Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. júl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15S/66/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200970
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4013200970.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu JUDr.

Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: COSART SK s.r.o., Čechy 135, IČO: 44
990 618, zastúpeného Mgr. Ing. Evou Solčanovou, advokátkou, Sládkovičova 1, Nitra, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. júna 2013 č. 1100304/1/286236/2013, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.
Súd žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu zo dňa 19.08.2013 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie
žalovaného zo dňa 13.06.2013 č. 1100304/1/286236/2013 ako i dodatočný platobný výmer zo

dňa 28.02.2013 č. 9412401/5/797121/2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010 ako rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
161.982,92 eura. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe protokolu zo dňa 21.01.2013 č.
9412401/5/260672/2013. Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom
uviedol, že bol vydaný v rozpore s právnymi predpismi a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu. Jedná sa teda o nezákonné rozhodnutie. Žalobca taktiež namietal nedodržanie lehoty na
ukončenie daňovej kontroly podľa ust. § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a tvrdil, že tento
vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, v dôsledku čoho nadobudol
povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno ho použiť v daňovom konaní.

Daňová kontrola sa u žalobcu začala dňa 15.02.2011 a lehota na jej vykonanie bola Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky predĺžená do 15.02.2012, to znamená, že do pevne stanoveného
termínu. V tejto lehote mala byť daňová kontrola ukončená. Prerokovanie protokolu sa však uskutočnilo

až 21.02.2013, teda po uplynutí viacej ako dvoch rokov od jej začatia a po uplynutí viacej ako jedného
roka odo dňa, ktorý bol určený ako termín na ukončenie daňovej kontroly, v dôsledku čoho protokol z
takto vykonanej daňovej kontroly má povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno
ho použiť. Správca dane vydal dňa 25.10.2011 rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly, a to z dôvodu,
že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Toto rozhodnutie je však
z pohľadu žalobcu nezákonné, nakoľko daňová kontrola nekončí vydaním rozhodnutia, a preto ani
nemohlo začať konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Žalobca v podanom

odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru vzniesol námietku porušenia zásady primeranosti a
zásady zákonnosti v daňovom konaní.Žalobca poukázal aj na nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru, ak pri nadobudnutí
motorového vozidla predávajúcim v členskom štáte Európskej únie nebola možnosť odpočítania dane,
potom je daňový subjekt povinný používať osobitný režim zdanenia podľa ust. § 66 ods. 2 písm. b) zák.

č. 222/2004 Z. z. o DPH.

V súvislosti s dĺžkou daňovej kontroly žalobca v žalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf107/2009 a na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
29.06.2010 v konaní pod sp. zn. III. ÚS 24/2010. Vyslovil názor, že ak bola daňová kontrola prerušená

z dôvodu, že sa začalo konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, takéto rozhodnutie
nebolovydanévsúladesozákonom,pretožedaňovoukontrolousanevydávarozhodnutie,apretosaani
nemohlo začať konanie o skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia. Žalobca má za to, že ust. §
15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov je špeciálnym ustanovením sledujúcim účel, aby sa daňové
kontroly neadekvátne nepredlžovali, pretože daňová kontrola predstavuje zásah do súkromnoprávnej

sféry daňového subjektu.

Žalobca zdôraznil, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a to i pokiaľ ide o otázku použitia režimu zdanenia. Pri posudzovaní otázky,
aký režim platenia dane je povinný používať daňový subjekt, ktorý nadobúda a ďalej predáva ojazdené

motorové vozidlá nadobudnuté z iného členského štátu je rozhodujúce skúmanie, aké bolo daňové
zaobchádzanie pred predajom motorového vozidla na Slovensko. Ak totiž pri nadobudnutí motorového
vozidla predávajúcim v členskom štáte Európskej únie nebola možnosť odpočítania dane, potom je
daňový subjekt povinný používať osobitný režim zdanenia. Daňové orgány nezisťovali, či dodávatelia v
iných členských štátoch Európskej únie mali alebo nemali právo na odpočítanie dane v iných členských

štátoch Európskej únie pri nadobudnutí motorových vozidiel následne dodávaných žalobcovi.

Podľa žalobcu, v záujme naplnenia zákonnosti a zásady materiálnej pravdy je nevyhnutné skúmať, či
dodanie tovaru v inom členskom štáte Európskej únie bolo oslobodené od dane podľa ustanovenia
zodpovedajúceho ust. § 42 zákona č. 222/2004 Z. z. platného v inom členskom štáte, pretože tak

to ustanovuje priamo zákon o dani z pridanej hodnoty. Rozhodnutia daňových orgánov vychádzajú z
nepresne zistených skutočností pre splnenie účelu daňovej kontroly, keď niektoré odpovede na žiadosti
o medzinárodnú výmenu informácií sú zmätočné, pretože na jednej strane potvrdzujú, že sa jedná
o použitý tovar a že transakcia podlieha osobitnej úprave dane, no v ďalšom texte uvádzajú, že išlo
o normálny režim dane z pridanej hodnoty, čo vyplýva, napríklad z formuláru „SCAC 2004“, ktorý

sa týka dodávateľa BVBA LEFEVRE GEBROEDERS. Rovnako tak viaceré odpovede na žiadosti o
medzinárodnú výmenu informácií neobsahujú odpovede na otázku uvedenú v bode (B1-12), prípadne
odpoveď na otázku ani správcom dane žiadaná nebola. Pre účely posúdenia možnosti použitia osobitnej
úpravy uplatňovania dane pri použitom tovare je pritom táto otázka podstatou v zmysle ust. § 66 ods.
2 písm. c) zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca pri zisťovaní režimu zdanenia,

ktorý má používať, vyčerpal všetky jemu dostupné možnosti a zo strany dodávateľov bol opakovane
uisťovaný, že má používať osobitný režim zdanenia pri použitom tovare. Pokiaľ by žalobca vedel, že
v daných prípadoch ide o intrakomunitárne dodávky, ojazdené motorové vozidlá by od dodávateľov z
iných členských štátov Európskej únie nekupoval.

Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 28.11.2013 žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že
žalobca v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2010 nadobúdal od osôb identifikovaných pre daň z pridanej
hodnoty v iných členských štátoch ojazdené automobily za účelom ich ďalšieho predaja. Predávajúci v
iných členských štátoch oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného ustanovenia, akým
je v Slovenskej republike ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov a toto dodanie uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobca predmetné intrakomunitárne
nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Zo systému VIES správca dane zistil, že žalobca nadobudol od dodávateľa z Belgicka SA AXUS, BE
0403429730 tovar v sume 17.900,00 eur uvedený na dvoch faktúrach. Žalobca pri výkone daňovej

kontroly správcovi dane predložil predmetné dve faktúry, na ktorých bol tovar uvedený, ale žalobca
nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie tovaru.Zo systému VIES správca dane ďalej zistil, že žalobca nadobudol od dodávateľa zo Spolkovej republiky
Nemecko W. Potthoff GmbH + Co, Hüserstr 1/A 59075 Hamm, DE125232569 tovar v sume 29.243,70
eura uvedený na faktúre zo dňa 26.11.2010. Žalobca ako daňový subjekt pri výkone daňovej kontroly

nepredložil faktúru a ani nepriznal intrakomuniátrne nadobudnutie tohto tovaru.

Správca dane zo systému VIES zistil, že žalobca nadobudol z Belgického kráľovstva v zdaňovacom
období 4. štvrťroku 2010 tovar - ojazdené motorové vozidlá od dodávateľa BVBA LEFEVERE
GEBROEDERS, MEENSESTEENWEG 468A, 8800 ROESELARE, BE0442008610 tovar v sume

29.750,00 eur uvedený na 4 faktúrach. Žalobca pri realizovaní daňovej kontroly faktúry predložil, ale
nepriznal intrakomunitárne nadobudnutia tovaru v nich uvedeného.

Zo systému VIES správca dane zistil aj to, že žalobca nadobudol od dodávateľa z Maďarska -
OSZKÁR TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁLTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁD,
1171 BUDAPEST BERKY LILI UTCA 39, tovar v sume 14.350,00 eur uvedený na 3 faktúrach. Žalobca

pri výkone daňovej kontroly predmetné faktúry predložil, nepriznal však intrakomunitárne nadobudnutia
tovaru.

Zo systému VIES správca dane zistil, že žalobca v 4. štvrťroku 2010 nadobudol tovar aj od
ďalšieho dodávateľa z Maďarska - PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATO KORLÁTOLT

FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG, 1171 BUDAPEST OSZKÁR U. 39, tovar v sume 94.900,00 eur uvedený
na 12 faktúrach. Žalobca pri výkone daňovej kontroly predmetné faktúry predložil, ale nepriznal
intrakomunitárne nadobudnutia tovaru v nich uvedeného.

Zo systému VIES správca dane zistil aj to, že žalobca v rozhodnom období nadobudol od dodávateľa

z Belgicka - BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, LEUVENSESTEENWEG 225, tovar v sume 32.150,00
eur uvedený na 3 faktúrach, z ktorých pri výkone daňovej kontroly žalobca predložil dve, jednu faktúru
nepredložil a ani intrakomunitárne nadobudnutia tovaru vo faktúrach uvedených nepriznal.

Podľa systému VIES žalobca nadobudol od ďalšieho dodávateľa z Belgicka - NV CARCONNEX,

GRIJPENLAAN 19, 3300 TIENEN tovar v sume 122.000,00 eur uvedený na 14 faktúrach, z ktorých
žalobca pri výkone daňovej kontroly nepredložil 5. Intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z uvádzaných
faktúr žalobca nepriznal.

Žalobca nadobudol podľa systému VIES od dodávateľa z Belgicka - BVBA TRANS CAR BELGIUM,

KERKSTRAAT 50, 1930 ZAVENTEM tovar v sume 3.500,00 eur uvedený na faktúre zo dňa 28.10.2010,
ktorú žalobca pri výkone daňovej kontroly predložil, ale intrakomunitárne nadobudnutie tovaru nepriznal.

Zo systému VIES správca dane zistil, že žalobca nadobudol zo Spolkovej republiky Nemecko od
dodávateľa CVITKOVIC MARIO, KÄTHE-KOLLWITZ-STR.22, 69221 DOSSENHEIM tovar v sume

60,600,00 eur uvedený na 7 faktúrach, z ktorých žalobca pri výkone daňovej kontroly predložil 4 faktúry.
Žalobca intrakomunitárne nadobudnutia tovaru nepriznal.

Zo systému VIES správca dane zistil, že žalobca za 4. štvrťrok 2010 nadobudol z Belgicka tovar aj od
ďalšieho dodávateľa - NV EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT, GRIJPENLAAN 19, 330 TIENEN

tovar v sume 378.320,00 eur uvedený v 52 faktúrach, z ktorých žalobca pri výkone daňovej kontroly
nepredložil jedenásť a nepriznal ani intrakomunitárne nadobudnutia tovaru.
Na základe faktúr vystavených dodávateľmi z iných členských štátov ako aj informácií zo systému VIES
a z odpovedí na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej MVI) je zrejmé, že sa jednalo o
intrakomunitárne nadobudnutie motorových vozidiel z iného členského štátu podľa § 11 ods. 1, 2 zákona

o DPH. Žalobca bol v týchto prípadoch povinný uplatniť systém tzv. samozdanenia. Keďže tak neurobil,
porušil uvádzané zákonné ustanovenia. Žalobca ojazdené motorové vozidlá nadobudnuté v zmysle §
61 následne predal, pričom pri predaji nesprávne použil osobitný režim zdanenia podľa § 66 zákona
o DPH. Teda daňovú povinnosť si vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenu tovaru.
Pritom mal postupovať podľa § 61 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ, ktorý dodáva tovar v

tuzemsku, je povinný platiť daň z celej ceny, za ktorú ojazdené motorové vozidlá predal. Žalobca predal
motorové vozidlá za 4. štvrťrok 2010 na základe odberateľských faktúr spolu za 790.955,00 eur, z toho
základ dane 664.668,07 eura, DPH 19 % = 126.286,93 eura.Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nebola dodržaná lehota na ukončenie daňovej kontroly
uvedená v § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Daňová kontrola dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2010, ktorá sa u žalobcu začala dňa 15.02.2011 a bola následne
rozšírená i o zdaňovacie obdobie 1, 2 a 4. štvrťrok 2010, mala byť ukončená do 15.08.2011. Správca
dane však požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o 6 mesiacov, to je do 15.02.2012,
pričom mu bolo vyhovené a žalobcovi bolo predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly riadne
oznámené. Pri výkone daňovej kontroly boli zistené rozdiely v evidencii žalobcu a v údajoch zistených

zo systému VIES, z toho dôvodu správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií za účelom
preverenia uskutočnenia obchodných transakcií medzi žalobcom a jeho dodávateľmi v iných členských
štátoch (FRANZ WALDEMAR, In-Motion Handels GmbH, WWG AUTOWELT GmbH & CO KG, Diedrich
Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, CVITKOVIC MARIO, Chris collection Handels GmbH v
Spolkovej republike Nemecko, PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ, OSZKÁR - TRANS
KERESKEDELMI v Maďarsku, Miloš Starsy, APOLLO HELUS s.r.o. v Českej republike, NV CARS NO

1-ANDRE JACQUES, BVBA TRANS CAR BELGIUM, BVBA CAR SELECTION, BVBA PANN-TRADE,
NV CARCONNEX, SA AXUS, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS, BVBA AUTOHANDEL WILLEMS
v Belgickom kráľovstve). Rozhodnutím zo dňa 25.10.2011 správca dane daňovú kontrolu prerušil z
dôvodu, že sa začalo konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií v zmysle čl. 5 Nariadenia
rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty. Správca dane zaslal

v rámci medzinárodnej výmeny informácií 21 žiadostí, ale nemohol ovplyvniť lehotu, v ktorej obdržal
požadované informácie od zodpovedných administratívnych orgánov príslušných členských štátoch.
Poslednú informáciu prijal dňa 06.11.2012 a následne žalobcovi oznámil, že pominuli prekážky, pre ktoré
bola daňová kontrola prerušená a v jej výkone sa ďalej pokračuje. Daňová kontrola začatá u žalobcu dňa
15.02.2011 bola ukončená dňa 21.02.2013, ale bola prerušená od 28.10.2011 do 06.11.2012, pričom

počas prerušenia daňovej kontrole lehoty neplynú, z čoho vyplýva, že daňová kontrola neprekročila
zákonom určenú maximálnu dobu trvania a protokol z takto vykonanej daňovej kontroly nepredstavuje
nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ako to tvrdí žalobca.

Správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil, že žalobca nadobudol ojazdené automobily od osôb

identifikovaných pre daň v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja, pričom predávajúci
oslobodili tieto dodania tovaru od dane podľa obdobného ustanovenia, akým je v legislatíve Slovenskej
republiky ust. § 43 zákona o DPH a toto dodanie uviedli aj v súhrnnom výkaze. Žalobca predmetné
intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie
obdobie, ale je pritom zrejmé, že sa jednalo o intrakomunitárne nadobudnutie motorových vozidiel

z iného členského štátu. K tvrdeniu žalobcu, že pri zdanení nadobudnutého tovaru používal režim
osobitnej úpravy podľa ust. § 66 ods. 2 písm. a) - c) vyššie citovaného zákona, žalovaný uviedol, že
ani jedna z týchto podmienok pre použitie osobitného režimu dane nebola splnená, pretože dodávatelia
žalobcu boli osoby identifikované pre daň v iných členských štátoch (Spolková republika Nemecko,
Česká republika, Maďarsko, Belgické kráľovstvo), dodanie predmetného tovaru nebolo oslobodené

podľa ust. § 42, ale podľa ust. § 43 vyššie citovaného zákona, resp. podľa zodpovedajúceho ustanovenia
zákona platného v inom členskom štáte a v odpovediach na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií
dodávatelia potvrdili, že nešlo o osobitný režim zdanenia resp., že išlo o intrakomunitárne nadobudnutie
tovaru, z čoho potom vyplýva, že žalobca nemal oprávnenie takýto režim použiť. Žalobca porušil ust. § 11
ods.2vyššiecitovanéhozákona,podľaktoréhonadobudnutietovaruvtuzemskuzinéhočlenskéhoštátu

je predmetom dane, ak nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby.
Žalobca tým, že neodviedol daň z nadobudnutých motorových vozidiel porušil i ust. § 69 ods. 6 vyššie
citovaného zákona. Ojazdené automobily, ktoré žalobca nadobudol podľa ust. § 11 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov boli následne predané, pričom žalobca
pri predaji postupoval v rozpore s týmto zákonom, keď použil osobitný režim zdanenia v zmysle ust.§

66 tohto zákona, pričom daň vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou tovaru pri
predaji.Pritombolpovinnýpostupovaťvzmysleust.§69ods.1vyššiecitovanéhozákona,podľaktorého
žalobca musí uplatniť daň pri predaji ojazdeného motorového vozidla z celej ceny, za ktorú ojazdené
motorové vozidlo predával.

K tvrdeniam žalobcu v podanej žalobe, že správca dane nezisťoval, či dodávatelia v iných členských
štátoch Európskej únie mali alebo nemali právo na odpočítanie dane pri nadobudnutí motorových
vozidiel, žalovaný uviedol, že predmetom vykonanej daňovej kontroly u žalobcu nebolo preverenie
nároku na odpočítanie dane u jeho dodávateľov. Z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenuinformácií vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia
uplatnilirežimplatnýpodľavšeobecnýchzásadpreuplatňovaniedanepriintrakomunitárnychdodaniach,
čo znamená, že dodania boli vedené ako intrakomunitárne dodávky, a preto nemohlo ísť o zdaňovanie

v osobitnom režime uplatňovania dane, pretože tieto dva režimy sa vylučujú. Dodávatelia žalobcu
deklarovalivsúhrnnýchvýkazochoslobodenéintrakomunitárnedodanietovaru,čosanásledneprejavilo
v systéme VIES, ale žalobca toto nadobudnutie nepriznal, pričom následne pri predaji tovaru v tuzemsku
uplatnil osobitný režim v zmysle ust. § 66 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov.

Žalobca bol v priebehu výkonu daňovej kontroly oboznámený s jej priebežnými výsledkami a mal
možnosť preukázať svoje tvrdenia právne relevantnými dôkazmi, pretože na ňom bolo dôkazné
bremeno. Napriek tomu však dostatočne nepreukázal, že tovar uvedený v predmetných faktúrach bol
dodaný v súlade s podmienkami osobitného režimu zdaňovania v zmysle ust. § 66 vyššie citovaného
zákona, ako to tvrdil. Správca dane použil všetky zákonné prostriedky na základe, ktorých určil daňovú

povinnosť, pričom jednotlivé dôkazy hodnotil osobitne ako i vo vzájomnej súvislosti. Zásada objektívnej
pravdy, ktorá sa uplatňuje v daňovom konaní nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť
dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochyby nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ohľadne ním
uvádzaných a preverovaných skutočností v daňovom priznaní. Je na správcovi dane, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a akú hodnovernosť, resp. dôkaznú silu a schopnosť

im prizná. Žalovaný bol toho názoru, že v predmetnej veci bolo dokazovanie vykonané v potrebnom
rozsahu a záver správcu dane je správny a dostatočne preukázaný. Zároveň vo svojom vyjadrení
uviedol,ževpriebehudaňovejkontrolyžalobcanespochybnilpravosťarelevantnosťpredloženýchfaktúr
a dňa 11.03.2013 konateľ žalobcu potvrdil, že vozidlá uvedené na predložených faktúrach boli skutočne
nadobudnuté od uvedených dodávateľov.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (ust. § 246 ods. 1, ust. § 246a ods. 1 OSP) na
ústnom pojednávaní preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 13.6.2013, ako i
konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná. Preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného (celý administratívny spis žalovaného
je pripojený k spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/327/2013 - totožných účastníkov konania-
zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2009), súčasťou ktorého je i spis správcu dane, súd zistil, že žalobca
za kontrolované zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010 dňa 25.01.2010 podal riadne daňové priznanie k

dani z pridanej hodnoty, v ktorom v riadku 19 uviedol daň 2.129,29 eura odpočítanie dane na riadku 21 v
sume 1.091,08 eura a na riadku 28 uviedol vlastnú daňovú sumu v sume 1.038,21 eura. Oznámenie zo
dňa 13.01.2011 o výkone daňovej kontroly týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty za 3. štvrťrok 2010 bolo
žalobcovi doručené dňa 17.01.2010 a je v ňom uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 15.02.2011.
V tento deň správca dane spísal s konateľom žalobcu zápisnicu o ústnom pojednávaní. V priebehu

ďalšieho obdobia žalobca predložené doklady týkajúce sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia
postupne a na požiadanie dopĺňal, o čom svedčia potvrdenia o zapožičaní dokladov zo dňa 23.02.2011,
23.03.2011 a 20.04.2011. Dňa 19.05.2011 bola s konateľom žalobcu spísaná zápisnica o ústnom
pojednávaní, na ktorom mu bolo oznámené, že systém VIES vykazuje dodanie tovaru za 3. štvrťrok 2010
od belgických dodávateľov s identifikačným číslom na daň z pridanej hodnoty (BVBA AUTOHANDEL

WILLEMS v celkovej sume 165.000,00 eur, pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 154.100,00
eur, NV EURO CAR AUCTION AND DISTRIBUTION SOLUTIONS v celkovej sume 479.093,00 eur,
pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 401.898,00 eur, SA AXUS v celkovej sume 44.600,00
eur, pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 32.500,00 eur, BVBA PAN - TRADE v celkovej
sume 64.850,00 eur, pričom žalobca predložil faktúry v celkovej sume 52.850,00 eur, BVBA TRANS

CAR BELGIUM v celkovej sume 21.550,00 eur, pričom žalobca vo svojej evidencii tieto faktúry nemal),
od nemeckých dodávateľov s identifikačným číslom na daň z pridanej hodnoty (Cosart Cosmetic GmbH
v celkovej sume 925,00 eur, HOTZ GEORG JUN v celkovej sume 5.000,00 eur, SANDOR RIMITIN KFZ
- Handel An - und Verkauf v celkovej sume 22.600,00 eur, pričom žalobca vo svojej evidencii faktúry
od týchto dodávateľov nemal) a od maďarského dodávateľa s identifikačným číslom na daň z pridanej

hodnoty (OSZKÁR - TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT v sume min. 15.411,00
eur a max. 16.240,00 eur, pričom žalobca faktúry od tohto dodávateľa vo svojej evidencii nemal). Konateľ
žalobcu viedol, že k veci sa vyjadrí do 30.05.2011 a zároveň predloží príslušné doklady.Ďalšia zápisnica s konateľom žalobcu bola spísaná dňa 30.05.2011, pričom predložil faktúry od vyššie
uvedených dodávateľov, prípadne uviedol, že s nimi neobchodoval a nepozná ich (BVBA TRANS CAR
BELGIUM, HOTZ GEORG JUN, SANDOR RIMITIN KFZ - Handel An - und Verkauf, OSZKÁR - TRANS

KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT).

Na základe týchto zistení bola daňová kontrola vykonávaná u žalobcu na dani z pridanej hodnoty
rozšírená i o daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009, 1., 2. a 4. štvrťroku 2010,
čo bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa 27.06.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 29.06.2011.

Doklady potrebné k výkonu tejto kontroly žalobca predložil dňa 08.07.2011 (podľa potvrdenia o
zapožičaní dokladov) a následne zdôvodnenou žiadosťou zo dňa 13.07.2011 správca dane požiadal
nadriadenýorgánopredĺženielehotynavýkondaňovejkontroly,ktorámalabyťukončenádo15.08.2011.

Ďalšie doklady potrebné k výkonu rozšírenej daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane dňa
19.07.2011 a nadriadený orgán správcu dane v podaní zo dňa 20.07.2011 správcovi dane oznámil

predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly do 15.02.2012, o čom bol žalobca upovedomený v podaní
zo dňa 02.08.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08.08.2011.

Rozhodnutím zo dňa 25.10.2011 (ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 28.10.2011) správca dane podľa
ust. § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov prerušil daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4. štvrťroku 2010 z dôvodu, že sa začalo konanie o
inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, a to konanie v oblasti medzinárodnej výmeny
informácií podľa čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane
z pridanej hodnoty s tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží

požadované informácie od zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a
v kontrole sa bude pokračovať, len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. V
odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií
týkajúcich sa uskutočnenia obchodných transakcií pre žalobcu so spoločnosťami sídliacimi v Spolkovej
republike Nemecko (FRANZ WALDEMAR, In-Motion Handels GmbH, WWG AUTOWELT GmbH & CO

KG, Diedrich Peter, W. Potthoff GmbH + Co, Sandor Rimitin, CVITKOVIC MARIO, Chris collection
Handels GmbH), v Maďarsku (PANN TRANS KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT,
OSZKÁR - TRANS KERESKEDELMI), v Českej republike (Miloš Starsy, APOLLO HELUS s.r.o.) a v
Belgickom kráľovstve (NV CARS NO 1-ANDRE JACQUES, BVBA TRANS CAR BELGIUM, BVBA CAR
SELECTION, BVBA PANN-TRADE, NV CARCONNEX, SA AXUS, BVBA LEFEVERE GEBROEDERS,

BVBA AUTOHANDEL WILLEMS, NV EURO CAR AUCTION & DISTR. SOLUT).

Z administratívneho spisu je zrejmé, podľa odpovedí na žiadosti o MVI, že pri dodaní ojazdených
motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia uplatnili režim platný podľa všeobecných zásad
pre uplatňovanie dane pri intrakomunitárnych dodaniach. Žiadosti o MVI pri výkone daňovej kontroly

boli zaslané za účelom zistenia režimu dodania tovaru žalobcovi. Pri žiadostiach o MVI týkajúcich sa
preverenia skutočností u dodávateľov W. Potthof fGmbh+ Co, a Sandor Rimitin KFZ-Handel An-und
Verkauf nebola vo formulári „SCAC 2004“ v časti B zaškrtnutá otázka B-12 (podlieha táto transakcia
osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare?), preto títo dvaja dodávatelia deklarovali
intrakomunitárne dodanie pre žalobcu, žalobca však pri daňovej kontrole nepredložil faktúry od týchto

dodávateľov.

Súčasťou predloženého administratívneho spisu je i formulár „SCAC 2004“, Výmena informácií podľa
článkov 5 a 19 nariadenia 2003/1798/ES“, z ktorého vyplýva, že správca dane žiadal informácie
od daňovej správy Belgického kráľovstva týkajúce sa daňového subjektu BVBA LEFEVERE

GEBROEDERS z dôvodu pochybností o obchode, preprave, platbe a podozrenia z podvodu. Z výsledku
šetrenia vyplýva, že dodávateľ žalobcu, t.j. spoločnosť BVBA LEFEVERE GEBROEDERS v rubrike
B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto
transakcia osobitnej úprave uplatňovania dane pri použitom tovare?“ z možností „áno“, „nie“ označil
možnosť „áno“ však v textovom poli v časti E formulára bolo uvedené: „Belgická spoločnosť vysvetlila,

že všetky faktúry sú vystavené v normálnom režime a zo žiadosťou na normálne oslobodenie na
intrakomunitárne dodania. V súčasnosti nebola žiadosť o osobitnú úpravu sadzby dane...“.Z predložených faktúr, podľa ktorých boli dodávatelia žalobcu z Belgického kráľovstva, zo Spolkovej
republiky Nemecko, Českej republiky a Maďarska, vyplýva, že predmetom konania boli motorové
vozidlá, ktoré títo dodávatelia fakturovali žalobcovi ako odberateľovi bez dane z pridanej hodnoty. Títo

dodávatelia na základe MVI zhodne potvrdili, že sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru, normálnu
úpravu sadzby dane.

V podaní zo dňa 07.11.2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 12.11.2012, správca dane oznámil,
že dňa 06.11.2012 mu bola doručená posledná odpoveď vo veci medzinárodnej výmeny informácií,

pominulitedaprekážky,prektoréboladaňovákontrolanadanizpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobie
4. štvrťrok 2009 a 1. až 4. štvrťrok 2010 prerušená a pokračuje sa v jej výkone. Dňa 12.12.2012 bola
spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom žalobcu, ktorý bol oboznámený s priebežnými
výsledkami daňovej kontroly zistenými na základe medzinárodnej výmeny informácií, ktoré sa týkali
jeho jednotlivých (vyššie uvedených) dodávateľov v zdaňovacom období 4. štvrťroku 2010. Ďalšie
pojednávanie sa konalo dňa 11.01.2013, na ktorom konateľ žalobcu k faktúram predložených od

dodávateľov uviedol, že vozidlá skutočne nadobudol od týchto dodávateľov a následne ich aj predal.

Na základe takto vykonaného dokazovania bol dňa 21.01.2013 spísaný protokol o výsledku zistenia
z daňovej kontroly a z jeho záverov vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2010 uviedol dodanie tovaru a služieb (základ dane) v sume

2.129,29 eura, daň celkom 2.129,29 eura a vlastnú daňovú povinnosť v sume 1.038,21 eura.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca nadobúdal ojazdené motorové vozidlá od osôb
identifikovaných na daň z pridanej hodnoty v iných členských štátoch za účelom ich ďalšieho predaja,
pričom predávajúci v iných členských štátoch tieto dodania tovaru oslobodili od dane podľa obdobného
ustanovenia zákona, akým je v Slovenskej republike ust. § 43 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom žalobca intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol
v daňovom priznaní. Konkrétne sa jednalo o vyššie uvádzaných dodávateľov a dodanie tovaru od
týchto dodávateľov mal žalobca uviesť v daňovom priznaní ako intrakomunitárne nadobudnutie tovaru,
pričom žalobca neodviedol daň z takto nadobudnutého tovaru, v dôsledku čoho porušil ust. § 69 ods.
6 vyššie citovaného zákona, v zmysle ktorého pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského

štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa ust. § 11 a ust. § 11a vyššie citovaného
zákona. Správca dane žalobcovi dodanil faktúry vystavené vyššie uvedenými dodávateľmi za obdobie 4.
štvrťroku 2010, pričom celkový rozdiel dane medzi vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom
priznaní žalobcu a vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane je 161.982,92 eura.

K protokolu o vykonanej daňovej kontrole sa písomne v podaní zo dňa 05.02.2013 vyjadril žalobca, ktorý
nesúhlasil s jeho závermi a zdôraznil, že bol oprávnený postupovať podľa ust. § 66 zák. č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, nakoľko ide o osobitný režim zdanenia
pri predaji použitého tovaru - ojazdených motorových vozidiel, ktorý predpokladá ust. § 66 ods. 2 písm.
b) vyššie citovaného zákona. Vyššie uvedený protokol zo dňa 21.01.2013 z daňovej kontroly bol so

žalobcom prerokovaný dňa 21.02.2013 (podľa zápisnice).

Následne správca dane vydal dňa 28.02.2013 dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi ako
platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 161.982,92 eura
ako rozdiel medzi vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní, t.j. 1.038,21 eura a

vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane v priebehu daňovej kontroly, t.j. 163.021,13
eura. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že
nebola dodržaná lehota na ukončenie daňovej kontroly, ktorá sa v dôsledku toho považuje za nezákonnú
a nezákonný je i protokol z takejto kontroly, ktorý ako nezákonný dôkazný prostriedok nemožno v
daňovom konaní použiť. Ďalej namietal, že predmetom faktúr a dodávok z iných členských štátov boli

ojazdené motorové vozidlá, a teda použitý tovar, pri dodaní ktorého používal osobitný režim zdanenia
tak, ako mu to prikazuje ust. § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona. Správcovi dane vytkol, že nevykonal
dostatočné zistenie skutkového stavu. Poukázal na to, že niektoré odpovede na žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií sú zmätočné, keď na jednej strane potvrdzujú, že sa jedná o použitý tovar, ktorý
podlieha osobitnej úprave dane, ale zároveň sa v nich uvádza, že išlo o normálny režim dane z pridanej

hodnoty so žiadosťou o oslobodenie pri intrakomunitárnom dodaní tovaru, resp. túto odpoveď na otázku
uvedenú v bode B1-12 ani neobsahujú alebo táto ani nebola žiadaná.Žalovaný o podanom odvolaní rozhodol dňa 13.06.2013 tak, že dodatočný platobný výmer zo dňa
28.02.2013 potvrdil.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov platnom do 31.12.2011, v daňovom konaní
sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a
dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a
umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 4, 16, 17 vyššie citovaného zákona, ak správca dane v priebehu daňovej kontroly zistí
skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej dane,
ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, správca dane je oprávnený

rozšíriť výkon daňovej kontroly aj o iné zdaňovacie obdobie alebo o inú daň; túto skutočnosť je správca
dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu.

Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.

Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých
osôb,ktorévyčísľujúrozdielzákladudanepodľaosobitnéhozákona,najviaco12mesiacov.Akvykonáva
daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 25a ods. 1, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa
začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia.

Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo
pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.
Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 vyššie citovaného zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo

najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré

je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.Podľa § 11 ods. 1, 2, 4, 13 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
prepisov platnom do 31.12.2010, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom

odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie
tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte
prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s
oslobodením od dane.

Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za

protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak
a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa

§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13.941,45 eura za predchádzajúci
kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne.

Osobouidentifikovanoupredaňvinomčlenskomštátenaúčelytohtozákonajeosoba,ktorejjepridelené

identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 20 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu vzniká
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa

písmena a).

Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto
tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 22 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je
všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby
za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Podľa § 42 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal

výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49
ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 43 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo

na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo

iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby

za tovar.

Podľa § 44 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je nadobudnutie tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu, ak
a) by dodanie takého tovaru platiteľom v tuzemsku bolo oslobodené od dane,

b) by dovoz takého tovaru bol oslobodený od dane alebo
c) tento tovar je určený bezprostredne na ďalšie dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu
alebo na územie tretieho štátu a toto dodanie je oslobodené od dane s možnosťou odpočítania dane.

Podľa § 66 ods. 1, písm. c), d), ods. 2, 3, 14 vyššie citovaného zákona, na účely tohto ustanovenia
c) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v

nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,
d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na

účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja.

Obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodané

a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v
inom členskom štáte,
c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného

v inom členskom štáte.

Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou
cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa prvej
vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

Nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku
z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor
predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej
úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala,

nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11.

Podľa § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 11, 14 Smernice rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry
vystavené podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:
v prípade oslobodenia od dane alebo, ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované
ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,

že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia
daňovej povinnosti,
v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety
a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo
iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov
pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2010
a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkovéhostavu pri vyslovení záveru, že žalobca z daňového hľadiska nesprávne postupoval pri predaji ojazdených
použitých osobných motorových vozidiel (ktoré mu ako odberateľovi dodávali subjekty - dodávatelia z
iných členských štátov Európskej únie identifikovaní na daň z pridanej hodnoty v týchto štátoch), keď

použil osobitný spôsob zdaňovania podľa ust. § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona bez toho, aby na
takýto spôsob zdaňovania boli splnené podmienky.
Súd s poukazom na argumenty žalobcu týkajúce sa lehoty vykonania daňovej kontroly skúmal jej
dodržanie a zistil, že upovedomenie o začatí daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 3. štvrťroku 2010 bolo žalobcovi preukázateľne doručené dňa 17.01.2011 a je v ňom uvedené,

že daňová kontrola sa začne dňa 15.02.2011, čo je v súlade s ust. § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov. V priebehu začatej daňovej kontroly týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia 3. štvrťroku 2010
správca dane na základe žalobcom predložených listín, daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za
toto zdaňovacie obdobie a dostupných informácií získaných zo systému VIES (systém pre elektronickú
výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami EÚ) dospel k záveru, že existujú

skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia a z toho dôvodu
postupoval podľa ust. § 15 ods. 4 vyššie citovaného zákona a daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
rozšíril i o zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a zdaňovacie obdobie 1., 2. a 4. štvrťroku
2010, čo žalobcovi oznámil v podaní zo dňa 27.06.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 29.06.2011.

Predmetná daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 15.02.2011 a s poukazom na ust. § 15
ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia,
teda do 15.08.2011 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej ukončenia). Súd
je toho názoru, že vzhľadom na potrebu rozšírenia daňovej kontroly o ďalšie zdaňovacie obdobia a

množstvo listinných dokladov, ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť, správca dane bol
oprávnený využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej plne opodstatnené.
Nadriadený orgán správcu dane na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane zo dňa 13.07.2011
predĺžil dňa 20.07.2011 lehotu na výkon daňovej kontroly do 15.02.2012, čo bolo žalobcovi oznámené v
podaní zo dňa 02.08.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 08.08.2011, teda ešte pred uplynutím zákonom

stanovenej šesťmesačnej lehoty na jej vykonanie. Daňová kontrola u žalobcu začatá dňa 15.02.2011
bola na základe jej predĺženia zo strany nadriadeného daňového orgánu vykonávaná do 25.10.2011
(t.j. 253 dní), kedy bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že sa začalo konanie o inej
skutočnostirozhodujúcejprevydanierozhodnutia,t.j.konanievoblastimedzinárodnejvýmenydaňových
informácií v zmysle čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 zo dňa 07.10.2003 o administratívnej spolupráci

v oblasti dane z pridanej hodnoty. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo doručené žalobcovi
dňa 28.10.2011 a z jeho odôvodnenia vyplýva, že na preverenie obchodných transakcií žalobcu je
potrebné požiadať o medzinárodnú výmenu informácií ohľadne uskutočnenia obchodov medzi žalobcom
a jeho dodávateľmi (v počte 21 daňových subjektov) v členských štátoch Európskej únie (Spolková
republika Nemecko, Česká republika, Maďarsko a Belgické kráľovstvo). Podľa názoru súdu vzhľadom

na žalobcom predložené listinné doklady (faktúry, dodacie listy), poznatky správcu dane získané zo
systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami
EÚ) a žalobcom predložené daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 bolo potrebné
požiadať príslušné daňové orgány vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o poskytnutie
informácií týkajúcich sa žalobcom deklarovaných dodávateľov použitých motorových vozidiel a dôvodné

bolo potom i prerušenie daňovej kontroly. I keď zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov výslovne nehovorí o
prerušení daňovej kontroly, ale len o prerušení daňového konania je potrebné vychádzať z toho, že
súčasťou daňového konania je nesporne i daňová kontrola a z toho dôvodu potom s poukazom na ust.
§ 25a vyššie citovaného zákona možno prerušiť i daňovú kontrolu v prípade, ak sa vyskytnú zákonom

predpokladané dôvody na jej prerušenie, ku ktorým podľa názoru súdu patrí i prípad, kedy je potrebné
požiadať príslušný orgán členského štátu o výmenu daňových informácií. Súd nemal pochybnosti o tom,
že ust. § 25a vyššie citovaného zákona o prerušení konania sa vzťahuje i na daňovú kontrolu, ktorú
teda na základe tohto zákonného ustanovenia možno v odôvodnených prípadoch i prerušiť a táto otázka
bola už opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok zo dňa 27.11.2012

v konaní pod sp. zn. 4Sžf/32/2012, zo dňa 29.01.2014 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/19/2013) a Ústavného
súdu SR (uznesenie zo dňa 28.02.2013 č.k. IV. ÚS 116/2013-11, uznesenie zo dňa 19.03.2013 č.k.
II. ÚS 189/2013-10). Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť závero vylúčení použitia ust. § 25a tohto zákona na daňovú kontrolu. Naopak z ust. § 25a ods. 5 tohto
zákona jednoznačne vyplýva, že ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona, teda i lehoty na
vykonanie daňovej kontroly zakotvené v ust. § 15 ods. 17 vyššie citovaného zákona, neplynú. Podľa

názoru súdu bola potom daňová kontrola u žalobca rozhodnutím zo dňa 25.10.2011 riadne prerušená
až do času, kedy správcovi dane nebudú doručené požadované informácie zo strany zodpovedných
daňových orgánov v príslušných členských štátoch Európskej únie.
Pravidlá, podmienky a postupy pri výmene daňových informácií medzi správnymi orgánmi v členských
štátoch upravuje Nariadenie Rady (ES) zo dňa 07.10.2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci

v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92, pričom v článkoch 8 až
10 sú upravené lehoty pre poskytovanie informácií tak, že žiadaný orgán poskytne informácie najneskôr
tri mesiace po dni prijatia žiadosti, pričom na túto lehotu poukazoval i žalobca v podanej žalobe. V čl.
9 a 10 tohto nariadenia je však zároveň stanovená možnosť dohodnúť si inú lehotu na poskytnutie
informácií, resp. je upravený i postup v prípade, ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť
do konečného termínu. Z vyššie citovaného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07.10.2003 teda priamo

vyplýva možnosť, že vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií môže trvať
i dlhšie ako je to uvedené v nariadení, pričom treba mať na zreteli skutočnosť, že správca dane z
členského štátu, ktorý o informácie žiada nemá možnosť ovplyvniť trvanie vybavovania jeho žiadosti
v inom členskom štátne. Nedodržanie lehôt stanovených v nariadení (ktoré však samotné zároveň
predpokladá ich nedodržanie, resp. prekročenie) potom nemožno posudzovať v neprospech správcu

dane, ktorý o poskytnutie informácií žiada a ktorý svoje povinnosti neporušil.

Posledná odpoveď (týkajúca sa dodávateľa žalobcu BVBA TRANS CAR BELGIUM) na žiadosť o
medzinárodnú výmenu informácií bola správcovi dane preukázateľne doručená dňa 06.11.2012 a
v tento deň pominula prekážka, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená, čo znamená, že dňom

07.11.2012 začala opätovne plynúť zákonom stanovená a predĺžená lehota na vykonanie daňovej
kontroly. Pokračovanie vo vykonávaní daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené v podaní zo dňa
07.11.2012, ktoré mu bolo doručené dňa 12.11.2012. Lehota na vykonávanie daňovej kontroly teda
opätovne plynula od 07.11.2012 do 21.02.2013, kedy bol so žalobcom prerokovaný protokol o výsledku
zistenia z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťroku 2009 a 1. až 4.

štvrťroku 2010 a tento deň sa považuje za deň ukončenia daňovej kontroly. V skutočnosti teda daňová
kontrola u žalobcu prebiehala od 15.02.2011 do 25.10.2011 (t.j. 253 dní) na základe jej predĺženia
zo strany nadriadeného daňového orgánu, prerušená bola od 26.10.2011 do 06.11.2012 a potom po
skončení jej prerušenia pokračovala od 07.11.2012 do 21.02.2013 (t.j. 107 dní), teda spolu trvala
360 dní, čo nepresahuje jednoročnú lehotu, v ktorej bolo možné na základe predĺženia zo strany

žalovaného daňovú kontrolu u žalobcu vykonávať. I keď žalovaný predĺžil lehotu na vykonanie daňovej
kontroly do pevne stanoveného termínu, t.j. do 15.02.2011 (teda v súlade so zákonom maximálne o
šesť mesiacov) tento pevne stanovený termín by platil len v prípade, ak by daňová kontrola nebola
prerušená. V dôsledku prerušenia daňovej kontroly lehota neplynula od 26.10.2011 do 06.11.2012 a
toto obdobie potom nemožno započítať do obdobia trvania daňovej kontroly. V predmetnej veci je podľa

názoru súdu podstatná tá skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly u žalobcu neprekročila
12 mesiacov (t.j. zákonom stanovenú maximálnu lehotu 6 mesiacov + 6 mesiacov, o ktoré bola v
súlade so zákonom predĺžená). Pevne stanovený termín na vykonanie a ukončenie daňovej kontroly po
predĺžení žalovaným ako nadriadeným orgánom správcu dane, t.j. do 15.02.2012, by platil v prípade
jej neprerušeného trvania. V predmetnej veci (i vzhľadom na žalobcom predložené listinné doklady,

daňové priznanie a informácie správcu dane zo systému VIES) bolo potrebné získať informácie z
daňovej správy iných členských štátov, pričom obdobie, počas ktorého správca dane tieto informácie
získaval a daňová kontrola bola v súlade so zákonom riadne prerušená, t.j. obdobie od 26.10.2011 do
06.11.2012 nemožno započítať do trvania daňovej kontroly. Dĺžku trvania tohto obdobia správca dane
nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto podľa názoru súdu správne prerušil daňovú kontrolu

do doby, kým mu nebudú doručené požadované informácie, pričom posledná informácia (týkajúca sa
dodávateľa z Belgického kráľovstva - spoločnosti BVBA TRANS CAR BELGIUM) mu bola preukázateľne
doručená dňa 06.11.2012 a následne v súlade so zákonom začala lehota na vykonanie daňovej kontroly
plynúť. Vykonávanými dožiadaniami na daňovú správu iných členských štátov sa riešili také závažné
otázky, ktoré v konečnom dôsledku zohrali významnú úlohu pri vyslovení záveru, že daňové priznanie

žalobcu podané za zdaňovacie obdobie 2. štvrťroku 2010 a týkajúce sa dane z pridanej hodnoty
neodráža všetky jeho obchodné aktivity v tomto zdaňovacom období, predovšetkým dovoz ojazdených
motorových vozidiel z iných členských štátov. Správca dane teda postupoval pri výkone daňovej kontroly
účelne a ukončil ju v predĺženej lehote 12 mesiacov s prihliadnutím na jej prerušenie a v kontexteso zložitosťou prípadu, pričom jednotlivé kroky daňovej kontroly nasledovali po sebe v primeraných
časových intervaloch.

K tvrdeniu žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia zo dňa 25.10.2011 o prerušení daňovej kontroly súd
uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko správca dane pri vydaní tohto rozhodnutia
vychádzal priamo z dikcie ust. § 25a ods. 1 vyššie citovaného zákona, ktoré mu umožňuje prerušiť
daňové konanie (vrátane daňovej kontroly), najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo
konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Z formulácie tohto ustanovenia

vyplýva, že dôvody na prerušenie daňového konania zákon taxatívne nevypočítava, ale jedná sa o
tzv. demonštratívny výpočet dôvodov prerušenia daňového konania, čo znamená, že konanie (vrátane
daňovej kontroly) možno prerušiť i z iných, právne relevantných dôvodov, ak sa vyskytnú, pričom
zákon ich výslovne neustanovuje a ani na ne neodkazuje. Podľa názoru súdu však za takýto dôvod
možno považovať i podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, na základe ktorých sa zisťujú
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (charakter obchodov žalobcu s jeho zahraničnými

dodávateľmi) a k takto zisteným skutočnostiam sa žalobca mal možnosť vyjadriť, čo v predmetnej veci
i urobil. Vo výrokovej časti rozhodnutia o prerušení konania správca dane teda použil výslovne dikciu
zákona, keď ako dôvod prerušenia daňovej kontroly uviedol, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t.j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny informácií podľa
čl. 5 Nariadenia Rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty s

tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doby, kým správca dane neobdrží požadované informácie od
zodpovedného administratívneho orgánu príslušného členského štátu a v kontrole sa bude pokračovať,
len čo pominú prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená. Z uvedeného potom možno vyvodiť,
že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu potreby požiadať o medzinárodnú výmenu daňových
informácií. Nemožno spochybniť, že správca dane je oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu

vlastnej úvahy a nemusí kontrolovanému subjektu vopred objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom
a z akých dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov
v daňovom konaní. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že je plne v kompetencii správcu dane v
odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle
priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (ES) zo dňa 07.10.2003 č. 1798/2003 o administratívnej

spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a za tým účelom i prerušiť daňové konanie, vrátane daňovej
kontroly.

Medzinárodná výmena informácií týkajúca sa zisťovania a preverovania daňových údajov u 21 daňových
subjektov (dodávateľov žalobcu) v iných členských štátoch predstavuje administratívne aj časovo

zdĺhavý proces, v dôsledku čoho správca dane potom podľa názoru súdu daňovú kontrolu dôvodne
prerušil, nakoľko v prípade jej neprerušenia reálne hrozilo nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej
kontroly u žalobcu. V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu začatia
konania v oblasti medzinárodnej výmeny informácií súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 28.2.2013 č.k. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom bola riešená obdobná problematika a právnym

názorom vysloveným v tomto rozhodnutí sa pri posudzovaní prerušenia daňovej kontroly v predmetnej
veci riadil. Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že „v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly
neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania,
na vybavenie ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v
Nariadení Rady (ES) zo dňa 07.10.2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z

pridanej hodnoty“. Ústavný súd SR v tomto svojom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že „výklad ustanovení
zákona o správe daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové
konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. Toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01.01.2012
zrušené Nariadením Rady (EÚ) zo dňa 07.10.2010 č. 904/2010, ktoré sa uplatňuje od 01.01.2012,
pričom úprava lehôt na poskytnutie informácií, resp. postup pri ich nedodržaní sú upravené v čl. 10 až

12 tohto nového nariadenia a sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31.12.2011.

Po zistení, že daňová kontrola u žalobcu po jej predĺžení (o šesť mesiacov) žalovaným v rámci jeho
zákonom danej kompetencie a po prerušení (od 26.10.2011 do 06.11.2012) neprekročila zákonom
stanovenú lehotu (t.j. po predĺžení 12 mesiacov), sa súd zaoberal námietkami žalobcu uvedenými

v podanej žalobe týkajúcimi sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených motorových
vozidiel z členských štátov Európskej únie.Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda
zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty) ako
i preverovaním prostredníctvom daňových orgánov v Spolkovej republike Nemecko, Českej republike,

Maďarsku a v Belgickom kráľovstve zistil, že žalobca nadobudol v 4. štvrťroku 2010 použitý tovar z
týchto členských štátov, a to osobné motorové vozidlá od zahraničných dodávateľov identifikovaných
na daň z pridanej hodnoty v týchto štátoch. Išlo teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi
osobami identifikovanými na daň z pridanej hodnoty v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý
prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania

tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k
intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré
je zdaňované. V systéme uplatňovania dane z pridanej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí
základný princíp výberu tejto dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v
štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom
štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

26.03.2013 v konaní pod sp. zn. 8Sžf/26/2012).

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávatelia žalobcu v iných
členských štátoch pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používali „bežný režim
zdaňovania“, teda uplatnili oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského

štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturovali dodanie týchto
vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto
intrakomunitárne dodanie tovaru uviedli i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému VIES,
ktorý má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal príslušné
daňové správy vo vyššie uvedených členských štátoch Európskej únie o preverenie, či pri dodaní

tovarov skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na
základe žiadosti zaslanej príslušnému orgánu v Belgickom kráľovstve dňa 08.11.2011 bola správcovi
dane dňa 28.03.2012 na otázku vo formulári „SCAC 2004“ pod B1-12 „prosím potvrďte uplatňovaný
režim DPH. Pretože sa jedná o použitý tovar, podlieha táto transakcia osobitnej úprave uplatňovania
dane pri použitom tovare ?“ oznámená odpoveď „áno“. V doplňujúcich poznámkach je však zároveň

uvedené, že belgická spoločnosť BVBA LEFEVERE GEBROEDERS vysvetlila, že všetky faktúry sú
vystavené v normálnom režime a so žiadosťou na oslobodenie na IC dodanie tovaru a žiadosť o osobitnú
úpravu sadzby dane nebola. Na faktúrach, ktoré vyššie označený dodávateľ vystavil pre žalobcu a
ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel nie je daň z pridanej hodnoty uvedená, čo
znamená že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez dane z pridanej hodnoty a s poukazom

na vysvetlenie belgického dodávateľa potom možno konštatovať, že tento dodávateľ uplatnil bežný
spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ tohto tovaru.
Podľa názoru súdu nie je potom dôvodná námietka žalobcu v tom zmysle, že odpoveď belgickej daňovej
správy je zmätočná, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v predmetnej veci došlo k
uplatneniu mechanizmu dane z pridanej hodnoty, pri ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od

tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v Slovenskej republike, a to v zmysle ust. § 11 a
§ 20 a nasl. zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a jedná sa
teda o takzvaný bežný režim zdanenia tovaru, čo potvrdili i belgickí dodávatelia tovaru v rámci svojho
vysvetlenia, ktoré je súčasťou formuláru „SCAC 2004“.
Intrakomunitárne dodanie ojazdených motorových vozidiel žalobcovi podľa bežných daňových pravidiel

potvrdili i ďalší vyššie uvedení dodávatelia žalobcu z Belgického kráľovstva, ako i dodávatelia zo
Spolkovej republiky Nemecko, Maďarska a Českej republiky.

Vpredmetnejveciboltedarozhodujúcipostup,ktorýpoužilizahraničnídodávateliavovzťahukžalobcovi
ako kupujúcemu. V prípade, že použili bežný režim zdanenia, takýto režim s určením základu dane

podľa ust. § 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca. Napriek tomu však v rozpore
s vyššie citovaným zákonom tento tzv. osobitný spôsob zdanenia pri predaji ojazdených motorových
vozidiel žalobca použil a postupoval podľa ust. § 66 ods. 2, ods. 3 vyššie citovaného zákona bez toho,
aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata osobitného režimu zdanenia

pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim
zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z pridanej hodnoty uplatnená, čo
vyplýva z ust. § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie
osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovarmu bol nepochybne dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru
nebolo oslobodené od dane podľa ust. § 42 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom

štáte a dodávatelia žalobcu neuplatnili daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.

S poukazom na vyššie uvedené zistenia potom súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade
so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji

ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa ust. § 66 ods.
3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel,
napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa ust. § 22 ods. 1 tohto zákona a
teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená z celkovej
predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň.

Ak žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití osobitného
režimu zdanenia, ktoré mu poskytli jeho dodávatelia v iných členských štátoch, toto svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil, resp. neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval
uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel podľa
ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie citovaného zákona. V prípade, ak by zahraniční dodávatelia žalobcu použili

osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou
tovaru, boli by povinní túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na ustanovenie článku
226 bod 11 a 14 Smernice Rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá
by bola odvedená v členskom štáte predaja, a potom by už u nadobúdateľa v Slovenskej republike, teda
u žalobcu k zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry od zahraničných dodávateľov však tvrdenia žalobcu

nepreukazujú.

Súd nesúhlasí s námietkou žalobcu, že daňové orgány nezistili v potrebnom rozsahu skutkový stav,
keď neskúmali, aké bolo daňové zaobchádzanie pred predajom motorových vozidiel na Slovensko.
Správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzali výslovne použitý spôsob zdaňovania

vykonal zisťovania prostredníctvom medzinárodného systému VIES aj formou medzinárodnej výmeny
informácií od belgickej, maďarskej, českej a nemeckej daňovej správy a nepochybne zistil, že išlo
o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa
ust. § 11 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré
podlieha dani a že dodávatelia žalobcu pri dodaní tovaru postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z

pridanej hodnoty. Žalobcovi ako obchodníkovi s ojazdenými motorovými vozidlami muselo byť zrejmé,
že pokiaľ tieto vozidlá nakupuje od dodávateľov z iných členských štátov, ktorí sú identifikovaní na
daň z pridanej hodnoty, jedná sa o intrakomunitárne obchody založené na tom, že intrakomunitárne
dodanie tovaru je oslobodené od dane na strane dodávateľa a zároveň na strane odberateľa dochádza
k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru, ktoré je zdaňované. S poukazom na uvedené nemožno

potom považovať za dôvodnú námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že pokiaľ by vedel, že sa jedná o
intrakomunitárne dodávky, ojazdené motorové vozidlá by ani nenakupoval.

K námietkam žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu je
potrebné zároveň uviesť, že daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však

nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu, resp. nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených (a
správcomdanepreverovaných)vdaňovompriznaní.Jenasprávcovidane,ktorývykonávadokazovanie,
aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú silu im prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní, a to s
prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už vykonané a závery z nich vyplývajúce (rozsudok Najvyššieho

súdu SR zo dňa 07.09.2011 v konaní pod sp. zn. 4Sžf/18/2011). Napriek údajom uvedeným na faktúrach
vystavených zahraničnými dodávateľmi žalobcu, ktoré vylučovali, resp. neumožňovali uplatnenie
osobitného režimu zdanenia, správca dane vykonal dokazovanie a zisťovanie i prostredníctvom
medzinárodného systému VIES ako i formou medzinárodnej výmeny informácií a zistil, že išlo o
nadobudnutietovaruvtuzemskuzinéhočlenskéhoštátu,ktorépodliehadaniažezahraničnídodávatelia

pri dodaní použitého tovaru žalobcovi postupovali podľa všeobecnej úpravy dane z pridanej hodnoty.
Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru súdu zistený v potrebnom rozsahu, zákonným
spôsobom a správca dane ho správne a logicky vyhodnotil.K žalobcom namietanému porušeniu zásad daňového konania súd uvádza, že jednou zo základných
zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov platom

do 31.12.2011 (ktorý bolo potrebné aplikovať v daňovom konaní v predmetnej veci až do 30.12.2012, a
to s poukazom na ust. § 165 ods. 2, 5, ust. § 165b ods. 1, 2 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého
daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov) sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Aby daňové orgány
mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. O
takýto prípad v danej veci išlo a súd nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné
ich porušenie vyššie citovaného zákona, pretože i správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie

sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje
objasniť vzhľadom na doklady predložené k daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a
podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v preskúmavanej veci, keď
saskonkrétnymiotázkamiohľadneuskutočneniaintrakomunitárnehododaniatovaruobrátilnapríslušné
orgány členských štátov Európskej únie a požiadal ich o výmenu daňových informácií. Súd dospel k

tomu záveru, že správca dane vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a získané dôkazy i správne
vyhodnotil.

Súd po preskúmaní postupu správnych orgánov dospel k záveru, žalobcovi ako daňovému subjektu
vznikla povinnosť priznať daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu

a pri predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle ust. § 69 ods.
6 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky
na postup podľa ust.§ 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli. Správne a v zmysle vyššie citovaného
zákona postupoval správca dane, keď žalobcovi dodatočným platobným výmerom zo dňa 28.2.2013
vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2010 v sume 161.982,92 eura,

pričom správne postupoval i žalovaný, keď toto rozhodnutie správcu dane potvrdil rozhodnutím zo dňa
13.06.2013. Z obsahu preloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový
stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.
Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach,
keďže nepreukázal, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v ust. § 66 ods.

2 tohto zákona alebo za podmienok tam uvedených, a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane
pri ich predaji.

Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd,
písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).