následkov vyvolaných

porušením práv.

Žalovaná vo svojom stanovisku požaduje od konajúceho súd, aby pri rozhodovaní v tejto veci uplatnil
ust. § 3 ods. l Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca zásadne nesúhlasí s negatívnym vykresľovaním jeho podnikateľských aktivít tak, ako to robí
žalovaná vo svojom vyjadrení. Predmetom podnikania žalobcu je poskytovanie pôžičiek, pričom často
ide o veľmi rizikových dlžníkov. Toto riziko je rovnako, ako pri bankových subjektoch, vyjadrené úrokovou

sadzbou. Na rozdiel od bánk, ktoré nie sú
ochotné vziať a seba riziko nesplácania poskytnutého úveru, žalobca toto riziko prijíma
a oceňuje ho vyššou úrokovou sadzbou. Celá podnikateľská aktivita žalobcu je prísne
regulovaná tak vnútroštátnym právom, ako aj predpismi Európskej úniu. Žalobca všetku
legislatívu spĺňa a pohybuje sa v legislatívnom rámci. Aj vzhľadom na tieto okolnosti jeho

podnikateľská aktivita pretrváva už viacero rokov. Tvrdenia a spôsob podávania
informácií zo strany žalovanej je preto neprijateľné a žalobca sa voči nemu ohradzuje. Napriek
nepravdivému vykresleniu aktivít žalobcu zaujmeme stanovisko aj k právnej
stránke argumentácie žalobcu. Ako vyplýva z citovaného textu daného ustanovenia, výkonpráv a povinností z občianskoprávnych vzťahov má tam stanovené limity. Žalovaná sa
však uvedenou argumentáciou bráni pred svojou zodpovednosťou za škodu, ktorá vznikla
nie v občianskoprávnych vzťahoch, ale vo verejnoprávnom vzťahu. Žalobca nie je so

žalovaným subjektom rovnoprávnym. Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
v žiadnom prípade nemožno podradiť pod občianskoprávne vzťahy. V neposlednom rade
je potrebné poukázať aj na ust. § 3 ods. 2 ZoZŠ, podľa ktorého sa štát svojej
zodpovednosti nemôže za žiadnych podmienok zbaviť (objektívna zodpovednosť). Považujeme
prinajmenšom za nemorálne, aby sa štát poukazovaním na dobré mravy snažil

zbaviť zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil. Štát má všetky prostriedky, aby jasne
zrozumiteľne a jednoznačne vystaval systém, jednak ochrany individuálnych práv, ako aj
systém náhrady škody, ktorú spôsobí svojim nesprávnym úradným postupom. Keďže tento
vybudovaný systém mu neumožňuje zbaviť sa zodpovednosti, "naťahuje" na tieto
výsostne verejné vzťahy aj ustanovenia súkromného práva, a to všetko v snahe neniesť
zodpovednosť za porušenia povinností vlastných orgánov. Používa aj neprijateľné argumenty v snahe

zmiasť konajúci súd a všemožne odviesť pozornosť od podstaty
súdneho konania, ktorá spočíva v konštatovaní nesprávneho úradného postupu
a stanovenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá ním bola spôsobená. Žalobca v nadväznosti na
vyjadrenie žalovanej k otázke príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou a/alebo nemajetkovou ujmou uvádza: Žalovaný vo svojom

vyjadrení všeobecnými frázami poučuje súd o tom, že jednou
z podmienok vzniku nároku na náhradu škody je vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a následkom v podobe škody či nemajetkovej ujmy.
Žalovaný však ostáva len pri všeobecných frázach a bližšie neuvádza, kde bola podl'a
neho kauzalita medzi žalobcom označenou škodovou udalosťou a škodou, či

nemajetkovou ujmou pretrhnutá, nepriama či nebezprostredná. K žalobcom uplatnenej a špecifikovanej
náhrade škody a nemajetkovej ujmy je potrebné
uviesť, že k vzniku majetkovej škody (náklady súvisiace s pracovnými úkonmi v snahe
odstrániť nečinnosť súdu) resp. nemajetkovej ujmy (spočívajúcej v trvaní omeškania súdu)
by jednoznačne nebolo došlo, ak by súd rozhodnutie vydal včas v zákonom stanovenej

lehote. Príčina a následok tak sú zrejmé, ich spojenie je priame, bezprostredné
a neprerušené. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu zotrváva na
nárokoch vyjadrených prostredníctvom žalobného petitu a žiada, aby súd podľa neho
rozhodol.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 02.07.2013 č. k. 11C/289/2012-20 bola žaloba zamietnutá
a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesením krajského súdu v Trenčíne zo dňa
28.05.2014 č. k. 4Co/766/2013-44 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na
ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku
okresného súdu bola vada konania spočívajúca v nesplnení povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa týmto nesprávnym procesným
postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O.s.p. a porušil ich
právo na spravodlivý súdny proces v intenciách čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. V závere dodal, že v novom
rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 28.08.2014 s tým, že si v rámci
doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Po vrátení veci okresný
súd po splnení poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. rozsudkom zo dňa 28.08.2014 č. k.
11C/289/2012-81 žalobu zamietol(výrok I.), žalovanej náhradu trov konania a žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal(výrok II.,III.) Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.08.2015

č. k. 16Co/253/2014-117 bol rozsudok okresného súdu v časti v ktorej bol návrh na prerušenie konania
zamietnutý (výrok I.) potvrdený, v ostatnej časti zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku okresného
súdu je procesná vada a konaním súdu prvého stupňa došlo k porušeniu základného práva žalobcu
na súdnu ochranu, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221

ods. 1 písm. f/ O.s.p. Skonštatoval, že právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom
je obsahom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v súdnom konaní má svoje vyjadrenie v § 123
O.s.p.Doručeniežalobyavyjadreniaknejpredstavujúdôležitéaneopomenuteľnéúkonysúduvprocese
riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnurealizáciu procesných práv priznaných zákonom s možnosťou vyvrátiť dôvodnosť žaloby i jej dodatočnú
obranu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2010, sp.zn. 5Cdo/66/2010).

Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu posúdil návrh na prerušenie konania zo dňa
21.08.2014, nariadil termín pojednávania v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu
prvého stupňa, najmä § 114 ods. 2, § 117 ods. 1, § 118 a tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a
pojednávania. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní.
Žalovaná a žalobkyňa neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, o odročenie pojednávania z dôležitého

dôvodu nepožiadali. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín
v predmetnej exekučnej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, poverenia exekučného súdu pre súdneho exekútora, návrhu oprávnenej (žalobkyne) na

zmenu súdneho exekútora, rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu súdu s doručenkami, pričom
zistil tento skutkový stav veci:

Okresný súd Trenčín dňa 10.04.2007 poverením číslo 5309*026975 poveril súdneho exekútora JUDr.
Máriu Krasňanovú, Nám. A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, vykonaním exekúcie na vymoženie

povinnosti zaplatiť 844,45 € (25.440,00 Sk) s príslušenstvom vo veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Bratislava (žalobkyne) proti povinnému: S. H., bytom T. T., T. XXX/XX. Spisová značka súdneho
exekútora bola EX XXX/XXXX. Spisová značka exekučného konania bola XXEr/X/XXXX.

Dňa 22.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora

na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Zahradnícka 62, Bratislava. Uznesením Okresného
súdu Trenčín zo dňa 25.01.2011 č. k. XXEr/X/XXXX-XX súd vyhovel podanému návrhu oprávnenej
(žalobkyne) a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 16.12.2011. Odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora (22.11.2010)
do vydania predmetného uznesenia exekučného súdu vrátane a po odpočítaní 30-dňovej zákonnej

lehoty uplynula doba 33 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného návrhu (t.j. od
01.06.2010)oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodať

na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu. V predmetnej

veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom
stanovenej30-dňovejlehotynarozhodnutieojejnávrhunazmenuexekútoraavbezdôvodnejnečinnosti
(zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a rozhodnutie vydal až po veľmi
dlhej dobe (v žalobe bola táto doba nečinnosti ďalej spresnená na 68 dní).

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých
žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na
žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 59Er/6/2007 bol povinný rozhodnúť o návrhu

oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu, teda od 22.11.2010, a
napriek tomu súd o tomto návrhu rozhodol až dňa 25.01.2011. Bolo teda nesprávne tvrdenie žalobkyne,
že došlo k omeškaniu 68 dní. K tomu súd nutne poznamenáva, že žalobkyňa v žalobe výslovne
poukázala len na tie skutočnosti, že návrhu na zmenu exekútora spísala dňa 18.11.2010 a exekučný
súd rozhodol o tomto návrhu dňa 25.01.2011, pričom o celom priebehu skutkového deja sa dozvedela

až doručením tohto uznesenia. Návrh na zmenu exekútora však žalobkyňa exekučnému súdu doručila
až dňa 22.11.2010.
V posudzovanom prípade je azda tou najvýznamnejšou skutočnosťou to, že žalobkyňa v období
september a november 2010 iniciovala značne vysoký počet podaných návrhov na zmenu exekútora
v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Trenčín. Zo záverov uvedených v rozhodnutí

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 vyplýva, že Ústavný súd SR konštante judikuje, že
zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je
dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy
by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne
opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po vzore

Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v
takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami
svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziaťdaný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej
súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v

súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného
súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť

pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie
je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z
dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa

so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci
pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,
pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS
471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.

48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6

ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad
zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Len na okraj preto súd len
poznamenáva, že žalobkyňa tiež nepreukázala vznik škody (majetkovej ujmy), keď vyúčtované režijné
náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú
činnosťžalobkyne,ktorájepodnikateľskýmsubjektom,apretonákladyvynakladanévpríčinnejsúvislosti

s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Podnikateľ musí znášať aj
podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický neúspech obchodných prípadov. Z
povahy a účelu ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného
návrhu je nepochybné, že aj keď nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia
o zmene exekútora, nemohla žalobkyni vzniknúť žiadna škoda, pretože všetky potrebné úkony v rámci

exekučného konania mal vykonávať pôvodne poverený exekútor. Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie
zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy.
V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia,
nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom na subjekt žalobkyne, ktorý
je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je tiež nepochybné, že

žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu
si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Je
potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy s množstvomdlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobkyňa ako nebankový
subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy žalobkyne z týchto úverov
v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký

ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej
veci žalobkyňa chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto je taktiež
jeden z aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú
súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že bez
vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo

k vzniku tvrdenej škody. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za
nedôvodnú. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto
neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto
neuniesol dôkazné bremeno). Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.).

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku 1/2014 na

preukázanie výšky škody, ktorý predložil dňa 13.06.2016, súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko
z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do
obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania
pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného
hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci

súdu umožňuje vykonať len dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac
znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení žalobkyne a nemôže ich nahrádzať.
Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke, sú vyjadrené len výslednou sumou,
bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné tvrdenia preto nemožno znalecky
ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou žalobkyne produkovať všetky tvrdenia

a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,
že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom
princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo

a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu
konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej
veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého
predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol
preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok II.).

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní
úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože

žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok III.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť
len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej isveci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

-rozhodovalvylúčenýsudca, -súdprvéhostupňanesprávneprávneposúdilvec,apreto nevykonal
ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník
konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.
2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať

návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti.