Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 17, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/371/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115235348
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5115235348.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: I. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Na O. XXX/X, L. L., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
navrhovateľa: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov,
proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s. r.o. IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, o
neplatnosť zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že zmluva o úvere č. 504700030 uzavretá medzi odporcom a navrhovateľkou dňa
10.6.2013 j e n e p l a t n á .

Odporca j e p o v i n n ý vydať navrhovateľke zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 10.6.2013
bezdôvodné obohatenie vo výške 291 eur, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.1.2016
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom vo zvyšku
z a m i e t a .

Súd navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom zo dňa7.12.2015 domáhala voči odporcovi určenia, že zmluva o úvere
č. XXXXXXXXX uzavretá medzi odporcom a navrhovateľkou dňa 10.6.2013 je neplatná a uloženia
povinnosti odporcovi vydať navrhovateľke zo zmluvy o úvere č. 504700030 zo dňa 10.6.2013
bezdôvodné obohatenie vo výške 291 eur, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.1.2016
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Návrh odôvodnila tým, že ako spotrebiteľ, má právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy
uzatvorenej s odporcom. Jej nároky sú odôvodnené aj z cieľom európskych smerníc na ochranu

spotrebiteľa, ktorých zmyslom a cieľom je dosiahnuť stav, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských
zmluvách spotrebiteľov nezaväzovali (najmä Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách). Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem tento odôvodnil s poukazom na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1MCdo1/2009.Vyslovilanázorotom,žejenesporné,žemedzi
navrhovateľom a odporcom bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy, na základe ktorej odporca poskytol
spotrebiteľský úver č. zmluvy 504700030 zo dňa 10.06.2013 a súčasťou Zmluvy o úvere bola Dohoda

o plnení v splátkach zo dňa 10.06.2013 v ktorej je určená výška mesačnej splátky vo výške 164,00
EUR pri počte 12 splátok celkovej výšky úveru a poplatkov 1.968,00 EUR s určením RPMN 304,10 % a
priemernou RPMN 39,20 % s výškou ročnej úrokovej sadzby 39,15 %. Odporcovi navrhovateľka uhradila
celkovú sumu vo výške 1.291,00 EUR. Odporcovi tak navrhovateľka preplatila nad istinu sumu vo výške291,00 EUR. (vyplatená suma 1.291,00 EUR- istina 1.000,00 EUR- bezdôvodné obohatenie 291,00
EUR). Odporca sa obohatil z dôvodu, nakoľko spotrebiteľský úver bol pre porušenie zákona bezúročný a
bez poplatkov ako aj z dôvodu, že na odôvodnenie žaloby je spotrebiteľská zmluva absolútne neplatná.

Neplatnosť odôvodnila tým, že výklad v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv musí byť vždy
v prospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 OZ). Ak zmluvy obsahuje neprijateľné podmienky, neprijateľnosť
zmluvných podmienok a jeho dôsledky podľa čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS musí súd vyhodnotiť so
zreteľom na čl. 4 ods. 1 smernice, podľa ktorého: „1. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku
7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré

bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí." ako aj prihliadnuť
najmä na okolnosť, že podmienky predformulovával profesionál - odporca, ktorý má povinnosť odbornej
starostlivosti, a tiež na okolnosť, že spotrebiteľ bol vo finančnej tiesni.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje dva rôzne údaje o výške RPMN, keď v zmluve o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.06.2013 uvádza údaj 96,80 % a v Dohode o plnení v splátkach

304,10 %. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ročná
percentuálna miera nákladov predstavuje celkovú čiastku, ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť a je vypočítaná
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide o základný údaj,
uvedenie ktorého je predpísané v spotrebiteľských zmluvách a neuvedenie tohto údaju je sankciované
tým, že úver je bezúročný bez poplatkov. Uvádzanie dvoch rozdielnych údajov týkajúcich sa výšky

RPMN v spotrebiteľskej zmluve považuje za zavádzanie spotrebiteľa, resp. klamanie spotrebiteľa a jeho
porušenie povinnosti dodávateľa § 4 ods. 5, § 5 ods. 1 Zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a
podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona ide o nekalú obchodnú praktiku, ktorá spôsobuje, že spotrebiteľ
urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože neboli mu dané k dispozícii
správne informácie, resp. nepravdivé. Je presvedčený, že postup odporcu pri uzatváraní Zmluvy o

spotrebiteľskom úvere ako nekalú obchodnú praktiku v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti,
keď obchodní mandatári odporcu neposkytli navrhovateľovi náležité informácie, nepristupovali k
spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní
vo vzťahu k spotrebiteľovi. Takéto konanie odporcu považujeme za nekalé obchodné praktiky a klamlivé
konanie v zmysle § 7 a 8 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a každá nekalá praktika sa

považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.06.2013 obsahuje dohodnutý úrok vo výške 39,15 % (podľa
výpočtu ročného úroku na kalkulačke 96,79 %). Podľa zverejnenej výšky úrokových mier z úverov
bánk v 2. Štvrťroku 2013 pri spotrebiteľských úveroch do jedného roka boli 8,39 %. Dohodnutý úrok
v spotrebiteľskej zmluve zo dňa 10.06.2013 vo výške 39,15 % je vyšší ako štvornásobok úroku pri

bankových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka a preto ho považuje za neúnosne
vysoký, v rozpore so zásadou dobrých mravov a s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka považuje
úverovú zmluvu za neplatnú.
Ak je odplata ako podstatná náležitosť zmluvy v rozpore s dobrými mravmi, je neplatný právny úkon
ako celok - presne o tomto je aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 3 Co 3/2011, v ktorom okresný

súd posúdil dohodu o výške úrokov medzi nebankovou spoločnosťou a spotrebiteľom prevyšujúcu
úroky požadované v bankách (13,84 % p.a.) pre rozpor s dobrými mravmi za absolútne neplatnú.
Ako neprijateľné zmluvné podmienky súd posúdil zmluvnú pokutu vo výške 10 % z každej omeškanej
splátky a úroky z omeškania vo výške 0,1 % denne, ktoré sú navyše v rozpore s nariadením
vlády č. 87/1995 Z. z. a zmluvnú podmienku, podľa ktorej má spotrebiteľ znášať akékoľvek výdavky

spojené s vymáhaním dlhu. Nebankový subjekt postupoval neprimerane, keď za to isté porušenie
povinnosti (omeškanie so splátkami) dojednal niekoľkonásobný postih spotrebiteľa (zmluvná pokuta,
úroky z omeškania, náhrada škody, poplatky za upomienku a odstúpenie od zmluvy). Prvostupňový
súd nebankovej spoločnosti nepriznal ani pomernú časť náhrady trov konania z dôvodu čiastočnej
neplatnosti zmluvy, nekalých zmluvných podmienok, ktoré zavinila sama nebanková spoločnosť a

tiež z dôvodu zlej sociálnej situácie spotrebiteľa. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu
a doplnil odôvodnenie s tým, že upriamil pozornosť na zneužitie ľahkovážnosti a núdze spotrebiteľa
zo strany nebankovej spoločnosti. Nebanková spoločnosť nijako nepreukázala, že by ju zaujímala
bonita, stav núdze žalovaného a skutočnosť, či spotrebiteľ dokáže plniť záväzky z úverového vzťahu.
Krajský súd prelomovo ustálil, že určitú mieru ľahkovážnosti spotrebiteľa treba považovať za kvalifikačné

kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad dlžníkom. Pokiaľ nebanková spoločnosť
využila ľahkomyseľnosť spotrebiteľa, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní bonity
spotrebiteľa, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Absolútne neplatným právnym
úkonom je aj úver poskytnutý za neprimerané protiplnenie pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážnostispotrebiteľa. Pri tzv. civilno-právnej úžere je podľa názoru krajského súdu úverová zmluva absolútne
neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Krajský súd uviedol, že ak by
nešlo o nadvládu veriteľa nad spotrebiteľom (tieseň, čiastočná ľahkomyseľnosť) boli by pri nebankovej

spoločnostiakceptovateľnévyššieúroky,rozhodnevšaknieo100%vyššieoprotipriemerubánk,pričom
zohľadniť sa musia vždy aj osobitosti prípadu. Krajský súd uzavrel, že má poznatky, že úverovanie
nebankoviek je pridrahé a pre sociálne slabšie obyvateľstvo to spôsobuje nezanedbateľné ťažké
životné situácie. Spotrebitelia sa pre omeškanie so splátkami môžu dostať do nezvládnuteľného kruhu
úverov. Nepochybne klesá životná úroveň človeka, ktorý si v núdzi zobral úver, uplatňujú sa rôzne

sankcie a náklady na vymáhanie. Zmyslom a cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané
zaťaženie spotrebiteľa a niekoľko ročný stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený
stresovým situáciám. Takýto stav je na úkor kvality života človeka a nebanková spoločnosť to vyvolala
neprimeranými úverovými podmienkami bez poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver za
podmienok vopred stanovených spoločnosťou (štandardná typová zmluva). Námietka, že spotrebiteľ
bol oboznámený s úverovými podmienkami neovplyvní záver o neplatnosti časti úrokov, keďže dôležitý

je stav núdze spotrebiteľa a súčasne neprimeraná výška úrokov. Krajský súd bol viazaný podaným
odvolaním, a preto pre úžeru nemohol zneplatniť úverovú zmluvu ako celok.
K stanovenému administratívnemu poplatku vyslovil názor, že ide o veľmi úžerný poplatok, ktorý je
v rozpore s dobrými mravmi. Naviac na stránke Min. spravodlivosti SR sa nachádza rozhodnutie
nemeckého súdu o tom, že administratívny poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy je

neprijateľný. Ak takýto poplatok predstavuje 2/3-iny z predmetného poplatku (76,06%). Odporca
neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka neprijateľný.
Navyše je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké
administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou administratívou
má dopad na platnosť administratívneho poplatku. Do pozornosti súdu dal rozsudok Krajského súdu

Prešov zo dňa 08.02.2012, č. k. 3 Co/89/2011 ktorý jednohlasne potvrdil rozsudok Okresného súdu v
Prešove zo dňa 05.04.2011, č. k. 6 C/167/2010-112 súd považuje rozloženie ceny úveru na tretiny (úroky
a administratívny poplatok) za nekalú obchodnú praktiku odporcu. Samotný administratívny poplatok
je v porovnaní s bankami 49-násobne vyšší. Ak odporca realizuje obchody na finančnom trhu, tak už
len samotnými úrokmi sa majú pokryť aj náklady spojené s podnikaním a tak extrémny administratívny

poplatok je neobhájiteľný z hľadiska proporcionality a dobrých mravov. Názor odôvodnil aj s poukazom
na rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.09.2013, č. k. 11 C/42/2012 potvrdené Krajským
súdom v Prešove zo dňa 21.08.2014, č. k. 5 Co/219/2013 ktorý rozhodol „administratívny poplatok
predstavuje 20% z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP je za spísanie zmluvy a príslušnú
administratívu. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za
plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je
totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti
možno poukázať na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo
dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského

úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu
dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka
odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchní krajinský súd odmietol
a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať

nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu
poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje
zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez
toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie".
Poukázal aj na ostatné ustanovenia zmluvy v prospech veriteľa, podľa ktorých v podľa bodu 7. Zmluvná

pokuta VOP „Zmluvné strany sa dohodli na tom, že ak spotrebiteľ neuhradí celkovú čiastku úveru v
lehote dohodnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť zmluvnú pokutu
33,00 EUR, za každú upomienku 10,00 EUR a to do 5 dní od doručenia výzvy na úhradu, ďalej
sa zaväzuje uhradiť trovy mediácie, trovy rozhodcovského konania a iné veriteľom preukázateľne
vynaložené náklady. Vyslovil názor o tom, že je nepochybné. že v týchto všeobecných podmienkach

sa ku všetkým plneniam zaväzuje len navrhovateľ ako spotrebiteľ, teda tieto ustanovenia sú právne
nevyvážené v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a neboli individuálne dohodnuté, ale
jednostranne stanovené odporcom ako nebankovou spoločnosťou.K neplatnosti právneho úkonu uviedol, že s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z
21. novembra 2012 č. k. 18 Co 109/2011, podľa ktorého: Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorý určil neplatnosť zmluvy o úvere pre početné neprijateľné zmluvné podmienky.

Odvolací súd, napriek snahe udržať zmluvu v platnosti, ustálil, že táto nie je z objektívneho hľadiska
ako celok udržateľná, keďže vadami netrpia iba jej podstatné náležitosti, ale v podstate všetky časti
(články). Neprihliadal pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho ktorého účastníka zmluvy, ale
na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná resp. ďalej možná (cieľ zakotvený v čl. 6
ods. 1 in fíne smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Za

dôležité tiež považoval hľadisko, či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte bez neplatných klauzúl.
Pokiaľ ide o súdnu kontrolu zmluvných podmienok súd uviedol, že žalovaný sa mýli, pokiaľ považuje za
typovú zmluvu iba všeobecné obchodné podmienky alebo zmluvu písanú drobným písmom alebo ak na
naplnenie individuálne dojednaných podmienok považuje skutočnosť, že na prečítanie návrhu zmluvy
mal spotrebiteľ dostatok času. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná,
formulárová) treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia

rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Odvolací súd vyjadril názor, že znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za
porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis"
zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú určil odvolací súd s poukazom na judikatúru

nemeckého Najvyššieho spolkového súdneho dvora aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa. Odvolací súd si v tomto smere osvojuje nemeckú názorovú líniu, podľa ktorej či už
administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa,
apretospoplatkamizatakétoplneniasaspájazáveroichneprijateľnosti.Vtomtozmyslezaneprijateľné

súdyposúdilinapríkladpaušálnenákladysuplatnenímpohľadávky,zmluvnésankcie,úrokyzomeškania
a cenu odplaty za poskytnutie úveru. Odvolací súd za neprijateľnú podmienku určil aj ustanovenie
úverovej zmluvy, ktoré veriteľovi umožňovalo inkasovať prvú splátku a poplatok už pri poskytnutí úveru.
Odvolací súd vyjadril tiež názor, že slovenská právna úprava výkonu záložného práva umožňujúca
uspokojenie pohľadávky dodávateľa z majetku spotrebiteľa bez súdnej kontroly je v kolízii s princípom

efektivity únijného práva a umožňuje obísť dôležitý prvok práva EÚ, ktorým je ex offo súdna kontrola
neprijateľnosti zmluvných podmienok. V tomto zmysle sa zdá, že je tu ešte väčšie nebezpečenstvo ako
pri neprijateľnej rozhodcovskej doložke, v rámci ktorej existuje predsa len kontrola zo strany exekučného
súdu.Zpohľadunekalýchobchodnýchpraktíkodvolacísúdskonštatoval,žefaktickánerovnováhamedzi
dodávateľom a spotrebiteľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu pozíciu a úroveň informovanosti (rozsudok

C-168/05 Mostaza Claro, bod 25) nie je odstránená len samotným dlhším časovým priestorom na
preštudovanie zmluvy či predzmluvným formulárom a nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
nepoukáže na neprijateľné podmienky nie je odstránené len samotným dlhším časom na preštudovanie
zmluvy. Ďalej poukázal na tieseň, v ktorej sa žalobkyňa ocitla (príjem len z invalidného dôchodku a
nedostatočný príjem z iných zdrojov), pričom tieseň dlžníka nepochybne umocňuje nadvládu veriteľa

V žalobe namietal aj neplatnosť a neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Nakoľko však navrhovateľ
uplatnil nárok v súdnom konaní a odporca netrval na konaní pred rozhodcovským súdom, súd sa
prípadnou neplatnosťou či neprijateľnosťou rozhodcovskej zmluvy nezaoberal, nakoľko nemala vplyv
na uplatnené nároky a jednalo by sa o abstraktnú kontrolu zmluvných ustanovení bez toho, aby nároky
z nej boli vôbec predmetom konania alebo aspoň predmetom prejudiciálnej otázky.

Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že tvrdenie žalobcu o celkovej neplatnosti zmluvy o úvere
je mylné. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platí, že neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. To znamená, že súd môže určiť za neplatné
jednotlivé neprijateľné podmienky, avšak toto ustanovenie neumožňuje súdu určiť neplatnosť celej

zmluvy pre existenciu neprijateľných podmienok. Navyše, podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa
dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy
právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že
túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Podľa komentára k Občianskeho zákonníka záver
o oddeliteľnosti sa musí opierať o náležitý výklad právneho úkonu v súlade s pravidlami interpretácie

uvedenými v § 35. Súčasne sa musí v celom rozsahu brať do úvahy vôľa konajúcich. Výklad sa musí
urobiť v kontexte s celým právnym úkonom, s prihliadnutím na každú zložku jeho obsahu.
Ďalej zdôraznil, že z hľadiska výkladu právneho úkonu je v zmysle judikatúry ústavného súdu potrebné
uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právnehoúkonu popiera. Úmyslom zmluvných strán každej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a tento úmysel
je potrebné pri výklade právneho úkonu chrániť. V súvislosti s návrhom na vyslovenie neplatnosti
zmluvy o úvere ako celku, ktorej sa domáha žalobca svojím návrhom si žalovaný dovoľuje poukázať

na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 15.3.2012 v prejudiciálnom konaním vo
veci C-453/10 Pereničová, Perenič proti SOS financ, spol. s r.o. (ďalej len „rozsudok"), ktorý je plnom
rozsahu aplikovateľný aj na predmetný spor. Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku zaoberal dvoma
prejudiciálnymi otázkami Okresného súdu Prešov. Pričom prvá prejudiciálna otázka sa vzťahovala k
rámcu ochrany spotrebiteľa podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica"), a to v tom zmysle, či čl. 6 ods. 1 Smernice pri
zistení nekalých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, umožňuje urobiť záver, že zmluva
ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre spotrebiteľa výhodnejšie. Súdny dvor Európskej
únie vo vzťahu k prvej prejudiciálnej otázke rozhodol nasledovne: „ Článok 6 ods. 1 Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok, môže bez

uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať len o prípadnú
výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu zo zmluvných strán, v tomto
prípade spotrebiteľa. " Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zároveň uviedol, že „cieľom sledovaným
normotvorcom Únie v rámci Smernice je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade
zachovať platnosť zmluvy ako celku, a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé

podmienky."
Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku taktiež zaoberal aj kritériami, ktoré umožňujú posúdiť, či
zmluva môže naďalej existovať bez nekalých podmienok, pričom uviedol, že „tak znenie článku 6 ods.
I Smernice, ako aj požiadavky týkajúce sa právnej istoty ekonomických činností hovoria v prospech
objektívneho prístupu pri výklade tohto ustanovenia, takže... situáciu jednej zo zmluvných strán, v tomto

prípade spotrebiteľa, nemožno považovať za rozhodujúce kritérium pre budúci osud zmluvy."
Vo vzťahu k odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú prejudiciálnu otázku žalovaný uvádza,
že rozsudok jasne a jednoznačne potvrdil, že cieľom 51. 6 ods. 1 Smernice nie je povinnosť členských
štátov nariadiť neplatnosť celej zmluvy. Práve naopak. Európske právo podľa rozsudku a to aj s odkazom
na čl. 6 ods. 1 Smernice v zásade obmedzuje nezáväznosť pre spotrebiteľa na konkrétnu podmienku,

pričom zmluva ako taká existuje ďalej. Navyše, pri určovaní, či zmluva môže existovať bez nekalých
podmienok je súd v zmysle rozsudku povinný prihliadať výlučne na objektívne kritériá. V tomto smere je
teda podľa európskeho práva irelevantné, či by prípadné vyhlásenie neplatnosti zmluvy ako celku bolo
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Vzhľadom na uvedené vyslovil žalovaný názor, že vyhlásenie neplatnosti
celej zmluvy o úvere ako celku tak, ako to navrhuje žalobca nemá žiadnu oporu v ustanoveniach

vnútroštátneho a ani európskeho práva.
K namietanej výške RPMN uviedol, že dňa 10.06.2013 uzatvoril žalovaný s dlžníkom Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. 504700030, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 1.000,00 eur,
zvýšený o príslušný poplatok 968,00 EUR, teda spolu zaplatiť čiastku 1.968,00 EUR s termínom
splatnosti dňa 15.06.2014. Žalovaný si individuálne dohodol podmienky Zmluvy o úvere, s tým že

s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonal na základe vyplnenia formuláru o overení klienta boli
dojednané podmienky poskytnutia úveru a k tomu dohodnutá výška úveru na základe posúdenej bonity
klienta. Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery
nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 304,10 %. Dohoda

o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v
zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške
96,80 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej
splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 304,10 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN
vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom

prípade. Vzorec výpočtu RPMN je navyše jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru. Počet splátok bol dohodnutý na 12, vo výške 164,00 EUR, a to ku
15. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.07.2013 do 15.06.2014. Nie je preto možné hovoriť
o akejkoľvek absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca nesie dôkazné bremeno a
jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávnosť RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol

by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez
poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca
platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na
zmluve.Kadministratívnemupoplatkuuviedol,žeSlovenskáprávnaúpravavoblastiúverov„účtovaniu"poplatku
výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky: za
notárskeslužby,poplatokapredčasnésplatenieúveru,poplatokzavedenieúčtuatď..Vprípadedefinície

celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú o.i. aj poplatky
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere.
Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže
pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Je potrebné zopakovať, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval
a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená

maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke

primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste
uzavretiazmluvyoúvereišlooodplatu,ktorávýrazne(podstatne)vybočovalaztrhovéhopriemeruodplát
poskytovanýchinýmisubjektmiposkytujúcimifinancovaniezvlastnýchzdrojov(takakožalovaný).Pokiaľ
sa žalobca, ako aj Súd prvého stupňa dovoláva údajov výlučne bánk, koná tak v priamom rozpore s
ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata

obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu.
Treba uviesť, že definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008 (Ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku
poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť; prihliadne pritom
najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Ak súd rozhodne o znížení odplaty

za poskytnuté peňažné prostriedky a spotrebiteľ splnil svoj záväzok vo väčšom rozsahu, ako bol podľa
rozhodnutia súdu povinný, dodávateľ je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť spotrebiteľovi plnenie,
ktoré presahuje výšku poskytnutých peňažných prostriedkov a primeranej odplaty.) alebo do 31.05.2010
(Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský
úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, la) nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle

požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.).
Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je, samozrejme, nižšia. Správne
by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné
spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje
len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať

na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku
odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových
subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo
úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka.
Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s

bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu
býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické,
že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito presne tak ako to
je uvedené aj v prílohe návrhu na začatie konania, kde je priložená Rozhodcovská zmluva, čím si v
podstate samotný navrhovateľ odporuje. O rozhodcovskú doložku by šlo v prípade, ak by bola súčasťou

napr. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru, a preto všetko čo uvádza žalobca nie je
aplikovateľné v jeho prípade.
Osobitne zdôraznil, že žalobca na určení neprijateľnosti podmienky nemá naliehavý právny záujem.
V ustanovení § 80 písm. c) OSP sa uvádza, že „návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem."Vzmysleuvedenéhoustanoveniažalobcuzaťažujedôkaznébremenospočívajúcevpovinnosti
preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny
záujem. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o úvere.
Záverom uviedol, že úver nebol poskytnutý v hotovosti, ale prostredníctvom zmenky, ktoré sa archivujú

po dobu jedného roka, a potom podliehajú zničeniu. Nakoľko nebol poskytnutý v hotovosti nebol
porušený ani zákon.Navrhovateľ v reakcii na vyjadrenie odporcu uviedol, že podľa ustálenej judikatúry určovacia žaloba má
povahu preventívnu a jej účelom je poskytnutie ochrany právnemu postaveniu navrhovateľa skôr, než
dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, teda vtedy, keď sa nemožno domáhať ochrany žalobou

na plnenie. Medzi účastníkmi musí existovať aktuálny vzťah objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením
právneho postavenia navrhovateľa, a ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom. Jestvuje
teda ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa,
ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty.
V predmetnej veci sa navrhovateľ domáha určenia neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu, že zmluva

o úvere obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, a preto celá zmluva neobstojí ako
platný právny úkon. Za okolností, keď sa účastník domnieva, že zmluva obsahuje tak veľké množstvo
neplatných ustanovení, že ako celok neobstojí ako platný právny úkon, je daný právny záujme na určení
neplatnosti celej zmluvy, keď zmluvy obsahujú množstvo rôznorodých ustanovení ( v danej veci napr.
ustanovenia o zmluvných právach o povinnostiach zmluvných strán, o zmluvných pokutách, dohoda o
zrážkach zo mzdy, dohoda o vyplnení zmenky) a na základe zmluvy o úvere možno podať množstvo

rôznorodýchžalôboplnenie,žalôbourčenieneplatnostiniektorýchustanovenízmluvyresp.sadomáhať
i priamo zrážok zo mzdy. Za takýchto podmienok existuje stav právnej neistoty, ktorý nie je možné
účelne odstrániť inak, ako určovacím výrokom. Vzhľadom na uvedené máme za to, že za okolností
ako sú tvrdené navrhovateľom je daný stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno
odstrániť inak ako určovacím výrokom, je teda daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

zmluvy o úvere a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Cdo 1/2009.
Je nesporné, že účastníci uzavreli dňa 10.06.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej
bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru v hotovosti navrhovateľovi vo výške 1.000,00
EUR. Navrhovateľ sa zaviazal tieto peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 1.968,00 EUR. Tieto celkové náklady boli tvorené súčtom

úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo sumu administratívnych nákladov
na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Výška RPMN
v zmluve bola uvedená 96,80 %. Účastníci zároveň uzavreli dohodu o plnení v splátkach, podľa ktorej
navrhovateľ ako spotrebiteľ sa zaviazal odporcovi ako veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 1.968,00 EUR v
12 mesačných splátkach po 164,00 EUR. V tejto dohode je ďalej uvedené, že výška RPMN sa vypočítala

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa konkrétneho vzorca predstavuje hodnotu 304,10 %.

Zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi považujeme za spotrebiteľskú zmluvu, pretože boli naplnené
zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ust. § 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. zákonné
znaky o spotrebiteľských úveroch. Z jednou zo základných náležitostí spotrebiteľského úveru je v zmluve

uvedená hodnota RPMN pre úver, ktorý sa poskytuje a priemerná hodnota RPMN. Absencia takýchto
údajov síce nezakladá priamo v zákone v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch neplatnosť zmluvy
ospotrebiteľskomúvere,alemázanásledok,žeúver,ktorýbolposkytnutýjebezúrokovabezpoplatkov.
Za naplnenie podmienky, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť uvedená hodnota RPMN pre
úver sa považuje, keď zmluva obsahuje správny údaj o tejto hodnote. Pri uzatvorení zmluvy o úvere sa

tak nestalo, nakoľko v zmluve je hodnota RPMN 96,80 %, v dohode o splátkach je hodnota RPMN pre
úver 304,10 %, pričom správny údaj je 304,10 %, a preto nesprávny údaj v zmluve prakticky znamená
absenciu takéhoto údaju. Zmluva o úvere poskytnutý odporcom navrhovateľovi na základe zmluvy zo
dňa 10.06.2013 sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyjadrenie odporcu o správnosti výpočtu
RPMN nepovažujeme za akceptovateľný. Žiadnym spôsobom však nevysvetlil ani sa nevyjadril k tej

skutočnosti, že podľa dohody o plnení v splátkach bola uvedená RPMN vo výške 304,10 %, ktorá bola aj
skutočnou výškou tejto hodnoty tak, ako bola zistená správnym výpočtom na kalkulačke (výpočet RPMN
v súdnom spise). Už aj samotná táto okolnosť, že v dvoch listinách týkajúcich sa úveru sú uvedené
rozdielne hodnoty RPMN má za následok uvádzanie spotrebiteľa do omylu a zneistenie jeho postavenia.
K administratívnemu poplatku a vyjadreniu odporcu poukázal na rozhodnutia z rôznych súdov, ktoré

považujú úhradu administratívneho poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienku - napr. rozhodnutie
Okresného súdu Svidník - č. k. 2C/301/2013, rozhodnutie Okresného súdu Prešov - č. k. 17 C/12/2014,
rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou - č. k. 9 C/135/2014, rozhodnutie Okresného súdu
Humenné - č. k. 21 C/156/2014, rozhodnutie Okresného súdu Prešov - č. k. 8 C/77/2012, rozhodnutie
Okresného súdu Prešov - č. k. 7 C/40/2014, rozhodnutie Okresného súdu Partizánske - č. k. 5

C/156/2013, rozhodnutie Okresného súdu Prešov - č. k. 15 C/43/2012, rozhodnutie Okresného súdu
Vranov nad Topľou - č. k. 11 C/309/2012, rozhodnutie Okresného súdu Prešov - č. k. 8 C/7712012,
rozhodnutie Okresného súdu Prešov - č. k. 11 C/90/2013, rozhodnutie Okresného súdu Prešov - 11
C/42/2012, rozhodnutie Okresného súdu Prešov- 29 C/169/2014.Na záver uviedol, že s poukazom na stanovisko k rozsudku Súdneho dvora zo dňa 15.03.2012 vo veci C-
453/10 - rozsudok Pereničová Perenič proti SOS Financ, s.r.o. - z jeho záverov vyplýva, že nebráni tomu,
aby súdy už podľa platnej právnej úpravy vyhoveli žalobe a spotrebiteľské zmluvy ako celok vyhlásili

za neplatné pre ich nemorálnosť a rozpor s dobrými mravmi a so zákonom. V slovenskom právnom
poriadku preto už dnes existuje prísnejšia právna úprava ako ustanovuje transponovaná smernica 93/13
EU túto právnu úpravu reprezentuje § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa §39 a podporne podľa § 53
ods. 1 súd vždy ex offo musí posúdiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Vo veci súd vytýčil pojednávanie. Na pojednávanie sa nedostavil vedľajší účastník na strane
navrhovateľky ani odporca, ktorý neúčasť ospravedlnili a preto súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal
vec v ich neprítomnosti.

Navrhovateľka zotrvala na podanej žalobe. Na otázky súdu uviedla, že bola u odporcu keď potrebovala
peniaze v súvislosti s hypotekárnym úverom. Všetko čo potrebovali im oznámila, že je zamestnaná atď.

Povedali jej, že sa ozvú, neskôr jej zavolali a povedali, že má prísť. Keď tam prišla, tak už mali všetko
nachystané, akurát jej povedali, kde má čo podpísať. Ona sa na to dívala, bolo to drobno napísané, ale
všetky tie papiere tam nemohla študovať, pozrela to len zbežne. Všetky podpísala naraz, potom už u
odporcu nebola.

Súd vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľky aj oboznámením listinných dôkazov.

Účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.6.2013 spísanú o 16:15 hod., kde odporca
vystupoval ako veriteľ, navrhovateľka ako dlžník - spotrebiteľ. Na základe zmluvy sa zaviazal veriteľ
poskytnúť odporkyni bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti k rukám vo výške 1.000 eur a ktoré sa

zaviazala vrátiť poskytnuté prostriedky zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo
výške 968 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 1.968 eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom mali
pozostávať súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne, spolu 391,50 eur a administratívnych nákladov na
vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu s administratívou vo výške 576,50 eur.
Celkovúčiastkubolodporcapovinnýzaplatiťdo15.6.2014naúčetveriteľaalebovhotovostimandatárovi

s tým, že termín končenej splatnosti bol stanovený na 15.6.2014. V zmluve bola RPMN uvedená vo
výške 96,8 % a priemerná RPMN vo výške 39,20 %. V zmluve zároveň bolo uvedené potvrdenie o
prevzatí peňažných prostriedkov.
Súd ďalej zistil, že účastníci spolu so zmluvou dňa 10.6.2013 uzavreli dodatok k zmluve - dohodu o
plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 504700030 medzi odporcom ako veriteľom a

navrhovateľkou ako spotrebiteľom v zmysle ktorej malo dôjsť k zmene uzavretej spotrebiteľskej zmluvy
tak, že spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku 1968 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach
vo výške 164 eur vždy k 15-temu dňu v mesiaci počnúc dňom 15.7.2013 s tým, že RPMN predstavovala
výšku 304,1 %.
Súd oboznámil aj splátkový kalendár k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 504700030 s rozpisom splátok

zo sumy 1968 eur splatných vždy k 15-temu dňu od mesiaca 07/2013 do 06/2014 s uvedením účtov
veriteľa, obsah dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzavretú dňa 10.6.2013, ktorou malo dôjsť
k zabezpečeniu spotrebiteľského úveru, výpočet štandardných európskych informácii o spotrebiteľskom
úvere s uvedením výšky spotrebiteľského úveru 1.000 eur, celkovej sume 1968 eur s rozčlenením na
úroky 391,50 eur, administratívne poplatky 576,50 eur, s uvedením výpočtu RPMN s poukazom na

predpísaný vzorec vo výške 96,80 eur.
Podľa výtlačku splátky a pokuty s vyjadrením posunu splátkového kalendára o 177 dní, bol vyčíslený
celkový nedoplatok na 2266,57 eur. Výzvami zo strany odporcu, v ktorej bola navrhovateľka vyzývaná
na zaplatenie omeškaných čiastok dňa 31.10.2014 a 1.12.2014, nasledovne na úhradu 3074 eur do
30.9.2015.

Súdoboznámilajrozhodcovskúzmluvu,ktorábolauzavretádňa10.6.2013,podľaktorejsamalprípadný
spor rozhodovať pred rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
alebo príslušným všeobecným súdom.

Súd zistil, že navrhovateľka plnila podľa potvrdenia o prevzatí fin. prostriedkov vo výške 160 eur

bez uvedenia dátumu ako poplatok za úpravu splátkového kalendára, podľa poštových poukazov o
poukázaní čiastok na účet veriteľa 0020198990 v Poštovej banke a to 164 eur dňa 10.4.2014, 100 eur
27.5.2014, 2 x 164 eur 4.8.2014, 164 eur 26.9.2013, príkazu na úhradu 125 eur zadanom vo VÚB a.s.
z účtu navrhovateľky 27.11.2015, potvrdenia o vklade na účet odporcu v Poštovej banke 75 eur dňa12.6.2015, 75 eur 16.7.2015, 75 eur 31.8.2015, 75 eur 30.9.2015, potvrdenia o prevzatí peňažných
prostriedkov 83 eur dňa 11.6.2013.

Osobitne súd oboznámil aj výpočet RPMN prostredníctvom dostupných webových kalkulačiek s
vypočítaním RMNP pri 12 mesačných úhradách vo výške 304,10 %, priemerné úrokové miery z úveru
poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, rozsudky súdov SR vo veci Pohotovosť v sporoch so
spotrebiteľmi.

Súd oboznámil aj navrhovateľkou predložené listiny v spojení s konaním 22Sp/104/2015 pred KS v
Žiline, kde bolo rozhodované v správnom konaní proti OÚ Žilina kat. odbor z dôvodu zamietnutia návrhu
na vklad zmluvy o zriadení záložného práva, nakoľko rozhodnutím Okresný úrad Žilina katastrálny odbor
v konaní V330/2015 zamietol návrh na vklad záložného práva. Rozsudkom KS Žilina 22Sp/104/2015-18
zo dňa 4.12.2015 bolo rozhodnutie OÚ bolo potvrdené s odôvodnením, neúčinnosti plnomocenstva
udeleného v súvislosti so zmluvou o úvere č. 504700030 združeniu Pro help, ktorým mala navrhovateľka

splnomocniť toto združenie na uzavretie zmluvy o zriadení záložného práva zabezpečujúceho úver.

Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa ust. § 2 písm. a) a b) zákona, na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b)
veriteľomfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujespotrebiteľskýúvervrámci

svojej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 9 ods. 1 zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná
strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 zákona, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;

ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,

n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení

spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

Podľa § 11 ods. 1 zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená

nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

Súd z vykonaného dokazovania zistil, že odporca ako veriteľ postupoval voči navrhovateľke v súvislosti s
pokynutím úveru nie len nečestne, ale aj obchádzal zákon, nerešpektoval zákonom uložené podmienky
a príkazy a právne úkony volil a smeroval v súvislosti s cieľom obchádzať zákon.

Pokiaľ uzavrel s navrhovateľom odporca zmluvu o úvere, táto bola formulovaná ako úver, ktorý je
potrebné splatiť najneskôr do konca splatnosti celého úveru, teda bez určenia splátok, ich splatnosti a
výšky. Jednoznačne sa jej však dá namietať výška administratívneho poplatku stanoveného vo výške
516,50 eur, ktorý predstavoval 1,5 násobok úrokov. Pritom súd z obsahu zmluvy ani iných dôkazov
či vyjadrení odporcu nezistil dôvod, pre stanovenie takto vysokého poplatku (pri odkaze na odmeny

notárov sú poplatky 0,7 - 1,2%). Pri úvere je možné dohodnúť si aj odplatu za poskytnutie úveru -
teda poplatok, avšak tento by mal pokrývať maximálne náklady spojené s poskytnutím úveru a pod..
Poplatok nie je odmena a nesmie slúžiť na tvorbu zisku z poskytnutia úveru, nakoľko tento je tvorený
práve výškou úrokov - odmeny za poskytnutie a používanie peňažných prostriedkov. Ak poplatok však
dosahuje výšku 1 poskytnutého úveru a 1,5 násobku možných úrokov, tak právne stanovením jeho

neprimeranej výšky dochádza k obchádzaniu zákona, nakoľko v prípade predčasného splatenia úveru,
a to aj hoc na ďalší deň od jeho poskytnutia, nemôže dôjsť k zníženiu zaťaženia dlžníka - spotrebiteľa.
Ďalej stanovením neúmerne a nedôvodne vysokej sumy poplatku dochádza k možnému stanoveniu
nízkej úrokovej sadzby, ktorá má hlavne pokrývať zisk a odplatu z poskytnutých prostriedkov, a tak kvytvoreniu zdaniu výhodnosti úveru. Totiž prevažná väčšina spotrebiteľov sa stále orientuje podľa výšky
úrokovej sadzby. Poplatok za poskytnutie a správu úveru poskytovaný bankami je v rozmedzí 1 - 1,5%,
odporcom určený poplatok vo výške 51,65%. Preto jeho výšku súd považoval za výšku v rozpore s

dobrými mravmi a plne sa stotožnil aj s odkazom na odôvodnenia navrhovateľom citovaných súdnych
rozhodnutí.
Odporca však spolu s úverovou zmluvou uzavrel aj dodatok k zmluve, ktorým určil zaplatenie celej
sumy úrokov (vyčíslených za celé obdobie z istiny vo výške úrokovej sadzby až do splatnosti úveru
(teda ako keby mal byť úver zaplatený naraz pri splatnosti)), v mesačných splátkach, avšak sumu

úrokov neupravil vo vzťahu k anuite istiny ani dohodnutej úrokovej sadzbe, ale celkovú sumu úrokov za
požičanie prostriedkov do splatnosti úveru len matematicky rozdelil. Tým niekoľko násobne prekročil v
zmluve určenú úrokovú sadzbu, nakoľko úhradou, ak mala byť rozpočítaná pomerne na istinu a úroky
a poplatky, dochádza k čiastočnej úhrade istiny a ďalšia splátka sa vo vzťahu k úrokom určuje z nižšej
výšky istiny. Jednoznačne takáto požiadavka nemohla byť zo strany dlžníka - spotrebiteľa, pretože
je preň krajne nevýhodná, ale zo strany odporcu ako veriteľa, takéto konanie nie je logické, ale je

iracionálne a už vôbec nie je konaním s odbornou starostlivosťou (ibaže by veriteľ postrádal základné
vedomosti z ekonómie a matematiky). Týmto dochádzalo k obchádzaniu zákona, nakoľko znenie zmluvy
o úvere a dodatku prijatého spolu so zmluvou sú úplne s odlišnými plneniami. Taktiež, dodatkom došlo
k podstatnej zmene zmluvného vzťahu bez doplnenia podstatných náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k
zák. č. 129/2010 Z.z. (bez ohľadu na navýšenie RPMN a úrokovej sadzby).

Pri takomto konaní veriteľa nemohli byť ani náležite poskytnuté predzmluvné informácie, nakoľko ak boli
poskytované vo vzťahu k úveru, boli poskytované nepravdivo, pretože veriteľ ich nechcel dodržať, mienil
dodatkom zmeniť úver.
Jednoznačne pri úvere zabezpečenom dohodou o zrážkach zo mzdy odplata vo výške 100% pri ročnej
splatnosti je v rozpore s dobrými mravmi hraničiaca s trestnoprávnou úžerou, kedy veriteľ zneužil tieseň

a rozumové schopnosti dlžníčky.
Podľa zisteného dokazovania, veriteľ sa snažil vypísaním plnomocenstva pri poskytnutí úveru pre iné
občianske združenie, ktorým mala dlžníka splnomocniť na uzavretie záložnej zmluvy obchádzať zákon
a zabezpečiť pohľadávku záložným právom k nehnuteľnosti, hoci snahu získať takéto zabezpečenie,
resp. podmienenie zabezpečenia nezohľadnil v poplatkoch a v zmluve ani nikde neuviedol.

Súd vzhľadom na uvedené nemohol hodnotiť všetky úkony samostatne a pokladať ich za čiastočne
neplatné a nachádzať platnosť úkonu v ostatnom znení zmluvy, keď všetky úkony boli prijaté s cieľom
obchádzať zákon a poškodiť spotrebiteľa a získať neprimeraný prospech. Súd nemôže konať tak, že
nebude prihliadať na dohodu o splátkach pre jej rozpor s dobrými mravmi a zákonom, ale bude sa snažiť
udržať v platnosti zmluvu o úvere a vyčíslovať nároky splácaním istiny a počítaním úrokov, neprihliadať

na neprimeranú odplatu len, aby zachoval práva veriteľa, ktorý od počiatku konal vedome v úmysle
obchádzať zákon. Takýto výklad by nebol v prospech účastníkov, ale len v prospech veriteľa. Súd preto
musí hodnotiť celé konanie veriteľa, a to aj snahu zabezpečiť úver záložným právom k nehnuteľnosti,
ktoré v zmluve neuvádzal a nepodmieňoval ním poskytnutie úveru čo nie je v rozpore ani s rozhodnutím
Súdneho dvora EÚ rozsudkom vo veci C-453/10 Jana Pereničová a Vladislav Perenič/ SOS financ spol.

s r. o. , kde súdny dvor nakoniec odpovedal, že obchodná praktika, ktorá spočíva v uvedení nižšej
než skutočnej RPMN v zmluve o úvere, predstavuje nesprávnu informáciu o celkových nákladoch na
úver, ktorú treba kvalifikovať ako klamlivú obchodnú praktiku podľa smernice o nekalých obchodných
praktikách2 , pokiaľ zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie
oobchodnejtransakcii,ktorébyinakneurobil.Súdnydvorsadomnieval,žeajkeďtátookolnosťmôžebyť

ako jeden z prvkov zohľadnená na účely konštatovania nekalosti zmluvných podmienok podľa smernice
o nekalých podmienkach, nemožno len na základe tohto prvku automaticky konštatovať nekalosť týchto
podmienok. Treba totiž preskúmať všetky okolnosti veci samej predtým, než sa rozhodne o kvalifikácii
dotknutých podmienok. Rovnako konštatovanie nekalosti obchodnej praktiky nemá priamy vplyv na
otázku, či je zmluva ako celok platná.

Preto súd je názoru, že ak je celé konanie veriteľa v rozpore s dobrými mravmi, teda ako celok
neakceptovateľné, javí známky úmyselného obchádzania zákona a konania v rozpore s povinnosťami
veriteľa a aspoň základnej úcte k právam spotrebiteľa (vyhotovenie formálnej zmluvy a súčasné prijatie
dodatkov podstatne ovplyvňujúcich obsah záväzku v neprospech spotrebiteľa), je ho potrebné ako celok
považovať za neplatné a nie poskytovať ochranu nečestnému konaniu veriteľa tým, že súd sa bude

snažiť nájsť platnosť v určitých častiach záväzku. Takýto postup súdu by utvrdzoval veriteľa v tom, že
k zmluve o úvere môže uzavrieť rôzne dodatky a doložky, ktorými úplne pozmení pôvodný obsah a
v prípade preskúmania nárokov súdom nič nestratí, pretože by v platnosti zostala pôvodná zmluva,
hoci dlžník bol nútený splácať ďaleko viac a v iných splátkach, v súvislosti s touto splatnosťou bolsankcionovaný a tieto nečestné nároky mali byť zabezpečené záložným právom v prospech veriteľa,
ktoré bolo formulované ako ochrana dlžníka bez akejkoľvek relevantnosti takéhoto konania.
Súd preto zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 504700030 uzavretú medzi odporcom a navrhovateľkou

dňa 10.6.2013, ktorá bola uzavretá spolu s viacerými zmluvami ktoré vplývali na jej obsah vyhlásil za
neplatnú. V tomto prípade nemôže ani platiť fikcia bezodplatnosti a bezúročnosti, pretože porušenie
nastalo v dodatku uzavretom spolu so zmluvou o úvere a absencii základných náležitostí zmluvy nedošlo
opomenutím povinnosti či neurčitou formuláciou, ale úmyselným konaním prípravou sledov právnych
úkonov.

Naliehavý právny záujem mal súd preukázaný práve v spojení s nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia aj tým, aby si veriteľ nemohol zo zmluvy ako neplatného právneho úkonu nárokovať sankcie
a iné plnenia (ani realizáciu záložného práva). Neplatnosťou zmluvy nastáva aj neplatnosť všetkých
dodatkov prijatých k zmluve, ktorými sa snažil odporca si zabezpečiť nenáležité a neprimerané výhody
vrátane plnomocenstiev, ktorými konal veriteľ prostredníctvom iných osôb za navrhovateľku.

Bez ohľadu na platnosť či neplatnosť zmluvy, už len samotnou absenciou podstatných náležitostí podľa
§ 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v spojení s ust. § 11 cit. zák. vzniklo plnením nad rozsah požičaných
prostriedkov bezdôvodné obohatenie.
Súd zistil, že navrhovateľka prevzala sumu 1000,- eur však zaplatila spolu 1424,- eur, teda o 424 eur
viac ako bola povinná zaplatiť. Nakoľko si nárokovala len vydanie sumy 291,- eur, súd návrhu vyhovel.

O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s ust. § 3 ods. 1 nar. vl. č.
87/1995 Z.z.. Nakoľko súd nemal preukázanú inú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako pred
doručením žaloby odporcovi, súd s poukazom na ust. § 41 ods. 3 O.s.p. považoval žalobu za prvú výzvu
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá bola doručená odporcovi 18.1.2016 a preto odporca sa
dostal do omeškania až dňom nasledujúcim po výzve, t.j. 19.1.2016. Nakoľko základná úroková sadzba

stanovená ECB bola k tomuto dňu vo výške 0,05%, súd pripočítaním 5% -tuálnych bodov stanovil výšku
úroky z omeškania v rozsahu 5,05%.
Súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., kde vzhľadom na prevažný úspech v

konaní by navrhovateľke náležala náhrada trov konania, nakoľko však navrhovateľka (na pojednávaní)
ani vedľajší účastník na jej strane si náhradu trov konania neuplatnili a súd z obsahu spisu ich vznik
nezistil, náhradu trov konania navrhovateľke nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).