Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/566/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613204301
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2613204301.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a sudkýň JUDr.

Gabriely Briškovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. U. Q., nar. XX. J. XXXX,
2/ B. Q., nar. X. J. XXXX, 3/ R. Q., nar. XX. L. XXXX, 4/ maloletý N. Q., nar. XX. J. XXXX, všetci
bytom L. P. T. XXX, všetci zastúpení advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, Senica, J. Kráľa 738/12, proti
žalovaným: 1/ P. W., nar. XX. L. XXXX, bytom B., Q. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Schmidl,
Malacky, Záhorácka 11, 2/ Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova
17, IČO: 31 595 545, zastúpenej advokátom: JUDr. Felix Neupauer, Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/
A, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti

rozsudku Okresného súdu Senica zo 4. decembra 2014 č. k. 10C/9/2013-129 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejčastivovecisamej,ktorýmsaukladápovinnosť
žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť každému žalobcovi 8.000 eur, p o t v r d z u j e a v časti spôsobu plnenia mení
tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania a uloženia povinnosti zaplatiť súdny
poplatok p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní solidárne zaplatiť žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov právneho zastúpenia 229,19
eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám advokátky žalobcov.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil solidárnu povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť
každému zo žalobcov sumu 8.000 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie čiastočne
zastavil o sumu 16.000 eur. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu
trov právneho zastúpenia 1.143,01 eur advokátke žalobcov, ako i povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za návrh vo výške 1.026 eur Slovenskej republike - Okresnému súdu Senica. Rozhodnutie odôvodnil

ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100, § 101, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 430 ods. 1 O.
z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Obsahovo ho zdôvodnil
preukázanou vecnou pasívnou legitimáciou žalovaných 1/ a 2/. Právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Senica sp. zn. 1T/73/2011 z 25. októbra 2011 bol žalovaný 1/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia
(§ 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona),
keďže pri dopravnej nehode, ktorú zavinil, zahynula manželka žalobcu 1/ a matka žalobcov 2/ až 4/.
Žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo, pričom sa riadne nevenoval jeho vedeniu, nesledoval situáciu v

cestnej premávke, dostal šmyk a s vozidlom prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s protiidúcim
vozidlom, ktoré viedla manželka a matka žalobcov, ktorá spôsobeným početným zraneniam podľahla.
Za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky zodpovedajú fyzické a právnické osoby vykonávajúce
dopravu, preto i žalovaný 1/ analogicky zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcom toutoprevádzkou. Za prevádzateľa dopravného prostriedku treba považovať toho, kto má trvalú možnosť
právnej a faktickej dispozície s vozidlom. Žalovaný 1/ mal motorové vozidlo zapožičané od syna
prevádzateľa, avšak bez jeho vedomia, preto jeho zodpovednosť bola daná podľa § 430 O. z.. Vecnú

pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ súd prvého stupňa odôvodnil v súlade s eurokonformným výkladom.
Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, keďže
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Svoju argumentáciu podporil poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej

únie (ďalej len „SD") C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, z 24.
októbra 2013, v ktorom bolo konštatované, že čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods.
1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,

zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a čl. 1
ods. 1 tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa
majú vykladať v zmysle vyššie uvedeného právneho záveru. Vo svetle tohto rozhodnutia SD, konštatoval
Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/127/2010, že ak vnútroštátne práve umožňuje rodinným

príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Má byť preto likvidovaná z povinného
zmluvnéhopoisteniaaprávnaúprava,ktorábytomuodporovala,bráninaplneniucieľavyššieuvedených
smerníc (takáto právna úprava sa ani nesmie použiť). V dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/
došlokzásahudosúkromiažalobcov,súčasťouktoréhojeajprávorozvíjaťavytváraťvzťahysostatnými

ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti. Ochrana tohto práva je zabezpečená prostredníctvom
ustanovenia§ 11 O. z.. Z výpovedí svedkov mal súd prvého stupňa preukázané, že manželstvo žalobcu
1/ bolo veľmi harmonické. Medzi rodičmi a deťmi existovalo tiež silné citové puto. Úmrtie manželky a
matky žalobcov bolo pre nich mimoriadne traumatizujúce, hlboko zasahujúce do ich životov. Žalobca 1/
a žalobkyňa 3/ museli vyhľadať i odbornú pomoc psychológa. Následky smrti najbližšej príbuznej však

stále všetci pociťujú. Násilné pretrhnutie rodinných a citových väzieb predstavuje neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcov. Hoci žalovaný 1/ na pojednávaní vyjadril ľútosť nad udalosťou, morálna
satisfakcia (§ 13 ods. 1 O. z.) podľa názoru súdu prvého stupňa nebola postačujúca a žalobcovia sa
dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2, 3 O. z.). Pri rozhodovaní o
výške tejto náhrady bolo prihliadané na nenapraviteľný následok vzniknutý smrťou manželky a matky

žalobcov (nepredvídateľné a definitívne prerušenie rodinných a citových väzieb žalobcov s osobou,
s ktorou si vzájomne pomáhali, podporovali sa, delili sa o radosti a starosti, mali spoločné plány do
budúcnosti). Nepochybne smútok z tak vážnej straty je trvalý a úlohu manželky a matky nemôže nikto
nahradiť. V dôsledku tragickej udalosti zaniklo manželstvo žalobcu 1/. Žalobcami požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 8.000 eur pre každého z nich, bola kvalifikovaná súdom prvého stupňa ako

primeraná, spôsobilá aspoň čiastočne zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu
osobnosti žalobcov, i s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došla. Námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/ súd prvého stupňa označil za nedôvodnú.
Dopravná nehoda sa stala 31. augusta 2010, pričom žalobcovia si uplatnili svoj nárok žalobou na súde
24. apríla 2013, teda v rámci plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami

v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy 16.000 eur pre všetkých žalobcov (z titulu zásahu do
práva V. Q. na život a na rodinný život), súd konanie v tejto časti zastavil. Žalobcovia v zmysle § 4 ods.
2 písm. i/ ZoSP (zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov) boli
od platenia súdnych poplatkov osobne oslobodení, preto podľa § 2 ods. 2 ZoSP boli solidárne zaviazaní
na úhradu súdneho poplatku za žalobu žalovaní 1/ a 2/ vo výške 1.026 eur (podľa položky 7b písm. b/

prílohy ZoSP, t. j. 66 eur a 3% zo sumy 32.000 eur). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvého
stupňa odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a úspechom žalobcov v plnom rozsahu, na základe
ktorého im priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.143,01 eur.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 1/ v časti ukladajúcej mu povinnosť plniť žalobcom

náhradu nemajetkovej ujmy, trovy konania a súdny poplatok, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil.
Namietal svoju pasívnu legitimáciu a nároky žalobcov označil za neprimerané (náhrada nemajetkovejujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy). Vytýkal
súdu prvého stupňa, že úmrtie manželky a matky žalobcov nespôsobilo zásadné zhoršenie sociálnej
situácie žalobcov a hoci táto strata predstavuje nenapraviteľný následok, priznaná finančná suma je

podľa jeho názoru neprimeraná. Súd prvého stupňa nezohľadnil ustanovenie § 450 O. z.. Žalovaný 1/
poukazoval aj na svoj príjem, predstavujúci približne 700 eur, z ktorého 400 eur vynakladá na splátky.
Uložená povinnosť môže preto mať pre neho vážne negatívne následky. Z rozhodovacej činnosti súdov
v Slovenskej republike vyplýva, že nepriznávajú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k vodičom,
ktorý zapríčinili dopravnú nehodu so smrteľným následkom, vo výške nad 15.000 eur (s poukazom,

že sa nejedná o úmyselné usmrtenie a vzhľadom na oľutovanie ich činu). Nebola zohľadnená ani
skutočnosť, že žalovaný 1/ už niesol v danej veci trestnoprávnu zodpovednosť. Náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia, pretože právna úprava, tomu odporujúca,
bráni naplneniu cieľa príslušných smerníc Európskej únie. Je chybou zákona č. 381/2001 Z. z., ak nebol
náležite transponovaný a rozlišuje medzi škodou a ujmou. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je kryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom

význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a je nelogické
obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na osoby, ktoré práve za účelom jej nepredvídateľných
situácií sa museli zmluvne poistiť a ktoré nedokážu ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej
ujmy. Žalovaný 1/ namietal tiež nesprávny postup súdu prvého stupňa spočívajúci v nemožnosti náležite
saoboznámiťavyjadriťklistinnýmdôkazompredloženýchprotistranouvjednomvyhotovení(spomienky

a poďakovania na manželku a matku uverejnené v nitrianskych novinách v spoločenskej kronike a
kresba maloletého žalobcu pri príležitosti MDŽ). Listiny predložené bezprostredne pred meritórnym
rozhodnutím súdu možno považovať za rozhodujúce pri jeho úvahách, uvádzané aj v písomnom
vyhotovení napádaného rozsudku. Žaloba bola podaná predčasne, bez pokusu o vyriešenie sporu
mimosúdne.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie aj žalovaný 2/ v časti ukladajúcej mu
povinnosť zaplatiť žalobcom peňažné plnenie, náhradu trov konania a súdny poplatok, navrhujúc jeho
zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci. SD vo svojom rozhodnutí C-22/12 rozlišoval povinnosť krytia škôd poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami, od rozsahu náhrady škody
vyplývajúcejzozodpovednostipoistenéhozaškodu(zatiaľčopovinnosťkrytiapoisteníjezabezpečenáa
definovanáprávnouúpravouEurópskejúnie,rozsahnáhradyškodysavýhradnespravujevnútroštátnym
právom). V tejto súvislosti SD rozhodol, že z cieľa prvej, druhej a tretej motorovej smernice vyplýva, že

ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu členských štátov, ktoré sú oprávnené
upraviťrežimzodpovednostizaškoduautonómne.VzmysleDohovoruoprávepoužiteľnomnadopravné
nehody uzavretého v Haagu 4. mája 1971 (vyhláška č. 130/1976 Zb.) rozhodným právom sú vnútorné
predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Súdny dvor v uvedenom rozsudku určil, že povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej. To znamená podľa českého práva úpravu nemajetkovej ujmy ako náhrady na
základe zodpovednosti poisteného za škodu. Právna úprava v Slovenskej republiky pod pojem škoda
však nezahŕňa aj nemajetkovú ujmu (striktne rozlišuje škodu a ujmu zasahujúcu do osobnostných

práv). Náhrada nemajetkovej ujmy tak nespadá pod rozsah poistenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/
ZoPZP (zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla). Poistenie nároky z titulu zásahu do ochrany súkromia nepokrýva a
preto nemôže byť daná vecná pasívna legitimácia žalovaného 2/. Smernica 2009/103/ES, predstavujúca
kodifikované znenie tzv. motorových smerníc, obsahuje čl. 18, podľa ktorého členské štáty zabezpečia,

aby poškodené strany pri nehodách spôsobených vozidlom krytým poistením požívali priame právo
na konanie voči poisťovacej spoločnosti, kryjúcej zodpovednú osobu voči zodpovednosti za škodu.
Smernice sa zaoberajú poistením zodpovednosti za škodu, nie však poistením nárokov vzniknutých
z iného titulu. Používajú výraz ujmy na zdraví, pričom český preklad hovorí o škodách na zdraví a
anglické znenie o „personal injury" (ktoré sa dá preložiť ako poškodenie zdravia, resp. škoda na zdraví).

Podľa vnútroštátnej úpravy v Slovenskej republike sa škoda na zdraví alebo pri usmrtení odškodňuje
nárokmi podľa ustanovenia § 444 a 449 O. z. (iné nároky nie sú nárokmi z titulu náhrady škody na
zdraví). Na podporu svojej argumentácie žalovaný 2/ označil rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp.
zn. 21C/15/2011 zo 7. apríla 2014, z ktorého vyplýva, že únijné právo vzťahy ohľadne náhrady škodynereguluje, keď harmonizácia sa týka až následného poistného krytia utrpenej nemajetkovej škody, ak
ju vnútroštátne právo priznáva. Nárok podľa § 13 O. z. logicky a systematicky nespadá pod úpravu
náhradyškody,aleochranyosobnosti.AnizosmerniceRady72/166/EHSz24.apríla1972oaproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami nevyplýva, že nárok v zmysle § 13 O. z. bolo možné považovať za škodu, pretože
citovaná smernica pracuje s pojmom zodpovednosť za škodu a nie s iným nárokom, založeným na
odlišných princípoch. Taktiež z čl. 1 ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 nevyplýva, že
by poistenie uvedené v čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS malo pokrývať nemajetkovú ujmu, preto

sa vzťahuje na pokrytie zodpovednosti za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča.
V rozhodnutí Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom sp. zn. 10C/149/2012 zo 7. júla 2014 bol
vyslovený právny názor, že predmetom poistenia bola náhrada uplatnených a preukázaných nárokov
na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, teda predmetom poistenia nebola ujma na práve
na rodinný život. Pojem škoda ZoPZP ako ani O. z. nedefinuje (ako ani smernica Rady 209/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).

V O. z. sa však nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady škody, vymedzujúca čo sa pri
škode na zdraví a pri usmrtení odškodňuje. Chráneným predmetom poistenia nie je zásah do súkromia,
ktorého súčasťou je aj rodinný život. Podľa § 16 O. z., kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu. SD
v rozhodnutí C-22/12 konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode je závislá na úprave vnútroštátneho práva. Vzhľadom k tomu, že od
judikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z roku 2011, ktorý vyslovil absenciu
zákonnej úpravy, nedošlo k žiadnej zmene, z dôvodu zachovania právnej istoty mal by súd zohľadniť
námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie.

Žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Náhrada nemajetkovej
ujmy neslúži na zlepšenie sociálnej a ekonomickej situácie pozostalých príbuzných ale na kompenzáciu
prežitého utrpenia, najmä nemožnosti realizácie rodinných vzťahov s manželkou a matkou. Žalobcovia
nenapraviteľným spôsobom stratili možnosť kontaktu s najbližšou osobou, možnosť rozprávať sa,
prežívať s ňou svoj život, chvíle šťastia, požiadať ju o radu a pomoc, zažívať podporu v ťažkých

životných situáciách. Sociálna situácia v rodine sa pritom jednoznačne zhoršila, pretože spoločne
so žalobcom 1/ bola zomrelá živiteľkou rodiny, podieľala sa na vytváraní hodnôt pri výkone osobnej
starostlivosti o rodinu, najmä deti. Suma 8.000 eur pre každého zo žalobcov je primeraná s ohľadom na
rozhodovanie súdov v obdobných právnych sporoch. Aplikácia ustanovenia § 450 O. z. nebola daná,
pretože uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody, ale nárokom na ochranu osobnosti. Vážnosť

následkovuvádzanýchžalovaným1/nemôžemaťzanásledokodoprenieprávžalobcom.Výškanáhrady
uplatňovanážalobcaminemôžebyťprežalovaného1/,ktorýjemladý,zdravýaekonomickyčinnýčlovek,
nedosiahnuteľná (napr. vo forme úveru). Právny zástupca žalovaného 1/ mal možnosť oboznámiť sa
s obsahom označených listinných dôkazov nahliadnutím do spisu (po ich predložení na pojednávaní
4. decembra 2014). Žalovaný 1/ neprejavil snahu o poskytnutie zadosťučinenia ani len zaslaním

ospravedlňujúceholistu,príp.osobnounávštevou.Neprejavilzáujemouzatvoreniemimosúdnejdohody.
Ustanovenie § 11 českého O. z. a § 11 a nasl. slovenského O. z. sú totožné. Rovnako právny stav
vyplývajúci z predpisov o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu bol v oboch štátoch
podobný (obidva štáty nemajú v právnom predpise výslovne upravené, že povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu kryje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti).

Smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady 90/232/EHS, používajú pojem škoda extenzívne, pričom
pod týmto pojmom nie je obsiahnutá len škoda v zmysle slovenského právneho poriadku, ale aj ujma,
ujma na zdraví, nemajetková ujma. Ujma na zdraví pritom zahŕňa tak fyzickú, ako i psychickú traumu.
Poškodený je akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, ako i blízky príbuzný obete dopravnej nehody.
Cieľom smerníc je ochrana poistených osôb a obetí dopravných nehôd, aby akékoľvek škody a ujmy

v oblasti krytia povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Smernice
posilňujúochranuosôbpoškodenýchdopravnounehodou.PodľarozsudkuSDC-22/12(bod55)členské
štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu
nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody,
bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v čl. 1 ods. 2 druhej smernice.

Aj podľa tlačového komuniké SD č. 143/13 z 24. októbra 2013 ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla.Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu opätovne poukázal na rozhodnutie SD C-22/12,
podľa ktorého jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/301/ 2012 nezohľadnil článok 249
ods. 3 zmluvy o Európskom spoločenstve, podľa ktorého smernica je záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (pričom voľba foriem a prostriedkov sa

ponecháva na vnútroštátne orgány).

Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo 301/2012, v ktorom jednoznačne argumentačne vyčerpávajúco je
konštatované, že v zmysle súčasne platnej vnútroštátnej úpravy poisťovatelia nie sú pasívne vecne
legitimovaní na krytie nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných

nehôd.

Žalobcovia a žalovaný 1/ vyjadrili súhlas k možnému použitiu ustanovenia § 15 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2
ZoPZP (na základe výzvy odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O. s. p.).

Žalovaný 2/ opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
301/2012 z 31. marca 2016. Cieľom zákonodarcu nebolo zahrnúť do rozsahu povinného krytia nároky na
náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Podľa rozhodnutia Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo168/2009platnáprávnaúpravadôslednerozlišujemedziprávom
na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. O. z. a právom na náhradu škody. Medzi týmito inštitútmi

je pojmová aj obsahová odlišnosť. Predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené
rôznou sférou ochrany zabezpečovanej O. z..

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania

žalovaných 1/ a 2/ (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok a o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ a odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné.

Podľa § 430 ods. 1 veta prvá O. z. namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije dopravný

prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa.

Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škodu na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknuté poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa

písm. a/, b/ a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo písm. b/
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d/ ušlého zisku.

Podľa § 15 ods. 1 ZoPZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený
uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu
žalovaných 1/ a 2/. Žalovaný 1/ zodpovedá namiesto prevádzateľa dopravného prostriedku (objektívne

zodpovedného za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku) za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. V konaní bolo nesporné, že žalovaný 1/ použil
dopravný prostriedok bez vedomia prevádzateľa dopravného prostriedku, čím došlo zo zákona k
presunu objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravným prostriedkom z prevádzateľa nažalovaného 1/. Ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah bez ohľadu na zavinenie. Rozsah
zodpovednosti i predpoklady jej vzniku sú rovnaké ako v prípade zodpovednosti prevádzateľa podľa
§ 427 O. z., keďže zmyslom a účelom ustanovenia § 430 O. z. je ochrana poškodeného rovnakým

spôsobom.

Zodpovednosť žalovaného 1/ bola inak daná aj porušením pravidiel cestnej premávky (§ 4 ods. 1
písm. c/, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke), spáchajúc prečin usmrtenia
manželky a matky žalobcov (vina bola konštatovaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Senica

č. k. 1T/73/2011-288 z 25. októbra 2011, ktorým bol súd prvého stupňa viazaný podľa § 135 ods. 1 veta
tretia O. s. p.).

Nečakaným šokujúcim úmrtím najbližšej príbuznej žalobcov 1/ až 4/ došlo k závažnému zásahu
do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny

charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1 O. z., v
dôsledku čoho žalovaný 1/ zodpovedá i za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcom 1/ až 4/ prevádzkou
dopravného prostriedku. Zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za
protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch,bolitakvprípadežalovaného1/naplnené(neoprávnenýzásahdochránenéhoosobnostného

práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby, nemajetková ujma
v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosti medzi nimi).

Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie

a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným
sociálnych,morálnymacitovýmväzbámpredstavovaťnatoľkozávažnúnemateriálnuujmuprerozvíjanie
a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či
vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005).

Z tohto pohľadu ustanovenia O. z. upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu
spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre
väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Preto šokujúca smrť manželky a matky
žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna

satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca.

Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, v dôsledku neoprávneného zásadu
do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený

zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1/ došlo v danom prípade k násilnému
pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou.
Táto intenzita bola daná už tým, že šlo o manželský pár, vykonávajúci starostlivosť o tri deti, z toho
dve boli v čase tragickej udalosti maloleté, všetky navštevujúce školské zariadenia. Okrem psychickej
bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická,

obmedzujúcaaktivitypozostalého,častovyžadujúcaodbornúpomoc(vdôsledkuduševnéhoochorenia),
sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a
pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, partnerskej spolupatričnosti a odovzdávanie materinskej lásky,
i výchovného poslania, na ktorých je človek existenčne závislý. Ich absencia sa negatívne prejaví
nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka.

Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich
základ rodinného života. Následkom toho je zmena plne fungujúcej mladej rodiny s deťmi na neúplnú
rodinu, navždy strádajúcu v jednotlivých oblastiach rodinného života, ovplyvňujúcu tiež sebarealizáciu
pozostalých členov rodiny.

Okrem straty možnosti viesť rodinný a súkromný život, vrátane výchovy detí ich matkou, ako aj straty
manželky, ktorú utrpel žalobca 1/, náhle dochádza na jeho strane k obrovskej záťaži, presunom
rodičovských úloh a starostlivosti o deti a domácnosť na jedného rodiča (to všetko v situácii veľkej
emočnej bolesti v dôsledku straty partnerky, spolurodiča, s prirodzeným sociálnym a ekonomickýmdopadom), ako i na dve staršie deti (žalobkyňa 3/ prevzala postupne všetky povinnosti týkajúce sa
varenia a starostlivosti o najmladšieho súrodenca v čase pracovných povinností žalobcu 1/). Vo vzťahu
k žalobkyniam 2/, 3/ možno taktiež konštatovať mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy, v dôsledku

straty matky v náročnom maturitnom ročníku (žalobkyňa 2/) a študentky gymnázia (žalobkyňa 3/), ktoré
stratili pomoc a oporu matky v období, v ktorom ju intenzívne potrebovali (žalobkyňa 3/ bola nútená
vyhľadať aj odbornú pomoc, absolvovala i medikamentóznu liečbu). U maloletého žalobcu 4/ je strata
matky nespochybniteľná, brániaca mu spoznávať svoju matku, rozvíjať s ňou blízky vzťah a viesť rodinný
život, o čo bol ochudobnený už od 9. roku svojho veku. Nemožno prehliadať ani charakter hodnôt, do

ktorých bolo zasiahnuté a ich ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky (podľa článku 41 ods.
1 manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona a podľa odseku 4 tohto článku deti majú
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť). Podľa článku 1 a 3 základných zásad zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov spoločnosť manželstvo ako jedinečný zväzok
všestranne chráni a rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža.

Súd prvého stupňa aj vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti
rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý emočný zážitok, preto jeho
vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať.

Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu
požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke
nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami

proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom
priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému
odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských
právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto

zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v danom prípade).

Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu

(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle
ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na
ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych
sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov

protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).

Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu
obete"podľačl.34Dohovoruoľudskýchprávach,ktorúobjasnilEurópskysúdpreľudsképrávavprípade

Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková
v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské
práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by
priznal v porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a

tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol(JUDr.AndreaErdősová,PhD.,Krátkepojednanieoškodách,ujmáchaichnáhradáchvosvetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské
práva). Ústavný súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je
nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady

prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14).

Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom Okresného
súdu Trnava č. k. 13C/126/2010-267 z 1. októbra 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu vTrnave č. k. 24Co/368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
40.000 eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu (fyzickej
osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k.
8C/264/2013-223 z 28. októbra 2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť otca maloletého
dieťaťavovýške23.000eur,manželkezomreléhovovýške20.000eurarodičomzomreléhokaždémuvo
výške10.000eur(pôvodcomzásahubolafyzickáosobazdôvoduporušeniapravidielcestnejpremávky).
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011-96 z 31. mája 2012 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012-125 z 26. novembra 2012, súd žalobe v
plnom rozsahu vyhovel a priznal náhradu nemajetkovej ujmy každému žalobcovi 10 000 eur, v dôsledku
úmrtia ich matky pri dopravnej nehode (nedbanlivostný trestný čin). Nálezom Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015 bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 18. mája 2014 č. k. 30Cdo 2535/2013-529, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo
14. decembra 2012 č. k. 1Co/157/2012-412, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na

súkromie sťažovateliek smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice
non lege artis, priznané čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000 Kč a 1.000.000
Kč (s konštatovaním o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich
hľadiska menej závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami
za nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím blízkeho, pričom takúto nemajetkovú ujmu pociťujú pozostalí

veľmi úkorne a o to viac naliehavou sa javí potreba, aby výška náhrady bola z pohľadu sťažovateliek
spravodlivo stanovená). Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/185/2011
zo 14. marca 2012 bolo odmietnuté dovolanie voči rozhodnutiu, týkajúceho sa priznania náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 eur (z dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu
odňatia slobody).

Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i okolností, za ktorých k
porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvého stupňa priznanú a žalobcami žiadanú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov vo výške 8.000 eur. Došlo tak k naplneniu
požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov (reštitučnej podstaty relutárnej

náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Podľa ustanovenia článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských
právach, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromia a rodinného života. Aj v ústavnej rovine
je zakotvená v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktorá je
zaručená, pričom každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života. Je nesporné, že medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne

vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže
dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie aj tej druhej z týchto osôb tvoriacich rodinné
spoločenstvo. Zásah do osobnostnej, emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je tak závažná ujma blízkej osoby, ako to je v danom prípade,
zakladalo právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovenia O. z. (uvedené už odznelo napr. v

rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/330/2012). Značná miera dotknutia (zásahu) osobnosti
fyzickej osoby (tak ako to bolo v prípade žalobcov) je potom dôvodom na priznanie peňažnej náhrady,
pretože morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce (§ 13 ods. 2 O. z.).

Odvolací súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí likvidačne, ale

predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie
do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie takejto
náhrady súdom prvého stupňa bolo prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobcov. Naopak
náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej
správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu

kompenzácie. Z hľadiska komparácie s právnou úpravou v Českej republike javí sa vhodné poukázať na
úpravu tzv. „odškodnenia za smrť", ktorým právna úprava priznávala vo výške 240.000 Kč pozostalému
manželovi, ako i každému dieťaťu, jednorázovú peňažnú satisfakciu (v prípade jej nedostatočnosti
nebolo vylúčené, aby sa dotknuté osoby domáhali ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu
osobnosti - rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 16/2004).

Odvolacie námietky žalovaného 1/ boli preto nedôvodné, vzhľadom na preukázanú adekvátnosť
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorá vo výške 8.000 eur nepochybne nemôže
byť náhradou za život, ale slúži len na minimálne zmiernenie následkov vzniknutej ujmy). Výhradažalovaného 1/, že úmrtie príbuznej žalobcov nespôsobilo zásadné zhoršenie ich sociálnej situácie
bola nenáležitá, keďže funkciou náhrady nemajetkovej ujmy nie je zlepšiť sociálnu situáciu žalobcov
(v zmysle vyššie uvedeného kompenzuje prežité strasti a útraty najbližších príbuzných, v dôsledku

nenapraviteľnej straty samotnej možnosti ďalšieho kontaktu a rozvíjania vzťahov s manželkou a
matkou). Z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky nevyplýva tvrdená ustálená prax,
týkajúca sa nedbanlivostného zapríčinenia dopravnej nehody so smrteľným následkom, limitujúca
priznávané náhrady sumou 15.000 eur (žalovaný takúto rozhodovaciu prax ani minimálnym spôsobom
nekonkretizoval). Z vyššie uvedeného komparatívneho prehľadu súdnej praxe vyplýva priznávanie

odlišných súm náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, prevyšujúcich výšku priznanej náhrady v danom
prípade. Vyslovenie ľútosti v takýchto prípadoch možno kvalifikovať len za elementárny prejav slušnosti,
nie však za kvalifikované vyporiadanie sa s pôvodcom zásahu.

Poukaz žalovaného 1/ na jeho príjmy a výdavky nemohol byť dôvodný, práve s prihliadnutím na
primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, vo vzťahu ku každému zo žalobcov (do osobnostnej

sféry ktorého bolo zasiahnuté). Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí reflektovať závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 O. z.), a to u každej postihnutej osoby,
preto nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 450 O. z., ale na zohľadnenie uvedených zákonom
stanovených kritérií priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutočnosť, že žalovaný 1/
bol v trestnom konaní uznaný vinným a podmienečne odsúdený, nebola spôsobilá ovplyvniť výšku

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (neplní žiadnu z funkcií civilnoprávnej sankcie za neoprávnený
zásah do ochrany osobnosti fyzických osôb). Práve nedostatočná výška náhrady nemajetkovej ujmy by
mohla viesť k tomu, že ujmou už postihnutý účastník konania sa opätovne stáva obeťou nesprávneho
výkladu právnych predpisov. Výška priznanej náhrady reflektuje aj skutočnosť, že k zásahu došlo zo
strany fyzickej osoby (v prípade právnických osôb súdna prax priznáva podstatne vyššie náhrady, napr.

rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 19C/96/2012-187 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10Co/909/2015, ukladajúci zaplatiť celkovú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150.000
eur), ako i nedbanlivostný charakter protiprávneho zásahu.

K vytýkanej procesnej vade (žalovaným 1/) týkajúcej sa predloženia listinných dôkazov (spomienky

a poďakovanie na manželku a matku uverejnené v tlači, kresba maloletého žalobcu 4/) je potrebné
uviesť, že O. s. p. neukladá povinnosť pri vykonávaní dokazovania predkladať listinné dôkazy v dvoch
vyhotoveniach (podľa § 42 ods. 3 veta druhá O. s. p. sa v potrebnom počte rovnopisov predkladá
podanie,nielistinnýdôkaz,pričomničnebrániložalovanému1/požiadaťooboznámeniesasuvedenými
listinnými dôkazmi, ktoré však vzhľadom na svoj charakter ani nepredstavovali obsahovo nosný dôkaz,

majúci relevantný vplyv na zodpovednosť žalovaného 1/, ako ani výšku uplatňovaného nároku. Na vady
konania (§ 212 ods. 3 O. s. p.) pred súdom prvého stupňa prihliada pritom odvolací súd len vtedy, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a takáto podmienka nebola naplnená.

Argumentácia žalovaného 1/ týkajúca sa vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/ bola vo vzťahu k

jeho vlastnej zodpovednosti bez právneho významu (jej danosť nezbavuje zodpovednosti žalovaného
1/). Nedôvodný bol tiež argument žalovaného 1/ poukazujúci na absenciu pokusu žalobcov o vyriešenie
sporu mimosúdnou cestou, keďže takýto návrh nebol podmienkou úspešného uplatnenia ich nároku a
s prihliadnutím na postoj žalovaného 1/ v konaní, bol by aj neefektívny a nadbytočný.

Súd prvého stupňa správne konštatoval aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/, vyplývajúcu z
aplikácie ustanovenia § 15 ods. 1 ZoPZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ
za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Odvolací súd sa
nestotožnil s argumentáciou žalovaného 2/, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá
a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením. Zásah do osobnostných práv žalobcov (do

ich práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu (nemateriálnu alebo
nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 2/. Preto žalobcom prislúchalo právo,
abyimtentopoisťovateľ(žalovaný2/)nahradil(akopoškodenýmsubjektom)žalobouuplatňovanýnárok.

Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD
C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v
súladeskomunitárnymprávom(právnaoblasťjeharmonizovanáprávomEurópskejúnie).Tzv.motorovésmernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o

aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel
nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu
porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez
ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia

vnútroštátnehopráva,ktoréupravujúnáhraduškodyprinehodáchspôsobenýchprevádzkoumotorových
vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques
Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD

C-22/12 Haasová, bod 55).

Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj nemajetková ujma
(rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 O. z.). Pod pojem ujma na zdraví je treba

zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako
aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými
verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj cieľ chránený
smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať
jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu medzi jazykovými

verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho predpisu. Keďže
rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem „ujma na zdraví", ako aj „osobná
ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku"
v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok
SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva

vyplýva z § 11 a § 13 O. z., vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič
nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). Uvedený záver, ako
uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie ustanovení § 11, § 13 O. z. k úprave
zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy zodpovednosti za škodu.

S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z
24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči

žalovanému 2/, ktorý má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy.

Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že
tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený

usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za
škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo
v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu

zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu ZoPZP, resp.
z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých
nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné značne disproporčné majetkovériziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im
prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu
nebude náhrada vymožiteľná).

Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak,
že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj
táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES

zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a
o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa
slovné spojenie „personal injury" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda „osobná ujma". Komunitárne
právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú
aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz).

Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr.
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 O. z.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu
vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám

imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie).
Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako
majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu
poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú
ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej definícii

prispôsobuje. O. z. nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§442 ods. 1). Skutočná škoda
bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda a preto ustanovenia o
náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra prvorepublikových najvyšších
súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo vzťahu k imateriálnej škode.
Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia
citovej ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho
konania.

Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd musí

nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom
štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel

správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je
spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal
otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak

je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v
súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych
predpisov učinený žalovaným 2/ uvedené požiadavky nespĺňa.

K argumentácii žalovaného 2/ poukazujúcej na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3Cdo 301/2012 a sp. zn. 4Cdo 168/2009 je potrebné uviesť, že v kontexte vyššie uvedeného
nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý
členský štát Európskej únie, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane
materiálnej, interpretačnej záväznosti judikatúry SD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom
komunitárneho práva).

V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvomeurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava
obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o

posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom

vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva
ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu
definície škody.

Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a smernica

Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc Európskej únie bolo zjednodušiť voľný pohyb motorových
vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto
smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy
poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania

nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primárne a sekundárne
pramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v
motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii
národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel uplatniť eurokonformný výklad (najmä § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP) a preto sa
odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom, že v danom prípade ide o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (ZoPZP je výsledkom transpozície tzv. piatich motorových smerníc
upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).

Nebolo možné ani vychádzať zo záveru, že súkromné právo členského štátu sa neprieči právu Európskej
únie. Odvolací súd vzhliadol práve vo výklade pojmu škoda nesúlad vnútroštátneho práva a práva
Európskej únie, pričom eurokonformný výklad tohto pojmu (preložený ako osobné ujmy na tele,
psychike alebo v emočnej sfére poškodeného) je jediným možným správnym výkladom, na rozdiel od
reštriktívneho gramatického výkladu vnútroštátneho práva (ktorý je v rozpore s cieľmi vyjadrenými v tzv.

motorových smerniciach). Je potrebné súčasne zdôrazniť, že sa nejedná o priamu aplikáciu smerníc ale
o výkladovú metodológiu vzťahujúcu sa na oblasť harmonizovanú právom Európskej únie.

Žalovaný 2/ správne uviedol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu
upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného 1/, aplikáciou
ustanovenia § 11 a § 13 O. z., a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou
činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo

v ustanoveniach O. z. upravujúcich náhradu škody, tzv. „odškodnenie za smrť"), pretože sa nejedná
o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna
prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným
obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá
občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku, domáhať sa zo strany

oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené
ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmyvo vnútroštátnom práve (O. z.) nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej
právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc.

Argumentáciu žalovaného 2/ poukazujúcu na oprávnenie členských štátov upraviť vnutroštátnym
právom rozsah náhrady škody nebolo možné prijať. Preskúmavaný nárok sa týkal výkladu charakteru
(druhu) škody na zdraví (zahŕňajúcej aj psychickú traumu), t. j. pojmu predmetu poistného krytia, nie
však rozsahu teda výšky náhrady škody.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s lingvistickým výkladom žalovaného 2/, týkajúceho sa anglickej verzie
smernice, obsahujúcej pojem „personal injury", ktorý znamená „osobné ujmy" a preto zahŕňa ujmu vo
všetkých sférach osobnosti človeka, teda nielen fyzickú ujmu, ale aj psychickú a emočnú.

K poukazu žalovaného 2/ na právne závery označených prvostupňových súdov je potrebné uviesť, že
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným

skorším rozhodnutím súdu nižšieho stupňa, na rozdiel rozsudkov SD, ktoré boli v danom konaní
argumentačným základom súdu prvého a druhého stupňa.

Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným
právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia.

Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj
ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné
argumentovaťšpecifikamidotknutýchhmotnoprávnychinštitútovvnútroštátnehopráva(náhradaškodya
náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením škody
na zdraví podľa O. z. (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci výklad pojmu ujma na zdraví

(abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom
Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie
jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).

Úlohou zákonodarcu je vždy uviesť dve navzájom si konkurujúce hodnoty do rovnováhy tak, aby

boli v čo najvyššej miere zachované. Ak písaný zákon (pozitívne právo) neplní svoju funkciu
spočívajúcu v spravodlivom vyriešení právneho problému, je na súde, ktorý zákon interpretuje, zvážiť
konkurujúce práva pri interpretácii konkrétnej právnej normy. V danom prípade bol povinný uviesť do
spravodlivej rovnováhy škodu na psychickom zdraví a škodu na fyzickom zdraví, ako aj majetkové riziko
zodpovedných subjektov za nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v prípade nemajetnosti zodpovedného

subjektu, aby povinné poistenie zodpovednosti za škodu pokrývalo aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Riešením je potom správna
interpretácia pojmu škoda na zdraví, tak ako to učinil už súd prvého stupňa.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil.

Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd zmenil napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti
spôsobu plnenia žalovaných 1/ a 2/, tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, aj v súlade so žalobným petitom žalobcov. V prípade

plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodení mali nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné plnenie súčasne nárok z iného dôvodu
proti poisťovateľovi, nebolo možné uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť solidárneho plnenia (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 499/2002, sp. zn. 25 Cdo 2464/2000).

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách konania úspešných
žalobcov. Súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., na základe ktorého žalobcom
vzniklo právo na náhradu trov konania. Trovy konania predstavovali náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 1.143,01 eur (špecifikovanú súdom prvého stupňa v napádanom rozhodnutí a žalovanými
1/ a 2/ nenamietanú). Potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa sa týkalo aj solidárnej povinnosti

žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 1.026 eur štátu na účet Okresného súdu
Senica, dôvodne aplikujúc ustanovenie § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (súdom prvého stupňa),
vo vzťahu ku ktorej časti napádaného rozhodnutia konkrétne odvolacie námietky neboli ani vznesené.Solidárna povinnosť žalovaných 1/ a 2/ bola odôvodnená procesným charakterom ukladanej povinnosti
(na rozdiel od uloženej povinnosti vo veci samej, na ktorú sa vzťahovali predpisy hmotného práva), ako
i spôsobom plnenia upraveným v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registra trestov v znení neskorších predpisov.

Aj v odvolacom konaní boli žalobcovia úspešní a podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. im vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy konania predstavovali trovy právneho zastúpenia,
prislúchajúce za úkon právnej služby vyjadrenia k odvolaniu, pričom uvedený úkon predstavoval

spoločný úkon pri zastupovaní 4 osôb, t. j. 4x 45,65 eur spolu 182,60 eur (§ 10 ods. 8, § 13 ods.
2 a § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Popri odmene prináležala aj paušálna
náhrada hotových výdavkov vo výške 8,39 eur, ako i náhrada DPH vo výške 20%, t. j. 38,20 eur (§ 16
ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z v znení neskorších zmien a doplnení). Žalovaní 1/ a 2/ sú
preto povinní nahradiť žalobcom 1/ až 4/ trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia vo

výške 229,19 eur, k rukám advokátky žalobcov, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.