Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 13C/150/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215174
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Lehotský

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2015:6712215174.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Jurajom Lehotským v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Súd n e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania.

Súd konanie o návrhu žalobcu zo dňa 20.11.2015 na prerušenie konania
z a s t a v u j e.

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 20.11.2015 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.09.2012 boli tunajšiemu súdu doručené podania žalobcu zo dňa 17.09.2012 označené
ako ,,Žaloba na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy“ vedené pôvodne
pod spisovou značkou 13C/150/2012, 13C/151/2012, 13C/152/2012, 13C/153/2012, 13C/154/2012,

13C/155/2012, 13C/156/2012, 13C/163/2012, 13C/164/2012 a 13C/165/2012, ktorými sa žalobca
domáha voči žalovanému náhrady škody vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Zvolen, pretože tento nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote.

Vzhľadom k tomu, že predmetom konania sú obdobné veci a účastníci konania sú v jednotlivých
konaniach totožní, súd rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie uznesením zo dňa 13.12.2012

pod číslom konania 13C/150/2012-16 s tým, že uvedené veci sa budú viesť pod spisovou značkou
13C/150/2012.

OkresnýsúdZvolenrozsudkomč.k.13C/150/2012-196zodňa20.10.2014návrhnavrhovateľazamietol,
pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobu žalobcu vo veci pôvodného žalobného
návrhu s pridelenou sp. zn. 13C/150/2012 zamietol ako neodôvodnenú a neopodstatnenú. Podobne,
s analogickým odôvodnením súd zamietol nároky žalobcu v ostatných deviatich veciach spojených na

spoločné konanie veci 13C/150/2012. Dôvody súdneho rozhodnutia sú identické a právna argumentácia
totožná s argumentáciou produkovanou/uvádzanou vo veci žalobného návrhu s pridelenou sp. zn.
13C/150/2012. Vzhľadom k tomu, že žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal vznik a výšku
majetkovej škody ani v týchto prípadoch, súd žalobu zamietol aj v spojených veciach.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie navrhovateľ.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 12Co/94/2015-248 zo dňa 25.08.2015 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol,
že z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 20.10.2014 vyplýva, že súd vykonal dokazovanie
aj čítaním pripojených spisov Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11Er/2023/2004, 11Er/2960/2004,
11Er/3293/2003, 11Er/457/2003, 11Er/774/2007, 11Er/2392/2004, 11Er/1462/2003, 11Er/584/2005,

pričom v odôvodnení rozhodnutia skutkový stav v týchto exekučných konaniach nie je uvedený
a je len všeobecne konštatované, že podobne, s analogickým odôvodnením súd zamietol nároky
navrhovateľa v ostatných deviatich veciach spojených na spoločné konanie veci 13C/150/2012 a
že dôvody súdneho rozhodnutia sú identické a právna argumentácia je totožná s argumentáciou
produkovanou vo veci žalobného návrhu s pridelenou sp. zn. 13/150/2012. Teda vykonaný rozsah
dokazovania nie je postačujúci pre náležité zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci samej,

v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. pri
aplikácii ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p. zrušil a vec v súlade s ustanovením § 221 ods. 2
O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňový súd v ďalšom konaní vykoná
dokazovanie v súlade s ustanovením § 129 O.s.p. vo vzťahu aj ku konaniam pôvodne vedeným pod
sp. zn. 13C/151/2012, 13C/152/2012, 13C/153/2012, 13C/151/2012, 13C/155/2012, 13C/156/2012,

13C/163/2012, 13C/164/2012, 13C/165/2012. Po vykonaní dokazovania prvostupňový súd vykoná na
základe zisteného skutkového stavu právne posúdenie celej veci a vo veci opätovne rozhodne.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Vo všetkých desiatich prípadoch žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že Okresný súd Zvolen ako súd
exekučný mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v lehote 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. S tým, že napriek tomu, že vec
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, súd

rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora dlho po uplynutí zákonnej lehoty. V predmetných
exekučných konaniach neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že súd pristúpil k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora
až po tak dlhej dobe. Žalobcovi tak vznikla majetková škoda ako aj nemajetková ujma, ktorú si žalobca
v jednotlivých žalobách vyčíslil.

Pokiaľ išlo o vec 13C/150/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 175,- Eur
a titulom nemajetkovej ujmy sumu 165,96 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou
značkou EX 2978/2004. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť
žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,
že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene

súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupomexekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/2010/2004, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu.

Exekúcia bola vedená pod značkou EX 2978/2004 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom,
Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému L. I.. Predmetom
exekúcie bola pohľadávka vo výške 17.280,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy
17.280,- Sk od 21.12.2003 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/2010/2004-13 zo dňa 15.02.2010 vyhlásil
exekúciuzaneprípustnú.UvedenéuznesenievspojenísrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskejBystrici
č.k. 43CoE/53/2010 zo dňa 24.11.2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 14.01.2011.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/151/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 175,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 165,96 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 3004/2004. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo

výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo

teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,
že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom

čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom

nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške

cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/2023/2004, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola vedená pod značkou EX 3004/2004 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému E. Z..
Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 24.900,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %

denne zo sumy 32.400,- Sk od 14.02.2004 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/2023/2004-12 zo dňa 16.02.2010 vyhlásil
exekúciuzaneprípustnú.UvedenéuznesenievspojenísrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskejBystrici
č.k. 1CoE/140/2011 zo dňa 11.04.2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 07.06.2011.

Pokiaľ išlo o vec 13C/152/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 175,- Eur
a titulom nemajetkovej ujmy sumu 165,96 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou
značkou EX 4269/2004. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť
žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,
že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene

súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu

vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/2960/2004, jeho

prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola vedená pod značkou EX 4269/2004 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému T. U..

Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 4.220,- Sk s ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/2960/2004-13 zo dňa 16.02.2010 vyhlásilexekúciuzaneprípustnú.UvedenéuznesenievspojenísrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskejBystrici
č.k. 41CoE/263/2011 zo dňa 03.08.2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2011.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/153/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 175,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 276,60 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 2661/2003. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo

výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,
že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/3293/2003, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola vedená pod značkou EX 2661/2003 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému R. J..
Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 18.590,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 18.590,- Sk od 24.06.2002 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 11Er/3293/2003-13 zo dňa 14.04.2010 vyhovel žiadosti
oprávnenéhoozmenusúdnehoexekútoraavykonanímexekúcievedenejpôvodneusúdnehoexekútora
JUDr. Jozefa Ďuricu pod sp. zn. EX 2661/03 a na súde pod sp. zn. 11Er/3293/2003 poveril súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave.

Pokiaľ išlo o vec 13C/154/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 175,- Eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 276,60 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou značkou EX 85/2003.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda,

ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie
a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textovurgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť

vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti
exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila,
ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal
zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko

zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/457/2003, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu.ExekúciabolavedenápodznačkouEX85/2003súdnymexekútorom JUDr.JozefomĎuricom,
Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému R. V.. Predmetom
exekúcie bola pohľadávka vo výške 10.880,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy
10.880,- Sk od 15.05.2002 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 11Er/457/2003-16 zo dňa 14.04.2010 vyhovel žiadosti
oprávnenéhoozmenusúdnehoexekútoraavykonanímexekúcievedenejpôvodneusúdnehoexekútora
JUDr. Jozefa Ďuricu pod sp. zn. EX 85/03 a na súde pod sp. zn. 11Er/457/2003 poveril súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave. Uvedené uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 09.06.2010.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/155/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 175,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 387,24 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod

spisovou značkou EX 4467/2006. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov

na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne

vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,
že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu

vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške

cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 16Er/515/2006, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola vedená pod značkou EX 4467/2006 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému T. H..
Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 3.680,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %

denne zo sumy 8.160,- Sk od 20.11.2005 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 16Er/515/2006-20 zo dňa 01.06.2010 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, oprávnený voči tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie,

nakoľko proti napadnutému rozhodnutiu zákon odvolanie nepripúšťa a v uvedenej veci rozhodol
vyšší súdny úradník, podľa § 374 ods. 4 tretia veta O.s.p. podaním odvolania došlo zo zákona k
zrušeniu napadnutého uznesenia. Vo veci opätovne rozhodol zákonný sudca a Okresný súd uznesením
číslo konania 16Er/515/2006-57 zo dňa 22.03.2013 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, a súčasne
exekúciu zastavil. Uvedené uznesenie v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

16CoE/154/2013-86 zo dňa 12.02.2014 nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2014.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/156/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 175,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 387,24 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 450/2007. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala

vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,

že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom

nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške

cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/774/2007, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola u exekútora vedená pod značkou EX 450/2007 súdnym exekútorom JUDr.
Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému R.
Š.I.. Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 16.277,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25
% denne zo sumy 15.360,- Sk od 29.06.2006 do zaplatenia a s ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/774/2007-14 zo dňa 01.06.2010 vyhlásil
exekúciuzaneprípustnú.UvedenéuznesenievspojenísrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskejBystrici
č.k. 15CoE/296/2010-38 zo dňa 15.12.2010 nadobudlo právoplatnosť dňa 11.01.2011.

Pokiaľ išlo o vec 13C/163/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 175,- Eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 1.383,- Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou značkou EX 472/2005.
Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť žalobcovi majetková škoda,
ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie
a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo teda mal žalobca vynaložiť
vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti
exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila,
ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal

zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.383,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu

vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/584/2005, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola u exekútora vedená pod značkou EX 472/2005 súdnym exekútorom JUDr.
Viliamom Königom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému Y.
N.. Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 24.000,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25

% denne zo sumy 24.000,- Sk od 27.09.2004 do zaplatenia a s ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 30.05.2008 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/584/2005-50 zo dňa 15.06.2010 vyhlásil
exekúciuzaneprípustnú.UvedenéuznesenievspojenísrozhodnutímKrajskéhosúduvBanskejBystrici
č.k. 15CoE/26/2011-67 zo dňa 25.01.2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 14.03.2011.

Vo veci zapísanej pôvodne pod sp. zn. 13C/164/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody
sumu 175,- Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 553,20 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod
spisovou značkou EX 797/2003. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala
vzniknúť žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu

pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo
výške 70,- Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,
že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene

súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 553,20 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu

vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v

súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení
podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/1462/2003, jeho

prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola vedená pod značkou EX 797/2003 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému Q. V..

Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 13.680,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 13.680,- Sk od 22.01.2003 do zaplatenia a s ostatným príslušenstvom.Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho
exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/1462/2003-18 zo dňa 27.08.2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú, a súčasne exekúciu zastavil. Uvedené uznesenie v spojení s rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14CoE/32/2012-29 zo dňa 27.02.2012 nadobudlo právoplatnosť
dňa 30.04.2012.

Pokiaľ išlo o vec 13C/165/2012, tu si žalobca uplatnil titulom majetkovej škody sumu 175,- Eur
a titulom nemajetkovej ujmy sumu 553,20 Eur. Vec bola vedená exekútorom pod spisovou

značkou EX 3426/2004. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mala vzniknúť
žalobcovi majetková škoda, ktorá mala pozostávať z nákladov vynaložených na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
Eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- Eur, nákladov na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur, nákladov na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- Eur - celkovo
teda mal žalobca vynaložiť vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu požadovaných 175,- Eur. Žalobca tvrdil,

že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Žalobca si súčasne uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 553,20 Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom

exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu týmto rizikám: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
nastalo riziko zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom nastalo riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom nastalo riziko insolvencie povinného. Pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal žalobca

pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške
cca 660,- Eur, pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR.

Súd vo veci vykonal dokazovanie a to oboznámením sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení

podaného návrhu, oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Zvolen 11Er/2392/2004, jeho
prílohami a zistil tento skutkový stav:

Žalobca, ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúcia bola vedená pod značkou EX 3426/2004 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom

Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom vo Zvolene. Exekúcia bola vedená proti povinnému N. T..
Predmetom exekúcie bola pohľadávka vo výške 3.601,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 13.120,- Sk od 30.01.2004 do zaplatenia a ostatným príslušenstvom.

Žalobca v procesnom postavení oprávneného dňa 02.11.2009 doručil súdu návrh na zmenu súdneho

exekútora. Okresný súd uznesením číslo konania 11Er/2392/2004-21 zo dňa 31.08.2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú, a súčasne exekúciu zastavil. Uvedené uznesenie v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 16CoE/383/2011-49 zo dňa 30.11.2011 nadobudlo právoplatnosť
dňa 23.01.2012.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 06.05.2013. Pokiaľ išlo o uplatnený
nárok na náhradu škody, žalovaný poukázal na všeobecné podmienky pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Žalovaný poukázal, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je

zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov, a
na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému
súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, pričom súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa ods. 8 citovaného zákona zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne
oprávnený a vec mu postúpi spolu exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním

exekúcie pôvodne poverený.

Žalovaný pripustil, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného
na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V

takýchto prípadoch exekučný súd objektívne nemôže dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie
o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj
o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Ďalej zdôraznil, že žalobcovi nič nebránilo využiť účinný
prostriedok na opravu, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú
preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v
znení neskorších predpisov, pretože si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Súčasne
žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri posúdení

či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v
čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty

uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v takýchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť

žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné
nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za
zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o existenciu prieťahov v konaní žalovaný uviedol, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. (účinnom od 01. 01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní alebo právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia
sťažnosti, ani existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ani právoplatné
rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatovanéporušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má žalovaný za to,
že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov.

Vo vzťahu k uplatnenej náhrade materiálnej škody vo výške 175,- Eur žalovaný uviedol, že pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca ale nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si
uplatňuje, žalovaný považoval za hypotetické. K tomuto názorovému presvedčeniu žalovaného viedla
skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je trvalé zmenšenie
majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti s ohľadom na pravidelný
beh vecí.

Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, pretože nekonkretizoval či si uplatňuje skutočnú

škodu alebo ušlý zisk, a zároveň paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku ani za ušlý majetkový prospech. Žalobca by v každom konkrétnom konaní na preukázanie
vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke.
Požadovať paušálne sumy za spomínané vecné všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.

Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukazovaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva,
či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodňuje.

Z uvedeného mal súd za to, že žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal ani vznik škody,
ani výšku škody.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Je pravdou, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí

finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančnej satisfakcie však nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Nie je preto možné vychádzať z
paušálnej sumy 663,88 Eur, ktorá by mala byť priznaná za každý rok prieťahov. Ústavný súd Slovenskej
republikyvosvojejrozhodovacejčinnostiprihliadalajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave
alebo nie. Pokiaľ však žalobca takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada

nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda príslušného súdu nemal
ani len teoretickú možnosť prípadnú nápravu zjednať. Ďalej treba zdôrazniť, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú právne bezvýznamné v predmetnom konaní, pretože náhradu
škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (bližšie pozri rozsudok NS ČR

sp. zn. 30Cdo 675/2011).

V neposlednom rade nie je možné nespomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s jeho aktivitou vytvorené. V posledných rokoch všetky

zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne
známa notorieta, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov jepredmetomexekučnýchkonaní,ktoréžalobcainicioval,avktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnému
postupu.

Žalovaný poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/
A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej
únii, v ktorom Európska komisia uvádza, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na

začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však

vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, konania začaté pred 1.
septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2,

§ 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 10 (do 31.12.2014 ods. 8) Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia

návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa odseku 10 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne

poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom
do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uhrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenúnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Predmetom nároku, ktorý žalobca v konaní uplatňuje je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, a to
na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Predmetná zodpovednosť
za škodu je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená,
že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti. Pre úspešné uplatnenie nároku je však potrebné kumulatívne preukázať, že došlo k

neprávnemu úradnému postupu, ďalej preukázať, že skutočne došlo k vzniku škody, ktorá je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu, a napokon je potrebné preukázať, že medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodu je vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
poškodenému, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by

bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Ťažiskový dôvod, o ktorý žalobca opieral svoj nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup
je skutočnosť, že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30 dňovej lehote. S tým, že v jednotlivých

exekučných konaniach došlo k zbytočným prieťahom v konaní. V danej súvislosti je potrebné uviesť,
že v súdnej praxi nie zjednotená odpoveď na otázku, či má všeobecný súd pri rozhodovaní o nároku
na náhradu škody spôsobenej neprávnym postupom právomoc skúmať, či rámci iného konania pred
všeobecným súdom došlo k existencii prieťahov konaní. Napriek uvedenému však súd dokazovanie v
uvedenom smere vykonal, a to obsahom už uvedených jednotlivých exekučných spisov tunajšieho súdu,

pričom z obsahu jednotlivých spisov zistil, že v každom z uvedených exekučných konaní (s výnimkou
exekučných konaní vedených pod sp. zn. 11Er/3293/2003 a sp. zn. 11Er/457/2003) išlo o exekúciu
vykonávanú na základe exekučných titulov, ktorými boli buď rozsudok rozhodcovského súdu alebo
notárska zápisnica.

Rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora je rozhodnutím procesnej povahy,
pričom skôr ako exekučný súd o takomto procesnom návrhu oprávneného rozhodne, je nevyhnutne
potrebné, aby súd v každej jednotlivej exekučnej veci preskúmal a vyhodnotil splnenie zákonných
predpokladov, ktoré umožňujú prijatie rozhodnutia o zmene exekútora. Rozhodnutie exekučného súdu
o uvedenom návrhu je teda nie je len formálnym úkonom exekučného súdu, ale vyžaduje vyhodnotenie

všetkých zákonných predpokladov vedenia exekúcie. Ak súd zistí, že v konkrétnej exekučnej veci nie sú
splnené podmienky na ďalšie vedenie exekúcie, je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný na prvom
mieste rozhodnúť o zastavení exekúcie, resp. o jej vyhlásení za neprípustnú, tak ako to exekučný súd
vo všetkých pripojených exekučných spisoch uskutočnil, s výnimkou exekučných konaní vedených pod
sp. zn. 11Er/3293/2003 a sp. zn. 11Er/457/2003, v ktorých súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho

exekútora vyhovel.

Ak teda exekučný súd prioritne rozhodol o zastavení exekúcie, resp. o jej vyhlásení za neprípustnú
nemožno mať za to, že takýto úradný postup je nesprávny, pretože neprichádza do úvahy výklad, v
zmysle ktorého by mal súd povinnosť prioritne rozhodnúť o procesnom návrhu oprávneného v prípade,

ak je prebiehajúca exekúcia ako celok neprípustná, a sú dané dôvody na jej zastavenie, pretože ak by
aj súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora rozhodol, tento by svoju zákonnú právomoc
nemohol naplniť a v ďalšom vedení exekúcie pokračovať. Podľa názoru súdu by rozhodovanie o návrhu
na zmenu exekútora skôr než súd vyrieši podstatnú otázku prípustnosti exekúcie nebolo ani v súlade
so zásadou hospodárnosti konania.

Ak súd o zastavení exekúcie, resp. jej vyhlásení za neprípustnú, resp. o návrhu oprávneného na zmenu
súdnehoexekútoravposudzovanýchexekučnýchveciachrozhodolažsodstupomniekoľkýchmesiacov,
a teda nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
nasúd,takzuvedenéhonemožnobezďalšiehovyvodiťzáver,ževkonanídošlokzbytočnýmprieťahom.

Pokiaľ ide o samotnú 30 dňovú lehotu; právna úprava, z ktorej táto lehota vyplýva vstúpila do účinnosti
až od 01.09.2005, a nedopadá na exekučné konania začaté pred 01.09.2005, čo vyplýva z § 238 ods.
1 a 2 Exekučného poriadku. Na exekučné veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 11Er/2010/2004,
11Er/2023/2004, 11Er/2960/2004, 11Er/3293/2003, 11Er/457/2003, 11Er/584/2005, 11Er/1462/2003 a11Er/2392/2004, sa teda vzťahuje ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.08.2005, ktoré lehotu pre rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora neupravuje. V predmetných konaniach teda exekučný súd predmetnou 30 dňovou zákonnou

lehotou, na ktorú žalobca poukazoval viazaný nebol.

Dobu rozhodovania o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v trvaní niekoľkých mesiacov,
resp. pristúpenie k tomu, že súd exekúciu, v ktorej bol takýto návrh podaný zastavil, resp. vyhlásil za
neprípustnú až s odstupom niekoľkých mesiacov, nemožno považovať za neprimeranú s prihliadnutím

na okolnosti konkrétnych konaní. Keď súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca inicioval
začatie exekučných konaní hromadne, a zároveň v mnohých veciach podal hromadne aj návrhy na
zmenu súdneho exekútora, a teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní,
vzhľadom na čo musel počítať s technicko - administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu,
ktoré spôsobilo, že o jeho návrhoch bude rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Niekoľkomesačné
omeškanie exekučného súdu je možné považovať za akceptovateľné vzhľadom na okolnosti prípadu a

na právne stanovisko Ústavného súdu SR, v zmysle ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
mánevyhnutnezanásledokporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejedanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (viď rozhodnutie Ústavného
súdu SR IV ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012), ktoré sa síce vzťahuje na pätnásťdňovú lehotu na

rozhodnutie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale analogicky je možné stiahnuť toto rozhodnutie aj na rozhodovanie o žiadosti o zmenu súdneho
exekútora v tridsaťdňovej lehote od doručenia žiadosti. Možno teda konštatovať, že doba rozhodovania
v trvaní niekoľkých mesiacov by bola vo všeobecnosti ústavne neudržateľná, ale v okolnostiach daného
prípadu, keď z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že žalobca inicioval začatie exekučných konaní

a podával návrhy na zmenu súdneho exekútora hromadne, túto lehotu možno považovať za ústavne
akceptovateľnú. Ústavne akceptovateľná je teda aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na
vykonanie úkonu súdu (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/606/2012 zo dňa
14.12.2012 alebo sp. zn. II. ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Existenciu prieťahov v jednotlivých exekučných konaniach nebolo možné konštatovať na základe
vykonaného dokazovania obsahom jednotlivých exekučných spisov, a ani na základe iných dôkazov,
keďže žalobca nepreukázal, že by sa v príčinnej súvislosti s tvrdenými prieťahmi viedlo disciplinárne
konanie, rozhodoval o porušení práva na konanie bez zbytočných prieťahov Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva.

Zároveň je potrebné zvýrazniť, že účinky pôvodného návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie zostali
zachované, pričom žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že pôvodne poverení súdni exekútori, ktorí
mali až do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie, resp. o zmene exekútora oprávnenie, ale aj povinnosť
vpredmetnýchveciachkonať,bytútosvojuzodpovednosťakýmkoľvekspôsobomzanedbali,aprípadne,

že by voči nim bola za uvedené konanie vyvodená profesná zodpovednosť.

Na základe uvedeného mal konajúci súd za to, že žalobca neprávny úradný postup ani v jednej z
posudzovaných exekučných vecí nepreukázal.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez
zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu
vzniku majetkovej škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Avšak súd napriek tomu dodáva, že žalobca vznik majetkovej škody,

ale aj nemajetkovej ujmy žiadnym relevantným dôkazným prostriedkom nepreukázal, a táto v celom
priebehu konania zostala len v rovine tvrdenia, a teda žalobca ani v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, ktorého mu z jeho procesného postavenia vyplývalo. Ani to však nič nemení na tom, že ak
jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, a to v danom prípade nesprávny
úradný postup nebol v konaní zistený a preukázaný, tak k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by

prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom nedošlo.Súd mal na základe vyššie uvedeného za to, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., a preto považoval žalobu za právne neopodstatnenú a neodôvodnenú.

Na základe uvedeného a po vykonaní dokazovania súd zamietol nároky žalobcu vo všetkých desiatich
veciach vedených pôvodne pod spisovými značkami 13C/150/2012, 13C/151/2012, 13C/152/2012,
13C/153/2012, 13C/154/2012, 13C/155/2012, 13C/156/2012, 13C/163/2012, 13C/164/2012 a
13C/165/2012, ktoré boli na základe uznesenia č.k. 13C/150/2012-16 zo dňa 13.12.2012 spojené na

spoločné konanie a vedené ďalej pod spisovou značkou 13C/150/2012.

V zmysle zásady úspechu účastníka v konaní podľa § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanému náležalo právo
na náhradu vzniknutých trov konania. Súd mu však náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný
v prípade úspechu túto nepožadoval.

Žalobca v predmetnom konaní doručil súdu dňa 30.09.2013 žiadosť o prerušenie konania sp. zn.
13C/150/2012 až do právoplatného rozhodnutia Ústavného SR o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej
predmetom je porušenie jeho práva na zákonného sudcu a nestranný súd a ktorej dôsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

O uvedenom návrhu na prerušenie konania bolo tunajším súdom rozhodnuté dňa 07.10.2013 tak,
že návrh žalobcu na prerušenie konania bol uznesením č.k. 13C/150/2012-91 zamietnutý. Z dôvodu
podaného odvolania vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý uznesením zo dňa
30.12.2013 č.k. 12Co/665/2013-120 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Opätovne po nariadení pojednávania v danej veci žalobca doručil súdu dňa 23.11.2015 návrh na
zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásad nestrannosti súdu a sudcu
zo dňa 20.11.2015, kde navrhol, aby súd konanie vedené pod sp. zn. 13C/150/2012 prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Po
oboznámení sa s podaním doručeným súdu dňa 30.09.2013 a 23.11.2015 súd konštatuje, že sa jedná
o obsahovo totožné podania založené na obdobných dôvodoch.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

Tak ako vyplýva z ustanovenia § 103 O.s.p. povinnosťou súdu je kedykoľvek v priebehu konania skúmať,
či sú splnené procesné podmienky pre konanie vo veci. Medzi procesné podmienky patrí aj podmienka
prekážky právoplatnej rozhodnutej veci. Ak súd zistí, že o tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté,
konanie z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci zastaví (§ 104 ods. 1, veta prvá O.s.p.). O
prekážku veci rozsúdenej ide v prípade ak už o takejto veci bolo zo strany súdu raz rozhodované. To

znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo nemožno rozhodovať opäť. Teória
procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvomi kritériami a to totožnosťou
osôb, t.j. účastníkov konania a totožnosťou predmetu konania. V danej veci sú splnené obe kritériá, a
to totožnosť účastníkov konania, ako aj totožnosť predmetu konania, a to žiadosť o prerušenie konania
z obdobných dôvodov, o ktorých už raz súd rozhodol. Vzhľadom k tomu, že bol súd toho názoru, že

sa jedná o prekážku veci rozsúdenej a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia dospel k
záveru, že nie sú splnené podmienky konania, a konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania zo
dňa 20.11.2015 práve s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia zastavil.Dňa 23.11.2015 žalobca súdu doručil návrh na prerušenie konania zo dňa 20.11.2015, ktorý odôvodnil
tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010 konanie o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie. V uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1.

rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598. Podľa tvrdenia žalobcu Okresný súd Prešov v
danomkonaníuznesenímzodňa07.10.2013vsúlades§109ods.1písm.c)O.s.p.rozhodoloprerušení
konania do rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť žalovaný v
1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom ide o

nasledovné otázky:
1. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?

2. V prípade ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu,
ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť
a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského
štátu?
3. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou

uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok má podľa žalobcu pre ďalší priebeh konania a
rozhodnutie v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. 13C/150/2012 zásadný význam,
nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu
exekučného súdu pri vydávaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol
právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Na základe uvedených dôvodov navrhol žalobca konanie

sp. zn. 13C/1502012 prerušiť v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru tunajšieho súdu v konaní, ktoré je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010
sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie tunajšieho súdu v konaní vo
veci samej. A to, ani pokiaľ ide o dotknuté vnútroštátne konanie vedené Okresným súdom Prešov,
ktorého predmet, ale aj okruh účastníkov je odlišný od konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn.

13C/150/2012. Rovnako podľa názoru súdu ani konanie o prejudiciálnych otázkach, ktoré mali byť podľa
tvrdenia žalobcu v rámci predmetného vnútroštátneho konania Okresným súdom Prešov Súdnemu
dvoru položené nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
tunajšieho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu unijného práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkýmskutočnosť,čiotázkaunijnéhoprávatýkajúcasaplatnostialebovýkladuúniovéhoprávaje
preriešeniedanéhoprípadurelevantná.Zmyslomriešeniapredbežnejotázkyniejerozhodnúťkonkrétny

spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad unijného
práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho
platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom
zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku hypotetickú v
tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Účelom a podstatou konania o
prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu
so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založenéna deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred
ktorým začal spor, a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne
okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako

aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru (porov. napr. nález ÚS SR č.k. II. ÚS 163/2010-70
zo dňa 18.04.2012).

Nakoľko v konaní sp. zn. 13C/150/2012 pre rozhodnutie súdu vo veci samej nevystala potreba aplikácie
unijného práva, v dôsledku toho nemohla v predmetnom konaní nastať ani potreba výkladu unijného

práva. Z uvedeného dôvodu tunajší súd nemal dôvod položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky
ohľadom výkladu unijného práva, a z rovnakého dôvodu nemá ani dôvod na prerušenie konania na
základe toho, že pred Súdnym dvorom podľa tvrdenia žalobcu prebieha konanie o prejudiciálnych
otázkach, odpoveď na ktoré podá Súdny dvor pre účely rozhodnutia v konaní vedenom pred Okresným
súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Na základe uvedeného, súd návrh žalobcu zo dňa 20.11.2015,
ktorým žiadal konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušiť, ako v plnom rozsahu nedôvodný

zamietol.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia,
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§
204 ods. 1 práv veta O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané,
zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,
10. bol odvolacím súdom schválený zmier,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), t.j.1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa,
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 O.s.p.).