Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 6, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 14C/256/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208791
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jakubová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214208791.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Monikou Jakubovou, v právnej veci

žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava IČO: 36
613 843, proti žalovanému: Ľ.M. L., W.. XX.E. XXXX, F. C. Č.. XXX, XXX XX A. V., o zaplatenie 773,01
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 29.apríla 2014 sa žalobca domáha rozhodnutia súdu, ktorým

by bol žalovaný zaviazaný k zaplateniu sumy 773,01 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že
jeho právny predchodca uzavrel so žalovaným dňa 19.januára 2009 zmluvu č. XXXXXXXX, na základe
ktorej poskytol pôvodný veriteľ žalovanému úver, pričom žalovaný sa zaviazal splácať predmetný úver.
Žalovaný svoj dlh nesplnil, preto žalobca si v predmetnom konaní uplatňuje neuhradenú úverovú istinu
vo výške 773,01 eur spolu s príslušenstvom.
Súd žalobu aj s prílohami podľa § 79 ods. 4 a 114 ods. 3 O. s. p. spolu s procesnými poučeniami podľa
§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku doručil žalovanému do vlastných rúk do vlastných rúk dňa

1.decembra 2014 s výzvou, aby tak učinil v lehote do 15 dní od doručenia. Žalovaný na výzvu súdu nijak
nereagoval, ostal pasívny.
Predmetom konania je suma 773,01 eur, teda suma nižšia než 1.000 eur. Podľa § 200ea Občianskeho
súdneho poriadku (O.s.p.), ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 eur, od toho
okamihu ide o drobný spor. Podľa § 115a ods. 1 O.s.p. na prejednanie veci samej nie je potrebné
nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci
rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo

veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali.
Podľa ods. 2 pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Keďže v konaní ide o
drobný spor, súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, podľa § 115a ods. 2 O.s.p..

Podľa § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Toto oznámenie bolo uverejnené (č.k. 39) na úradnej tabuli súdu

od 30.januára 2015 až do vyhlásenia rozhodnutia (6.februára 2015).

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom a pripojenými listinnými dôkazmi,
najmä žiadosťou o vydanie Splátkovej karty Quatro - zmluvy č. 31341625 z 19.januára 2009 (č.l. 4), spodmienkamikZmluveopôžičke(č.l.5),výpisomzosplátkovejkartyQuatro(č.l.6),zmluvouopostúpení
pohľadávok (č.l. 7), stanoviskom žalobcu z 24.januára 2015 (č.l. 31 - 38) a zistil nasledovný skutkový
a právny stav veci:

Právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) a žalovaný dňa 19.decembra 2009
uzatvorili zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Na základe tejto zmluvy mal žalovaný schválený úverový rámec vo výške
896,24 eur (27.000 Sk) s výškou štandardnej mesačnej splátky vo výške 29,87 eur (900 Sk). Z
predloženého výpisu z pôžičkovej karty je zrejmé, že žalovaný čerpal sumu v celkovej výške 937,74 eur

a zaplatil na splátkach sumu 328,57 eur. Takisto z tohto výpisu je zrejmé, že žalovaný naposledy čerpal
- vybral prostredníctvom platobnej karty 50 eur, dňa 3.júna 2009, pričom zostatok účtu ani po jednej z
transakcií nie je vykázaný. Vôbec posledný údaj na tomto výpise bol zo dňa 24.septembra 2010, a to
debetná položka s popisom zmluvná pokuta za postúpenie pohľadávky k vymáhaniu, vo výške 33,19 eur.
V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou

prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Pohľadávka z predmetného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tohto konania bola postúpená zmluvou
o postúpení na žalobcu (čl. 7 a nasl.), ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, súd je toho názoru, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v
tomto konaní.

Žalobca v konaní nepreukázal, že by vyzýval žalovaného na uhradenie pohľadávky, prípadne, že mu
doručilaspoňoznámenieopostúpenípohľadávky,takakototvrdívosvojejžalobe.Vžalobetotižuviedol,
že si uplatňuje zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 19.októbra 2013, t.j. dňom nasledujúcim po dni
účinnosti postúpenia pohľadávky. Tiež má za to, že sa uzavrela zmluva o úvere, poukazujúc na ust. §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka.

Podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez
ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476),
zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o
prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení
akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom

účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa ustanovenia § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Ako vyplýva z § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je

dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky
požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany
dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť
úroky v najvyššie prípustnej výške.

Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v
splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.
V zmysle § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
Podľa § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo

jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o
spotrebiteľskomúvere,saspravujúpodľadoterajšíchpredpisov,aktentozákonvodseku2neustanovuje

inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne
vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona
poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania

zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

e)poplatkamiakákoľvekplatba,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťveriteľovivsúvislostisposkytovaním
úveru, okrem úrokov.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa ods. 2 spotrebiteľom je fyzická osoba,

ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.
Podľa § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, pri spotrebiteľských úveroch formou preddavkov
na bežný účet s výnimkou kreditnej karty (§ 1 ods. 3) alebo v prípadoch, keď nemožno určiť ročnú
percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom
limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej

percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená, a o spôsobe
a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Počas trvania zmluvy musí byť spotrebiteľ bezodkladne
informovaný o zmene ročnej percentuálnej miery nákladov.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu, inak je neplatná. Podľa ods. 5 od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,

ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré

sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu
vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú
percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená
ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté
do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ
zaplatiťzvýšenénáklady.Uvediesavýškatýchtonákladov,spôsobvýpočtualebočonajpresnejšíodhad.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia spotrebiteľa

nazníženienákladovnaspotrebiteľskýúverprijehosplatenípredlehotousplatnostipodľa§6,b)sankcie
za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob zániku
záväzku zo zmluvy.
Podľa § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebný
aplikovaťnajmäObčianskyzákonník,zákonč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaazákonč.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o

ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu
s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky

zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým

prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pri závere
o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.
Akovyplývaz§39Občianskehozákonníkaneplatnýjeprávnyúkon,ktorýsvojímobsahomaleboúčelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
V zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
V zmysle § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z

účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Ako vyplýva z § 458 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo
výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia
vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne.

Podľa § 120 O.s.p., Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť
manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného

registraavkonaniachoniektorýchotázkachobchodnýchspoločnostíadružstiev(§200e)súdjepovinný
vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.
Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
účastníkov.
Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia

predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.).

Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť
dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným

bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej
súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného
bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v

prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.
Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam

pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3). O nevykonaní
dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v
rozsudku. Podľa zmenenej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z dôvodovej správy k tejto zmene sa nedočítame,
prečo sa zvolilo toto riešenie a ani to, akými úvahami sa má súd spravovať pri výnimočnom vykonávaní

aj iných než navrhnutých dôkazov. Výnimočnosť je tak vysvetlená len v zákone uvedením predpokladu,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Takto sa však z výnimočnosti stáva pravidlo,
pretože vždy pôjde o dôkaz, ktorý má význam pre rozhodnutie vo veci. Vynára sa aj otázka, ako sa
vyrovná odvolací súd s námietkou účastníka, že bol vykonaný iný než navrhnutý dôkaz, napriek tomu,
že nešlo o výnimočnú situáciu, ktorú predpokladá zákon. Súčasne sa nastoľuje aj otázka rovného
postavenia účastníkov, ak v prospech navrhovateľa sa taký dôkaz vykoná a v prospech odporcu nie,

hoci sa ukáže, že taký dôkaz vyplynul z výsledkov dokazovania.
V nesporových konaniach účastník nenesie žiadne dôkazné bremeno. Nemá ani žiadnu dôkaznú
povinnosť, pretože v nesporovom konaní sa uplatňuje vyšetrovacia procesná zásada, ktorej obsah
realizuje súd. Účastníci nesporového konania majú len také procesné povinnosti, ktoré vo všeobecnosti
prispievajú k dosiahnutiu jeho účelu, najmä povinnosť súčinnosti a povinnosť nespôsobovať zbytočné

prieťahy v konaní.
Platná procesná úprava (§ 120 ods. 2 a 3) to vyjadruje tak, že vo veciach, v ktorých konanie možno začať
aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva,
o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach
obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) je súd povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie

skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. V týchto veciach si súd nemôže osvojiť skutkové zistenia
založené na zhodnom tvrdení účastníkov. V nesporovom základnom konaní sa nemôže uplatniť ani §
120 ods. 4 O.s.p.
Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je do určitej miery obdobná poučovacej povinnosti súdu
v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania

alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v rozsahu, ktorý sa týka: - času,
do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky, - dôsledku nesplnenia tejto povinnosti,
t.j. o tom, že na neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne, pričom
zrejme ide len o opravný, odvolací súd, čo vyplýva z toho, že po vyhlásení uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, už dokazovať nemožno a do úvahy prichádza len postup účastníka v odvolacom konaní,

- významu a použiteľnosti neskôr predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu
a za podmienok uvedených v § 205a.
Predovšetkým treba uviesť, že splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie
vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom
konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní

dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú (tzv. neúplná apelácia). Účastníci majú
predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti.

Súd v predmetnom konaní vyzval žalobcu dňa 2.decembra 2014 a 22.januára 2015, aby uviedol ako
k žalovanej istine dospel, z akých jednotlivých čiastkových nárokov pozostáva žalovaná suma, ako k

jednotlivým čiastkovým sumám dospel, koľko, kedy a akou formou žalovaný vykonal jednotlivé úhrady,
ako boli ním vykonané platby započítané, na aké čiastkové nároky a prečo. Na výzvy žalobca reagoval
tak, že dňa 4.novembra 2014 urgoval súd o rozhodnutie vo veci, hoci v tom čase ešte ani súdny
poplatok nezaplatil, i keď súdny poplatok sa má platiť podaním samotnej žaloby (najmä ak žalobca
je zastúpený erudovaným právnym zástupcom, u ktorého sa očakáva, ako má postupovať). Ďalším

podaním z 24.januára 2015 žalobca špecifikoval žalobnú istinu, tiež sa vyjadril k ustanoveniu § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj posudzovaniu veci ako spotrebiteľskej. Prílohou
tohto podania tiež zaslal zrejme poplatky VÚB, z ktorého však opätovne nie je zrejmé, akým spôsobom
sa s nimi oboznámil žalovaný. Zároveň uviedol, že súčet debetných operácií je vo výške 1.544,98 eur
(vrátane poplatkov a úroku) a súčet kreditných operácií je vo výške 328,57 eur, a teda rozdiel je vo výške

1.216,41 eur. Dlžná istina je vo výške 773,01 eur po odrátaní úhrady 100 eur, ktorú žalovaný vykonal
6.decembra 2013. O tom však súdu opäť nepredložil relevantný dôkaz.V zmysle § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 107 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.
Ako vyplýva z § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na

plynutie premlčacej doby.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa domáhal plnenia zo zmluvy o úvere,
pričom išlo o zmluvu podľa § 476 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka, resp. § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka v časti dohodnutých produktov a služieb. Žalobca odvíjal svoj nárok od zmluvy
o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, ku ktorému pripojil však podmienky k Zmluve o pôžičke.

Svojím charakterom ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. ustanovení Občianskeho
zákonníka, pretože poskytnutím splátkovej platobnej karty s úverovým rámcom, pôvodný postupca
vlastne poskytuje úver spotrebiteľovi, ktorý sa zaväzuje splácať za určitých podmienok stanovených
dodávateľom (bankou).
Súd zistil, že nie sú vzájomne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere, výška úveru, výška

zmluvného úroku, súvisiacich poplatkov a podobne. Okrem toho je takéto dojednanie neplatné aj v
zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola
dohodnutá individuálne, pretože všetky podmienky poskytnutého prečerpania určuje jednostranne
banka bez vôle dlžníka a bez naplnenia písomnej formy spotrebiteľskej zmluvy.
Predmetná zmluva je typovou formulárovou zmluvou vopred pripravenou predchodcom žalobcu, v ktorej

sú naformulované predchodcom žalobcu stanovené zmluvné podmienky a tieto žalovaný ako spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť, ale mal možnosť ich len prijať alebo neprijať.
V zmluve neboli dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere a to výška úveru, výška zmluvného
úroku a ďalšie náležitosti podľa § 4 zákona 258/2001 Z. z. Nejestvuje určitá a zrozumiteľná dohoda (v
zmysle písomného návrhu - oferty a jeho písomného prijatia - akceptácie žalovaným) v písomnej forme

obsahujúca podstatné náležitosti zmluvy o úvere uvedené konkrétnymi údajmi. Žalobca nepredložil súdu
takýto dôkaz (takúto dohodu) a dokonca ani iný dôkaz, z ktorého by uvedené konkrétne náležitosti boli
zrejmé. Súd je preto toho názoru, že predmetná zmluva, ktorá neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2
zákona 258/2001 Z.z. (konečnú splatnosť, ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom, priemernú hodnotu percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský
úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa ň 7a ods. 2 za príslušný
kalendárny štvrťrok), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Súd ako už uviedol vyššie je toho názoru, že uzavretím zmluvy zo dňa 19.januára 2009 nedošlo k
platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme. Žalobca má procesnú povinnosť

tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj procesnú povinnosť
navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností (prejednacia zásada). V danom prípade
nepredložil žiaden dôkaz o tom, že došlo k platnému uzavretiu určitej a zrozumiteľnej dohody v písomnej
forme obsahujúcej podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.mája 2014 orgán

rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
V dôsledku zmeny právnej úpravy (novelizácie zákona č. 250/2007 Z. z.) účinnej od 1. mája 2014 orgán

rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdu) je povinný prihliadnuť na premlčanie
aj vtedy, ak sa spotrebiteľ, t. j. v prejednávanej veci žalovaný, premlčania nedovolá.V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá

je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľavšetkyustanovenia,ktorésúprespotrebiteľaakoslabšiuzmluvnústranupriaznivejšie.Preto
súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby,
ktorá je priaznivejšia pre žalovanú ako spotrebiteľa.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v
čase rozhodovania o predmetnom nároku.
Súd otázku premlčania posúdil podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z.
Z predloženého výpisu z pôžičkovej karty je zrejmé, že žalovaný čerpal sumu v celkovej výške 937,74

eur a zaplatil na splátkach sumu 328,57 eur. Takisto z tohto výpisu je zrejmé, že žalovaný naposledy
čerpal - vybral prostredníctvom platobnej karty 50 eur, dňa 3.júna 2009, pričom zostatok účtu ani po
jednej z transakcií nie je vykázaný. Vôbec posledný údaj na tomto výpise bol zo dňa 24.septembra 2010,
a to debetná položka s popisom zmluvná pokuta za postúpenie pohľadávky k vymáhaniu, vo výške 33,19
eur. Žaloba však bola podaná až 29.apríla 2014.

V predmetnej veci došlo k poslednému výberu 3.júna 2009, trojročná objektívna premlčacia doba tak
začala plynúť dňa 4.júna 2009 a uplynula najneskôr dňa 4.júna 2012. Keďže návrh žalobca podal na
súd až dňa 29.apríla 2014, uplatnil nárok až po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby. Súd
vzhľadomnauvedenéžalobuvcelomrozsahuzamietol.Neobstojíanižalobcovaargumentácia,žedošlo
k zosplatneniu istiny 4.mája 2010, pretože túto skutočnosť nepreukázal. Pričom však úroky z omeškania

si uplatnil až postúpením pohľadávky t.j. od 7.decembra 2013 (podľa petitu žaloby), zmluvu o postúpení
pohľadávky však podpísali 18.októbra 2013, avšak bolo dohodnuté, že dňom účinnosti je deň úhrady
celej kúpnej ceny (bod 1) to však žalobca opäť súdu nepreukázal.
Všeobecná trojročná premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Možnosť vykonať právo po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v momente, keď je

právo žalovateľné. Zákon určuje objektívne stanovený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí
od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Všeobecná
3- ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne
vymedzenýzačiatokplynutiapremlčacejdoby,ktorýjeodvodenýodslova„mohlo“anieodslova„mohol“.
Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo

nevedel o svojom práve (pozri R 1/1998).
V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy) na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych
právach a nie podnikateľské právo.
Podľa vyššie cit. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ
sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie. Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka
a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú

súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi

podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia.
Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho

zákonníka).Ustanovenie§54ods.1OZjeustanovenímlexspecialissdopadomnavšetkyspotrebiteľské
zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Ustanovenie § 54
ods. 1 OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva
sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikácioukonkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.
Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje
dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni strane nebráni ani

regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia
spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ. Súd je toho názoru, že akékoľvek
ustanovenie zmluvy alebo jeho súčastí, ktoré je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ zhoršuje postavenie
odporkyne ako spotrebiteľa, keďže výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka sa prakticky vylučuje
použitie ust. Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka

by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam,
ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.

Na dôvažok súd dodáva, že pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 1.mája 2014,
je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne
ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny

charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho
základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv)
ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských
veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo
nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade

absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase
rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného
zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd má za to, že premlčacia doba, na ktorú je súd povinný

prihliadnuť ex offo, uplynula ešte pred podaním návrhu na začatie konania, preto súd rozhodol tak, že
žalobu zamietol v celom rozsahu.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ods.

2, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď po procesnej stránke bol vo väčšom
rozsahu úspešný žalovaný, v konaní mu však žiadne trovy nevznikli, ktoré by vyplývali zo súdneho spisu,

ani si žiadne neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Trnave
cestou tunajšieho súdu. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 205 ods. 1,

2 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).