Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/743/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225842
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225842.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr.

BeátyČupkovejaJUDr.VieryŠkultétyovejvprávnejvecinavrhovateľaA.,s.r.o.,sosídlomN.,A.XX,IČO
XXXXXXXX,zastúpenéhoT.A.,s.r.o.,sosídlomN.,B.4,IČOXXXXXXXX,protiodporcoviZ.republika,
zastúpenému O., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22C/306/2012 - 106 zo dňa 29. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 366,96 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z obsahu spisu Okresného
súdu Trenčín, sp. zn. 61Er/2335/2010 súd prvého stupňa zistil, že dňa 10.09.2010 súdny exekútor
JUDr. F. G. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci, vedenej na jeho

exekútorskom úrade pod sp.zn. EX 9973/2010 v prospech oprávneného A., s.r.o., IČO: XX XXX XXX,
so sídlom v N., A. ul.č. XX proti povinnému Z. A. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Z. IČO: XX XXX XXX zo dňa 01.12.2009,
sp. zn. SR 19551/09. Okresný súd Trenčín dňa 22.12.2010 vydal uznesenie č.k. 61Er 2335/2010-9,
ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok
rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por,
pretože rozsudok priznáva oprávnenému plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom

a zároveň je nevykonateľný. Rozhodcovský súd sa v rozsudku nevysporiadal s vylúčením inštitútov
zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa.
Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zisťoval
existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a ktoré musia

byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje striktne taxatívne pojem "nesprávny úradný
postup", ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom právomociurčitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva
z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie

alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt
na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Podľa
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovil lehotu na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie v dĺžke 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Od 1.6.2010 zrušil
túto lehotu pre prípady, keď súd rozhoduje o delení poverenia pre súdneho exekútora, kde exekučným
titulom je titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Podľa citovaných ustanovení §
44 ods. 2 Exekučného poriadku teda vyplýva, že tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti
sa vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu
ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu súd potom nemohol konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd
mal zato, že rozhodol 88 dní po uplynutí stanovenej lehoty. Súd poukázal v tejto súvislosti na to,
že oneskorenie v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že

navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským
súdom, pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp.
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum
exekučnýsúdvprejednávanomprípadevykonalazistil,žeexekúciunemožnoztýchtodôvodovvykonať.
Skutočnosť, že preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov exekučnými súdmi je časovo náročné a
nezvládnuteľné v lehote 15 dní sa odrazila aj v zákone č. 144/2010 Z.z. , ktorý s účinnosťou od
01.06.2010 zmenil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v tom smere, že lehota 15 dní sa

nevzťahuje na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
rozhodcovských rozsudkov. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd
sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k
tejto požiadavke navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť

len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických
osôb. Nakoľko súd nemal splnenú už prvú podmienku, ktorej naplnenie je predpokladom pre prípadnú
objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, existenciou či neexistenciou ďalších 2 podmienok sa
už nezaoberal, nakoľko takýto postup by bol nehospodárny, pretože ak neexistuje nesprávny úradný
postup, nemôže existovať ani príčinná súvislosť s prípadnou škodou, čiže je vylúčené splnenie ďalšej z 3

podmienok. Nakoľko súd nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym
rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú
škodu alebo nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná
zodpovednosť súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania

súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal. Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p
mal právo na náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči
navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre

rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe
ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho

súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu,
koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,

ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súdSR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/174/2014).Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a

vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu, na
ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne

aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie začalo dňa 15.07.2010, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom

omeškanie predstavuje viac ako 199 dní.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že žiadne z týchto tvrdení sa
nezakladá na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, súdny exekútor podáva žiadosť o udelenie poverenia na Okresný súd Trenčín dňa
10.09.2010 a k zamietnutiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného
súdu Trenčín č.k. 61Er 2335/2010-9 zo dňa 22.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať

žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na §
45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex

offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS

197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal

vyhodnotením návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento
návrh navrhovateľa zamietol.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 č. k. 19NcC/287/2012-9, kedy odvolací súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín Mgr. O. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Následne bola

vec pridelená na základe pokynu č. 21/13-II. Spr 214/2013 sudkyni tamojšieho súdu JUDr. O. W.. Z
úradného záznamu zo dňa 17.06.2013 je zrejmé, že zákonná sudkyňa JUDr. O. W. nebola sudcom ani
zamestnancom Okresného súdu Trenčín ani ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo
veci ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ
uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným

sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia
navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z.. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých
sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa a
odporcu a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie je pravdivé. Súd prvého stupňa na

prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 29.04.2015, navrhovateľ predvolanie
na pojednávanie prevzal dňa 30.03.2015, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie
možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na
predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k
návrhunazačatiekonania.Predmetnéhopojednávaniasavšaknapriekriadnedoručenémupredvolaniu

nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi
bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Súd prvého stupňa
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej
skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné anezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,

nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho
konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .