Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 23, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/899/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614201048
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6614201048.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu
EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného
právnym zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36613843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č.
5, v mene ktorého pred súdom koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému A. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom v T., č. XXX, zastúpenému JUDr. Erikou Mochnackou, advokátkou so sídlom
v Lučenci, Tomáša Garrique Masaryka č. 14/A, o zaplatenie 300,93 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 11C/92/2014-142 zo dňa 25.05.2015, ako súdu

prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 117,17 € na účet jeho právnej zástupkyne do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalovaný uzavreli zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.09.2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 1.659,70
€ (50.000,- Sk); konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.08.2010; pohľadávka zo zmluvy o

splátkovom úvere voči žalovanému bola zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 postúpená
na žalobcu; konanie v prejednávanom spore začalo dňa 29.01.2014 doručením žaloby na súd; v
priebehu konania vzniesol žalovaný námietku premlčania uplatneného nároku.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie nie je žalobca aktívne vecne
legitimovaný na uplatnenie žalovaného nároku, pretože zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou mala
byť na neho postúpená sporná pohľadávka, je absolútne neplatná v dôsledku nesplnenia zákonných

podmienok na vznik práva právneho predchodcu žalobcu na postúpenie pohľadávky zo spornej zmluvy
o splátkovom úvere voči žalovanému na žalobcu, pretože žalobca nepreukázal doručenie písomnej
výzvy žalovanému na plnenie pred postúpením pohľadávky. Súd prvej inštancie dospel súčasne k
záveru o premlčaní uplatneného nároku, pretože trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva, ktorázačala plynúť od konečnej splatnosti úveru, márne uplynula pred podaním žaloby na súd. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách v znení neskorších predpisov (v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky dňa 28.06.2012)
a súčasne s poukazom na ustanovenia § 39, § 52 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol s
poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016

a plne úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas

odvolanie zo dňa 14.07.2015 (č.l. 156-163 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom
rozsahu. Vyčítal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil skutkový stav a pri rozhodovaní vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1.1 Žalobca v prvom rade nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nie je aktívne vecne

legitimovaný na uplatnenie nároku v prejednávanom spore. Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa
27.06.2012 považoval za platnú, pretože vzhľadom na dĺžku omeškania žalovaného, ktoré trvalo
nepochybne viac ako rok, nebol pôvodný veriteľ (banka) povinný žalovaného písomne vyzývať na
splnenie dlhu. Súčasne argumentoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
nemožno spájať a aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, pretože účelom

uvedeného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti
postúpeniapohľadávok,aleibaopodmienkach,zasplneniaktorýchnedochádzakporušeniubankového
tajomstva a z uvedeného ustanovenia nevyplýva, že by predmetné podmienky podmieňovali platnosť
právneho úkonu postúpenia pohľadávok.

2.1.2Žalobcanesúhlasilanisnázoromsúduprvejinštancie,žejehonárokjepremlčaný.Naprávnyvzťah
strán bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane ustanovení o premlčaní
a to bez ohľadu na skutočnosť, že na strane žalovaného vystupuje spotrebiteľ. V súlade so zákazom
retroaktivity nesúhlasil ani s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014, pretože konanie v predmetnom

spore začalo dňa 29.01.2014.

2.1.3 Na základe uvedeného žalobca navrhol zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v
zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, resp. zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci
na ďalšie konanie.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.08.2015 (č.l. 170-171 spisu) prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Nesúhlasil s odvolaním žalobcu. Vyjadril názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých môže dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky

písomnou zmluvou na inú osobu ako banku aj bez súhlasu dlžníka; žalobca nepreukázal splnenie týchto
zákonných podmienok. Na právny vzťah žalobcu a žalovaného súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a vzhľadom na trojročnú premlčaciu dobu správne
prihliadol na jeho námietku premlčania. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

2.3 Vyjadrenie žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk
dňa 16.09.2015 prostredníctvom pošty (č.l. 173 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v prejednávanom spore ako aj s právnym záverom o premlčaní uplatneného nároku žalobcu
v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, v

tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods.
2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods.

2 C.s.p.).

4.6 Pri viazanosti dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd nemohol skúmať skutkové zistenia a
právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu a
postavenia žalovaného ako spotrebiteľa, ale výlučne len právnu otázku aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu v spore v súvislosti so splnením podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách na postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa proti žalovanému na žalobcu ako aj právnu
otázku možnosti aplikácie ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.04.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť

normy obchodného práva, t.j. vrátane právnych vzťahov, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou (t.j. pred
01.04.2015) v súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní v prejednávanom
spore zo strany súdu prvej inštancie. Žalobca argumentoval v prospech svojej aktívnej vecnej legitimácie
v spore a záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách a súčasne aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní v prejednávanom

spore zo strany súdu prvej inštancie považoval za nesprávne právne posúdenie veci a domáhal sa
aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní v podstate s odôvodnením, že
zmluva o úvere predstavuje obchodný záväzkový vzťah. Odvolací súd však dospel k záveru, že právne
posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie bolo v tomto smere správne vo vzťahu k nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako aj vo vzťahu k premlčaniu uplatneného nároku.

4.7 Odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore je správne.4.7.1 Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok
uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného

práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v
prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie
vždy k zamietnutiu jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením
pohľadávky, ktorá je predmetom konania.

4.7.2 Súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v prejednávanom spore a dospel k
záveru, že žalobca nie je nositeľom nároku voči žalovanému, ktorý uplatnil žalobou. Žalobca v spore
tvrdil, že aktívnu vecnú legitimáciu nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012
a v dôsledku oznámenia postupcu Slovenská sporiteľňa, a.s., o postúpení pohľadávky žalovanému
nadobudol aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú nemôže súd v spore skúmať (§ 526 ods. 2 Občianskeho

zákonníka).

4.7.2.1 Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový
záväzok len medzi postupníkom a postupcom; obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky
z majetku postupcu do majetku postupníka; obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a

samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka; jeho postavenie
sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi (§ 526 Občianskeho zákonníka);
nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť; postavenie dlžníka sa
po tom, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom
predpokladaným v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka, mení len v tom, že namiesto pôvodnému

veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi; pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému
veriteľovi a takýmto plnením sa zbaví záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007).

4.7.2.2 Súdna prax dospela k záveru, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení

pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky;
súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a
platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky
preukazoval zmluvou o postúpení postupník (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003); zo skutkových okolností veci, v ktorej bolo
vydané uvedené rozhodnutie vyplýva, že riadne doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany
postupcu dlžníkovi bolo v konaní nepochybne preukázané.

4.7.2.3 Neskoršia súdna prax sa čiastočne odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník
je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo
preukázal postupník (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008
zo dňa 14.05.2008, ale najmä rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009 uverejnený v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009); túto súdnu prax
odobrilajústavnýsúd(porovnajuznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.IV.ÚS/337/2012
zo dňa 03.07.2012).

4.7.2.4 Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu

legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý
(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý
odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou
z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované
pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá

zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka
platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie
zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená
a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozporeso zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že
došlo k postúpeniu, t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa ústavného
súdu je nerozhodné, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom

a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu
postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia; na základe uvedeného ústavný súd zjednodušený záver okresného súdu i krajského súdu,
že skúmanie platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok je akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou
kompetencie súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, považoval na pozadí

existujúcej zákonnej úpravy za arbitrárny a nezodpovedajúci požiadavkám práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

4.7.2.5 Uvedené závery v plnom rozsahu platia za predpokladu, že k postúpeniu pohľadávky dôjde pred
začatím konania (ide o skúmanie vecnej legitimácie účastníkov konania). Len pre úplnosť odvolací súd
udáva, že rozdielna situácia vo vzťahu k nutnosti preukázať postúpenie pohľadávky predložením zmluvy

o postúpení pohľadávky nastáva v prípade, že k postúpeniu pohľadávky dôjde po začatí konania a je
na základe príslušného procesného návrhu potrebné rozhodnúť o zmene strán sporu podľa § 80 ods.
1 a 2 C.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/546/2014 zo dňa
10.09.2015).

4.7.2.6 Z ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne vyplýva, že v prípade, ak by
postupca svoju notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplnil, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky
preukázal dlžníkovi postupník; na rozdiel od postupcu, ktorý dlžníkovi postúpenie pohľadávky oznamuje
bez toho, že by musel čokoľvek dokazovať, je v prípade postupníka potrebné, aby postúpenie
pohľadávky dlžníkovi preukázal; preukázaním sa má na mysli predloženie písomnej zmluvy o postúpení

pohľadávky dlžníkovi; v prípade vymáhania nároku postupníkom súdnou cestou stačí, ak je okolnosť
postúpenia pohľadávky súčasťou skutkového odôvodnenia žaloby a preukázaná priloženými dôkazmi
(ako prílohami žaloby) s tým, že doručením žaloby je oznámené (resp. preukázané v prípade absencie
oznámenia postupníka) postúpenie pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi.

4.7.2.7 Odvolací súd po vyššie uvedenom zhodnotení právnej úpravy a relevantnej súdnej praxe
vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného sporu uvádza, že súd prvej inštancie bol
oprávnený skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, ktorou mal žalobca
nadobudnúť spornú pohľadávku voči žalovanému, pretože jej platnosť v spore namietal žalovaný a
súčasne na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie ju predložil aj samotný žalobca. Súdna

prax pripustila možnosť skúmania platnosti zmluvy o postúpenia pohľadávky v prípade postúpenia v
rozpore so zákonom; v prejednávanom spore bola vznesená námietka neplatnosti postúpenia spornej
pohľadávky voči žalovanému v dôsledku postupu v rozpore s ustanovením zákona, ktoré slúži na
ochranu žalovaného ako klienta banky (pôvodného veriteľa); skúmanie platnosti postúpenia bolo preto
správne, pretože predstavuje overenie dodržania zákonného ustanovenia, ktorého účelom je ochrana

žalovaného, ktorej sa inak nemôže domôcť. Samotné doručenie oznámenia postupcu o postúpení
pohľadávky žalovanému nebolo medzi stranami sporné.

4.7.3 Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne
neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 vo vzťahu k postúpeniu

spornej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., voči žalovanému zo zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.09.2005 na žalobcu pre nesplnenie podmienok podľa
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, ktorého prvá a druhá
veta ku dňu 27.06.2012 zneli: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,

ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“. Z uvedeného ustanovenia § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky) jednoznačne
vyplýva, že právo banky na postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi tretej osobe vznikne až po splnenízákonných podmienok, t.j. omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako
90 dní napriek písomnej výzve na plnenie (podľa odvolacieho súdu časť druhej vety za bodkočiarkou
sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek jej čiastočnej úhrade v prípade ak

omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na
plnenie).Účelomuvedenéhoustanoveniajeochranaklientovpredpostúpenímpohľadávkyvočinimpred
splnením na subjekty, ktoré nepodliehajú dohľadu národnej banky. Zákonné predpoklady na vznik práva
postúpiť pohľadávku musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Postúpenie pohľadávky napriek
nesplneniu zákonných podmienok predstavuje postup v rozpore so zákonom, ktorý má za následok

absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok (vo vzťahu k tejto pohľadávke) podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu predstavuje uvedené ustanovenie špeciálnu úpravu
vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku. Odvolací súd sa
nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že predmetné ustanovenie má charakter len ochrany bankového
tajomstva, pretože i keď je zaradené v časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách upravujúcou bankové
tajomstvo, podľa obsahu nejde len o bankové tajomstvo v zmysle úpravy podmienok sprístupnenia

neverejných informácií o klientovi tretej osobe, ale o nadobudnutie pohľadávky a všetkých práv s
ňou spojených, čo jednoznačne presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie ustanovenia § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací súd
za nedôslednosť zákonodarcu, čo potvrdila aj neskoršia úprava, pretože s účinnosťou od 10.06.2013
došlo zákonom č. 132/2013 Z. z. k zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochrana klientov

a bankové tajomstvo“). Z vykonaného dokazovania nevyplýva doručenie písomnej výzvy na plnenie
žalovanémupreduzavretímzmluvyopostúpenípohľadávokzodňa27.06.2012,tátozmluvajetakvčasti
postúpenia spornej pohľadávky voči žalovanému na žalobcu neplatná pre rozpor so zákonom, pretože
bez preukázania doručenia písomnej výzvy na plnenie žalovanému pred uzavretím uvedenej zmluvy
o postúpení pohľadávok, nebolo v prejednávanom spore preukázané splnenie zákonných podmienok

na postúpenie pohľadávky voči žalovanému zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
02.09.2005 na žalobcu ako tretiu osobu. Zamietnutie žaloby žalobcu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej
vecnej legitimácie v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012
vo vzťahu k spornej pohľadávke voči žalovanému zo strany súdu prvej inštancie bolo preto vecne
správne.

4.8 Odvolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne
premlčania uplatneného nároku žalobcu je tiež správne. Súd prvej inštancie pochybil len v tom smere,
že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku prihliadal na premlčanie uplatneného nároku z úradnej
povinnosti, kým správne premlčanie uplatneného nároku posudzoval na základe námietky premlčania

vznesenej žalovaným. Aj keď vo všeobecnosti možno prípadné premlčanie skúmať len medzi vecne
legitimovanými stranami sporu, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa vysporiadať aj s námietkou
premlčania vznesenou žalovaným.

4.8.1 Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 bol pre

rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia; pod pojmom „stav rozhodujúci v čase vyhlásenia
rozsudku“ je potrebné rozumieť nielen skutkový, ale aj právny stav; predmetné ustanovenie prevzal aj
Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, ktorý v ustanovení § 217 ods. 1 C.s.p rovnako zakotvuje,
že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, keď uvedené platí aj pre odvolací súd (§ 378
C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa 25.05.2015, teda po nadobudnutí

účinnosti zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015 a
preto súd prvej inštancie mohol aplikovať uvedené ustanovenie a jeho právne posúdenie veci je z tohto
hľadiska vecne správne.

4.8.2 Žalobca predovšetkým namietal, že v prejednávanom spore nemožno aplikovať ustanovenia

Občianskeho zákonníka o premlčaní. Súdna prax dospela k záveru, že „nakoľko právne predpisy,
ktorých obsahom bola aj zmena ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemajú prechodné
ustanovenia, dňom ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“ (pozri
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn.
3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 a sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktoré prešli aj testom

ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nim Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením
sp. zn. III. ÚS 194/2015 zo dňa 12.04.2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože dospel
k záveru, že „odôvodnenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej
udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdupri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil“; ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/13/2014 zo dňa 28.05.2015, ktorý tiež prešiel testom ústavnosti,
pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nemu Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. II. ÚS

729/2015 zo dňa 04.11.2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú; ďalej pozri aj rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26.11.2015 a sp. zn. 2MCdo/2/2015 zo dňa
29.02.2016 ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/22/2016 zo dňa
26.05.2016). Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval vo svojich podaniach žalobca, boli
vydané pred účinnosťou zmeny ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto v dôsledku

zmeny právnej úpravy nemohli mať vplyv na právne posúdenie veci v odvolacom konaní. Uvedený
postup súdu prvej inštancie je preto aj v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít (článok 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku).

4.8.3 V zmysle príkazu vyplývajúceho z ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.04.2015 bolo správne posúdiť žalovaným vznesenú námietku premlčania

uplatneného nároku žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní. Zo
skutkových zistení v prejednávanom spore vyplýva záver, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá
na deň 20.08.2010; právny predchodca žalobcu si mohol prvýkrát uplatniť proti žalovanému nárok na
súde dňa 21.08.2010 (t.j. deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru), kedy začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva, ktorej posledný deň pripadol na stredu dňa 21.08.2013,

ktorá bola riadnym pracovným dňom; žalobca podal žalobu na súd dňa 29.01.2014 (§ 82 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta
C.s.p.); postúpenie uplatnenej pohľadávky zo spornej zmluvy o splátkovom úvere na žalobcu v priebehu
plynutia premlčacej doby nemalo na jej plynutie žiadny vplyv (§ 111 Občianskeho zákonníka). Konanie
v prejednávanom spore tak začalo až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie sporného nároku

proti žalovanému, námietka premlčania bola teda zo strany žalovaného vznesená dôvodne a súd
prvej inštancie na ňu pri rozhodovaní bol povinný prihliadnuť (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu je preto aj z tohto hľadiska vecne
správny.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.)
a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho

právne posúdenie vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v spore ako aj vo vzťahu k premlčaniu
uplatneného nároku v prejednávanom spore však považuje odvolací súd za správne (body 4.5 až 4.8.3
odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaný bol v odvolacom konaní v
plnom rozsahu úspešný, uplatnil náhradu trov odvolacieho konania a preto mu odvolací súd priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trovodvolacieho konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených

v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).