Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. júl 2011

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/142/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109214189
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2011:8109214189.13

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou, v právnej veci žalobcu: J. R., nar. X.XX.XXXX,
bytom Y. XX, Ľ., zastúpený advokátom JUDr. Milošom Hnátom, advokátom o sídlom v Prešove, Tkáčska
č. 2, proti žalovaným: 1/ R. Q. r. B. nar. XX.X.XXXX, bytom Š. Č.. X, Ľ., t.č. I. Č.. X, I., 2/ Slovenská
republika, správca Slovenský pozemkový fond, Búdkova cesta č. 36, 017 15 Bratislava, č. 12, Bratislava,
zast. JUDr. Renátou Bačárovou Miščíkovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Jarková č. 2, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a,

o trovách konaniach r o z h o d n e súd samostatným uznesením po právoplatnosti konania vo veci
samej,

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.6.2009 sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. území Ľ., vedenej na LV č. XXXX, parcela E KN XXXX/X-orná
pôda o výmere 570 m2, parcela vytvorená GP č. XX/XXXX, vyhotoveného S.. Z. X., Geokart Prešov,
úradne overeného Správou katastra Prešov pod č. XXXX/XX zo dňa 11.6.2008 z parcely č. XXX,
pôvodne zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. XX pre kat. územie Ľ..

Svoju žalobu odôvodnil tým, že na LV č. XXXX pre kat. územie Ľ. sú žalovaní uvedení ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľnosti vedenej ako parcela E KN č. XXX - orná pôda o výmere 570 m2, každý
v podiele 1/3 (pôvodne boli žalovaní R. Q., B. B., R. B.). V roku 1949 došlo medzi pôvodnými
predchodcami - zapísanými pozemkovoknižnými spoluvlastníkmi J. B. a právnym predchodcom R. Q.
r. B., B. B., R. B. a nadobúdateľom J. R. - žalobcom. K uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva k
nehnuteľnosti - časti pozemku nachádzajúceho sa v kat. území Ľ., pozemok pod poradovým číslom XX,

MPČ XXX - roľa I., pôvodne vedená v pozemkovoknižnej zápisnici č. XX, ktorej zodpovedá parcela EKN
č. XXX, vedenej na LV č. XXXX pre kat. územie Ľ., za dohodnutú kúpnu cenu 3.000,- Kčš. Predmetná
zmluva o prevode nehnuteľnosti sa nezachovala, uvedenú skutočnosť potvrdila v čestnom vyhlásení
zo dňa 23.1.2009 aj žalovaná v 1. rade - dotknutá vlastníčka R. Q. r. B., ako aj osoby znalé miestnych
pomerov. Žalobca súčasne uviedol, že nerušene drží a užíva predmetnú nehnuteľnosť ako vlastnú,
pričom výkon jeho vlastníckeho práva bol nerušený a predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom

žiadnych sporov ani iných právnych nárokov. V čase prevodu nehnuteľnosti nebol urobený geometrický
plán a z toho dôvodu je na LV vyznačené vlastnícke právo žalovaných, avšak žalobca vydržal predmetnú
nehnuteľnosť tak, ako je priložená v predmetnom geometrickom pláne. Je všeobecne považovaný
za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti v celosti, pričom na základe vyjadrenia žijúcej vlastníčky táto
nenamieta vznik vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti vydržaním. Žalovaná v 1. rade sa v žalobe
vyjadrila a uviedla, že predmetná parcela MPČ XXX, kat. územie Ľ.C. bola odpredaná niekedy v roku

1949 žalobcovi, ktorú mal susediacu parcelu za sumu 3.000 Kčs, pričom v tom čase bola odpredaná jejotcom J. B., ako aj inými spoluvlastníkmi, R.I. D. B. B.. Parcelu užíval jej otec do doby predaja, následne
počnúc rokom 1949 ju užíval žalobca.

Za pôvodne žalovaných v 2. a v 3. rade vystupoval v konaní, nakoľko v tom čase išlo o neznámych
vlastníkov Slovenský pozemkový fond, ktorý prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že na
žalobcovi leží dôkazné bremeno preukázať, že skutočne predmetnú parcelu vlastnil a užíval, pričom
nadobudol dobromyseľne.

V priebehu konania žalobca podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.9.2010 navrhol zámenu
účastníkov konania a to z toho dôvodu, že z pripojených súdnych dedičských spisov zistil, že po
žalovanom v 2. rade a po žalovanej v 3. rade boli vedené dedičské konania, pričom je predpoklad, že
tento majetok a tieto spoluvlastnícke podiely žalovaných pripadli štátu Slovenskej republiky a odumrť,
nakoľko po žalovanej v 3. rade R. B. bolo vedené dedičské konanie pod sp. zn. E. XXX/XX, ktoré sa
stalo právoplatným dňa 29.9.1964, ktorého výsledkom bolo, že jej dedičom sa stal žalovaný v 2. rade.

Tieto zmeny však neboli následne zaznamenané v pozemkovej knihe. Ďalej bolo zistené, že žalovaný
v 2. rade zomrel, pričom dedičské konanie vedené štátnym notárstvom v Trnave pod sp. zn. E. XXXX/
XX neboli spoluvlastnícke podiely k tomuto prejednané. Univerzálnym dedičom však po žalovanom v 2.
rade sa stal R. T., bytom R. Č.. XX, B., zomrelý dňa 20.5.1982 v Y., ktorý následne dedičov nemal. Súd
pripustil túto zámenu uznesením č.k. 12C 142/09 - 70 zo dňa 7.2.2011.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, výkazom z LV č. XXXX, kat. územie
Ľ., pozemkovoknižnou vložkou č. XX, geometrickým plánom zhotovených dňa 10.6.2008, vyjadrením
obce Ľ., čestným vyhlásením zo dňa 23.1.2009 R. Q., S.. R. R. D. L. Q., R. V., D. Y., vyjadrením
slovenského pozemkového fondu zo dňa 22.5.2009, vyjadrením R. Q. zo dňa 9.12.2009, úmrtným listom

J. B., uznesením Okresného súdu v Trnave v dedičskom konaní po J. B., nar. XX.X.XXXX, vyjadrením
Okresného súdu Piešťany zo dňa 9.11.2010, zápisnicou o prejednaní pozostalosti po J. B., zomrelom
dňa5.5.1950,výpisomLVXXXX,výpisompozemkovoknižnejvložkyč.XXX,včastiBaA,kat.územieĽ.,
kópiouvýsekukatastrálnejmapy,rozhodnutímOkresnéhonárodnéhovýboruvPrešovezodňa6.7.1970,
rozhodnutím Ministerstva výstavby a techniky SR zo dňa 31.12.1970, ďalej súd oboznámil obsahom

spisu Okresného súdu Trnava 20 D 91/2007 po neb. J. B. B., ďalej súd oboznámil s dedičským spisom
tunajšieho súdu E. XXX/XX po neb. R. B., zomrelej dňa 12.7.1964 a ostatným obsahom spisu a zistil
tento skutkový stav:

Na nariadených pojednávaniach žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na podanej

žalobe. Uviedol, že parcelu vo vzťahu, ku ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva, užíval žalobca
od jej kúpy v roku 1949. Žalobca vypočutý ako účastník konania uviedol, že parcelu nadobudol pred
založením družstva, ktorú kúpil od pána B.. Parcelu potom obhospodaroval až po súčasnosť. Parcela
sa nachádzala v susedstve parcely, ktorú už predtým vlastnil. Išlo o pozemok v šírke 3 metrov až 3,20
a v dĺžke približne 150 metrov. Na parcele sadil pšenicu, išlo o úrodnú pôdu. Nasledujúce roky proti

tomu nik nič nenamietal a aj keď parcela bola oficiálne vnesená do družstva, družstvom nikdy nebola
užívaná. Naopak, hospodárila na tejto parcele jeho rodina. Žalovaná v 1. rade bola jeho spolužiačkou,
pričom pôvodne žalovaný v 2. rade B. B. bol jej strýkom. O žalovanej v 3. rade sa vyjadriť nevedel
uviedol, že táto žila v Ľ..

Vo veci boli vysluchnuté svedkyňa F. K. D. R. Q., ktoré zhodne uviedli, že v blízkosti parciel, ktoré
obhospodarovali ich rodiny, mali ich susedov a to rodinu R.S.. Bližšie skutočnosti však uviesť nevedeli.
Z vyjadrenia obce Ľ. mal súd zistené, že na základe prílohy čestným vyhlásením právnej nástupkyne
vlastníka pôvodných pozemkovoknižných spoluvlastníckych podielov R. Q. r. B., ďalších 4 osôb, obecný
úrad nemá žiadne informácie svedčiace o opaku a nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva v prospech

žalobcu.

Žalobca súdu predložil čestné vyhlásenie R. Q. r. B., nar. XX.X.XXXX, Ing. R. R., nar. XX.X.XXXX, L. Q.,
nar. X.X.XXXX, R. V., nar. XX.X.XXXX, D. Y., nar. X.X.XXXX, ktorí zhodne vyhlásili, že majú vedomosť
o tom, že v roku 1949 došlo k zmluve o prevode nehnuteľnosti medzi pôvodným pozemkovoknižným

vlastníkom J. B., ktorý bol právnym predchodcom R. Q.Í. r. B., TeoE. B. D. R. B. D. J. R. ako
nadobúdateľom, ktorý túto parcelu nadobudol na základe kúpnej zmluvy. Zhodne rovnako uviedli, že je
im známe, že R. B. zomrela v roku 1964 ako slobodná, bezdetná, B. B. zomrel v roku 1975, taktiež ako
slobodný a bezdetný a z toho dôvodu ako právna zástupkyňa na ich spoluvlastnícke podiely je R. Q.r. B. až po súčasnosť, že žalobca nerušene drží a užíva predmetnú parcelu ako vlastnú, pričom nikto
nerušil jeho výkon vlastníckeho práva.

Za žalovaného 2. rade zástupkyňa vo veci poukázala na to, že po nebohom J. B., zomrelom dňa
5.5.1950, ktorý v roku 1949 mal podľa tvrdenia žalobcu odkúpiť, bolo v roku 1950 vedené dedičské
konanie, kde bola predmetná nehnuteľnosť prejednaná, nik z dedičov nenamietal, že predmetná
nehnuteľnosť bola predaná žalobcovi, prejedanie dedičstva bolo za prítomnosti vdovy po zomrelom J.
B. D. B., R. Q., ktorá je žalovanou v 1. rade, J. B. D. B. B.. Vlastníčkou po J. B. sa stala R. Q. v podiele

1/3 podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. XX k.ú. Ľ. dňa 17. októbra 1950.

Zo zápisnice štátneho notárstva v Prešove dňa 31.8.1964 E. XXX/XX vyplýva, touto bolo prejednané
dedičstvo po R. B. zomrelej dňa 12.7.1964. Okrem iných bola prejednaná, parcela zapísaná na
pozemnoknižnej vložke č. XX č. XXX, v ktorej podiel 1/3 nadobudol brat poručiteľky R.Á. B., B. B..

Zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 20D 21/2007 mal súd zistené, že v tomto konaní bolo
prejednané dedičstvo k novoobjavenému majetku (dedenie autorských práv k dielam J. B. B.) po
poručiteľovi J. B. B., nar. XX.X.XXXX. Dedičským rozhodnutím vo veci poručiteľa B. B. D 1426/75,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 13.10.1975, poručiteľ zákonných dedičov nezanechal, zomrel však so
zanechaním závetu, pričom ako univerzálneho dediča ustanovil R. T., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa

20.5.1982, po ktorom bolo dedičské konanie bez zistenia okruhu dedičov pre nemajetnosť zastavené.

Podľa rozhodnutia Okresného stavebného národného výboru v Prešove, Výst. XXX/XXXX (čl. 90) zo
dňa 6.7.1970, došlo na základe žiadosti Pozemných stavieb n.p. Prešov k vyvlastneniu parciel okrem
iných i parcely zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. XX mpč. XXX a parcely č. XXX zapísané pod B

2,3 na B. B. v podiele 1/3, R. B. 1/3 a R. Q. v podiele 1/3. Proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie
o ktorom rozhodovalo Ministerstvo výstavby a techniky SSR dňa 31.12.1970, kde podávala odvolanie
i právna predchodkyňa žalobcu (čo znamená, že i žalobca mohol mať vedomosť o prebiehajúcom
vyvlastňovaní) predmetom ktorého bolo aj vyvlastnenie časti parcely mpč. ktorú mal v r. 1949 kúpnou
zmluvou nadobudnúť aj žalobca a podľa zástupkyne žalovaného v 2. rade ani v tomto čase žalobca

nenamietal, že reálne je vlastníkom predmetnej parcely.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára :
Žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva, pretože
nehnuteľnosť v skutočnosti je užívaná žalobcom, čo spôsobuje nesúlad so stavom skutočným a stavom

právnym,ktorýbolomožnéodstrániťlennazákladeurčeniavlastníctvaknehnuteľnostivzáujme právnej
istoty žalobcu.

Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem.

Okrem vyššie uvedeného v občianskom súdnom konaní môžu súdy riešiť prejudiciálne otázky (§ 135
O.s.p.). Posúdenie otázky vlastníckeho práva v nehnuteľnej veci nie je otázkou uvedenou v § 135 ods.1
O.s.p., preto je súd oprávnený riešiť túto otázku prejudiciálne, za splnenia podmienok § 135 ods.2 O.s.p.,

t.j. za predpokladu, že o tejto otázke nebolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie. Vzhľadom k tomu,
že zástupca žalovaného v 2. rade spochybnil vlastnícke právo žalovaného k predmetu vydržania, súd
ako predbežnú otázku riešil aj otázku vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnej veci, ktorej vyriešenie bolo
podstatné aj pre posúdenie samotnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného v 2. rade v spore, či
teda je žalovaný v 2. rade nositeľom hmotno-právneho vzťahu tvrdeného v žalobe.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že právnym nástupcom pôvodne žalovanej v 3. rade R. B. sa stal
žalovaný v 2. rade B. B. a následne závetným dedičom po B. B.N. R. T., kde pôvodné dedičské konanie
po R. T. bolo pre nemajetnosť zastavené, a bez okruhu dedičov, nakoľko poručiteľ zomrel ako slobodný
a bez potomkov. Prejednané bolo dedičstvo k novoobjavenému majetku avšak len v rozsahu o dedení

autorských práv, súd teda mal zato že žalovanému v 2. rade nechýba pasívna vecná legitimácia v
zmysle nižšie citovaných ustanovení.
Podľa § 460 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov, (ďalej
len OZ) dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.Podľa § 461 ods. 1, 2 OZ dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov. Ak nenadobudne
dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona. Ak sa nadobudne zo závetu len

časť dedičstva, nadobúdajú zvyšujúcu časť dedičia zo zákona.
Podľa § 462 OZ dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu.

Podľa § 134 ods.1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 134 ods. 2 OZ takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125).

Podľa § 134 ods. 3 OZ do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej

držbe právny predchodca.

Podľa § 134 ods. 4 OZ pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby.

Podľa § 129 ods.1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo
pre seba.

Podľa § 129 ods.2 OZ držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa § 130 ods.1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege) pri splnení
požadovaných predpokladov:
a/ musí ísť o spôsobilý predmet vydržania,
b/ držba musí byť oprávnená,
c/ držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby.

U hnuteľných vecí je vydržacia doba trojročná, u nehnuteľnosti desaťročná. Do plynutia tejto doby sa
započítava aj doba oprávnenej držby právneho predchodcu vydržiteľa. Subjektom vydržania môže byť
tak fyzická, ako aj právnická osoba, prípadne štát, pokiaľ je účastníkom občiansko-právnych vzťahov.

Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex lege),
treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania (aktuálne je to pri nehnuteľnostiach) rozlišovať jednotlivé
obdobia platnosti právnej úpravy, a to obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do
31.12.1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. od 1. januára 1951 do 31.
marca 1964 a napokon obdobie platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. od 1. apríla 1964 so

zreteľom na jeho nové novely, najmä na zákon č.131/1982 účinný od 1.4.1983 a zákon č.509/1991 Zb.
účinný od 1. januára 1992.

Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnosti
nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe (proti štátu a cirkvi sa

vyžadovala ešte dlhšia vydržacia doba, a to 100 a 40 rokov)

PodľaobyčajovéhoprávaplatnéhonaSlovenskudo31.12.1950bolomožnénadobúdaťvlastníckeprávo
k nehnuteľnosti len vpisom do pozemkovej knihy.

Podľa ust. § 115 zákona č. 141/1950 Sb. vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo ak nejde o
nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.Podľa ust. § 116 ods. 1, 2 uvedeného zákona, vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne kto ju drží
oprávnene § 145 a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba 10-ročná. Kto
nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu.

Podľa ust. § 145 ods. 1, 2 uvedeného zákona, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.
Podľa Občianskeho zákonníka č.141/1950 (§ 115-116 ods.1, v spojení s § 145) vlastnícke právo k
hnuteľnej a nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu

zákonom stanovenú, t.j. tri roky hnuteľnú a desať rokov nehnuteľnú vec. Vydržanie bolo vylúčené
u nescudziteľných vecí nachádzajúcich sa v socialistickom vlastníctve. Za oprávneného držiteľa sa
považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to
po celú vydržaciu dobu, ak sa teda pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol
vec vydržať. V pochybnostiach sa aj tu predpokladalo, že držba je oprávnená. Podľa obyčajového
práva, i podľa ustanovenia § 116 ods.2 Občianskeho zákonníka č.141/1950 Zb., platila zásada, že kto

nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu.
Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 Občianskeho zákonníka č.141/1950 Zb. sa od 1.1.1951
ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva.
Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1.1.1951, sa v zmysle § 566 Občianskeho zákonníka
č.141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutím desaťročnej lehoty počítanej od 1.1.1951, ak pravda

neuplynula skôr.

Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa
tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie
dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny

predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

V zmysle vyššie uvedených ustanovení a vyjadrení žalobcu lehota na vydržanie začala plynúť zrejme
už pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Sb. ( Stredného občianskeho zákonníka ), t.z. pred 1. 1. 1951.
Podľa prechodného ustanovenia § 566 Stredného občianskeho zákonníka, lehota, ktorá začala bežať

pred 1. 1. 1951 sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej
lehoty počítanej odo dňa 1. 1. 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítaním odo
dňa, keď lehota začala bežať. Z toho vyplýva, že pokiaľ začala vydržacia doba plynúť pred 1. 1. 1951,
za použitia prechodného ustanovenia § 566, uplynula vydržacia 10-ročná lehota najneskôr 1. 1. 1961.
Pri počítaní vstupu do držby najneskôr v roku 1949 mohla uplynúť vydržacia lehota do roku 1959.

Inštitút vydržania bol spolu s inštitútmi o ochrane držby zavedený znova do nášho právneho poriadku po
roku 1964, až od 1.4.1983 a to na základe novely Občianskeho zákonníka Zák. č. 40/1964 Zb. vykonanej
Zák. č. 131/1982 Zb.

Oprávnenosť držby je daná, ak oprávnený držiteľ je vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu

vec, alebo právo ktoré vykonáva patrí.

Pokiaľ ide o nakladanie s vecou, jedná sa o prejav moc nad vecou, kto nakladá s vecou ako so svojou
je držiteľom, avšak nemusí byť držiteľom chráneným. Chránená držba totiž vyžaduje, aby bol splnený
druhý zákonný pojmový znak a to je dobrá viera /bona fides/. Obsahom dobrej viery je totiž dôvodné

presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí. U dobrej viery ide o pojem v psychickej oblasti držiteľa. Z toho
dôvodu pre stav dobrej viery nestačí len púhe tvrdenie držiteľa, že je presvedčený o tom, že mu vec
patrí, ale jeho tvrdenie musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto
presvedčenie tu je a že je dôvodné. Len dobromyseľný držiteľ, ktorý s vecou nakladá ako so svojou
vlastnou, je chráneným držiteľom a len takáto držba by bola predpokladom vydržania.

Vo veci žalobca svoju dobromyseľnosť odvádzal od kúpnej zmluvy, ktorú mal uzatvoriť s J. B., B. B.
D. R. B..

V rámci tohto konania súd zistil, že J. B., (právny predchodca žalovanej v prvom rade) a pôvodne

žalovaní B. B. D. R. B. boli súrodenci, ktorí boli v čase kedy podľa žalobcu malo dôjsť k prevodu
predmetnej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou podieloví spoluvlastníci predmetnej parcela mpč. XXX
zapísanej na pozemnoknižnej vložke č. 76, v podiele každý v 1/3 k celku. Ku kúpnej zmluve teda ako
bolo tvrdené žalobcom malo dôjsť so všetkými podielovými spoluvlastníkmi. Následne však predmetnáparcelavroku1950poumrtíJ.B.bolapredmetomvyporiadaniavdedičskomkonaní,taktiežvroku1970,
keď došlo k vyvlastneniu časti parcely vyvlastňovacie konanie taktiež prebiehalo s vyššie uvedenými
spoluvlastníkmi.

Žalovaná v prvom rade ako dedička dcéra J. B. v priebehu dedičského konania nenamietala,
nesprávnosť zápisu vo vzťahu k predmetnej parcela, keď táto mala byť už rok pred týmto dedičským
konaním scudzená žalobcovi. Zásadný rozpor nastal v jej písomnom vyjadrení kde uvádzala, že parcela
bola odpredaná jej otcom ako aj ostatnými spoluvlastníkmi R. D. B. B. žalobcovi, ktorý ju počnúc rokom

1949 užíval. Na pojednávaní konanom dňa 25.5.2010 (čl.54) uviedla, že si nepamätá, či predmetná
parcela bola predávaná.

Vo veci žalobca uviedol, že predmetnú parcelu kupoval od Jána Tekeľa (pritom spoluvlastníkmi boli
aj Margita Tekeľová a Teodor Tekeľ), ďalšie dôkazy vo veci vykonané, samotný titul nadobudnutia
nepreukázali. Naviac podľa dedičského spisu Štátneho notárstva v prešove D 772/64, Mária Tekeľová

mala ustanovenú opatrovníčku.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré bolo na ňom a nepreukázal, že nadobudol vlastnícke
právo hoci k časti vyššie uvedenej parcely. Ako nadobudol právo užívania predmetnej parcely uviesť
presne nevedel z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dobromyseľnosť, ako jeden z predpokladov
nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania tu chýbala.

Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal, ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné. Vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej - normálnej opatrnosti, ktorú možno
vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po
celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v

okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne
v dobrej viere.
Oprávnená držba sa nemôže zakladať na omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti
vyhnúť. Keďže mieru opatrnosti nemožno posudzovať zo subjektívneho hľadiska, teda podľa

individuálnych pomerov držiteľa pri posudzovaní dobrej viery je treba klásť na každého držiteľa rovnaké
nároky bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, vzdelanie, skúsenosti a podobne.

Súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázaním jednak titulu, od ktorého odvodzuje
svoju oprávnenú a dobromyseľnú držbu, ale ani dobromyseľnosť Svedkovia, ktorých navrhol vypočuť,

svojimi výpoveďami nepreukázali skutočnosti tvrdené žalobcom a ani sa nevedeli vyjadriť so znalosťou
k veci k skutočnému stavu užívania nehnuteľnosti, čím nemohli preukázať tvrdenia žalobcu. Taktiež sa
nevedeli vyjadriť ani k samotnému nadobúdaciemu titulu, od ktorého žalobca odvíjal oprávnenosť držby.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav vo veci súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol.

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku s tým že súd vyhlásil rozhodnutie
pri ktorom bolo doručované písomná vyhotovenie rozhodnutia, pričom je potrebné poskytnúť časovú
lehotu na vyčíslenia trov konania v zmysle ust. § 151 ods.1 O.s.p. aj z pohľadu hospodárnosti (§ 151
ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Prešov, dňa 6.7.2011

Mgr. Alena Paveleková
sudkyňa