Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/636/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712203723
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6712203723.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov: 1/ S. E., rod. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom vo X., D. Q.. 5, 2/ I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom v D., V. č. XXX, a 3/ S. D., rod.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom v D., V. č. XXX, všetci zastúpení JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom
so sídlom vo Zvolene, Dukelských hrdinov č. 22, proti odporcovi Slovenská republika, v mene ktorého
pred súdom koná Slovenský pozemkový fond, IČO: 17335345, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36,
o určenie, že do dedičstva po právnom predchodcovi navrhovateľov patrí nehnuteľnosť, o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 17C/5/2012-211 zo dňa 18.07.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že do dedičstva po nebohom I. D., nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom v G., č. XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, patrí pozemok parc. č. KNC XXX/X o
výmere 26198 m2 (trvalé trávne porasty) nachádzajúci sa v katastrálnom území G., ktorý bol vytvorený
Geometrickým plánom č. ZV-27/2011 zo dňa 07.10.2011, vyhotoveným spoločnosťou Geodetická
kancelária URBAN - LAUKO, spol. s r.o., IČO: 36796336, so sídlom v Leviciach, Námestie Šoltésovej
č. 14, autorizačne overeným dňa 11.10.2011 W.. C. K., úradne overeným dňa 14.10.2011 W.. S. N.,
pracovníčkou bývalej Správy katastra K. (prvý výrok) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania (druhý výrok). Okresný súd dospel k záveru, že navrhovatelia majú naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, že pozemky patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovatelia sú právnymi nástupcami po I. D.; sporný
pozemky nadobudli ešte jeho rodičia I. D. a T. D., rod. V., kúpnou zmluvou od veľkostatkára E. Zichyho;
v roku 1956 ho darovali právnemu predchodcovi navrhovateľov I. D.; originál predmetnej kúpnej zmluvy
sa nedochoval, ale je zrejmé, že v roku 1944 bol predložený spolu so žiadosťou o vklad vlastníckeho
práva do pozemkovej knihy. Sporný pozemok užívala rodina D. od roku 1935 ako svoj vlastný bez
pochybností o jeho vlastníctve. Samotný právny predchodca navrhovateľov nadobudol vlastnícke právo
k spornému pozemku vydržaním najneskôr dňa 01.04.1993, pretože ho mal po dobu najmenej 10 rokov
v oprávnenej dobromyseľnej držbe. Listinné dôkazy kúpnu zmluvu a darovaciu zmluvu sa v konaní
nepodarilo zabezpečiť, ale ich existencia bola preukázaná najmä svedeckými výpoveďami a žiadosťou
o vklad vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Svoje rozhodnutie oprel okresný o ustanovenie § 80
písm. c) a § 125 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a ustanovenia § 129 ods. 1, § 130
ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku okresného súdu podal odporca včas odvolanie zo dňa 27.08.2013 (č.l. 227-228 spisu),
ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie prípadne zmeny v zmysle zamietnutia
návrhu. V odvolaní uviedol, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zdôraznil, že nespochybňuje užívanie sporného pozemku
právnymi predchodcami navrhovateľov, pretože ide o tzv. lazebný pozemok, nevhodný na využitie inými

subjektmi, než tými, ktorí v danom území bývajú. Vyjadril názor, že samotné užívanie po zákonom
stanovenú dobu nestačí k nadobudnutiu vlastníctva, keď absentuje titul vstupu do dobromyseľnej držby.
Nesúhlasil s právnym názorom okresného súdu, že I. D. s manželkou nadobudli sporný pozemok do
vlastníctva, pretože boli jeho dobromyseľnými držiteľmi na základe dočasnej kúpnej zmluvy z roku 1935
a žiadosti o vklad vlastníctva zo dňa 29.02.1944, ktorého prílohou boli dva originály kúpnej zmluvy a
dva odpisy kúpnej zmluvy. Poukázal na to, že žiadateľmi o vklad vlastníckeho práva k pozemkom v
danom území bolo viac subjektov na základe viacerých kúpnych zmlúv a dočasných kúpnych zmlúv.
Podľa predložených pozemnoknižných vložiek viazli na pozemkoch E. X. ťarchy od tridsiatych rokov
minulého storočia až do konfiškácie jeho majetku v roku 1945; predávajúci E. X. preto v uvedenom
období nemohol so svojimi nehnuteľnosťami voľne nakladať a tieto bez odstránenia tiarch prevádzať na
iného. Zotrval na tvrdení, že k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy medzi E. X. a I. D. s manželkou nikdy
nedošlo, títo neboli dobromyseľnými držiteľmi a teda nenadobudli vlastníctvo k spornému pozemku;
I. D. s manželkou ako nevlastníci nemohli teda sporný pozemok ani previesť (darovať) synovi I. D. v
roku 1956. Zdôraznil, že navrhovatelia nepredložili žiadnu darovaciu zmluvu, či iný písomný dôkaz o
existencii darovania sporného pozemku. Poukázal na to, že o darovaní sporného pozemku I. D. z dôvodu
zaopatrenia rodičov vypovedala navrhovateľka 3/ (jeho manželka) a svedkyňa S. D. (jeho sestra), teda
všetci v príbuzenskom pomere. Nebol predložený žiadny relevantný dôkaz, ani svedectvo nezaujatého
svedka, o darovaní sporného pozemku I. D. a keďže jeho rodičia sporný pozemok nevlastnili, nemohli
ho ani darovať, preto právny názor okresného súdu, že I. D. sporný pozemok nadobudol vydržaním
nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Na základe uvedeného navrhol zrušenie napadnutého
rozsudku okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie alebo jeho zmenu na zamietnutie návrhu
navrhovateľov.

Navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ sa k odvolaniu odporcu vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu
písomným podaním zo dňa 24.09.2013 (č.l. 232-234 spisu), ktorým navrhli rozsudok okresného súdu
v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedli, že odvolanie odporcu považujú za
nedôvodné. Tvrdili, že na základe dočasnej kúpnej zmluvy z roku 1935 bola uzavretá aj riadna kúpna
zmluva, ktorá bola spolu so žiadosťou o vklad vlastníckeho práva doručená bývalému Okresnému
súdu v Divíne dňa 29.02.1944. Ťarchy, ktoré viazli na prevádzaných pozemkoch neboli ich právnym
predchodcom známe; ich existencia nie je navyše prekážkou pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
pozemkom vydržaním, keďže vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý
nie je priamo závislý od oprávnenia pôvodného vlastníka s pozemkami nakladať. Vyjadrili názor, že
dobromyseľnosť ich právnych predchodcov bola v konaní dostatočne preukázaná, keďže títo boli
presvedčení, že pozemky nadobudli a viac ako polstoročie ich užívali ako vlastné. Neobstojí námietka,
že vo veci vypovedali osoby, s ktorými sú v príbuzenskom pomere, pretože o skutočnostiach, ku ktorým
vypovedali, musia mať vedomosť najmä rodinní príslušníci.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h)
O.s.p. zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Odvolanie odporcu je dôvodné.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovatelia 1/ až 3/ sa návrhom na začatie konania voči
odporcovi domáhali určenia, že pozemok parc. č. KNC XXX/X o výmere 26198 m2 (trvalé trávne porasty)
nachádzajúci sa v katastrálnom území G. (ďalej aj „sporný pozemok“), ktorý bol vytvorený Geometrickým
plánom č. ZV-27/2011 zo dňa 07.10.2011, vyhotoveným spoločnosťou Geodetická kancelária URBAN
- LAUKO, spol. s r.o., IČO: 36796336, so sídlom v Leviciach, Námestie Šoltésovej č. 14, autorizačne
overeným dňa 11.10.2011 W.. C. K., úradne overeným dňa 14.10.2011 W.. S. N., pracovníčkou bývalej
Správy katastra K., patrí do dedičstva po poručiteľovi I. D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom v G., č.
XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX (menovaného poručiteľa pôvodne označili okrem iného dátumom
narodenia „XX.XX.XXXX“, keď túto nepresnosť neskôr v konaní odstránili procesnou formou zmeny
návrhu, ktorú okresný súd pripustil uznesením č.k. 17C/5/2012-208 zo dňa 18.07.2013 vyhláseným
do zápisnice o pojednávaní). Svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní navrhovatelia vyvodzovali z

predložených rodných listov I. D., nar. XX.XX.XXXX (č.l. 35 spisu) a T. D., rod. V., nar. XX.XX.XXXX
(č.l. 36 spisu), ich sobášneho listu o uzavretí manželstva dňa XX.XX.XXXX (č.l. 37 spisu), rodného
listu I. D., nar. XX.XX.XXXX (č.l. 38 spisu), výpisu z knihy manželstiev o uzavretí manželstva I. D. a
navrhovateľky 3/ dňa 18.06.1952 (č.l. 39 spisu), úmrtného listu I. D., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX
(č.l. 40 spisu) a rodných listov navrhovateľov 1/ a 2/ (č.l. 41 spisu; č.l. 42 spisu), z ktorých vyplýva, že
ich rodičmi sú I. D. a navrhovateľka 3/. Svoj nárok na sporný pozemok odvodzovali navrhovatelia od
skutočnosti, že na základe „dočasnej predajokúpnej smluvy“ zo dňa 07.07.1935 (č.l. 3-4 spisu) uzavretej
medzi I. D. a inými roľníkmi a obyvateľmi Obce G. ako kupujúcimi na jednej strane a veľkostatkárom E.
X. ako predávajúcim na strane druhej vstúpili do držby a užívania časti z predmetu zmluvy (pozemok
o výmere asi 15 katastrálnych jutár stanovený na mieste samom zmluvnými stranami, ktorý mal byť
podľa dohody presne zameraný zememeračom a mal tvoriť doplnok konečnej kúpnej zmluvy; ťarchy
na predmete zmluvy sa do 07.07.1940 zaviazal odstrániť predávajúci; schválenie bývalého Štátneho
pozemkového úradu v Prahe, resp. Ministerstva poľnohospodárstva v Prahe, sa zaviazali zaobstarať
kupujúci); na zameranie predmetu zmluvy bol W.. R. E. vypracovaný geometrický (polohopisný) plán a
výkaz plôch č. 148/1942 zo dňa 02.10.1942, podľa ktorého mali byť z pôvodnej pozemnoknižnej parcely
č. XXX/X vo vložke XXXX pre k.ú. G. okrem iných vytvorené parcely parc. č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/
XX v k.ú. G. vo vlastníctve a užívaní I. D., nar. XX.XX.XXXX a T. D., rod. V.; dňa 29.02.1944 bola
bývalému Okresnému súdu v Divíne doručená žiadosť zo dňa 17.02.1944 o vklad vlastníckeho práva
titulom kúpy a na základe skutočnej držby na nehnuteľnosť zapísanú v pozemnoknižnej vložke č. XXXX
obce G. (č.l. 5-7 spisu), ktorou okrem iných aj žiadateľka T. D. (I.), rod. V., požiadala o vklad vlastníckeho
práva do pozemkovej knihy k parcelám parc. č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX v k.ú. G. vytvorené
uvedeným geometrickým plánom z pozemnoknižnej parcely č. XXX vedenej vo vložke č. XXXX v k.ú.
G.; ako prílohy žiadosti sú uvedené 4 kúpnopredajné zmluvy (2-2 odpisy), 1 obecné svedectvo a 2
geometrické plány. Na zameranie pôvodných parciel č. XXX/XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX v k.ú. G. nechali
navrhovatelia vyhotoviť geometrický plán č. ZV-27/2011 zo dňa 07.10.2011, vyhotovený spoločnosťou
Geodetická kancelária URBAN - LAUKO, spol. s r.o., IČO: 36796336, so sídlom v Leviciach, Námestie
Šoltésovej č. 14, autorizačne overený dňa 11.10.2011 W.. C. K., úradne overený dňa 14.10.2011 W..
S. N., pracovníčkou bývalej Správy katastra K. (č.l. 152 spisu), podľa ktorého tieto pôvodné parcely v
súčasnosti zodpovedajú pozemkom parc. č. KNE XXX/X a parc. č. KNE XXX/XX v k.ú. G., z ktorých
geodet odčlenil pozemok parc. č. KNC XXX/X, ktorého hranice boli v prírode označené drevenými
kolíkmi a to podľa zobrazenia pôvodných parciel č. XXX/XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX v geometrickom
pláne č. XXX/XXXX zo dňa 02.10.1942 súdneho znalca W.. R. E. (parcely č. XXX/XX a č. XXX/XX
v celom rozsahu; parcela č. XXX/XX v časti); podľa listov vlastníctva č. XXXX a č. XXXX pre k.ú.
G. (č.l. 14 spisu; č.l. 15 spisu) je ako vlastník pozemkov parc. č. KNE XXX/X a parc. č. KNE XXX/
XX zapísaný odporca. Okresný súd vykonal dokazovanie aj výsluchom navrhovateľov ako účastníkov
konania a svedkov S. D. (č.l. 79 p.v. - 80 spisu), sestry I. D., z ktorej výpovede vyplynulo, že kúpna
zmluva ohľadne pôvodných pozemkov parc. č. XXX/XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX v k.ú. G. mala byť
uzavretá na Vianoce roku 1943 a I. D. a manželkou T. D. mali pozemky darovať synovi I. D. za to,
že ich doopatruje; svedkyňa konkrétne vypovedala, že „zmluvu napísanú nevidela, aj keď si myslí, že
nejaká zmluva bola“; ďalej svedka I. E. (č.l. 80 spisu), manžela navrhovateľky 1/, z ktorého výpovede
vyplynulo, že pozemky mala darovať I. D. jeho matka, pretože bola v zlom zdravotnom stave; ďalej boli
vypočutí svedkovia W.. I. D. (č.l. 154 spisu) a I. N. (č.l. 154 p.v. spisu); všetky vypočuté osoby potvrdili
nerušené užívanie sporných pozemkov a všeobecné rešpektovanie vlastníctva právnych predchodcov
navrhovateľov k sporným pozemkom; okrem toho navrhovateľka 3/ ako účastníčka konania (č.l. 129-130
spisu) pri výpovedi uviedla, že „keď bola svokra (t.j. T. D. - poznámka odvolacieho súdu) chorá, povedala,
že chce dať majetok manželovi (t.j. I. D. - poznámka odvolacieho súdu) s tým, aby ich doopatroval,
svokor (t.j. I. D. - poznámka odvolacieho súdu) doniesol nejaký papier a dal ho svokre podpísať s tým, že
išlo pravdepodobne o darovanie; pri tomto podpisovaní tohto dokladu bola prítomná navrhovateľka 3/,
I. D., jeho dvaja súrodenci, svokor a svokra; ďalej už ten papier nevidela a už sa o túto vec nezaujímala;
manželov brat už zomrel, švagriná (t.j. S. D. - poznámka odvolacieho súdu) by k tomu vedela niečo
povedať“; v konaní bol vypočutý aj R. J. (č.l. 154 p.v. - 155 spisu), ktorý vyhotovil geometrický plán
č. ZV-27/2011 zo dňa 07.10.2011 a uviedol, že vychádzal z geometrického plánu z roku 1942, keď
pôvodné pozemky parc. č. XXX/XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX podľa súčasného právneho stavu po ROEP
zodpovedajú pozemkom parc. č. XXX/X a č. XXX/XX, z ktorých vytvoril novú parcelu č. XXX/X; jednotlivé
línie pozemkov z geometrického plánu z roku 1942 sú totožné aj v digitálnej mape vytvorenej v rámci
ROEP. V spise okresného súdu sa nachádzajú aj pôvodné pozemnoknižné vložky č. XXXX a č. XX pre
k.ú. G. (č.l. 108-113 spisu; č.l. 114-119 spisu), z ktorých je zrejmé, že parcela č. XXX bola dňa 25.04.1933
(čd. 2582) odpísaná z vložky č. XX do vložky č. XXXX ako roľa a lúka (G.) vo výlučnom vlastníctve E.

X.; v obidvoch vložkách sa nachádza zápis zo dňa 11.04.1926, že na základe rozhodnutia Štátneho
pozemkového úradu v Prahe č. 13580/926-II/4 sa vyznačuje, že nehnuteľnosť parc. č. XXX (aj ostatné
z vložky č. XX) je štátom zabraná a štát ju zamýšľa prevziať; vo vložke č. XXXX je ďalej zápis zo dňa
13.06.1940 o tom, že nehnuteľnosť podlieha súpisu podľa nariadenia vlády č. 146/1939, ďalej zápis
o nútenej správe nehnuteľnosti zo dňa 07.06.1945, ktorá bola zrušená zápisom zo dňa 09.07.1946;
okrem toho sa tu nachádzajú zápisy o exekučných záložných právach najmä v prospech bánk a ich
výmazoch; naproti tomu vo vložke č. XX sa nachádzajú zápisy o vkladoch vlastníckeho práva v prospech
fyzických osôb (z roku 1933, 1934) a nakoniec zápis zo dňa 03.03.1958 o tom, že podľa návrhu bývalého
Okresného národného výboru v Lučenci č. Pôd. XXXX/XX zo dňa 18.10.1957 podľa § 6 zákona č.
110/1953 Zb. sa vkladá vlastnícke právo pre Československý štát v správe Odboru poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva rady Okresného národného výboru v Lučenci. Z písomných správ Štátneho
archívu v Banskej Bystrici, pobočka Lučenec, zo dňa 23.04.2012 (č.l. 59 spisu) a zo dňa 19.06.2012
(č.l. 69 spisu) vyplýva, že žiadosť o vklad vlastníckeho práva s prílohami doručená Okresnému súdu
Divín dňa 29.02.1944 sa v archívnych dokumentoch fondu Okresný súd Divín (1938-1944) nenachádza,
zmluvy o prevode vlastníckeho práva a návrhy na ich vklad za bývalý Okresný súd Divín neboli do
štátneho archívu, pobočka Lučenec, prevzaté; písomnosti pochádzajúce z činnosti Okresného súdu
Divín (1938-1944) boli umiestnené v prenajatých priestoroch v budove vlastníka veľkostatkára E. X. v
obci Divín; pravdepodobne počas prechodu frontu, najmä počas pobytu nemeckého vojska v budove
súdu v obci Divín v decembri 1944 a januári 1945 došlo ku stratám spisového materiálu; sťahovanie
písomných dokumentov z Divína do Lučenca sa uskutočnilo v mesiacoch apríl 1945 až máj 1945 a
boli umiestnené v budove Okresného súdu Lučenec; pracovníci bývalého Okresného archívu v Lučenci
uskutočnili v roku 1962 bez vyraďovacieho konania predskartačný výber písomností pre trvalú archívnu
úschovu za zaniknutý Okresný súd Divín (1938-1944); na základe tohto výberu sa do archívu prevzali len
písomnosti prezidiálnej a trestnej agendy a písomnosti oddelenia pre pracovné spory. Z písomnej správy
Roľníckeho družstva Kriváň zo dňa 11.10.2012 (č.l. 98 spisu) vyplýva, že družstvo bolo založené v roku
1959 a transformované v roku 1991 s tým, že pôvodné pozemky parc. č. XXX/XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX
v k.ú. G. nikdy neužívali a ani neužívajú. Z písomnej správy Obce G. (starostu) zo dňa 16.10.2012 (č.l. 99
spisu) vyplynulo, že sporné pozemky zamerané geometrickým plánom z roku 1942 neužívalo družstvo
ani Lesy Slovenskej republiky; nemá evidenciu rozhodnutí ani iné podklady o nakladaní s majetkom
veľkostatkára E. X. po znárodnení, prevažnú časť však prevzal štát prostredníctvom Lesov Slovenskej
republiky.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Okresný súd sa podľa zistenia odvolacieho súdu dopustil vady konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, t.j. nevykonateľnosť napadnutého rozsudku. Napadnutým rozsudkom
okresný súd určil, že do dedičstva po právnom predchodcovi navrhovateľov patrí pozemok parc. č. KNC
XXX/X v k.ú. G., ktorý mal byť vytvorený špecifikovaným geometrickým plánom z pozemkov parc. č.
KNE XXX/X a parc. č. KNE XXX/XX b k.ú. G. patriacich odporcovi. Okresný súd však tento geometrický
plán neurobil súčasťou svojho rozsudku. V rozsudku o určení vlastníckeho práva k pozemku, resp.
o určení pozemku za predmet dedičstva po poručiteľovi, kde pozemok je vytvorený geometrickým
plánom a nie je ešte súčasťou katastra nehnuteľností, je potrebné tento geometrický plán urobiť
súčasťou tohto rozsudku, inak bez pripojenia tohto geometrického plánu je rozsudok nevykonateľný, čo
je vada, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Geometrický plán urobí súd výrokovou
súčasťou svojho rozsudku tým, že v osobitnom výroku uvedie, že konkrétne špecifikovaný geometrický
plán (aspoň v rozsahu číslo plánu, označenie zhotoviteľa, dátum vyhotovenia, dátum overenia a
označenie overujúceho orgánu) tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku (ide teda o obsahovú súčasť
rozsudku); súčasne je potrebné uviesť, že pre účely doručenia rozsudku účastníkom konania, resp.
ich právnym zástupcom, je potrebné geometrický plán k rozsudku fyzicky pripojiť (ide teda o fyzickú
súčasť rozsudku); vo všeobecnosti je geometrický plán na základe rozsudku o určení vlastníckeho práva
k novovytvorenému pozemku podmienkou a podkladom pre zápis pozemku do katastra nehnuteľností
(pozri § 46 ods. 1 a § 67 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov; § 3 vyhlášky
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva
katastrálny zákon v znení neskorších predpisov); bez pripojenia geometrického plánu k rozsudku o
určení novovytvoreného pozemku do dedičstva po poručiteľovi by prípadné dedičské rozhodnutie v
konaní o vykonanie dedičského konania k novoobjavenému majetku bolo tiež nevykonateľné. Nakoľko

predmetom konania v prejednávanej veci podľa rozsudku je geometrickým plánom novovytvorený
pozemok, ktorý ešte nie je predmetom katastra (§ 6 zákona č. 162/1995 Z. z.), pokladá odvolací súd
obsahové aj fyzické pripojenie predmetného geometrického plánu k rozsudku za nevyhnutné pre jeho
vykonateľnosť. Absencia geometrického plánu ako obsahovej a fyzickej súčasti napadnutého rozsudku
predstavuje prekážku jeho vykonateľnosti a súčasne samostatný dôvod na jeho zrušenie.

Podľa § 40 ods. 1 prvá veta zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, písomná forma je potrebná
pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo
inej podobnej stavby alebo len časti budovy.

Podľa § 1 ods. 1 prvá veta zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch
poľnohospodárskej a lesnej pôdy, na prevod nehnuteľnosti a na prenájom poľnohospodárskej alebo
lesnej pôdy je potrebné privolenie okresného národného výboru.

Podľa § 383 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, darovacou zmluvou darca niečo bezodplatne
prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Podľa § 384 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, ak sa dar pri darovaní neodovzdá, je potrebné,
aby sa darovacia zmluva dojednala písomne.

Podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke
právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.

Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, vlastnícke právo k hnuteľnej veci
nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná
vydržacia doba desaťročná.

Podľa § 145 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 854 Občianskeho zákonníka (prechodné a zrušovacie ustanovenia k úpravám účinným od 1.
apríla 1964), pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. aprílom 1964; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.
aprílom 1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 865 ods. 1 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla
1983), pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté
v čase od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983.

Podľa § 868 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992
(zákon č. 509/1991 Zb.), pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj
právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Preskúmaním vecnej správnosti napadnutého rozsudku v rozsahu podaného odvolania odporcu dospel
odvolací súd k záveru, že okresný súd otázku splnenia predpokladov nadobudnutia vlastníckeho
práva k spornému pozemku zo strany právneho predchodcu navrhovateľov I. D. neposúdil správne. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd vyhovel návrhu navrhovateľov v podstate
z dôvodu, že „I. D. nadobudol sporný pozemok v roku 1956 darom od svojich rodičov I. D. a T.
D.“; konštatoval, že „darovacia zmluva sa nezachovala, ale jej existenciu mal potvrdenú výpoveďami
viacerých svedkov“; okrem toho okresný súd uviedol, že „I. D. nadobudol vlastnícke právo k spornému
pozemku vydržaním, pretože bol jeho oprávneným držiteľom najmenej po dobu 10 rokov“. Tieto
závery okresného súdu nemajú podľa názoru odvolacieho súdu oporu vo vykonanom dokazovaní, z
ktorého nepochybne nevyplýva uzavretie tvrdenej písomnej darovacej zmluvy v roku 1956. Skutočnosť
dokazovanú len nepriamymi dôkazmi možno mať za preukázanú, ak na základe výsledkov hodnotenia
týchto dôkazov, možno bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa
táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí dospieť len k pravdepodobnosti jej existencie,

resp. pravdivosti (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2682/2013
zo dňa 26.06.2014). Písomné vyhotovenie tvrdenej darovacej zmluvy z roku 1956 nebolo zo strany
navrhovateľov v konaní predložené. O uzavretí darovacej zmluvy vypovedala navrhovateľka 3/ ako
účastníčka konania tak, že „keď bola svokra (t.j. T. D. - poznámka odvolacieho súdu) chorá, povedala, že
chce dať majetok manželovi (t.j. I. D. - poznámka odvolacieho súdu) s tým, aby ich doopatroval, svokor
(t.j. I. D. - poznámka odvolacieho súdu) doniesol nejaký papier a dal ho svokre podpísať s tým, že išlo
pravdepodobne o darovanie; pri tomto podpisovaní tohto dokladu bola prítomná navrhovateľka 3/, I. D.,
jeho dvaja súrodenci, svokor a svokra; ďalej už ten papier nevidela a už sa o túto vec nezaujímala;
manželov brat už zomrel, švagriná (t.j. S. D. - poznámka odvolacieho súdu) by k tomu vedela niečo
povedať“; uvedená S. D. ako svedkyňa naproti tomu o uzavretí tvrdenej darovacej zmluvy uviedla,
že I. D. a manželkou T. D. mali pozemky darovať synovi I. D. za to, že ich doopatruje; svedkyňa
konkrétne vypovedala, že „zmluvu napísanú nevidela, aj keď si myslí, že nejaká zmluva bola“ (vo
vzťahu k dokazovanej skutočnosti uzavretia riadnej darovacej zmluvy možno z hľadiska obsahu obidva
tieto dôkazy hodnotiť ako nepriame, pretože ani z jedného nevyplýva konkrétne uzavretie tvrdenej
darovacej zmluvy, ale len pravdepodobnosť tejto skutočnosti); z uvedeného navyše vyplýva rozpor vo
výpovedi navrhovateľky 3/ ako účastníčky konania, ktorá vypovedala, že svedkyňa S. D. mala byť pri
podpisovaní darovacej zmluvy, kým svedkyňa S. D. uviedla, že darovaciu zmluvu napísanú nevidela;
o tvrdenom darovaní vypovedal ešte svedok I. E. (manžel navrhovateľky 1/) tak, že „pozemky mala
darovať I. D. jeho matka, pretože bola v zlom zdravotnom stave“ bez bližšej konkretizácie formy a
okolností uzavretia darovacej zmluvy; ostatní vypočutí svedkovia W.. I. D. a I. N. o uzavretí darovacej
zmluvy nevypovedali. Možno teda uzavrieť, že nedostatočne konkrétne a čiastočne vnútorne rozporné
vyjadrenia navrhovateľky 3/ a uvedenej svedkyne S. D. o okolnostiach uzavretia tvrdenej darovacej
zmluvy (nepriame dôkazy), neumožňujú zatiaľ prijať skutkový záver o tvrdenej existencii písomnej
darovacej zmluvy (možno len ustáliť, že v rodine navrhovateľov sa tradovalo darovanie sporného
pozemku I. X zo strany rodičov, resp. jeho matky). Na základe uvedeného možno podľa odvolacieho
súdu z doteraz vykonaného dokazovania súčasne ustáliť, že právny predchodca navrhovateľov I. D.
vstúpil do držby sporného pozemku pravdepodobne na základe ústnej darovacej zmluvy; udelenie
obligatórneho privolenia okresného národného výboru na prevod sporného pozemku, ktoré platné právo
v tom čase vyžadovalo (§ 1 ods. 1 prvá veta zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a
o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy), nebolo zo strany navrhovateľov ani tvrdené; preto
nemožno súhlasiť ani so záverom okresného súdu, že právny predchodca navrhovateľov I. D. nadobudol
vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním (odhliadnuc od vnútornej rozpornosti takéhoto
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré priznáva nadobudnutie vlastníckeho práva k
spornému pozemku právnym predchodcom navrhovateľov I. D. dvomi rôznymi spôsobmi nadobudnutia
vlastníckeho práva so samostatným skutkovým a právnym základom s dosahom na preskúmateľnosť
rozsudku).

Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona a nevyžaduje sa aj rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (v súčasnosti aj za účinnosti
zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník), musia (museli) byť splnené súčasne (kumulatívne)
tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom
medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa,
pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax
je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, resp. jeho právnych
nástupcov. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím
na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre
seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého vyžadovať,
rozpoznať (nadobudnúť dôvodné pochybnosti), že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami,
ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa, resp. jeho
právnych nástupcov, nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci alebo práva. V dobrej viere je teda

držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti
tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať
k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda
ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval
s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať.
O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť
overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ
držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/49/2010 zo dňa 29.03.2011). Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej
znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia
právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva)
uznanú zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo
samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. iného všeobecne záväzného právneho predpisu, platného v
dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť,
a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010; k obdobnému
záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach viď napríklad sp. zn. 3Cdo/97/2009 zo dňa
30.03.2011, sp. zn. 4Cdo/229/2011 zo dňa 21.02.2013, sp. zn. 5Cdo/30/2010 zo dňa 01.03.2011, sp.
zn. 6MCdo/5/2010 zo dňa 20.04.2011 a sp. zn. 8Cdo/13/2013 zo dňa 27.11.2013). V konaniach, v
ktorých sa posudzuje splnenie podmienok vydržania, majú spravidla osobitný význam skutkové zistenia
súdu v otázke dobromyseľnosti držiteľa. Dobrá viera držiteľa, ktorá je podložená jeho vôľou nakladať
s vecou ako so svojou, vyjadruje totiž vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže
byť predmetom dokazovania. Vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si
neprisvojuje cudziu vec, sa ale navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým
predmetom dokazovania. So zreteľom na konkrétne skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť
otázku, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec patrí. Keďže dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, musí byť aj skutkový záver
o nedostatku dobrej viery vždy dostatočne podložený adekvátnymi skutkovými zisteniami (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/68/2008 zo dňa 10.02.2009). Vo
všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom
práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je
teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/119/2007 zo dňa 30.06.2008). Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 5Cdo/107/2008 zo dňa 24.03.2010). Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j.
ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí.
Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie
subjektívnych predstáv držiteľa (Zborník IV, str. 428 ods. 3).

Na základe uvedeného stavu dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že I. D. nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k spornému pozemku ani vydržaním, pretože držby sa chopil pravdepodobne na
základe ústnej darovacej zmluvy, hoci zákon jednoznačne pre darovaciu zmluvu ohľadne nehnuteľností
vyžadoval písomnú formu (§ 384 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník) a k prevodu sporného
pozemku darovaním nebolo dané ani privolenie bývalého okresného národného výboru (§ 1 ods. 1 prvá
veta zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej
pôdy). Ak sa I. D. chopil držby sporného pozemku na základe ústne uzavretej darovacej zmluvy a navyše
bez privolenia bývalého okresného národného výboru, objektívne nemohol byť v dobrej viere, že sporný
pozemok nadobúda do vlastníctva (príslušné ustanovenia právnych predpisov o písomnej forme zmluvy
a nevyhnutnosti privolenia k prevodu sporného pozemku boli formulované celkom jasne, zrozumiteľne,
nesporne a jednoznačne), a to ani v prípade, ak by bol subjektívne (vnútorne) presvedčený, že k
prevodu postačuje ústna darovacia zmluva a k prevodu nie je potrebný privolenie bývalého okresného
národného výboru. Preto so zreteľom na všetky okolnosti nemohol byť I. G.oprávneným držiteľom

sporného pozemku a to aj napriek jeho subjektívnemu presvedčeniu (aj subjektívnemu presvedčeniu
navrhovateľov ako jeho právnych nástupcov), že ním je; I. D. bol len detentorom sporného pozemku,
samotná detencia po akokoľvek dlhú dobu však nemôže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním. Podľa odvolacieho súdu podklad pre iný záver vo vykonanom dokazovaní zo strany
okresného súdu zatiaľ nie je; preto ak zo skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania
okresný súd dospel k opačnému záveru, vec nesprávne právne posúdil.

Napriek uvedenému záveru je však potrebné v ďalšom konaní ešte posúdiť, či sporný pozemok
nenadobudli vydržaním právni predchodcovia navrhovateľov a I. D., t.j. I. D. a T. D., rod. V.. V prípade,
že právny predchodca navrhovateľov, od ktorého odvodzujú svoj uplatnený nárok (resp. svoje právne
postavenie), podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornému pozemku nesplnil, je potrebné
zaoberať sa tým, či držba jeho právnych predchodcov bola dobromyseľná, prípadne či títo právni
predchodcovia vec alebo právo nevydržali (porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22Cdo/1843/2000 zo dňa 07.05.2000). Keďže vydržanie je osobitný originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege) po splnení zákonom požadovaných predpokladov,
je potrebné pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať obdobia platnosti a účinnosti jednotlivých
právnych úprav, ktoré sú rozhodujúce na posúdenie splnenia podmienok vydržania; v danom prípade
ide o obdobie platnosti uhorského obyčajového práva na Slovensku do 31.12.1950 a následne platnosti
zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „tzv. stredný Občiansky zákonník“) v období od
01.01.1951 do 31.03.1964.

Podľa § 562 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú,
pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 01. januárom 1951; do tohto dňa
sa tieto právne pomery spravujú skorším právom.

Podľa § 566 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, lehota, ktorá začala bežať
pred 01. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto
kratšej lehoty, počítanej odo dňa 01. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty,
počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

V prejednávanej veci vychádzal okresný súd zo zistenia, že I. D. a T. D., rod. V., ako právni predchodcovia
navrhovateľov užívali sporný pozemok (ešte v pozemnoknižnom stave pozemkov parc. č. XXX/XX,
č. XXX/XX a č. XXX/XX v k.ú. G.) od roku 1935 na základe dočasnej kúpnej zmluvy uzavretej s
veľkostatkárom E. XXXX; v roku 1942 mala byť po vyhotovení geometrického plánu ohľadne sporného
pozemku medzi rovnakými účastníkmi uzavretá aj riadna kúpna zmluva (nedochovala sa), ktorá bola v
roku 1944 predložená na zápis do pozemkovej knihy; z pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. XXXX pre
k.ú. G. vyplýva, že k vloženiu vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov navrhovateľov I. D.
a T. D., rod. V., nedošlo. Z uvedeného je zrejmé, že na posúdenie splnenia predpokladov nadobudnutia
vlastníckeho práva k spornému pozemku (vydržaním, resp. iným spôsobom) je potrebné aplikovať
uhorské obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, resp. stredný Občiansky zákonník účinný
od 01.01.1951.

Vydržanie za platnosti uhorského obyčajového práva platného na Slovensku umožňovalo nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mimo pozemkovej knihy, a to aj proti vlastníkovi, ktorý bol zapísaný
v pozemkovej knihe. Podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť
po dobu 32 rokov mal ako svoju pokojne v držbe. Musel ju teda užívať vo svojom mene a nie v mene
iného, ani nie ako nájomník (podľa vtedy platných predpisov), prípadne ako požívateľ alebo ako jej
užívateľ. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na
začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil
bez právneho dôvodu alebo vedel, že patrí inému no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa predpokladalo,
že je po práve a poctivá; opak sa musel dokázať. Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti určoval aj tzv. stredný Občiansky zákonník, podľa ktorého bolo možné vydržaním
nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec
po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené iba medzi manželmi a u nescudziteľných vecí, ktoré boli
v socialistickom vlastníctve; oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo že držba je
oprávnená. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel

v tom, že uhorské obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950 vyžadovalo dobromyseľnosť
pri nastúpení do držby, kým podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka bola potrebná počas celého
priebehu vydržacej doby. V čase platnosti uhorského obyčajového práva na Slovensku platila zásada, že
vlastníkom nehnuteľnosti bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako jej vlastník zapísaný v pozemkovej knihe;
zápis v pozemkovej knihy mal teda nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter; vlastnícke právo
k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom
prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (tzv. konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej
knihy); výnimku z tohto pravidla tvorilo iba na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti na základe
vydržania alebo dedenie. Účinnosťou tzv. stredného Občianskeho zákonníka zanikol tento význam
pozemkovej knihy na úseku prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože vlastníctvo k veciam
jednotlivo určeným (akými sú nepochybne aj nehnuteľnosti) sa prevádzalo už samotnou zmluvou; zápis
nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej knihe nebol teda už (až na výnimky) podmienkou prevodu
vlastníckeho práva a zostal mu iba význam deklaratórny. S prihliadnutím na zásadný rozdiel právneho
dosahu zápisu prevodu vlastníckeho práva na nadobúdateľa v pozemkovej knihe sa javí v prípadoch
uplatnenia nároku na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorý sa opiera o obsah písomne uzavretej
stratenej zmluvy nerealizovanej v pozemkovej knihe, skúmať, kedy bola takáto zmluva uzavretá a či
mimo písomnej formy, mala aj ostatné náležitosti, teda či sa účastníci dohodli o všetkých podstatných
okolnostiach; ak bola stratená zmluva uzavretá na Slovensku za platnosti uhorského obyčajového práva,
ale prevod vlastníctva podľa nej nebol zapísaný na nadobúdateľa v pozemkovej knihy, nemohlo len na
základe tejto zmluvy prejsť na nadobúdateľa vlastnícke právo k nehnuteľnosti; takto uzavretá zmluva
však mohla byť skutočnosťou, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal
vlastníkom nehnuteľností, a byť tak základom jeho dobromyseľnosti v držbe nehnuteľnosti ako jednej z
podmienok vydržania; ak však boli takto uzavreté zmluvy perfektné a chýbal iba zápis do pozemkovej
knihy, stali sa dňom 01.01.1951 účinnými (pozri Zo správy o rozhodovaní súdov vo veciach vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam prerokovanej a schválenej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR
pod zn. Cpj 69/1983 zo dňa 30.03.1982, In: Zborník IV, Ševt Praha 1986, str. 156-157, 158, 162-163
a 168). Z prechodného ustanovenia § 566 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vyplýva, že u
vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba
začala plynúť pred 01.01.1951 najneskôr 01.01.1961, t.j. najneskôr uplynutím kratšej vydržacej doby
stanovenej tzv. stredným Občianskym zákonníkom, počítanej od 01.01.1951; vydržacia doba mohla
však uplynúť aj skôr, t.j. pred 01.01.1961, ak by napr. predchádzajúca 32 ročná doba bola uplynula
pred uvedeným dátumom 01.01.1961; teda pre vydržanie vlastníctva k nehnuteľnosti platilo, že už
plynúca vydržacia doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej doby; ak by tá však do 01.01.1961
nestihla uplynúť, potom by uplynula najneskôr v 10 ročnej dobe počítanej od 01.01.1951 (R 65/1972,
str. 496; Zborník IV, str. 517); v prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred
01.01.1951, t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť už splnené
aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené tzv. stredným Občianskym zákonníkom (pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/8/2009 zo dňa 29.04.2010). Je potrebné
si aj uvedomiť, že pri posúdení splnenia podmienok vydržania podľa uhorského obyčajového práva
platného na Slovensku do 31.12.1950 je potrebné vychádzať aj z dobovej judikatúry, podľa ktorej „K
vydržaniu sa nežiada právny titul, len preukázaná mala fides prekáža vydržaniu“ (Kúria č. 1121/1889);
„K vydržaniu sa nevyžaduje iustus titulus“ (Kúria č. 11.365/1895); „Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva
vydržanie aj vtedy, jestli držba sa nezakladá na právnom titulu“ (Kúria č. 6352/1897); „Vydržiteľ nemusí
dokazovať iustum titulum; iniustus titulus mu musí byť dokázaný“ (Kúria č. 1122/1889); „Vydržaniu
nemusí prekážať okolnosť, že držiteľ sa veci zmocnil násilím“ (Kúria č. 2568/1902); „Nepoctivosť bráni
vydržaniu iba vtedy, jestli vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom“ (Kúria č. 3780/1889); „Pri
skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať“ (Kúria č. 2186/1903);
„Strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol držbu spôsobom, ktorý zákon
zakazuje, je povinný dokázať to, čo tvrdí“ (Kúria č. 5248/1897; pozri Dr. František Rouček a Dr. Jaromír
Sedláček: Komentář k československému obecnému zákoníku občanskému a občanské právo platné
na Slovensku a Podkarpatské Rusi, Praha: Linhart 1935, díl VI., str. 440-441).

Použitím uvedených záverov na skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaného
dokazovania možno uviesť, že právni predchodcovia navrhovateľov I. D. a T. D., rod. V., vstúpili do
držby a užívania sporného pozemku v roku 1935 na základe „dočasnej predajokúpnej smluvy“ zo dňa
07.07.1935, ktorá bola podľa obsahu zmluvou o budúcej zmluve (tento typ zmluvy poznalo aj uhorské
obyčajové právo - pozri Dr. František Rouček a Dr. Jaromír Sedláček: Komentář k československému
obecnému zákoníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a Podkarpatské Rusi, Praha:

Linhart 1935, díl IV., str. 402); zmluva presne stanovovala postup úkonov za účelom zamerania
prevádzaných pozemkov geometrickým plánom a dojednanie o kúpnej cene a jej splatnosti pred
uzavretím „konečnej kúpopredajnej zmluvy“; už pri uzavretí zmluvy budúci kupujúci v hotovosti uhradili
budúcemu predávajúcemu XXXX,-X. časť kúpnej ceny v sume 4000,- Kč; tento sa zaviazal do
07.07.1940 odstrániť ťarchy na prevádzaných pozemkoch; podľa dohody boli prevádzané pozemky
geometrickým plánom zamerané dňa 02.10.1942; následne vo februári 1942 bola podaná žiadosť
o vklad vlastníckeho práva titulom kúpy a skutočnej držby k pôvodným pozemkom parc. č. XXX/
XX, č. XXX/XX a č. XXX/XX v k.ú G. vytvoreným uvedeným geometrickým plánom z pozemku vo
vložke č. XXXX; prílohou žiadosti boli 4 kúpnopredajné zmluvy (2+2 odpisy), 1 obecné svedectvo a
2 geometrické plány; podľa podacej pečiatky bola žiadosť Okresnému súdu v Divíne doručená dňa
29.02.1944; svedkyňa S. D. vypovedala, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo na Vianoce roku, keď mala
12 rokov, t.j. v roku 1943, kedy zmluvu „videla a hovorilo sa v nej o týchto pozemkoch a že sa bude
posielať na Okresný súd do Divína“. Od decembra 1943 možno preto podľa odvolacieho súdu hovoriť
o dobromyseľnej a poctivej držbe sporného pozemku zo strany právnych predchodcov navrhovateľov
I. D. a T. D., rod. V., pretože v období uplatňovania tzv. intabulačného princípu podľa uhorského
obyčajového práva (konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy), i keď ich vlastnícke právo
nebolo vložené do pozemkovej knihy a teda ho podľa práva nenadobudli (táto skutočnosť vyplýva z
pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. XXXX pre k.ú. G.), táto skutočnosť ešte bez ďalšieho sama osebe
neznamená, že nemohli sporný pozemok držať dobromyseľne, t.j. sama vedomosť o tom, že držiteľ nie
je v evidencii nehnuteľností zapísaný ako vlastník ešte neznamená nedostatok jeho dobromyseľnosti
(porovnaj napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/4484/2007 zo dňa
01.07.2009) a nemožnosť vydržania vlastníctva k spornému pozemku mimo pozemkovej knihy; právni
predchodcovia navrhovateľov totiž urobili všetko preto, aby vklad vlastníckeho práva v ich prospech
do pozemkovej knihy bol vykonaný a spoliehali sa na riadny chod vtedy príslušných orgánov (navyše
nadobudnutím účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonníka dňa 01.01.1951 nevyhnutnosť
vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy na jeho nadobudnutie zrušil a vlastnícke právo
sa prevádzalo samotnou zmluvou). V tomto smere je potrebné prihliadnuť aj na citovanú dobovú
judikatúru, ktorá pri skutočnej držbe predpokladala dobromyseľnosť a vyžadovala konkrétny dôkaz
nedobromyseľnej držby zo strany odporcu vydržania. Aj keď predmetná kúpna zmluva sa stratila, jej
uzavretie možno dovodiť z poznámky k uvedenej žiadosti o vklad vlastníckeho práva do pozemkovej
knihy, výpovede svedkyne S. D. a v neposlednom rade zo správania sa účastníkov zmluvy po jej
uzavretí. Na preukázanie existencie zmluvy nie je nevyhnutné predloženie jej originálu alebo kópie,
ale je možné ju preukázať aj nepriamymi dôkazmi, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými je možné zistiť stav veci, napr. výsluch svedkov, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a
právnických osôb a listiny; je potrebné prihliadať predovšetkým na listiny, z ktorých sa existencia
stratenej zmluvy javí a tiež k správaniu účastníkov po uzavretí tvrdenej zmluvy (porovnaj napríklad
rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1176/2001 zo dňa 06.02.2003 a sp. zn.
26Cdo/578/2007 zo dňa 18.09.2008). Pravdepodobnosť záveru o strate uvedenej kúpnej zmluvy z
decembra 1943 vyplýva aj zo správy Štátneho archívu Banská Bystrica, pobočka Lučenec, ohľadne
strát spisového materiálu v dôsledku vojnových udalostí a prechodu frontu v decembri 1944 a januári
1945. Na druhej strane vôľa predávajúceho E. X. previesť vlastnícke právo k spornému pozemku vyplýva
okrem uzavretia dočasnej kúpnej zmluvy z roku 1935 aj zo skutočnosti, že už 25.04.1933 dal podnet na
odpísanie pôvodnej parcely č. XXX z vložky XX pre k.ú. G. do novej vložky č. XXXX pre k.ú. G. (pozri
aj Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký: Nástin súkromného práva platného na Slovensku
a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie pôvodného diela, Šamorín: Heuréka 1998, str. 123); vo vzťahu k
uvedenému uzavretiu kúpnej zmluvy z decembra 1943 nie je na okraj bez významu skutočnosť známa
odvolaciemu súdu, že predávajúci veľkostatkár E. VI. X. sa zdržiaval v Divíne až do vyhostenia dňa
01.08.1945 do Maďarska (pozri Sivok, Ján: Divín. Tajomstvá histórie; Zvolen: Arbora Publishers, 1999,
str. 50). Z vykonaného dokazovania zatiaľ vyplýva, že držba právnych predchodcov navrhovateľov bola
všeobecne rešpektovaná aj obyvateľstvom a inštitúciami, títo na spornom pozemku riadne hospodárili
(skutočnosť držby a užívania nie je konaní ani sporná). Podľa odvolacieho súdu bez významu nie je
ani skutočnosť, že pokiaľ v pôvodnej vložke č. XX pre k.ú. G. bolo v roku 1958 na podnet bývalého
Okresného národného výboru Lučenec v pozemkovej knihe vyznačené vlastnícke právo v prospech
bývalého Československého štátu, vo vložke č. XXXX pre k.ú. G., kde bol pôvodne vedený pozemok
parc. č. XXX, k takémuto zápisu nedošlo, z čoho možno nepriamo vyvodiť aj rešpektovanie skutočného
stavu zo strany orgánu miestnej štátnej správy; navyše sporný pozemok nebol nikdy ani v užívaní
Roľníckeho družstva, ktoré vzniklo v roku 1959. Nakoľko právni predchodcovia navrhovateľov I. D. a
T. D., rod. V., v decembri 1943 vstúpili do dobromyseľnej držby sporného pozemku, vydržacia doba

platná podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku v tom čase v trvaní 32 rokov by
uplynula v decembri 1975; v dôsledku ustanovenia § 566 ods. 1 a 2 v spojení s § 116 ods. 1 zákona
č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník však uplynula už dňa 01.01.1961, t.j. najneskôr uplynutím kratšej
vydržacej doby stanovenej tzv. stredným Občianskym zákonníkom počítanej od 01.01.1951; ku dňu
01.01.1961 teda došlo k vydržaniu vlastníckeho práva zo strany právneho predchodcu navrhovateľov I.
D., ktorý sa tohto dňa dožil (zomrel až dňa XX.XX.XXXX) a preto sporný pozemok patrí do dedičstva po
ňom (právna predchodkyňa navrhovateľov T. D., rod. V. sa uvedeného dňa nedožila, pretože zomrela
dňa XX.XX.XXXX; do dedičstva po nej pozemok nepatrí, pretože za jej života neboli splnené zákonné
podmienky vydržania nevyhnutné na jeho nadobudnutie; súčasne nemožno v tejto súvislosti uvažovať
ani o jej právnych nástupcoch, ktorí by si mohli v zmysle § 116 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky
zákonník započítať jej držbu, pretože podľa výsledkov dokazovania jej nástupcom v držbe mal byť
od roku 1956 I. D., ktorý však vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti prevodu držby na základe
ústnej zmluvy nemohol byť dobromyseľný, že sporný pozemok drží oprávnene; o vstupe iných osôb
do oprávnenej držby sporného pozemku po T. D., rod. V., skutkové zistenia zo spisu okresného súdu
nevyplývajú). Je potrebné zdôrazniť, že z nateraz zisteného skutkového stavu sa javí, že boli splnené
podmienky spôsobilého predmetu vydržania aj podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka (§ 115),
pretože sporný pozemok zrejme nepatril medzi tzv. nescudziteľné veci v socialistickom vlastníctve,
ktorými boli v zmysle § 148 a § 149 Ústavy ČSR (150/1948 Sb.) taxatívne vymenované veci, ktoré mohli
byť národným majetkom; v tomto zozname (nerastné bohatstvo, zdroje energie a energetické podniky,
bane, huty, prírodné liečivé zdroje, výroba predmetov slúžiacich zdraviu ľudu, podniky s počtom aspoň
50 zamestnancov, banky a poisťovne, verejná železničná doprava, pravidelná cestná a letecká doprava,
pošta, verejný telegraf a telefón, rozhlas a film) nie sú uvedené pozemky a preto nemožno dospieť k
záveru, že pozemky mali charakter nescudziteľných vecí; právna teória a prax súdov za nescudziteľné
veci považovali najmä základné prostriedky zverené socialistickým organizáciám do správy, ktoré boli
určené na to, aby ich tieto organizácie trvale užívali; zo spisu zatiaľ nevyplýva záver o tom, že sporný
pozemok bol zverený do správy niektorej zo socialistických organizácií (naopak bolo preukázané, že
nebol v družstevnom užívaní); sporný pozemok preto bol v zmysle aplikácie§ 115 zákona č. 141/1950
Zb. Občiansky zákonník scudziteľnou vecou (je potrebné poukázať aj na § 159 ods. 1 a 2 Ústavy ČSR,
v zmysle ktorých sa zaručovalo súkromné vlastníctvo jednotlivca alebo rodiny do výmery 50 ha, ktorú
výmeru sporný pozemok nepresahoval). Tvrdené vyvlastnenie aj pôvodného pozemku parc. č. XXX v
k.ú. G. v prospech štátu odporca zatiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal. Sporného pozemku sa nedotkli
ani ďalšie pozemkové reformy po roku 1945 (zákon č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy,
resp. zákon č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme, ktorá sa týkala len poľnohospodárskych a
lesných pozemkov nad 50 ha). Pokiaľ odporca v konaní poukazuje na skutočnosť, že veľkostatkár
E. X. nemohol so sporným pozemkom voľne nakladať, toto tvrdenie je síce pravdivé, pretože aj
na sporný pozemok bol v pozemnoknižnej vložke č. XXXX pre k.ú. G. v roku 1926 vyznačený
zábor zo strany štátu (zákon č. 215/1919 Sb. o zabrání velkého majetku pozemkového), v zmysle
ktorého scudzenie pozemku bolo možné len s úradným súhlasom (§ 7 citovaného zákona); uvedená
skutočnosť však sama osebe nespôsobuje nemožnosť dobromyseľnej (pravej a poctivej) držby právnych
predchodcov navrhovateľov I. D. a T. D., rod. V.. Vyznačením záboru zo strany štátu v pozemkovej knihe
neprestal byť E. X. vlastníkom sporného pozemku (pozri rozhodnutie bývalého Najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 3438/1935 zo dňa 15.11.1938) a mohol s ním nakladať po udelení súhlasu Štátneho
pozemkového úradu v Prahe (do 30.04.1935), resp. bývalého Ministerstva poľnohospodárstva v Prahe
(po 01.05.1935); bez udelenia úradného súhlasu by bola zmluva síce neplatná pre rozpor so zákonom aj
za platnosti obyčajového práva na Slovensku (pozri Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký: Nástin
súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie pôvodného diela, Šamorín:
Heuréka 1998, judikatúra citovaná na str. 110), ale neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva
nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/117/1994 zo dňa 28.02.1995); navyše zo spisu vyplýva, že právni
predchodcovia navrhovateľov mali vedomosť o potrebe získania úradného súhlasu na prevod sporného
pozemku, pretože s ním počítala aj dočasná predajokúpna smluva z roku 1935; je preto pravdepodobné
(aj keď zatiaľ s istotou nepreukázané), že takýto súhlas získali po uzavretí riadnej kúpnej zmluvy z
decembra 1943; zo spisu vyplýva, že E. X. aj po vyznačení záboru v pozemkovej knihe v roku 1926
scudzoval svoje pozemky (zápisy vo vložke č. XX pre k.ú. G. z rokov 1933 a 1934 pod B 34 a B 35),
v spise sa nachádza aj kúpna zmluva zo dňa 20.12.1929 (medzi inými účastníkmi a ohľadne iného
pozemku), na ktorej je vyznačený súhlas Štátneho pozemkového úradu zo dňa 05.08.1931 realizovaný
len jednoduchým odtlačkom pečiatky (č.l. 188 spisu). Samotné zápisy exekučných záložných práv v
pôvodnej vložke č. XXXX pre k.ú. G. nespôsobovali zákaz nakladať zo sporným pozemkom. Uvedená

skutočnosť preto sama osebe nepreukazuje nedobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateľov
I. D. a T. D., rod. V. v držbe sporného pozemku. Len na okraj v tomto smere odvolací súd uvádza, že
vzhľadom na nepreukázanie udelenia úradného súhlasu s prevodom sporného pozemku do vlastníctva
právnych predchodcov navrhovateľov I. D. a T. D., rod. V., bolo potrebné skúmať otázku možnosti
splnenia podmienok vydržania u každého z nich; ak by sa udelenie tohto úradného súhlasu v zmysle tzv.
záborového zákona (zákon č. 215/1919 Sb.) preukázalo, došlo by k nadobudnutiu vlastníckeho práva
do ich vlastníctva po 01.01.1951 už samotnou zmluvou (a sporný pozemok by patril do dedičstva po
nich); platí totiž, že pokiaľ nedošlo nadobudnutiu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy uzavretej
za účinnosti obyčajového práva platného na Slovensku a to pre nedostatok intabulácie tejto zmluvy do
pozemkovej knihy, potom ak bola zmluva platná a nedošlo k inému právnemu úkonu, ktorý by ju rušil
alebo menil, došlo podľa nej po účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník dňom 01.01.1951
k nadobudnutiu vlastníctva už bez zápisu do pozemkovej knihy (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/267/1998 zo dňa 26.04.2000, sp. zn. 22Cdo/122/2001 zo dňa
02.09.2002, sp. zn. 22Cdo/1405/2004 zo dňa 07.09.2004 a sp. zn. 22Cdo/2926/2010 zo dňa 27.03.2012;
rovnako tiež Zborník IV, str. 158).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.
a vec mu podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože okresný súd
vec nesprávne právne posúdil v otázke splnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva na strane
právneho predchodcu navrhovateľov I. D., v dôsledku čoho nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu (ustanovenia vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho práva platné v čase začatia plynutia vydržacej
doby podľa uhorského obyčajového práva, resp. tzv. stredného Občianskeho zákonníka) a nedostatočne
zistil skutkový stav (nakoľko návrh z tohto hľadiska neposudzoval). Okresný súd sa dopustil aj vady
konania, ktorá by mala (pri vecnej správnosti rozsudku) za následok nevykonateľnosť napadnutého
rozsudku a na túto vadu bol odvolací súd povinný prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

V ďalšom konaní okresný súd vzhľadom na závery rozhodnutia odvolacieho súdu opätovne posúdi
otázku možnosti vydržania vlastníckeho práva u I. D., I. D. a T. X, rod. V.; pripojí dedičský spis po I.
D. a zistí jeho právnych nástupcov (odvolací súd podotýka, že nie je správny postup, ak okresný súd
zisťuje právnych nástupcov len z listín predložených účastníkmi konania, pretože v rámci skúmania
vecnej legitimácie v konaniach s núteným okruhom účastníkov konania - ako je tomu aj v prejednávanej
veci - je potrebné, aby súd v zmysle § 120 ods. 1 tretia veta O.s.p. pri skúmaní vecnej legitimácie
účastníkov konania výnimočne vykonal aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci konania, pretože je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci); okresný súd, následne v rámci skúmania vecnej legitimácie ustáli,
či okruh účastníkov konania bol zo strany navrhovateľov stanovený správne (vzhľadom na podľa stavu
dokazovania vyslovený právny záver, že sporný pozemok patrí do dedičstva po XD., kedy účastníkmi
konania musia byť všetci jeho právni nástupcovia, resp. ak už bol sporný pozemok prejednaný v konaní
o dedičstve, ten z nich, ktorý ho ako dedič nadobudol aj podľa výsledku dedičského konania); následne
vyhodnotí predmet konania (či zistené závery zodpovedajú formulácii navrhovaného výroku rozhodnutia
vo veci samej); prihliadne aj na všetko, čo v ďalšom konaní vyjde najavo (výsledky dokazovania) a vo
veci opätovne rozhodne. V prípade kladného rozhodnutia neopomenie, že geometrický plán musí byť
obsahovou aj fyzickou súčasťou rozsudku.

V dôsledku zrušenia rozsudku okresného súdu zrušil odvolací súd aj závislý výrok o trovách konania (§
212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd aj o trovách odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.