Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 12, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/905/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225311
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225311.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu S., zastúpeného U. proti žalovanému
K., o zaplatenie 855,61€ a iné s príslušenstvom na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 10.2.2014 č.k. 14C/225/2012-122 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Spor právne posúdil podľa § 45
ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní , § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1
a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moc aj § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012.

2. V odôvodnení uviedol, že skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za
škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len
v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky

a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 10 mesiacov
od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom
konaní. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli
do Občianskeho zákonníka zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v

Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa
prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské
zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade
s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jejčasť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona
do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv ,
ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí

3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

3. Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi,akoajSmernicamiEurópskejúnie,vrátaneSmerniceč.93/13/EHS,amedzinárodnézáväzky,
vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov

a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul
podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/

EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva
o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky
vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa čl.
7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami,

vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal
rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky

pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim
uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo
exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským ( súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti

zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z.o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,

resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto
dôvodovsúddospelk záveru,žeexekučnýsúdnepochybilvosvojomúradnompostupe,keďžeaplikoval
normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Žalobca poskytol povinnému v exekúcii úver
v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho
nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom
a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu

zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznať
náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu
nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za akúkoľvek škodu, v
tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v tom čase účinnom § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (v tom čase účinnom § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ),

v konaní rozhodoval vylúčený sudca (v tom čase účinnom § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil (v tom čase účinnom
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ), súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zodpovedá odvolacím dôvodom uvedeným v súčasnosti
účinnom § 365 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z.. Namietal, že súd prvej inštancie
vec prejednal v neprítomnosti žalovaného (nie jeho ako žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému

bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcaa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd

v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých

omylov, keď konštatoval, že žalobcaom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie

vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si

určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcaa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejtochybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcaovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej

sfére žalobcaa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku
zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „C.s.p.“ ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p.
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť
podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. z nasledovných dôvodov:

8. Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v

návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

9. Aj keď žalobca neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský

súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho

prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie

exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 vyplýva, že zákonodarca
nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho
exekútoravykonanímexekúcie.Akbolojehozámerom,abysalehota15dnívzťahovalainarozhodnutie,
ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne
by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods.

2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický,
jazykový, teleologický) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcaa, podľa ktorého je zákonom daná
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní
od doručenia takej žiadosti.
10. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

11. Žalobca vo svojich žalobách v podstate žiadal, aby súd prvej inštancie opätovne preskúmaval

rozhodnutia súdov v exekučnom konaní. Žalobca napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.

2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa žalobca mohol domáhať len podľa § 5 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako nezákonné
zrušené, čo sa nestalo.12. Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského

súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani

odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3
Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na
to nemal právomoc.

13. K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na

to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil.

14. Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,
že by bola žalobcovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,

pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka žalobcu je nedôvodná. Pojednávanie bolo nariadené na deň 10.2.2014. Na
pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný 16.12.2013. Z dátumov je zrejmé, že žalobca mal
čas takmer 2 mesiace vyjadriť sa či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas
predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania,

ale žalobca mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu
oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu. Vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené až po vyhlásení rozsudku.

16. Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového

stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Ako už
odvolací súd vyššie uviedol, súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca
riadneavčaspredvolaný,nonedostavilsa.Podanímžiadalozrušeniepojednávania.Súdprvejinštancie
po začatí pojednávania zistil, že sa nedostavili účastníci. Prečítal návrh na zrušenie pojednávania a

skonštatoval, že žiadosť žalobcu je nedôvodná, a pojednával v neprítomnosti účastníkov.
17. V návrhu žalobcu na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia Okresného súdu Trenčín nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje

za nesprávne. Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti
Ústavným súdom SR. Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil, avšak nie je
nej uvedený dátum jej spísania a nie je zrejmé, že na ústavný súd bola skutočne podaná a aká spisová
značka jej bola pridelená.

18. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti žalobcu, bolo Ústavným súdom
SR rozhodnuté, a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 12. septembra 2013 č.k. II. ÚS 436/2013-11).19.Zuvedenýchskutočnostívyplýva,ževnávrhuuvedenýdôvodzrušeniapojednávanianeboldôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie riadne predvolaný žalobca

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Súd prvej inštancie preto správne pokračoval v konaní. Žalobcovi nebolo postupom súdu
prvej inštancie odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa
vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa žalobca sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní

bezdôvodne vzdal.

20. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Sudca uviedol, že sa vo veci necíti

byť zaujatý. Nemá žiaden vzťah k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom. Žalobca v návrhu na
prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali
zakladať vylúčenie sudcu, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr.
uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti.

21. Nepravdivé je tvrdenie žalobu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie, ktoré riadne prevzal 04.03.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na

ktorom sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

22. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie , odvolací súd uvádza,
že uvedené uznesenie je vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej krajský súd dodáva, že

vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho,
resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak súd prvej inštancie uprednostnil princíp hospodárnosti a
rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je žalobcom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného
návrhu.

23. Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných
svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh
ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov žalobcaa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu,

ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
žalobcaa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo
ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva
na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výrokoch vecne správne
podľa 387 C.s.p. potvrdil.

25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 a § 251 C.s.p., kedy úspešnému žalovanému v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná
nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky nevyplývajú.

26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).