Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoE/88/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415202448
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8415202448.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom
Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, proti povinnej: R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX P. R. XXX, o vymoženie 41,16 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Kežmarok, č.k. 9Er 156/2015-19 zo dňa 25.06.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

súdneho exekútora D.. H. E., exekútorský úrad so sídlom v P., P. XX o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (Ex 1804/15) z 30.03.2015 zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1, 3, a 4, § 53 ods. 1 a 2, ods. 4 písm. r), a 5 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), a § 44 ods. 2 zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Považoval poistnú zmluvu uzavretú medzi opraveným a povinným dňa 17.09.2008 za spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 52 a nasl. OZ. Konštatoval, že z rozhodcovskej doložky upravenej v Osobitných
zmluvných dojednaniach č.1/2007 tvoriace neoddeliteľnú súčasť Všeobecných poisťovacích podmienok

pre poistenie zjednávané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s., vyplýva, že táto vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, teda nedáva
spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, čím je podľa názoru
súdu prvého stupňa obmedzené právo „slabšej“ zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom
súde Slovenskej republiky. Takéto ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve je podľa § 53 ods. 1 a ods. 2 OZ
v spojení s § 53 ods. 4 písm. r) OZ tzv. neprijateľnou podmienkou. Rozhodcovský súd teda odvodzoval

svoju právomoc od neprijateľnej podmienky, ktorá ako každá neprijateľná podmienka obsiahnutá v
spotrebiteľskej zmluve je podľa ustanovenia § 53 ods. 5 OZ neplatná.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa konštatoval nedostatok právomoci rozhodcovského súdu,
ktorý má zase za následok nedostatok materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku, čím je exekučný titul v rozpore so zákonom a súd prvého stupňa bol preto podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku povinný zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie

vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je oprávnený preskúmať, či
rozhodcovský rozsudok nemá nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 244/20002Z.z.. Ďalšie dôvody šetrenia dôvodov predstavujúcich materiálnu stránku exekučného titulu nie sú
exekučnému súdu zverené. Súd si nad rámec zákona z vlastnej iniciatívy zaobstaral a vykonal
ďalšie listinné dôkazy, a to bez účasti oprávneného. Okresný súd týmto postupom prekročil svoju

právomoc a porušil čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Tieto vykonané dôkazy hodnotil a na ich
základe sformuloval skutkový a právny záver, pričom neumožnil oprávnenému sa k týmto skutkovým
zisteniam vyjadriť, čím oprávnenému odňal právo konať pred súdom. V konaní, kde sa rozhodovalo
o merite veci, kde súd vyhlásil zmluvnú podmienku za neprijateľnú rozhodoval vyšší súdny úradník,
čo je v rozpore s § 4 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch. Takýmto postupom

oprávnenému bolo odňaté právo na zákonného sudcu. V zmysle uvedeného zákona vyšší súdni
úradníci nevykonávajú dokazovanie. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s § 3 a § 4
zákona č. 244/2002 Z.z., teda platne. V čase uzavretia poistnej zmluvy bolo možné rozhodovať v
rozhodcovskom konaní aj spotrebiteľské spory. Dojednaním rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ s
dodávateľom dohodli, že vzájomné spory sa prejednajú prednostne v rozhodcovskom konaní. V prípade,
že by so skutkovými a právnymi závermi rozhodcovského súdu nebola jedna zo strán spokojná, môže

sa žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku domáhať preskúmania jeho zákonnosti v konaní
na všeobecnom súde. Ak poistník samostatným podpisom pripojeným pod osobitný písomný právny
úkon, ktorým sú Osobitné zmluvné dojednania, prejaví svoju vôľu, aby spor s poisťovňou prejednal
v rozhodcovskom konaní s odkazom na XV. časť VPP, stáva sa táto XV. časť obsahom poistného
vzťahu ako individuálne dojednaná podmienka, ktorou je poistník právne viazaný. Povinný nemusel

Osobitnézmluvnédojednaniapodpísať.Včaseuzavretiapoistnejzmluvyzákonoprávnenémuneukladal
povinnosť informovať povinného o rozdieloch medzi konaním na všeobecnom súde a rozhodcovským
konaním. Oprávnený ako dôkaz predložil záznam o potrebách klienta, ktorý preukazuje, že predzmluvné
jednanie s občanom - potenciálnym klientom prebehlo podľa zákona a sprostredkovateľ poistenia
si splnil informačné povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovateľoch

poistenia. Rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne prostredníctvom graficky a právne od
VPP oddelených Osobitných zmluvných dojednaní. Napadnuté uznesenie nespĺňa požiadavky na riadne
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

Zákonný sudca podanému odvolaniu v súlade s § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia

§ 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie

exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy/doložky. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší
súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného je potrebné uviesť, že na podstatnú časť jeho

odvolacích námietok dal odpoveď Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012
zo dňa 21.03.2012 v právnej veci toho istého oprávneného.

Najvyšší súd SR v citovanom uznesení uviedol, že „skúmaním platnostirozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo
spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -
spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.“

„Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo §
40 ods.1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského

konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska
právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských
veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená,
že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu..“

„Dôvodom pre záver o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Je tomu tak v prípade, keď rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá
už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár)
„Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie ....“ a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá

v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení
skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného
formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú
doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach“.

Vychádzajúc z tohto právneho názoru Najvyššieho súdu SR, nie je možné považovať rozhodcovskú
zmluvu podpísanú toho istého dňa, ako bola podpísaná poistná zmluva, a to na vopred pripravenom
formulári, za individuálne dojednanú.

Osobitné individuálne vyjednanie sa má pritom sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,

že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký
osobitný význam. Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, je skôr o nevhodnom
predkladaní zmluvných podmienok vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu
súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľ, ak si želá niečo z určitých dôvodov,
minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce niečo individuálne vyjednať. Skutočnosť, že doložka je

formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy, neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal
osobitný spôsob vyjednania resp. že by si povinný sám vymieňoval rozhodcovské konanie (§ 53 ods.
3 OZ).Odvolací súd poukazuje na to, že Osobitné zmluvné dojednania v poistnej zmluve podpísané povinným
ako aj Všeobecné poistné podmienky v časti XV. uvádzajú podmienku rozhodovať vzájomné spory a
sporné nároky výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak aj žalobca doložil na preukázanie individuálneho

dojednania tzv. záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, tak z tohto záznamu
o požiadavkách a potrebách klienta nevyplýva, že bol povinný ako klient poisťovne poučený o
následkoch rozhodcovského konania. Je tam len záznam, že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich
zo sprostredkovania poistenia je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského
konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z..

Pri právnom hodnotení spotrebiteľských zmlúv je nutné mať aj na pamäti, že hlava piata „spotrebiteľské
zmluvy“ v časti prvej OZ implementuje smernice ES, a ako vyplýva z rozsiahlej judikatúry Súdneho
dvora EU (najmä C-106/89, C-334-92, C-91-92) pokiaľ vnútroštátny súd (súd členského štátu) aplikuje
svoj právny poriadok, je vždy povinný interpretovať svoje právo v súlade s obsahom smerníc ES a
ich účelom. Súdny dvor EU vo veci C-240/98 (oceáno Grupo Editorial SA v Rocio Murciono Quintero)

rozhodol o predbežnej otázke tak, že ochrany poskytovanej spotrebiteľom Smernicou Rady 93/13/EHS
môže byť dosiahnuté len vtedy, ak vnútroštátny súd sám z úradnej moci prihliadne k neprimeraným
podmienkamdohodnutýmvspotrebiteľskýchzmluvách.PodobnézáveryprijalESDajvovecipredbežnej
otázky predloženej týmto odvolacím súdom vo veci C-76/10.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred
nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ
v spojení s § 53 ods. 4 písm. r) OZ považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení
účinnomkudňuuzatvoreniazmluvyspôsobujejejneplatnosť.Kvalifikačnýmkritériomprezáver,ženejde

o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené
a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je
skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni

tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému

konaniu.“

Vada konania spočívajúca v tom, že súd prvého stupňa na ťarchu oprávneného revidoval skutkový
stav, na ktorom je založený exekučný titul bez toho, aby dal oprávnenému možnosť k takto vykonaným
dôkazom a k takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, bola odstránená tým, že na rozhodnutie

prvostupňového súdu mal oprávnený právo reagovať podaním odvolania, pričom odvolací súd posúdil
vec aj z uvedeného dôvodu.

Pokiaľ ide o tvrdenie oprávneného, že vydaním napadnutého uznesenia vyšším súdnym úradníkom
došlo k odňatiu práva oprávneného na zákonného sudcu, k tomu odvolací súd uvádza, že ust. § 4

ods. 1 zákona č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch, na ktoré oprávnený poukazuje, sa vzťahuje
výlučne na súdnych úradníkov v prípravnej štátnej službe, pričom toto ustanovenie je obsolétne, už
nenachádza uplatnenie v praxi, nakoľko s účinnosťou od 01.11.2009 v zmysle § 130 ods. 1 zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe sa štátny zamestnanec, ktorý k 31. októbru 2009 vykonáva prípravnú
štátnu službu podľa predpisov platných do 31. októbra 2009 považuje za štátneho zamestnanca v stálej

štátnej službe. Zrejme ušlo pozornosti oprávneného, že zákon č. 549/2003 Z.z. o súdnych úradníkoch
v ust. § 5 písm. g) oprávňuje vyššieho súdneho úradníka rozhodovať na základe poverenia sudcu v
exekučnom konaní s výnimkou schválenia príklepu súdom. Keďže zákon nevylučuje vyššieho súdneho
úradníka z rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,vyšší súdny úradník, ktorý vydal napadnuté uznesenie bol oprávnený (a zároveň povinný) postupovať v
súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a vykonať všetky potrebné úkony za účelom preskúmania
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie ako aj rozhodcovskej doložky z hľadiska

jej platnosti, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne

potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.