Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17C/404/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240405
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Straková
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112240405.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove samosudkyňou JUDr. Evou Strakovou v občianskoprávnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v
zastúpení doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, v konaní

o náhradu majetkovej škody a priznanie nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu z a m i e t a .

Súd v y l u č u j ena samostatné konanie pôvodne vedené žaloby pod sp.
zn. 21 C 182/2012 OS Humenné, 21 C 186/2012 OS Humenné, 21 C 181/2012 OS Humenné a 21 C
190/2012 OS Humenné.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca dňa 27. 9. 2012 doručil žalobu pôvodne vedenú na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou,
ktoré boli spojené na spoločné konanie pod sp.
zn. 21 C 181/2012 a po vylúčení sudcov Okresného súdu vo Vranove postúpené Okresnému súdu
v Prešove, zapísané pod sp. zn. 17 C 404/2012, v ktorých žiadal žalobca priznať náhradu škody a
nemajetkovú ujmu z dôvodu, že Okresný súd Humenné nesprávnym úradným postupom spôsobil vznik

škody na strane žalobcu. V exekučných konaniach bol exekučný súd povinný do 15 dní od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnúť. K rozhodnutiu
o poverení však došlo až po uplynutí zákonom stanovenej doby s niekoľko mesačným omeškaním,
pričom neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré majú smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas

súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca si uplatňuje majetkovú
škodu ako aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď mu ako poškodenému vznikla majetková ujma, ktorá
predstavujenáhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťouuskutočňovanouvoveci
správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to za správu pohľadávky prostredníctvom

pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystémuvovýške70,-EUR,naudržiavaniea
správu informačného systému 40,- EUR, na administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnémusúdu, sumu na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania
na exekučnom súde sumu 15,- EUR. V konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde v Humennom
pod sp. zn. 21 C 181/2012, v ktorom si uplatnil z titulu majetkovej škody priznať 2.992,93 EUR a z

titulu nemajetkovej ujmy 598,59 EUR, v konaní 21 C 182/2012 žiadal náhradu škody 125,- EUR a z
titulu nemajetkovej ujmy 385,- EUR, v konaní 21 C 183/2012 žiadal náhradu škody 125,- EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy 605,- EUR, v konaní 21 C 184/2012 žiadal z titulu majetkovej škody 125, EUR, z titulu
nemajetkovej ujmy 275,- EUR, v konaní 21 C 185/2012 žiadal z titulu majetkovej škody 349,10 EUR,
z titulu nemajetkovej ujmy 69,82 EUR, v konaní 21 C 186/2012 žiadal náhradu škody 3.311,65 EUR z

titulu nemajetkovej ujmy 662,33 EUR, v konaní 21 C 187/2012 žiadal náhradu škody 125,- EUR z titulu
nemajetkovej ujmy 385,- EUR, v konaní 21 C 188/2012 žiadal priznať náhradu škody 125,- EUR, z titulu
nemajetkovej ujmy 495,- EUR, v konaní 21 C 189/2012 žiadal priznať náhradu škody 125,- EUR, z titulu
nemajetkovejujmy1.650,-EURavkonaní 21C190/2012žiadalpriznaťnáhraduškody125,-EUR
a z titulu nemajetkovej ujmy 1.100,- EUR s prísl. primeranú náhradu za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv,

stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky
spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Výpočet
tohto nároku uskutočnil pomerom 55,- EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu,
a to práve na základe doktríny Ústavného súdu 660,- EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- EUR za

mesiac, pričom v danej veci bol súd nečinný viac ako 399 dní.

Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Zák. 233/1995 Z. z. súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných

ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmlúv o úvere dlžníkovi Monika Miklošová, Štefan Ondík, Martin
Paľovčík, Daniela Ridarská, Igor Popovič, Peter Pohlodko.

Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku (ďalej EP),

najmä podľa ust. § 44 ods. 1 EP a predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s ex. titulom
miestne a vecne príslušnému ex. súdu, pričom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenia.

Žalobca pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, spísal

dňa 29.6.2009, resp. 2.7.2009 a podal postupom podľa § 44 ods. 8 EP exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu
v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v
zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa to napriek tomu, že návrh spĺňa všetky formálne a materiálne
podmienky ustanovené EP, resp. O.s.p.

Žalobca poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o
zmenesúdnehoexekútora,ktorádefinujedobuurčenúnaprijatierozhodnutia30dní,pričomprekročenie
tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie
zákona.

a) Podľa ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005:
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

b) Podľa ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006:
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť

exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dni od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,
ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťoupodstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu
možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do konania
nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie) nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis
exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu
exekútorovi. Podľa ust. §39 ods.2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený

potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca inicioval exekučné konanie formou
zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu
zápisnice sa nenachádza v dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. §44 ods.l Exekučného
poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie

exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie
(tamkdenedošlokspísaniunotárskejzápisnice),doručovalzvolenémusúdnemuexekútorovianiesúdu.
Podľa ust. §36 ods.2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku,
pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.

Žalobca podal návrh na zmenu exekútora. V exekučnom konaní je stanovená lehota 30 dní
na rozhodnutie o zmene exekútora. Exekučný súd nerozhodol o tomto návrhu v
zákonom stanovenej lehote, pritom neexistovala taká okolnosť na strane súdu, ktorá by mu umožňovala
postupovať nesústredene a s prieťahmi. Opísaný postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore
so zákonom, konkrétne ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. §44 ods.8

Exekučného poriadku.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v
predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku
48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III.

ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).
Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia
jeho práv a spôsobenej škody až po doručení uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora). Žalobca si z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulomedzidoručenímnávrhunazmenusúdnehoexekútoraarozhodnutímoňom.Žalobcavynaložil
v tomto období nasledovné náklady:
- na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného

systému sumu 70,- Eur
- na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur
- na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- Eur.
Zmyslom právnej úpravy zmeny súdneho exekútora obsiahnutej v ust. 44 ods.8 Exekučného poriadku je
zakotvenie možnosti zmeny exekútora na základe žiadosti najmä v snahe o dôsledné uplatňovanie

zásady hospodárnosti v exekučnom konaní, ako aj o zabezpečenie ochrany oprávneného pri
nečinnosti súdneho exekútora. Žalobca pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po
strate dôvery k exekútorovi a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k
riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov žalobcu (žalobca mal odôvodniteľné podozrenie vzniku
škody na jeho stráne). Keďže exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora

nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať žalobca svojou cielenou aktivitou na udržanie bonity
pohľadávkyajejzabezpečeniausmerňovanímexekútoraaďalšíchúčastnýchorgánov.Topredpokladalo
aktívnu systémovú správu pohľadávky žalobcom.- na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde

sumu 15,- Eur.
Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a
to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu sumu 175,- Eur v každej veci. Táto suma
by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho

exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Žalobca si ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v
primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného Okresného súdu Vranov nad Topľou je
dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané v ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku

a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora čo bude viesť k
efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného; neskorým ukončením procedúry
zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu

s povinným; neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo
riziko insolvencii povinného.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu, za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy sú:

- neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;

- úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku
zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku strata na- strane žalobcu, ale aj na strane
jeho majiteľov;

-nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcu aspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,
platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02).

Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania
sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných
zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkovgarantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných
súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 331,92 EUR.
Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, teda 663,88 EUR za rok:
12 mesiacov v roku = 55,32 EUR za mesiac. Žalobca postupoval podľa ust. §15 ods.l zákona č.514/2003

Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

Nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Humenné došlo k porušeniu práva žalobcu na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením

jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného
čl.46 ods.l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.l
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola

poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite; porušeniu princípov právneho štátu, konkrétne princípu
legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej
istoty; žalobca žiadal, aby súd medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. §152 ods.2 veta druhá in
fine OSP rozhodol o základe veci tak, že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 nesprávnym

úradnýmpostupomOkresnéhosúduVranovnadTopľou,pretožetentonerozhodolojejnávrhunazmenu
súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávky žalobcu, ktoré vznikli neplnením
záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu a nepriznať náhradu škody v zmysle zákona

514/2003 Z. z., lebo ide o právne nepodstatnú žalobu z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok. Podanú žalobu považuje za zmätočnú, v žalobách nie sú uvedené sp. značky exekučných
konaní, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre
posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepredložil ani
jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik

skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a pod. Síce uviedol časť dôkazov, odkazuje na exekučné spisy, ale
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať
sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní, sa

nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám žalobca uvádza,
že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych
rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie spisových
značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo

strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného sudu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS
366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a

jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda.

Pre tieto nedostatky a neúplné podanie žalobcu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak
žalobca namieta „nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenusúdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v
podobe prieťahov. Nie je teda zrejmé, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje náhradu škody, keďže
v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj

nárok. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, tuto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR.

Žalovaný ďalej poukázal na to, že dňa 23. 4. 2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 4. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že
už dňa 27. 9. 2012 boli na súd doručené žaloby vo veci, je zrejmé, že žalobca ich
nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo
žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal
požadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,nebolochotnýuviesťdátumy,kedysadozvedelo
škode,nepriložildokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškodu,neuviedol,čibolipodávanésťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik

nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. i písm.
a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote platí, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je
zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora

predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcejexekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti o zmene a doplnení ďalších zákonov. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi

spolu s exekučným spisom súdneho exekútora. ktorú bol vykonaním exekúcie pôvodne poverenú).

Možno pripustiť, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť;

v takom prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie
o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote
rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu
exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch
podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby, bolo podanie

sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca
tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia
§ 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky
zákonník“), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu

ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ústavy,ústavnýsúdprihliadasíce
na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetku okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehotu uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s

rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Žalovaný poukázal na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že
pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.
To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej
škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal

poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo

v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý

ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by
boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných

prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného
princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom
stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený

subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Aj z rozhodovacej
činnostiÚstavnéhosúduSR,zustanovenia§53ods.1zákonač.238/2003Z.z..oorganizáciiÚstavného

súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky
opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle
uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o

takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne
nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku
nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovafinančnézadosťučineniepriznáva(bezskúmania,čibolnárokpredtýmuplatnený
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a

priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preukázaná existenciu
prieťahov v konaní.

Zoskutkovýchokolnostíuvádzanýchžalobcomvniektorýchžalobáchvyplýva, že knesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote,
lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora (od skončenia namietaných prieťahov v konaní). Vzhľadom na uvedené

žalovaný vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).Žalobca sa vo svojich
žalobách domáha náhrady materiálnej škody vo výške 175,- Eur.Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej
žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch

a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.
Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuvádza, či
predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Ž. z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaný poukázal na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná

škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,
resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej
udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého
zisku, žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov

nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými

úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto
období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri
ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška
nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na

tvrdené prieťahy a jej uplatnenie je preto účelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za

spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií
exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii

sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu
uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 2. 7. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov
v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli
spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky

a. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené
a uplatňovať si 175,- € paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu
škody zo strany žalobcu a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne

preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe
všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak

vznik ani výšku škody.Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88
Eur (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaný na dve
skutočnosti,kderozhodovaloposkytnutífinančnéhozadosťučineniazazbytočnéprieťahy.Poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany

súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 €,
ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný
súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť
poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa mu priznala náhrada

nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť
prípadnú nápravu zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe ,frustrácie, úzkosti, neistotu a nedôveru“
sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu

ČR sp. zn. 3oCdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, pričom
žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Ž. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k

nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je

predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu.V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(20i0) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej
republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s

podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaný dáva do pozornosti obsah textu priloženého listu,
pričom poukázal na niektoré výňatky:

„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec

neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od
kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne lagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov
vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej „Celkové náklady úverov
poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa

javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer
100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov
tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne
vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne.
Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 %) z úveru v plnej výške.“
Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj

špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dna_16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v

Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a
úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia predaja, ktorá sa
nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom

dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov
na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb.
Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonáme exekúcie, kde v prípade

žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práv (povinného v exekučnom
konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže
súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť
opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť
vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej

činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v
prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce.Uvedenévylučujemožnosťpriznaniaprípadnéhonárokužalobcunanáhradunemajetkovej

ujmy voči štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi

priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,

je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť' pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

Keďže žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal ani vznik škody nemajetkovej ujmy, tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom tejto škody a nemajetkovej ujmy, preto takýto návrh
je potrebné zamietnuť. naopak tento stav si žalobca spôsobil sám a to spôsobom vykonávania svojej
podnikateľskej aktivity, pasivitou pri obhajovaní svojich práv.

Žalobca i žalovaný sa na ústne pojednávanie, ktoré súd nariadil na 3. 12. 2014 neustanovili. Žalobca
žiadal mailovým podaním zo dňa 3. 12. 2014 o odročenie pojednávania z dôvodu, že v určenom čase mu
prebieha iné konanie vytýčené na ten istý termín pred OS Bratislava IV a Okresným súdom
Nové Mesto nad Váhom a jeho klient trvá na účasti splnomocneného advokáta a vylúčil substitúciu. Súd

poznamenáva, že podľa § 119 ods. 1,2,6 O.s.p. žalobca nepožiadal bez zbytočného odkladu o odročenie
pojednávania, hoci vedel vopred, že je na ten istý deň určený termín pojednávania na OS Bratislava
IV a Nové Mesto nad Váhom, teda sa skôr dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania, ktorý súdu
neoznámil, až v deň pojednávania 3. 12. 2014. Z tohto dôvodu súd má za to, že tu nie je dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, týmto dôvodom ani nie je požiadavka klienta na osobnej účasti

advokáta a vylúčenie substitúcie. Právny zástupca žalobcu mal urobiť všetko preto, aby sa ustanovil na
pojednávanie, resp. zabezpečil substitúciu a nezanedbal svoju povinnosť oznámiť dôvod na odročenie
pojednávania bez zbytočného odkladu. Súd z tohto dôvodu neuznal dôvod na odročenie pojednávania,
neodročil pojednávanie, ale postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Žalovaný taktiež ospravedlnil svoju neúčasť a súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti s tým, že
poukázal na obsah svojho písomného vyjadrenia k podanej žalobe.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to pripojenými spismi Okresného
súdu Humenné 21Er/1156/2009, 12Er/793/2009, 6Er/906/2009, 18Er/561/2008, 15Er/376/2011,
18Er/232/2010 a ďalších listín a zistil tentos k u t k o v ý s t a v :Zo spisu 6Er/906/2009 Okresného súdu Humenné súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý dňa 15. 10. 2009 doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú viedol pod

č. Ex 8771/2009 vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnej F. F., na základe exekučného
titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 06239/09, ktorý vydal Slovenská rozhodcovská,
a. s. dňa 23. 6. 2009 a ktorý sa stal právoplatným dňa 27. 7. 2009 a vykonateľným dňa 30. 7. 2009 na
vymoženie priznanej istiny 517,84 EUR s prísl. Prípisom zo dňa 19. 10. 2009 poverený zamestnanec
vyzval súdneho exekútora a oprávneného, aby predložili Zmluvu o úvere, na základe ktorej bol vydaný

exekučný titul a Všeobecné obchodné podmienky a sadzobník. Súdny exekútor v odpovedi doručenej
dňa 13. 11. 2009 dal na vedomie, že tieto listiny predloží oprávnený priamo súdu. Listom zo dňa 18.
11. 2009 konateľ spoločnosti oprávneného žiadal o informáciu o stave konania pre doposiaľ nevydanie
poverenia súdnemu exekútorovi.

Oprávnený zamestnanec prípisom zo dňa 20. 11. 2009 oznámil, že žiadal o doloženie Zmluvy o úvere

a bude skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, opätovne
žiadal o predloženie Zmluvy o úvere, Všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka a zároveň o
oznámenie, koľko povinný uhradil.

Súdny exekútor v podaní doručenom dňa 30. 11. 2009 oznámil, že výzvy zaslal priamo oprávnenému,

ktorýichmuvrátilsodôvodnením,žeZmluvaoúvereakolistinnýdôkazbolaužpreskúmanáprivydávaní
exekučného titulu Stálym rozhodcovským súdom a s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici 12Coe/110/2009, ktorý vyslovil právny názor, že Exekučný súd v rámci exekučného
konania nemá zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu, tieto listinné
dôkazy nebude predkladať.

Ďalším prípisom poverený zamestnanec žiadal Stály rozhodcovský súd o predloženie spisového
materiálu Zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných podmienok, na základe ktorých bol vydaný
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23. 6. 2009. Po predložení týchto listinných dôkazov
súd vydal dňa 24. 9. 2009 uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia

nad sumu 486,84 EUR, trovy predchádzajúceho konania a trovy exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 25. 8. 2011. Ďalším uznesením zo dňa 21. 10. 2010 vydal uznesenie, ktorým
zastavil exekučné konanie nad sumu 486,84 EUR, trovy predchádzajúceho konania a trovy exekúcie.
Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 8. 2011, keď voči týmto uzneseniam sa oprávnený
odvolal a Krajský súd v Prešove v odvolacom konaní 16Coe/33/2011 zo dňa 30. 5. 2011 potvrdil

uznesenie Okresného súdu v Humennom. Následne Okresný súd v Humennom vydal dňa
24. 1. 2012 poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na vymoženie povinnosti zaplatiť
486,84 EUR na základe rozsudku Slovenskej republiky 06239/09 zo dňa 23. 6. 2009. Tento
spis je pričlenený k veci 21 C 189/2012.

Zo spisu 21 Er 1156/2009, ktorý bol pričlenený k spisu 21 C 188/2012 vyplýva, že súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 29. 12. 2009 doručil žiadosť o udelenie poverenia vo veci oprávneného
Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému Š. H.A., o vymoženie 477,96 EUR s prísl. na základe
exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 13030/09,
ktorý vydal Slovenská rozhodcovská, a. s. dňa 5. 8. 2009 a ktorý sa stal právoplatným dňa 21. 9.

2009 a vykonateľným dňa 24. 9. 2009. Poverený zamestnanec Okresného súdu v Humennom dňa 12.
1. 2010 vyzval oprávneného, aby do 10 dní predložil Zmluvu o úvere, dohodnutý splátkový kalendár
a Všeobecné obchodné podmienky, výšku reálne poskytnutého úveru, preukázal, akú sumu a akým
spôsobom oprávnený ju poskytol povinnému, aká bola dohodnutá odmena, koľko zaplatil dlžník a akú
sumu má uvedenú vo svojom účtovníctve. Oprávnený na túto výzvu odpovedal listom zo dňa

2. 2. 2010, keď odmietol predložil Zmluvu o úvere z dôvodu, že ju súd žiada neoprávnene a
žiadal, aby súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Poverený zamestnanec prípisom zo dňa 5. 2. 2010 vyzval Stály rozhodcovský súd, aby predložil
celý spisový materiál a opäť žiadal zástupcu oprávneného, aby predložil dôkazy o výške poskytnutého

úveru, akým spôsobom bol povinnému poskytnutý a koľko z tohto úveru uhradil dlžník a kedy s tým, že
tieto údaje potrebuje za účelom preskúmania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle Exekučného poriadku ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní
a bez predloženia uvedených písomností nemôže žiadosť o udelenie poverenia posúdiť.Stály rozhodcovský súd doručil žiadané listiny dňa 26. 3. 2010. Exekučný sudca vydal dňa 3. 5. 2010
uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v časti 0,25 % úroku z omeškania za každý deň omeškania zo sumy 466,02 EUR od 31.
3. 2009 do zaplatenia. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 5. 2010. Ďalším uznesením zo
dňa 9. 6. 2010 zastavil exekučné konanie v časti o zaplatenie 0,25 % úroku za každý deň omeškania
zo sumy 466,02 EUR od 31. 3. 2010 do zaplatenia. Súdny exekútor dňa 18. 10. 2010 vrátil
poverenie, lebo exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného aj jej

príslušenstva a trov exekučného konania.

Zo spisu 18Er/561/2008, ktorý bol pripojený ku spisu 21 C 187/2012 súd zistil, že dňa 1.
12. 2008 žiadal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému F. X. pre vymoženie
23.040,- Sk na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 06820/08,

vydaného 5. 8. 2008, ktorý sa stal právoplatným dňa 8. 9. 2008 a vykonateľným dňa 11. 8. 2008.

Dňa 30. 12. 2008 exekučný sudca vydal poverenie exekútorovi na vymoženie 23.040,- Sk s 0,25 %
úrokom z omeškania denne zo sumy 22.800,- Sk od 12. 4. 2008 do zaplatenia
a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie. Prípisom zo dňa 26. 10. 2009 nahlásil vstup do

konania ako vedľajší účastník Združenie občianskej sebaobrany Bratislava.

Poverený zamestnanec súdu žiadal prípisom zo dňa 8. 11. 2011 vyžiadať od Stáleho rozhodcovského
súdu rozhodcovský rozsudok, oznámiť Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa, že povinný je
označený ako podnikateľ a vyzval povinného, aby oznámil, či úver, ktorý mu bol poskytnutý

súvisel s jeho podnikaním alebo bol poskytnutý na jeho osobnú spotrebu. Po predložení týchto listín dňa
9. 1. 2012 vydal poverený zamestnanec uznesenie, ktorým zastavil exekúciu v časti úroku z omeškania
vo výške 0,25 % denne zo sumy 756,82 EUR od 12. 4. 2008 do zaplatenia. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 7. 2012, keď mu predchádzalo odvolacie konanie, v ktorom
Krajský súd v Prešove potvrdil uznesenie súdu I. stupňa. Vec nie je právoplatne skončená.

Zo spisu 15Er/376/2011, ktorý bol pripojený k spisu 21 C 185/2012 vyplýva, že
dňa 24. 5. 2011 požiadal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému L. J. pre vymoženie 167,-
EUR s príslušenstvom, na základe exekučného titulu: rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, č. k.

SR 14068/10, ktorý vydal Slovenská rozhodcovská, a. s. dňa 25. 1. 2011 a ktorý sa stal právoplatným
dňa 14. 2. 2011 a vykonateľným dňa 17. 2. 2011. Poverený zamestnanec Exekučného súdu dňa 22. 6.
2011 vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 8. 2011. Ďalším uznesením zo dňa 18. 8. 2011
bolo exekučné konanie zastavené. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 10. 2011.

Zo spisu 18Er/232/2010, ktorý bol pripojený k spisu 21 C 184/2012 mal súd preukázané, že súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil žiadosť o udelenie poverenia dňa 28. 5. 2010 vo veci
oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému D. X., pre vymoženie istiny 1.013,73
EUR s príslušenstvom, na základe exekučného titulu: rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR

12834/09, ktorý bol vydaný dňa 27. 8. 2009 a nadobudol právoplatnosť dňa 28. 9. 2009 a vykonateľnosť
dňa 1. 10. 2009. Poverený zamestnanec Exekučného súdu dňa 11. 8. 2010 žiadal právneho zástupcu,
aby predložil zmenku, preukázal, že povinný splnomocnil mandatára na právne úkony, vrátane vyplnenia
zmenky, uviedol, či povinný z poskytnutých peňažných prostriedkov niečo uhradil a ďalej žiadal Stály
rozhodcovský súd o predloženie spisového materiálu rozhodcovského súdu. Oprávnený dňa 6. 9. 2010

predložil Zmluvu o úvere a zmenku, na základe toho dňa 14. 9. 2010 bolo vydané poverenie, č. 5702
na vykonanie exekúcie vo veci vymoženia uloženej povinnosti podľa právoplatného rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, č. k. SR 12834/09, zo dňa 27. 8. 2009. Dňa 16. 8. 2011 Združenie OFS zaslalo
návrhy na zastavenie exekúcií a vylúčenie exekútora so zoznamom exekúcií.

Poverený zamestnanec Exekučného súdu dňa 8. 11. 2011 vyzvalo povinného, aby oznámil,
či úver, ktorý mu bol poskytnutý oprávneným na základe Zmluvy o úvere zo dňa 11. 12.
2008 mu bol poskytnutý za účelom jeho podnikania alebo na jeho osobný spotrebu a túto skutočnosť
oznámil aj Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS. Uznesením zo dňa 9. 1. 2012 zastavilexekúciu, a to v časti zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.013,73 EUR od 25.
3. 2009 do zaplatenia. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 4. 2013, keď mu predchádzalo
odvolacie konanie začaté na základe odvolania oprávneného, v ktorom odvolací súd - Krajský súd v

Prešove dňa 14. 2. 2013 potvrdil uznesenie súdu I. stupňa, vec nie je právoplatne skončená.

Zo spisu 12Er/793/2009, ktorý bol pripojený ku spisu 21 C 183/2012 mal súd preukázané, že súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
17. 9. 2009 vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému X. X., pre vymoženie 515,76 EUR

na základe exekučného titulu: rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 02677/09, zo dňa 1. 6.
2009, ktorý sa stal právoplatným dňa 13. 7. 2009 a vykonateľným dňa 16. 7. 2009. Vo veci súd vydal dňa
12. 10. 2009 uznesenie, ktorým zastavil exekučné konanie o vymoženie úroku z omeškania vo výške
0,25 % denne zo sumy 517,80 EUR od 29. 11. 2009 do 22. 4. 2009 a vymoženie úroku 0,25
% denne zo sumy 507,80 EUR od 23. 4. 2009 do zaplatenia. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 12. 11. 2009. Oprávnený voči nemu doručil odvolanie dňa 16. 11. 2009, ktoré v odvolacom konaní

Krajský súd odmietol uznesením zo dňa 28. 1. 2010, lebo bolo podané po uplynutí zákonnej lehote. Dňa
7. 6. 2010 poverený exekučný sudca vydal prípis na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré bolo pod č. 5702042987 vydané dňa 8. 6. 2010. Do konania nahlásilo vstup Združenie OFS a
žiadalo, aby exekučné konania, ktoré nie sú právoplatne zastavené ani inak skončené, boli zastavené.
Uznesením zo dňa 8. 2. 2012 súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Voči

tomutouzneseniupodaloprávnenýodvolaniedňa1.3.2012.Uznesenímzodňa4.5.2012súdnepriznal
súdnemu exekútorovi náhradu exekučných trov a oprávneného zaviazal uhradiť vedľajšiemu účastníkovi
trovy konania. Voči tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie dňa 14. 6. 2012. V odvolacom konaní
Krajský súd v Prešove zrušil uznesenie súdu I. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2013. Vec nie je právoplatne skončená.

Ďalšie exekučné spisy neboli súdu pripojené.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z viacerých dôvodov, v prvom rade namietol procesné pochybenia
zo strany žalobcu, keď žalovaný neuviedol sp. značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde,

chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody
a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom na exekučné spisy,
v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša

sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných konaní sa
nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavadzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo

strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol
sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných súd nečinnosťou exekučného súdu príkladmo pod sp.
zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012.

Nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe v zmysle zák. č. 514/2003

Z. z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti
ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti žalobcu.
Dňa 23.4.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody a
vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli doručené Okresnému súdu žaloby vo veci je zrejmé,
že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení § 15 ods. 1 a

§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky pod sp. zn. 2Cz38/76. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok. Žalobca podal

na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o predbežné prerokovanie predmetných
nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na
zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočnostípodstatné pre prerokovanie nároku. Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní
podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o
čo sám požiadal, nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák.

č. 514/2003 Z. z..

Žalovaný poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto skúmaniu
môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na

základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že vnútroštátny súd má v

zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp. zn. 3Cdo 146/2011,
3Mcdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné
pravidlávrámciobdobnýchopravnýchprostriedkovvnútroštátnejpovahy,zrozhodnutiaÚstavnéhosúdu

SR IÚS16/2002, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd
síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolností v danej veci.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno
pokladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho

orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Žalobca nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto nemôže byť

preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať len
Ústavný súd. Žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej

veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho
sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený
povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu
spôsobil.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje

s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z., súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci ako aj v spojených veciach si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadostiach na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 30 dňovej a postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu Humenné, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

S poukazom na citované rozhodnutie ÚS SR nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaní

exekučného súdu Vranov nad Topľou v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo veci vedenej proti D. F. vo
veci 7Er/41/2004, kedy exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného
súdu žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedá skutočnosti.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe

exekučného súdu v exekučnej veci, nepreukázaním porušenia jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o zmene exekútora, súd jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočností, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených

kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach uplynula
od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do doručenia uznesenia exekučného súdu o
zmene exekútora a priznania odmeny pôvodnému exekútorovi nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu
ani vyvolať riziká uvádzané žalobcom.

Žalobca tak nepreukázal ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to vznik škody, ktorá je
chápaná ako skutočná majetková ujma a nároky, ktoré sú uplatnené sú hypotetické. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súd poznamenáva, že nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v
príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému

nesplnil.

Taktiežniesúsplnenézákonnépredpokladyprepriznanienáhradynemajetkovejujmyvzmysle§17ods.
3 zák. 514/2003 Z.z. a dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné. Nebolo zistené,
že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je

objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku
insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné,
keďže žalobca nie je právnická osoba. Žalobca nepreukázal ani zánik svojich podnikateľských aktív. Nie
je možné v tejto súvislosti nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorú súd považuje za
konanie v rozpore s dobrými mravmi tak, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy voči štátu, keď škoda mu vznikla pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu, ktorou
bola nútená sa zaoberať aj Európska komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenie práv
spotrebiteľov. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca nebol v

konaní úspešný a žalovaný, ktorý bol úspešný a ktorému vzniká nárok na náhradu trov konania,
si tieto trovy konania neuplatnil, preto súd vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.SúdvylúčilnasamostatnékonanienárokyžalobcuuplatnenévpôvodnevedenýchspisochnaOkresnom
súde Humenné pod sp. zn. 21 C 182/2012, 21 C 186/2012, 21 C 181/2012, 21 C 190/2012
vzhľadom na to, že sa nepodarilo doposiaľ zabezpečiť predmetné exekučné spisy, resp. je potrebné vo

veci vykonať ďalšie dokazovanie.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

V Prešove, dňa 3. decembra 2014

JUDr. Eva Straková
sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Lenka Vargovčíková

Kanc.
- opíš, predlož k podpisu,
- doruč:
- právny zástupca žalobcu
- žalovaný

- L 15

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.