Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. august 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/8/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612209016
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8612209016.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba

a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., N. N. I. G., K. XX, F.: XX
XXX XXX, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k.
4C/651/2012-64 zo dňa 30.9.2014 a uzneseniu Okresného súdu Svidník č. k. 4C/651/2012-81 zo dňa
24.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1) Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a účastníkom náhradu trov
konania nepriznal. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanému
zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. V návrhu uviedol, že je slovenskou
právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v

oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
subjekt a veriteľ zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to
z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a základných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu
žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, kde bola dlžníkom povinná L. N., nar. XX.XX.XXXX (exekučný
spis Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2Er/488/2006, Ex 1632/2006). Súdny exekútor zaslal návrh
žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému

súdu (Okresný súd Bardejov). Žalobca postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku navrhol
exekučnému súdu zmenu exekútora. Legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu
ochranu v zákonom predpokladanej lehote, a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím
súdu. Nestalo sa tak, a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky
ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom. Poukázal na právnu úpravu
procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene súdneho exekútora, ktorá
definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na

ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona. Podľa procesných pravidiel
je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovalatakú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Poukázal na skutočnosť, že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja sa dozvedel po
doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 28.3.2012 o zmene súdneho exekútora. Žalobca z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Majetková škoda bola uplatnená vo výške 175,- Eur a predstavovala správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, na
udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym

exekútorom,náhraduistinyspríslušenstvom,administratívnespracovanietextovurgenciíadresovaných
exekučnému súdu. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavovala náhradu za porušenie práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Nesprávny úradný postup okresného súdu, podľa žalobcu, bol dôsledkom jeho nesústredenej činnosti

takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní, spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv žalobcu. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu,
že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a že správnym
postupomexekučnéhosúdudôjdekzmenesúdnehoexekútora,čobudeviesťkefektívnemuaúčinnému
vymoženiu pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu

nasledovným rizikám: riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným, riziko insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy vnímal ako spravodlivú satisfakciu
za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy
a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca vypočítal

nárok alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na
základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, teda 663,88 Eur za rok. Exekučný súd bol bezdôvodne
nečinný viac ako 902 dní. Postupom podľa ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaný však do
podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

2) Žalovaný s návrhom nesúhlasil. Poukázal na viaceré nedostatky návrhu žalobcu, a to, že žalobca
nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania. Ďalej chýbajú relevantné
údaje ako dátum doručenia podania na súd, dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca
nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by poukazoval na existenciu predmetného exekučného

konania, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca síce uviedol časť dôkazov a odkázal na
exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné
bremeno má znášať on sám. Poukázal aj na to, že nie je jasný titul nároku na náhradu škody.
Žalobca uvádza a namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe

prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačné jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú. Pokiaľ ide o uvádzané prieťahy v konaní,
žalobca neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželeného stavu. Žalobca neuvádza, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. To, že žalobca tak nekonal, je treba pripísať na ťarchu

jemu. Žalovaný zdôraznil, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní iného súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedol,
že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo
veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Zákon č. 514/2003 Z.z.

ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
ďalej vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienkysúčasne. Žalovaný pripustil, že v niektorých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytoval exekučnému

súduplnúsúčinnosť.Vtakýchtoprípadochexekučnýsúdobjektívnenemoholdodržaťzákonnú30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Žalovaný poukázal aj na
ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora,
resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená,

že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s
ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Žalovaný odkázal tiež na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v
konaní. Vzhľadom na uvedené, žalovaný nepreukázal existenciu prieťahov v konaní. Žalovaný ďalej

vo svojom vyjadrení zdôraznil, že žalobca nepreukázal, aby činnosťou súdu v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, a tým neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám,
a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Je zrejmé,

že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané sumy, či už v podobe majetkovej škody
alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré
sú potrebné na priznanie náhrady škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z., považoval žalobu za právne
neopodstatnenú.

3) Súd z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2Er/488/2006 zistil, že súdny
exekútor doručil súdu návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 2.11.2009. Exekučný titul tvoril rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. N. XXXX/XX. Titulom
žiadosti oprávneného súd zaslal návrh na zmenu exekútora doterajšiemu exekútorovi a zároveň ho
vyzval, aby preložil exekučný spis a vyčíslenie trov, ktoré si uplatňuje. Súdny exekútor predložil spis

vrátane vyčíslenia trov dňa 31.3.2010. Medzitým do konania vstúpil vedľajší účastník, a to Združenie
na ochranu občana - spotrebiteľa HOOS, ktorý zároveň podal návrh na zastavenie exekúcie. Proti
uzneseniu o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania podal odvolanie. Toto uznesenie bolo zo
dňa 28.3.2012. Okresný súd Bardejov uznesením zo dňa 28.3.2012 vyhovel oprávnenému na zmenu
exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2.10.2012. Súd z obsahu exekučného spisu nezistil

nečinnosť exekučného súdu. V dôvodoch napadnutého rozhodnutia ďalej súd citoval ustanovenie § 5
ods. 1, ustanovenie § 6 ods. 1, ustanovenie § 9 ods. 1, 2, ustanovenie § 15 ods. 1, ustanovenie § 17
ods. 1 až 3, ustanovenie § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej ustanovenie § 44 ods. 1, 2 Zákona
č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ďalej ustanovenie § 44 ods. 8 a ods. 9 Exekučného poriadku

a so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania mal za to, že žaloba je nedôvodná. Uviedol, že
všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu a
že túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z.. Opačný výklad by znamenal,
že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup

toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody
mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo
by to absurdný záver, keď všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca vo svojom návrhu namietal prieťahy v konaní, súd poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2

Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je
možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní. V zmysle tohto ustanovenia, súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto
boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, v žiadosti o prešetrenie vybavenia

sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súduSR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Ďalej súd uviedol, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu a nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu

úradnému postupu. Nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy.
Z tohto hľadiska teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z týchto dôvodov žalobu ako neopodstatnenú
súd zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný bol v konaní úspešný,
avšak v jeho prípade ku vzniku trov nedošlo, a preto mu ich náhrada priznaná byť nemohla.

4) Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Ďalej, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. a/, c/, f/ O.s.p.). Nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy v ustanovení § 9 ods. 2 Zákona č.
514/2003 Z.z.. Zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou
právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a
osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase

vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Pokiaľ išlo o otázku stavu právnej neistoty, tu súd vôbec
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu

sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Ďalej poukázal na to, že sa súd nezaoberal predloženým Znaleckým posudkom
č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a tiež návrhom na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho
konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR. Žalobca navrhol
zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na opätovné prejednanie.

5) Súd prvého stupňa uznesením č. k. 4C/651/2012-81 zo dňa 24.11.2014 vyrubil žalobcovi súdny
poplatok za podané odvolanie v sume 20,- Eur, a to podľa položky č. 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších prepisov.

6) Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie a navrhol toto uznesenie zrušiť. Uviedol,
že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené, ďalej, že súdny poplatok nemohol byť v
danom prípade vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, pretože tento sa vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo nesprávnym úradným postupom, spoplatneniu teda nepodlieha odvolanie. Žalobca mal za to,
že v danom prípade mu v rozpore so zákonom bola uložená poplatková povinnosť. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov určených do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po
30.9.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 1.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou

Zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný
do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo aj
nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

7) Odvolací súd odvolania žalobcu prejednal podľa Občianskeho súdneho poriadku, a to s ohľadom
na ustanovenie § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP). Podľa tohto, právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný
sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolania žalobcu boli podané pred týmto dátumom.Teda ide o právo žalobcu, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet zákonnej
opory pre dokončenie konania podľa Civilného sporového poriadku. S ohľadom na princíp legitímneho
očakávania a právnej istoty je treba použiť právnu úpravu účinnú v deň, kedy boli odvolania podané.

Odvolací súd tu zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy
pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, to znamená zákaz spätného pôsobenia právnych
predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže

byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho
ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosť, resp. meniť právny status subjektu
práva spätným pôsobením právneho prepisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu
úpravu nemohol poznať.

8) Odvolací súd v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania

prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že
odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa a uzneseniu o poplatkovej povinnosti nie sú
dôvodné.

9) Pokiaľ ide o rozsudok vo veci samej, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol súd prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí, tieto si osvojuje aj vo svojom rozsudku a na ne v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. poukazuje. K jednotlivým odvolacím námietkam však odvolací súd považuje za nutné uviesť
nasledovné. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť
1.1.2013, súd prvého stupňa toto ustanovenie aplikoval správne, a to z toho pohľadu, že v konkrétnom

prípade ide o prípad nepravej retroaktivity, pri ktorej zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe
ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú
retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s
účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti
skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj

do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za
prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava, uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a procedúru uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje

stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti
novej právnej úpravy. Ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinný od 1.1.2013, nijako neruší
zodpovednosť za nesprávny úradný postup, len zavádza do budúcna nový režim a procedúru uplatnenia
práv, ktoré poškodenému vznikajú, teda akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej

normy, len tento stav rieši už sa účinnosti novej právnej úpravy. Teda pri zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom treba vychádzať z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd
Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V konkrétnom prípade teda nedošlo k naplneniu predpokladov uvedených v tomto ustanovení, a preto
súd prvého stupňa správne konštatoval, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Teda nepravá spätná účinnosť retroaktivitou v pravom slova zmysle nie je, pretože právne normy
s takým charakterom v skutočnosti nijako v minulosti nepôsobia, iba okamžite stanovujú, ako budú
posudzované v budúcnosti vzniknuté následky právnych vzťahov. V súvislosti s ďalšími odvolacími
námietkami odvolací súd poukazuje na to, že tieto sú s ohľadom na vyššie uvedený záver právne

irelevantné. Týka sa to námietky nesprávneho riešenia otázky trvania stavu právnej neistoty i úvahu o
dĺžke zákonnej lehoty na uskutočnenie procesného úkonu či vydania rozhodnutia. So zreteľom na vyššie
uvedené závery nebolo potrebné sa oboznamovať s predloženým znaleckým posudkom. Pokiaľ ide o
návrh na prerušenie konania v súvislosti s námietkou zákonného sudcu, tu odvolací súd poukazuje, žetáto otázka bola vyriešená Krajským súdom v Prešove, keď sudcovia Okresného súdu Bardejov boli
vylúčení z prejednávania tejto veci a vec bola prikázaná na rozhodnutie Okresného súdu Svidník.

10) Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil.

11) O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti uzneseniu o poplatkovej povinnosti, toto odvolací súd taktiež podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne. Súd prvého stupňa vyrubil súdny poplatok podľa položky
7a Sadzobníka súdnych poplatkov a toto rozhodnutie je v súlade s § 6 ods. 1, 2 Zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorého, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku
alebo pevnou sumou. Ak tento zákon neustanovuje inak, je poplatok za odvolanie 5,- Eur a poplatok
za dovolanie 10 Eur. Ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Žalobca namietal

uznesenie o poplatkovej povinnosti aj z hľadiska ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch.
Odvolací súd však k tomu dodáva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, pričom rozhodujúce je to, kedy sa tento úkon alebo konanie súdu uskutočňuje. Ak teda odvolanie
bolo podané 3.11.2014, resp. 4.12.2014, potom sa poplatok za odvolanie vyrubuje podľa právnej úpravy
platnej v uvedenom čase.

12) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).