Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. jún 2016

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 7C/219/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214526
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Dobrík
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2016:5712214526.9

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudcom JUDr. Miroslavom Dobríkom v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ
s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej
Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboupodanounatunajšomsúde27.9.2012sažalobcaprotižalovanejdomáhalzaplatenianáhrady
majetkovej škody vo výške 125 eur a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov

konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva
na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt a veriteľ zo zmluvy
o úvere v žalobe uvedeného čísla navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom

podľa § 38 a nasledujúcich Exekučného poriadku (zák.č.233/1995 Z.z.) súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany
dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhoval vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku,
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere čísla v žalobe uvedeného voči dlžníkovi V. A., J.. XX.X.XXXX. Exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci č.Ex 10736/2008. Žalobcovi v čase podania žaloby nebola známa

spisová značka, pod ktorou sa exekučné konanie viedlo na Okresnom súde Martin. Súdny exekútor v
snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil návrh žalobcu
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu
Martin a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V žalobe ďalej žalobca poukázal na
znenie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a na znenie tohto istého
ustanovenia platného v čase od 1.6.2010 do 31.5.2011.

3. Uviedol tiež, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená
povinnosť exekučného súdu, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu.

4. Rovnako žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase od
1.2.2002do31.5.2010,zktoréhovyplývalo,žesúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí

rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

5. V žalobe žalobca tvrdil, že exekučný súd, t.j. Okresný súd Martin, napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu

s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
31.12.2008.

6. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby v
omeškaní viac ako 6 mesiacov. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca pripojiť predmetný exekučný

spis. Ďalej žalobca tvrdil, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, v predmetnom
konaní neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
exekučný súd až po veľmi dlhej dobe. Žalobcovi tak vznikla majetková škoda, ktorá predstavuje náhradu
účelne vynaložených nákladov, spojených so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,-€, ďalej v sume 40,-€ titulom nákladov na
udržiavanie a správu informačného systému a titulom nákladov na administratívne spracovanie textov
urgencií , adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje, spojené s vyhotovením urgencií,
adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15,-€. Celkovo takto žalobca vynaložil náklady

v sume 125,-€ a táto suma by žalobcu nezaťažila, keby exekučný súd konal bez prieťahov a dodržal
zákonom stanovenú dobu. Žalobca si súčasne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
a s poukazom na v žalobe uvedené nálezy Ústavného súdu požadoval priznať sumu 330 eur tak, že si
vzhľadom na v žalobe uvádzané nálezy Ústavného súdu uplatňoval 55,-€ za každý mesiac omeškania.
Tento nárok odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania

žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu
rizík, akými boli to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, že
neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a tým, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k insolvencii povinného.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho

zákonných nárokov, pretože neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy,
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného
času, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, úplne zbytočné
a právne nezdôvodniteľné časové meškanie v rozhodnutí exekučného súdu spôsobilo zánik ďalších

plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, a
hospodársku stratu na strane žalobcu ale aj na strane jeho majiteľov a táto situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré žalobca mohol
prijať.

7. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,
avšak žalovaný do momentu podania žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto
skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu
nároku žalobcu na náhradu škody a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody.

8. V priebehu ďalšieho konania žalobca na základe opakovaných výziev súdu však do spisu nepripojil
kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s
týmto prípadom na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch

Okresného súdu Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných S. A., V. J., D. M.
M. N. P. pripojil potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody.9. Avšak ani lustráciou v týchto príslušných spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu
žalobcom.

10. Na svojich tvrdeniach v žalobe žalobca potom zotrval v priebehu celého konania a po nariadení
pojednávania sa už vo veci meritórne nevyjadril.

11. V priebehu konania súd dostal písomné vyjadrenie žalovanej, ktoré podľa jeho záverečných
ustanovení bolo relevantné pre všetky konania vo veciach spoločnosti Pohotovosť s.r.o. o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti žalovanej v senáte 7C Okresného súdu Martin a týmto
vyjadrením sa žalovaná vyjadruje ku všetkým týmto žalobám.

12. V tomto všeobecnom vyjadrení žalovaná uviedla, že žalobca vo svojich žalobách sa domáha
náhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorámumalavzniknúťnesprávnymúradnýmpostupom
Okresného súdu Martin, ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach

alternatívne po 1/ nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol
o poverení exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po 15.dňovej lehote.

13. K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na
zmätočnosťpodaniažalobcu,kdesúzmätočneoznačenípovinníanajmäsúodlišneuvedenéichdátumy
narodenia. Žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na
súde, a chýbajú relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre
posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo

všeobecnosti žalovaná namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval
vôbec existenciu predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy.
Žalobca v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných
exekučných konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,

pretože sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora, pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými
značkami dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si žalovaná dovolila konajúcemu súdu
navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p..

14. Žalovaná poukázala, že z jednotlivých žalôb nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca
jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by
sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je

jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keď v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé,
či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu,

pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného
súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda

súdu, alebo Ústavný súd SR.

15. Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, je zrejmé, že žaloba z 27.9.2012 bola podaná pred uplynutím
6.mesačnej zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí

žalobca navyše žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny
uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje,
že dôkazné bremeno v tomto smere nesie žalobca. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, §
16 ods.4 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a ozmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaná namietala, že zo strany žalobcu
ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaná vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu

škody a ak takáto žiadosť nebola podaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná
lehota na predbežné prerokovanie takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát,
nie je splnená základná hmotno-právna podmienka pre podanie žaloby a takáto predbežne podaná
žaloba musí byť ako nedôvodná a predčasne podaná zamietnutá.

16. Žalovaná so svojom vyjadrení ďalej uviedla, že zákon č.514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné
podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone
verejnej moci, ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik
škody a po 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

17. K nesprávnemu úradnému postupu, ktoré sa mal dopustiť súd nerozhodnutím o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uviedla, že v praxi je zaužívaný
model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží
túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na
zaslanie príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu

z ustanovenia § 44 ods.9 Exekučného poriadku. Žalovaná pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej 30.dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny
exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a v takýchto prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30.dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu, ako oprávneného

na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného
súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného
súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia ak exekučný súd nekonal
o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, ktorým bez pochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu,

proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods.7 v spojení s
ustanovením § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy
nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho žalovaná v tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 16/02
a konštatovala, že vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, zákonom

ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať, resp.
súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaná zároveň poukazuje na ustanovenie § 44 ods.8,9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o

zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi
z čoho vyplýva, že v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Zároveň žalovaná namietla, že podľa
prechodného ustanovenia § 238 ods.1 Exekučného poriadku 30.-dňová lehota na rozhodnutie o zmene

súdneho exekútora platí len v exekučných konaniach začatých po 1.9.2005. Dovtedy exekučný poriadok
nestanovoval súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora.

18. K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora
po 15.dňovej lehote žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora

je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému

a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súduako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred
dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo

všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z
ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv.

19. Ak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to po 15.dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je
rozhodnutieatozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia,nemôžebyťnesprávnymúradnýmpostupom,
pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže

byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č.514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť
ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť
štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená.
Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto
zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo

zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003
ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné,
aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné

rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku,
podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je
možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať
v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo

291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

20. K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15.dňovej lehote
žalovaná uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15.dňová lehota
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd
exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15.dňová lehota neplatí .

21. V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní,
žalovaná poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013
a konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,

právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v
existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

22. K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné
vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003

Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca
je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém muselvyužívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,
resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na

správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej
uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,

teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide
o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť,
že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

23. K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný
exekučný titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo
nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala
situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by
mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich

požaduje od žalovanej, čo nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú
nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného
postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

24. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a
ods.3 zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd
rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z
paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,

pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách
označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov

riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká

ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré
bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.
Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy

ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby
z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania,

ktoré však nevyčíslila.

25. Po nariadení pojednávania na deň 7.4.2014 žalujúca strana zaslala súdu podanie, ktorým
navrhla zrušiť nariadené pojednávanie až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o otázke
nestrannosti a otázke zákonného sudcu a žiadala, aby súd v prejednávaní veci nepokračoval, pretože

v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

26. V tejto súvislosti súd konštatuje, že v prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu
žiadna prekážka. Vzhľadom na konštatovania žalobcu v jeho opakovaných podaniach súd vo všetkýchsporoch žalobcu uznesením vydaným podľa zákona č.71/1992 Zb. a položky č.17a Sadzobníka súdnych
poplatkov uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti a súčasne predložil
vec s vyjadrením zákonného sudcu Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému v zmysle § 16

O.s.p.. Zákonný sudca, prejednávajúci predmetnú vec sa vo veci necítil zaujatý, nakoľko v konkrétnej
exekučnej veci, z ktorej mala žalobcovi vzniknúť škoda nekonal. Krajský súd rozhodol o námietke
zaujatosti podanej žalobcom uznesením sp. zn. 9NcC/407/2013-66 zo dňa 31.7.2013 tak, že vylúčil z
prejednávania a rozhodovania veci sudkyňu konajúcu v predmetnom exekučnom konaní.

27. Vzhľadom na uvedené súd žalobu žalobcu na pojednávaní dňa 27.6.2016 prejednal, pričom v rámci
dokazovania sa oboznámil s celým spisovým materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu
Martinsp.zn.17Er/4734/2008(spisznačkyEX10736/08ExekútorskéhoúradusúdnehoexekútoraJUDr.
Rudolfa Krutého).

28. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania žalobca hodnoverne nepreukázal

podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej strane pred dňom
podania žaloby na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamom podaných žiadostí,
ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch žalobcu.

29. Zo spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er/4734/2008 (EX 10736/08) súd zistil, že žalobca

v procesnej pozícií oprávneného dňa 2.12.2008 podal na exekútorskom úrade súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 62, návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému V. A., G. N., N. XXX/X na vymoženie pohľadávky priznanej exekučným titulom, a to
rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 7.12.2006 sp.zn. 18Cb/284/2006-43. Dňa 10.12.2008 súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúciepodľatohtonávrhu.Dňa31.12.2008OkresnýsúdMartinpoverilsúdnehoexekútoravykonaním
exekúcie.

30. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že od podania žiadosti o udelenie poverenia na exekučný súd
po udelenie poverenia zvolenému súdnemu exekútorovi uplynula lehota 21 dní. Preto pokiaľ žalobca

konštatoval nesprávny úradný postup exekučného súdu v tomto konaní a spôsobenie prieťahov viac
ako 6 mesiacov, jeho tvrdenia sú účelové a nepravdivé. Súd má za to, že aj keď exekučný súd vydal
poverenie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, v takomto konaní súdu nemožno vidieť
prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých by mala žalobcovi vzniknúť tvrdená škoda.

31. Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák.č.514/2003 Z.z. v znení
účinnom ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 1.1.2013.

32. Podľa § 3 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu,

ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím ,

d/ nesprávnym úradným postupom.

33. Podľa § 4 ods.1 písm.a/ citovaného zákona, už v znení účinnom po 1.1.2013 vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

34. Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia,
vydaného v tomto konaní.

35. Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak,
právonanáhraduškody,spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmožnouplatniťibavtedy,akprávoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.36.Podľa§6ods.2citovanéhozákonaúčinnéhodo31.12.2012,právopodľaodseku1možnopriznaťiba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

37. Podľa § 9 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012štát zodpovedá za škodu,
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

38. Podľa § 9 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

39. V zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody,
spôsobenej nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

40. Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

41.Podľa§17ods.1zákonaúčinnéhodo31.12.2012uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitný

predpis neustanovuje inak.

42. Podľa § 17 ods.2 citovaného zákona v znení účinnom do 1.1.2013 v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

43. Podľa § 17 ods.3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na po

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

44. Podľa § 17 ods.5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku

úhrady podľa odsekov 1 a 2.

45. Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva
na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa

doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

46. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.

47. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na
náhradu škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom
orgáne štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup
súdu v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR.48. Žalobca aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo
spravodlivosti SR a zo strany Ministerstva spravodlivosti nebolo súdu signalizované, že by v tejto

konkrétnej veci žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd (aj vzhľadom na prezentovaný
názor Krajského súdu v Žiline v obdobných konaniach vyslovený v rozhodnutiach, ktorými krajský
súd rozhodoval o odvolaniach žalobcu proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými konanie pre
nepredloženie rovnopisu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zastavil)
predbežné prerokovanie nároku žalobcu za preukázané a nerozporované a teda túto podmienku

vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona za splnenú.

49. Vykonaným dokazovaním súd dospel k presvedčeniu, že exekučný - Okresný súd Martin sa v
danej exekučnej veci prieťahov v konaní nedopustil. Majúc preukázané vyššie uvedené skutočnosti, a
vzhľadom na citované zákonné ustanovenia, súd žalobu považoval za nedôvodnú, nakoľko žalobcom
tvrdené skutočnosti sa nepreukázali, nebol preukázaný nesprávny úradný postup orgánu štátu, teda

súdu, tým neboli dané podmienky pre vyslovenie zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť a ktorú navyše žalobca nijakým spôsobom nepreukázal.

50. Vzhľadom na konštatované súd nárok uplatnený žalobcom nepovažoval za dôvodný, keďže nezistil
v konaní skutočnosti, v dôsledku ktorých by žalobcovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a aj nemajetková

ujma a preto jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.

51. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p. účinného v čase vyhlásenia
rozhodnutia a žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná právo na náhradu trov konania nepriznal,
keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo, žalovanej v tomto štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné

trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Martin.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.