Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 25, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613200772
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5613200772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: W. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. Y., Y. XXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom,
so sídlom B. C., ul. X. C. XXX, proti žalovanému: IKEA Industry Slovakia, s. r. o., so sídlom Malacky,
Továrenská 2614/19, IČO: 31 354 572, právne zastúpeného JUDr. Štefániou Barnašovou, advokátkou,
so sídlom G., Y. XXX/X, v konaní o zaplatenie 7.086,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Cpr/1/2013-175 zo dňa 8. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému n e p r i z n á v nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, rozhodnutie o náhrade trov konania štátu odložil po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

2. Rozhodnutie okresného súdu sa opiera o ust. § 76 ods. 2, 5, § 60 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm.
c) Zákonníka práce, § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Účelom dokazovania bolo zistenie,

či žalobcovi pri skončení pracovného pomeru patrilo odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho
priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 2 Zákonníka práce účinného k 16.02.2011 ako
zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer z dôvodu choroby z povolania. Žalobca
v žalobe uvádza, že dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru so žalovaným zamestnávateľom bol
zdravotný stav žalobcu, ktorého zdravotné problémy je potrebné kvalifikovať ako chorobu z povolania.
Keďže Zákonník práce definíciu choroby z povolania neobsahuje, vychádzal súd z definície uvedenej
v § 8 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení účinného v čase skončenia pracovného

pomeru. Podrobný postup pri uznávaní choroby z povolania upravuje § 31 a nasl. zákona č. 355/2007
Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ale
až v znení účinnom od 01.08.2014, preto ho súd neaplikoval. Žalobca predložil fotokópiu hlásenia
choroby z povolania č. j. 840/12 z 20.06.2012, diagnóza lézia pleca, kód M75, vystaveného prednostom
Kliniky pracovného lekárstva Univerzitnej nemocnice Martin, v ktorom je uvedený dátum jej prvého
zistenia 11.05.2011, teda po skončení pracovného pomeru. Aj keď diagnóza lézia pleca nie je v
zozname chorôb z povolania tvoriacom prílohu zákona o sociálnom poistení, podľa tohto listinného

dôkazu ide o chorobu zodpovedajúcu položke č. 29-02 zoznamu chorôb z povolania DNJZ končatín
- choroby šliach, šľachových pošiev a sval. úponov z nadmerného preťaženia. Žalobcove ochorenie
lézia pleca za chorobu z povolania označil aj znalecký posudok č. 1/2015 súdnej znalkyne MUDr.
Kláry Benešovej zhotovený v tomto súdnom konaní, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal. Narozdiel od vyjadrenia prednostu Kliniky pracovného lekárstva Univerzitnej nemocnice Martin znalkyňa
tvrdí, že podľa zdravotnej dokumentácie sa u žalobcu objavili prvé príznaky ochorenia lézia pleca
13.11.2009, diagnostikované boli pri hospitalizácii na neurologickom oddelení Liptovskej nemocnice

s poliklinikou Lipt. Mikuláš 21. - 29.10.2010 (pozn. súdu: z ostatných dôkazov vyplýva, že správne
má byť uvedené 21.01. - 29.01.2010) . Pre účely tohto konania je rozhodujúce, že žalobca chorobou
z povolania trpel a že ju získal počas výkonu práce u žalovaného, čo je preukázané ako hlásením
choroby z povolania, tak znaleckým posudkom, keďže žalobca od 06.01.2005 u žalovaného pracoval
na pracovisku briketáreň až do ukončenia pracovnoprávneho vzťahu 16.02.2011. Následne sa súd

musel vysporiadať s pravdivostnou hodnotou žalobcovho tvrdenia, že k skončeniu pracovného pomeru
16.02.2011 došlo preto, lebo žalobca ako zamestnanec nesmel vykonávať prácu u žalovaného pre
chorobu z povolania. Po vyhodnotení všetkých zhora uvedených dôkazov (listinných, svedeckých
výpovedí aj účastníckej výpovede žalobcu) súd konštatuje, že toto tvrdenie preukázané nie je. Dohoda
o skončení pracovného pomeru zo 16.02.2011 vymedzuje dôvod skončenia pracovného pomeru jednak
odkazom na § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, jednak slovne tak, že zamestnanec vzhľadom

na svoj zdravotný stav stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Zákonník práce v § 63 ods. 1
pod písmenom c) vymedzuje tri možnosti skončenia pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov,
a to: 1. zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil
spôsobilosťvykonávaťdoterajšiuprácu,2.zamestnanecdoterajšiuprácunesmievykonávaťprechorobu
zpovolania(aleboohrozenieňou),3.zamestnanecnapracoviskudosiaholnajvyššiuprípustnúexpozíciu

určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva. K skončeniu pracovného pomeru
došlo z dôvodu uvedeného pod možnosťou 1., teda preto, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný
stav stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Za dlhodobú zdravotnú nespôsobilosť sa zvyčajne
považujepráceneschopnosť,ktorátrváviacako52týždňov.Práceneschopnosťžalobcupredchádzajúca
skončeniu pracovného pomeru, ktorej dôvodom nebola lézia pleca, trvala od 13.11.2009 do 16.12.2010,

pričom od 12.11.2010 bol žalobca uznaný za invalidného. Rozhodujúcim zdravotným postihnutím
odôvodňujúcim invaliditu nebola lézia pleca, ale degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových
platničkách s často recidivujúcimi dlhotrvajúcimi prejavmi dráždenia nervov a svalov. V súvislosti
s lekárskym posudkom súd dáva do pozornosti rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 150/2005, v
ktorom je ustálený názor, že lekársky posudok musí deklarovať nepriaznivý zdravotný stav pre výkon

konkrétnej práce (dohodnutý druh práce). Účastníci konania v naznačenom smere postupovali, preto
bol žalovaný pred skončením pracovného pomeru preradený z práce v briketárni na výkon práce
na nerizikovom pracovisku. Súd, vychádzajúc z textu písomného skončenia pracovného pomeru aj
účastníkmi uvedených skutkových okolností, konštatuje, že dôvodom skončenia pracovného pomeru
nebolachorobazpovolania,alekskončeniupracovnéhopomerudošlopreto,žezamestnanecvzhľadom

na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku (vyhotoveného TeamPrevent, s.r.o. dňa 04.01.2011)
dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Aj keď sú podľa čl. 8 Zákonníka práce
pracovnoprávne vzťahy v čase neschopnosti zamestnancov na prácu z dôvodov choroby vo zvýšenej
miere chránené zákonom a žalovaný je ako (bývalý) zamestnanec slabšou stranou sporu, súd sa v
súdenom prípade nemohol stotožniť s tvrdením žalobcu, že okamih zistenia choroby z povolania je

irelevantný a relevantná je doba vzniku choroby z povolania. Ako uvádza časopis Zo súdnej praxe
(č. 5/1997, str. 109), pre vznik nároku zamestnanca na odstupné sú rozhodujúce okolnosti, ktoré
nastali v čase, v ktorom bol zamestnanec, ktorý sa stal vzhľadom na svoj zdravotný stav dlhodobo
nespôsobilým na doterajšiu prácu v dôsledku výkonu tejto práce prevedený na inú vhodnú prácu,
prípadne v ktorom došlo z tohto dôvodu k rozviazaniu pracovného pomeru. Podľa záverov znaleckého

posudku sa u žalobcu objavili prvé príznaky choroby z povolania - lézie pleca - už 13.11.2009 a k
jej diagnostikovaniu došlo pri hospitalizácii v r. 2010. Keďže pod obraz diagnózy lézia pleca patria aj
bolesti krčnej chrbtice, driekovej chrbtice a tŕpnutie oboch horných končatín (pre ktoré bol žalobca aj
hospitalizovaný na neurologickom oddelení Liptovskej nemocnice s poliklinikou Liptovský Mikuláš v r.
2010), do skončenia pracovného pomeru 16.02.2011 bol dostatočný časový priestor na určenie, že

uvedené ochorenie je chorobou z povolania. Navyše, Sociálna poisťovňa v zápisnici zo 17.12.2010 ako
dôvod invalidizácie žalobcu (zisteniu ktorého malo predchádzať podrobné skúmanie zdravotného stavu
žiadateľa o invalidný dôchodok) neuvádza aj léziu pleca, ako to tvrdí znalkyňa. Ak došlo k zanedbaniu
povinností kompetentných pri určovaní choroby z povolania, nenesie za to zodpovednosť žalobca ako
pacient, ale ani žalovaný zamestnávateľ. Odstupné je inštitútom pracovného práva spojeným nie s

každým skončením pracovnoprávneho vzťahu, ale len s jeho skončením z určitých dôvodov. Priznanie
odstupnéhovovýškevyššejnežjebežnéodstupné,tedavovýške najmenejdesaťnásobkupriemerného
mesačného zárobku zamestnanca bolo k 16.02.2011 (a je aj v súčasnosti) viazané na rozviazanie
pracovného pomeru dohodou z 3 dôvodov: 1. zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovnýúraz, 2. zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto
chorobou, alebo 3. ak zamestnanec na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú
rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva. Zjednodušene možno povedať, že ide o

dôvody, pri ktorých je poškodenie zdravia vyvolané charakterom vykonávanej práce (alebo v súvislosti
s jej výkonom). Odstupné vo výške najmenej desaťnásobku priemerného mesačného zárobku zákon
nepriznáva pracovníkom, s ktorými bol skončený pracovný pomer pre dlhodobú stratu spôsobilosti
vykonávať doterajšiu prácu vzhľadom na ich zdravotný stav, pretože na rozdiel od pracovného úrazu,
choroby z povolania, alebo dosiahnutia najvyššej prípustnej expozície dlhodobá strata spôsobilosti

zamestnancavykonávaťdoterajšiuprácunemusíbyťvyvolanálenavýlučnevykonávanouprácou(alebo
v súvislosti s jej výkonom), môže byť dôsledkom úrazu utrpeného v domácom prostredí, onkologického
ochorenia, infarktu a pod.. Vzhľadom na to, že k skončeniu pracovného vzťahu žalobcu a žalovaného
nedošlo ani z jedného dôvodu uvedeného v hypotéze § 76 ods. 2 Zákonníka práce účinného k
16.02.2011 súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 151 ods. 1
O. s. p. Úspech v konaní v celom rozsahu patrí žalovanému, ktorý nenavrhol prisúdenie náhrady trov

konania.Onáhradetrovkonaniaštátubuderozhodnutépodľa§148ods.1aanalogickypodľa151ods.4
O. s. p. Vzhľadom na sústavné problémy pri komunikácii a doručovaní súdnych zásielok súdnej znalkyni
sa doteraz nepodarilo rozhodnúť o znalečnom, čo však z hľadiska hospodárnosti konania nebránilo
konať a rozhodnúť v merite veci.

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Má za to, že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd vec nesprávne právne posúdil, vychádzal z
predpokladu, že pre vznik práv a povinností sú rozhodujúce skutočnosti, ktoré nastali v čase skončenia
pracovného pomeru. Podľa žalobcu však skutočnosti, ktoré zakladajú právo na zaplatenie vyššieho

odstupného, v čase skončenia pracovného pomeru nastali, hoci vyšli najavo až neskôr. Vyššie uvedený
záver vyplýva z právneho posúdenia troch otázok: 1. či je pre vznik nároku na zvýšené odstupné
rozhodujúci moment zistenia alebo moment vzniku choroby z povolania, 2. či sú zamestnanec a
zamestnávateľ viazaní právnym posúdením dôvodu skončenia pracovného pomeru vo výpovedi alebo
dohode a 3. či na toto právne posúdenie môžu mať vplyv skutočnosti, ktoré účastníkom známe neboli,

ale vyšli najavo až dodatočne po skončení pracovného pomeru výpoveďou, resp. dohodou. Odpoveď
na prvú otázku vyplýva priamo zo znenia § 76 ods. 2 Zákonníka práce. Ten ako dôvod vzniku nároku
na zvýšené odstupné stanovuje skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že zamestnanec nesmie
vykonávaťprácuprechorobuzpovolania,neberiepritomdoúvahymomentzisteniachorobyzpovolania,
ale len to, či choroba z povolania existovala v čase skončenia pracovného pomeru. Teda rozhodujúci

je moment vzniku a nie zistenia. K rovnakému záveru dospel aj Okresný súd Prievidza v rozsudku sp.
zn. 12C/30/2010 zo dňa 25.10.2010, pričom poukazuje na jeho odôvodnenie. Proti takémuto záveru
možno namietať, že z § 76 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že pre vznik nároku na zvýšené odstupné je
rozhodujúce vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Ak
by tomu tak bolo, tak by boli účastníci a súd viazaní právnym posúdením dôvodu skončenia pracovného

pomeru vo výpovedi alebo dohode o skončení pracovného pomeru. Zákonník práce v § 61 ods. 2
stanovuje, že dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom. Zákon tak uprednostňuje skutkové vymedzenie dôvodu pred jeho právnym posúdením. Robí
tak preto, že skutkové vymedzenie dôvodu predstavuje iba popis existujúcich skutočností a je preto
objektívnejšie ako hodnotenie podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce. Skutkové vymedzenie skončenia

pracovného pomeru je tak nemenné na rozdiel od jeho právnej kvalifikácie, ktorá záväzná nie je, inak
by boli strany viazané akoukoľvek, aj nezmyselnou právnou kvalifikáciou skutkového dôvodu skončenia
pracovného pomeru. Preto ak sa súd odvoláva na dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený v
dohode, nestačí, že poukáže na jeho právne posúdenie obsiahnuté v dohode, preto týmto viazaný
nie je. Súd mal zistiť skutkové okolnosti, ktoré boli dôvodom skončenia pracovného pomeru a tieto

sám právne posúdiť. Ak by postupoval takto, zistil by, že dôvodom skončenia pracovného pomeru boli
zdravotné problémy zamestnanca, ktoré boli, hoci neskôr, posúdené ako choroba z povolania. Teda
dôvodom skončenia pracovného pomeru boli také skutočnosti, ktoré zakladajú právo na zaplatenie
zvýšenéhoodstupného.Podľažalobcumusísúdprihliadaťajnaskutočnosti,ktorésícevčaseskončenia
pracovného pomeru existovali, ale účastníkom neboli známe a vyšli najavo až dodatočne. Zo zákona

č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje spôsob posudzovania choroby z povolania, vyplýva, že rozlišuje dátum
jej prvého zistenia a dátum uznania a tiež umožňuje za chorobu z povolania uznať spätne aj chorobu,
ktorá bola zistená pred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania. Z uvedeného vyplýva, že pri
skončení pracovného pomeru z akýchkoľvek zdravotných dôvodov musí zamestnávateľ zobrať do úvahymožnosť, že tieto zdravotné dôvody budú dodatočne posúdené ako choroba z povolania so všetkými
povinnosťami, ktoré mu z toho vyplývajú. K tvrdeniu súdu, že sociálna poisťovňa v zápisnici zo dňa
17.12.2010 ako dôvod invalidizácie žalobcu neuvádza léziu pleca, ako tvrdí znalkyňa, žalobca dodáva,

že odpoveď znalkyne na otázku č. 9 treba vykladať v spojení s odpoveďou na otázku č. 5, a to tak,
že znalkyňa sama vyhodnotila zdravotné problémy žalobcu popísané v zápisnici sociálnej poisťovne,
rozpoznala medzi nimi aj prejavy choroby z povolania lézia pleca, a preto podľa nej bola aj táto choroba
dôvodom invalidizácie žalobcu. Z uvedenej argumentácie vyplýva, že pre posúdenie nároku žalobcu bol
rozhodujúci moment vzniku choroby z povolania, ktorá podľa znaleckého posudku vznikla ešte počas

trvania pracovného pomeru. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu právo na náhradu trov konania. Ak odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, žalobca navrhuje, aby súčasne rozhodol, že dovolanie
je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

4. Žalovaný vo vyjadrení udáva, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní a má za to,

že okresný súd vo veci úplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Žiada napadnutý rozsudok potvrdiť.

5. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v
rozsahu danom ust. § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom v zmysle ust.
§ 219 ods. 3 C. s. p. rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 C. s. p.

7. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vec správne právne posúdil.

8. Súd druhej inštancie sa stotožňuje s rozsiahlym odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie,
poukazujúc na správnosť tam uvedených dôvodov, preto nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne
závery súdu prvej inštancie.

9. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Žalobca si uplatnil nárok z titulu odstupného, majúc za to, že mu platí odstupné vo
vyššejvýške,nežskutočnevyplatenéodstupné,atovovýške10-násobkujehopriemernéhomesačného

zárobku, vychádzajúc z ust. § 76 ods. 2 Zákonníka práce účinného k 16.02.2011, podľa ktorého
zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodu,
že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu z povolania.

11. Nárok na odstupné tak, ako je pojatý v Zákonníku práce, sa viaže na skončenie pracovného pomeru,

kedy v zákonom ustanovených prípadoch má zamestnanec pri skončení pracovného pomeru či už
dohodou alebo výpoveďou nárok na odstupné. Výška odstupného je pritom determinovaná dôvodom,
pre ktorý bol pracovný pomer skončený, keď iba v prípade v zákone kvalifikovaných dôvodov má
zamestnanec nárok na odstupné.

12. Na rozdiel od výpovede, ktorá je jednostranným právnym úkonom, ktorý zamestnanec nemôže čo do
obsahu a formy ovplyvniť, dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom,
ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu
pracovného pomeru k určitému dňu. Pri tomto právnom úkone teda zamestnávateľ, ako aj zamestnanec
musia zhodne prejaviť vôľu skončiť pracovný pomer, pričom zhodne a slobodne prejavená vôľa sa

nedotýka len skončenia pracovného pomeru ako takého, ale aj dôvodu skončenia pracovného pomeru,
pokiaľ ho zmluvné strany v právnom úkone vymedzili.

13. Vychádzajúc potom z právnej charakteristiky tohto právneho úkonu, predovšetkým z jeho
dvojstrannosti a slobody vôle prejavenej v právnom úkone, nemožno dôvod výpovede determinovať a

vykladať na základe skutočností, ktoré stranám dvojstranného právneho úkonu neboli známe v čase
jeho uzavretia.14. Niet pochybností, že u žalobcu bola zistená choroba z povolania, ktorá vznikla počas trvania
pracovného pomeru u žalovaného. To, že zdravotné problémy, ktoré mal žalobca v čase skončenia
pracovného pomeru, spôsobila choroba z povolania, nebolo stranám dohody, či už žalobcovi alebo

žalovanému, v čase uzavretia predmetného právneho úkonu - dohody o skončení pracovného pomeru
známe. Nemožno potom prijať záver, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bola neschopnosť
žalobcu vykonávať prácu pre chorobu z povolania.

15. Nárok na zaplatenie odstupného vo výške 10-násobku priemerného platu pri skončení pracovného

pomeru dohodou nespôsobuje samotná existencia choroby z povolania (ktorá v zásade nie je sporná, a
to už v čase skončenia pracovného pomeru), ale dôvod skončenia pracovného pomeru určený zhodným
prejavom vôle oboch účastníkov právneho úkonu.

16. Dôvod skončenia pracovného pomeru účastníci v dohode vymedzili, jednak s odkazom na zákonné
ust. § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, jednak ho uviedli vymedzením „zamestnanec vzhľadom na

svoj zdravotný stav stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu“. Nemožno konštatovať, ako to tvrdí
odvolateľ, že uvedené predstavuje právne posúdenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. Naopak,
podľanázoruodvolaciehosúdu,účastnícidohodytaktoskutkovovymedzilidôvodskončeniapracovného
pomeru dohodou.

17. Pokiaľ žalobca argumentuje právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 8 zákona č. 461/2003
Z.z.(osociálnompoistení),ktorýrozlišujedátumprvéhozisteniachorobyzpovolaniaadátumjejuznania
a tiež umožňuje za chorobu z povolania uznať spätne aj chorobu, ktorá bola zistená pred jej zaradením
do zoznamu chorôb z povolania, túto argumentáciu vo vzťahu k prejednávanej veci použiť nemožno.
Nároky zamestnanca, ktoré mu patria v súvislosti so zodpovednosťou zamestnávateľa za škodu pri

chorobe z povolania, mu ostávajú zachované bez ohľadu na to, že choroba z povolania bola zistená
až po skončení pracovného pomeru. Toto však nemožno vzťahovať na dôvod skončenia pracovného
pomeruuvedenývdohodeoskončenípracovnéhopomeru,ktorýbolkonštituovanýnazákladeslobodnej
vôle účastníkov.

18. Rovnako nemožno stotožňovať postup pri skúmaní dôvodu výpovede ako jednostranného právneho
úkonu, kde súd musí preskúmať jeho danosť, s dôvodom uvedeným účastníkmi v dohode o skončení
pracovného pomeru, ktorý je konštituovaný dvojstranným právnym úkonom.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie

konštatuje, že vychádzajúc z vôle účastníkov zhodne a zrozumiteľne prejavenej v dohode o skončení
pracovného pomeru, nemožno konštatovať, že pracovný pomer na základe dohody účastníkov
skončil z dôvodu, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre chorobu z povolania. Žalobcovi ako
zamestnancovi nevznikol nárok na zaplatenie 10-násobku jeho priemerného mesačného zárobku z titulu
odstupného.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny vo veci samej, ako aj vo
výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol spochybnený žiadnou odvolacou námietkou, potvrdil. Pokiaľ
odvolateľ žiadal pripustenie dovolania, C. s. p., účinný od 1.7.2016, ktorý treba na danú vec aplikovať,
uvedenú možnosť nepripúšťa.

21. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 C. s. p. s poukazom na ust. §
255 ods. 1 C. s. p. V zásade bol v konaní úspešným účastníkom žalovaný, preto mu v zásade patrí
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd však konštatuje, že žalovaný formou právnej
zástupkyne síce v odvolacom konaní vykonal úkon, za ktorý by mu vzniklo právo na náhradu trov

odvolacieho konania (vyjadrenie k odvolaniu), toto však bolo čisto formálneho charakteru, bez vecného
vyjadrenia sa k odvolacím námietkam, preto odvolací súd došiel k záveru, že za takýto úkon mu náhrada
trov právneho zastúpenia nepatrí.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)