Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 8, 2015

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 64Cb/129/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115204902
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miriam Kamenská

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2015:6115204902.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, konajúc samosudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou, v právnej veci

navrhovateľa Retail Value Stores, a. s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47 256
770, právne zast. JUDr. Michal Matulník, advokát, s. r. o., so sídlom Kýčerského 5, 811 05 Bratislava,
IČO: 36 857 726, v mene ktorej v konaní koná konateľ - advokát JUDr. Michal Matulník, proti odporcovi
AMOR, s. r. o., so sídlom Aleja Slobody 2241, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 390 623, právne zast. Mgr.
Gábor Gál, advokát, Agátova 2513/15, 924 01 Galanta, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania v sume 369,15 Eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 12. 03. 2015 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Obchodného
súdu,stálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhospoločnosťouObchodnýsúd,s.r.o.,sp.zn.OS93/2014
zo dňa 23. 01. 2015. Uviedol, že dňa 27. 02. 2015 bol navrhovateľovi doručený rozhodcovský rozsudok
Obchodného súdu, Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so
sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. OS 93/2014. Navrhovateľ
podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4

Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2015, teda preto, že rozhodcovský súd nebol
ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského
konania, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore
s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pre
posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že
konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh rozhodcovského konania bol
v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné v stručnosti zosumarizovať

priebeh konania, rámcový obsah podaní sporových strán a v tomto svetle obsah rozhodcovského
rozsudku a postup Obchodného súdu, ktorý k vydaniu rozhodcovského rozsudku smeroval. Odporca
sa žalobou doručenou Obchodnému súdu voči navrhovateľovi domáhal zaplatenia sumy 2 041,78 Eur
s príslušenstvom titulom zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru. Navrhovateľ na predmetnú žalobu
reagoval žalobnou odpoveďou, v ktorej okrem iného uviedol, že nárok odporcu zanikol započítaním
s časťou pohľadávky, ktorá navrhovateľovi vznikla z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty z
dôvodu porušenia článku V. bod 5.5.2 Zmluvy o kúpe a predaji tovaru potraviny uzavretej medzi

sporovými stranami. Odporca na žalobnú odpoveď reagoval podaním, v ktorom okrem iného konštatoval
neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu aplikácie § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka,
konštatoval neplatnosť zápočtu, konštatoval rozpor dojednania o zmluvnej pokute s ustanoveniami
zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetomsú potraviny. Je nevyhnutné pripomenúť, že predmet sporu bol zo strany odporcu pred vydaním
rozhodcovského rozsudku vcelku masívne medializovaný. Vnímanie sporu z pohľadu odporcu bolo
prezentované jednak na verejnom zhromaždení, jednak vo viacerých médiách, jednak samotným

ministrom pôdohospodárstva. Z obsahu mediálnych výstupov je zrejmé, že išlo o tzv. pocitovú
prezentáciu, ktorá postrádala akúkoľvek právne relevantnú argumentáciu a v mnohých ohľadoch bola
nepravdivá, pravdu skresľujúca, povrchná, nepresná až lživá. Napriek tomu však išlo o prezentáciu
sporu mediálne rozšírenú v celorepublikovom meradle, išlo o tému, ktorá v spoločnosti rezonovala. Z
obsahu mediálnych výstupov je taktiež zrejmé, že ich účelom malo byť ovplyvnenie veci samej. Táto

medializácia bola jednostranná, bola iniciovaná dodávateľmi a navrhovateľ nemal faktickú možnosť sa
k nej vyjadriť. Naviac, navrhovateľ súc si vedomý existencie konania, a teda prejednávania veci súdom,
nepovažoval za vhodné, aby bol predmet prebiehajúceho sporu mediálne prezentovaný. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti, navrhovateľ v konaní navrhol, aby Obchodný súd vo veci nariadil ústne
pojednávanie. Odporca, resp. dodávatelia, resp. orgán dohľadu sa totiž k veci vyjadrovali v skutku
rozsiahlo a nahlas a bolo zrejmé, že takáto pocitová argumentácia môže mať vplyv na celkové

hodnotenie veci. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Rámcovú zmluvu obsahujúcu ustanovenie článku
V. bod 5.5.2, podľa ktorého bol odporca okrem iného povinný pri každom dodaní tovaru informovať
navrhovateľa v písomnej forme o tom, kedy (dátum) bol tovar (jednotlivé tovary/výrobky) vyrobený.
Opodstatnenosť takéhoto dojednania zmluvných strán vyplývala/vyplýva z povinností, ktoré sú na
navrhovateľa kladené právnym predpismi, a to s poukazom na § 4 ods. 4 písm. u) bod 2 ZNP

a § 12 ods. 1 písm. p) Zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách. Navrhovateľ tak nutne potrebuje
poznať dátum výroby tovaru na to, aby si mohol splniť svoju povinnosť podľa citovaných noriem.
Dodávatelia navrhovateľa medializovali ich spor spôsobom absolútne ignorujúcim túto skutočnosť a
vytvorili dojem o krivde a šikanovaní spočívajúcom v požadovaní akéhosi nezmyselného údaju. Pre
posúdenie legitimity a opodstatnenosti dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku je potrebné

zhrnúť, k akým zisteniam dospel Obchodný súd a čo ho viedlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku.
Obchodný súd teda vec posúdil a dospel k záveru, že Rámcová zmluva je zmluvnou platnou, zmluvná
pokuta podľa článku V. bod 5.5.2 Zmluvy bola dohodnutá platne a dostatočne určite, odporca porušil
zmluvnú povinnosť, ktorej splnením bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, navrhovateľovi platne vznikol
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, prejav vôle, ktorým bola uplatnená zmluvná pokuta zo strany

navrhovateľa bol dostatočne určitý, dohoda o zmluvnej pokute nie je v rozpore s ustanovením § 4
ods. 4 písm. s), písm. t) písm. y) ZNP. Následne však Obchodný súd, podľa názoru navrhovateľa
vcelku svojvoľne a neudržateľne aplikoval ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a dospel k záveru,
že hoci zmluvná pokuta bola dojednaná platne, bola uplatnená určitým právnym úkonom, nemôže
jej Obchodný súd priznať ochranu, pretože by bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku. Obchodný súd teda interpretoval a aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom zásady
poctivého obchodného styku a to bez toho, aby mal navrhovateľ vôbec možnosť sa k veci relevantným
spôsobom vyjadriť. Urobil tak napriek tomu, že navrhovateľ explicitne žiadal, aby Obchodný súd vo
veci nariadil pojednávanie. Obchodný súd vyhodnotil rozpor správania sa navrhovateľa so zásadami
poctivého obchodného styku bez toho, že by navrhovateľovi alebo odporcovi položil jedinú otázku.

Vo všeobecnosti je otázka posudzovania, výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku na
konkrétny vzťah otázkou nadmieru zložitou a pre jej správne posúdenie je absolútne nevyhnutná znalosť
aj drobných detailov a prvkov posudzovaného vzťahu. Napriek tomu však Obchodný súd vo vzťahu
k postupu navrhovateľa pojem zásad poctivého obchodného styku vyložil a aplikoval, a to bez toho,
že by navrhovateľa vypočul, hoci ho o to navrhovateľ explicitne žiadal. Naviac túto „nepoctivosť“ tvrdil

subjekt (odporca), ktorý v konaní sám bez okolkov priznával porušenie povinnosti vedúce k vzniku
sankčného nároku, toto porušenie nespochybňoval a iba ho obhajoval, resp. bagatelizoval. Z uvedených
skutočností je zrejmé, že boli porušené ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mohlo mať
vplyv na rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré boli
nevyhnutné pre tak citlivé posúdenie otázky výkladu a aplikácie zásad poctivého obchodného styku

podľa § 265 Obchodného zákonníka. Podľa článku 2 ods. 5 posledná veta Rokovacieho poriadku
Obchodný súd je povinný dbať na zásadu rovnosti účastníkov konania a v rovnakej miere aj na zásadu
hospodárnosti a efektívnosti konania. Navrhovateľ je však presvedčený, že zásada hospodárnosti a
efektívnostikonaniabynemaladominovaťpredzásadourovnosti,zásadouriadnehozisteniaskutkového
stavu a rešpektovania práv rozhodcovského konania. Navrhovateľ je presvedčený, že v danom prípade

išlo o hrubé porušenie uvedenej zásady rovnosti účastníkov a konajúci Obchodný súd rozhodol a
ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka interpretoval bez toho, že by navrhovateľ mal možnosť
vyjadriť sa k relevantným skutočnostiam primeraným spôsobom, ktorý explicitne požadoval! Je potrebné
uviesť, že Obchodný súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní prípadumôže aplikovať aj zásady spravodlivosti, keďže si uvedenú zásadu účastníci konania v rozhodcovskej
doložke dohodli, pričom zdôraznil, že princípom spravodlivosti sa riadil len v rozsahu vyplývajúcom z
ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Takáto aplikácia „zásad spravodlivosti“ ako to uviedol v

rozhodcovskomrozsahuObchodnýsúd,všaknemáoporuvrozhodcovskejdoložke,tedavpodmienkach
dohodnutých medzi účastníkmi. V danom prípade bolo v rozhodcovskej doložke zmluvnými stranami
dojednané, že Obchodný súd bude rozhodovať predovšetkým podľa slovenského právneho poriadku
a iba v prípade, ak by aplikácia slovenského právneho poriadku neprichádzala do úvahy a zákon
to nevylučuje, bolo by možné použiť „zásady spravodlivosti“. Aplikovateľné ustanovenia slovenského

právneho poriadku riešia právny vzťah a práva a povinnosti zmluvných strán komplexne a neobsahujú
ustanovenia o odkaze na aplikáciu zásad spravodlivosti. V spore medzi účastníkmi bol preto Obchodný
súd povinný rozhodovať výlučne na základe právneho poriadku Slovenskej republiky. Rozhodovanie
podľa zásad spravodlivosti je špecifickým právnym nástrojom a predstavuje teoreticky spornú otázku,
na ktorú doteraz nebola jednotne prijímaná koncepcia. Prihliadnuc k zmluvnej povahe tohto inštitútu
je pri rozhodovaní potrebné vopred vyložiť sporovým stranám očakávané rozhodnutie, ktoré bude

odlišné od prípadného rozhodnutia podľa rozhodného hmotného práva, aby sa predišlo nedostatočnej
predvídateľnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci boli uvedené princípy rozhodcom porušené. Pokiaľ
Obchodný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že sa prikláňa k názorovej platforme zastávajúcej
stanovisko, že rozhodovať podľa princípu spravodlivosti je potrebné v tom zmysle, že súd rozhoduje
podľa platného práva, avšak môže sa od neho odchýliť potiaľ, ak sa účinky preukážu ako extrémne

tvrdé a nespravodlivé, je potrebné uviesť, že právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje pri
rozhodovaní prikláňať sa rozhodcovským súdom k akýmkoľvek platformám, takáto aplikácia úvahových
pravidiel nebola ani medzi účastníkmi konania dohodnutá. Jednoznačne možno preto uzavrieť, že
rozhodcovské konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým medzi účastníkmi konania a priebeh konania
bol v rozpore so Zákonom o rozhodcovskom konaní. Aj keď článok 4 bod 10 Rokovacieho poriadku

Obchodného súdu nestanovuje povinnosť doručovať protistrane ďalšie vyjadrenie, ak sa odporca v
žalobnej odpovedi písomne vyjadril, Rokovací poriadok nemôže obmedziť ústavné právo účastníka
rozhodcovského konania na poskytnutie rovnakej možnosti na uplatnenie alebo ochranu jeho práva.
Procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy a tvrdenia potrebné na to, aby
ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom

ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. V danom prípade Obchodný súd doručil navrhovateľovi
vyjadrenie odporcu zo dňa 23. 09. 2014 až spoločne s rozhodcovským rozsudkom dňa 27. 02. 2015.
Navrhovateľ tak nemal možnosť oboznámiť sa pred rozhodnutím Obchodného súdu vo veci samej s
týmto vyjadrením odporcu a následne k tomuto podaniu zaujať stanovisko. Z uvedených skutočností je
tak zrejmé, že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore so Zákonom o rozhodcovskom konaní

a že toto konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania. V danom
prípade ide o dôvod, na základe ktorého sa navrhovateľ môže domáhať zrušenia rozhodcovského
rozsudku. Pre odôvodnenie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že rozhodcovský
súdnebolustanovenývsúladesustanoveniamiZákonaorozhodcovskomkonaní,navrhovateľpoukázal
na § 9 ods. 1, 2 a § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. a článok 3 bod 5 a článok 1 bod 15

Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ďalej navrhovateľ poukázal na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že obsahom práva na nestranný
súd v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť
tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch
hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť osobné presvedčenie
sudcu prejedávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú
poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nestrannosť
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale

aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Judikatúra ESĽP
vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závažných skutočnostiach. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže
byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie,
ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich

zástupcom, svedkom a podobne. V danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie
o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, keď na adresu navrhovateľa, ale aj
samotného rozhodcovského súdu, odznela zo strany predstaviteľa slovenskej exekutívy negatívna
kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných obchodných vecí navrhovateľa a vyhrážky olikvidácii obchodnej spoločnosti navrhovateľa, ako aj hrozba vysokou pokutou zo strany Ministerstva
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR a taktiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu,
s. r. o. ako rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať navrhovateľ. Je zrejmé, že

vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospodárstva) v celoštátnej šírenom
médiu (v televíznom vysielaní, spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými
ďalšími médiami) atakoval Obchodný súd, v podstate len z titulu samotnej existencie Obchodného súdu
a skutočnosti, že si sporové strany dohodli rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala jeho právomoc.
Robil tak nadmieru explicitne, naviac zo závermi, ktoré sú v akomkoľvek právnom štáte absolútne

neprijateľné a neudržateľné. Vyjadrenia ministra pôdohospodárstva je treba vnímať jednak v kontexte
s celým obsahom programu zo dňa 11. 05. 2014, jednak v kontexte s jeho skôr medializovanými
výstupmi k veci, ktorá bola prejednávaná v konaní. Išlo najmä o vyjadrenie ministra pôdohospodárstva o
„vypaľovaní“ dodávateľov, resp. o podpore protestujúcich dodávateľov, ktoré minister pôdohospodárstva
verejne prezentoval bez toho, že by o danej veci akokoľvek rozhodol akýkoľvek príslušný súd
alebo orgán verejnej správy. Uvedeným postupom bol na Obchodný súd ako aj na ktoréhokoľvek z

rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak. Týmto postupom došlo k spochybneniu kompetencie,
nestrannosti a nepredpojatosti Obchodného súdu, k vyhrážaniu sa akousi kontrolnou činnosťou ministra
pôdohospodárstva, explicitnému navádzaniu, ako má Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. V kontexte
s celkovým výstupom ministra, ako aj predchádzajúcimi výstupmi dodávateľov navrhovateľa, toto
predstavovalo pre Obchodný súd bezprostrednú hrozbu, že pokiaľ Obchodný súd nerozhodne tak, ako

anticipuje minister pôdohospodárstva, bude táto skutočnosť jednak medializovaná a zároveň sa to bude
považovať za dôkaz o neserióznosti Obchodného súdu. Ktorýkoľvek z rozhodcov Obchodného súdu
teda v rámci rozhodovania v daných veciach bol ovplyvnený vyššie uvedenými skutočnosťami, pričom
z logiky veci možno dospieť k záveru, že vyhnúť sa podozreniam ministra pôdohospodárstva a ich
následnej medializácii, bolo v celku jednoducho možné tak, že by Obchodný súd rozhodoval v medziach

mediálne prezentovaných želaní. O dôvodoch na vylúčenie rozhodcu sa navrhovateľ dozvedel dňa 28.
07. 2014, kedy mu bola doručená žaloba a žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede. Hoci obchodný súd
v označenej veci logicky a správne dospel k mnohým záverom týkajúcim sa zmluvného vzťahu medzi
navrhovateľom a odporcom, následne však dospel k záveru, že nakoľko si navrhovateľ svoj nárok,
ktorý mu vznikol porušením povinnosti zmluvnej strany, uplatnil až v decembri 2013, nemožno mu

priznať právnu ochranu. Obchodný súd tak napriek obsahu spisu a jasným a zrozumiteľným záverom,
ktoré z neho vyplývali a ktoré aj konštatoval, v závere odôvodnenia rozhodcovského rozsudku svoje
rozhodnutie oprel o neprijateľný, neudržateľný, z predchádzajúcej časti odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku nevyplývajúci výklad ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Plne tým reflektoval obsahy
mediálnych výstupov uvedených v tomto návrhu. Navrhovateľ, okamžite, ako sa o tejto skutočnosti

dozvedel, svojim podaním vo všetkých konaniach vedených na Obchodnom súde, týkajúcich sa
jeho obdobných sporov s dodávateľmi, namietol predpojatosť príslušných rozhodcov, resp. všetkých
rozhodcov Obchodného súdu. V zmysle spomenutej teórie zdania, sa uvedené skutočnosti javia
z pohľadu navrhovateľa ako závažné ohrozenie nestrannosti, nakoľko v takomto prípade nemožno
vylúčiť akúkoľvek vonkajšiu oprávnenú pochybnosť o nestrannosti. Základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom
inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednania a rozhodnutia pre zaujatosť. Aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky judikoval, že pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti podľa § 14 a nasl. O.s.p. treba,
aby boli splnené dva predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, v
danom prípade sú to negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako

zo súdneho spisu a druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti, teda vzťah, ktorý naopak
dokazovaním preukázať nemožno, ktorý však môže byť predmetom skúsenostného posúdenia. Z
uvedených skutočností je tak zrejmé, že Obchodný súd ako rozhodcovský súd nebol ustanovený
spôsobom, dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv
na rozhodnutie vo veci samej. Z dôvodu, že vydaný Rozhodcovský rozsudok sa právoplatnosťou stáva

exekučným titulom, hrozí navrhovateľovi už v čase podania tohto návrhu začatie exekučného konania,
v exekúcii by navrhovateľovi hrozila nenapraviteľná ujma na právach a majetku a z tohto naliehavého
dôvodu navrhovateľ žiada, aby mu súd poskytol ochranu a odložil vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že návrh navrhovateľa je účelový, tendenčný a nedôvodný.
Navrhovateľúmyselneneuvádzavšetkyskutočnostiviažucesakokolnostiamuvedenýmnavrhovateľom
v podanom návrhu. Navrhovateľ skutočnosti a argumenty vytrháva z kontextu, neuvádza ich úplne,
komplexne a v súvislostiach, ba v niektorých prípadoch zavádza. Navrhovateľ v podanej žalobesíce uvádza ako dôvod ustanovenia Zákona č. 244/2002 Z. z. účinné od 01. 01. 2015, avšak svoju
argumentáciu v podanej žalobe vôbec nevedie týmto smerom, ale odôvodňuje ju rovnako ako ním
podané skoršie žaloby v obdobných veciach vedených na Okresnom súde Banská Bystrica v roku

2014, ktoré boli podané ešte za účinnosti zákona č. 244/2002 Z. z. v znení predpisov do 31. 12.
2014 a reálne neuvádza a hlavne neodôvodňuje žiadnu novú právne relevantnú skutočnosť, ktorá by
odôvodňovala zrušenie predmetného rozsudku. Z tohto dôvodu považuje odporca návrh na zmätočný,
neodôvodnený,atedaajnedôvodný.Akovyplývaztextupodanéhonávrhu,takpodľanavrhovateľamala
byť údajne porušená v konaní pred rozhodcovským súdom zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského

konania, hoci ju už teraz tak nenazýva, ale nazýva ju priebeh konania bez vypočutia odporcu, a to
tak z dôvodu neposkytnutia dostatočného priestoru na argumentáciu a druhým dôvodom mala byť
predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu. Navrhovateľ v konaní pred rozhodcovským súdom,
ktorý okrem iného vybral práve navrhovateľ a presadil si ho v texte zmluvy o kúpe a predaji tovaru
uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom, nakoľko tento nemal možnosť zasahovať do textu
zmluvy, nebol úspešný a tak sa takouto cestou pokúša zvrátiť pre neho nepriaznivý rozhodcovský

rozsudok. Zo strany navrhovateľa sa jedná iba o chabý pokus, pričom dôvody uvedené v podanom
návrhu nemajú žiadny reálny základ a neobstoja. O presadení zmluvy, resp. jej obsahu, ako aj
samotného rozhodcovského súdu, je možné hovoriť z nasledovného dôvodu - 26. 10. 2012 bol
prijatý nový zákon s účinnosťou od 01. 01. 2013 upravujúci problematiku neprijateľných podmienok v
obchodných vzťahoch platný aj pre segment potravín, ktorý sa priamo dotýka odporcu, ako aj ďalších

dodávateľovnavrhovateľa.JednásakonkrétneoZákonč.362/2012Z.z.oneprimeranýchpodmienkach
v obchodných vzťahoch. Bolo preto potrebné zmluvy uzavreté pred 01. 01. 2013, ktoré nespĺňali
podmienky podľa nového zákona, uviesť do súladu, a to najneskôr do 28. 02. 2013. Navrhovateľ
využijúc túto situáciu predložil svojim dodávateľom znenia nových zmlúv na podpis, pričom trval na ich
podpise v takom znení, ako boli predložené, hoci tieto návrhy zmlúv boli jednostranne výhodné len

pre navrhovateľa. Spripomienkované zmluvy dodávateľov navrhovateľ odmietol uzatvoriť a podpísať.
Argument navrhovateľa o predpojatosti rozhodcov rozhodcovského súdu neobstojí. Je zrejmé, že práve
navrhovateľ vybral konkrétny rozhodcovský súd a tým aj samotných rozhodcov. Odporca ako aj samotný
dodávatelia navrhovateľa by si konanie pred rozhodcovským súdom, a už tobôž pred rozhodcovským
súdom vybratým navrhovateľom, čo už samo o sebe vzbudzuje akúsi pochybnosť, nevybrali. Z daného

je zrejmé, že ak tu niekto mohol argumentovať predpojatosťou rozhodcov, takto mal a mohol byť
jedine odporca. V jednom však odporca súhlasí s argumentáciou navrhovateľa, a to že v prípade
predpojatosti, resp. jej namietania sa jedná o tak závažný úkon, ktorý musí byť podložený a nie iba
nejaká obyčajná konštatácia o predpojatosti. Napriek celkom vyčerpávajúcej argumentácii navrhovateľa
v jeho návrhu ohľadom predpojatosti, navrhovateľ na to nejak pozabudol a predpojatosť rozhodcov

rozhodcovského súdu len tak z ničoho nič konštatuje, pričom neuviedol žiadny relevantný argument,
ktorý by predpojatosť rozhodcov rozhodcovského súdu riadne odôvodňoval. Z tohto dôvodu považuje
odporca námietku predpojatosti len za účelový úkon a pokus zo strany navrhovateľa ako zvrátiť pre
neho nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ namieta predpojatosť konkrétne rozhodcu JUDr.
Branislava Jablonku, PhD. , ktorý predmetný spor rozhodoval, ako aj všetkých ostatných rozhodcov

rozhodcovského súdu, ktorý v tom čase už v obdobných veciach rozhodli. Je pritom zaujímavé,
že prečo navrhovateľ namietal zaujatosť len troch rozhodcov rozhodcovského súdu a nie všetkých,
veď predsa ak mal existovať objektívny dôvod predpojatosti u troch rozhodcov, tak potom logicky
mal existovať tento dôvod zaujatosti pri ostatných rozhodcoch. Z daného je zrejmé, že navrhovateľ
tento dôvod predpojatosti uvádzal len účelovo u tých rozhodcov, ktorí rozhodli v jeho neprospech.

Navrhovateľ predpojatosť JUDr. Branislava Jablonku PhD. ako aj ostatných rozhodcov nenamietal, a to
až do doby vynesenia prvého rozhodcovského rozsudku v obdobnej veci ako bol spor navrhovateľa a
odporcu!. Dôvodom predpojatosti by podľa podaného návrhu navrhovateľa malo byť údajne vyhlásenie
ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2014 a 11. 05.
2014. Prvý rozhodcovský rozsudok (sp. zn. OS 42/2014) bol navrhovateľovi doručený dňa 09. 06.

2014 a do tejto doby navrhovateľ nenamietal žiadnu predpojatosť. Ako je to možné, že navrhovateľ
nenamietal predpojatosť, ak už mal existovať dôvod tejto predpojatosti? Lebo tu predpojatosť rozhodcov
rozhodcovského súdu daná nebola. Navrhovateľ začal podávať na rozhodcovskom súde námietky
predpojatosti až potom, čomu boli doručené prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech.
Navrhovateľ nenamieta predpojatosť rozhodcov v tej časti ich rozhodovacej a argumentačnej činnosti,

ktorá je v prospech navrhovateľa, ale ako náhle konkrétny rozhodca rozhodcovského súdu právne
argumentuje už v prospech odporcových tvrdení, tak je už zrazu predpojatý! Navrhovateľ potom, čo
obdržal prvé rozhodcovské rozsudky, ktoré boli v jeho neprospech, následne vo všetkých v tom čase
ešte prebiehajúcich konaniach podal tieto nedôvodné námietky predpojatosti proti všetkým rozhodcomrozhodcovského súdu, avšak neskôr v konaniach pred rozhodcovským súdom namietal predpojatosť už
len určitých rozhodcov. V prípade iného klienta právneho zástupcu odporcu, keďže nemal s odporcom
platne uzatvorenú zmluvu o kúpe a predaji, a teda ani rozhodcovskú doložku, podali žalobu na Okresný

súd Bratislava V., pričom príslušnosť súdu bola určená podľa sídla odporcu a konanie je vedené pod č.
k. 23Cb 164/2014. V odpore navrhovateľ uvádzal ako dôvod odporu aj údajnú nepríslušnosť Okresného
súdu Bratislava V., ktorú odôvodňuje existenciou rozhodcovskej doložky, a teda že konanie by malo
prebiehať na rozhodcovskom súde. Právny zástupca odporcu si oprávnene klade otázku, ak by mali
byť rozhodcovia rozhodcovského súdu predpojatý voči navrhovateľovi, tak prečo by sa navrhovateľ

domáhal toho, aby tento „predpojatý“ rozhodcovský súd rozhodoval jeho obdobné spory? Evidentne
podľa tohto konania navrhovateľa, teda ani podľa navrhovateľa, nie rozhodcovský súd predpojatý! Ďalej
odporca poukázal na skutočnosť, že v konaní pred rozhodcovským súdom o námietke predpojatosti
podanej navrhovateľom rozhodcovský súd rozhodol, a to tak, že vznesenú námietku predpojatosti
navrhovateľa zamietol, pričom sa vysporiadal so všetkými aspektami predpojatosti a svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil. Navrhovateľom namietanú predpojatosť sudcov konajúceho rozhodcovského súdu

tak odporca považuje len za čisto účelovú a nedôvodnú a za chabý pokus zvrátiť výsledky konaní
pred rozhodcovským súdom. Pokiaľ ide o neposkytnutie dostatočného priestoru na argumentáciu v
konaní pred rozhodcovským súdom, navrhovateľ opakovane v návrhu uvádza, že mu nebol poskytnutý
dostatočný priestor, ako ani možnosť reagovať na tvrdenia odporcu v konaní pred rozhodcovským
súdom. Ako je zrejmé, navrhovateľ podal v predmetnom konaní pred rozhodcovským súdom dve

vyjadrenia, ktoré boli rozsahovo veľmi rozsiahle, pričom navrhovateľ reagoval na podanie alebo
vyjadrenie odporcu. Navrhovateľ namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu zo
dňa 23. 09. 2014. Vyjadrenie odporcu zo dňa 23. 09. 2014 bolo už až tretím vyjadrením odporcu a
neobsahovalo po právnej stránke žiadny nový argument alebo dôvod, ktorý by dovtedy nebol zo strany
odporcu uvedený, navrhovateľovi známy a ku ktorému by navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť.

Okrem toho navrhovateľ vo svojich vyjadreniach reaguje už aj na predtým vydané rozhodcovské
rozsudky a ich odôvodnenia v obdobných veciach, pričom právna a akákoľvek iná argumentácia bola
v jednotlivých veciach vždy identická, ako zo strany navrhovateľa tak aj odporcu, t. j. z toho je zrejmé,
že navrhovateľ podrobne poznal argumentáciu a dôvody odporcu a už aj rozhodcovského súdu, čiže
mal dostatočný priestor na akékoľvek vyjadrenia k veci. Odporca sa plne stotožňuje so spôsobom,

ako sa s vecou vysporiadal samotný rozhodcovský súd, a to tak, že nepovažoval za potrebné dané
vyjadrenie predkladať navrhovateľovi, aby sa sním oboznámil. Nekonečným preposielaním vyjadrení
jednej strany druhej strane a naopak, ktoré neuvádzali žiadne nové rozhodujúce okolnosti, by právo
na rýchly a spravodlivý proces bolo obom stranám odňaté. Obdobne sa v porovnateľnej situácii
zachoval aj na Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21. 10. 2010 č. k. 3Cdo 23/2011

a taktiež odporca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 496/2011-13 zo
dňa 14. 12. 2011. Súdu, vrátane rozhodcovského súdu, sa ukladá v zmysle zákona vždy dospieť k
spravodlivému rozhodnutiu po objasnení všetkých podstatných a dôležitých okolností, a nie zdĺhavo
sa zaoberať všetkými možnými často nesúvisiaci detailmi, vhodnými akurát pre umelé naťahovanie
času na vydanie rozhodnutia. Navrhovateľ vo svojom podaní namietal, že nemal možnosť na ústnom

pojednávaní obhájiť svoje argumenty. Navrhovateľ predsa vedel, že konanie pred rozhodcovským
súdom je konanie hlavne písomný a odporca si je istý, že aj kvôli tomu si navrhovateľ vybral práve
rozhodcovskékonaniearozhodcovskýsúdvosvojomrozsdku,resp.odôvodnení,neuviedolžiadnenové
skutočnosti, ktoré by v dovtedajšom priebehu konania neuviedol či už odporca alebo navrhovateľ, takže
navrhovateľ mohol reagovať a argumentovať ku každej skutočnosti, ktorá bola uvedená v odôvodnení

rozhodcovského rozsudku. Odporca má potom za to, že ako odporcovi, tak aj navrhovateľovi, bola
poskytnutárovnakámožnosťnauplatneniejehoprávaichochranuvrozhodcovskomkonaní,atedamali
vrozhodcovskomkonanírovnépostavenie.Pokiaľideonávrhnaodkladvykonateľnostirozhodcovského
rozsudku, navrhovateľ neuvádza ani to, že aká ujma mu má hroziť a ani to, že aké jeho práva majú byť
ohrozené. Navrhovateľovi bol zo strany odporcu dodaný tovar, čo navrhovateľ nespochybňuje a ktorý bol

navrhovateľom ďalej zhodnotený, predaný, a teda navrhovateľ mal z tohto tovaru zisk, pričom odporcovi
neuhradil kúpnu cenu tovaru, takže škodu tu má nie navrhovateľ, ale práve odporca, ktorý má dodnes
nevyplatenú jeho dôvodnú a nespochybnenú pohľadávku.

Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami predloženými účastníkmi konania,

keď súčasne súd poukazuje na skutočnosť, že do určeného termínu pojednávania navrhovateľ
nepredložil všetky ním označené listinné dôkazy týkajúce sa medializácie sporu medzi účastníkmi
konania a tieto predložil dodatočne, avšak s týmito dôkaznými prostriedkami bol súd, ako aj odporca
(právny zástupca) oboznámený z iných konaní vedených na Okresnom súde Banská Bystrica v skutkovoa právne obdobných veciach, ktoré boli prejednávané a rozhodované sudkyňou, ktorá je zákonnou
sudkyňou aj v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cb 129/2015 a v ktorých bol vždy totožný navrhovateľ
a odporca bol síce iný, ale vždy bol zastúpený totožným právnym zástupcom a rovnako súd vykonal

dokazovanie aj oboznámením sa s celým spisovým materiálom Obchodného súdu, stály rozhodcovský
súd zriadený spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica,
sp. zn. OS 93/2014.

Z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 16. 07. 2014 bol Obchodnému súdu, Stálemu

rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou Obchodný súd Banská Bystrica (ďalej len
„rozhodcovský súd“) doručený návrh na začatie konania vo veci navrhovateľa AMOR, s. r. o., Dolný
Kubín, teda odporcu v tomto súdnom konaní (ďalej len „odporca“) proti odporcovi - Retail Value Stores,
a. s. Bratislava, teda navrhovateľ v tomto súdnom konaní (ďalej len „navrhovateľ“) o zaplatenie sumy 2
041,78 Eur so špecifikovaným úrokom z omeškania vo výške 0,01 % denne titulom úhrady ceny tovaru
dodaného na základe Zmluvy o kúpe a predaji tovaru zo dňa 28. 02. 2013.

ZpredmetnejZmluvyokúpeapredajitovaru-potravinysúdzistil,žebolaúčastníkmikonaniauzatvorená
v písomnej forme dňa 28. 02. 2013, a to medzi navrhovateľom ako odberateľom a odporcom ako
dodávateľom. V článku IX. Zmluvy si účastníci konania ako zmluvné strany dohodli Rozhodné právo
a riešenie sporov, keď v článku IX. bod 9.2 vyhlásili, že majú záujem riešiť svoje spory prednostne

mimosúdne a preto sa podľa zákona č. 244/2002 Z. z. dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to
zákon výslovne vylučuje, predložia všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto listiny
(ďalej len „Zmluva“), ako aj spory o platnosť, trvanie a výklad Zmluvy a právnych úkonov strán, o náhradu
škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, o iných nárokoch strán, ktoré vzniknú za trvania Zmluvy,
najmä o nárokoch, ktoré so Zmluvou priamo súvisia zo vzťahov čo aj nepriamo súvisiacich so Zmluvou

alebo zmluvu zabezpečujúcich, na rozhodnutie Obchodnému súdu - stálemu rozhodcovskému súdu,
zriadenému spoločnosťou Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, keď strany vyhlásili, že sa rozhodnutiu
Obchodného súdu bez výhrad podrobia, ak to zákon pre konkrétny prípad nezakazuje, týmto vylučujú
podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. h) ZRK (dôvody obnovy konania) a dohodli sa, že Obchodný súd
bude konať nasledovne - podľa slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti pokiaľ to

zákon nevylučuje, podľa rokovacieho poriadku a štatútu Obchodného súdu zverejneného v čase začatia
konania v Obchodnom vestníku, konanie bude písomné, rozhodcu (senát) vymenuje Obchodný súd.

Ďalej súd zistil, že podaním zo dňa 24. 07. 2014 Rozhodcovský súd zaslal navrhovateľovi Žiadosť o
zaslanie žalobnej odpovede a súčasne mu zaslal listiny, ktorými bola žaloba s prílohami a vyzval ho,

aby sa k priloženej žalobe písomne vyjadril v lehote 7 dní od doručenia predmetnej písomnosti. Súčasne
uviedol,žeRokovacíporiadok,ktorýmsakonaniespravuje,akoajŠtatútrozhodcovskéhosúdujemožné
si prečítať a vytlačiť zo stránky J..P..Z. a pokiaľ mu uvedený spôsob nevyhovuje, alebo má akýkoľvek
technický problém v tomto smere, na základe jeho písomnej požiadavky mu Rokovací poriadok obratom
zašlú vo vytlačenej podobe. Súčasne bolo v predmetnej žiadosti uvedené, že vo veci bude rozhodovať

rozhodca JUDr. Branislav Jablonka PhD.

Podaním zo dňa 04. 08. 2014 zaslal navrhovateľ Rozhodcovskému súdu Žalobnú odpoveď a Námietku
predpojatosti proti konajúcemu rozhodcovi, ako aj rozhodcom Mgr. Jana Arpášová a JUDr. Jakub
Kajba, súčasne žiadal, aby súd vo veci nariadil ústne pojednávanie a uviedol, že návrhom uplatnená

pohľadávka zanikla zápočtom. Podaním zo dňa 07. 08. 2014 Rozhodcovský súd odporcu žiadal o
vyjadrenie k podaniu navrhovateľa zo dňa 04. 08. 2014 a podaním zo dňa 18. 08. 2014 sa odporca
vyjadril k podaniu navrhovateľa zo dňa 04. 08. 2014. Podaním zo dňa 28. 08. 2014 rozhodcovský súd
navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniu odporcu zo dňa 18. 08. 2014 a navrhovateľ sa k podaniu
odporcu vyjadril podaním zo dňa 02. 10. 2014.

Rozhodcovským uznesením č. k. OS 93/2014 zo dňa 04. 07. 2014 rozhodcovský súd námietku
predpojatosti proti ustanovenému rozhodcovi JUDr. Branislavovi Jablonkovi PhD. zamietol a
konštatované uznesenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 12. 09. 2014 a odporcovi dňa 15. 09. 2014
spolu s vyjadrením navrhovateľa zo dňa 02. 09. 2014.

Vyjadrením zo dňa 23. 09. 2014 odporca uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava svojho vyjadrenia
zo dňa 18. 08. 2014, ako aj jeho podania zo dňa 11. 07. 2014, tak po vecnej ako aj právnej
stránke prejednávanej veci a navrhuje, aby súd podanému návrhu v plnom rozsahu vyhovel ažalovaného (navrhovateľa) zaviazal na úhradu trov rozhodcovského konania pozostávajúce z poplatku
za rozhodcovské konanie vo výške uhradenej žalobcom a trov právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené
dňa 18. 08. 2014.

Dňa 23. 01. 2015 vydal Rozhodcovský súd Rozhodcovský rozsudok sp. zn. OS 93/2014, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 2 041,78 Eur spolu so špecifikovaným úrokom z
omeškania a uložil povinnosť zaplatiť trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku a trovy
právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dňa 24. 02. 2015 Rozhodcovský

súd zasielal navrhovateľovi predmetný rozhodcovský rozsudok a navrhovateľ (právny zástupca) podľa
poštovej doručenky rozsudok prevzal dňa 27. 02. 2015 a súčasne mu bolo doručované aj Vyjadrenie
odporcu zo dňa 23. 09. 2014.

Ako listinný dôkaz v tomto súdnom konaní navrhovateľ označil aj Príspevok s názvom „Dodávatelia a
výrobcovia potravín upozornili na praktiky Carrefouru“ uverejnený na portáli teraz.sk dňa 07. 05. 2014;

Príspevok s názvom „Ľ. Jahnátek: Zo strany Carrefour ide o „vypaľovanie“ dodávateľov“ uverejnený na
portáli teraz.sk dňa 11. 05. 2014; Screenshot webovej stránky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja
vidieka Slovenskej republiky zo dňa 27. 05. 2014 - časť „aktuality“, príspevok označený ako „Minister
Jahnátek podporil protestujúcich dodávateľov a výrobcov“. Ako dôkaz navrhovateľ označil aj projekciu
častiprogramu-relácieTelevízieTA3„Vpolitike“snázvom„dodávateliavs.reťazec“zodňa11.05.2014.

Odporca ako dôkaz v tomto súdnom konaní označil a predložil aj Vyjadrenie navrhovateľa zo dňa
10. 06. 2014 so vznesenou námietkou predpojatosti proti rozhodcovi v rozhodcovskom konaní sp.
zn. OS 64/2014; Žalobnú odpoveď a námietku predpojatosti proti rozhodcovi zo dňa 03. 07. 2014
v rozhodcovskom konaní sp. zn. OS 77/2014; Odpor podaný navrhovateľom ako odporcom vo veci

vedenej Okresným súdom Bratislava V. sp. zn. 19Rob 75/2014 zo dňa 22. 05. 2014; Rozhodcovský
rozsudoksp.zn.OS42/2014zodňa04.06.2014;RozhodnutieMinisterstvapôdohospodárstvaarozvoja
vidieka Slovenskej republiky zo dňa 18. 03. 2015 č. 4949/2014 - 420.

Podľa článku 1 bod 15 Rokovacieho poriadku Obchodného súdu, stály rozhodcovský súd zriadený

spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o., znenie k 01. 07. 2013 (ďalej len „Rokovací poriadok), vo veciach,
ktoré nie sú upravené v Rokovacom poriadku sa aplikuje Zákon o rozhodcovskom konaní a s ohľadom
na povahu veci primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Z. z. v platnom znení (ďalej len O.s.p.). Zákon
č. 71/1992 Zb. sa na konanie pred Obchodným súdom použije iba v prípade, ak Rokovací poriadok alebo
iný predpis súdu (vrátane Sadzobníka) neurčuje inú úpravu. Výklad právnych predpisov, aplikovaných

na konanie pred Obchodným súdom (vrátane procesných noriem) vykonáva a o forme, rozsahu a
primeranosti ich použitia rozhoduje v konkrétnom prípade rozhodca, rozhodujúci konkrétny spor, ktorého
sa výklad týka.

Podľa článku 2 bod 2 Rokovacieho poriadku, konanie pred rozhodcovským súdom pred Obchodným

súdom je jednostupňové a spravidla písomné. V odôvodnených prípadoch, pokiaľ to rozhodca považuje
za nevyhnutné, môže rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania. Pokiaľ to rozhodca považuje za
účelné, môže sa aj opakovane pokúsiť, aby účastníci spor skončili zmierom.

Podľa článku 2 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri

prvom svojom úkone vo veci, ktorý vykoná po tom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec
rozhoduje. V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť
rozhodca vylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie,
ktoré nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti,
podané z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu

prejednanéaleboonichbolorozhodnuté.Dôvodomnanámietkupredpojatostirozhodcuniesúokolnosti,
ktoré spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poplatkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 3 bod 5 Rokovacieho poriadku, účastník môže predpojatosť rozhodcu namietať iba pri
prvom úkone vo veci, ktorý vykoná potom, ako sa dozvedel o osobe rozhodcu, ktorý vec rozhoduje.
V námietke predpojatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť rozhodcavylúčený a kedy sa účastník, podávajúci námietku, o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré
nespĺňa uvedené náležitosti námietky súd neprihliadne. Na opakované námietky predpojatosti, podané
z toho istého dôvodu, Obchodný súd neprihliada, ak už tieto boli zo strany Obchodného súdu prejednané

alebo o nich bolo rozhodnuté. Dôvodom na námietku predpojatosti rozhodcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe rozhodcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných
rozhodcovských konaniach. O námietke rozhoduje predseda Obchodného súdu, proti jeho rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok. Námietka je spoplatnená Správnym poriadkom Obchodného súdu.
Ak Obchodný súd námietke vyhovie, poplatok, ak už bol zaplatený, sa účastníkovi vráti.

Podľa článku 4 bod 8 Rokovacieho poriadku, účastníci sú povinní formulovať žalobu a žalobnú odpoveď
akoúplnépodanie,suvedenímvšetkýchskutočností,označenímapriloženímvšetkýchdôkazovtak,aby
na ich základe mohol Obchodný súd vo veci rozhodnúť; účastníci na ďalšie vyjadrenie pred rozhodnutím
vo veci samej, pokiaľ Rozhodcovský poriadok výslovne neurčí inak, nemusia byť vyzvaní.

Podľa článku 4 bod 9 Rokovacieho poriadku, ak žalobná odpoveď podľa názoru súdu obsahuje
skutočnosti, ktoré menia právnu alebo skutkovú podstatu veci alebo ku ktorým by sa žalobca podľa
názoru súdu mal osobitne vyjadriť, súd túto doručí žalobcovi a určí mu lehotu na vyjadrenie. V tejto
lehote môže žalobca zároveň zmeniť alebo doplniť žalobu. Ak účastník nedoručí súdu v lehote určenej
súdom žalobnú odpoveď, Obchodný súd pokračuje v konaní bez toho, aby to považoval za uznanie

tvrdení žalobcu.

Podľa článku 4 bod 10 Rokovacieho poriadku, žalobca môže žalobu zmeniť alebo doplniť, a to najmä na
základe žalobnej odpovede. Ak sa žalobca k žalobnej odpovedi iba písomne vyjadrí, pričom toto podanie
neobsahuje zmenu navrhovaného petitu, ani nové dôkazy, súd vyjadrenie zohľadní pri rozhodovaní, nie

je však povinný doručovať ho žalovanému na ďalšie vyjadrenie. Samotná zmena právnej kvalifikácie
nároku bez zmeny navrhovaného petitu sa nepovažuje za zmenu žaloby. Ak žalobca na základe
doručenej žalobnej odpovede zmení navrhovaný petit žaloby, doručí sa takéto podanie žalovanému na
vyjadrenie.

Podľa článku 4 bod 19 Rokovacieho poriadku, vo veci samej rozhoduje Obchodný súd rozhodcovským
rozsudkom. V ostatných prípadoch Obchodný súd rozhoduje rozhodcovským uznesením. V
prípade senátneho rozhodovania veci vydáva a podpisuje uznesenia predseda senátu sám. Proti
rozhodcovskému uzneseniu Obchodného súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4. Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby
účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak
účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské
konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto

dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol
v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej.

Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, osoba ustanovená

za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach,
pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer
k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť
má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak
zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, účastníci
rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, ak sa
účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd
rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadiústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského
konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa § 26 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, rozhodcovský súd
pripravujeavedierozhodcovskékonanievsúladespravidlamidohodnutýmiúčastníkmirozhodcovského
konania, okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje. Ak sa nedospeje k dohode o pravidlách,
rozhodca pripravuje a vedie konanie podľa svojej úvahy tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov
konania a právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom.

Rozhodcovské konanie je neverejné, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

Podľa§26ods.3Zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívplatnomznení,stályrozhodcovský
súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu
začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd
oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom

dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka
rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, účastník rozhodcovského konania sa môže na
príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených

dôvodov. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené
základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na rozhodcovskom súde,
teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu. V prípade žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku teda všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky
pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh

aj podľa predpisov hmotného práva, a teda aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na
základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku a súd môže rozhodcovský rozsudok zrušiť len vtedy, keď dotknutý účastník
rozhodcovského konania tieto dôvody preukáže.

V konaní potom nebolo sporné, že rozhodcovským rozsudkom Obchodného súdu, stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd, s. r. o. Banská Bystrica sp. zn.
OS 93/2014 zo dňa 23. 01. 2015 bol navrhovateľ, v procesnom postavení odporcu, zaviazaný na
splnenie špecifikovanej povinnosti vo vzťahu k odporcovi, v procesnom postavení navrhovateľa, teda
navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na

zrušenie rozhodcovského rozsudku. Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
bol navrhovateľovi doručený dňa 27. 02. 2015 a keďže návrh na začatie tohto súdneho konania bol súdu
doručený dňa 12. 03. 2015, čo vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu na č. l. 1 spisu, je preukázané, že
tentonávrhozrušenierozhodcovskéhorozsudkubolpodanývzákonnejlehote60dníododňadoručenia
rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi ako účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý tento návrh

o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal.

Navrhovateľ sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal z dôvodu, že rozhodcovský súd
nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodoval
predpojatý rozhodca a že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania a priebeh

rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď
rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci to navrhovateľ žiadal, rozhodcovský súd odňal
navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podaniu odporcu zo dňa 23. 09. 2014 a rozhodcovský súd
rozhodoval podľa zásad spravodlivosti.

Dôvod predpojatosti rozhodcu navrhovateľ videl vo vytvorenom mediálnom nátlaku, keď rozhodca mal
negatívne informácie o prejednávanej veci a navrhovateľovi z iných zdrojov ako zo súdneho spisu a o
dôvodochnavylúčenierozhodcusanavrhovateľdozvedeldňa28.07.2014,kedymuboldoručenýnávrh
a žiadosť o zaslanie žalobnej odpovede a okamžite, ako sa o tejto skutočnosti dozvedel, svojim podaním
vo všetkých konaniach vedených na Rozhodcovskom súde, týkajúcich sa jeho obdobných sporov s

dodávateľmi, namietol predpojatosť príslušných rozhodcov, resp. všetkých rozhodcov Rozhodcovského
súdu.Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom, teda v danom prípade nepredpojatým
rozhodcovským súdom, nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi
označeného rozhodcu s ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť. Obsahom základného práva na

rozhodnutie veci nepredpojatým rozhodcom je iba povinnosť prejednať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie rozhodcu z ďalšieho rozhodovania veci pre predpojatosť a rozhodnúť o ňom (porovnaj I.
ÚS 73/97).

Je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že nepredpojatosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to

zo subjektívneho hľadiska, teda na základe osobného presvedčenia a správania rozhodcu v danej veci,
ale tiež z objektívneho hľadiska nepredpojatosti, teda či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie
akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Nie je teda možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom
nepredpojatosti, ale je potrebné skúmať, či rozhodca poskytuje záruky nestrannosti aj s objektívneho
hľadiska. Objektívna nepredpojatosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska rozhodcu, ale podľa
vonkajších subjektívnych skutočností a platí tu tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že rozhodca je

subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Nepredpojatosť rozhodcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu rozhodcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by rozhodca predpojatý
mohol byť. Obava z nedostatku nepredpojatosti sa však musí zakladať na objektívnych, konkrétnych

a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nepredpojatosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,
čo môže vrhnúť čo aj len tiež pochybností na nepredpojatosť rozhodcu ho automaticky vylučuje ako
rozhodcu nepredpojatého a existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych
okolností prípadu.

V danom prípade však navrhovateľ nekonkretizoval na základe akých objektívnych skutočností považuje
rozhodcu za predpojatého. Navrhovateľ totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo
vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybnosť o
jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie. Tvrdenia navrhovateľa o mediálnom tlaku sú
všeobecnéanekonkrétneatietosamyosebenemôžubyťdôvodomnavylúčenierozhodcuvpredmetnej

veci. Všeobecné tvrdenia navrhovateľa o medializácii sporu, resp. aj vyjadrenia ministra, nepredstavujú
konkrétny dôvod na nepredpojatosť vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím
nepodložené závery navrhovateľa o predpojatosti rozhodcu, ktoré nie sú a nemôžu byť dôvodom na
vylúčenie rozhodcu a dôvody na vylúčenie rozhodcu nezistil ani rozhodcovský súd, ktorý námietku
zaujatostivznesenúnavrhovateľomrozhodcovskýmuznesenímzodňa04.09.2014zamietol.Súdvtejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade návrh Zmluvy a kúpe predaji tovaru potraviny
uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 28. 02. 2013 tvoril navrhovateľ, teda je potrebné prisvedčiť
tvrdeniu odporcu, že rozhodnutie sporov medzi účastníkmi konania rozhodcovským súdom si vybral
práve navrhovateľ.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s ustanoveniami
Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. spôsobom dohodnutým účastníkmi konania, keď navrhovateľ
ani nekonkretizoval v rozpore s ktorými konkrétnymi ustanovenia Zákona č. 244/2002 Z. z. alebo dohody
účastníkov konania mal byť rozhodcovský súd ustanovený.

Sporná nebola v konaní ani skutočnosť, že účastníci konania sa v čl. IX bod 9.2 Zmluvy zo
dňa 28. 02. 2013 dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na
rozhodnutie Obchodnému súdu, keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd bude konať podľa
jeho rokovacieho poriadku a štatútu a konanie bude písomné. Súd teda považoval za preukázané, že
samotní účastníci sa dohodli, že konanie pred rozhodcovským súdom bude mať písomnú formu, keď

aj podľa Zásad konania predmetného Rozhodcovského súdu je konanie spravidla písomné, tak ako
to upravuje článok 2 bod 2 Rokovacieho poriadku. V danom prípade sa teda nielen účastníci dohodli
na písomnej forme rozhodcovského konania, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho
poriadku Rozhodcovského súdu. Ak teda zmluvné strany sa dohodnú, že ich spory sa budú riešiť v
rozhodcovskom konaní, musia si tým byť vedomé, že sú povinné podrobiť sa rokovaciemu poriadku

príslušnéhosúdu,keďjezákonnoupovinnosťourozhodcovskéhosúdupripravovaťaviesťrozhodcovské
konanie podľa svojho rokovacieho poriadku.Bolo potom na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnuté, že mohol rozhodnúť o nariadení
ústneho pojednávania v danej veci, v danom prípade však rozhodca nepovažoval vykonanie ústneho
pojednávania za účelné, pričom v odôvodnení rozhodcovského rozsudku (strana 7) sa rozhodcovský

súd dôsledne a dostatočne vysporiadal s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za
nevyhnutné, keď vychádzal najmä z toho, že mal dostatočne zhromaždené dôkazy, z ktorých mohol
vyvodiť skutkové zistenia bez toho, že by bolo potrebné nariaďovať ústne pojednávanie a poukázal
aj na to, že práve zásadný rozdiel medzi „klasickým“ civilným procesom na všeobecných (štátnych)
súdoch a rozhodcovským procesom na rozhodcovských súdoch spočíva v tom, že zatiaľ čo civilné veci

na všeobecných súdoch sa prejednávajú ústne na verejných pojednávaniach, na druhej strane však veci
na rozhodcovským súdoch sa prejednávajú písomne, pokiaľ sa účastníci výslovne nedohodli na ústnom
procese v rozhodcovskej doložke, čo v danom prípade nebolo.

Rozhodcovské konanie teda prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi, ktorí sa dohodli na písomnej
forme rozhodcovského konania. Súd potom opätovne poukazuje na skutočnosť, že návrh na uzatvorenie

zmluvy medzi účastníkmi konania, v ktorej bola obsiahnutá aj rozhodcovská doložka a písomná forma
konania pred rozhodcovským súdom, predložil práve navrhovateľ.

Rovnako v konaní nebolo sporné, že spolu s rozhodcovským rozsudok bolo navrhovateľovi doručené
aj vyjadrenie odporcu zo dňa 23. 09. 2014.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 30. 04. 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44, z princípu
kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do
akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne
dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, nezáleží

pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti
konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne a z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo
záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

V danom prípade však vyjadrenie odporcu zo dňa 23. 09. 2014 neobsahovalo žiadne skutkové

a právne dôvody, keď odporca len uviedol, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich písomných
vyjadrení a žiadal, aby rozhodcovský súd v konaní rozhodol a rozhodol o náhrade trov. Rozhodcovský
súd navrhovateľovi riadne doručil návrh na začatie rozhodcovského konania, spolu so žiadosťou o
žalobnú odpoveď. Následne po vyjadrení odporcu k žalobnej odpovedi navrhovateľa rozhodcovský súd
navrhovateľa žiadal o vyjadrenie sa k podaniu odporcu zo dňa 18. 08. 2014 a vo vyjadrení zo dňa 23. 09.

2014odporcauviedol,žesavplnomrozsahupridržiavasvojhopredchádzajúcehopísomnéhovyjadrenia
práve zo dňa 18. 08. 2014, ako aj podania zo dňa 16. 07. 2014, ktorým podaním bol samotný návrh na
začatie rozhodcovského konania. Súd potom dospel k záveru, že navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa
ku všetkým podaniam a tvrdeniam odporcu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, ktoré obsahovali
skutkové a právne dôvody. Navrhovateľ túto možnosť aj využil, keď zaslal nielen žalobnú odpoveď zo

dňa 04. 08. 2014, ale aj svoje ďalšie vyjadrenie zo dňa 02. 09. 2014.

Rozhodcovský súd teda neodňal navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k podaniu protistrany, keďže
vyjadrenie odporcu zo dňa 23. 09. 2014 neobsahovalo žiadne skutkové a právne dôvody, keď odporca
len konštatoval, že sa pridržiava svojho predchádzajúceho písomného vyjadrenia a podaného návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rozhodcovský súd postupoval podľa zásad spravodlivosti, takáto
skutočnosť nepredstavuje posúdenie procesných podmienok konania pred rozhodcovským súdom, a
teda nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Navrhovateľ ako účastník rozhodcovského konania teda nepreukázal, že vo veci konal predpojatý
rozhodca, nepreukázal, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s dohodou účastníkov v
rozhodcovskej doložke, a nepreukázal, že mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a
právnym dôvodom uvádzaným odporcom, čím navrhovateľ nepreukázal žeby rozhodcovský súd nebol
ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi alebo že sa táto

dohoda neuzavrela, a teda že ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského
konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní a teda že tieto skutočnosti
mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, keďže preukázanie dôvodov na zrušenie rozhodcovského
rozsudku zákon ukladá účastníkovi, ktorý sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáha, súd návrh
navrhovateľa zamietol.

Spolu s návrhom na začatie konania navrhovateľ podal aj návrh na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodcovského rozsudku. Keďže podľa § 40 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z.
ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský
rozsudok zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania

vykonateľnosť rozsudku odložiť a keďže konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského
rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne nemienil vykonateľnosť
napadnutého rozhodcovského rozsudku odložiť ani vzhľadom na výsledok tohto súdneho konania, o
takomto návrhu navrhovateľa procesne ani nerozhodoval.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech,

priznal právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy odporcu
pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 369,15 Eur s DPH za právne zastúpenie v sume 262,50
Eur za 3 úkony právnej služby po 64,53 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k návrhu, účasť
na pojednávaní dňa 08. 09. 2015), k tomu režijný paušál 3 x 8,39 Eur a 20 % DPH v sume 43,74 Eur, z
náhrady trov cestovného pri použití osobného motorového vozidla AUDI Q7 pri ceste na pojednávanie

dňa 08. 09. 2015 z Galanty do Banskej Bystrice a späť v rozsahu ich 1/2 v sume 56,32 Eur (priemerná
spotreba 9,2 l/100km, cena pohonných hmôt 1,260 Eur/l, sadzba základnej náhrady za opotrebenie
vozidla 0,183 Eur/km, počet kilometrov 314 km, 20 % DPH v sume 18,77 Eur, t. j. celkom cestovné v
sume 112,63 Eur) a z náhrady za stratu času za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 08. 09. 2015
v rozsahu ich 1/2 sume 50,33 Eur (6 polhodín po 13,98 Eur, 20 % DPH v sume 16,78 Eur, t. j. celkom

náhrada za stratu času 100,66). Náhrada trov právneho zastúpenia bola priznaná podľa § 9 ods. 1, § 11
ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 15, § 16 ods. 3, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že náhrada
trov cestovného a náhrada za stratu času bola uplatnená a priznaná v rozsahu ich 1/2, keďže dňa 08. 09.
2015 sa právny zástupca odporcu na Okresnom súde Banská Bystrica zúčastnil pojednávania v dvoch

veciach (sp. zn. 64Cb 36/2015, sp. zn. 64Cb 129/2015).

V zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. je potrebné, aby navrhovateľ povinnosť uloženú týmto rozhodnutím splnil
do 3 dní od jeho právoplatnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Banskej
Bystrici.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávne
obsadený, iba že namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil

vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona.