Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. september 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210214032
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210214032.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek

senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: T.. Q.. V. M., K.
XX, Ž., zast.: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, Podbrezovská 34, Bratislava proti žalovanému: Skanska
SK a.s., Krajná 29, Bratislava, IČO: 31 611 788, o zaplatenie sumy 10.671,84 eur s prísl. a o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb 255/2010-177 zo dňa 20.1.2015 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb 255/2010-177 zo dňa
20.1.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.6.2010
domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom ceny za projekt interiéru v sume 180.000 Sk a ceny za
výrobnú dokumentáciu v sume 155.000 Sk.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 13.9.2011, č.k. 25Cb 255/2010-104 žalobu
zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.6.2013, č.k. 1Cob
87/2012-143 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že prvoinštančný súd
opätovne vyhodnotí listinné dôkazy označené ako odsúhlasenie zostatkov a inventarizácia záväzkov i
s poukazom na § 266 Obchodného zákonníka.

4. Po doplnení dokazovania v intenciách krajského súdu konajúci súd vo veci opätovne rozhodol

(napadnutým rozsudkom), keď dospel k záveru, že konanie žalovaného, ktorým využil svoje oprávnenie
vzniesť námietku premlčania, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.
Poukázal na to, že s uvedeným záverom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení, ktorým zrušil
skorší rozsudok súdu prvej inštancie. K posúdeniu úkonov - inventarizácia záväzkov a odsúhlasenie
zostatkov cez prizmu ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že zo
samotného obsahu týchto listín a ani z následného posúdenia prejavu vôle nevyplýva bezvýhradné
uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať

záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka.

5. Keďže splatnosť faktúry č. 8/2002 na sumu 180.000 Sk nastala dňa 23.10.2002, pričom čiastočnou
úhradou dňa 19.11.2002 začala plynúť nová premlčacia lehota a splatnosť faktúry č. 9/2002 na sumu155.000 Sk nastala dňa 23.10.2002 a žalobca podal žalobu na súd až dňa 21.6.2010, prvoinštančný
súd žalobu z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovaným zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.
Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa účelu odsúhlasenia
záväzkov žalovaného voči žalobcovi zmysle § 29 a § 30 zákona č. 431/2002 Z.z., týkajúcou sa princípu
proporcionality pri porovnaní dvoch konkurujúcich statkov či práv - právna istota a ochrana majetku a

ani otázkou, prečo dal prednosť právnej istote pred právom na ochranu majetku a tiež sa nevysporiadal
s princípom spravodlivosti. Žalobca ďalej namietal formalistický a normatívny prístup súdu k riešeniu
prípadu a prehnané nároky na formuláciu „uznania záväzku“. Prezentoval názor, v zmysle ktorého
odsúhlasenie záväzkov preukazuje, že tieto záväzky stále trvajú a sú vedené v účtovníctve žalovaného
v správnej výške, čiže jeho podstatou a účelom je, že obidve zmluvné strany sa zhodli, že záväzok
trvá, teda že k plneniu došlo, súhlasia s jeho výškou i dobou splatnosti. Žalobca ďalej uviedol, že keďže

premlčané záväzky sa odpisujú, teda úplne sa z účtovnej evidencie stratia, je potrebné s ohľadom na
výkladové pravidlá už prvé odsúhlasenie predmetného záväzku považovať za jeho uznanie, najmä keď
sa blížila actio nata dňa 23.10.2006. Poukázal na úpravu uznania záväzku v Obchodnom zákonníku,
ktorá na rozdiel od úpravy uznania záväzku v Občianskom zákonníku nevyžaduje, aby písomné
vyhlásenie dlžníka určené veriteľovi obsahovalo aj prísľub, že záväzok splní. Namietal, že napriek

uvedenému konajúci súd považoval za podstatnú náležitosť uznania záväzku, keď v ňom nenašiel
expresis verbis pojem uznanie záväzku. Žalobca mal za to, že pri riešení konfliktu dvoch základných
práv - právna istota reprezentovaná premlčaním versus ochrana majetku - musí súd s prihliadnutím
na všetky rozhodné okolnosti prípadu rozhodnúť tak, aby zostalo zachované z obidvoch základných
práv čo najviac a ak to možné nie (čo je aj tento prípad), potom dať prednosť tomu základnému právu,

v prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti. Na základe uvedených skutočností žalobca
navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.4.2015 uviedol, že ním vznesená námietka

premlčania je dôvodná v celom rozsahu a že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že zo strany
žalovaného respektíve jeho právneho predchodcu nedošlo k uznaniu záväzku tak, ako ho chápe
ustanovenie § 323 Obchodného zákonníka. Má za to, že prvoinštančný súd za s účelom odsúhlasenia
záväzkov vysporiadal dostatočne, a preto považuje napadnuté rozhodnutie za preskúmateľné, vecne
správne a spravodlivé. Žalovaný súčasne poukázal na to, že právna istota ako princíp právneho štátu

má prednosť pred ochranou majetku predovšetkým za situácie, kedy žalobca mal dostatok času podať
žalobu a vymáhať svoje právo, pričom nemôže byť na ujmu žalovaného, že tak neurobil. Rovnako
nemôže byť na ujmu žalovaného, že postupoval v súlade s právom a vzniesol námietku premlčania.
Ďalejpoukázalnazásaduvigilantibusiurascriptasunt,t.j.právpatriabdelým.Žalovanýsúčasneuviedol,
že Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu, t.j. aby sa v praxi

zabránilo vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. V tomto smere poukázal na to, že súdna prax už
dostatočne potvrdila, že inventarizačné potvrdenie podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve nie je
a nemôže byť uznaním záväzku tak, ako ho chápe § 323 Obchodného zákonníka, ani že ho nie je
možné podľa obsahu posúdiť ako uznanie záväzku, a teda nemohlo dôjsť ani k opätovnému začatiu
plynutia štvorročnej premlčacej lehoty. Ďalej uviedol, že mu nemôže byť na ujmu skutočnosť, že žalobca

sa spoliehal na údajné vyjadrenia žalovaného, ktoré navyše pred súdom neobhájil, pričom žalovaný
nijakým spôsobom nebránil žalobcovi uplatniť svoju pohľadávku včas na súde. Opakovane uviedol, že
zo znenia inventarizácie záväzkov a odsúhlasenia zostatkov vyplýva a je zrejmé, že žalovaný žiadal
len o odsúhlasenie jeho účtovnej evidencie a z tohto úkonu nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť
prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu záväzku, ale len vôľu splniť si zákonnú povinnosť. K tvrdeniu

žalobcu o formalistickom prístupe pri posudzovaní úkonov účastníkov právneho vzťahu žalovaný
uviedol, že práve skutočná vôľa konajúcich svedčí v prospech žalovaného. Na záver uviedol, že uznanie
záväzku je právnym úkonom, pričom právne úkony vykonáva za spoločnosť žalovaného štatutárny
orgán, v tom čase konali za spoločnosť dvaja konatelia spoločne. Podpis zamestnanca (účtovníčky)
nie je a nemôže byť právnym úkonom, a to ani právnym úkonom, ktorý by mohla urobiť pracovníčka

pri bežnom prevádzkovaní podnikateľskej činnosti podnikateľa, teda ani konaním podnikateľa podľa
Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhoval, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.8. Žalobca vo svojej replike zo dňa 5.6.2015 uviedol, že žalovaný aj po uplynutí premlčacej doby
viedol sporný záväzok voči žalobcovi vo svojom účtovníctve a ešte v roku 2008 ho dával odsúhlasovať.
Má za to, že existuje veľa rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými Ústavný súd

prikazuje všeobecným súdom cez prizmatu kogentného § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka posudzovať
individuálne okolnosti daného prípadu tak, aby bol odrazom ústavnej požiadavky nachádzania
spravodlivého riešenia veci. Podľa nich námietka premlčania zásadne dobrým javom neodporuje, ale
môžu nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, voči
ktorému by zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v

porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnil. Žalobca konštatoval, že okresný súd sa svojím doterajším postupom ani len nepriblížil
k vyššie predostretým požiadavkám a nezvážil mieru negatívnych dopadov pre ochranu dôvery v právo
a legitímne očakávanie žalobcu na vynesenie spravodlivého rozsudku, čím porušil jeho práva na súdnu
ochranu v zmysle č. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Žalobca v doplnení odvolania zo dňa 31.8.2015 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. januára 2013, sp. zn. 6 Cdo 173/2011, ktoré dáva nižším súdom príkaz v každej veci sa
zaoberať aj otázkou spravodlivého súdneho rozhodnutia a v jeho rámci aj dopadom a účinkom námietky
premlčania dlžníka z pohľadu dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

10. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 1.8.2016 uviedol, že v celom rozsahu trvá na vyjadreniach
a skutočnostiach, ktoré uviedol v doterajších vyjadreniach a prednesoch v prejednávanej veci. Vyjadril
presvedčenie, že ním vznesená námietka premlčania je dôvodná v celom rozsahu a nemohla byť a
nebola vznesená v rozpore s dobrými mravmi. Vykonaným dokazovaním bol podľa názoru žalovaného
jednoznačne vyvrátený úmysel právneho predchodcu žalovaného spojený s vyhotovením týchto listín

uznať sporný žalobcom uplatnený nárok.

11. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny,
keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec
posúdil správne aj po právnej stránke.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

13. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že je
správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého z obsahu listín „odsúhlasenie zostatkov k

31.12.2005, inventarizácia záväzkov k 31.12.2006 a inventarizácia záväzkov k 31.12.2007“ a ani z
následného posúdenia prejavu vôle nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku podľa §
323 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje konštantnú judikatúru, v zmysle
ktorej „odsúhlasenie zostatkov“ vypracované podľa zákona o účtovníctve nie je uznaním záväzku,
pretože z neho vyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a nevyplýva z

neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obchodného zákonníka (napr.:
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 5Cob 112/2007-145 zo dňa 26.2.2008, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach, č.k. 4Cob 55/2012 zo dňa 27.6.2012). Odvolací súd v posudzovanej veci nezistil také
relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon od prezentovanej konštantnej judikatúry.

14. Odvolací súd ďalej v názorovej zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že v posudzovanom
prípade nie je možné považovať vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že žalobca v konaní
neprodukoval dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že mu žalovaný, resp. jeho právny predchodca

„prisľúbil“ splnenie záväzku. Podľa mienky odvolacieho súdu nemožno na svoju obranu použiť argument
o dlhodobej práceneschopnosti žalobcu, pretože tohto ešte v roku 2004 zastupoval pri vymáhaní
predmetnej pohľadávky právny zástupca, a teda nič mu nebránilo uplatniť si svoju pohľadávku na súde
včas. Je tiež nutné v danej veci prisvedčiť argumentu žalovaného, v zmysle ktorého „práva patriabdelým“, pričom konanie žalobcu pred uplatnením pohľadávky na súde nemožno považovať za aktívne
a ostražité. V danom prípade bolo majetkové právo žalobcu oslabené vznesenou námietkou premlčania
a v konaní neboli zistené také významné skutočnosti, ktoré by umožňovali žalobcovi jeho právo priznať.

Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd napadnuté rozhodnutie pri posúdení všetkých hľadísk za
konformné so zákonom a vydané v súlade s princípom spravodlivosti.

15. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spĺňa atribúty zákonnosti a spravodlivosti, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

ako vecne správny potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

17. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).