Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. november 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615010162
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8615010162.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa XX.XX.XXXX, v trestnej
veci proti obžalovanému Z. Z. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Tr.
zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Z. sp. zn. XT/XXX/XXXX zo dňa
XX.X.XXXX takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného Z. Z., nar. XX.X.XXXX vo Z., trvale bytom G. č. XX, okr. Z.,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

- dňa X.X.XXXX v čase okolo XX.XX hod. na ceste pred rodinným domom č. XX v obci G., okr. Z., v
súvislosti s doručením výmeru o zvýšení dane z nehnuteľnosti, fyzicky napadol starostu obce O.. O.
T. tak, že najprv rukou udrel po kapote jeho osobného motorového vozidla S. T. evidenčného čísla SK
XXX AD a následne ho jedenkrát udrel päsťou do oblasti úst, čím mu spôsobil poranenie spodnej pery
s opuchom s dobou liečenia X dni,

t e d a

- dopustil sa fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného,

č í m s p á c h a l

- prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona.

Z a t o m u u k l a d á

Podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona peňažný trest vo výmere 200,-
(dvesto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere X (dva) mesiace. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný Z. Z. uznaný za vinného z prečinu útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa X.X.XXXX v čase okolo XX.XX hod. na ceste pred rodinným domom č. XX v obci G., okr. Z., v
stave po požití alkoholu v súvislosti s doručením výmeru o zvýšení dane z nehnuteľnosti, po vyhrážkach,
že „on im ukáže“, fyzicky napadol starostu obce O.. O. T. tak, že najprv rukami udieral po kapote jeho
osobného motorového vozidla S. T. evidenčného čísla SK XXX AD a následne ho jedenkrát udrel päsťou

do oblasti úst, čím mu spôsobil poranenie spodnej pery s opuchom s dobou liečenia X dni.

Za to mu podľa § 323 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1, § 56 ods. 2 Tr. zákona bol uložený
peňažný trest vo výmere XXX eur. Pre prípad, že by bol peňažný trest úmyselne zmarený, mu bol podľa
§ 57 ods. 3 Tr. zákona uložený tiež náhradný trest odňatia slobody v trvaní X mesiacov.

Proti uvedenému rozsudku podal, v zákonom stanovenej lehote, obžalovaný odvolanie, ktoré následne
prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnil. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za
nesprávny a nezákonný, nakoľko podľa neho sa súd nedostatočne vysporiadal so skutočnosťami alebo
dôkazmi tvrdenými obhajobou. Trvá na svojej nevine. Má za to, že skutok tak, ako je mu kladený za

vinu v obžalobe, ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nestal a neexistuje žiaden dôkaz,
ktorý by potvrdzoval závery prvostupňového súdu o jeho spáchaní trestnej činnosti. Podľa jeho názoru
prvostupňový súd sa nevysporiadal s právnym posúdením veci, ako aj dôkaznou situáciou, pričom
vychádzal z úvah, ktoré nielenže nie sú ničím podložené, ale aj popierajú základné zásady a princípy
právneho štátu v rámci trestného konania. Odmieta názor prvostupňového súdu o nepochybnom

preukázaní viny. Naopak, je toho názoru, že ide o porušenie zásady „in dubio pro reo“ alebo „prezumpcie
neviny“, keďže v zmysle odôvodnenia prvostupňového súdu je hlavným svedkom osoba, ktorá nielenže
nevidela spáchanie trestného činu, ale iba následne ošetrovala poškodeného a teda absolútne nemôže
vyvodiť záver o spáchaní trestného činu, ani o skutkovom deji. Zdôrazňuje, že akýkoľvek odsudzujúci
rozsudok musí spĺňať objektívne a nepochybné preukázanie viny a to v nadväznosti na jednoznačnosť

tvrdených dôkazov o spáchaní skutku. V prípade napadnutého rozsudku sa domnieva, že voči jeho
osobe absentuje toto preukázanie, ako aj jednoznačnosť tvrdení o spáchaní skutku. Poukazuje na
uznesenie NS SR sp. zn. XTo XX/XXXX z XX.XX.XXXX, z ktorého ohľadom zásady prezumpcie neviny
vyplýva, že: „nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie
neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Netreba zabúdať, že

obžalovanému v prípade uznania viny hrozí pomerne vysoký trest odňatiu slobody. Preto je nevyhnutné,
aby jeho vina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Vykonané dôkazy musia jednoznačne a s
najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal, že predstavuje skutočne
závažnú hrozbu pre spoločnosť a že práve obžalovaný je skutočne osobou, ktorá sa žalovaného
skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností o tom, či sa obžalovaný

žalovaného skutku dopustil, je potrebné tieto pochybnosti vykladať v jeho prospech, a nie naopak.
Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.“. Z
hľadiska skutkového posúdenia veci poukazuje na tú skutočnosť, že opis skutku v zmysle odôvodnenia
napadnutého rozsudku bol ustálený len na základe tvrdení starostu obce O.. O. T. a to bez akýchkoľvek
relevantných dôkazov podporujúcich jeho výpoveď. Svedok M. O., ktorý mal údajne počuť hádku medzi

ním a starostom obce a mal ich vidieť oboch odchádzať z miesta, ktoré udal starosta obce, nebol
priamym svedkom údajného incidentu, čo vo svojich výpovediach potvrdil aj svedok. Vzhľadom na to,
že sa nenachádzal v čase údajného konfliktu na ulici, nakoľko on ich pri zatváraní bránky po odchode
starostu obce na ulici nezaregistroval, mu nie je zrejmé, ako ich mohol vidieť odchádzať. Svedok M. O.
vo svojej výpovedi (v prípravnom konaní, ako aj pred súdom) navyše uviedol, že po tom, čo začul z ulice

krik, prišiel k bránke svojho domu, pričom videl, ako pred domom Z. stojí auto čiernej farby, on a starosta
obce a hádajú sa. Bolo to vo vzdialenosti asi XX-XX metrov, pričom na XX metrov nerozpozná kto tam
je. Svedok je starší pán, ktorý má problémy aj so sluchom, čo potvrdil vo výpovedi s tým, že v daný
deň nemal nasadený strojček na sluch. Poukazuje na to, že vzhľadom na uvedené ide o nepriameho
svedka, ktorého dôveryhodnosť bola spochybnená. Čo sa týka svedka O.. V. Halčíka, ktorý mal v zmysle

odôvodnenia súdu jednoznačne potvrdiť spáchanie skutku, uvádza, že O.. C. len ošetril poškodenéhoT., pričom sám sa nenachádzal v inkriminovanom čase na mieste incidentu, nemôže potvrdiť žiadnu
zo skutočností prezentovaných v obžalobe a v odôvodnení súdu, a ani nemôže objektívne posúdiť
pravdivosť slov o incidente, ktoré mu uviedol poškodený T.. Výpoveď takého svedka podľa neho nemá

žiadnu súvislosť s preukázaním jeho útoku na verejného činiteľa a už vôbec nie na výtržnosť, kde
musí byť preukázané vykonanie skutku na mieste verejne prístupnom, pričom to v žiadnom prípade
nie je možné v tomto prípade ustáliť. Je presvedčený, že nie je preukázané ani to, že poranenie pery
bolo poškodenému spôsobené ním. Opätovne je toto konštatovanie založené len na tvrdení starostu
obce bez podpory iných dôkazov, pričom priami svedkovia, ktorí sa v tom čase nachádzali na dvore

- jeho dcéra N. Z. a jej priateľ L.. A. O. nevideli žiadne napadnutie starostu. V neposlednom rade má
za to, že súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s jedinými priamymi svedkami celého incidentu a
v odôvodnení napadnutého rozsudku len stroho skonštatoval tendenčnosť výpovedí s úmyslom mu
pomôcť. Takto prezentovaný názor je podľa neho v rozpore so zásadami právneho štátu a trestného
práva a to navyše v situácii, keď jeho vina mala byť preukázaná výlučne nepriamym svedkom a bez
akýchkoľvek iných preukazujúcich dôkazov. Z hľadiska právneho posúdenia predmetnej veci má za

to, že absentuje nielen subjektívna stránka - úmysel, ale aj objektívna stránka, ako znak skutkovej
podstaty trestného činu dávaného mu za vinu, nakoľko z jeho strany nedošlo k použitiu násilia pre výkon
právomoci verejného činiteľa v zmysle § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Starosta obce roznášal
daňový výmer, čo nie je výkonom právomoci verejného činiteľa a robil tak v čase štátneho sviatku (dňa
XX.XX.XXXX), pričom on tento výmer prevzal a jeho prevzatie aj podpísal a následne zavolal matku,

ktorá si mala takisto prevziať daňový výmer. Keďže matka tak odmietla urobiť, nakoľko jej bola vyrubená
vyššia daň ako v skutočnosti mala, došlo medzi ňou a starostom obce k hádke. Správanie starostu
bolo arogantné a povýšenecké, vykrikoval, že v obci je on zákon, všetci ho musia rešpektovať a že im
ešte ukáže. Starosta obce si vynucoval prevzatie daňového výmeru nátlakom, pričom mal po odopretí
jeho prevzatia matkou jednoducho odísť. Nakoľko hádka neprestávala, prišiel zo zadnej časti dvora, kde

robil dlažbu a následne požiadal starostu, aby opustil ich dvor. Potom, čo poškodenému matka otvorila
bráničku, on ho chytil za rameno a posunul smerom za ňu. Teda uvedené konanie podľa neho v žiadnom
prípade nenapĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu útoku na verejného činiteľa, nakoľko nesmerovalo
pre výkon právomoci verejného činiteľa a už vôbec pri ňom nebolo použité násilie. Aby mohli hovoriť
o násilí, tak toto násilie musí mať určitú intenzitu, čo posunutie starostu obce za bráničku nemá. Je

presvedčený, že jeho konanie nenapĺňa ani znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva v zmysle § 364
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, nakoľko sa ním nedopustil výtržnosti, ani hrubej neslušnosti a to ani
fyzicky, ani slovne. Už vôbec nie verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, keďže bol na vlastnom
pozemku, na ktorý bez oprávnenia vstúpil práve starosta obce. Starostu obce on vyzval, aby opustil
jeho pozemok, nakoľko on si už daňový výmer prevzal a jeho matka tak odmietla urobiť. Domnieva sa,

že aby šlo o prečin výtržníctva, musí ísť o taký zásah do medziľudských vzťahov či zásad slušného
konania, ktoré ich narušuje hrubo, pričom nestačia menej závažné, bežné alebo obvyklé prejavy takého
narušenia (napr. bežná hádka medzi známymi, bežné fyzické strkanie, hlasnejší smiech či výmena
názorov). Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že prvostupňový súd sa riadne nevysporiadal s
predloženými dôkazmi a so skutočnosťami, ktoré majú rozhodujúci význam pre posúdenie viny a trvá

na svojej nevine. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho spod obžaloby
oslobodil, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Na podklade podaného odvolania krajský súd v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy zákonným spôsobom a to v rozsahu
nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v §
2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel v podstate k správnym skutkovým záverom.

V zistenom skutkovom stave odvolací súd totiž zistil chyby, ale len také, ktoré sa netýkajú znakov
skutkovej podstaty žalovaných trestných činov, keď do skutkovej vety výroku o vine napadnutého
rozsudku prvostupňový súd prevzal z obžaloby (a tá z uznesenia o vznesení obvinenia, resp. z návrhu
na podanie obžaloby) aj také okolnosti, ktoré zo žiadneho z dôkazov vykonaných na hlavom pojednávaní

nevyplývajú.Takýmitookolnosťamijespáchaniečinuobžalovanýmpopožitíalkoholu,povyhrážkach„on
im ukáže“, či to, že mal po kapote auta udierať viackrát a nie len jedenkrát. Keďže tieto okolnosti nemajú
vplyv na naplnenie znakov skutkových podstát žalovaných trestných činov, pričom úprava skutkovej vety
v uvedenom zmysle v žiadnom prípade nebude v neprospech obžalovaného, odvolací súd v záujmedosiahnutia čo najpresnejšieho opisu skutkového stavu považoval za potrebné na podklade odvolania
obžalovaného chyby v skutkovej vete opraviť a to aj bez doplnenia dokazovania.

Napriek tomu, že obžalovaný spáchanie akéhokoľvek trestného činu poprel, brániac sa tým, že on
poškodeného starostu neudrel a z dvora ani nevyšiel, tak aj podľa odvolacieho súdu výrok o vine je
možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez rozumných pochybností
odôvodňujúzáver,žesaskutokspôsobompopísanýmvrozsudkukrajskéhosúdustalažehoakotrestne
zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Predovšetkým nie je pravdivé tvrdenie obžalovaného v odvolaní, že neexistuje žiaden svedok a ani
dôkaz o jeho trestnej činnosti.

Takýmto svedkom je najmä samotný poškodený O.. O. T.. H. na hlavnom pojednávaní zhodne s
prípravným konaním hodnoverne a logicky popísal, ako v súvislosti s doručovaním rozhodnutia obce

o vyrubení dane obžalovanému a jeho matke tento prišiel k autu poškodeného stojacom na ulici, silno
buchol dverami, buchol po vrchnej časti auta a následne po tom, čo poškodený dvere na aute otvoril,
ho udrel päsťou do tváre.

Tento priebeh skutkového deja potvrdzujú aj dôkazy objektívneho charakteru, pretože z lekárskych správ

O.. V. C., z jeho svedeckej výpovede na hlavnom pojednávaní, ale aj z fotodokumentácie je zrejmé,
že O.. O. T. utrpel zranenie a to opuch a zmliaždenie dolnej pery, ktorého vznik zodpovedá vyjadreniu
poškodeného o mechanizme vzniku zranenia. Už pri prvom ošetrení poškodeného dňa X.X.XXXX o
XX.XX h. pritom tento uvádzal ako spôsob vzniku zranenia to, že bol napadnutý obžalovaným, ktorý
ho udrel do tváre.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že ešte v čase, keď poškodený k obžalovanému
prišiel, tak žiadne zranenie na ústach určite nemal. Tak to uviedla vo svojej výpovedi aj dcéra
obžalovaného N. Z.. Už pri následnom lekárskom ošetrení poškodený O.. T. pritom na ústach
preukázateľne zranenie mal.

Skutočnostiam plynúcim z výpovede svedka O.. O. T. potom zodpovedá aj jeho telefonické oznámenie
na č. XXX vykonané bezprostredne po skutku dňa X.X.XXXX o XX.XX h.

Pravdivosť tvrdení O.. O. T. potvrdzujú tiež skutočnosti plynúce z výpovede svedka M. O., jedného z

obsusedov obžalovaného, ktorý síce samotný útok obžalovaného na poškodeného nevidel, ale po tom,
čo na krik od domu obžalovaného vyšiel na ulicu, tak videl, ako pri aute starostu stojí obžalovaný a niečo
rozpráva. Následne sa svedok otočil a išiel naspäť do svojho dvora.

Touto svojou výpoveďou svedok M. O. súčasne vyvrátil tvrdenia obžalovaného a jeho rodinných

príslušníkov, resp. priateľa jeho dcéry L.. A. O. o tom, že obžalovaný k autu poškodeného nešiel
a že nevyšiel ani zo svojho dvora. Práve vzhľadom na túto skutočnosť, v spojení s príbuzenským,
resp. priateľským pomerom medzi obžalovaným a svedkami C. Z., N. Z. a L.. A. O. aj odvolací súd
považuje výpovede uvedených svedkov za nehodnoverné, ktorých účelom nie je objasniť skutočný
priebeh skutkového deja, ale pomôcť obžalovanému vyviniť sa.

Pokiaľ obžalovaný spochybňuje výpoveď tohto svedka pre jeho slabší sluch a zrak, tak jeho výpoveď
považuje aj odvolací súd za dostatočne hodnovernú, pretože aj bez načúvacieho strojčeka sa s
ním bolo možné dohovoriť aj na hlavnom pojednávaní, pričom netvrdil, aby počul aj o čom sa
obžalovaný s poškodeným hádajú, a tiež že bez pomoci vedel v predmetnej veci bez zaváhania rozoznať

obžalovaného, ako stojí pri vozidle poškodeného. Odvolací súd pritom nezistil ani žiaden motív, pre ktorý
by tento svedok mal klamať a takýto motív neuvádzal ani obžalovaný.

Pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodeného o útoku zo strany obžalovaného nevyvoláva ani
obžalovaným tvrdený motív, ktorý podľa neho mal viesť poškodeného ku krivému obvineniu. Nelogicky,

až nezmyselne totiž vyznieva, aby starosta si bezprostredne po odchode od obžalovaného privodil sám
zranenie na ústach a následne volal políciu a to len preto, aby sa pomstil za neprebratie zásielky obce.
Naviac, sám obžalovaný zásielku prevzal a jeho matka vlastnoručne podpísala, že zásielku prevziaťodmietla, čím splnila to, o čo ju poškodený pri doručovaní požiadal. Na pomstu teda poškodený ani
dôvod nemal.

Vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov preto ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že skutok tak,
ako ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, po upresnení v rozsudku krajského súdu, sa
stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Čiastočne je však potrebné súhlasiť s odvolaním obžalovaného, že predmetný skutok v napadnutom

rozsudku nie je celkom správne právne posúdený. Nesprávne je totiž kvalifikovaný aj ako prečin útoku
na verejného činiteľa.

Prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) Tr. zákona sa dopustí ten, kto použije
násilie pre výkon právomoci verejného činiteľa.

Z hľadiska naplnenia znakov tohto trestného činu je teda podstatné, aby sa použité násilie vzťahovalo
na výkon právomoci verejného činiteľa, pričom páchateľ musí konať s úmyslom pôsobiť na verejného
činiteľa pre tento výkon.

Pojemverejnéhočiniteľavymedzujeust.§128ods.1Tr.zákonastanovenímštyrochzákladnýchznakov:

1/ musí ísť o prezidenta Z. republiky, poslanca D. rady Z. republiky, poslanca I. parlamentu, člena vlády,
sudcu Q. súdu Z. republiky, sudcu, prokurátora alebo inú osobu zastávajúcu funkciu v orgáne verejnej
moci, príslušníka ozbrojených síl, osobu v služobnom pomere, starostu, predsedu vyššieho územného
celku, poslanca orgánu územnej samosprávy, štátneho zamestnanca alebo zamestnanca orgánu štátnej
správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osobu, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci

právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notára, súdneho
exekútora, člena lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo
osobu, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody,
2/ musí sa podieľať na plnení úloh spoločnosti a štátu,
3/ musí pritom používať právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená,

4/ trestný čin musí byť spáchaný v súvislosti s touto právomocou a zodpovednosťou.

Ak niektorý z týchto znakov splnený nie je, nejde o verejného činiteľa a takejto osobe nie je poskytnutá
ochrana verejného činiteľa podľa jednotlivých ustanovení Trestného zákona.

Aby poškodený mohol byť považovaný za verejného činiteľa nestačí len zistenie, že v čase činu bol
starostom P. G. a že sa podieľal na plnení úloh spoločnosti a štátu, ktorými treba rozumieť výkon
dôležitých verejných funkcií. Súčasne musí byť splnená aj podmienka, že pritom používal právomoc,
ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Znamená to, že pôjde o
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, ktoré mu bolo priznané Ústavou

SR alebo zákonom, pričom toto rozhodovanie verejným činiteľom musí obsahovať prvok moci, teda byť
vynutiteľné štátnou mocou, a prvok rozhodovania.

Tento znak verejného činiteľa však v predmetnom prípade pri poškodenom O.. T. splnený nebol. Tento
síce je starostom P. G., ktorý v rámci jemu zverených právomocí vydal doručované rozhodnutie o

vyrubení daní (§ 4 ods. 3 písm. c), § 13 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb.). Vychádzajúc zo skutkovej vety
napadnutého rozsudku však násilie proti nemu nebolo použité pre toto doručované rozhodnutie, ale pre
doručovanie rozhodnutia. Doručovanie ale v sebe neobsahuje prvok moci a prvok rozhodovania, a ani
nie je spojené s funkciou starostu ako orgánu obce, ale spravidla je obstarávané zamestnancami obce,
alebo iným spôsobom ustanoveným v zákone (§ 30 zákona č. 563/2009 Z.z.).

Preto konanie obžalovaného nenapĺňa znaky prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1
písm. b) Tr. zákona.

Ajpodľaodvolaciehosúduvšakkonanieobžalovanéhonapĺňavšetkypojmovéznakyprečinuvýtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pretože sa dopustil fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom
výtržnosti tým, že napadol iného.Trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona spácha ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky,
verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že
a) napadne iného,

b) hanobí štátny symbol,
c) hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku,
d) hrubým spôsobom ruší priebeh verejného podujatia, najmä nedovoleným použitím pyrotechnického
výrobku, násilným poškodením sedadla alebo časti športového zariadenia slúžiacej na oddelenie
sektorov, vhodením nebezpečného predmetu na športovisko alebo na iné miesto konania podujatia

alebo
e) vyvoláva verejné pohoršenie vykonávaním pohlavného styku alebo vykonávaním sexuálneho
exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.

Zmyslom citovaného ustanovenia je ochrana pokojného občianskeho spolužitia pred závažnejšími
útokmi narušujúcimi verejný poriadok. Výtržníctvom bývajú spravidla ohrozené aj ďalšie záujmy, najmä

zdravie ľudí, cudzí majetok, česť, morálka, dôstojnosť ľudí a pod. (tzv. sekundárny objekt). Konanie má
vo všeobecnosti dve formy, a to hrubú neslušnosť a výtržnosť. Konkrétne konanie môže napĺňať obe
tieto formy, ktoré sa niekedy prekrývajú. Ide spravidla o násilný alebo slovný prejav takého charakteru,
že hrubo uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť
väčšieho počtu osôb súčasne prítomných. Formy výtržníckeho konania teda musia narúšať občianske

spolužitie hrubo, t. j. vo zvýšenej miere, takže menej závažné prejavy narušenia tohto spolužitia nemôžu
postačovať. O hrubé narušenie občianskeho spolužitia pôjde najmä v prípadoch, keď posudzované
konanie má charakter zjavnej svojvôle, bezohľadnosti a spravidla určitej vyhranenej jednostrannosti v
tom, že páchateľ sleduje presadenie svojho - zo spoločenského hľadiska neprijateľného - záujmu na
úkor záujmov ostatných občanov.

Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok
a je pre neho typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho
spolužitia. Na rozdiel od hrubej neslušnosti je to spravidla fyzické alebo psychické násilie, ktoré je
namierené proti osobám alebo veciam, alebo prejavy vzbudzujúce obavy o bezpečnosť ľudí alebo

majetku, resp. výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu súčasne prítomných osôb.

V predmetnej veci, aj podľa krajského súdu, konanie obžalovaného je výtržnosťou v zmysle ustanovenia
§ 364 ods. 1 Tr. zákona. Už bolo zdôraznené, že musí ísť o závažný (hrubý) spôsob narušenia verejného
pokoja a poriadku, pre ktorý je typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám

občianskeho spolužitia. Rozhodujúcim kritériom pre posúdenie miery tejto závažnosti je pri prečinoch
pritom zákonom súčasne vyžadovaný materiálny znak, ktorý je všeobecne formulovaný v ust. § 10 ods.
2 Tr. zákona tak, že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Z hľadiska materiálnej stránky prečinu výtržníctva podľa § 364 Tr. zákona je pritom potrebné uvážiť
najmä intenzitu a priebeh útoku, posúdiť okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, ďalej zisťovať pohnútku
činu a zhodnotiť osobu páchateľa.

Aplikujúc uvedené hľadiská na predmetný prípad a vychádzajúc z dôkazov vykonaných na hlavnom

pojednávaní je zrejmé, že materiálna podmienka prečinu splnená bola.

Za potrebné krajský súd považuje zdôrazniť, že obžalovaný napadol fyzicky starostu obce, ktorý
doručoval rozhodnutia o vyrubení daní a ktorý sa týmto podieľal na plnení úloh spoločnosti a štátu. Pri
tomto fyzickom napadnutí spôsobil poškodenému aj zranenie. K takémuto konaniu pritom obžalovaný

nemal žiaden ospravedlniteľný dôvod, pretože doručovanie rozhodnutí, resp. nesúhlas s rozhodnutím
alebo odmietanie rozhodnutie prevziať takýmto dôvodom byť nemôže. Napadnutie osoby doručujúcej
rozhodnutie orgánu verejnej moci je možné hodnotiť len ako prejav arogancie voči týmto orgánom a
k verejnému poriadku. Prehliadnuť nie je možné ani skutočnosť, že obžalovaný vo vzťahu k svojmu
konaniu a k spôsobenému následku na zdraví poškodeného neprejavil ani žiadnu ľútosť.

Keďže obžalovaný fyzicky napadol poškodeného na ulici, teda na mieste verejnosti prístupnom je
potrebné súhlasiť s prvostupňovým súdom, že po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky znakyprečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pričom tohto konania sa dopustil v priamom
úmysle (§ 15 písm. a) Tr. zákona).

Vzhľadom na uvedené chyby pri právnej kvalifikácii konania obžalovaného, keď bolo právne posúdené
nielen ako prečin výtržníctva, ale aj ako prečin útoku na verejného činiteľa, odvolaciemu súdu neostávalo
nič iné, len napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vo veci sám rozhodnúť.

Pokiaľ ide o výrok o vine, tak odvolací súd svojím rozsudkom obžalovaného uznal za vinného len z

prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pričom súčasne v zmysle vyššie uvedeného
oproti napadnutému rozsudku tiež upresnil skutkovú vetu.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu odvolací súd, vychádzajúc zo zásad ukladania trestov
uvedených v § 34 Tr. zákona, prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti

jeho nápravy.

Zistil pritom jednu poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ust. § 36 písm. j) Tr. zákona, teda že obžalovaný
pred spáchaním trestného činu viedol riadny život. Nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť.

Aj keď v správe o povesti z Obce G., podanou obecným zastupiteľstvom, je obžalovaný hodnotený
negatívne, tak od zamestnávateľa je jeho pracovná morálka a správanie hodnotené ako veľmi dobré.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť
nápravy obžalovaného odvolací súd obžalovanému uložil peňažný trest vo výmere 200,- eur. Pre prípad,

že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, odvolací súd súčasne podľa § 57 ods. 3
Tr. zákona ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere X mesiace.

Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.