Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 18, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/51/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225334
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114225334.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovejujmy,oodvolaniachžalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešovč.k.14C/340/2014-10
zo dňa 12.11.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 14C/340/2014-21 zo dňa 22.1.2015,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 14C/340/2014-21 zo dňa 22.1.2015.

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 14C/340/2014-10 zo dňa 12.11.2014 žalobu zamietol a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou súdu doručenou dňa
27.9.2012 navrhol žalobca uložiť žalovanému zaplatiť sumu 125 EUR z titulu náhrady škody a sumu

1285,27 EUR z titulu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
(Okresného súdu Humenné), ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí
zákonnej 15 dňovej lehoty a nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Mal za to,
že v danom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe, hoci prejednávaná
vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou kompletnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a

rozhodnutiu. Prvostupňový súd v prejednávanej veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou,
písomným vyjadrením žalovanej, kópiou spisu Okresného súdu Humenné sp.zn. 10Er/564/2010 a
ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu a zistil, že predmetom tohto konania je
žaloba, podaná pôvodne Okresnému súdu Humenné, pod spis. zn. 12C/236/2012, ktorou sa žalobca
domáha od žalovaného zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Uvedená vec sa
týka exekučného konania vedeného Okresným súdom Humenné, pod spis. zn. 10Er/564/2010 proti
povinnému I. Q., pričom návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol súdu doručený dňa 24.6.2010 a

uznesením zo dňa 13.6.2011 súd o tomto návrhu rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Voči tomuto
uzneseniu žalobca nepodal odvolanie a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.7.2011. Žalobca v tomto
spore požadoval náhradu škody vo výške 125 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1285,27 Eurvychádzajúc z toho, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako
697 dní. Vychádzal z toho, že konanie bolo začaté 23.4.2010 a súd rozhodol o žiadosti až 20.3.2012.
V tejto súvislosti súd poukázal na to, že toto tvrdenie žalobcu nie je pravdivé, nakoľko súd vo veci

rozhodol 13.6.2011 a žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 24.6.2010. V prejednávanej veci
žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol v 15 dňovej lehote o
zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia. Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu
daného ustanovenia je zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania
poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule, prípadne

v návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo
obsahujúce spomínané poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie
žiadostiovydaniepoverenia,keďsúdmusívypracovaťrozsiahlerozhodnutieavňompatričnezdôvodniť
svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Často krát si pred takýmto rozhodnutím musí zabezpečiť
aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade.
Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre

vedenie exekúcie v každom štádiu konania a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné
vychádzať aj z ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Podľa názoru Ústavného
súdu SR vysloveného v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010 exekučný súd je oprávnený a

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. K ustanoveniu § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku súd považoval za potrebné uviesť, že je v ňom zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie tohto poverenia, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného
titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na exekúciu. Keďže exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok, potrebné je vychádzať aj zo spomínaného zákona o rozhodcovskom
konaní. V tomto kontexte preto 15 dňová lehota na vydanie poverenia je extrémne krátka na to, aby
exekučný súd zodpovedne preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia (s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na
súdnu ochranu), vzhľadom na zložitosť veci, posúdenie súladu exekučného titulu s vnútroštátnym

právnym poriadkom, ale aj predpismi EÚ. Napokon aj Ústavný súd SR uviedol, že porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočností, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonnom ustanovených lehotách. Ich nedodržanie nevyvoláva automaticky
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci (IV. US 471/2012 zo dňa 7.5.2013, I.US 86/2002). Práve

konkrétne okolnosti tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu.
Všeobecne sú známe obchodné praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo
konštatovali súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky,
ktorou žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktorú súdy vyhodnocovali
akoneprijateľnúzmluvnúpodmienku,keďžebolavneprospechspotrebiteľov.Exekútornanávrhžalobcu

predložil na súdy enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval
vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské
konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch
súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti aj ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých
obchodných praktík mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať

nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito
podaniami, ktorými sú uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík a preto je veľmi obtiažné konať
tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon,
ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie
rozhodcovskej doložky a pod.) s čím sa súd musel dôsledne vysporiadať, nemožno považovať za

zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých
mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil
zbytočných prieťahov súd použil závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa
týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. Ústavný súd tu, okrem iného, zdôraznil, že aj niekoľkomesačná
nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda
zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ale ústavne akceptovateľné. Napokon zákonodarca nedostatok v súvislosti sostanovením zákonnej lehoty v zmysle § 44 ods. 2 EP napravil jeho novelou zákonom č. 144/2010 Z. z.,
v zmysle ktorého od 1.6.2010 uvedená lehota neplatí pri exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 písm.
c, d (notárskych zápisníc a vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a komisií). Súd prvého

stupňa teda dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do
vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť zamietnutá, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako
už súd uviedol 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Podľa názoru súdu je nesprávna aj argumentácia žalobcu

ohľadom posúdenia samotného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia,
ako nesprávneho úradného postupu, pretože je logické, že výsledkom rozhodovacej činnosti súdu
je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd
musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno
ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07
zo dňa 25.8.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom

nezákonného rozhodnutia, k čomu však neboli splnené zákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie,
ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť a žalobca ani v jednom prípade voči danému uzneseniu nepodal ani riadny opravný
prostriedok). Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu o prekážke právoplatne rozhodnutej veci príslušným
rozhodcovskýmrozsudkom.Súdytotižvrozhodnutiachozamietnutížiadostiovydaniepovereniadospeli

k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, dôsledkom čoho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje
právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi preto nič nebránilo podať žalobu na súd. Podľa názoru
súdužalobcanepreukázalaniďalšípredpokladzodpovednostizaškoduatoexistenciumajetkovejškody
a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou žalovaného a dospel k
záveru, že žalobca v konaní nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie

pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto náklady vznikli. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň súd poznamenal, že
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v
príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému
nesplnil. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že keďže nebol daný základ nároku, súd neskúmal

ani jeho výšku, napr. v súvislosti s dodatočne predloženým znaleckým posudkom zo strany žalobcu.
Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie v zmysle
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvody uvádzané žalobcom sú, podľa názoru súdu, irelevantné.
Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie

je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v
tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich
podnikateľských aktivít. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť
žalobcu, o ktorej sa súd už zmienil. Súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď mu škoda mala vzniknúť

pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu, ktorou bola nútená zaoberať sa aj Európska
komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov. Žalovaná vzniesla vo
vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom došlo k rozhodnutiu
súdu predo dňom 23.4.2009, t.j. 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku. Súd preskúmal vznesenú námietku premlčania a dospel k názoru, že

právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade
nie je premlčané, keďže k rozhodnutiu súdu došlo až po dni 23.04.2009. Taktiež súd poukázal
na to, že podľa
príslušných ustanovení zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom písomná žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je
zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany žalobcu boli
žalovanej doručené 23.04.2012. Žaloba v pôvodnom konaní v tejto veci bola doručená súdu 27.09.2012.
Žalobca teda podal žaloby predčasne, keďže nárok na súde uplatnil pred uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že
neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak učiní skôr,
ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu
predčasnosti. Na základe uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol. O trovách konania súdrozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal,
keďže žalovaný si s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania neuplatnil a
neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd rozhodol o merite veci na
základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má za následok nesprávne súdne rozhodnutie. Takéto rozhodnutie musí
byť zrušené. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.
Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Zákonodarca vytvoril
legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto

legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo
a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v

konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory,
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď.. Dohovor zaväzuje
zmluvné strany, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám
čl. 6 ods. 1 zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Žalobca doložil v konaní ako
dôkaz X. G. Č.. X/XXXX, vypracovaný X. Ú. R. A. E. J.. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie

oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Poukazuje tiež na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania, bol
súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Žalobca
navrhuje zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Uznesením č.k. 14C/340/2014-21 zo dňa 22.1.2015 Okresný súd Prešov uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20,- eur.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov

je stanovená pre súdny poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29.3.2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe

Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že postupom súdu
bolozasiahnutédojehozákladnéhoprávanasúdnuochranuzaručenéhočl.46ods.1ÚstavySlovenskej
republiky, ako aj došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorej povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach

a pri zachovaní základných práv a slobôd (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
252/05 z 22. 03. 2006). Ďalej zdôraznil, že súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný čl.
2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyrubujú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
žaloba bola podaná pred 01. 10. 2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.
z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, kedy
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávny úradným postupom, od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o

súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry
v zmysle ust. § 210a O.s.p. alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom

zistenýmsúdomprvéhostupňa(§213ods.1,3,4,5a§214ods.2O.s.p.).Nakoľkovšakrozsudokvoveci
samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom
stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1,3 O.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom

odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.s.p.). Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal
preskúmania napadnutého rozhodnutia a zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť
ako vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu
prvého stupňa (§ 219 ods. 2
O.s.p.) a k tomu dodáva:

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Exekučný súd z úradnej moci
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku má právo skúmať žiadosť o udelenie poverenia, čo je limitované
15-dňovou lehotou na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri bezchybnom návrhu. Ak exekučný
súd z úradnej moci je oprávnený preskúmavať žiadosť o udelenie poverenia, tak lehota 15 dní vždy platí
len pre prípady vyhovenia návrhu a poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný

poriadok neuvádza žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia.
Pätnásťdňová lehota nie je stanovená v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie
exekúcie so zákonom. Potom nedodržanie 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia o nevyhovení
návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je porušením práva
oprávneného. Pre prípad neudelenia poverenia na vykonanie exekúcie nie je zákonom - Exekučným

poriadkom stanovená lehota, aj keď sa žalobca domnieva, že aj v takomto prípade by mala platiť 15-
dňová lehota na vydanie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia.

Lehota na zamietnutie žiadosti na udelenie poverenia z Exekučného poriadku nevyplýva. Nemohlo dôjsť
k porušeniu práva žalobcu na vydanie rozhodnutia - urobenie úkonu v zákonom stanovenej lehote. Nie

je možné konštatovať nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Ustanovenie
§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. udeľuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom tomu, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Keď táto podmienka nároku na
náhradu škody nie je osvedčená žalobcom, keďže sa nedá konštatovať nesprávny úradný postup, potom
rozhodnutie okresného súdu je správne, pokiaľ súd žalobu zamietol.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom len v prípadoch, keď sa takýto
nesprávny úradný postup preukáže. Ak neexistuje v Exekučnom poriadku lehota na vydanie rozhodnutia
o neudelení poverenia súdnemu exekútorovi, nemôže sa žalobca domáhať náhrady škody, ak nedošlo
k porušeniu právnej povinnosti súdom.

Odvolací súd poukazuje na to, že nie sú splnené ani podmienky na vyvodenie zodpovednosti za
nesprávny úradný postup zadefinovaný v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak nebolo konštatované
porušenie práva žalobcom v dôsledku prieťahu v súdnom konaní, o čom je oprávnený rozhodnúť
Ústavný súd, resp. na základe sťažnosti predseda okresného súdu. Neexistuje rozhodnutie Ústavného

súdu SR či konštatovanie prieťahov pred súdom prvého stupňa, potom neexistuje rozhodnutie týkajúce
sa preukázania prieťahu v súdnom konaní exekučným súdom. Novela § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
len bližšie zadefinovala podmienky pre konštatovanie prieťahu v súdnom konaní ako predpokladu na
uplatnenie nároku na náhradu škody nesprávneho úradného postupu. Ak kompetentný orgán nezistí
nesprávny úradný postup, potom nie je možné vyvodiť zodpovednosť z nesprávneho

úradného postupu aj vo forme náhrady škody.

Žalobca v konaní uplatňuje právo na náhradu škody, kde škodu predstavujú náklady na evidovanie
pohľadávky žalobcu. Podľa odvolacieho súdu nestačí len samotné tvrdenie žalobcu o tom, že muvznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazov vynaložených nákladov. Naviac sa jedná o
administratívne náklady, ktoré má žalobca so správou pohľadávky a nemôže byť uplatnená ako
náhrada škody pre porušenie povinnosti súdu v exekučnom konaní. Tieto administratívne náklady

tak či tak nemôžu byť predmetom exekučného konania, pretože predmetom súdneho rozhodnutia je
vždy pohľadávka prisúdená, nie dodatočné náklady žalobcu so správou tejto pohľadávky. Žalobca
uplatňuje nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného
postupu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní v ohrození jeho podnikateľských aktivít, straty dôvery
vedenia spoločnosti v súdnictvo. Ide len o hypotetické uvažovanie žalobcu bez preukázania konkrétneho

zásahu do sféry žalobcu. Keď žalobca poukázal na Znalecký posudok č. 1/2014, tak súd tento znalecký
posudok môže považovať len za ďalší dôkaz predkladaný žalobcom v konaní, pričom údaje z tohto
znaleckého posudku nie sú verifikovateľné, kde znalec vychádzal výlučne z údajov poskytnutých
navrhovateľom. Znalecký posudok je aj tak bez významu, pretože uplatnená náhrada škody vyjadruje
len paušálne náklady, aj keď podložené znaleckým posudkom, pričom sa vykazujú náklady akejkoľvek
administratívnej činnosti, nie priamo ku konkrétnemu nároku zo sporu. Nároky na náhradu škody sú

skôr hypotetické, pretože vymedzujú všeobecný náhľad správy pohľadávky u žalobcu bez konkrétneho
určenia, pričom výška škody v súvislosti s jednotlivými prípadmi porušenia povinnosti exekučným súdom
má predstavovať konkrétnu náhradu materiálnej ujmy u žalobcu. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom, zatiaľ neosvedčeným a vznikom konkrétnej škody.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením
práva, že samotné konštatovanie porušenia práva nebude dostatočným zadosťučinením. Výška
nemajetkovej ujmy v konkrétnom prípade nie je žalobcom nijak preukázaná, najmä tvrdený postih
žalobcu nesprávnym úradným postupom, čo by sa malo prejaviť v strate dôvery žalobcu v spravodlivosť.
Z hľadiska morálnych aspektov z porušenia práva žalobcu sám žalobca vymáha pohľadávky, ktoré sú

pochybné. Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je pochybný.

Ak žalobca poukazuje na retroaktivitu pri použití § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., tak odvolací súd
konštatuje, že ide o nepriamu retroaktivitu, pretože v ods. 1 je vymedzený nesprávny úradný postup
a v ods. 2, ktorý je účinný od 1.1.2013, len bližšie definuje posudzovanie nesprávneho úradného

postupu súdom, ktorého dôsledkom sú sťažnosti na prieťahy, prípadne na disciplinárne konanie, ktoré
konštatoval Ústavný súd SR. Keďže neexistuje žiadne rozhodnutie týkajúce sa sťažnosti na prieťahy, nie
je možné konštatovať nesprávny úradný postup, ktorý je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu
škody či nemajetkovej ujmy. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. len bližšie rieši otázku
posúdenia nesprávneho úradného postupu, ale definovanie nesprávneho úradného postupu je stále

uvedené v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného aj pred 1.1.2013. Aj táto námietka žalobcu v
odvolaní nie je dôvodná. Preto odvolací súd nevidí dôvod na zrušenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V odvolaní žalobca poukazuje na skutočnosť, že vo veci bol podaný návrh na prerušenie konania, o

ktorom nebolo rozhodnuté. K tomu odvolací súd uvádza, že takýto návrh z obsahu spisu nevyplýva.

Odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom aj vo výroku o náhrade trov konania. Žalobca ako
neúspešnýúčastníkkonaniajepovinnýnahradiťúspešnémužalovanémutrovykonaniapodľa§142ods.
1 O.s.p.. Keďže úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a neúspešný žalobca nemá právo

na náhradu trov konania, preto správne súd prvého stupňa účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1,2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdzuje.

Odvolací súd preskúmal aj napadnuté uznesenie č. k. 14C/340/2014-21 zo dňa 22.1.2015, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu o
vyrubení súdneho poplatku za odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa §
4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov(ďalej len „poplatkového zákona“) oslobodené od poplatku od 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z
11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
právnych predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia zákona, došlo k novele zákona o

súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/
poplatkového zákona týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z. z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Pri výklade
predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu poplatkového zákona s
poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková

povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 286/2012
Z. z..

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj

keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Pri vyrubovaní poplatku za odvolanie treba vychádzať z ustanovení § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 prvá
a druhá veta ZSP ako lex generalis, ak Sadzobník neustanovuje pre spoplatňovanie odvolaní osobitnú

úpravu. Vychádzajúc z tejto všeobecnej zásady platí, že pokiaľ Sadzobník vyrubuje súdny poplatok za
návrh (žaloba), vzniká v prípade odvolania aj povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Zákon
nepozná spoplatňovanie len žaloby, alebo len odvolania.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur.
Akjeustanovenásadzbazakonanie,myslísatýmkonanienajednomstupni(§6ods.2vetaprváZákona
o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Až do 30.9.2012 bolo oslobodené od súdnych poplatkov celé konanie, teda aj odvolacie. Počnúc
od 1.10.2012 vecné oslobodenie konania zaniklo. Pokiaľ sa odvolacie konanie nezačalo predo dňom
1.10.2012, nie je možné sa dôvodne dovolávať vecného oslobodenia podľa úpravy platnej do 30.9.2012.

Počnúc od 1.10.2012 Zákon o súdnych poplatkoch nepozná v skôr uvedených veciach ani vecné,

ani osobné oslobodenie od súdnych poplatkov. Úkony vykonávané v rámci konania o náhrade škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
- ďalej len ZNŠ, sú spoplatňované podľa tých istých zásad, ako iné bežné sporové konania. Zákon o
súdnych poplatkoch nemá úpravu zaručujúcu, že sa v priebehu konania nebude novelizovať. Uvedená
zmena právnej úpravy spôsobila, že musia byť spoplatňované jednotlivé žalobcom vykonávané úkony.

Súdny poplatok vyrubovaný podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov - ďalej len SSP, je
poplatkom z návrhu na začatie konania (žaloby). Preto pre jeho predpisovanie za podané odvolanie
platia tie isté zásady upravené v § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch. Poznámky 1 až 7
k Položke 1, včítane Poznámky 3 (poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo

veci samej), nemožno priamo aplikovať aj na položku 7a. Položka 7a nemá osobitnú úpravu vo forme
vlastných poznámok.

Na položku 7a nemožno priamo aplikovať ani Spoločnú poznámku, ktorá sa týka lenpoložiek 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 upravujúcich spoplatňovanie návrhov. Avšak na položky 2, 6, 7, 9, 14 a
16 sa aplikujú poznámky 1 až 7 z položky 1, hoci to zákon výslovne neustanovuje. Spája ich spoločná

vlastnosť, a to je, že ide o poplatky za návrh. Tú istú vlastnosť má aj položka 7a. Preto sa spoplatňuje
podľa tejto položky nielen návrh (žaloba), ale aj odvolanie.

Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že súdny poplatok za odvolanie podané po
nadobudnutí účinnosti zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Pokiaľ zákon č. 286/2012

Z.z. zaviedol do Zákona o súdnych poplatkoch položku 7a a § 18ca, vyberajú sa poplatky za úkony
vykonané po 30.9.2012 podľa vtedy platnej úpravy.

V konečnom dôsledku sa so všetkými odvolacími dôvodmi uvedenými aj v tejto veci vyporiadal Ústavný
súd SR v uznesení zo dňa 19.6.2014 sp. zn. IV.ÚS 340/2014-8, keď obsahom totožné uznesenie
okresného súdu o vyrubení súdneho poplatku vo výške 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych

poplatkov bolo odvolacím súdom potvrdené.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie o poplatku potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému v odvolacom konaní
trovy nevznikli, trovy nežiadal, preto mu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.