Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/244/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233510
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5112233510.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom zo dňa 17.9.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody v sume

125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 495,- eur.
2. Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná
Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. V súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len
„Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných

dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.
3. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere s dlžníkom U.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7938/2008. Iné informácie nemá, pretože exekučný súd mu
neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne,
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému

Okresnému súdu Žilina a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd,
žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnyexekútorom,prijalnaďalšiekonanie,
čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Následne poukázal na právnu úpravu ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a následne od 01.06.2011.
4. Poukázal na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku v
znení od 1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného

súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným
rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Exekučným titulom však boli
rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konanív znení neskorších predpisov (Zákon o rozhodcovskom konaní). Nejde tu teda o rozhodnutie
rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní
neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský

súd. Podľa ním vysloveného názoru platí interpretačné pravidlo - predpoklad racionálneho zákonodarcu,
ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným
rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne
exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr bol prenesený do Exekučného
poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v

rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a
rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rúbeš, V. akol.: Občanský
soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985, s. 298). Prejednávame a rozhodovanie pracovných
sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery
ostali však i naďalej vykonateľné (Bureš, J. - Drápal, L. - Mazanec, M.: Občanský soudní rád.
Komentár. 4. vydaní. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce v soudní praxi. 1. vydaní.

Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút
ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa
iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku - § 274 písm. h)
Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné (ako v zákone
výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon.

Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J. -Rúbeš, V. akol.:
Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985, s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske
procesnéprávo.Bratislava,VOPFUK1995,s.216;Krajčo,J.:Exekučnýporiadok.Komentár.Bratislava,
Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec nim prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, pretože návrh
na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky

materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom; rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie s omeškaním.
5. Uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ktorý pripojil k návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučné konanie generálne inicioval formou zápisnice u zvoleného exekútora.
6. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust.

§44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
udelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.Nečinnosťokresnéhosúdunie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho

konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). O
všetkých okolnostiach a priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, sa dozvedel po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
7. Žalobca uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods.l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou

požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do
podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
8. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR;
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR; na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR, celkovo vynaložil poškodený vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenejčinnosti exekučného súdu márne sumu 125,- EUR. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonom stanovenú dobu. Poznamenávame, že výška hmotnej škody je stanovená na základe

paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčné predložiť účtovné doklady, resp.

pracovné a obchodné zmluvy.
9.Zároveňsiuplatnilnáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,pretožesamotnékonštatovanieporušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postupokresnéhosúdujepodľažalobcovhonázorudôsledkomjehonesústrednejčinnostitakejintenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných

rizík neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného; neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Poukázal na dôvody
priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodov, neexistencie akéhokoľvek účinného vnútroštátneho

prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času,
vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; Úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti

s vymáhanou pohľadávkou a j ej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov a nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

10. Zdôraznil s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, že do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná
právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri
realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého

práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na
súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad

a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a
zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05).

11. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z možnej analógie z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa
na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. (III.
ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55,III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, III. ÚS
82/03-25), a uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu určenú alikvotným
pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe
aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- EUR za rok.

12. Žalovaný k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu
uviedol, že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do
25.09.2012 doručených spolu 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Na výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď,

kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa
žalobcadozvedeloškode,dokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškodua„ohrozenie"právzánikom
povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť

predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako
orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje
za predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu
nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden ; uplatnených

nárokov uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený
nárok bol aj obsahom prijatých žiadostí predbežné prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno
v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať
žalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom
doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP") dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa
presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie, teda formuluje podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné

podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť
podania. Poukázal na to, že v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení
povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú
značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa

žalobca dozvedel o vzniku škody. Namietal, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Zdôraznil,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,

má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré

Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012).
14. K žalobcom uvádzaným prieťahom v konaní poukázal žalovaný na to, že žalobca neuvádza kroky,
ktorépodnikolnaodstránenieneželanéhostavu.Žalobcaneuviedol,anipovyžiadanejsúčinnostivrámci

predbežného prerokovania zo strany žalobcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy
v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, teda
či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného súdu SR,
konkrétne v náleze z 3. 5. 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľmá predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To,
že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Ďalej vyjadril názor, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda

súdu alebo Ústavný súd SR.
15. Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom čas doručenia žaloby je zrejmé, že žalobca
ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Pritom poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo

dňa prijatia jeho žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nárokuje zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978), teda nárok bol uplatnený predčasne. Zároveň napriek
výzve na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola

doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a
pod.) a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí,

a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivostí SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
16. Ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to 1/

nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou pričom pre
vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t. j. nesplnenie čo i len
jednej spôsobuje, že zodpovednosť štátu za škodu nevzniká. Pri posudzovaní otázky nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenejlehoteodkázalnaustanovenie§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012
Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky,
predpokladanétýmtoustanovením,nepredložil.Zároveňuviedol,žepraxukázalauždávnejšie,želehota

na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania,
pričom poukázala na dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje

posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo
viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok
spĺňa všetky kritéria zákonnosti. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 01.06.2011 uviedol, že z ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota
na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek

nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.
Pred 01.06.2011 s poukazom na znenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“ poukázal na samotnú dôvodovú správu
k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku kde bolo uvedené, že

správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Preto
skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a

§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred
01.06.2011. Poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, podľa ktorej z uvedeného
vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia navykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

17. K žalobcom viacnásobnému namietaniu prieťahov v konaní uviedol, že ak si žalobca odvodzuje
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody z tohto dôvodu, s poukazom na
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., je explicitne uvedené, z čoho
výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci

o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní
nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalobca nepovažuje existenciu prieťahov
v konaní za preukázanú. Zároveň žalobca opätovne zdôraznil, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu

prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, pretože podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993
Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti

poukázala aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR podľa rozhodnutí ktorého s poukazom na
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba
v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných
práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a
nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,

tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba
eštepredtýmneúspešnenedomáhalatohtonárokupodľazákonač.514/2003Z.z.(tedaprostredníctvom
účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či
bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže

konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa
ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).18. Žalovaný ďalej uviedol, že súd konajúci o náhrade škody by mal pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli
konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Poukázal na to, že podľa odôvodnenia

uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR
rozhodoval o sťažnostiach žalobcu, ústavný súd konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka
predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci
vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ......

zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na
ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).“ Existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za preukázanú.
19. Ďalej k uplatneným nárokom na náhradu majetkovej škody uviedol, že podľa ustanovenia §
17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa jeho názoru však žalobca nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila
žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systémuaadministratívnespracovanietextovurgencií,publikačnévýdaje,poštovné.Žalobcavžalobách

neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich
náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Tiež poukázal na to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,

ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých
prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom
exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných
nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Ak

žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému, ide taktiež o činnosť,
ktorú musí vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich
poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa
špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti

s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a
publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na
skutočnosť,ževäčšinauvádzanýchzaslanýchžiadostíoposkytnutieinformáciisamohlahospodárnejšie
vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku
k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že „disponuje

jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané
v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu uplatňovanie nároku na majetkovú škodu
je nepodložené, nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami
alebo skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k

ľubovoľnémuasubjektívnemuvyčíslovaniuškodyzostranyžalobcuapreskúmaniepredmetnéhonároku
je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodnéhotajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej
povinnosti odôvodňuje.
20. K žalobcom uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej v pomernej výške

k čiastke 660,- eur za rok, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za rok prieťahov
poukázal na to, že podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poukázal na to,
že v časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca poukazuje na viacero
nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné

prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu
prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 660,- eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, považuje za nesprávnu úvahu. Navyše,
pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom pri žalobe na
strane žalobcu ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliadol

aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je
neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu
SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Žalovaný ďalej poukázal na to, že
je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú

irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj

„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež
žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Taktiež
žalovaný poukázal na to, že žalobca pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázal,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných
návrhov nevyplýva preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada

v peniazoch.
21. Žalovaný ďalej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. uviedol, že nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných

rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť

pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom
návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove

(Vec C-76/10), kde bolo konštatované, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa

javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa. ... Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitýchaspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej. .... Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od

spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky. ... Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne. .... Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej

výške. ... Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa... . Aj s poukazom na medializované informácie (napr. článok v denníku SME
zo dňa 16.07.2012), rozhodnutie Asociácie organizácií splátkového predaja, ktorá vylúčila žalobcu zo
svojich radov, uviedol, že praktiky žalobcu sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu
Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto v takomto prípade aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva
spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia

nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie
exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je
spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala

žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
22. Taktiež uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.

z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku
škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami, ktorá podľa ustálenej
súdnej praxe sa je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je
následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť

všaknemožnorobiťzávislounaneobmedzenejkauzalite.Atribútompríčinnejsúvislostijetotiž„priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí,
ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho
a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom

okresného súdu.

23. V konaní zároveň žalobca predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, Znaleckým ústavom, kde znalecký ústav posúdil činnosti a ich ekonomické
náročnosť s vymáhaním pohľadávok spoločnosti pohotovosť, s.r.o. v súvislosti s neprávnym úradným

postupom exekučných súdov Slovenskej republiky, pretože neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti
o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie NZP, neskoro rozhodli alebo nerozhodli o vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie NVP alebo neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora ZE,
celkove pri podaní 10.897 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie, 8.890 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo

nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a 8.661 návrhov v agende, kde súdy neskoro
rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Znalecký ústav objasňoval zvýšené náklady na
mzdové náklady, tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačná služby
a poštovné. Znalecký ústav pritom vychádzal z podaní od 2.7.2009 do 25.5.2011 pri neskoro vydaných
alebo nevydaných povereniach a z podaní od 18.2.2009 do 15.3.2012 pri neskoro rozhodnutých

alebo nerozhodnutých návrhoch na zmenu súdneho exekútora, vyplatených miezd a benefitov pre
zamestnancov,zpriemernéhostavuzamestnancov,nákladovnazriadeniepracovnéhomiesta,nákladmi
na poštovné, nákladov na telekomunikačné služby a nákladov na tlač, úpravu informačného systému
pri zlúčení spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. s LUKA & BREMER, spol. s r.o. a LBG, s.r.o. a vyslovilzáver, že náklady na žaloby NZP a NP predstavujú 30,76 eur a to mzdové náklady 4,15 , náklady na tlač
5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady
na telekomunikačné služby 4,43 eur, náklady na žalobu ZE predstavujú náklady spolu 31,68 eur a to

mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,
náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur.
24. Žalovaný vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že súd by nemal na žalobcom predložený
posudok prihliadať, a to vzhľadom na to, že znalca neustanovil v konaní ani vypracovanie znaleckého
posudku neinicioval sám, s prihliadnutím na mimosúdny spôsob zadania predmetnej zákazky, ku

ktorému došlo až po doručení jednotlivých žalôb na súd, bola odporkyni priamo odňatá možnosť
akýmkoľvek spôsobom participovať na postupe pri vypracovaní posudku, ktorý preto odpovedá výlučne
na otázky kladené žalobcom bez prihliadnutia na možné argumenty, resp. protiargumenty odporcu,
ako aj to, že náklady na poštovné a náklady na tlač, posudzovanie ktorých je tiež predmetom
posudku, nespĺňajú zákonom predpokladané kritérium skutočností, na preukázanie ktorých by bolo
nutné disponovať odbornými znalosťami. Podľa názoru žalobcu je posudok je vo svojej podstate

výrazne jednostranný, následkom čoho je spochybňovanie jeho vierohodnosti odporcom. Poukázal
na to, že pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z
podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke a vecná
stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií.,
teda pri vypracovávaní posudku sa vychádzalo z údajov poskytnutých zadávateľom, t.j. žalobcom,

pritom podľa judikatúry v prípade „ak sa vyžaduje znalecký posudok, je potrebné dbať na to, aby
súd predtým náležite zistil všetky potrebné skutočnosti, ktoré by boli podkladom, z ktorého by znalec
pri spracovaní znaleckého posudku vychádzal, a aby pri ustanovení znalca bol dodržaný postup
podľa ustanovenia § 127 ods. 1 prvá veta OSP. (Sborník stanovisek, zpráv a rozhodování soudů a
soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, sv. IV, s 26) Vzhľadom na jednostranné

zadanie požiadavky na vypracovanie znaleckého posudku odignorovaním procesnej úlohy súdu a
odignorovaním práv žalovanej pri znaleckom dokazovaní, ako aj vzhľadom na spornosť vstupných
neverifikovaných údajov poskytnutých žalobcom, je zrejmé, že požiadavky kladené právnym predpisom
a judikatúrou na relevantné znalecké dokazovanie neboli splnené, a to vinou žalobcu. V tejto súvislosti
je nemenej významným faktom, že podklady, z ktorých mal znalecký ústav vyčíslenú škodu odvodiť, nie

sú v znaleckom posudku jednoznačne identifikované a nie sú súdu ani žalovanej vôbec známe (hoci
aby bolo znalecké dokazovanie vykonané lege artis, mali byť súdu známe ešte pred zadaním úlohy
znalcovi). V tejto súvislosti žalovanému, ako i súdu z úradnej činnosti známe, že zadávateľ i v samotnej
žalobe (ale nielen), na podklade ktorej bolo začaté predmetné konanie, uvádza nesprávne údaje či už
ohľadom dĺžky lehoty, v ktorej mal súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, resp. o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Je teda dôvodné prijať záver,
že údajom predloženým žalobcom ako zadávateľom posudku nie je možné bezvýhradne dôverovať,
nakoľko tieto vykazujú so železnou pravidelnosťou nezanedbateľné nepresnosti. Z uvedeného dôvodu
preto žalovanej nie je zrejmé, ako mohol znalecký ústav na str. 7 a na str. 8 vysloviť záver, že v konaniach
exekučných okresných súdov došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pri jeho konštatovaniach o

oneskorenom rozhodnutí alebo nerozhodnutí. Taktiež poukázal na to, že znalecký ústav sa mal vo
vzťahu k otázkam, ktoré nie je zo zákona oprávnený odborne posúdiť, vyjadrovať výlučne v spôsobe
podmieňovacom a nie oznamovacom. K záveru znaleckého ústavu ohľadom existencie nesprávneho
úradného postupu poukázal aj na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov, podľa ktorej je časť návrhov
právoplatne rozhodnutá a to zamietnutím návrhu.

25. Posudok predstavuje len prepočet nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych údajov
a tvrdení (výstupov žalobcu) na počet žalôb, čo je neprípustné a nespôsobilé jednoznačne určiť,
ktorý konkrétny nesprávny úradný postup spôsobil ktorú konkrétnu škodu; škoda je tak stále
výlučne paušálnou bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené nároky. Skutočnosť, že znalecký
ústav operoval pri vypracovávaní posudku so štatistickými údajmi, vedie taktiež k záveru o jeho

nedôveryhodnosti. Výpočty pri jednotlivých položkách žalovanej pripomínajú skôr voľnú úvahu, ako
presný výpočet údajnej škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s postupom
toho - ktorého exekučného súdu. Ústav pri vypracovaní posudku teda znalecký ústav nesprávne
predpokladal, že každé jedno konanie posudzované v predmetnom posudku prebiehalo v rámci celého
skúmaného obdobia bez zohľadnenia, či každé jedno konanie prebiehalo vo všetkých uvedených rokoch

(t. j. či sa každé konanie začalo už v roku 2009 a či každé jedno konanie skončilo v roku 2012).
Samotný súd z úradnej činnosti musí vedieť, a vyplýva to i z jednotlivých žalôb žalobcu, že väčšina
konaníneprebiehalavcelomposudzovanomobdobí.Izuvedenéhodôvodujemožnéoznačiťpredmetný
posudok za dôkaz, ktorým nie je možné náležite zistiť skutkový stav predmetnej veci. Pokiaľ sa jednáo zvýšený výpočet zvýšených mzdových nákladov žalovaný spochybnil skutočnosť, že k zvýšeniu
počtu zamestnancov došlo výlučne z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu, nakoľko uvedenú
skutočnosť posudok žiadnym relevantným spôsobom nepreukazuje. Predložený posudok žiadnym

spôsobomnepreukazuje,žekzvýšeniupočtuzamestnancovnedošlonapríkladvdôsledkuprirodzeného
hospodárskeho rastu žalobcu ako takého. Vo výpočtoch týkajúcich sa zvýšených mzdových nákladov
žalobcu sú zahrnutí i pracovníci pre trestné konanie a pracovníci pre styk s verejnosťou, čo zároveň
vylučuje akúkoľvek súvislosť s namietaným pochybením exekučného súdu. Príčinná súvislosť medzi
zvýšenými mzdovými nákladmi a nesprávnym úradným postupom súdu absentuje i vo vzťahu k

činnostiam, ktoré boli predmetom výkonu práce práve tých zamestnancov, o ktorých sa mal kolektív
pracovníkov žalobcu rozrásť. K činnosti v posudku označenej ako „overovanie skutočnosti, či súd
rozhodolvexekučnejveci“bytíto,resp.žalobcapristúpilbezohľadunaprípadnúexistenciunamietaného
postupu exekučného súdu. Taktiež agenda úhrady poplatkov je v predmetnej veci bezpredmetná,
nakoľko žiadne iné poplatky, ako poplatok za návrh na vykonanie exekúcie, ktorý by žalobca musel
uhradiť bez ohľadu na existenciu namietaného postupu, neprichádzajú do úvahy. Rovnako nemôže ísť

na ťarchu žalovanej, že sa žalobca v rámci svojej zmluvnej slobody mal rozhodnúť uzatvoriť pracovné
zmluvy, v ktorých mal svojim zamestnancom poskytnúť ním uvádzanú hodinovú mzdu, hoci v danom
čase štátnym zamestnancom v kvalifikovaných pozíciách v rezorte justície (napr. vo funkcii odborný
radca na pozícii vyššieho súdneho úradníka v 7. platovej triede) prislúchal funkčný plat vo výške približne
3,90 eur na hodinu (viď prílohu č. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov). V prípade nákladov na úpravu informačného systému sa zo znaleckého posudku
vôbec nie je možné dozvedieť, k akým úpravám informačného systému malo dôjsť a vôbec nie je zrejmá
súvislosť týchto prípadných úprav s namietanými nesprávnymi úradnými postupmi. Znalecký ústav
opäť len prepočítava nepreukázané náklady na úpravu informačného systému s neznámym obsahom
týchto na počet žalôb. Je tiež potrebné zdôrazniť, že otázky týkajúce sa potreby vykonania zmien v

informačnom systéme a otázky týkajúce sa obsahu týchto zmien nie sú predmetom odborov Ekonomika
a riadenie podnikov, resp. Ekonómia a manažment, pre ktoré je znalecký ústav zapísaný v zozname
znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

26. Sú vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 14C/244/2012-84 zo dňa 27. novembra 2014, ktorý bol

druhoinštančným súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

27. Na nariadené pojednávanie sa strany nedostavili, doručenie predvolania mali riadne vykázané.
Právny zástupca žalobcu žiadal termín pojednávania odročiť z dôvodu návrhu na prerušenie konania.
Žalovaný súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti.

28. O prerušení konania súd rozhodol osobitným uznesením dňa 27.6.2016. Hoci je proti uzneseniu
prípustné odvolanie, súd má za to, že s poukazom na súdom uvádzané skutočnosti rozhodnutie súdu
o prerušení konania nemôže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko táto bola
nespočetne krát judikovaná z obdobným výsledkom pričom otázka riešená v inom konaní nemá vzťah

k uplatneným nárokom.

29.VovecisúdoboznámilrozhodnutieKrajskéhosúduvŽilineakoodvolaciehosúdu,nazákladektorého
nedošlo ku konštatovaniu vylúčeniu zákonného sudcu. Napriek tomu, že žalobca výslovne uviedol, že
námietku predpojatosti voči sudcovi nevznáša a predpojatý sa necítil ani sudca, vzhľadom na žalobcove

možné obavy predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, pričom k vylúčeniu sudcu nedošlo.
Napriek tomu, že súd teda nerozhodoval o návrhu žalobcu a nemal žiadnu povinnosť oznamovať
žalobcovi výsledky rozhodnutia o nevylúčení sudcu z rozhodovania a prejednania veci, pretože k zmene
zákonného sudcu nedošlo, rozhodnutie spolu s predvolaním žalobcovi doručil. Nakoľko súd nezistil ani
iné dôvody pre odročenie pojednávania, súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí

nevyužili svoje zákonné právo byť prítomní na pojednávaní, právo na verejné a ústne prejednanie veci,
súd vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania.

30. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav:

31. Súd z priloženého exekučného spisu sp.zn. 18Er/2805/2008 zistil, že návrhom zo dňa 23.9.2008
podaným na súd 27.10.2008 požiadal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o vydanie poverenia proti
povinnému U., bytom X. pre vymoženie pohľadávky oprávneného Pohotovosť s.r.o. na základe
exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR04752/08 vydaného Slovenskourozhodcovskou a.s., právoplatným 7.7.2008 a vykonateľným 10.7.2008 ktorého prílohou bola zápisnica
návrhu na vykonanie exekúcie s priloženým rovnopisom rozhodcovského súdu a výpisom z obchodného
registra navrhovateľa.

32. Listom zo dňa 24.2.2009 bol požiadaný súdny exekútor a rozhodcovský súd o predloženie
rozhodcovského spisu SR04752/08. Z dôvodu nesplnenia povinnosti bol opätovne po vyjadrení súdneho
exekútora z dôvodu, že listinami nedisponuje výzvou zo dňa 15.4.2009, bol Stály rozhodcovský súd
zriadený Slovenská rozhodcovská a.s., opätovne vyzvaný na predloženie spisu. Odpoveď doručil súdu

odpoveďdňa18.5.2009,spolusfotokópiouzmluvyoúvererozhodcovskoudoložkouakoajdoručenkami
preukazujúcimi zrušenie rozhodnutia do vlastných rúk povinného. Dňa 11.6.2009, teda pred uplynutím
30 dní pred preukázaním nárokov a odstránení vád, vydal súd exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie. Súd z pripojeného spisu nezistil, že súdny exekútor by poverenie vrátil, prípadne žiadal
zastaviťexekučnékonaniezdôvodu,žemajetokpovinnéhobynepostačovalaninaúhradutrovexekúcie
a nevykonal ani iné dopyty na súd so stotožnením povinného ustanoviť opatrovníka a pod..

33. Žalobca na preukázanie vzniku majetkovej škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý dňa
17.1.2014 vypracoval znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej
škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod č.k. 1SprV
563/14, ktorým žalobca žiadal určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi
úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutia okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to

najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Súd žalobcom predložený posudok hodnotil ako
listinný dôkaz, ktorý skôr preukazuje prípadnú efektivitu či neefektivitu žalobcu a pracovnú snímku ako
výšku škody. Súd musí súhlasiť s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku vychádzal

ústav jednak len z údajov poskytnutých žalobcom uvedených v účtovníctve (účtových nákladov) bez
akéhokoľvek auditu, porovnania aj základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len v podaných
návrhoch na vykonanie exekúcie, správu úverov, nie len správu úverov predložených na exekučné
konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho úradného postupu bez náležitej opory v zákone,
nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas v konaní a pod.. Predložený posudok môže slúžiť možno

pre štatistické ukazovatele ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom ktorom
konaní. Je nepredstaviteľné, že ak konanie pred súdom malo trvať napr. 9 mesiacov, aby sa zohľadňovali
úkony za štyri roky.
34. Navyše takýto posudok vôbec nemal vplyv na nároky uplatnené v tomto konaní, keď si uplatňuje
žalobca nároky vo výške celej sumy úveru s príslušenstvom.

35. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1.1.2013), zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

36. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

37. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

38. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

39. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežneprerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len
"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

40. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovujú inak
41. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

42. Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

43. Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP"), exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

44. Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011,

podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods.
2, čl. 225a, čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)],
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 805/2004 (Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok
a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia,

ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných
rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov
verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných
výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi,

h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

45. Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

46. Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda žalobca správne označil v návrhu príslušný orgán.

47. Súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že
žalobca požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalobca žiadne podanie
preukazujúce, že by požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku v
súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nepredložil, odkazoval na listiny, ktoré má
žalovaný. V odporcom predloženom zozname, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod
1SprS/289/2014 súd zistil uvádzanie nárokov zhodných s menom osoby povinnej v exekučnom konaní

a zhody s predmetom uplatnených nárokov, teda s poukazom na závery nariadeného súdu vychádzal
zo skutočnosti, že nárok bol uplatnený v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. avšak
jeho nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený.48. Žalobcom uplatnený nárok je potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalobca si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa

cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu žalobcu v spore (že je
nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a
pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej žalobcom uplatnenému
právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

49. Nárok odvodzoval od toho, že je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu a nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a
v nečinnosti (zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď súd konal nesústredene a poverenie na vykonanie
exekúcie vydal v omeškaní.

50. Súd s poukazom na žalobcom konštatované porušenie jeho základného práva a tvrdenie prieťahov v
konanísastotožňujesvyjadrenímodporcuspoukazomnajudikatúruÚstavnéhosúduSRakoapredpisu
upravujúce postup pri zisťovaní alebo konštatovaní prieťahov v konaní (§ 55 a § 56 zák. č. 757/2004
Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a po 31.12.2012, §

116 zák. č. 385/2000 Z.z.) je zrejmé, že okresný súd ako prvostupňový súd nie je oprávnený skúmať,
či v inom súdnom konaní došlo alebo nedošlo k porušeniu základných práv účastníka tým, že konanie
súdu bolo nesústredené alebo že je poznačené prieťahmi v konaní.

51. Podľa ust. § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné

právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
52. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

53. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej

samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne
záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

54. Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len

ak to ustanovuje zákon.

55. Z uvedeného zákonného vymedzenia právomocí súdu je zrejmé, že všeobecný súd nie je oprávnený
preskúmavať konanie súdu, ale len ak sú prieťahy konštatované oprávneným subjektom (§ 55 a § 56
zák. č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a po

31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z., § 49 zák. č. 38/1993 Z.z.), všeobecný súd môže rozhodnúť o
priznaní náhrady škody a o výške škody. Súd pritom nezistil, že by konanie pred exekučným súdom bolo
aj predmetom konania o sťažnosti podľa § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., podľa §49 zák. č. 38/1993
Z.z. alebo, že by existencia prieťahov bola inak konštatovaná. Navyše s poukazom na opis rozhodných
skutočností v návrhu žalobcu, žalobca konštatuje len dĺžku konania, avšak vôbec neakcentuje na

povinnostisúdu,ktorýmalvydaťpoverenienavykonanieexekúcienazákladerozsudkurozhodcovského
súdu a ktorý musel aj preveriť skutočnosti, či takéto rozhodnutie je vykonateľné, vyžiadať si listiny od
súdneho exekútora a rozhodcovského súdu ako aj nečinnosť týchto inštitúcií vo vzťahu k tvrdeným
prieťahom.

56. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.9.20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Pri aplikácii ustanovenia
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého ustanovenia exekučný súd je oprávnenýposudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať
ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z
materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút

a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení. Exekučný súd v
rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom. Oprávnenosť takého
skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C
40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu

93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

57. Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl.3 ods.1 písm. t),
každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa

nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom
nie sú zasielané súdu. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia.
Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť

zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti žalobcu vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.
Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.06.1999, podľa

ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť
tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu
štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup

nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo
1018/07 zo dňa 25.08.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť
ako nesprávny úradný postup). Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03
Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možno považovať len za
vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti
o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.

58. Súd preto môže pristúpiť k vydaniu poverenia až vtedy, ak má preukázanú vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

59. Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O.s.p., ale aj viazaný
skutkom t.j. žalobnými tvrdeniami ( § 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami ( § 101 ods. 1 O.s.p.) o právne

významných skutočnostiach, z ktorých žalobca vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné žalobcovi priznať uplatňované peňažné plnenie
(majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na nim tvrdenom skutkovom základe.

60. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánuresp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny
úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych okolností bolo

potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup smeruje.
61. Je nepochybné, že exekučný súd v namietanom konaní nezistil dôvody brániace vydaniu
poverenia ani to, že súd neudelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom
predpokladanej procesnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti.

62. Súd však tak, ako vyjadril svoj názor na začiatku odôvodnenia rozsudku, nezistil konštatovanie
zistených prieťahov oprávneným orgánom (predsedom súdu, revíznou komisiou, rozhodnutím
disciplinárneho súdu, z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky či ESĽP) a vznik a existenciu
neodôvodnených prieťahov nemal ani inak preukázanú.

63. Exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupoval v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v
kontexte vyššie uvedených intencií, pričom žalobca ani súdny exekútor sa pri podaní návrhu na
vykonanie exekúcie nezaoberali skutočnosťou, nepreukazovali, či právny vzťah medzi veriteľom a
dlžníkom spadá pod režim úpravy ochrany spotrebiteľa, či úver bol alebo nebol poskytnutý za účelom

podnikania či podnikateľovi za účelom osobnej spotreby a pod. Touto skutočnosťou sa nezaoberal ani
rozhodcovský súd. Za tým účelom exekučný súd musel zistiť daný stavy aj vyžiadaním príslušných
dokladov preukazujúcich nie len formálnu ale aj materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
pričom nakoniec súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Súd teda ani vlastným zistením nemal
preukázané skutočnosti, že by proces exekučného súdu výrazne vybočoval z rozhodovacej praxe či

konanie trvalo takú dobu, že jeho dĺžka preukázateľne spôsobila ujmu na právach žalobcu. Súd však ani
nezistil, že by počas konania pred súdom žalobca namietal prieťahy, sťažoval sa na postup súdu, žiadal
o vykonanie nápravy, hoci takéto skutočnosti tvrdí pri uplatnenom nároku na náhradu majetkovej ujmy.

64. Taktiež súd poukazuje na to, že nie každý prieťah, resp. určité obdobie nečinnosti v konaní možno

vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, a podľa judikatúry Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/02,
IV. ÚS 440/2012 ktorá konštatuje, že „pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého
úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách."

65. Nakoľko súd nezistil existenciu relevantných nárokov pre uplatnene náhrady škody z nesprávneho
úradného postupu súdu v namietanom konaní, súd návrh v plnom rozsahu zamietol. Stručne možno
konštatovať, že v danom prípade pri náhrade škody voči štátu s jeho zodpovednosťou za činnosť

orgánov verejnej moci ak nie sú splnené podmienky stanovené pre priznanie nárokov zákonom č.
514/2003 Z.z., nemožno priznať žalobcovi náhradu škody týmto titulom.

66. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd
skúma premlčanie len u existujúceho nároku, ktorý je pravdepodobný a relevantný. Nakoľko nárok

žalobcu na náhradu škody nebol preukázaný, súd sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal, hoci
je veľmi pravdepodobné, že vzhľadom na uplynutie trojročnej všeobecnej trojročnej doby od vydania
poverenia po uplatnenie nároku na súde, nárok na náhradu nemateriálnej ujmy by bol premlčaný.

67. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v
spojení s § 151 ods. 1 veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaný ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konanianeuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd žalovanému právo na náhradu trov konania
nepriznal.

68. Žalobca bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k) (účinnosť do 30.9.2012) v zmysle ktorého
zákonnéhoustanoveniaodpoplatkujeoslobodenésúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 2
ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,

zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku
oslobodený. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietol, a preto nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku
z podaného návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa

osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a

príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces,
b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).