Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 8, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/38/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109226461
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8109226461.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Petra Šama, v právnej veci žalobcu: 1/ X. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXX a 2/ Q. Č., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX, obaja žalobcovia právne zastúpení AK - TARABČÁK
s.r.o., so sídlom Hlavná 13, Prešov, IČO: 36 859 109, proti žalovanému: SLOVNAFT, a.s., so sídlom
Vlčie hrdlo 1, Bratislava, IČO: 31 322 832, právne zast. Ružička Csekes s. r. o., advokátska kancelária,
so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C/220/2009-526 zo dňa 25.11.2013, v spojení s opravným
uznesením č. k. 28C/220/2009-640 zo dňa 25.1.2016, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k.
28C/220/2009-640 zo dňa 25.1.2016 v jeho napadnutej časti, ktorou rozhodol vo veci samej.

II. Žalobcovia v 1. a 2. rade m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Opravným uznesením č. k. 28C/220/2009-640 súd prvej inštancie opravil prvý výrok rozsudku zo dňa
25.11.2013 tak, že správny výrok znie:
"určuje, že navrhovatelia sú podielovými spoluvlastníkmi v podieloch po 1/2 C KN kat. úz. S., parcely č.
XXXX/XXovýmere305m2ostatnéplochy,parcelyč.XXXX/XXovýmere40m2-ostatnéplochy,parcely

č. XXXX/X o výmere 402 m2 - zastavané plochy, parcely č. XXXX/XX o výmere 35 m2 - zastavané
plochy, parcely č. XXXX/XX o výmere 45 m2 - zastavané plochy, parcely č. XXXX/XX o výmere 555 m2
- zastavané plochy, parcely č. XXXX/XX o výmere 241 m2 - zastavané plochy, parcely č. XXXX/XX o
výmere 327 m2 -
ostatnéplochy,parcelyč.XXXX/XXovýmere2347m2-zastavanéplochy,parcelyč.XXXX/XXovýmere
7 m2 - ostatné plochy, parcely č. XXXX/XX o výmere 506 m2 - ostatné plochy, ktoré boli vytvorené
geometrickým plánom č. XXC/XXX/XXXX-XX/XX G. XX.X.XXXX, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto

rozsudku a ktoré podľa znaleckého posudku č. X/XX znalca H.. Q. zodpovedajú časti pôvodnej parcely
č. XXXX/X-X o výmere 5755 m2, ktorá bola pridelená do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov
výmerom Povereníctva pôdohospodárskej a pozemkovej reformy č. XXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX."

2. Zároveň druhým výrokom rozsudku súd prvého stupňa vyslovil, že o náhrade trov konania a trovách
štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia vo veci samej uviedol, že žalobcovia sa svojím návrhom zo dňa
21.10.2009 domáhali určenia vlastníckeho práva po úprave petitu v znení tak, ako je to uvedené vo
výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný s návrhom nesúhlasil. Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie zistil skutkový stav, podľa ktorého si žalobcovia podali návrh z dôvodu, že výmeromPovereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy č. XXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX, vydaným podľa
nar. č. 104/1946, boli pridelené pozemky v kat. úz. S. v prídelovom pláne označené ako
parc. XXXX/X-X. - roľa o výmere 0,5755 ha,

parc. XXXX/X-X - roľa o výmere 0,8632 ha,
parc. XXXX/X-X - roľa o výmere 0,5755 ha,
parc. XXXX/X-X - roľa o výmere 0,2877 ha,
parc. XXXX/X-X - roľa o výmere 0,8632 ha,
parc. XXXX/X-K. - roľa o výmere 0,5106 ha,

parc. XXXX/X - 14 - budova a stavebný pozemok 0,3236 ha
do vlastníctva prídelcov X. Č. a manželka Q., rod. O.. Podľa žalobcov parc. č. XXXX/X-X o výmere
5755 m2, ktorá bola vytvorená podľa prídelového plánu z pôvodnej mpč. XXXX/X, zodpovedá parcele
č. XXXX/XX o výmere 5755 m2, ktorá bola ešte X.X.XXXX zapísaná vo vlastníctve žalobcov na LV
č. XXXX kat. úz. S. v podieloch po 1. Žalobcovia nadobudli tieto spoluvlastnícke podiely k parcele č.
XXXX/XX titulom dedenia po nebohej matke v roku XXXX. V rámci ROEP však bolo vlastníctvo v časti

parcely č. XXXX/X-X vytvorenej prídelovým plánom z parcely mpč. XXXX/X z vložky X, kat. úz. S.,
ktorej zodpovedala parcela č. XXXX/XX, KN na LV č. XXXX zapísané na žalovaného ako súčasť parcely
č. XXXX/XX, C-KN na LV č. XXX. Na LV č. XXXX zostalo v spoluvlastníctve žalobcov zapísaná ako
parcela č. XXXX/XX iba výmera 369 m2 a parcela č. XXXX/XXX C-KN o výmere 82 m2, teda spolu 451
m2. Žalobcovia preto vo svojom návrhu uvádzali, že majú za to, že oni vlastníctvo nadobudli titulom

dedenia po svojich rodičoch, ktorí nadobudli vlastníctvo vytvorené prídelovým plánom a bez právneho
titulu im bolo toto vlastníctvo o výmere 5304 m2 z tejto parcely bezdôvodne odňaté a zapísané na LV
č. XXX v prospech žalovaného. Na zdokladovanie týchto skutočností predložili žalobcovia osvedčenie
o dedičstve, výpis z LV č. XXXX z roku 2000, ktoré podľa súdu prvého stupňa osvedčovali okolnosti
uvádzané v žalobnom návrhu. V ďalšom žalobcovia uviedli, že predmetné nehnuteľnosti zdedili po svojej

nebohej babke, ktorá zomrela v roku XXXX s tým, že parcela č. XXXX/XX nebola predmetom dedičského
konania po starej matke žalobcov. Táto parcela vznikla z parcely XXXX/X-X, ktorá bola predmetom
dedičskéhokonaniaajetočasťtejtoparcely.Parcelač.XXXX/X-Xbolazapísanávkatastrinehnuteľností
s rozlohou 5755 m2 na LV č. XXXX., a to ešte v auguste XXXX, pričom vo
výpise z roku 2006 mala táto parcela už len výmeru 369 m2. Žalobcovia predložili oznámenie zo správy

katastra čl. XX v spise, kde je uvedené, že parcela č. XXXX/X-X bola v registri po ROEP delená
na parcely č. XXXX/XX s výmerou 369 m2 a č. XXXX/XXX s výmerou 82 m2 a zvyšok parcely bol
vyporiadaný KN-C č. XXXX/XX na LV č. XXX a KN-C č. XXXX na LV č. XXXX, ktoré sú vo vlastníctve
žalovaného.

4. Žalovaný od začiatku so žalobou nesúhlasil. Poukazoval na to, že nehnuteľnosti nemôžu patriť do
vlastníctva žalobcov, pretože právni predchodcovia žalobcov nikdy tieto nehnuteľnosti nevlastnili. Podľa
platného práva vlastnícke právo do roku XXXX sa nadobúdalo zapísaním do pozemkovej knihy, jedná
sa o tzv. intabulačný princíp, teda ide o to, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe ohľadom nehnuteľností,
bol jej vlastníkom. V danom prípade však nedošlo k zápisu vlastníckeho práva predchodcov žalobcov do

pozemkovej knihy. Výmer, ktorý predložili žalobcovia, nie je podľa žalovaného dôkazom vlastníctva ich
právnych predchodcov. Bol by ním iba zápis vlastníctva v pozemkovej knihe. Žalovaný ďalej poukazoval
na to, že oprávnené osoby by mohli požiadať o vydanie pozemkov po roku XXXX. Ak boli pozemky
zastavané, v konaní sa nevydajú, oprávneným osobám sa do vlastníctva prevedú náhradné pozemky.
Ak však toto žalobcovia neurobili v lehote, ktorú im dal zákon č. XXX/XX v zákonných lehotách, zaniklo

im toto právo a nemôžu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva.

5. Po vypočutí svedkov B. B., pani V., ako aj na základe znaleckého posudku znalca H.. Q. Q., aplikujúc
ustanovenia §§ 115, 116 ods. 1, 145 ods. 1, 2 všetko zákona č. 141/1950 Zb. a §§ 126 ods. 1, 134
ods. 1, všetko Občianskeho zákonníka, považoval súd prvej inštancie za preukázanú tú skutočnosť, že

právnipredchodcoviažalobcovnadobudlivlastníckeprávokpredmetnýmnehnuteľnostiam.Konštatoval,
že právnym predchodcom žalobcov bol vydaný výmer č. XXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX, a to podľa
Nariadenia č. 104/1946, kedy im boli pridelené pozemky v katastrálnom území S. presne označené v
prídelovom pláne tak, ako je to uvedené v skutkovom stave podľa rozsudku. Uvedené nehnuteľnosti
však právni predchodcovia žalobcov užívali už od odovzdania pracovnou skupinou Povereníctvom

pôdohospodárstva pozemkovej reformy v Prešove 1.3.1945, o čom predložili žalobcovia listinný dôkaz.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovia uniesli dôkazné bremeno aj ohľadom zaplatenia prídelovej
ceny, keď predložili potvrdenie Slovenskej sporiteľne o splatení prídelovej ceny a výpis z účtu o
splatení, keď v tejto súvislosti bral prvostupňový súd do úvahy aj výpovede svedkov, ktorí pracovalina vedľajších pozemkoch a ktorým boli takisto ako právnym predchodcom žalovaných (zrejme tu mal
súd prvého stupňa na mysli žalobcov), pridelené pozemky po rodine U. po druhej svetovej vojne.
Tieto skutočnosti podľa prvostupňového súdu nepriamo potvrdzuje aj právoplatný rozsudok tunajšieho

súdu vo veci 9C/240/2002, pričom na základe týchto skutočností a s poukazom na citované zákonné
ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vyplýva, že na základe prídelového plánu bol
vydaný Výmer právnym predchodcom žalobcov a tento Výmer je v zmysle zákona č. 104/46 verejnou
listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Je síce
pravdou podľa súdu prvej inštancie to, čo namietal v celkom konaní žalovaný, že Výmer postrádal

zápis do pozemkovej knihy, avšak podľa názoru prvostupňového súdu z preukázaných skutočností
jednoznačne vyplýva, že založil dobromyseľnosť zo strany právnych predchodcov žalobcov pre držbu.
Keďže právni predchodcovia užívali nehnuteľnosti aj v čase platnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950, dospel súd prvej inštancie k záveru, že je splnená podmienka
vydržacej 10-ročnej lehoty. Súd len dodal, že prevzatie pozemkov do užívania v družstve, nemá vplyv na
vydržaciu lehotu, preto právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k X.X.XXXX aj napriek tomu,

že Výmer nebol zapísaný knihovým súdom. Záverom súd prvej inštancie dodal, že žalobcovia v tomto
smere uniesli dôkazné bremeno ohľadom výmeru a užívania predmetných nehnuteľností ich právnymi
predchodcami.

6. K námietke žalovaného, že žalobcovia mali uplatniť určenie vlastníckeho práva podľa reštitučných

predpisov, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu II.ÚS 231/2009, z ktorého
vyplýva,ženiejevylúčenéuplatniťsiurčenievlastníckehoprávapodľavšeobecnéhoprávnehopredpisu.

7. K otázke dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany žalovaného vydržaním súd
prvej inštancie uzavrel, že k vydržaniu zo strany žalovaného nemohlo dôjsť. Je pravdou, že v procese

privatizácie z národného podniku Benzinol na ďalší právny subjekt právneho predchodcu SLOVNAFT,
a.s. dochádzalo k prevodu majetku v značnom rozsahu s tým, že areál štátnych hmotných rezerv
nachádzajúci sa v k. ú. S., mimo iného aj na parcelách, ktoré sú predmetom tohto konania, tam stojí
niekoľko desaťročí, čo mohlo navodiť v žalovanom presvedčenie, že predmetné parcely sú vyporiadané
a v jeho vlastníctve, avšak už pri nahliadnutí do katastra nehnuteľnosti, aj aktuálnych listov v 90-tych

rokoch, malo byť podľa súdu prvej inštancie žalovanému zrejmé, že pozemky nachádzajúce sa pod
nehnuteľnosťami-stavbami,ktorésúvjehovlastníctve,niesúvyporiadanéafigurujúnanichinívlastníci.
Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, neboli nikde v liste vlastníctva zapísané na štát a
dokonca podľa predloženého listu vlastníctva z roku 2000 na ňom figurovali žalobcovia, kde na pôvodnej
parcele č. XXXX/X-X boli zapísaní žalobcovia podľa LV č. XXXX kat. úz. S.. Po ROEP sa vytvorili

nové parcely a nastala situácia, ktorá je popísaná na začiatku skutkového stavu. Dobromyseľnosť
žalovaného v tomto smere nemôže byť podľa súdu prvého stupňa nijakým spôsobom preukázaná,
pretože mu muselo byť zrejmé, že predmetné pozemky mu nepatria, keďže pred ROEP neboli zapísané
na LV ako jeho vlastníctvo. Ak sa teda žalovaný bránil tým, že pri nadobudnutí vlastníckeho práva
bol dobromyseľný, túto dobromyseľnosť nijakým spôsobom podľa súdu prvého stupňa nepreukázal,

nesvedčí mu ani 10-ročná lehota na vydržanie, keďže z ďalších predložených listinných dôkazov je
zrejmé, že sa žalobcovia domáhali svojich práv, komunikovali so žalovaným aj ohľadom nájmu, alebo
odpredaja týchto pozemkov.

8. Zároveň súd prvého stupňa vyslovil, že o trovách štátu a o trovách konania rozhodne podľa § 151

ods. 3 O.s.p. až po právoplatnosti tohto rozsudku.

9. Opravným uznesením č. k. 28C/220/2009-640 zo dňa 25.1.2016 súd prvého stupňa opravil prvý výrok
rozsudku č. k. 28C/220/2009-526 zo dňa 25.11.2013.

10. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 164 O.s.p. a uviedol,
že krajský súd vrátil vec tamojšiemu súdu za účelom opravy výroku písomného vyhotovenia rozsudku,
nakoľko výroková časť odkazuje na geometrický plán č. 28C/220/2009-10/12 z 28.3.2013, ktorý však
nebol súčasťou písomného vyhotovenia napádaného rozsudku, rovnako tento geometrický plán nebol
z toho dôvodu, že netvoril

neoddeliteľnú súčasť napádaného rozsudku spolu s týmto rozsudkom doručený účastníkom konania.
V písomnom vyhotovení rozsudku je tiež chybne uvedená výmera pôvodnej parcely č. XXXX/X-X o
výmere 5775 m2, keď zo všetkých zápisov z evidencie nehnuteľností vyplýva, že výmera tejto parcely
je 5755 m2. Súd prvého stupňa preto v súlade s citovaným zákonným ustanovením rozhodol opravnýmuznesením o odstránení vád výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 25.11.2013 tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

11. Proti tomuto rozsudku, a to vo vyhovujúcej časti veci samej, podal včas prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie žalovaný, keď žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, alebo napadnutý rozsudok zmenil a návrh
žalobcu zamietol v celom rozsahu.

12. Bol toho názoru, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď súd
prvej inštancie nesprávne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.). Zároveň mal za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d)
O.s.p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2
písm.f)O.s.p.)azároveň,žerozhodnutieprvostupňovéhosúdujenepreskúmateľné.Citujúczuznesenia

NS SR 6Cdo/37/2012 uviedol, že porušením práva účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia na
jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania odňala možnosť náležite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov, ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa Nálezu Ústavného súdu vo veci IV.ÚS 248/08,

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnené súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany. V ďalšom zdôraznil odvolateľ Nálezy Ústavného súdu Českej republiky,
podľa ktorých Ústavný súd už opakovane judikoval, že je povinnosťou všeobecných súdov vysporiadať

sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej
veci s tým, že odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodu a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné, gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie
§ 132 O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť,

napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré obmedzil vziať pri formulovaní
rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa s niektorými dôkazmi, návrhmi odmietol zaoberať vôbec.
Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi zakladajú vadu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia.

13. Odvolateľ v ďalšom poukázal na to, že pôvodné pozemnoknižné parcely, ktoré sú predmetom
tohto konania, boli skonfiškované pôvodnému vlastníkovi X. U. a následne boli Povereníctvom
pôdohospodárstva pozemkovej reformy v Bratislave v druhej pozemkovej reforme rozparcelované a na
základe Výmerov podľa Nariadenia vlády č. 104/1946 SNR pridelené do vlastníctva prídelcom. V
pozemnoknižnej zápisnici

č. X je konfiškát vyznačený pod O. a O.. V zmysle zápisu pod O. sa vlastníkom stal Československý
štát. Odvolateľ nesúhlasil s konštatáciou súdu, že Výmer vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva
pozemkovej reformy podľa Nariadenia č. 104/1946 Zb. je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo
prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Samotný Výmer totiž obsahuje ustanovenia, z
ktorých vyplýva, že prídelci k nadobudnutiu vlastníckeho práva museli splniť ďalšie povinnosti s tým, že

konečná prídelová cena, ako aj pozemnoknižné označenia a presná výmera bude označená v prídelovej
listine, ktorú vydá Povereníctvo poľnohospodárstva pozemkovej reformy. Teda výmer neobsahuje
ani konečnú prídelovú cenu, ani presnú výmeru pozemkov. Prídelová listina vo vzťahu k právnym
predchodcom žalobcov vydaná nebola. Ďalej žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že do pozemkovej
knihy sa zapisovali prídelové listiny do doby účinnosti, teda keď bola zaplatená prídelová cena, pričom

komunistický režim v období od roku 1948 do roku 1990 vôbec neuznal Výmer o vlastníctve pôdy, či
prídelovú listinu ako verejnej listiny. Pridelené pozemky boli obyčajne vznesené do vznikajúcich JRD,
a k zápisom do operátov pozemkovej knihy, ani následne do operátu bývalej evidencie nehnuteľností
spravovanej podnikmi Geogézie, nikdy nedošlo. V ďalšom poukázal odvolateľ na to, že platné právo
na Slovensku do 31.12.1950 poznalo nadobudnutie vlastníckeho práva zapísaním do pozemkovej

knihy, jednalo sa o tzv. „intabulačný princíp“. Teda iba ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe
ohľadom nehnuteľností, bol jej vlastníkom. V danom prípade však nedošlo k zápisu vlastníckeho práva
predchodcu žalobcov do pozemkovej knihy, čo uznal aj súd. V zmysle platného práva do 31.12.1950 na
Slovensku sa mohlo vlastnícke právo nadobudnúť k nehnuteľnosti aj vydržaním. Vydržacia doba bolav zmysle obyčajového práva na Slovensku 32 rokov. Zákon č. 141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť
1.1.1951 ustanovil na vydržanie vlastníctva k nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie
ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej

lehoty, najneskôr však do 31.12.1960. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za
dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený
o tom, že mu vec patrí. Podľa práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 sa vyžadovala
dobromyseľnosť pri vstupe do držby, kým podľa zákona č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého
plynutia vydržacej doby. Pri oprávnenej držbe musia byť splnené náležitosti, a to faktické ovládanie

veci alebo vykonávanie práva, voľné nakladanie s vecou alebo s právom, ako aj dobrá viera, že
držiteľovi vec alebo vykonávanie práva patria. Skutočnosť, že držiteľ je dobromyseľný, sa musí hodnotiť
z objektívneho, a nielen zo subjektívneho hľadiska, teda z hľadiska osobného presvedčenia samotného
držiteľa. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať
držiteľ. To podľa žalovaného znamená, že po získaní výmeru právnymi predchodcami žalobcov museli
vedieť, že ak sporné nehnuteľnosti sa majú stať ich vlastníctvom, musí dôjsť k ukončeniu prídelového

konania. Ak sa tak nestalo, nemohli byť iba na základe Výmeru dobromyseľní pri vstupe do držby.
Nemohli sa domnievať, že nehnuteľnosti užívajú ako svoje vlastné. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5Cdo 30/2010, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ
je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)

opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o
omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v
neúplnej znalosti všeobecných záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnej skutočnosti. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ingoratia iuris non excusat (neznalosť práva neospravedlňuje) vyplývajúcu zo
samotnej podstaty práva (právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalostí jednoznačne formulovaného

ustanoveniaObčianskehozákonníkaplatnéhovdobe,kedysadržiteľujaldržby),niejeospravedlniteľný.
Teda podľa žalovaného právni predchodcovia žalobcov mali vedieť o tom, že ich vlastnícke právo
vznikne až zápisom vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Ak o tom nevedeli, tak sa jedná o
neospravedlniteľný právny omyl, čo vylučuje dobrý úmysel užívateľom nehnuteľností.

14. Žalovaný naďalej namietal aj naliehavosť právneho záujmu žalobcov na uvedenom predmete
konania, keď sa jedná o pozemky v areáli terminálu žalovaného, a teda i žalobcovia nemôžu upravovať,
ani užívať.

15. Ďalšou námietkou spochybňujúcu naliehavosť právneho záujmu je prezentovaný názor Najvyššieho

súdu v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 130/2007, podľa ktorého reštitučné predpisy sú všeobecným predpisom
vo vzťahu k špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat lex generalis, to znamená,
že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať
ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok,
nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená

osoba, prípadne jej právny predchodca, sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
podľavšeobecnýchpredpisov,najmäpodľa§126ods.1Občianskehozákonníka,atoaniformouurčenia
vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 c) O.s.p., ak
mohla žiadosť o vydanie veci platiť podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva
nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarcu. Aj keď v prípade žaloby o určenie

vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu
ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno (vzhľadom na účel určovacej
žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam,
kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti a nie dnes a
nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané

do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba nie je nástrojom prevencie a nemieri
k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci.
Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a
aktuálnehoohrozeniapreduvedenímdoneistotyvexistujúcichaspravidlaajvykonávanýchvlastníckychvzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté
obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností, za ktorých k zániku došlo.
Ďalej to platí i tam, kde ochranu práva možno dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov.

Existencia špeciálnej úpravy reštitučných predpisov vylučuje naliehavý právny záujem na
určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok
uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené. Naliehavosť právneho
záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto
právo preukázané. Bez ohľadu na to, akým spôsobom vec prešla na štát, len v prípadoch, ktoré sú

v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok,
bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda
podľa všeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným
predpisom, úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho
dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať
sa tejto hmotnoprávnej, i procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany

prostredníctvomžalobyourčenievlastníckehopráva.Ajkeďzákonč.141/1950Zb.,anizákonč.40/1964
Zb. (teraz platný Občiansky zákonník), okupáciu, t. j. neprevzatie veci štátom bez právneho dôvodu
ako právny titul nadobudnutia vlastníctva a práva štátom nepoznali, nepochybne k faktickej okupácie za
účinnosti oboch menovaných noriem dochádzalo. Štát v týchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci
ani nepredstieral. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však zákonodarca akceptoval, že k

takýmtosituáciámskutočne,anievýnimočnedochádzalo.Nazákladejehovôlevyjadrenejvreštitučných
predpisoch sa spôsob okupácie (prevzatia veci štátom bez právneho dôvodu) stal formálne právny titul
nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci, teda obnovu formálneho
vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možností domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej lehote došlo
k nezvratnému zániku (preklúzii) práva a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených

v rozhodnom období.

16. Právny predchodca žalovaného, vtedajší Benzinol, národný podnik Bratislava, pri majetkoprávnom
vysporiadanívroku1979vychádzalzplatnýchúdajovevidencienehnuteľnostíapozemkovejknihy,ktoré
podľa vtedy platného zákona o evidencii nehnuteľnosti a jeho vykonávacej vyhlášky boli taktiež záväzné

pre spísanie zmlúv a verejných listín. Na základe týchto údajov a na podklade GP č. XXX-XXX-XXXX-
XXXX boli spísané hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Československým štátom a
ONV Prešov ako vtedajším správcom majetku štátu. V roku 1999 po vykonaní obnovy katastrálneho
operátu novým mapovaním boli parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN) tak,
ako sú uvedené na LV č. XXX k. ú. S.y. Následne bol majetok Benzinolu, národného podniku Bratislava

v roku 1992 prevedený na Benzinol, a.s. a neskôr došlo k ďalším prevodom na Slovnaft Benzinol,
a.s., Bratislava. Posledný zápis je na SLOVNAFT, a.s., so sídlom Vlčie hrdlo, Bratislava. V zmysle
listu vlastníctva č. XXX k. ú. S. a listu vlastníctva č. XXXX k. ú. S., je podľa žalovaného nesporné,
že jeho spoločnosť je zapísaná ako vlastník predmetných nehnuteľností, ktoré v súčasnosti užíva.
Ochrana vlastníckeho práva sa zaručuje aj pre žalovaného. Predmetné pozemky patria obchodnej

spoločnosti SLOVNAFT, a.s., ktorá získala predmetné pozemky v rámci privatizácie podniku. Teda
došlo k odpredaju zo strany štátu a vyplateniu kúpnej ceny zo strany obchodnej spoločnosti. Žalovaný
získal predmetné pozemky kúpou od štátu (FNM). Žalovaný a jeho právni predchodcovia nadobudli do
vlastníctva legálnym spôsobom pozemky, ktoré už ani vtedy nemali charakter poľnohospodárskej pôdy,
predmetom tohto konania nie sú orné pôdy, či pasienky, ale zastavané plochy. V zmysle § 70 ods.

1 zákona č. 162/1995 Z. z., hodnovernosť
a záväznosť údajov katastra sú údaje katastra uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa
citovaných ustanovení údaje katastrálneho operátu týkajúci sa LV č. XXX k. ú. S. a LV č. XXXX k. ú. S., sú
hodnoverné a záväzné. Okresný súd však podľa žalovaného vyššie uvedené argumenty neakceptujúc
vôbec nebral do úvahy ochranu už existujúceho vlastníckeho práva žalovaného, s predloženými

dôkazmi sa nevysporiadal a existujúce listiny vyhodnotil v neprospech žalovaného bez relevantných
dôvodov.

17. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovali toto za nedôvodné, pretože
napadnutý rozsudok bol vydaný na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý

súd správne právne posúdil a použil správne ustanovenie právneho predpisu. Rovnako podľa žalobcov
je rozsudok aj náležite odôvodnený a netrpí nepreskúmateľnosťou z dôvodu, že by z neho nemalo
vyplývať, z ktorých dôkazov vychádzal a jeho odôvodnenie zodpovedá zásadám uvedeným v § 157
ods. 7 O.s.p., ako aj judikatúry Ústavného súdu a ESĽP. Konštatovanie súdu prvého stupňa, žeVýmer je podľa Nar. 104/1948 Sb. SNR listinou preukazujúcou vlastnícke právo, zodpovedá podľa
žalobcov § 1 ods. 2 Nariadenia 104/1945 Sb. SR, ako aj článku IV./1 Výmeru, a tento záver je v
súlade s už konštantou judikatúrou všeobecných súdov, ale aj Ústavného súdu SR. Podľa žalobcov je

nepodstatné, či komunistický režim uznáva výmer vo vlastníctve pôdy ako vlastnícky titul, podstatné je,
či v zmysle práva takouto listinou bol. Rovnako je nepodstatné je aj to, či bola vznesená do pozemkovej
knihy alebo evidencie nehnuteľností, pretože od roku 1950 nebol zápis do PK a následne ani do EN
podmienkou vzniku vlastníctva. Podľa žalobcov je nesporné, že boli splnené podmienky vydržania,
a to ako dobromyseľnosť držby, tak aj nepretržitosť po dobu 10 rokov, pretože odovzdanie pôdy do

JRD nespôsobuje pretrhnutie dobromyseľnosti držby, čo saj súd konštatoval. Svedeckými výpoveďami,
ale aj listinnými dôkazmi bolo podľa žalobcov toto nesporne preukázané, že žalobcovia poukazovali
na výpovede svedkov Verimčáka a Paľovej a zápisnicu z 27.4.1957 o vznesení do JRD. Prídelcovia
nemohli v žiadnom prípade predpokladať, že by im pozemky neboli pridelené podľa platných predpisov,
ako tvrdí žalovaný. Pozemky boli odovzdané ešte v roku 1945, čo vyplýva z dátumu 1.3.1945, ktorý
je uvedený v konečnom prídelovom pláne. Výmer bol vydaný v roku 1948, pozemky od roku 1945

nerušene užívali až do ich odovzdania do JRD. Ak by aj postup štátu pri prideľovaní pôdy nespôsobil
vznik vlastníctva, nemožno takýto postup štátnych orgánov dávať na ťarchu prídelcom. Tvrdenie, že
mali vedieť o vzniku vlastníctva až zápisom do pozemkovej knihy, je podľa žalobcov účelové, pretože od
1.1.1950 sa zápis do pozemkovej knihy nevyžadoval a podľa článku IV/1 Výmeru bol už tento listinou,
ktorá preukazovala ich vlastníctvo. Ohľadom námietky neexistencie naliehavého právneho záujmu tento

je u žalobcov nesporný, pretože až do roku 2002 boli zapísané na LV č. XXXX ako vlastníci, keď
spoluvlastníctvo nadobudli dedením a darovaním v roku 1999. Ak im bolo vlastníctvo odobrané odpisom
z LV, neexistuje iná inštitúcia, ako súd, ktorý má rozhodnúť o tom, kto je vlastníkom. Žalobcovia ani
nemohli riadne uplatniť reštitučný nárok, pretože ich vlastníctvo bolo na LV č. XXXX zapísané, pričom k
otázke vzťahu reštitučných a všeobecných predpisov zaujal názor aj Ústavný súd vo svojich nálezoch

a právny názor v rozhodnutí 4Cdo 130/2007 NS SR je už prekonaný nálezmi z roku 2009, 2011 a 2012.
Rovnako námietka žalovaného o tom, že nadobudol vlastnícke právo, nie je dôvodná, keď štát nemohol
previesť na Benzinol, n. p. správu k pozemkom, pretože sám nebol vlastníkom. Z notárskej zápisnice
K. XXX/XX, K. XXX/XX nevyplýva, že
práve pozemky, ktoré sú predmetom konania, boli vložené do základného imania, pričom v konaní bolo

preukázané, že zápis pozemkov, ktoré sú predmetom konania, je na LV č. XXX k. ú. S. v rozpore s
právnym stavom. Vzhľadom na uvedené preto žalobcovia navrhovali, aby odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny v napadnutej časti a zaviazal žalovaného na náhradu trov
odvolacieho konania.

18. V súlade s § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), podľa
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti, prejednal odvolací súd odvolanie žalovaného podľa uvedenej zákonnej úpravy, nakoľko
podľa doterajších predpisov, vrátane procesných, akým bol aj Občiansky súdny poriadok, sa dokončia
len konania výslovne uvedené v ustanovení § 471 CSP, pričom konanie o určenie vlastníckeho práva

nepatrí medzi konania tam uvedené.

19. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 326 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z

ustanovení §§ 379, 380, 381 a 383 CSP. Pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného
uvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomOkresnéhosúdu,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutého
rozsudku z hľadiska, či skutočne došlo k vadám, ktoré mali za následok žalovaným vytýkané v podanom
odvolaní nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky
žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §§ 379, 380, 381 a 383

CSP. a napadnutý rozsudok pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu a na ne v celom rozsahu
poukazuje.

20. Odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho

správne skutkové a právne závery, keď odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci,
stotožňuje sa so záverom okresného súdu v tom, že v danom prípade nebola splnená zákonná
podmienka dobromyseľnosti na strane právneho predchodcu žalovaného. Zo žiadneho z predložených
listinných dôkazov nevyplýva, a to ani z dohody o zlúčení z roku 2011, že tieto pozemky nadobudoldo vlastníctva žalovaný, resp. jeho právny predchodca. Predmetné pozemky mali tvoriť prílohu dohody,
avšak príloha nebola predložená. Táto skutočnosť (o tom, že tieto pozemky boli predmetom privatizácie)
nevyplýva ani z privatizačného projektu z roku 1992. Rovnako z predložených dokladov nevyplýva,

že by tieto nehnuteľnosti mali byť vložené do základného imania právneho predchodcu žalovaného,
prípadne odštepného závodu S.. Je pravdou, že aj žalovaný ako právnická osoba mohol po splnení
zákonných kritérií pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, nadobudnúť takýmto zákonným
spôsobom vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. V danom prípade však zákonná podmienka
dobromyseľnosti nemohla byť zo strany právneho predchodcu žalovaného, ani samotného žalovaného

splnená. Naopak, na strane právnych predchodcov žalobcov (prídelcov X. Č. a manželka Q., rod. O.) súd
prvého stupňa správne poukázal na to, že vydaný výmer č. 2313/48 zo dňa 19.3.1948 podľa Nariadenia
104/1946 bol verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej
nehnuteľnosti a je spôsobilý pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti.
Výmer spĺňal všetky zákonné podmienky a náležitosti a bol vydaný príslušným správnym orgánom.
Napokom žalovaný ani nenamietal tieto obligatórne náležitosti a keďže k nadobudnutiu vlastníctva

prídelom nebola intabulácia potrebná, nedostatok zápisu vlastníckeho práva právnych predchodcov
žalobcov nemá vplyv na ich vlastníctvo predmetu prídelu.

21.PrávnypredchodcoviažalobcovsaprídelunemohlivzdaťanivprospechJRD,keďvzdaniesaprídelu
umožňoval zákon č. 141/1950 účinný od 1.1.1951 v ust. § 132 ods.1, podľa ktorého vlastníctvo sa stráca

najmä tým, že ho nadobudne niekto iný, alebo, že sa ho vlastník vzdá a že ide o jednostranný úkon,
ktorým vlastník stráca svoje vlastnícke práva a dochádza tak k jeho prechodu na štát alebo inú právnickú
osobu. Žalovaný dôkaz o takomto právnom úkone právnych predchodcov žalobcov nepredložil a ani
neoznačil listinu obsahom ktorej by bol prejav právnych predchodcov žalobcov smerujúci k vzdaniu sa
vlastníctva pridelených nehnuteľností. Skutočnosť, že právny predchodcovia žalobcov ako prídelcovia

tieto nehnuteľnosti vniesli ako členovia do JRD, nemohla spôsobiť zánik ich vlastníckeho práva k
vneseným nehnuteľnostiam kde ust. zákona č. 69/1949 Sb. a následne zákon č. 49/1959 Zb. vyplývalo,
že vlastníctvo k združeným pozemkov zostávalo zachované, pričom družstvo k nim malo iba právo
užívania.

22. Je síce pravdou, že tento výmer postrádal zápis do evidencie nehnuteľností (pozemkovej
knihy), avšak mohol založiť aj založil dobromyseľnosť zo strany právnych predchodcov žalobcov pre
držbu týmto výmerom pridelených nehnuteľností. Až do 31.12.1950 upravovalo nadobudnutie držby
ust. § 312 Všeobecného občianskeho zákonníka , ktorý stanovil, že držba k nehnuteľnostiam sa
nadobúdavstúpenímdonej,obmedzením,ohradením,označenímaleboobrábaným.Kuchopeniudržby

nehnuteľnosti preto nebolo potrebné jej užívanie, držba mohla byť nadobudnutá aj inak bez toho, aby
držiteľ nehnuteľnosť užíval. Zároveň zo žiadneho dôkazu nevyplýva na základe akej právnej skutočnosti
bol vykonaný zápis sporných nehnuteľností v prospech Československého štátu, resp. na základe akej
skutočnosti mala byť poznamenaná konfiškácia v prospech Československého štátu Odňatie prídelu
bolo vo výlučnej pôsobnosti Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy ktorá neprešla na

okresné národné výbory.

23. Žalovaný v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu, čím malo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Na rokovaní občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 3.12.2015, bolo prijaté

stanovisko, ktorého právna veta znie: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku“; toto stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 1/2016 pod č. 2. Z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania vyplýva
záver, že k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
Okresného súdu s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie podľa §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p., môže dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenia rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t. j.

prípadoch, keď z rozhodnutia okresného súdu nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých okresný
súd v konkrétnej veci rozhodol. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu a odvolania
žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci nezaťažil svoje konanie
vytýkanou vadou. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku celkom jednoznačne vyplýva, na základeakej skutočnosti a ustanovení zákona dospel k záveru o tom, že právni predchodcovia žalobcov
splnili podmienky stanovené vtedy v platnom Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb. pre vydržanie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam k 1.1.1961, keď im táto lehota uplynula v predchádzajúci

deň, t. j. 31.12.1960 a nebola ničím prerušená, ani užívaním pozemku JRD. Naviac je potrebné
zdôrazniť, že v tejto dobromyseľnosti ešte žalobcov utvrdila skutočnosť, že boli predmetom dedenia v
roku 1999 po ich právnej predchodkyni, ako aj to, že boli ešte v roku 2000 zapísaní na liste vlastníctva č.
1670prekat.úz.Kapušanyakovlastnícidotknutýchnehnuteľností.Právnipredchodcoviažalobcovv1.a
2. rade preto sporné nehnuteľnosti užívali nerušenie a po stanovenú dobu, pričom na základe vonkajších

prejavov ich konkrétneho dokazovaním preukázaného správania (najmä výsluchom ostatných prídelcov
po rodine U.) dospel k záveru, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní a že spornú parcelu
držali na základe vnútorného presvedčenia, že je predmetom ich vlastníctva. Súd prvej inštancie preto z
tohto skutkového rámca správne vyvodil splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym titulom
vydržania.

24. Ustanovenie § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovládal v dobrej viere, že je jej vlastníkom,

pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. Aj keby mala prídelová listina, resp. prídelové konanie vady vytýkané žalovaným
v odvolaní, nič to nemení na dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov, nakoľko tí o týchto
vadách nemohli ako nadobúdatelia pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť predmetný postup, ak

obdobná prídelová listina bola vystavená aj ostatným prídelcom po majetku U. v kat. úz. S.. Aj keby
tu výnimočne titul nadobudnutia vlastníckeho práva vôbec nebol a právni predchodcovia žalobcov so
zreteľom na všetky okolnosti boli v dobromyseľní, že tu titul je, stali by sa ako nadobúdatelia pridelených
pozemkov ich oprávnenými držiteľmi a pri splnení ďalších podmienok ich vydržali. Účelom vydržania je
teda uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Je potrebné zároveň konštatovať, že

právni predchodcovia žalobcov nielenže predmetné nehnuteľnosti užívali od ich odovzdania pracovnou
skupinou Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Prešove dňa 1.3.1945, čo je
konštatované v zápisnici zo dňa 23.11.1948, ale aj to, že v tejto zápisnici je zároveň konštatované, že
všetky prídelcovia (vrátane právnych predchodcov žalobcov Q. a X. Č.Y.) zaplatili najmenej 1 splátku
prídelovej ceny. Podľa pripojeného zoznamu Poľnohospodárske družstvo v S. vzniklo tak, ako to vyplýva

nielen z dokazovania vykonaného v tomto konaní, ale aj z dokazovania vykonaného v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9C/240/2002 (ktorého spis si odvolací súd
nechal pripojiť a oboznámil s nim) vzniklo dňa 4.5.1958 a tak, ako to vyplýva nielen z tohto konania,
ale aj z vyššie uvedeného konania. Všetci prídelcovia po pôvodných pozemnoknižných vlastníkoch
nehnuteľností zapísané vo vložke č. X kat. úz. S. na meno X.J. U. a ktoré boli následne skonfiškované,

nehnuteľnosti združili do družstva. K rozdeleniu pozemkov prídelcov bolo vypracované grafické
znázornenie - situačný náčrt, z ktorého vyplýva presné rozdelenie pozemkov medzi prídelcov s tým, že
znaleckým posudkom, ako aj geometrickým plánom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku súdu
prvého stupňa, boli tieto nehnuteľnosti presne zidentifikované so súčasným stavom evidencie týchto
nehnuteľností, to znamená, bolo uvedené, aj graficky znázornené, ktorým novovytvoreným parcelám

a v akej výmere zodpovedajú pôvodný parcelám prideleným právnym predchodcom žalobcov spolu s
uvedením aktuálneho vlastníka týchto nehnuteľností.

25. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že už v zmysle rozhodnutia bývalého ONV
v Prešove zo dňa 6.9.1966 mal právny predchodca žalovaného (Benzinol, n. p. Praha) povinnosť

majetkoprávne pozemky s pozemnoknižnými vlastníkmi dotknuté výstavbou podnikov vysporiadať, na
čo odkazuje nielen rozhodnutie vo veci 9C/240/2002 vedené na Okresnom súde v Prešove, ale aj vo veci
9C/143/2002 vedené na tom istom súde, keď žalovaný nielen v konaní, ktoré je predmetom odvolacieho
prieskumu, ale ani v týchto vyššie uvedených konaniach nijako nepreukázal, že si splnil túto povinnosť,
čo znamená, že všetci právni predchodcovia žalovaného, najskôr Benzinol, n. p., neskôr Benzinol, š. p.

a napokon ani žalovaný, nemohli byť dobromyseľní, že im predmetné pozemky vlastnícky patria.

26. Naviac tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie, keď ani z privatizačnej zmluvy nijako nevyplýva,
že predmetom privatizácie boli aj sporné nehnuteľnosti. Žalovanému muselo byť zrejmé nielen z tohtokonania, ale aj z iných konaní nielen z tých, ktorých spisové značky sú uvedené v tomto rozhodnutí,
ktorých predmetom bolo určenie vlastníckeho práva právnych nástupcoch po pôvodných prídelcoch
rodiny U., že k týmto pozemkom sa domáhajú určenia tohto vlastníckeho práva aj iné osoby, čo

tiež vylučuje dobromyseľnosť na strane žalovaného, keď je nesporné, že tieto pozemky nikdy neboli
vyporiadané a žalovaný nielen v tomto konaní, ale v žiadnom inom konaní takýto dôkaz o vyporiadaní
s pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi nepredložil s tým, že žalovaným predložené hospodárske
zmluvy o prevode správy národného majetku sa týkajú len oprávnenia žalovaného tieto pozemky
spravovať a nijako nemôžu slúžiť ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva právnym predchodcom

žalovaného.

27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil v spojení
s opravným uznesením s výnimkou výroku rozsudku, ktorým súd inštancie vyslovil, že o náhrade trov
konania a trov štátu rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

28. S poukazom na všetky tieto skutočnosti súd uzatvára, že bolo dôvodné žalobe v celom rozsahu
vyhovieť (§ 470 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p.).

29. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP s tým, že žalobcovia ako
plne úspešní účastníci odvolacieho konania majú voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania v
súladesustanovením§262ods.2CSProzhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozhodnutia
a rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania samostatným
uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník a v ktorom súd vyčísli konkrétnu výšku všetkých vzniknutých
trov konania..

30. Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

V Prešove, dňa 8. septembra 2016