Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/290/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234273
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5112234273.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 21.9.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia majetkovej škody v sume

5.172,79 eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 1.034,56 eur.
Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná
Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. V súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ navrhol písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č.233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný
poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní

a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.
Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere s dlžníkom F.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 5280/2010. Iné informácie nemá, pretože exekučný súd mu
neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne,
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému

Okresnému súdu Žilina a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd,
žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnyexekútorom,prijalnaďalšiekonanie,
čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Následne poukázal na právnu úpravu ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a následne od 01.06.2011.
Poukázal na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku v znení od
1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Exekučným titulom však boli rozsudky Stáleho
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskoršíchpredpisov (Zákon o rozhodcovskom konaní). Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie
rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Podľa ním vysloveného

názoru platí interpretačné pravidlo - predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva
odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím
rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom
podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa

§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha,
Panoráma 1985, s. 298). Prejednávame a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991
zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné
(Bureš, J. - Drápal, L. - Mazanec, M.: Občanský soudní rád. Komentár. 4. vydaní. Praha, C. H. Beck
2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce v soudní praxi. 1. vydaní. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie

rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok
rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a neskôr Exekučného poriadku - § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i)
Exekučného poriadku ako iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené
zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne

jednotne (Handl, J. -Rúbeš, V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985,
s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske procesné právo. Bratislava, VO PF UK 1995, s. 216; Krajčo, J.:
Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom
podľatýchtoprocesnýchpravidieljezaloženápovinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je

exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec
nim prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu , pretože návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom; rozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním.
Uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ktorý pripojil k návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučné konanie generálne inicioval formou zápisnice u zvoleného exekútora.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust.
§44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
udelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.Nečinnosťokresnéhosúdunie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej

republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). O
všetkých okolnostiach a priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, sa dozvedel po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Nesprávny úradný postup charakterizoval jednak - nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; a ďalej - vykonaním úradného postupu

bez splnenia zákonných podmienok; ktorý bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavili vznikom
materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust.
§44 ods.2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu rozsudku rozhodcovského súdu) spôsobom
odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď

súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný
judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a
interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada
pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. §44 ods.2 zákona č. Exekučného
poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučné

titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a
porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej
republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávaťúkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám

rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé
meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne
vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi
v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by im náležala len vtedy, ak by konal v pozícii
meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. §40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z.. Exekučný

súd nie je súdom v zmysle ust. §40 a nasl. ZoRK a nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. §40 a §43 ZoRK prejavil vôľu poveriť všeobecný
súd meritórnym rozhodovaní o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak
dôjde k splneniu formálny a materiálnych podmienok definovaných v ust. §40 ZoRK a ak takéto
splnenie podmienok nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. §41 ZoRK. Inými slovami, ak nedôjde

k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. §40 ZoRK zanikne
právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu
zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu
upravenej v ust. §40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s

cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného
(dlžníka).Zhľadiskaprincípuprávnejistoty,ktorýmusídotváraťstavústavnostivprávnomštáte,nemôže
tenistýštátnyorgán-všeobecnýsúd-dotváraťsvojerozhodovacieoprávneniasmerujúcekzamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú a
to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo

zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom
prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne
k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní
konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú
len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd

si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že
zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv a
to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa
ap.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana
subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.

Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach
prípadu cesta aplikácie ust. §40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských
súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné

posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu
medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej,
vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto exituje právne relevantný exekučný titul
- rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. §41 ZoRK a

chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne
nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie
a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku
rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne
rozhodnutejvecitvoríneodstrániteľnúvadukonania,naktorújesúdpovinnýprihliadaťexoffo.Upozornil,

že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom
s rozsudok vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na svoje
vyjadrenie považoval navrhovateľ opísaný postup exekučného súdu ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že

k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.Ďalej však uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným

účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Uviedol, že z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, a
to majetkovú škodu v celkovej výške predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom

proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úver. Nemôže preto tiež nastať
akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu s zároveň si
žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenské . a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa ním vysloveného názoru dôsledkom nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
žalobcu.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému

rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.

Náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil aj neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj a jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v

spoločnosti; vytvorením absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku
z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov
a nakoniec nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a

spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Nakoniec uviedol, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej

republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania
sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných

zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov
garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných
súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné

právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
III. ÚS 271/05).Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy

do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu vo výške
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou

deformáciou).

Odporca k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu uviedol,
že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených spolu 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na
výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp.
jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť

na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako orgán príslušný podľa §
4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu nedoplnil a nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť čo i

len posudzovať splnenie uvedených predpokladov, preto nárok uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že
pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom prijatých žiadostí predbežné
prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného prerokovania
nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať žalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť,
že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Odporca vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP") dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa
presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie, teda formuluje podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné

podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť
podania. Poukázal na to, že v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení
povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú
značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa

žalobca dozvedel o vzniku škody. Namietal, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Zdôraznil,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,

má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré

Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012).
K navrhovateľom uvádzaným prieťahom v konaní poukázal odporca na to, že navrhovateľ neuvádza
kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej

súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti, teda či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 3. 5. 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, žesťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Ďalej vyjadril názor, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba

predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Ďalej odporca uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom čas doručenia žaloby je zrejmé, že žalobca
ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Pritom poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo

dňa prijatia jeho žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nárokuje zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978), teda nárok bol uplatnený predčasne. Zároveň napriek
výzve na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola

doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a
pod.) a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí,

a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivostí SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to 1/

nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou pričom pre
vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t. j. nesplnenie čo i len
jednej spôsobuje, že zodpovednosť štátu za škodu nevzniká. Pri posudzovaní otázky nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote odkázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie
tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Zároveň uviedol, že prax ukázala už

dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok,
najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku
trov exekučného konania, pričom poukázala na dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom

C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie
zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj
otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. S poukazom na ustanovenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 uviedol, že z ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako

exekučnom titule. Akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe
nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá
žiadnu oporu v zákone. Pred 01.06.2011 s poukazom na znenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“ poukázal na
samotnúdôvodovúsprávuknovelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkukde

bolo uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný
zbor SR. Preto skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“,
predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a

nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky
aj pred 01.06.2011. Poukázala aj na na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, podľa ktorej
z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie povereniana vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

Knavrhovateľomviacnásobnémunamietaniuprieťahovvkonaníuviedol,žeaksinavrhovateľodvodzuje
svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody z tohto dôvodu, s poukazom na
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., je explicitne uvedené, z čoho
výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci

o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov
v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v
konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň opätovne zdôraznil, že otázku, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu

prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, pretože podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti

poukázala aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR podľa rozhodnutí ktorého s poukazom na
ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba
iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných
práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a
nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,

takÚstavnýsúdSRbyotakomtonárokunemoholkonať,pokiaľbysafyzickáaleboprávnickáosobaešte
predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom
účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či
bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže

konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa
ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).Odporca ďalej uviedol, že súd konajúci o náhrade škody by mal pri posudzovaní nároku na náhradu
škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Poukázal na to, že podľa odôvodnenia uznesenia

Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o
sťažnostiach žalobcu, ústavný súd konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď
namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných
konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť
namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ...... zasiahla

samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 93/03).“ Existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za preukázanú.
K nárokom navrhovateľa v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok
titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych

predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je
v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady
vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Nesprávnym
úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov
pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby

škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny úradným postupom realizovaným v
rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného
postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne
sa v jeho obsahu neprejavia. V tejto súvislosti poukázal odporca na judikáty: rozsudok NSČR zo
dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu

orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie
zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie), rozsudok
NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý -či už súvisí s rozhodovacou

činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí), uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007 (Rozhodovací činnost,
jež je podstatou soudnictví, totiž nelze hodnotitjako nesprávny úŕední postup ve smyslu § 13 odst.
1 zákona č. 82/1998 Sb.). Posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti
o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné

považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli
viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka

nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať
za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní.
Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je
na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o

nesprávnom úradnom postupe. Poukázal aj na to, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to

bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. K tvrdeniam navrhovateľa
o tom, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu", poukázal na to, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. sCdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex

offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho

práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského

právneho poriadku, je legitímny. Zdôraznil však, že od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani
ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ je uplatnená majetková škoda
vo výške istiny s príslušenstvom, tak zdôraznil, že navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu

dlhu u dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha a v druhom rade nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade
ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku
od dlžníka žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, poukázal na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo

nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti
poukázal na súdnu prac a príkladmo na uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10C0E
308/2011 (V závere odvolací súd odmietol i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej

veci; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného
prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v Žiline
zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20C0E 94/2012 („uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia
oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne
ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť

rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti
napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na
súde."). Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú
v žalobách namieta. Rovnako navrhovateľ nepreukázal, že ak by si aj uplatnil právo novým návrhom,

že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho
požaduje od odporcu ako ani to, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného
súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu
a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Odporca preto nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak

vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže
byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto
osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.
Odporca ďalej poukázal na to, že je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických
osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie,

úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a
nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento
aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné
vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,

lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia
„ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Taktiež odporca poukázal na to, že navrhovateľ pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázal, že samotné konštatovanie porušeniapráva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva preukázaný vznik
nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Odporca ďalej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. uviedol, že nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom

je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami

žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom
návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove
(Vec C-76/10), kde bolo konštatované, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi

tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa. ... Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom

Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej. .... Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od

spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky. ... Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne. .... Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej

výške. ... Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Aj s poukazom na medializované informácie (napr. článok v denníku SME
zo dňa 16.07.2012), rozhodnutie Asociácie organizácií splátkového predaja, ktorá vylúčila navrhovateľa
zo svojich radov, uviedol, že praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku

práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto v takomto prípade aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva

spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia
nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie
exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je
spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Taktiež uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody
činemajetkovejujmy,preukázaťajpríčinnúsúvislosťmedzitýmitozložkami,ktorápodľaustálenejsúdnej
praxe je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhýjav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny

na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

V konaní zároveň navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, Znaleckým ústavom, kde znalecký ústav posúdil činnosti a ich ekonomické
náročnosť s vymáhaním pohľadávok spoločnosti pohotovosť, s.r.o. v súvislosti s neprávnym úradným
postupom exekučných súdov Slovenskej republiky, pretože neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti
o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie NZP, neskoro rozhodli alebo nerozhodli o vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie NVP alebo neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora ZE,

celkove pri podaní 10.897 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie, 8.890 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo
nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a 8.661 návrhov v agende, kde súdy neskoro
rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Znalecký ústav objasňoval zvýšené náklady na
mzdové náklady, tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačná služby

a poštovné. Znalecký ústav pritom vychádzal z podaní od 2.7.2009 do 25.5.2011 pri neskoro vydaných
alebo nevydaných povereniach a z podaní od 18.2.2009 do 15.3.2012 pri neskoro rozhodnutých
alebo nerozhodnutých návrhoch na zmenu súdneho exekútora, vyplatených miezd a benefitov pre
zamestnancov,zpriemernéhostavuzamestnancov,nákladovnazriadeniepracovnéhomiesta,nákladmi
na poštovné, nákladov na telekomunikačné služby a nákladov na tlač, úpravu informačného systému

pri zlúčení spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. s LUKA & BREMER, spol. s r.o. a LBG, s.r.o. a vyslovil
záver, že náklady na žaloby NZP a NP predstavujú 30,76 eur a to mzdové náklady 4,15 , náklady na tlač
5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady
na telekomunikačné služby 4,43 eur, náklady na žalobu ZE predstavujú náklady spolu 31,68 eur a to
mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,

náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur.

Odporca vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že súd by nemal na navrhovateľom predložený
posudok prihliadať a to vzhľadom na to, že znalca neustanovil v konaní ani vypracovanie znaleckého
posudku neinicioval sám, s prihliadnutím na mimosúdny spôsob zadania predmetnej zákazky, ku

ktorému došlo až po doručení jednotlivých žalôb na súd, bola odporkyni priamo odňatá možnosť
akýmkoľvek spôsobom participovať na postupe pri vypracovaní posudku, ktorý preto odpovedá výlučne
na otázky kladené navrhovateľom bez prihliadnutia na možné argumenty, resp. protiargumenty odporcu,
ako aj to, že náklady na poštovné a náklady na tlač, posudzovanie ktorých je tiež predmetom
posudku, nespĺňajú zákonom predpokladané kritérium skutočností, na preukázanie ktorých by bolo

nutné disponovať odbornými znalosťami. Podľa názoru navrhovateľa je posudok je vo svojej podstate
výrazne jednostranný, následkom čoho je spochybňovanie jeho vierohodnosti odporcom. Poukázal
na to, že pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli zistené z
podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke a vecná
stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom informácií.,

teda pri vypracovávaní posudku sa vychádzalo z údajov poskytnutých zadávateľom, t.j. žalobcom,
pritom podľa judikatúry v prípade „ak sa vyžaduje znalecký posudok, je potrebné dbať na to, aby
súd predtým náležite zistil všetky potrebné skutočnosti, ktoré by boli podkladom, z ktorého by znalec
pri spracovaní znaleckého posudku vychádzal, a aby pri ustanovení znalca bol dodržaný postup
podľa ustanovenia § 127 ods. 1 prvá veta OSP. (Sborník stanovisek, zpráv a rozhodování soudů a

soudních rozhodnutí NS ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, sv. IV, s 26) Vzhľadom na jednostranné
zadanie požiadavky na vypracovanie znaleckého posudku odignorovaním procesnej úlohy súdu a
odignorovaním práv žalovanej pri znaleckom dokazovaní, ako aj vzhľadom na spornosť vstupných
neverifikovaných údajov poskytnutých žalobcom, je zrejmé, že požiadavky kladené právnym predpisom
a judikatúrou na relevantné znalecké dokazovanie neboli splnené, a to vinou žalobcu. V tejto súvislosti

je nemenej významným faktom, že podklady, z ktorých mal znalecký ústav vyčíslenú škodu odvodiť, nie
sú v znaleckom posudku jednoznačne identifikované a nie sú súdu ani žalovanej vôbec známe (hoci
aby bolo znalecké dokazovanie vykonané lege artis, mali byť súdu známe ešte pred zadaním úlohy
znalcovi). V tejto súvislosti odporcovi, ako i súdu z úradnej činnosti známe, že zadávateľ i v samotnejžalobe (ale nielen), na podklade ktorej bolo začaté predmetné konanie, uvádza nesprávne údaje či už
ohľadom dĺžky lehoty, v ktorej mal súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, resp. o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Je teda dôvodné prijať záver,

že údajom predloženým žalobcom ako zadávateľom posudku nie je možné bezvýhradne dôverovať,
nakoľko tieto vykazujú so železnou pravidelnosťou nezanedbateľné nepresnosti. Z uvedeného dôvodu
preto žalovanej nie je zrejmé, ako mohol znalecký ústav na str. 7 a na str. 8 vysloviť záver, že v konaniach
exekučných okresných súdov došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pri jeho konštatovaniach o
oneskorenom rozhodnutí alebo nerozhodnutí. Taktiež poukázal na to, že znalecký ústav sa mal vo

vzťahu k otázkam, ktoré nie je zo zákona oprávnený odborne posúdiť, vyjadrovať výlučne v spôsobe
podmieňovacom a nie oznamovacom. K záveru znaleckého ústavu ohľadom existencie nesprávneho
úradného postupu poukázal aj na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov, podľa ktorej je časť návrhov
právoplatne rozhodnutá a to zamietnutím návrhu.
Posudok predstavuje len prepočet nepreukázaných a žalobcom tvrdených sumárnych údajov a tvrdení
(výstupov žalobcu) na počet žalôb, čo je neprípustné a nespôsobilé jednoznačne určiť, ktorý konkrétny

nesprávny úradný postup spôsobil ktorú konkrétnu škodu; škoda je tak stále výlučne paušálnou
bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené nároky. Skutočnosť, že znalecký ústav operoval pri
vypracovávaní posudku so štatistickými údajmi, vedie taktiež k záveru o jeho nedôveryhodnosti. Výpočty
pri jednotlivých položkách žalovanej pripomínajú skôr voľnú úvahu, ako presný výpočet údajnej škody,
ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s postupom toho - ktorého exekučného súdu.

Ústav pri vypracovaní posudku teda znalecký ústav nesprávne predpokladal, že každé jedno konanie
posudzované v predmetnom posudku prebiehalo v rámci celého skúmaného obdobia bez zohľadnenia,
či každé jedno konanie prebiehalo vo všetkých uvedených rokoch (t. j. či sa každé konanie začalo
už v roku 2009 a či každé jedno konanie skončilo v roku 2012). Samotný súd z úradnej činnosti
musí vedieť, a vyplýva to i z jednotlivých žalôb žalobcu, že väčšina konaní neprebiehala v celom

posudzovanom období. I z uvedeného dôvodu je možné označiť predmetný posudok za dôkaz, ktorým
nie je možné náležite zistiť skutkový stav predmetnej veci. Pokiaľ sa jedná o zvýšený výpočet zvýšených
mzdových nákladov odporca spochybnil skutočnosť, že k zvýšeniu počtu zamestnancov došlo výlučne
z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu, nakoľko uvedenú skutočnosť posudok žiadnym
relevantným spôsobom nepreukazuje. Predložený posudok žiadnym spôsobom nepreukazuje, že k

zvýšeniu počtu zamestnancov nedošlo napríklad v dôsledku prirodzeného hospodárskeho rastu žalobcu
ako takého. Vo výpočtoch týkajúcich sa zvýšených mzdových nákladov žalobcu sú zahrnutí i pracovníci
pre trestné konanie a pracovníci pre styk s verejnosťou, čo zároveň vylučuje akúkoľvek súvislosť s
namietaným pochybením exekučného súdu. Príčinná súvislosť medzi zvýšenými mzdovými nákladmi a
nesprávnym úradným postupom súdu absentuje i vo vzťahu k činnostiam, ktoré boli predmetom výkonu

práce práve tých zamestnancov, o ktorých sa mal kolektív pracovníkov žalobcu rozrásť. K činnosti v
posudku označenej ako „overovanie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci“ by títo, resp. žalobca
pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. Taktiež agenda
úhrady poplatkov je v predmetnej veci bezpredmetná, nakoľko žiadne iné poplatky, ako poplatok za
návrh na vykonanie exekúcie, ktorý by žalobca musel uhradiť bez ohľadu na existenciu namietaného

postupu, neprichádzajú do úvahy. Rovnako nemôže ísť na ťarchu žalovanej, že sa žalobca v rámci
svojej zmluvnej slobody mal rozhodnúť uzatvoriť pracovné zmluvy, v ktorých mal svojim zamestnancom
poskytnúť ním uvádzanú hodinovú mzdu, hoci v danom čase štátnym zamestnancom v kvalifikovaných
pozíciách v rezorte justície (napr. vo funkcii odborný radca na pozícii vyššieho súdneho úradníka v 7.
platovej triede) prislúchal funkčný plat vo výške približne 3,90 eur na hodinu (viď prílohu č. 3 zákona č.

400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V prípade nákladov na úpravu
informačného systému sa zo znaleckého posudku vôbec nie je možné dozvedieť, k akým úpravám
informačnéhosystémumalodôjsťavôbecniejezrejmásúvislosťtýchtoprípadnýchúpravsnamietanými
nesprávnymi úradnými postupmi. Znalecký ústav opäť len prepočítava nepreukázané náklady na úpravu
informačného systému s neznámym obsahom týchto na počet žalôb. Je tiež potrebné zdôrazniť, že

otázky týkajúce sa potreby vykonania zmien v informačnom systéme a otázky týkajúce sa obsahu týchto
zmien nie sú predmetom odborov Ekonomika a riadenie podnikov, resp. Ekonómia a manažment, pre
ktoré je znalecký ústav zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

Na nariadené pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne

vykázané. Právny zástupca navrhovateľa žiadal termín pojednávania zrušiť z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože mu neboli oznámené výsledky procesných
postupov sudcu pre vyriešenie nestrannosti zákonného sudcu ako aj z dôvodu zadania objednávky
vypracovanie znaleckého posudku na preukázanie nesprávnosti postupu exekučného súdu ohľadominterpretácieaaplikáciesmerniceRady93/13/EHSazároveňžiadalajkonanieprerušiťdozodpovedania
predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp, zn.
7C/6/2010.

Odporca neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti.

Vo veci súd oboznámil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu, na základe ktorého
nedošlo ku konštatovaniu vylúčeniu zákonného sudcu. Napriek tomu, že navrhovateľ výslovne uviedol,

že námietku predpojatosti voči sudcovi nevznáša a predpojatý sa necítil ani sudca, vzhľadom na
navrhovateľove možné obavy predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, pričom k vylúčeniu
sudcu nedošlo. Napriek tomu, že súd teda nerozhodoval o návrhu navrhovateľa a nemal žiadnu
povinnosť oznamovať navrhovateľovi výsledky rozhodnutia o nevylúčení sudcu z rozhodovania a
prejednania veci, pretože k zmene zákonného sudcu nedošlo, rozhodnutie spolu s predvolaním
navrhovateľovi doručil.

Navrhovateľ taktiež elektronickým podaním navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm.
e) OSP prerušiť konania do zodpovedania prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom Európskej únie
položenej v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010. Uviedol, že v konaní sa rieši
otázka zodpovednosti za porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu

dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej
rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako
aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na
ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu, kde na strane žalovaných vystupuje ako odporca v 2. rade. Súd
zistil, že dané konanie vôbec nesúvisí s týmto konaním, nemôže mať na toto konanie žiaden vplyv a

nemôže ovplyvniť rozhodnutie súdu, nech by bolo rozhodnuté akokoľvek, a preto o prerušení konania
rozhodol zamietavo osobitným uznesením, avšak z dôvody rýchlosti a hospodárnosti konania, konanie
do rozhodnutia o prerušení neodročoval.

Nakoľko súd nezistil ani iné dôvody pre odročenie pojednávania (zadanie zákazky na vypracovanie

znaleckého posudku), ani dôvody pre prerušenie konania, kde o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania rozhodol samostatným uznesením, súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí
nevyužili svoje zákonné právo byť prítomní na pojednávaní, právo na verejné a ústne prejednanie veci,
súd vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd z exekučného spisu 20Er/2996/2010 zistil, že dňa 25.5.2010 návrhom doručeným súdu 16.7.2010
požiadal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému
F., pričom listom zo dňa 13.8.2010 bol vyzvaný Stály rozhodcovský súd na predloženie doručeniek

preukazujúcich doručenie rozhodnutia povinnému, uznesením 20ER/2996/2010 zo dňa 18.7.2012 bola
exekúcia zastavená, potom ako uznesením 20Er/2996/2010-18 zo dňa 8.4.2011 bol zamietnutý návrh na
vydanie poverenia, ktorý sa stal právoplatným 3.5.2011, nakoľko proti nemu nebolo podané odvolanie.

Navrhovateľ na preukázanie vzniku majetkovej škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý dňa

17.1.2014 vypracoval znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej
škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod č.k. 1SprV
563/14, ktorým navrhovateľ žiadal určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi
úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutia okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to
najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom

konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Súd navrhovateľom predložený posudok hodnotil
ako listinný dôkaz, ktorý skôr preukazuje prípadnú efektivitu či neefektivitu navrhovateľa a pracovnú
snímku ako výšku škody. Súd musí súhlasiť s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku
vychádzal ústav jednak len z údajov poskytnutých navrhovateľom uvedených v účtovníctve (účtových

nákladov) bez akéhokoľvek auditu, porovnania aj základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len
v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu úverov, nie len správu úverov predložených
na exekučné konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho úradného postupu bez náležitej opory v
zákone, nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas v konaní a pod.. Predložený posudok môže slúžiťmožno pre štatistické ukazovatele ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom
ktorom konaní. Je nepredstaviteľné, že ak konanie pred súdom malo trvať napr. 9 mesiacov, aby sa
zohľadňovali úkony za štyri roky ale sa zohľadňovali úkony vykonané pred podaním návrhu na vydanie

poverenia.
Pokiaľ navrhovateľ navrhoval vyčkať aj na posudok k aplikácii práva EÚ, súd takýto nárok nepovažoval
za dôvodný nakoľko práva vykladá súd, nejedná sa o odborné otázky na ktoré by sa vyžadovali osobitné
znalosti znalca a teda ani sa nejedná o otázku, ktorá by mohla byť podrobená znaleckému dokazovaniu.
O nesprávnej aplikácii práva prvostupňovým súdom môže rozhodnúť na základe riadnych opravných

prostriedkov odvolací súd, najvyšší súd na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a prípadne
Ústavný súd SR alebo ESĽP na základe podanej sťažnosti.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,

nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne

prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len
"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovujú inak

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP"), exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011, podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a,

čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí
osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004
(Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinnáosoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých
štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy

a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov,
výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h)
vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu

(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný
orgán.

Súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že
navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu. Navrhovateľ žiadne
podanie preukazujúce, že by požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku
v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nepredložil, odkazoval na listiny, ktoré

má odporca. V odporcom predloženom zozname, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod
1SprS/289/2014 súd zistil uvádzanie nárokov zhodných s menom osoby povinnej v exekučnom konaní
a zhody s predmetom uplatnených nárokov, teda s poukazom na závery nariadeného súdu vychádzal
zo skutočnosti, že nárok bol uplatnený v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. avšak
jeho nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený.

Navrhovateľom uplatnený nárok je potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej
škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa
v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej
navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

Nárok odvodzoval navrhovateľ od skutočnosti, že súd odmietol vydať poverenie na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu. Jednotlivé ustanovenia o
nerozhodnutí v primeranej lehote v podstate s predmetom veci nesúvisia a nemajú priamy vzťah k
uplatnenému nároku.

Súd sa stotožňuje s názorom vysloveným odporcom, že ak mala následok od ktorého si navrhovateľ
odvodzuje nároky vyvolať nesprávna aplikácia právnych predpisov, ktorej následkom bolo neprávne
rozhodnutie, nemôže sa jednať o neprávny úradný postup ale mohlo by sa jednať nanajvýš o nezákonné
rozhodnutie. Podmienky pre uplatnenie nárokov z nesprávneho úradného rozhodnutia sú však odlišné
od nárokov z nesprávneho úradného postupu najmä v tom, že podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Ďalej podľa §
6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podalproti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Ak by bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil

svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia
nároku na náhradu škody (§ 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Súd však konštatuje, že navrhovateľ nepodal odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, teda nemožno v žiadnom prípade tvrdiť, že by sa jednalo o nezákonné rozhodnutie, prípadne

že by sa jednalo o rozhodnutie vydané nesprávnou aplikáciou práva (čo fakticky znamená nesprávne
rozhodnutie). Nesprávna aplikácia či výklad právnych noriem je totiž dôvodom pre podanie odvolania a
ak by rozhodnutie prvostupňového súdu bolo nesprávne, bolo možné túto „nesprávnosť“ napraviť práve
odvolaním. Navrhovateľ svoje právo podať odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia nevyužil a právoplatné uzneseniu nebolo zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu, prípadne
Ústavného súdu SR alebo iného oprávneného orgánu.

Ak by aj v konaní došlo k určitej nesprávnej aplikácii právnych predpisov, takýto postup je možné hodnotil
len s poukazom na právoplatné rozhodnutie, ktoré je záväzné pre súd. Súd nemôže preskúmavať iné
konanie vyhľadávaním nesprávnej aplikácie práva či nesprávneho právneho posúdenia, pretože jednak
na takéto konanie nemá právomoc (fakticky by v opačnom prípade okresný súd ako súd prvej inštancie
mohol preskúmavať aj rozhodnutia odvolacích a dovolacích súdov ako súdov vyššej inštancie) ako aj

pre to, že pre súd je záväzný právoplatný výrok a nemožno bez riadneho odvolacieho alebo dovolacieho
postupu konštatovať, že rozhodnutie je následkom nesprávneho postupu nesprávne alebo nezákonné.
Ak by aj k určitej nesprávnej aplikácii právnych noriem či už hmotného alebo procesného práva došlo,
bez vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu a záväznosti rozhodnutia, je takáto úvaha irelevantná.
Navrhovateľ taktiež nepreukázal, že by súd rozhodol nad rámec jeho právomoci, pretože rozhodnúť o

vydaní či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie jednoznačne patrí do právomoci súdu.

Pokiaľ popri vyššie uvedených nárokoch namietal navrhovateľ aj nedodržanie lehoty pre vydanie
poverenia, súd s poukazom na vymedzenie právomoci § 2 a § 7 O.s.p. uvádza, že všeobecný súd nie
je oprávnený preskúmavať konanie súdu, ale len ak sú prieťahy konštatované oprávneným subjektom

(§ 55 a § 56 zák. č. 757/2004 Z. z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.
v znení pred a po 31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z. z., § 49 zák. č. 38/1993 Z. z.), všeobecný súd
môže rozhodnúť za splnenia zákonom stanovených podmienok o náhrade škody. Súd pritom nezistil,
že by konanie pred exekučným súdom bolo aj predmetom konania o sťažnosti podľa § 64 ods. 1 zák. č.
757/2004 Z. z., podľa §49 zák. č. 38/1993 Z. z. alebo, že by existencia prieťahov bola inak konštatovaná.

Navyše s poukazom na opis rozhodných skutočností v návrhu navrhovateľa, navrhovateľ konštatuje len
dĺžku konania, avšak vôbec neakcentuje na povinnosti súdu, ktorý mal vydať poverenie na vykonanie
exekúcie na základe rozsudku rozhodcovského súdu a ktorý musel aj preveriť skutočnosti, či takéto
rozhodnutie je vykonateľné, je vydané v rámci právomoci rozhodcovského súdu a pod.. Naviac, prípadné
prieťahy nemôžu mať žiadny vplyv na materiálnu či nemateriálnu ujmu, pretože ak nebolo možné pre

vady a nedostatky predchádzajúceho konania pred rozhodcovským súdom, uplatňovanie nárokov z
neprijateľných podmienok a konaním navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, vydať poverenie na
vykonanie exekúcie, nemohol mať navrhovateľ žiadne legitímne očakávania s uspokojením takýchto
nárokov. Taktiež súd poukazuje na skutočnosť, navrhovateľ si podľa zoznamu predloženého odporcom a
lustrácie uplatňoval nároky z dôvodu „prieťahov pre nevydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote“

aj v inom konaní pred tunajším súdom.

Súd taktiež s poukazom na judikatúru k ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb., že za nesprávny úradný postup
nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím
rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané

rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných
okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne
posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.9.20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Pri aplikácii ustanovenia§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého ustanovenia exekučný súd je oprávnený
posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať
ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z

materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút
a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení. Exekučný súd v
rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom. Oprávnenosť takého
skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C

40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu
93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci

obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl.3 ods.1 písm. t), každá

zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom
nie sú zasielané súdu. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia.

Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda
exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o
činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za
úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako

nesústredený, neefektívny. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97
zo dňa 29.06.1999, podľa ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad
zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/04 - nesprávny
úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho

orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou
súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup). Je teda zrejmé, že posúdenie veci a
vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa §

6 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možno
považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli
skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku,
nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.

Nakoľko súd nezistil existenciu relevantných nárokov pre uplatnenie náhrady škody či už z nezákonného
rozhodnutia súdu alebo nesprávneho úradného postupu súdu v namietanom konaní, súd návrh v plnom
rozsahu zamietol. Stručne možno konštatovať, že v danom prípade pri náhrade škody voči štátu s jeho
zodpovednosťouzačinnosťorgánovverejnejmociakniesúsplnenépodmienkystanovenéprepriznanie

nárokov zákonom č. 514/2003 Z.z., nemožno priznať navrhovateľovi nárok zo zodpovednosti štátu za
orgány verejnej moci ani vtedy, ak by skutočne navrhovateľ nejakú ujmu utrpel.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol

preukázaný, preto súd k vznesenej námietke premlčania navyše udáva, že námietka nie je dôvodná.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s §151 ods. 1 veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a
zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k) (účinnosť do 30.9.2012) v zmysle ktorého
zákonnéhoustanoveniaodpoplatkujeoslobodenésúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 2

ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,
zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku
oslobodený. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol, a preto nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho
poplatku z podaného návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ).