Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 16, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/7/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215204187
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2215204187.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: M. S., nar.
XX.XX.XXXX, T. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, deti rodičov - matka: B. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K.,
N. C. č. XXX, a otec: D. S., nar. XX.XX.XXXX, prechodne bytom Q., ul. W. XXXX/X, trvale bytom V. V.,
H. C., vo veci výživného na plnoleté dieťa: P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K., N. C. č. XXX, o návrhu
matky na zvýšenie výživného, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 03.12.2015 č.k. 6P/16/2015-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživného na mal. M. a na mal. T. p o
t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživného na P. r u š í a vec mu v
zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vo výroku I. zvýšil výživné zo strany otca na mal. P. S., nar.
XX.XX.XXXX zo sumy 33,- Eur mesačne na 43,- Eur mesačne, mal. M. S., nar. XX.XX.XXXX zo sumy
33,- Eur na 43,- Eur mesačne, mal. T. S., nar. XX.XX.XXXX zo sumy 33,- Eur na 43,- Eur mesačne,

počnúc od 01.03.2015, čím sa mení rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda 12C/163/2010-62 v
časti výšky výživného. Vo výroku II. dlh na zročnom výživnom za obdobie od 01.03.2015 do 31.12.2015
v sume 100,- Eur na každé z maloletých detí súd povolil otcovi maloletých detí zaplatiť k rukám matky
najneskôr do 01.09.2016. Vo výroku III. o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 26, § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1, § 75 ods. 1, § 78

ods. 1 a 2 Zákona o rodine vecne odôvodnil tým, že vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
dospel k tomu záveru, že nie je možné návrhu matky na zvýšenie výživného vyhovieť tak, ako to
žiadala. Tak ako otec, aj matka v súčasnosti nie sú zamestnaní. Otec po výkone trestu odňatia slobody
vykonáva iba príležitostné sezónne alebo brigádnické práce a momentálne napriek tomu, že vek detí aj
ich odôvodnené potreby by si vyžiadali zvýšenie výživného, nebolo možné návrhu matky vyhovieť a súd
výživné zvýšil iba v sume o 10,- Eur na každé z detí tak ako uviedol otec, že je schopný v takejto výške
si vyživovaciu povinnosť plniť. Súd poukazuje na to, že taktiež aj matka maloletých detí má vyživovaciu

povinnosť k maloletým deťom. Matka detí taktiež dlhodobo nie je zamestnaná a preto aj výživné pre
maloleté deti je primerané životnej úrovni, ktorú majú obaja rodičia. Otcovi vznikol dlh na zročnom
výživnom za uplynulé obdobie od 01.03.2015 do 31.12.2015 v sume 100,- Eur na každé z maloletých
detí. Súd výživné nepriznal matke spätne tak, ako to žiadala od roku 2013. Matka totiž podávala návrh nazvýšenie výživného, pričom konane 10P/108/2013 ako aj konanie 9P/53/2014 boli zastavené v dôsledku
späťvzatia návrhu, pretože v tomto čase taktiež neboli dané podmienky na zvýšenie výživného. Preto
súd výživné zvýšil iba od podania tohto návrhu. Keďže návrh bol podaný v marci 2015, súd výživné zvýšil

s účinnosťou od 01.03.2015. Z dôvodu, že otec má problém platiť aj bežné výživné, súd dlh na zročnom
výživnom uložil otcovi splatiť najneskôr do 01.09.2016. Vzhľadom na to, že otec nemá pravidelný príjem,
udelil mu súd túto lehotu, aby podľa možnosti dlh 300,- Eur v tejto lehote splatil podľa toho, ako bude
mať k dispozícii finančné prostriedky. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 146 ods.
1 písm. a) O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala matka maloletých odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Odvolateľka poukázala na to,
že dcéra P. je už od augusta 2015 plnoletá. Matka podávala už v minulosti návrhy na zvýšenie výživného
od roku 2013, konania boli zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu, pretože otec bol vo výkone väzby a
potom robil načierno. Matka nesúhlasí so zvýšením výživného len o 10,- Eur a žiada zvýšiť výživné 3

roky spätne od 01.03.2012. Plnoletá P. chodí do 4. ročníka na Obchodnú akadémiu do Bratislavy, mal.
M. do 2. ročníka Hotelovej akadémie v Šamoríne a mal. T. do 5. ročníka ZŠ v D. K.. Otec detí neplní ani
minimum vyživovacej povinnosti, čo matka považuje za nespravodlivé. Otec deti nenavštevuje, nemá
o ne záujem, nič im nekupuje. Na otca matka podala trestné oznámenie, nakoľko nezaplatil výživné za
mesiace október, november a december 2015.

Otec maloletých, ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali a ani sa k odvolaniu matky nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212
ods. 1 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu matky nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok

súdu prvého stupňa je v napadnutej časti výživného na mal. M. a na mal. T. vecne správny a boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie, v časti výživného na P. ho však bolo potrebné pre odňatie možnosti
konať pred súdom zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa dôsledne zistený skutkový stav,

pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na zvýšenie výživného na mal. M.
a na mal. T. a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ustanovenie
§ 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ani argumenty než

tie, ktoré uviedla už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal.

V zmysle súdom prvého stupňa aplikovaného ustanovenia § 78 Zákona o rodine i v spojení s
ustanovením § 163 ods. 1 O.s.p., dohody i súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery, resp. ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a trvanie

dávok, pričom zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov. Hmotno-právnou
podmienkou pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom je teda zmena pomerov,
ktorá musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky,
že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase
predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne -

okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne - vývojom životných
nákladov.

Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného

prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi
jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je
potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča,

ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené
potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými,
zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám,
schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné
výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného ako sú

napr. liečebné náklady. Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa
tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných
poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a
výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane
povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu
a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho

domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale
i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný
stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce.
Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória
zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem

uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti
iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať
výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové
možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže,
že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom

prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.

Dokazovaním vykonaným prvostupňovým súdom bolo nesporne preukázané, že v danom prípade došlo
najmä na strane maloletých detí k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšiť výšku
doteraz stanoveného výživného. Od ostatného určenia výživného rozsudkom Okresného súdu Dunajská

Streda č.k. 12C/163/2010-62, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.03.2011 došlo k zmene okolností,
ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom. Na strane maloletých tým, že
od ostatnej úpravy výživného sú staršie o viac ako 4 roky, v dôsledku čoho sa úmerne veku podstatne
zvýšili aj náklady spojené s uspokojovaním ich odôvodnených hmotných potrieb (ošatenie, obuv, jedlo
a podobne), ako i ďalších potrieb pre ich výchovu, vývoj a výživu. U matky sa nezmenili pomery, je stále

nezamestnaná. Otec v čase ostatnej úpravy výživného bol vo výkone väzby, aktuálne je na slobode, z
dôvodu množstva exekúcií má problém sa zamestnať, pracuje brigádnicky s mesačným príjmom 300,-
až 400,- Eur. Preto súd prvého stupňa správne ustálil obdobie, od ktorého je dôvodné zaviazať otca na
platenie vyššieho výživného, a to od 01.03.2015, kedy matka podala návrh na zvýšenie výživného.

Posúdiac uvedené zmeny pomerov vo vzájomných súvislostiach odvolací súd zhodne s prvostupňovým
dospel k záveru, že boli splnené podmienky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom
v takom rozsahu, ako to ustálil súd prvého stupňa. Čo sa týka primeranosti zvýšenia výživného, odvolací
súd sa zhodol so závermi prvostupňového súdu, že primeraným zisteným a preukázaným pomerom
účastníkov, potrebám maloletých detí ako i možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom oboch

rodičov zodpovedá zvýšenie u mal. M. z pôvodnej sumy 33,- Eur na 43,- Eur mesačne a u mal. T. z
pôvodnej sumy 33,- Eur na 43,- Eur mesačne. Takúto sumu výživného môže otec maloletých zo svojho
príjmu,akobolustálenývyššie,uhradiťbeztoho,abyohroziluspokojovaniesvojichzákladnýchživotných
potrieb. Na druhej strane takto určené výživné spolu s primeraným výživným od matky a prídavkami na
dieťa umožní uspokojiť odôvodnené potreby oboch maloletých detí.

Podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné rodiča na deti by malo byť určené v rozmedzí 20%
až maximálne 30% z jeho príjmu na všetky výživou odkázané deti. 30% z preukázaného príjmu otca
vo výške 400,- Eur predstavuje 120,- Eur. Podľa súdom prvého stupňa zvýšeného výživného bolo
určené výživné na obe maloleté deti spolu vo výške 86,- Eur, i z tohto hľadiska je zvýšenie výživného

prvostupňovým súdom primerané. Súd prvého stupňa správne určil i výšku sumy zročného výživného
za obdobie od 01.03.2015 do 31.12.2015 vo výške 100,- Eur na každé dieťa, ktoré súd povolil otcovi
zaplatiť najneskôr do 01.09.2016, zohľadniac jeho pomery a aktuálne možnosti.Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené
zákonné podmienky pre priznanie zvýšenia výživného spätne. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine
právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania.

Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia
konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať
najdlhšie na dobu troch rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania, bez ohľadu na to,
či konanie bolo začaté na návrh, alebo z úradnej povinnosti. Súd v týchto prípadoch nie je viazaný
návrhom, sám musí určiť začiatok, kedy povinný prestal platiť výživné, alebo ho platil v obmedzenej

miere. Pri určovaní výživného za minulé obdobie súd zisťuje, aké boli konkrétne schopnosti, možnosti,
zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na už poskytnuté plnenia, poskytovanie
bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie zákonné kritériá. Zákonná podmienka existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa pre spätné priznanie výživného vyplýva okrem iného zo snahy
o zamedzenie špekulácií a zneužívania možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa. Sprísňujúca
úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t.j. aby návrh

na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ
však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú o určenie výživného s
časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné
priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností
prípadu. Výnimočným dôvodom nebude uvádzaná neznalosť možnosti uplatňovať si výživné. Obdobne

to bude v praxi sa často vyskytujúcich prípadoch, keď medzi rodičmi dôjde k osobným konfliktom a
tento inštitút využívajú ako formu osobnej pomsty a snahy vyťažiť od druhej strany najvyššiu možnú
sumu, neraz aj bez ohľadu na skutočné záujmy dieťaťa. Relevantným dôvodom by mohol byť zdravotný
stav oprávnenej osoby, ktorý jej zabránil včas uplatniť nárok, konanie, ktoré má znaky trestného činu
spočívajúce v bránení uplatnenia nároku na výživné (vyhrážky, násilie). V danom prípade neboli zistené

žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie zvýšenia výživného
spätne od 01.03.2012. Bolo pritom dôvodným prihliadnuť tiež na to, že matka v minulosti opakovane
podávala návrhy na zvýšenie výživného, konania boli zastavené z dôvodu späťvzatia týchto návrhov, z
čoho je potrebné vyvodiť záver, že matka netrvala na požadovanom zvýšení výživného (i keď dôvodom,
tak ako uvádza, bola skutočnosť, že otec bol vo výkone väzby).

Pokiaľ matka namieta, že výška zvýšeného výživného 44,- Eur nedosahuje ani výšku minimálneho
výživného, ani táto jej námietka nie je dôvodná, nakoľko aktuálna výška minimálneho výživného je 27,13
Eur (30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa
podľa osobitného zákona), a teda určené zvýšené výživné prevyšuje výšku minimálneho výživného.

Súd prvého stupňa však pochybil v časti rozhodovania o zvýšení výživného na P., nar. XX.XX.XXXX,
ktorá v čase začatia konania bola ešte maloletá, dňom XX.XX.XXXX dovŕšením veku 18 rokov dosiahla
plnoletosť, pričom súd prvého stupňa na túto rozhodujúcu skutočnosť neprihliadol.

Rozhodovanie o výžive maloletých detí je konaním vo veciach starostlivosti súdu o maloletých v zmysle
§ 176 až § 180 O.s.p. Okruh účastníkov takéhoto konania treba posúdiť podľa ustanovenia § 94 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí, o právach alebo
povinnostiach ktorých sa má konať. Z hľadiska tohto ustanovenia je účastníkom konania predovšetkým
maloleté dieťa, o právach ktorého na výživné súd koná. P. bola teda účastníčkou predmetného konania

aj pred tým, než dovŕšením osemnásteho roku svojho veku nadobudla plnoletosť. Do nadobudnutia
plnoletosti bola P. zastúpená v konaní kolíznym opatrovníkom, príslušným Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny. Kolízny opatrovník, ustanovený súdom podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine (zákon č.
36/2005 Z.z.), v rozsahu, v akom bol oprávnený za maloletú konať, sa stal zástupcom maloletej.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť),

nie až z rozhodnutia súdu, ktorým sa splnenie tejto povinnosti ukladá povinnej osobe. Povinná osoba
musí vždy, aj keď na úkor svojho minima, zabezpečiť výživu dieťaťa. Právo na výživu vzniká dieťaťu
narodením, je právom osobnej povahy, nie je ho možné preniesť na iného, a to ani na strane povinnej
osoby.Ustanovenie§62ods.1Zákonaorodinezabezpečujedeťomvýživnéodichrodičovdotohočasu,
pokiaľ nie sú samy schopné sa živiť; nerozoznáva pritom deti maloleté a plnoleté a z hľadiska veku detí

tieto nároky nediferencuje. Podľa predmetného zákona sú podmienky nároku maloletého aj plnoletého
dieťaťa na výživné celkom rovnaké; vyživovacia povinnosť rodičov k deťom časovo končí vtedy, keď sú
samy schopné zarábať (sa živiť). Rozhodnutie súdu, ktorým bolo rodičom určené výživné pre maloleté
dieťa za jeho maloletosti, nestráca účinky po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa; v takom prípade netrebapodávať nový návrh na určenie výživného, ak podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti naďalej
trvajú. Súd svojím výrokom neobmedzuje určené výživné na čas maloletosti dieťaťa. Ak bol návrh na
určenie výživného podaný pred dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, pokračuje v konaní súd starostlivosti

o maloletých aj po jeho plnoletosti s tým rozdielom, že plnoleté dieťa má už v ďalšom súdnom konaní
samostatné procesné postavenie, pričom funkcia kolízneho opatrovníka zanikla. Veková hranica 18
rokov je podľa právnej úpravy v Zákone o rodine významná z hľadiska procesnoprávneho (do plnoletosti
dieťaťa možno konanie o určenie výživného začať aj bez návrhu, kým po dovŕšení plnoletosti len na
návrh oprávneného). Ak v konaní o výživnom pre maloleté dieťa rozhoduje súd až po nadobudnutí

plnoletosti dieťaťa, je potrebné, aby plnoleté dieťa v konaní uviedlo, či nárok na výživné uplatňuje aj za
dobu po dosiahnutí plnoletosti a v akej výške. Súd v takom prípade rozhodne o výživnom až do času
rozhodovania. Plnenie dávok výživného, ktoré sa stali splatnými počas neplnoletosti dieťaťa, rovnako
ako dávok, ktoré sa stali splatnými po nadobudnutí plnoletosti, uloží súd povinnej osobe priamo voči
dieťaťu; to sa týka aj nedoplatkov výživného za čas pred plnoletosťou (porovnaj napr. R 67/1967, R
2/1985, Zborník III, str. 308 a pod., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 78/2009).

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011,
ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v

zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich

súčasťprávanaspravodlivýproces(čl.46ods.1ústavy,čl.6ods.1dohovoru)avylučujúcichľubovôľupri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj

vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti výživného na mal. M. a na mal. T. ako vo výroku vecne správny, s použitím ustanovenia

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vzhľadom na to postup prvostupňového súdu, ktorým s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu
porušil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho účastníčke konania plnoletej P.
S. znemožnil realizáciu zákonom priznaných procesných práv, je odňatím možnosti účastníkovi konať

pred súdom.

S poukazom na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvého stupňa svojím
nesprávnym procesným postupom odňal plnoletej P. S. možnosť konať pred súdom. V dôsledku toho
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výživného na P. a v závislom výroku o náhrade trov
konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec mu v zrušenom rozsahu

vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude zodpovedať všetky relevantné právne otázky,
na ktoré bolo poukázané vyššie, v konaní pokračovať už s plnoletou P. S. (nie je pritom vylúčené,
aby udelila plnomocenstvo na zastupovanie v konaní svojej matke podľa § 24 O.s.p.), vykonať riadne

dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi
účastníkov konania, a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s
ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí potom prvostupňový súd rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224

ods. 3 a 4 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.