Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/167/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210492
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210492.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr.
Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej, v právnej veci navrhovateľa L., s.r.o., so sídlom L. XX, X.,
IČO XX XXX XXX, zastúpeného K. L., s.r.o., so sídlom R. 4, X., IČO XX XXX XXX, proti odporcovi U., o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 7C/314/2012 - 80 zo dňa 16. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 Eur z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1,2, § 16 ods. 1, § 17

ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn.
1Er/1634/2008 súd zistil, že v exekučnej veci oprávneného L. s.r.o. X. a povinnej H. D., žiadosť o
udelenie poverenia súdneho exekútora JUDr. L. P. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
28.08.2006. Dňa 21.12.2006 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. XXXX XXXXXX*
na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom zo dňa 18.04.201, č.k. 1Er/1634/2008-19 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 04.07.2012, č.k. 23CoE/173/2012-41 súd exekúciu zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 02.11.2012. Dňa 15.08.2012 podal právny zástupca oprávneného dovolanie voči uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.07.2012, č.k. 23CoE/173/2012-41. Uznesením Najvyššieho súdu
zo dňa 15.08.2013, č.k. 5Oboer/14/2013-65 najvyšší súd dovolanie oprávneného odmietol a návrh
na prerušenie dovolacieho konania zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.08.2013.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. Podľa právnej úpravy platnej
v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky,
a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzinezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ
ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade súd uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať

sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s
ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií:

zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Preto súd
poukázal napríklad na rozhodnutie ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje,
že pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich

nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V tejto súvislosti súd uviedol, že i keď v niektorých
exekučných konaniach nebol urobený úkon alebo vydané rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote /§
9 ods. 1 citovaného zákona/, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ

vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným
postupom. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka
konania ovplyvnená aj správaním navrhovateľa a súdneho exekútora, ktorí na opakované výzvy súdu
nereagovali, dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného postupom podľa § 40 Exekučného
poriadku na predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto postoj je prejavom nedostatočného

záujmu účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník mohol nachádzať
a rozhodnutie súdu bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou oprávneného, teda v tomto konaní
navrhovateľa /viď napr. Nález ÚS SR I.ÚS 41/02 z 25.6.2003/. Okresnému súdu Nové Mesto nad
Váhom boli doručované žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach rozhodoval v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ

uviedol, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 594 dní. Zo spisu Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom, č. k. 1Er/1634/2008, EX/XXX/XXXX v exekučnej veci oprávneného L. s.r.o. X. a
povinnej H. D. súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora JUDr. L. P. na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená dňa 28.08.2006. Dňa 21.12.2006 vydal Okresný súd Nové Mesto nad
Váhom poverenie č. XXXX XXXXXX* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti.

Podaním zo dňa 06.09.2010 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora. Výzvou zo dňa
30.11.2011 vyzval súd právneho zástupcu oprávneného na predloženie úverovej zmluvy a všeobecných
zmluvných podmienok. Výzva bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 18.01.2012.
Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18.04.201, č.k. 1Er/1634/2008-19 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.07.2012, č.k. 23CoE/173/2012-41 súd exekúciu

zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2012. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol,
že s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval tamojší súd za dôvodné rozhodovať o
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Vychádzajúc z úkonov súdu v exekučnom konaní,
nemožno považovať postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy
v konaní, keď exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť

exekúcie ako celku, v porovnaní s čím rozhodnutie o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné.
Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody, súd sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané,
že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k

účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného konania, resp.
že navrhovateľovi by tvrdené náklady na správu pohľadávky, informačného systému, administráciu listín
nevznikli. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, a preto súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňanesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému

bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť,
že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké

oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré

tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je

zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však
týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový
základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je

v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež

sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súdSR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/174/2014.Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne

aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu a upozornil, že tento bol

bezdôvodne nečinný viac ako 594 dní.

Ako konštatoval súd prvého stupňa dňa 28.08.2006 bola Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom
doručená žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora JUDr. L. P. na vykonanie exekúcie.
Dňa 21.12.2006 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. XXXX XXXXXX* na

vykonanie exekúcie. Podaním zo dňa 06.09.2010 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora.
Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18.04.201, č.k. 1Er/1634/2008-19 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.07.2012, č.k. 23CoE/173/2012-41 súd exekúciu
zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2012. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého
stupňa správne uviedol, že s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nepovažoval za dôvodné

rozhodovať o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom
štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či sú dané podmienky exekúcie, exekučný
súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako

aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora
do rozhodnutia súdu o návrhu s poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať za

prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane
navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu. V predmetnom prípade súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie uznesením
zo dňa 18.04.201, č.k. 1Er/1634/2008-19 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa04.07.2012, č.k. 23CoE/173/2012-41 a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.11.2012 a z toho
dôvodu nerozhodoval o návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal

vyhodnotením návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a rozhodol osobitne uznesením, ktorým
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento
návrh navrhovateľa zamietol.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 č.k. 19NcC/319/2012-11, kedy odvolací súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. U. T. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
akobolouvedenéužvpredchádzajúcomrozhodnutí,žedôvodomnavylúčeniesudcuniejebezďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom
svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti

navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana

prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 16.07.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno

uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa § 120 ods.
4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa
§ 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti

predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím
dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4
O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 20.06.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu
súdu prvého stupňa.Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na

konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že
na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol
možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúťďalšiedôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,takýmtopostupomsúduprvéhostupňanedošlok

porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti,
ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú
zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných

dôkazovvzmyslečl.48ods.1ÚstavySR,kporušeniuzásadpriamostiaústnostivykonávanýchdôkazov
a kontradiktórnosti sporového konania.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho

konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .