Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 21, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/393/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208727
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208727.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členiek senátu
JUDr. Evy Barcajovej a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: I. S., nar. XX. M. XXXX, bytom
N. E. XXX/XX, O. N., zastúpený JUDr. Tamásom Puskásom, advokátom so sídlom Alžbetínske nám.
1203, Dunajská Streda, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova
25, Bratislava, o určenie, že žalovaný nemá právo vykonávať zrážky zo mzdy, na odvolanie žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 15C/201/2014-89, zo dňa 13. februára 2015 v
spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 15C/201/2014-95, zo dňa 04. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté výroky I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie a napadnutý dopĺňací rozsudok
p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalovaný nemá od 24. júna
2008 právo na vykonávanie a výplatu zrážok zo mzdy žalobcu podľa dohody o zrážkach zo mzdy a

iných príjmov podpísanej žalobcom a žalovaným 08. januára 2004. Výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcich
v trovách právneho zastúpenia v sume 212,70 eura do rúk JUDr. Tamása Puskása, advokáta. Výrokom
III. rozhodol, že náhrada trov konania prevyšujúca 212,70 eura (t. j. náhrada trov právneho zastúpenia
vo výške 115,52 eura) sa žalobcovi nepriznáva. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie
výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 59,76 eura do

troch dní od právoplatnosti dopĺňacieho rozsudku na účet súdu prvej inštancie. Výrokom II. dopĺňacieho
rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh (žalobu) v sume 99,50 eura a
za návrh na nariadenie predbežného opatrenia v sume 33 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti
dopĺňacieho rozsudku na účet súdu prvej inštancie. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil zistením, že
žalobca ako veriteľ (zastúpený mandatárom) a žalovaný ako dlžník podpísali 08. januára 2004 listinu (na
formulári žalovaného) označenú ako „Zmluva o úvere“ č. 1190393, v ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť
dlžníkovi úver v sume 10.000 Sk. Dlžník sa v nej zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o

„príslušný poplatok“ 8.000 Sk, teda celkovo 18.000 Sk, v 20 dvojtýždňových splátkach po 900 Sk počnúc
22. januárom 2004. Súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra okrem
iného na urobenie vyhlásenia vo forme notárskej zápisnice, ktorá bude slúžiť ako exekučný titul. Z
obsahu zmluvy nevyplýva, že by žalobca konal v rámci svojho podnikania, povolania alebo profesie.
Listina neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. V ten istý deň žalobca (zastúpený
mandatárom) a žalovaný podpísali aj listinu označenú ako „Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných

príjmov“. V časti I tejto listiny sa uvádza, že obaja uzavreli zmluvu o úvere č. 1190393, na
základe ktorej sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi 18.000 Sk, ako aj úrok z omeškania 0,25% z
dlžnej sumy denne. Celková výška pohľadávky v písm. b) tejto časti však nebola vyplnená. V častiII tejto dohody dlžník prejavil súhlas s tým, „aby sa uspokojenie pohľadávky veriteľa zabezpečilo
vykonaním pravidelných mesačných zrážok a aby jeho zamestnávateľ/vyplácateľ dôchodku: (nasledujú
údaje vtedajšieho zamestnávateľa, pozn.) zrážal mesačne z jeho mzdy/dôchodku čiastku ...1620... Sk a

uhrádzal ju na účet veriteľa... až do celkovej výšky pohľadávky uvedenej v čl.I písm. b) tejto zmluvy...“
V časti III bolo dohodnuté, že dohoda bude podkladom na vykonávanie zrážok aj u každého ďalšieho
zamestnávateľa, pričom dlžník sa (pod hrozbou zmluvnej pokuty 2.000 Sk) zaviazal bez meškania
upovedomiť zamestnávateľa o uvedenej dohode a veriteľa o novom zamestnávateľovi. Okrem toho v
ten istý deň žalobca a žalovaný podpísali tretiu listinu označenú ako „SPLÁTKOVÝ KALENDÁR“, podľa

ktorého bola prvá splátka 900 Sk splatná 22. januára 2004 a ďalšie boli splatné 5. a 19. februára,
4. a 18. marca, 1, 15. a 29. apríla, 13. a 27. mája, 10. a 24. júna, 8. a 22. júla, 5. a 19. augusta,
2., 16. a 30. septembra a 14. októbra 2004. Splátkový kalendár obsahoval ďalej ustanovenie, podľa
ktorého pri omeškaní splátky o 7 a viac dní je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu 300
Sk, a navyše pri omeškaní s dvoma po sebe idúcimi splátkami sa stáva splatným celý dlh. Žalobca
zaplatil žalovanému minimálne šesť splátok po 900 Sk, teda spolu 5.400 Sk. Vzhľadom na to, že ďalšie

splátky nesplácal, Mgr. Kušnír na základe udeleného splnomocnenia (v texte zmluvy o úvere) spísal
v mene žalobcu u notára 13. augusta 2004 vyhlásenie „o uznaní právneho záväzku a súhlase s
vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z.“, ktoré notár osvedčil vo forme notárskej zápisnice. V ňom žalobca (zastúpený uvedeným
advokátom) uznal záväzok voči žalovanému vo výške 11.880 Sk s 0,25 % denným úrokom z omeškania

od 14. apríla 2004 do zaplatenia. Na základe tejto zápisnice bola začatá exekúcia, v ktorej žalobca
zaplatil žalovanému (minimálne) ďalších 500 Sk (25. júla 2006). Uznesením exekučného súdu č. k.
11Er/1286/2011-20 z 26.januára 2011, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 6CoE/191/2012 z 31. januára 2013, bola uvedená exekúcia právoplatne zastavená z dôvodu, že
splnomocnenie udelené Mgr. Kušnírovi v zmluve o úvere je neplatné. V dôsledku toho nemôže

byť platná ani notárska zápisnica (úkony v nej obsiahnuté), na ktorej základe sa exekúcia vykonávala.
Zo skutkového stavu nebolo zistené, či a prípadne kedy sa žalobca domáhal od žalovaného vrátenia
vymožených súm. Žalobca najneskôr od 1. októbra 2013 je v pracovnom pomere u spoločnosti
DEICHMANN - Logistik SK s.r.o., pričom od 1. októbra 2014 je jeho pracovný pomer dohodnutý na
dobu neurčitú. Žalovaný listom z 15. apríla 2014 oznámil tejto spoločnosti (zamestnávateľovi), že so

žalobcom uzavrel zmluvu o úvere a tiež dohodu o zrážkach zo mzdy (ktorú pripojil), a požiadal ju,
aby z jeho mzdy vykonávala zrážky až do úhrnnej sumy 2.654,47 eura. Pre prípad nerešpektovania
tejto skutočnosti žalovaný upozornil zamestnávateľa na uplatňovanie nárokov na náhradu škody voči
nemu. Uvedený list bol zamestnávateľovi nesporne doručený. Nebolo však zistené, či zamestnávateľ aj
reálne so zrážkami zo mzdy začal. Súd prvej inštancie predovšetkým skúmal naliehavý právny záujem

žalobcu na určení, pričom dospel k záveru, že žalobca v prerokúvanej veci preukázal naliehavý právny
záujem na požadovanom určení. Žalovaný svojím konaním (predloženie dohody o zrážkach zo mzdy
zamestnávateľovi) ohrozuje práva žalobcu, a to konkrétne právo na mzdu za vykonanú prácu od svojho
zamestnávateľa. Z ustanovenia § 551 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že zamestnávateľ je
povinný vykonávať zrážky zo mzdy v podstate už na základe samotného predloženia dohody. Len čo

došlo k predloženiu dohody z 8. januára 2004 zamestnávateľovi žalobcu, stalo sa právne postavenie
žalobcu neistým, keďže zamestnávateľ mu má začať krátiť reálne vyplatenú mzdu napriek tomu, že
podľa jeho tvrdenia žalovaný už nemá právo požadovať od žalobcu žiadne platby na uspokojenie svojich
nárokov, ktoré sú podľa žalobcu premlčané. V prerokúvanej veci je tak naliehavo potrebné ustáliť, či
žalobca právo uplatňovať dohodu o zrážkach zo mzdy má alebo nemá. Dohoda o zrážkach zo mzdy z

8. januára 2004 bola uzavretá na zabezpečenie pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere z rovnakého
dňa. Touto zmluvou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi úver v podobe peňažnej sumy a žalobca
sa zaviazal vrátiť ho. Takáto právna konštrukcia napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka, kedy ide o tzv. absolútny obchodný vzťah v zmysle § 261 ods. 3 písm.
d), takže sa naň vzťahuje celá tretia časť Obchodného zákonníka. Pretože však žalovaný ako veriteľ

poskytoval tento úver v rámci svojho podnikania a žalovaný ju neprijímal na takéto účely, spĺňa žalovaný
definíciu veriteľa a žalobca definíciu spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 8. januáru 2004. Zmluva o úvere z 8. januára 2004 je
tak zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je
spotrebiteľským úverom v právnej forme úveru [§ 2 písm. a) cit. zákona]. Zmluva medzi účastníkmi

tak musela spĺňať aj požiadavky uvedeného zákona. Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z.
musela zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať okrem iného ročnú percentuálnu mieru nákladov. Z
toho istého ustanovenia však vyplývalo, že jej absencia (ako podstatnej náležitosti) nemala za následok
neplatnosť zmluvy, ale osobitný následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úroku. Zmluva oúvere z 8. januára 2004 neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pričom žalovaný
túto skutočnosť nijako nespochybnil. V zmysle cit. § 4 ods. 2 písm. g) zák. č. 258/2001 Z. z. sa tak
táto zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. To znamená, že veriteľ nemá nárok na plnenie

dohodnuté v zmluve ako úrok alebo poplatok v najširšom zmysle slova. Zo zisteného skutkového stavu
vyplýva,žežalovanýposkytolžalobcovilensumu10.000Sk,ktorémalžalobcavrátiťzvýšenéopríslušný
„poplatok“ v sume 8.000 Sk. Absencia RPMN v tejto zmluve však má za následok, že podľa § 4 ods. 2
písm. g) cit. zákona žalovaný na tento poplatok nemá nárok. Žalobca tak bol povinný zaplatiť veriteľovi
len sumu 10.000 Sk, zvýšenú o prípadné úroky z omeškania v prípade neuhradenia splátok. Úroky z

omeškania však ako akcesorický nárok podliehajú rovnakému premlčaniu ako sám nárok na vrátenie
istiny. Žalobca mal splatiť úver s poplatkom v dvojtýždňových splátkach po 900 Sk, týmto spôsobom
mal splatiť len 10.000 Sk. Záväzok žalobcu u žalovaného by tak v takomto prípade bol splatený
najneskôr 12. splátkou (10000 : 900 = 11,11, teda 11 splátok po 900 Sk a posledná splátka 100 Sk).
Z predloženého splátkového kalendára vyplývalo, že 12. splátka v poradí by bola splatná 24. júna
2004. Žalobca svoj záväzok prestal splácať už po šiestich splátkach, teda prvýkrát nezaplatil už splátku

splatnú 15. apríla 2004. Zo zisteného skutkového stavu však nevyplýva, že by bol žalovaný využil právo
dané mu v § 506 Obchodného zákonníka a pre omeškanie so splátkami by bol odstúpil od zmluvy už
po omeškaní s dvoma splátkami (15. a 29. apríla 2004). Podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka
plynie premlčacia doba na čiastkové plnenia pre každé čiastkové plnenie samostatne, a to v zásade
od splatnosti jednotlivých splátok. Premlčacia doba je pritom podľa § 397 Obchodného zákonníka

štvorročná. V prerokúvanej veci tak premlčacia doba ohľadom poslednej splátky na sumu 100 Sk splatnú
24. júna 2004 začala plynúť až v tento deň a uplynula až o štyri roky, teda 24. júna 2008. Túto premlčaciu
dobu nepredĺžilo (porov. § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka) ani uznanie dlhu v notárskej zápisnici
z 13. augusta 2004. Ako konštatoval exekučný súd v uznesení č. k. 11Er/1286/2011-20, ako aj
odvolací súd v uznesení sp. zn. 6CoE/191/2012, bolo toto uznanie spísané splnomocnencom na

základe splnomocnenia, ktoré je neplatné. V dôsledku toho nebol splnomocnenec oprávnený tieto
úkony za žalobcu vykonať a takéto úkony tak voči žalobcovi nemôžu mať právne následky. Plynutie a
dĺžka premlčacej doby práv z dohody o zrážkach zo mzdy sa podľa § 261 ods. 4 Obchodného
zákonníka posudzuje tiež podľa Obchodného zákonníka, pretože zabezpečeným záväzkom je záväzok
zo zmluvy o úvere (pozri bod 12 vyššie). Podľa názoru súdu je však ustanovenie § 100 ods. 2 druhej

vety Občianskeho zákonníka subsidiárne použiteľné aj v obchodnoprávnych vzťahoch (§ 1 ods. 2
Obchodného zákonníka). Obchodný zákonník totiž neupravuje premlčanie záložného práva, pretože
záložné právo (ako vecné právo) v ňom vôbec nie je upravené. V § 297 a nasl. Obchodného zákonníka
boli až do 29. februára 1996 upravené len „niektoré ustanovenia“ o záložnom práve, teda nie úplná a
komplexná úprava. Z tohto dôvodu nemožno ani predpokladať, že zámerom Obchodného zákonníka

bolo komplexne regulovať vecné práva, a teda ani ich premlčanie. To dosvedčuje aj § 387 ods. 2
Obchodného zákonníka, ktorý výslovne odkazuje na premlčanie práv zo záväzkových vzťahov, teda nie
vecných práv. Pri premlčaní vecných práv tak treba principiálne subsidiárne aplikovať tie ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní, ktoré sa svojou povahou výslovne vzťahujú na špecifické aspekty
premlčania vecných práv. Takým ustanovením je aj § 100 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonník,

ktorý upravuje špecifickú otázku „súbehu“ premlčania pohľadávky a zabezpečujúceho záložného práva.
V zmysle už citovaného § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s analogickou aplikáciou §
151j ods. 1 Občianskeho zákonníka vzniká veriteľovi právo na predloženie dohody a inkaso zrážok zo
mzdy najskôr okamihom, keď zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Toto predloženie
je vo svojej podstate právnym úkonom, pretože ním veriteľ prejavuje voči zamestnávateľovi vôľu využiť

existujúcu dohodu o zrážkach zo mzdy; z § 551 ods. 2 Občianskeho zákonníka navyše vyplýva, že
takýto právny úkon je vo vzťahu k zamestnávateľovi konštitutívny, teda až jeho vykonaním vzniká
právo veriteľa voči zamestnávateľovi. Podľa § 391 ods. 2 Obchodného zákonníka tak týmto okamihom
(kedy zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splatená) môže veriteľ svoje právo vykonať po
prvý raz a od tohto momentu plynie podľa § 397 Obchodného zákonníka štvorročná premlčacia doba

na jeho uplatnenie. V prerokúvanej veci mohol žalovaný ako veriteľ prvýkrát uplatniť právo z
dohody o zrážkach zo mzdy so žalobcom v okamihu, kedy žalobca nezaplatil prvú splátku (15. apríla
2014), avšak len na uspokojenie tejto splátky. Uspokojenie nárokov na ďalšie splátky prichádzalo do
úvahy až následne, pri splatnosti jednotlivých ďalších splátok. Ako už bolo uvedené, posledná splátka
(ktorou by žalobca uspokojil istinu úveru žalovaného, ktorú jedinú bol povinný splatiť) bola splatná 24.

júna 2004 a premlčala sa 24. júna 2008. Podľa § 101 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka v
spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka sa tak vo vzťahu k tejto splátke nemohlo právo veriteľa
na uplatnenie práv z dohody o zrážkach zo mzdy premlčať skôr, než sa premlčala táto splátka, teda
skôr než 24. júna 2008. Keďže premlčacia doba vo vzťahu k právam zo samotnej dohody o zrážkachzo mzdy nezačala plynúť neskôr, je tento deň zároveň premlčaním nárokov zo zmluvy o úvere z 8.
januára 2004, ako aj nárokov z dohody o zrážkach zo mzdy z toho istého dňa medzi žalobcom
a žalovaným. Podľa § 390 Obchodného zákonníka platí, že premlčanie práva vykonať právny úkon

má za následok, že jeho právne účinky nenastanú voči osobe, ktorá namietne premlčanie. Ako už
bolo v prerokúvanej veci odôvodnené, právo veriteľa predložiť dohodu zamestnávateľovi a inkasovať
zrážky zo mzdy podľa § 551 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v podstate právom vykonať právny
úkon s určitými následkami. Aj keď tento právny úkon sám osebe smeruje voči zamestnávateľovi,
jeho právnym základom, t. j. základom, ktorý tomuto úkonu dáva účinky, je dohoda medzi veriteľom a

dlžníkom (zamestnancom zamestnávateľa). Právny úkon, ktorým veriteľ predloží dohodu o zrážkach zo
mzdy a nadobudne právo na inkaso (výplatu) zrážok zo mzdy zamestnanca, má však prvoradé právne
účinky voči zamestnancovi (dlžníkovi). Z jeho mzdy sa totiž vykonávajú zrážky a vyplácajú
sa (oprávnene) veriteľovi. Inak povedané, okamihom predloženia dohody zamestnávateľovi nastáva
ten právny účinok, že jediným oprávneným prijímateľom (výplatným miestom, inkasantom) časti mzdy
zodpovedajúcej sume zrážky sa stáva veriteľ namiesto zamestnanca. Voči zamestnávateľovi má takéto

predloženie právne účinky len sprostredkovane, a to v tom, že zamestnávateľ je v dôsledku presunu
inkasného oprávnenia zo zamestnanca na jeho veriteľa oprávnený (a povinný) plniť jedine veriteľovi a
jedine plnenie veriteľovi má v takom prípade účinky riadneho splnenia. Ide vo svojej podstate o
podobnú situáciu, aká nastáva pri notifikácii poddlžníka podľa § 151mb Občianskeho zákonníka a pri
preukázaní sa dlžníkovi dohodou o postúpenia pri cesii podľa § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

Premlčanie tohto práva tak môže namietať aj zamestnanec (dlžník) a toto premlčanie má podľa § 390
Obchodného zákonníka za následok, že tieto účinky nenastanú. Nenastane teda účinok spočívajúci v
prenose inkasného oprávnenia z dlžníka (zamestnanca) na veriteľa. Dôsledkom toho, že tieto účinky
nenastanú, je to, že ani zamestnávateľ nemôže platne a s účinkom splnenia dlhu platiť časť mzdy
zodpovedajúcu zrážkam do rúk veriteľa. V prerokúvanej veci žalovaný svoje právo z dohody

o zrážkach zo mzdy z 8. januára 2004 uplatnil až listom adresovaným zamestnávateľovi žalobcu z 15.
apríla 2014, teda celkom zjavne po uplynutí premlčacej doby (pozri bod 19). Žalobca v podanej žalobe a
neskôr v jej zmene výslovne namietol, že toto právo žalovaného uplatňovať nároky z dohody o zrážkach
zo mzdy sa premlčalo. Tým v zmysle § 390 Obchodného zákonníka voči žalobcovi nenastali účinky
právneho úkonu uvedeného v § 551 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo ale znamená, že nenastali tam

uvedené následky. Žalovaný tak nenadobudol právo, aby mu namiesto žalobcu bola vyplácaná časť
mzdy žalobcu zodpovedajúca vykonaným zrážkam. Inak povedané, toto právo v čase vyhlásenia
rozsudku nemá, toto právo neexistuje (§ 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žaloba, ktorou sa žalobca
domáhal, aby súd v tomto zmysle vyniesol určovací rozsudok, je preto opodstatnená a súd jej vyhovel
(výrok I). Žalobca mal vo veci úspech, preto mu súd podľa § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte „O.s.p.“) priznal náhradu trov konania.
Vzhľadom na to, že žalobca je ako spotrebiteľ oslobodený od súdneho poplatku, sú účelne vynaloženými
trovami, ktoré sa mu majú nahradiť, len trovy právneho zastúpenia. Žalobca si vo vyčíslení zo 16.
februára 2015 uplatnil trovy právneho zastúpenia za celkovo 3 úkony právnej služby po 101,25 eura,
pričom za tarifnú hodnotu veci vzal sumu 2.654,47 eura, ktorú žalovaný žiadal v liste z 15. apríla 2014

adresovanom zamestnancovi žalobcu. Súd prvej inštancie za nahraditeľné trovy právneho zastúpenia
považoval sumu 212,70 eura, ktorá pozostáva zo
- základnej sadzby odmeny za dva úkony právnej služby v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia
a účasť na pojednávaní 11. decembra 2014 - § 13a ods. 1 písm. a/ a d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení
účinnomod1.júla2013)po61,85euraazajedenúkonprávnejslužbyvroku2015(účasťnapojednávaní

13. februára 2015 - § 13a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za 64,53 eura, teda celkovo 188,23 eura,
- paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za dva úkony v roku 2014 po 8,04 eura a za
jeden úkon v roku 2015 v sume 8,39 eura, teda celkovo 24,47 eura,
2. Dopĺňací rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie poukazom na ustanovenie § 166 ods. 1 O.s.p. a tým,
že omylom nebolo rozhodnuté o trovách štátu, hoci sa o nich rozhodnúť malo (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie o trovách štátu sa zakladá na ustanovení § 148 ods. 1 O.s.p., pričom v prerokúvanej veci
bola žalobcovi na pretlmočenie obsahu pojednávaní ustanovená tlmočníčka, ktorej bola uzneseniami
č.k. 15 C 201/2014-67 a 15 C 2012/2014-87 priznaná odmena (tlmočné) v celkovej výške 59,76 eura (3
x po 19,92 eura). Trovy tlmočného sú trovami štátu, na náhradu ktorých súd zaviazal žalovaného, keďže
tento nemal úspech ani vo veci samej (žalobe žalobcu bolo vyhovené). Spolu s rozhodnutím o trovách

súdprvejinštancierozhodolajosúdnompoplatku.Žalobcabolakospotrebiteľuplatňujúcisvojeprávozo
spotrebiteľskej zmluvy od súdneho poplatku oslobodený a bol v konaní úspešný. Podľa § 2 ods. 2 prvej
vety zák. č. 71/1992 Zb. v takom prípade prechádza poplatková povinnosť na odporcu (žalovaného).
Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenie súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok,ktorý pozostáva z poplatku za návrh (žalobu) vo veci samej s určovacím petitom podľa položky 1 písm.
b) v spojení s poznámkou č. 1 k tejto položke Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 99,50 eura, ako
aj za návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa položky 1 písm. c) Sadzobníka v sume 33 eur.

Splatnosť bola určená podľa § 8 ods. 4 cit. zákona.
3. Výroky I.a II. rozsudku súdu prvej inštancie a dopĺňací rozsudok v celom rozsahu napadol v zákonom
stanovenej lehote odvolaním žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej prvej
inštancie v napadnutých častiach a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Podľa žalobcu má konanie
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 písm. d) O.s.p.. K jednotlivým dôvodom odvolania žalovaný uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie nespĺňa zákonné požiadavky zakotvené v ustanovení § 157 ods. 2 a ustanovení
§ 167 ods. 2 O.s.p. - odôvodnenie je nedostatočné a nepresvedčivé. Žalovaný vyslovil nesúhlas
s argumentom, že nárok z Dohody o zrážkach zo mzdy uzatvorenej dňa 08.01.2004 je premlčaný.
Žalovaný podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 20.10.2004, ktorá sa začala dňa 10.12.2004 a trvala

do 28.05.2014, kedy bola zastavená. Premlčacia doba spočívala, teda neplynula a nemohlo tak dôjsť
k premlčaniu nároku. Odvolateľ poukázal na § 112 Občianskeho zákonníka s tým, že v exekúcii, ktorá
bola vedená v prospech žalovaného ako oprávneného sa riadne pokračovalo a bola riadne vedená.
Žalovaný ďalej namietol nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení. K rozhodnutiu,
ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok vo výške 33 eur žalovaný uviedol,

že s poukazom na § 145 O.s.p. sa náhrada trov predbežného opatrenia prizná účastníkovi, ktorému
súd prizná náhradu trov konania. O náhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s predbežným
opatrením rozhoduje súd až v rámci rozhodnutia o náhrade trov celého konania. Rozsudok vo veci
samej ešte nenadobudol právoplatnosť, napadnuté rozhodnutie teda bolo vydané predčasne. K uloženej
povinnosti zaplatiť poplatok za návrh vo výške 59,76 eura žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tým, že

žalobca má postavenie spotrebiteľa. Aj súd prvej inštancie konštatoval, že sa jednalo o absolútny
obchod, klasifikácia zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej preto neprichádza do úvahy.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na skutočnosť, že žalovaný neuviedol,
v čom vidí nedostatok odôvodnenia, resp. ku ktorým skutkovým alebo právnym otázkam sa súd

prvej inštancie nevyjadril. Žalovaný len všeobecne poukazuje na neodôvodnenosť rozsudku. Žalovaný
poukázal na nemožnosť premlčania výkonu práva z Dohody o zrážkach zo mzdy, pretože po podaní
exekúcie neplynula premlčacia doba. Exekúcia však bola zastavená ako neprípustná z dôvodov na
strane žalovaného. Právo z dohody o zrážkach zo mzdy však žalovaný mohol vykonať aj popri podaní
návrhu na začatie exekúcie. V prípade dohody o zrážkach zo mzdy nejde o samostatnú zmluvu -

samostatný právny úkon, ale o vedľajší zabezpečovací inštitút, slúžiaci na zabezpečenie hlavného
záväzku, pričom vrátane otázky premlčania je spätý s hlavným záväzkom z úverovej zmluvy. Žiadal, aby
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu trov
právneho zastúpenia.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie proti rozsudku ako aj odvolanie
proti dopĺňaciemu rozsudku bolo podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiam, proti ktorým je

odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez
potreby zopakovania či doplnenia dokazovania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste napadnutý rozsudok

aj dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.
7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne.
8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
9. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnenímnapadnutého rozsudku, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie skutočne vyčerpávajúco a podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie, podrobne logicky
vysvetlil ako dospel k skutkovým záverom a akými úvahami sa riadil. Poukázal pri tom na príslušné

zákonné ustanovenia. Odvolacia námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia sa
javí byť úplne nesúladná s napadnutým rozhodnutím. Takisto podrobne súd prvej inštancie odôvodnil
aj výrok o trovách konania, aj tieto závery súdu prvého stupňa sú vecne správne. Súd prvej inštancie
oba výroky napadnutého rozsudku podoprel aj relevantnou judikatúrou. Odvolací súd tak konštatuje, že
súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho rozsudku postupoval v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

v tom čase účinného O.s.p..
10.Kodvolacejnámietketýkajúcejsapremlčanianárokuodvolacísúduvádza,žeajvtejtočastiodkazuje
na podrobné odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
11. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde

alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
12. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že svoj nárok si uplatnil na exekučnom súde a počas exekučného
konania premlčacia lehota neplynula. Odvolací súd dodáva, že podmienkou spočívania premlčacej
lehoty je riadne pokračovanie v konaní (v tomto prípade exekučnom konaní). Z uznesenia exekučného
súdu 11Er/1286/2004-20 zo dňa 26.01.2012 vyplýva, že notárska zápisnica, ktorá bola predložená ako

exekučný titul, nezodpovedala požiadavkam ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku,
exekučný súd ju vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul a exekučné konanie v súlade s ustanovením §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil. V preskúmavanej veci teda nie je možné konštatovať,
že bolo vedené riadne exekučné konanie, z čoho vyplýva, že premlčacia lehota počas tohto exekučného
konania nespočívala, ale plynula. Súd prvej inštancie tak správne konštatoval premlčanie nároku

žalovaného z Dohody o zrážkach zo mzdy.
13. K odvolacím námietkam, ktoré sa týkali povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh na nariadenie
predbežného opatrenia a za žalobu odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie nerozhodol o povinnosti
náhrady trov konania v zmysle príslušných ustanovení O.s.p., ale o poplatkovej povinnosti v zmysle § 2
ods. 2 prvej vety zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom

žalobca v preskúmavanej veci má postavenie spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva
podľa osobitného predpisu. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil vo svojom rozhodnutí postavenie
žalobcuakospotrebiteľa,odvolacísúdnatotoodôvodnenieodkazujestým,žeriešenieprávnehovzťahu
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka a ochrana
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je v súčasnosti predmetom bohatej judikatúry.

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie
námietky žalobcu sú nedôvodné.
15. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok aj napadnutý dopĺňací rozsudok
súdu prvej inštancie podľa citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

16. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396
ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).