Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 20, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116010165
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2016:1116010165.1

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci obvinenej
L. Š., pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, dňa 20. 07.
2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno
b/ Trestného poriadku, súd

z a s t a v u j e

trestné stíhanie proti obvinenej L. Š., M.. XX.XX.XXXX F. B., A. Q. Č. XXX, pre skutok právne
kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona,
ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že

počas konania v dedičskej veci po poručiteľovi I.. L. Š., M. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX,
začatom uznesením Okresného súdu Bratislava IV spisová značka 38 D 1998/06 zo dňa 08.01.2007,
vedenom pred notárom - súdnym komisárom JUDr. Martinou Gontkovičovou, PhD., so sídlom Bratislava,
Zochova 5 a ukončenom vydaním Osvedčenia o dedičstve spisová značka 38D/1998/2006 zo dňa
26.06.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2007, po tom ako bola poučená o povinnosti

úplnými a pravdivými údajmi prispieť k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci, zatajila finančné
prostriedky nebohého manžela plk. Y.. I.. L. Š., narodeného XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX, na
účte číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s. pod menom L. Š., na ktorom
boli ku dňu úmrtia I.. L. Š. finančné prostriedky vo výške 68.426,83 Sk (2.271,35 Eur) a tiež finančné
prostriedkynaúčtečísloXXXXXXXXXX/XXXXvedenomvoVšeobecnejúverovejbanke,a.s.zriadenom
obvinenou dňa 06.12.2006, a to jeho plat za mesiac november 2006 vo výške 54.687,-Sk (1.815,28 Eur),

ktorý bol dňa 05.12.2006 poukázaný zamestnávateľom nebohého Ministerstvom obrany Slovenskej
republiky na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s., nárokové náhrady
vo forme služobného platu vo výške 33.702,-Sk (1.118,70 Eur), ktoré boli dňa 05.01.2007 poukázané
zamestnávateľom nebohého Ministerstvom obrany Slovenskej republiky na účet číslo XXXXXXXXXX/
XXXX vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s. a valutovú časť služobného platu vo výške 3.010,-Eur,
ktorá bola dňa 08.12.2006 poukázaná zamestnávateľom nebohého Ministerstvom obrany Slovenskej

republiky na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX vedenom vo Všeobecnej úverovej banke, a. s. pričom o
uvedených finančných prostriedkoch mala obvinená vedomosť ešte pred začatím dedičského konania,
pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 14.03.2016 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I, č. k. 3 Pv 57/15/1101-32 na obvinenú L. Š.Ú. pre zločin marenia spravodlivosti podľa §
344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto

uznesenia.Samosudca po prezretí obžaloby z hľadísk predpokladaných v § 238 odsek 1 Trestného poriadku a
následnom preskúmaní obžaloby a príslušného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu v súlade
s návetím § 241 odsek 1 Trestného poriadku, dospel k záveru, že skutok, ktorý je obvinenej kladený za

vinu, nie je trestným činom, pričom súčasne nie je ani daný dôvod na postúpenie veci, čo odôvodňuje
rozhodnutie podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku z dôvodu podľa § 215 odsek 1 písmeno
b/ Trestného poriadku.

Podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s

hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu
a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

Podľa § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento
skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

V posudzovanej trestnej veci samosudca, so zreteľom na obsah spisu a zadovážené dôkazy, zistil, že
sa skutok síce stal a že ho spáchala obvinená, avšak podľa názoru súdu skutok, ktorý je obvinenej
kladený za vinu, nie je možné právne posudzovať ako trestný čin - zločin marenia spravodlivosti podľa §
344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona, ako ani iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného
zákona a nie je ani dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Trestným činom môže byť len čin právom zakázaný, nedovolený a teda protiprávny, ktorého znaky sú

uvedené v Trestnom zákone. Protiprávnym činom je konanie alebo opomenutie povinného konania,
ktorým subjekt práva porušuje príkazy alebo zákazy ustanovené platným právom. Ide teda o konanie
právom reprobované.

Podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona kto v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní

falšuje, pozmení alebo marí dôkaz, alebo bráni v získaní dôkazu, potrestá sa odňatím slobody na jeden
rok až šesť rokov.

V zmysel popisu skutku uvedeného v obžalobe je v predmetnej trestnej veci obvinenej kladené
za vinu v podstate to, že v konaní o dedičstve neposkytla notárovi ako súdnemu komisárovi

informáciu o peňažných prostriedkoch poručiteľa nachádzajúcich sa na účtoch v peňažných ústavoch
špecifikovaných v skutkovej vete obžaloby s tým, že mala byť poučená o povinnosti úplnými a pravdivými
údajmi prispieť k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci.

V tomto smere súd uvádza, že sa takmer v plnej miere stotožňuje s vecnou argumentáciou obvinenej

obsiahnutej v písomnom podaní zo dňa 18.04.2016, urobenom prostredníctvom jej obhajcu, v zmysle
ktorej je vyvodzovanie trestnej zodpovednosti za daný skutok neopodstatnené pre nenaplnenie
zákonných znakov stíhaného zločinu, ako ani iného trestného činu. Podľa názoru súdu však nemožno
akceptovať obhajobou obvinenej uvádzaný dôvod pre zastavenie trestného stíhania, t. j. § 215 odsek 1
písmeno a/ Trestného poriadku (je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie),

ale relevantným pre takýto postup súdu je dôvod zastavenia trestného stíhania predpokladaný v § 215
odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku (nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci).

Vychádzajúc z osobitných ustanovení konania o dedičstve upravených v § 175a a nasledujúce

Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku,
ďalej len „O.s.p“) je vylúčené, aby skutok kladený obvinenej za vinu bol vôbec spôsobilý naplniť
všetky Trestným zákonom vyžadované znaky daného zločinu a odkazujúc na tieto ustanovenia, možno
považovať podanie obžaloby za daný skutok za viac ako len prekvapujúce. Tu je namieste poukázať
na to, že samotný vyšetrovateľ dospel k záveru, že neboli naplnené zákonné znaky zločinu marenia

spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona a v tomto smere predložil prokurátorovi
návrh na zastavenie trestného stíhania zo dňa 03.03.2016 (hoci taktiež s nesprávne uvedeným dôvodom
zastavenia trestného stíhania podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku).V zhode s názorom obhajoby súd uvádza, že povinnosť zisťovať majetok poručiteľa má výlučne súd,
v danom prípade notár ako súdny komisár poverený súdom na úkony v konaní o dedičstve (§ 175za
O.s.p). Tu je potrebné uviesť, že pre účely posudzovania naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu

marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona je možné stotožňovať konanie
pred notárom (súdnym komisárom) v konaní o dedičstve s konaním pred súdom, to však nevyhnutne
predpokladá, že ustanovenia O.s.p., pokiaľ ide o povinnosť zisťovať majetok poručiteľa, platia rovnako
prenotáravykonávajúcehoúkonyvkonaníodedičstve.Tojednoznačnevyplývaz§175zaO.s.p.,pričom
pod úkonmi v konaní o dedičstve je nepochybne potrebné rozumieť aj úkony notára smerujúce k zisteniu

poručiteľovho majetku a dlhov a vykonania súpisu aktív a pasív. Túto povinnosť súdu (notára) explicitne
upravuje § 175m O.s.p, ktorej predchádza povinnosť v rámci predbežného vyšetrenia obstarať údaje
potrebné pre zistenie dedičov a pre zistenie poručiteľovho majetku a dlhov (§ 175d ods. 1 O.s.p.). Tejto
povinnosti sa súd a ani notár nemôže zbaviť jej prenesením na dediča a pokiaľ je dedič pasívny, prípadne
neuvedie všetky potrebné skutočnosti, ktoré si je súd alebo notár schopný zabezpečiť sám aj iným
spôsobom, nemôže to zakladať jeho trestnú zodpovednosť.

S poukazom na uvedené je v kontexte prejednávanej trestnej veci je významným práve to, že obvinená
neuviedla notárovi v konaní o dedičstve údaje, resp. informácie o peňažných prostriedkoch poručiteľa
na účte v banke /peňažnom ústave/ so sídlom na území Slovenskej republiky. Vychádzajúc z dikcie §
175m O.s.p. je nepochybne v možnostiach súdu, ako aj notára, aby si v rámci svojej povinnosti zisťovať

majetok poručiteľa podľa tohto ustanovenia, sám zabezpečil potrebné podklady od bánk (peňažných
ústavov), prípadne informácie, či evidujú na príslušných účtoch finančné prostriedky poručiteľa, ktoré by
bolo možné zaradiť pod majetok, ktorý je predmetom zisťovania v rámci dedičského konania. Na takýto
postup dokonca ani nie je potrebné získavať akékoľvek informácie od dedičov, prípadne iných osôb, ale
je to úradná (ex offo) povinnosť súdu alebo notára. Ak dedič takú informáciu alebo údaj poskytne, je

možné to zohľadňovať z hľadiska hospodárnosti konania, nie však v tom smere, že to zbavuje súd alebo
notára povinnosti zisťovať poručiteľov majetok. Ak teda notárka JUDr. Martina Gontkovičová, PhD. pri
svojom výsluchu dňa 22.10.2015 (zápisnica o výsluchu z uvedeného dňa na č. l. 27 - 28) uviedla, že
„súdny komisár nie je povinný a vlastne to ani nie je reálne možné, oslovovať všetky inštitúcie ohľadom
majetku“, ako aj to, že „Z ustanovení zákona vyplýva, že súdny komisár vykonáva dožiadania len do

tých inštitúcii, v ktorých dedičia majetok poručiteľa nahlásia, teda nekoná svojvoľne aj vzhľadom na
finančnú náročnosť dožiadaní, ktoré sú trovami konania“, je takéto jej tvrdenie v zrejmom rozpore s
vyššie uvedenými ustanovenia O.s.p. a možno ho akceptovať iba do tej miery, že takýmto postupom
nechcú navyšovať trovy konania, pričom v prípade, že by sa po právoplatnom skončení konania o
dedičstve vyskytol ďalší majetok, je možné ho opäť prejednať ako dedičstvo (§ 175p, § 175x O.s.p). V

kontexte posudzovaného prípadu nemožno pričítať k vine obvinenej uvedenú prax notárov len preto, že
si banky (peňažné ústavy) účtujú za poskytnutie informácií akékoľvek poplatky, nakoľko táto okolnosť
aplikáciu § 175m O.s.p. nevylučuje a ani neobmedzuje. Pre účely vyvodzovania trestnej zodpovednosti
je teda uvedené tvrdenie svedkyne absolútne neakceptovateľné, nakoľko nemá v zákone žiadnu oporu,
pričom ani nie je zrejmé, na aký konkrétny zákon a jeho ustanovenia sa svedkyňa vo svojich tvrdeniach

odvoláva. Ustanovenie § 175m O.s.p. neupravuje, že zisťovať majetok a dlhy poručiteľa je povinný súd
(notár) a účastníci konania, ale iba a jedine súd (notár). Súčinnosť účastníkov tým nie je dotknutá a
samozrejme, súd a notár sa na nich za účelom zisťovania majetku môžu obrátiť, nakoľko poskytnutie
potrebných údajov, podkladov a informácií by malo byť aj v ich záujme. Ak tak neurobia a prípadne
aj vedome neuvedú nejakú skutočnosť, ktorú si ale súd (notár) môže získať sám pri plnení si svojej

úradnej povinnosti (obzvlášť v prípade zisťovania finančných prostriedkov na účte v banke), nemôže
takéto konanie zakladať trestnú zodpovednosť za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 odsek 1
písmeno b/ Trestného zákona, ako ani za iný trestný čin.

Pokiaľ ide o poučenie obvinenej ako dedičky o jej povinnosti úplnými a pravdivými údajmi prispieť k

spoľahlivému zisteniu skutkového stavu veci, je (v kontexte uvedeného) potrebné zdôrazniť, že v tomto
smere možno uvedenú povinnosť (vo všeobecnosti z hľadiska účelu a povahy dedičského konania)
posudzovať z hľadiska zisťovania skutkového stavu ako celku, t. j. z hľadiska zistenia aj takého majetku
poručiteľa, ktorý by mal byť predmetom dedičského konania, o ktorom súd a notár nemôžu získať
vedomosť inak, t. j. iba a výlučne od dedičov. Nesplnenie si tejto povinnosti nemožno vykladať takým

spôsobom, že sa súd alebo notár zbaví už niekoľkokrát uvedenej povinnosti zisťovať majetok poručiteľa
jej prenesením na dediča. Okrem toho, zo zápisnice o predbežnom vyšetrení, ako ani z predvolania na
konanie pred notárom nevyplýva, že by dedičia boli skutočne poučení tak, ako je to uvedené v skutkovej
vete obžaloby, nakoľko takéto konštatovanie je uvedené iba a len v osvedčení o dedičstve. Sama tátookolnosť by však mohla byť predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní, nakoľko by mohla mať
význam pre záver o tom, či sa skutok vôbec stal, pričom pre takýto záver pre účely zastavenia trestného
stíhania podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku je potrebné mať istotu, a to so zreteľom

na inú kvalitu použitých pojmov (je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie
podľa § 215 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku na jednej strane a nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný trestné stíhaný podľa § 285 písmeno a/ Trestného zákona). To však
neplatí pre záver o tom, či skutok je trestným činom a vzhľadom na už uvedené má súd jednoznačne
za to, že v predmetnej trestnej veci skutok, kladený obvinenej za vinu nemá a ani nemôže mať zákonné

znaky žiadneho z trestných činov upravených v osobitnej časti Trestného zákona, v dôsledku čoho súd
mohol postupovať podľa § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku v spojení s § 241 odsek 1
písmeno c/ Trestného poriadku.

Vyššie uvedené súvislosti a dikcia príslušných osobitných ustanovení O.s.p. upravujúcich konanie o
dedičstve by totiž podľa názoru súdu už samo osebe bolo dôvodom pre nepochybný záver, že znaky

stíhaného zločinu neboli a ani nemohli byť naplnené a trestné stíhanie pre skutok, ktorý je obvinenej
kladený za vinu, malo byť zastavené už v prípravnom konaní bez potreby skúmania ďalších skutočností.

Súdvšakobhajobedávazapravduajvďalšíchobhajobnýchargumentoch.Predovšetkýmjepotrebnésa
v plnej miere stotožniť s tým, že z popisu skutku uvedeného v obžalobe nijako nevyplýva, že by obvinená

bránila v získaní dôkazu. Aj keď obžaloba používa pojem „zatajenie“ finančných prostriedkov, takýto
spôsob konania nebol spôsobilý znemožniť prístup súdu alebo notára k dôkazu, resp. k dôkaznému
prostriedku, ktorým môžu byť napríklad výpisu z účtov a pod. a ktoré si súd (notár) mohol sám
zabezpečiť. Pritom bránením v získaní dôkazu sa skutočne rozumie iba znemožnenie prístupu k dôkazu
(iná forma konania predpokladaná v danej skutkovej podstate, v danom prípade vôbec neprichádza do

úvahy).Vtejtosúvislostisúdkonštatuje,ženiejepodstatnéviesťpolemikuotom,čitvrdenieofinančných
prostriedkoch na účte v banke, resp. existencii týchto účtov je dôkazom, dôkazným prostriedkom alebo
nespadá pod žiaden z uvedených pojmov dokazovania (dôkazného konania), nakoľko tieto otázky sú
vyriešené teóriou trestného práva procesného. Možno súhlasiť s tým, že dôkazom je len výsledok
činnosti súdu (respektíve orgánov činných v trestnom konaní) pri dokazovaní, pričom dokazovanie sa

vedie za účelom objasnenia skutkových okolností prejednávaného prípadu v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie,t.j.vdokazovanísazapomocidôkaznýchprostriedkovrekonštruujeužuplynuláskutočnosť
(udalosť) a zisťuje sa ako sa odohrala. Vo vzťahu k danému prípadu možno podľa názoru súdu uzavrieť,
že dôkazným prostriedkom by tu boli skutočne listiny (výpisy z účtov, potvrdenia banky ako nositeľov
dôkazu) a dôkazom to, čo z dôkazného prostriedku vyplýva, t. j. existencia finančných prostriedkov na

účte v banke. Za jedine relevantné je potrebné považovať to, že konanie obvinenej nebránilo a ani
nesťažilo prístup notára ako súdneho komisára k dôkazu tak, ako to má na zreteli skutková podstata
zločinumareniaspravodlivostipodľa§344odsek písmenob/Trestnéhozákona.Jednoduchýmdopytom
na peňažný ústav si notár sám mohol, resp. bol povinný zabezpečiť potvrdenie alebo výpis z účtu a tým
zabezpečiť dôkazný prostriedok a z neho vyplývajúci dôkaz ohľadne dokazovanej skutočnosti.

Za významné v posudzovanej veci je potrebné považovať tiež to, že dedičské konanie bolo skončené
dňom 12.07.2007, kedy nadobudlo právoplatnosť osvedčenie o dedičstve sp. zn. 38D/1998/2006, D
not 3/2077 zo dňa 26.06.2007. Podľa vyjadrenia svedka (zápisnica o jeho výpovedi zo dňa 16.10.2015
na č. l. 23 - 26) sa už asi po roku od dedičského konania mal dozvedieť o účtoch poručiteľa. V tomto

smere je teda potrebné poukázať na to, že menovaný svedok ako jeden z dedičov mohol podať návrh
na vykonanie konania o dedičstve o novoobjavenom majetku podľa § 175x odsek 1 O.s.p. (viď aj §
175p odsek 2 O.s.p.), a to bez ohľadu na to, či vedel identifikovať tieto účty, resp. peňažné ústavy, v
ktorých mali byť tieto účty vedené. Ako už bolo uvedené, notár rovnako ako súd má povinnosť zisťovať
majetokporučiteľaatátopovinnosťsavzťahujeajnainformáciuonovoobjavenommajetkuvyplývajúcuz

podaného návrhu. Teda notár by bol povinný obrátiť sa na príslušné peňažné ústavy za účelom zistenia,
v ktorom alebo v ktorých z nich sú alebo boli účty vedené aj v prípade, že by v návrhu neboli tieto
peňažné ústavy a jednotlivé účty špecifikované. Svedok L. tak neurobil a až s odstupom niekoľkých
rokov podal trestné oznámenie. Takéto konanie z pohľadu účelu a funkcii trestného práva, ktoré toto
odvetvieprávaplní,jepotrebné(preúčelyvyvodzovaniatrestnejzodpovednosti)považovaťzaabsolútne

neakceptovateľné.

Aj keď zásada trestného práva ako prostriedku „ulitma ratio“ naráža v tomto prípade, kde sa vedie trestné
stíhanie za zločin, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. augusta 2013, sp.zn. 2 Tdo 35/2013 publikovaného pod č. 96 Zbierky stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 6/2014 (druhá veta právnej vety znie: „Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom
materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy,

len pri prečinoch“), je podľa názoru súdu konajúceho v tejto trestnej veci práve posudzovaný prípad
so všetkými jeho okolnosťami priam učebnicovým príkladom toho, že by uvedená zásada mala byť
plne použiteľné aj pri zločinoch, samozrejme za predpokladu, že by formálne znaky trestného činu boli
naplnené. Keďže v danej trestnej veci dospel súd k záveru, že zákonné (formálne) znaky po objektívnej
stránke naplnené neboli, nie je dôvod sa uvedenou zásadou trestného práva ďalej bližšie zaoberať. V

tomto smere sa súd obmedzuje na konštatovanie, že trestné právo neslúži a primárne ani nesmie slúžiť
na riešenie rodinných sporov (v danom prípade v kontexte dedičského konania), pokiaľ sú právnym
poriadkom stanovené právne mechanizmy a procesný postup umožňujúce náležité uplatňovanie práv
majúcich základ v rovine súkromnoprávneho právneho vzťahu a súčasne dôležitosť právneho vzťahu
neodôvodňuje zosilnenie jeho ochrany aj prostriedkami trestného práva. Toto konštatovanie súdu sa
opiera predovšetkým o skutočnosti vyplývajúce z dokazovania v prípravnom konaní, kde svedok L.D. Š.

vo svojej výpovedí poukázal na možný vplyv manželky L. Š. na podávanie trestného oznámenia, pričom
narušené vzťahy medzi touto osobou a obvinenou vyplývajú aj zo samotnej výpovede obvinenej a z
doloženého výpisu sms správ nachádzajúcich sa v spise.

Pre účely rozhodnutia podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku v spojení s § 215 odsek 1

písmeno b/ Trestného poriadku súd nepovažoval za relevantné ani bližšie skúmanie a posudzovanie
existencie, resp. naplnenie subjektívnej stránky stíhaného zločinu. Obhajobná argumentácia obvinenej
obsiahnutá v písomnom podaní skutočne prezentuje logické a zrozumiteľné argumenty, ktoré môžu
vyvolávaťodôvodnenépochybnostioTrestnýmzákonompožadovanejformezavinenia(jedinestretnutie
pred notárom, dohoda všetkých dedičov, kontext s už naznačeným poučením dedičov a pod.) a tieto

majúajoporuvobsahupredloženéhonavecsavzťahujúcehospisovéhomateriálu(napríkladajvýpoveď
svedka L. Š., konkrétne úvod jeho výpovede). Avšak aj o otázke zavinenia a jeho dokazovania platí
v zásade to, že zavinenie ako subjektívnu kategóriu je pri absencii priznania možné dokazovať cez
skutočnosti objektívnej povahy, kde priestor na takéto dokazovanie je daný na hlavnom pojednávaní
v konaní pred súdom. Z tohto hľadiska súd pre účely tohto rozhodnutia nepovažuje za podstatné sa

otázkou zavinenia bližšie zaoberať, nakoľko s poukazom na už uvedené, skutok, pre ktorý sa vedie
trestné stíhanie nemôže byť trestným činom pre absenciu znakov objektívnej stránky daného zločinu,
čoho jediným dôsledkom môže byť len rozhodnutie vyplývajúce z výrokovej časti tohto uznesenia s
použitím § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku.

Záverom preto súd sumarizuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci ide o právne posúdenie
skutku z toho hľadiska, či je alebo nie je skutok trestným činom, pričom vyššie uvedené úvahy a závery
súduvtomsmere,žedikciapríslušnýchustanoveníO.s.p.upravujúcichkonanieodedičstvesamaosebe
vylučuje, aby skutok, ktorý je obvinenej kladený za vinu, mohol byť po objektívnej stránke trestným
činom, pričom tento záver nie je závislý od ďalších skutkových okolností, ktoré by mohli byť predmetom

dokazovania na hlavnom pojednávaní, súd považoval postup podľa § 241 odsek 1 písmeno c/ Trestného
poriadku z dôvodu uvedeného v § 215 odsek 1 písmeno b/ Trestného poriadku, za plne odôvodnený
a procesne správny.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a právne úvahy, súd

rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Protitomutouzneseniujeprípustnásťažnosť,ktorásapodávavlehotetrochdníododňajehooznámenia
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave. Sťažnosť má odkladný účinok.