Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/122/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200876
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013200876.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu
JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: ETRANSA Slovakia s.r.o.,
so sídlom Prokopa Veľkého 52, Bratislava, IČO: 35 749 857, zastúpený: KPMG Legal s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, IČO: 47 238 623, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013 v spojení s
rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/1427751/2012/Zat zo dňa
02.07.2012 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 70,- € a trovy právneho zastúpenia vo

výške 508,99 € k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 03.05.2013 domáhal preskúmania zákonnosti a
následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, ktorým
zamietol odvolanie žalovaného a potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 9900403/5/1427751/2012/Zat zo

dňa02.07.2012, ktorýmvyrubilžalobcovirozdieldanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiefebruár
2008 v sume XXX.XXX,XX eur. Dôvodom na vyrubenie rozdielu dane bola skutočnosť, že žalobcovi
nevzniklavzdaňovacomobdobífebruár2008naúzemíRuskejfederácieprevádzkareň,prostredníctvom
ktorej by na území Ruskej federácie vykonával ekonomickú činnosť a teda miestom predaja služieb
spojených s prenájmom železničných vagónov je miesto, kde mal žalobca svoje sídlo - tuzemsko. Z
uvedeného dôvodu žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty (ďalej iba DPH) bol povinný za dodanie

služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov za zdaňovacie obdobie február
2008 priznať daň z pridanej hodnoty a túto daň odviesť do štátneho rozpočtu v súlade so zákonom o
dani z pridanej hodnoty (ďalej iba zákon o DPH).
Žalobca uviedol, že vzhľadom na charakter aktivít, ktoré si tento druh podnikania vyžaduje a špecifickosť
trhu, sa rozhodol dislokovať svoje podnikanie na územie Ruskej federácie. Za týmto účelom si na území
Ruskej federácie zriadil zastúpenie, prostredníctvom ktorého uskutočňoval všetky činnosti spojené s

prenájmom železničných vagónov. Poskytovanie služieb prenájmu v Ruskej federácii zabezpečoval na
základe Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou
Kargotrans. Na základe tejto dohody vzniklo žalobcovi právo využívať pre aktivity jeho zastúpenia
kancelárske priestory, vybavenie výpočtovou a telekomunikačnou technikou ako aj zamestnancov
spoločnostiKargotransvMoskve.Zastúpeniepodľajehonázorumalomateriálneipersonálnevybavenie
naúrovni,ktorámuumožňovalasamostatnévykonávaniepodnikaniatýkajúcesaprenájmuželezničných

vagónov a žalobca ho z tohto dôvodu považoval za svoju prevádzkareň podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH.Následne pri posudzovaní miesta dodania služieb prenájmu postupoval žalobca podľa ust. § 15 ods. 1
zákona o DPH a služby považoval za dodané zo svojej prevádzkarne na území Ruskej federácie.

Žalobca uviedol, že žalovaný v rozhodnutí dospel k záveru, že neboli splnené kritériá pre posúdenie
zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii ako prevádzkarne na účely DPH, pretože žalobca nemal
v Ruskej federácii vlastný personál ani organizačnú zložku (štruktúru), ktorá na dostatočnej úrovni
zabezpečovala stálosť, ktorá môže uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe a teda, ktorá
je schopná samostatne poskytovať predmetné služby, nemožno ju považovať za spoločnosť so stálou

prevádzkou v Ruskej federácii.

Závery žalovaného uvedené v rozhodnutí nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch,
a preto nemožno na ne prihliadnuť z dôvodu rozširujúceho výkladu pojmu prevádzkareň pre účely DPH.
Žalovaný rozšíril definíciu prevádzkarne podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH o pojmové znaky samostatnosti
a nezávislosti, argumentujúc, že podľa jeho názoru tieto dodatočné a rozširujúce pojmové znaky

vyplývajú zo znenia Smernice Rady 2006/112/ES (ďalej len „Smernica“) a jej výkladu podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Z napadnutého rozhodnutia nie je zjavné, či žalovaný sa pri
svojich záveroch odvoláva na priamy efekt Smernice v národnom práve, alebo na jej nepriame vertikálne
účinky v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Ustanovenie § 4 ods. 7 zákona o DPH je výsledkom implementácie tzv. Šiestej Smernice Rady 77/388/

EHS a Smernice do slovenského práva, keďže požiadavky Šiestej Smernice a Smernice boli v
zdaňovacom období november 2008 dostatočne implementované do slovenského práva, nevznikol v
predmetnej veci dôvod na nepriamu aplikáciu Smernice. Vzhľadom na to, že žalovaný vychádzal z
rozširujúceho výkladu definície prevádzkarne, ktorý je v neprospech žalobcu, pričom jeho aplikácia
je neprípustná, došlo k porušeniu zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku. Zo

strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu existencie stáleho miesta na podnikanie.
Žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že napriek tomu, že žalobca nadobudol 50%
podielnazákladnomimaníspoločnostiKargotransdňa29.11.2007,parametrezabezpečeniazastúpenia
pred rokom 2008, t.j. v dobe, keď ešte kapitálové ani personálne prepojenie medzi týmito spoločnosťami
neexistovalo, boli identické.

Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ďalej sa
nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, že pre vznik prevádzkarne v zahraničí, nie je potrebná jej
registrácia v príslušnom obchodnom registri. Ohľadne pochybenia žalobcu vyplývajúce z neúplnosti
informácií uvedených v účtovnej závierke, či zo zanedbania povinnosti registrácie na území Ruskej
federácie, môžu byť v prípade ich preukázania predmetom sankcií zo strany príslušných úradov, pričom

tieto delikty nemajú vplyv na správnosť vykázania DPH, nemôžu byť v rámci vyrubovacieho konania
sankcionované.
Žalovaný tiež nesprávne právne posúdil spôsob určenia miesta dodania služieb pre účely DPH. Podľa §
15 ods. 1 zákona o DPH, je miestom dodania služby miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo, miesto
podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva. Rovnako miesto dodania služby upravuje čl.

43 Smernice. Žalobca v súvislosti s touto argumentáciou poukázal aj na článok 17 rozsudku Súdneho
dvora vo veci C-168/64 Gunther Berkholz vs Finanzamt Hamburg - Mitte- Altstadt je miesto, v ktorom má
dodávateľ založený svoj podnik, primárnym bodom referencie, iná prevádzka podniku by mala byť vzatá
do úvahy iba v prípade, ak by referencia na miesto, kde má dodávateľ založený svoj podnik, neviedla k
racionálnemu výsledku z pohľadu daňového alebo by viedla ku konfliktu s iným členským štátom.

Žalobca založil do súdneho spisu Usmernenie k uplatňovaniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktoré vydalo Daňové riaditeľstvo SR v júli
2009. Z usmernenia vyplýva, že pod pojmom prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona o DPH je
potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa
dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na pokračujúcej báze resp. opakovane) a ktoré disponuje na

jednej strane materiálnym vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta
(napr. kancelárske priestory, v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenia) a na strane druhej
personálnym vybavením (personál resp. zamestnanci, ktorí sú stále k dispozícii na uvedenom mieste)
potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej einnosti z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako už
bolo uvedené vyššie, potvrdzujú aj rozsudky Súdneho dvora ES.

Podľa názoru žalobcu postup žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutí bol v rozpore s § 30a
zákona o správe daní a poplatkov, keď žalovaný neoznačil zložitosť prípadu za mimoriadnu, tak ako na
to bol podľa zákona o správe daní a poplatkov povinný a napriek tomu o odvolaní rozhodol až po uplynutí3 a pol mesiaca od doručenia upovedomenia žalobcovi, pričom takýmto postupom vytvoril protiprávny
stav (stav právnej neistoty), ktorý nezákonne zasahoval do jeho práv pri výkone verejnej moci.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 09.07.2013 uviedol, že u
žalobcu boli vykonané kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január - december 2008, za všetky
kontrolovanéobdobiabolizistenévmeritevecirovnakékontrolnézistenia.Knámietkamžalobcuuviedol,
že spornou v tomto prípade bola skutočnosť, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období roku
2008 vyhotovil pre zahraničných odberateľov faktúry (podrobne uvedené v rozhodnutí prvostupňového

aj odvolacieho orgánu), ktorých predmetom fakturácie bolo dodanie služieb - prenájom železničných
vagónov na základe uzatvorených nájomných zmlúv s predmetnými odberateľmi.
K uvedeným plneniam žalobca v liste „Poskytnutie podnájmu železničných vagónov“ zo dňa 21.09.2011
uviedol, že „vychádzajúc z danej problematiky - vagóny boli prenajaté na území tretej krajiny z dôvodu,
že sa tam fyzicky nachádzali, to znamená, že služba bola poskytnutá na území tretej krajiny.
Žalobca v ďalšom liste „Vyjadrenie sa k miestu dodania služieb dodávaných v roku 2008 spoločnosťou

ETRANSA Slovakia s.r.o.“ zo dňa 21.10.2011 uviedol odlišné vyjadrenie k fakturovaným plneniam a to,
že „spoločnosť ETRANSA Slovakia s.r.o. poskytovala svojím zákazníkom na území Ruskej federácie
podnájom železničných vagónov na základe písomných zmlúv, ktoré s nimi uzatvárala. Tento druh
podnikania vyžaduje pomerne úzky kontakt s ruským trhom, na ktorom spoločnosť ETRANSA Slovakia
s.r.o. pôsobí. Keďže slovenské sídlo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. je geograficky značne

vzdialené, zabezpečovala poskytovanie služby priamo z územia Ruskej federácie prostredníctvom
pracovníkov umiestnených vo svojej dcérskej spoločnosti so sídlom v Moskve. Pri určení miesta dodania
služiebspočívajúcichvpodnájmeželezničnýchvagónovsmeusúdili,žemiestomichdodaniabolaRuská
federácia, t.j. krajina kde bola umiestnená prevádzkareň našej spoločnosti, ktorá poskytovanie služieb
uskutočňovala. Z tohto dôvodu nebolo poskytnutie služieb predmetom dane z pridanej hodnoty a naše

faktúry boli vystavené bez DPH.“
Žalovaný preto vychádzajúc zo znenia príslušných ustanovení zákona o DPH (§ 15 ods. 1, § 4 ods. 7,
§ 3 ods. 2) a z vyššie uvedených vyjadrení žalobcu preveroval v priebehu daňovej kontroly skutočnosti
potrebné pre správne určenie miesta, odkiaľ a kým boli fakturované služby - prenájom železničných
vagónov reálne poskytované. Ak má prevádzkareň spĺňať kritériá prevádzkarne na účely DPH, musí

mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti, pritom musí ísť o
ekonomickú činnosť z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie činnosť vykonávanú napr. len pre svojho
zriaďovateľa so sídlom v zahraničí.

Správca dane na základe v daňovej kontrole zistených skutočností dospel k záveru, že žalobca

nepreukázal, že služby prenájmu železničných vagónov dodal z deklarovanej prevádzkarne umiestnenej
v Ruskej federácii, t.j. činnosti deklarované ako činnosti vykonané tzv. zastupiteľstvom, nevykonali
vlastní zamestnanci žalobcu, ale zamestnanci Kargotrans, pričom žalobca sa žiadnym spôsobom
finančne nepodieľal na mzdových nákladoch týchto zamestnancov spoločnosti Kargotrans; zmluvy
o prenájme so zahraničnými odberateľmi neboli uzatvorené zastupiteľstvom v Moskve; faktúry za

služby prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov a ani iné dokumenty vzťahujúce
sa k fakturácii nevyhotovilo zastupiteľstvo vo svojom mene; platby za prenájom železničných
vagónov od zahraničných odberateľov neprijalo zastupiteľstvo; činnosti spočívajúce v uskutočnení
rokovaní a uzatvárania zmlúv, v kontrole platobnej disciplíny, zabezpečenia kontroly technického
stavu a plánovaných opráv železničných vagónov, deklarované ako činnosti vykonané zastupiteľstvom

v skutočnosti nevykonalo zastupiteľstvo pre žalobcu a na jeho účet; zastupiteľstvo zabezpečilo
uzavretie zmlúv medzi spoločnosťou Kargotrans a jej vlastnými odberateľmi ako aj vykonanie iných
činností súvisiacich so spoločnosťami, ktoré neboli v zmluvnom nájomnom vzťahu so žalobcom.
Žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil žiaden doklad podpísaný riaditeľkou zastupiteľstva,
ktorý by ho zaväzoval voči tretím osobám v záležitostiach prenájmu železničných vagónov pre

zahraničných odberateľov. Vzhľadom na to žalovaný konštatoval, že neboli splnené kritériá pre
posúdenie zastupiteľstva spoločnosti žalobcu v Rusku ako prevádzkarne žalobcu podľa § 4 ods. 7
zákona o DPH.
Nakoľko žalobca nemal v Ruskej federácii vlastný personál, ani organizačnú zložku, ktorá na dostatočnej
úrovni zabezpečovala stálosť, ktorá mohla uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe a teda,

ktorá bola schopná samostatne poskytovať predmetné služby (aby sa zaručilo poskytovanie služieb na
nezávislom základe), nemôže sa žalobca považovať za spoločnosť so stálou prevádzkarňou v Ruskej
federácii. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť, že správca dane u žalobcu vykonal aj kontrolu dane
z príjmov právnickej osoby za rok 2008, počas ktorej nebola žiadna zmienka zo strany žalobcu o vznikua fungovaní stálej prevádzkarne na území Ruskej federácie, prostredníctvom ktorej by žalobca v roku
2008 na území Ruskej federácie podnikal.

Žalovaný poukázal na Smernicu Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, ktorá od 01.01.2007 nahradila Šiestu Smernicu, v úvodnom slove v bode 21. uvádza: Pri nájme
dopravných prostriedkov je vhodné, aby sa z dôvodu kontroly prísne uplatňovalo všeobecné pravidlo a
teda, aby sa za miesto poskytovania služieb považovalo miesto, kde je poskytovateľ usadený. Podľa čl.
43 (Kapitola 3, Miesto poskytovania služieb, Oddiel 1, Všeobecné pravidlo) Smernice Rady 2006/112/ES

miestom poskytovania služieb je miesto, kde má dodávateľ zriadené sídlo svojej ekonomickej činnosti,
alebo stálu prevádzkareň, odkiaľ poskytuje služby alebo, ak takéto sídlo ekonomickej činnosti alebo stála
prevádzkareň neexistujú, miesto, kde má trvalé bydlisko, alebo kde sa obvykle zdržiava.

Pri posúdení miesta dodania služieb prenájmu železničných vagónov a postavenia prevádzkarne
kontrolovaného daňového subjektu na účely dane z pridanej hodnoty, žalovaný vychádzal aj zo záverov

rozhodnutí Súdneho dvora ES a to v prípade C-168/64 Gunther Berkholz vs Finanzamt Hamburg - Mitte-
Altstadt,vprípadeC-190/95AROLeaseBVprotiInspecteurdesBalastingdienstsGroteOndernemingen
te Amsterdam, v prípade C-390/96 Lease Plan Luxembourg SA proti Belgicku, v prípade C-73/06
Planzer Luxembourg Sarl proti Bundeszentralamt fúr Steuern, v prípade C-260/95 DFDS A/S proti
Commissioners of Customs and Excise, v prípade C-327/94 Jürgen Dudda proti Daňovému úradu

v Bergisch-Gladbachu, v prípade C-231/94 Faaborg-Gelting Linien A/S proti Daňovému úradu vo
Flensburgu.

Uviedol, že z rozsudku C-168/64 Gunther Berkholz vyplýva, že služby nemožno pokladať za poskytnuté
v prevádzke inej ako miesto sídla podniku poskytovateľa služieb, ak tá prevádzka nemá určitú minimálnu

veľkosť a nie sú permanentne prítomné potrebné ľudské ako aj technické zdroje nevyhnutné na
poskytovanie služieb.
V rozsudku C-190/95 ARO Lease Súdny dvor ES zdôraznil, odvolávajúc sa na rozsudok C-51/88 Knut
Hamann, že vzhľadom na to, že dopravné prostriedky môžu ľahko prekročiť štátnu hranicu, je ťažké, či
dokonca nemožné stanoviť miesto ich používania. Je preto potrebné v každom prípade stanoviť reálne

kritérium pre odvod DPH. Z toho dôvodu Šiesta Smernica nepovažuje za miesto prenájmu akýchkoľvek
dopravných prostriedkov miesto používania prenajímaného tovaru, ale v záujme zjednodušenia a stále
v súlade so základným pravidlom, miesto sídla hospodárskej činnosti poskytovateľa. Zároveň sa v
tomto rozsudku konštatuje, že na to, aby sa prevádzka mohla účelne považovať, v rámci výnimky z
prioritného kritéria sídla za miesto poskytnutia služby zdaniteľnej osoby, musí na dostatočnej úrovni

zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná
poskytovať predmetné služby samostatne. Preto, ak spoločnosť nemá v členskom štáte ani vlastný
personál, ani organizačnú zložku, ktorá na dostatočnej úrovni zabezpečuje stálosť, ktorá môže uzatvárať
zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o práve, a teda, ktorá je schopná samostatne poskytovať predmetné
služby, nemožno mať za to, že táto spoločnosť má stálu prevádzku v danom členskom štáte.

Na základe skutočností zistených v priebehu daňovej kontroly žalobca nesplnil kritériá pre posúdenie
tzv. zastupiteľstva spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Ruskej federácii ako prevádzkarne na účely
zákona o DPH. V zmysle uvedeného sa v danom prípade miesto dodania fakturovaných služieb
prenájmu železničných vagónov určí podľa základného pravidla a to podľa § 15 ods. 1 zákona o

DPH, t.j. miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby t.j. žalobca svoje sídlo, teda
tuzemsko. Žalobca bol teda povinný vyhotoviť predmetné preverované faktúry za dodanie služby
prenájmu železničných vagónov pre svojich zahraničných odberateľov s tuzemskou DPH v zmysle § 69
ods. 1 v spojení s § 19 ods. 3 a § 22 ods. 1 zákona o DPH.

Žalobca tým, že nepriznal DPH v daňovom priznaní za jednotlivé kontrolované zdaňovacie obdobia roku
2008 a príslušnú daň za dodanie služieb prenájmu železničných vagónov v tuzemsku z odberateľských
faktúr vyhotovených pre zahraničných odberateľov v príslušných zdaňovacích obdobiach neodviedol
do štátneho rozpočtu, porušil ust. § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 3 zákona o DPH. Žalobca
bol s uvedenými skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole oboznámený pri ústnom pojednávaní

a do zápisnice zo dňa 24.05.2012 sa vyjadril, že údaj - celková hodnota faktúry, ktorá je uvedená na
odberateľských faktúrach za prenájom železničných vagónov predstavuje protihodnotu, ktorú žalobca
požadoval od odberateľov, pre ktorých boli uvedené faktúry vystavené a od svojich odberateľov nebude
požadovať zaplatenie DPH vzťahujúcu sa k predmetným faktúram za prenájom vagónov. Správca danev nadväznosti na uvedené vyjadrenie žalobcu a v súlade s § 22 ods. 1 zákona o DPH vyčíslil základ
dane k faktúram za prenájom vagónov.

K námietke žalobcu, že neoprávnene rozšíril výklad pojmu prevádzkareň uviedol, že žalobca v liste
„Vyjadrenie k otázkam zo zápisnice zo dňa 30.11.2011“ uviedol, že pojmom zastupiteľstvo sa rozumie
prevádzkareň daňového subjektu umiestnená na území Ruskej federácie, k čomu správca dane zistil,
že Zastupiteľstvo tvorili kancelárske priestory spoločnosti Kargotrans so sídlom ul. Sčepkina 58, str. 3,
129090 Moskva, Ruská federácia, ktoré poskytla žalobcovi spoločnosť Kargotrans vrátane technického

a materiálneho zabezpečenia a zamestnanci spoločnosti Kargotrans pridelení žalobcovi spoločnosťou
Kargotrans na základe Dohody o poskytnutí podpory.

Žalovaný poukázal na to, že daňové orgány nevyvodili závery napadnutých rozhodnutí zo skutočností,
že žalobca nemal na území Ruskej federácie zaregistrovanú prevádzkareň u príslušného orgánu Ruskej
federácie.Uvedenéskutočnostipoukazujúnarozporuplnosťpredloženýchdokladovavyjadrenížalobcu.

Žalobca sa správal voči správcovi dane tak, ako keby zastupiteľstvo ako zložka podnikania žalobcu
v prípade dane z príjmov neexistovala, avšak pre účely DPH v dôsledku skutočností zistených a
preverovaných v priebehu kontroly DPH za zdaňovacie obdobia roku 2008 už podľa tvrdenia žalobcu na
území Ruskej federácie existovala a to ako stála prevádzkareň, (ktorou malo byť práve zastupiteľstvo).
Závažnou skutočnosťou, ktorá spochybňuje vierohodnosť tvrdenia žalobcu o reálnosti existencie stálej

prevádzkarne na území Ruskej federácie z hľadiska DPH je skutočnosť, že z hľadiska dane z príjmov
žalobca neuviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku 2008 v účtovných výkazoch, ani
v poznámkach k účtovnej závierke k 31.12.2008 žiadnu informáciu o príjmoch dosiahnutých v stálej
prevádzkarni zriadenej na území Ruskej federácie. Tvrdenie, že na území Ruskej federácie nemal
žalobca v roku 2008 zriadenú stálu prevádzkareň podporuje aj skutočnosť, že žalobca zahrnul všetky

príjmy z hľadiska dane z príjmov ako príjmy dosiahnuté na území Slovenskej republiky, bez zmienky
o príjmoch prislúchajúcich k stálej prevádzkarni zriadenej na území Ruskej federácie. Rovnako aj v
poznámkach k účtovnej závierke k 31.12.2008 žalobca uviedol, že neeviduje žiaden majetok prenajatý
formou finančného alebo operatívneho leasingu, rovnako ani neúčtoval o žiadnom majetku, ktorý má v
prenájme, pričom v danej veci ide o prenájom železničných vagónov, ktoré žalobca ďalej prenajímal.

Žalovaný poukázal na to, že ak daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou vykonáva činnosť v
zahraničí prostredníctvom stálej prevádzkarne, je povinný na území Slovenskej republiky v súlade so
zákonom č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov viesť „celosvetové“ účtovníctvo,
t.j. zahrnúť do účtovníctva všetky náklady a výnosy vykázané v organizačných zložkách vrátane stálych

prevádzok umiestnených v zahraničí.
K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že vo svojom rozhodnutí popísal
postup správcu dane v daňovej kontrole pri zisťovaní skutkového stavu, zistené dôkazy, ich
vyhodnotenie, závery správcu dane a vysporiadal sa s námietkami odvolania, a preto nepovažuje
napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

K námietke žalobcu ohľadne predĺženia lehoty na rozhodnutie o odvolaní uviedol, že u žalobcu bola
vykonaná kontrola dodržiavania zákona o DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2008, z ktorej
bolo vydaných 12 dodatočných platobných výmerov, ktoré boli napadnuté odvolaniami žalobcu. Zložitosť
tohto prípadu spočívala v posúdení dodania služby prenájmu železničných vagónov zahraničným

odberateľom na základe množstva odberateľských faktúr a zmluvných vzťahov a v potrebe dôkladného
vyhodnotenia množstva zistených skutočností a dôkazov, predložených písomností a vyjadrení žalobcu
počas daňovej kontroly, záverov rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a rozsah odvolania v počte 85-tich
námietok, s ktorými sa musel žalovaný písomne vysporiadať vo vydaných rozhodnutiach o odvolaniach.
Vzhľadom na zložitosť prípadu žalovaný požiadal Ministerstvo financií SR listom zo dňa 20.12.2012 o

predĺženie lehoty na rozhodnutie o odvolaniach a o tejto skutočnosti pred uplynutím 60-dňovej lehoty na
rozhodnutie o odvolaní žalovaný upovedomil žalobcu listom zo dňa 20.12.2012, doručeným žalobcovi
dňa02.01.2013,nazákladeuvedenéhojetohonázoru,žepostupovalpripredĺženílehotynarozhodnutie
o odvolaní zákonne. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na prejednanie veci
preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených
v žalobe (§ 249 ods.2 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej

republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1
O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej
hlavy piatej časti je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie a rozhodnutie si

zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj
procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, a to, či uvedené procesné pochybenie

je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.).

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto

zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a
dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorá je
vyjadrená v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane
správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou
zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho

zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne
záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových
subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu
právnej istoty daňových subjektov.
Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov a ďalších osôb nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos z daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho

oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty na základe

zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení
neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) vydal dodatočný platobný výmer podľa § 44 ods. 6
písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil

daňovému subjektu ETRANSA Slovakia s.r.o. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
február 2008 v sume 135.539,53 eur.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe skutočností zistených v priebehu výkonu daňovej
kontroly platiteľ nesplnil kritéria pre posúdenie zastupiteľstva spoločnosti žalobcu v Rusku ako

prevádzkarne na účely DPH. Poukázal na to, že zmysle vyššie uvedených skutočností je miesto dodania
služieb prenájmu železničných vagónov v tomto prípade určené podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH t. j.
miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo - tuzemsko. Platiteľ bol povinnývyhotoviťfaktúryzadodanieslužbyprenájmuželezničnýchzákonovprezahraničnýchodberateľovpodľa
Tabuľky s daňou z pridanej hodnoty v súlade so zákonom o DPH.

Na včas podané odvolanie platiteľa DPH, Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky napadnutým
rozhodnutím č.1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013 ako vecne správne prvostupňové
rozhodnutie potvrdilo plne sa stotožňujúc s právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa a s
dôvodmi v ňom uvedenými.

Daňové konanie predstavuje jeden z rozhodovacích procesov v oblasti verejnej správy. Pri daňovom
konaní nejde o konanie v zmysle ustanovení Správneho poriadku, nasvedčuje tomu aj znenie ust. § 101
zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o správe daní a poplatkov), ktoré výslovne vylučuje pôsobnosť
správneho poriadku.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia

dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a

vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

Podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto

podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle
akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.
Ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem

a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a
poľnohospodárskejčinnosti,činnosťvykonávanúakoslobodnépovolaniepodľaosobitnýchpredpisov,1)
duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku
a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v

rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH., miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje
sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo,
miesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde

sa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.

Podľa§250jods.2písm.a/O.s.p.,súdzrušínapadnutérozhodnutiesprávnehoorgánuapodľaokolností
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie,akpopreskúmanírozhodnutiaapostupusprávnehoorgánuvmedziachžalobydospelkzáveru,

že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/132005/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánuč. 9900403/5/1427751/2012/Zat zo dňa 02.07.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 135.539,53 eur.

Súd s ohľadom na obsah žaloby posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní predmetnú vec správne
právne posúdili, čo znamená, že správny orgán podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá
sa vzťahuje na vec.
V danom prípade súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a tiež jemu predchádzajúce
rozhodnutie správcu dane, rovnako pri preskúmaní postupu správnych orgánov vychádzal zo

skutkového stavu zisteného správcom dane, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Z písomných dôkazov predložených žalobcom podľa súdu vyplýva existencia prevádzkarne v Ruskej
federácii, na adrese ul. Sčepkina 58, str. 3, 129090 Moskva, táto spĺňa požiadavky predpokladané ust.
§ 4 ods. 7 zákona o DPH, keď súd sa celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že správca dane, ako
aj žalovaný, neprihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom hlavnými argumentmi
žalovaného, prečo sa žalobcovi nepodarilo preukázať existenciu prevádzkarne v Ruskej federácii je

skutočnosť, že sa finančne nepodieľal na mzdových nákladoch zamestnancov spoločnosti Kargotrans;
zmluvy o prenájme so zahraničnými odberateľmi neboli uzatvorené zastupiteľstvom; faktúry za služby
prenájmu železničných vagónov pre zahraničných odberateľov a ani iné dokumenty vzťahujúce sa
k fakturácii nevyhotovilo zastupiteľstvo vo svojom mene; platby za prenájom železničných vagónov
od zahraničných odberateľov nevykonalo zastupiteľstvo pre žalobcu na jeho účet; zastupiteľstvo

zabezpečilo uzavretie zmlúv medzi spoločnosťou Kargotrans a jej vlastnými odberateľmi ako aj
vykonanie iných činností súvisiacich so spoločnosťami, ktoré neboli v zmluvnom nájomnom vzťahu so
žalobcom; žalobca v priebehu daňovej kontroly nepredložil doklad podpísaný riaditeľkou zastupiteľstva,
ktorý by ho zaväzoval voči tretím osobám v záležitostiach prenájmu železničných vagónov pre
zahraničných odberateľov.

Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobca v konaní pred správcom
dane na základe viacerých skutočností preukázal, že poskytovanie služieb prenájmu v Ruskej
federácii zabezpečoval vo svojom zastúpení zriadenom v priestoroch spoločnosti Kargotrans v Moskve.
Kancelárske priestory, vybavenie výpočtovou a telekomunikačnou technikou žalobca zabezpečil na

základe Dohody o poskytnutí podpory uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou Kargotrans, pričom
žalobca mal právo využívať pre aktivity svojho zastúpenia aj zamestnancov spoločnosti Kargotrans. V
zmysle čl. 3.3 Dohody o poskytnutí podpory prijímali pridelení zamestnanci pokyny výlučne od žalobcu a
za plnenie svojich pracovných úloh zodpovedali taktiež iba žalobcovi s tým, že spoločnosť sa zaviazala
neprideľovať týmto zamestnancom žiadne pracovné úlohy bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu.

Predmetom činnosti pridelených zamestnancov bolo uskutočňovať činnosti súvisiace s prenájmom
železničných vagónov v mene žalobcu.

Rozhodujúcim faktorom pre účely preukázania existencie personálneho vybavenia prevádzkarne je
existencia závislosti vo vzťahu medzi spoločnosťou a konkrétnymi pracovníkmi, čo znamená že pokiaľ

spoločnosť žalobcu mala právo prideľovať týmto pracovníkom úlohy a zároveň niesla zodpovednosť
za výsledky ich práce, poskytovala im pracovné pomôcky, potom takíto pracovníci mali charakter
zamestnancovspoločnostižalobcu. Žalobcazaposkytnutiepersonálnehoamateriálnehozabezpečenia
platil spoločnosti Kargotrans odmenu, ktorá bola zohľadnená v dohodnutej obchodnej marži, a ktorá
vznikla ako rozdiel medzi cenou za podnájom ktorú platili koneční zákazníci a cenou podnájmu

účtovaného spoločnosti Kargotrans, čo vyplývalo z článku 7.2 v Dohody o poskytnutí podpory.

Pokiaľ ide o právne posúdenie miesta dodania služieb v rozhodnutí žalovaného, ktoré boli
predmetom pre účely DPH súd konštatoval, že nebolo v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona o
DPH, v zmysle ktorého miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje sídlo,

miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva. Ako bolo už vyššie uvedené,
žalobca na území Ruskej federácie vykonával činnosť prenájmu železničných vagónov. V konaní
bolo nesporné, že tieto vagóny na Slovensku nikdy neboli, pričom žalobca na Slovensku
nezamestnával dostatočný počet zamestnancov na technické a personálne zabezpečenie prenájmu
železničných vagónov ruským spoločnostiam. Už na základe uvedeného možno uzavrieť, kde sa

skutočne obchody dohadovali. Zastupiteľstvo prostredníctvom pridelených pracovníkov dojednávalo,
pripravovalo, uzatváralo dodávateľské i podnájomné zmluvy spojené s prenájmom železničných
vagónov. Rozhodujúcou skutočnosťou, ako už bolo vyššie uvedené, bola existencia a výkon poverenia
a plnej moci oprávňujúcej pracovníkov zastupiteľstva samostatne vstupovať do rokovaní tretích strán,dohadovať príslušné obchodné podmienky a zaväzovať žalobcu, pričom tieto činnosti sa v ústredí
žalobcu nikdy nevykonávali. Uvedené preukazujú fotokópie Dohody o poskytnutí podpory zo dňa
14.12.2007, spolu s prílohou č. 1, v ktorej bol uvedený zoznam poskytnutých pracovníkov spolu

s popisom ich funkcií, generálna plná moc udelená vedúcej zastúpenia pani Oľge Žiline, ktorá ju
oprávňovala najmä konať v mene daňového subjektu vo vzťahu k tretím osobám, viesť rokovania s
obchodnými partnermi, či dojednávať obchodné podmienky, vizitky pridelených pracovníkov, pečiatka
zastupiteľstva daňového subjektu, prehľady prác vykonaných pracovníkmi zastupiteľstva, inštrukcie
zasielané spoločnosti Kargotrans na uzavretie obchodných zmlúv na účet zastupiteľstva.

Správca dane mal podklady a dôkazy preukazujúce existenciu prevádzkarne v Ruskej federácii v
priebehu daňovej kontroly, pretože daňová kontrola je podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní a
poplatkov ukončená až dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho
zástupcom, čo bolo v danom prípade dňa 21.06.2012.

Prevádzkarňou v zmysle § 4 ods. 7 zákona o DPH je stále miesto podnikania, ak sa v ňom
vykonáva akákoľvek ekonomická činnosť uvedená v § 3 ods. 2 zákona o DPH a pokiaľ toto stále
miesto na jej poskytovanie je vybavené po materiálnej i personálnej stránke. Súd sa stotožnil s
argumentáciou žalobcu, že vyššie citované ust. § 4 ods. 7 zákona o DPH je výsledkom implementácie
tzv. Šiestej smernice a Smernice do slovenského práva a preto v zdaňovacom v období február 2008

neprichádzala do úvahy nepriama aplikácia Smernice. Žalovaný potom v danom prípade vychádzal
z rozširujúceho výkladu definície prevádzkarne, keď rozšíril definíciu prevádzkarne o ďalšie pojmové
znaky samostatnosti a nezávislosti, čo bolo v neprospech žalobcu a z tohto dôvodu došlo k porušeniu
zásady zákonnosti vyjadrenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku.

Súddospelkzáveru,žežalovanýakoajprvostupňovýorgánvosvojomrozhodnutínesprávnevyhodnotili
existenciu prevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii, čo je podstatou v danej veci a z uvedeného dôvodu
je rozhodnutie žalovaného nezákonné.

Podľa názoru súdu, správca dane vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdil existenciu prevádzkarne

žalobcu v Ruskej federácii, ktorej existencia dôkazmi, ako sú vyššie uvádzané nesporne osvedčená
bola a potom žalovaný nesprávne vyhodnotil zhromaždené dôkazy a dospel k nesprávnemu právnemu
záveru. Ak žalovaný v odvolacom konaní neodstránil chyby konania pred správcom dane a bez ďalšieho
dodatočný platový výmer správcu dane potvrdil, potom aj jeho rozhodnutie a postup, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, trpí rovnakými vadami.

Súd sa v celosti stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný a pred ním správca dane,
bez preukázania nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených žalobcom, všetky skutočnosti
svedčiace v prospech žalobcu odmietli a dospeli k nesprávnym právnym zisteniam, že žalobca
nepreukázal existenciou jeho prevádzkarne v Ruskej federácii.

Ďalej súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný sa v rozhodnutí vôbec nevysporiadal so
skutočnosťou, že žalobca odo dňa 29.11.2007 participuje 50% - ným podielom na základnom
imaní spoločnosti Kargotrans. Z uvedených dôvodov súd nemôže súhlasiť so záverom žalovaného
v napadnutom rozhodnutí, že záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia a že

žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia. Správca dane sa pri použití správneho uváženia zameral predovšetkým na zistenie skutočností
odôvodňujúcich dodatočné vyrubenie dane, pričom na základe svojvoľného použitia voľnej úvahy dospel
k záverom, že žalobca nepreukázal existenciu prevádzkarne, a teda oprávnenosť s tým súvisiaceho
odpočtu dane z pridanej hodnoty a z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno.

Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom má správca
dane právo, ale aj povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, ale to všetko len
za použitia zásad logického myslenia. Pritom je povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom

konaní vyšlo najavo. V napadnutom rozhodnutí však žalovaný považoval dôkazné prostriedky žalobcu
za nepresvedčivé bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal nepravdivosť z nich vyplývajúcich.Z uvedených dôvodov má súd za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie,
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto bolo potrebné, aby súd napadnuté
rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil, keďže v zmysle judikatúry týkajúcej sa správneho

súdnictva je jednoznačne zastávaný právny názor, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie
tvorí jeden celok a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom má za to, že skutkový stav
veci bol zistený dostatočne, avšak získané dôkazy neboli správnymi orgánmi správne vyhodnotené.

V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť otázku prevádzkarne žalobcu s poukazom

na uvedený právny názor Krajského súdu v Bratislave.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanému náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo sumy 70,- € titulom náhrady súdneho
poplatku a z trov právneho zastúpenia vo výške 508,99 €.

Trovy právneho zastúpenia boli stanovené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb nasledovne :

1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 30.04.2013 - 156,19 € spolu s DPH
2/ podanie žaloby na súd dňa 03.05.2013 - 156,19 € spolu s DPH

3/ účasť na pojednávaní dňa 03.02.2015 - 167,80 spolu s DPH
plus 2 x režijný paušál 9,37 € ( r. 2013) a 1 x 10,07 € (r. 2015) spolu s DPH
Odmena advokáta spolu predstavujú 508,99 €.

Súd neuznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkony vykonané dňa 10.06.2013 a dňa

20.01.2015.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).