Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 4C/320/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234679
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sýkorová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234679.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivetou Sýkorovou, v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania sa zamieta.

Návrh sa zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal
zaviazať odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- Eur, na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 275,- Eur a na náhradu trov konania. Navrhovateľ predovšetkým poukázal na to, že pridelenie
veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Žilina by porušilo právo navrhovateľa na prerokovanie veci
nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol
vo veci zaujatý. Navrhovateľ preto v zmysle ust. §12 O.s.p. žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred

prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne
príslušného Okresného súdu Žilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich
pomer k veci a k účastníkom konania.
Navrhovateľ na odôvodnenie návrhu uviedol, že obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. je
slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v
prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho
hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č.: 508500406) navrhol písomným

podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej
len „Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania
zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 508500406 dlžníkom
(povinným): I. (podľa podania navrhovateľa doručeného súdu dňa 30.10.2012 je správny dátum
narodenia povinného dátum uvedený v žalobnom petite na str. 7 návrhu, teda dátum XX.X.XXXX).
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo

EX11059/2011.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne
predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Žilina
a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vecním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k
posúdeniuarozhodnutiu,rozhodoložiadostinaudeleniepovereniaaždňa24.10.2011,atorozhodnutím

o poverení. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac
ako 5 mesiacov).

Navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení označil dôkaz: Súdny spis exekučného súdu (Okresný súd

Žilina) založený pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 a povinným: I. pre vymoženie peňažnej pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 508500406 (registrácia
súdneho exekútora EX11059/2011. K dôkaznému bremenu navrhovateľ uviedol, že nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Rovnopis exekučného titulu použil ako nutnú

prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľovi vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 Eur, na administratívne
spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu na poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konanie na exekučnom súdu sumu 15 Eur. Celkovo vynaložil
navrhovateľ výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125 Eur. Táto

suma by navrhovateľa nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s odôvodnením, že samotné
konštatovanie, porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu

dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje sa satisfakcia vo výške
20.000,- Sk, to je cca 660 Eur. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie

jeho práva, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym postupom exekučného súdu) sumu
275 Eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotný pomerom 55 Eur za každý mesiac omeškania
činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu,

teda 275 Eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac. Zároveň navrhovateľ uviedol, že postupoval
podľa ust. § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania tejto žiadosti na žiadosť pozitívne
nereagoval.

Súd vyzval navrhovateľa dňa 10.10.2012 na oznámenie, či opisom skutkových okolností tak, ako sú tieto
uvedené v čl. I. žaloby, uplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť
a na oznámenie, či je v žalobe navrhovateľom len poukazované na nevyhnutnosť postupu v zmysle § 12
ods. 1 O.s.p., t.j. na nevyhnutnosť prikázania veci z dôvodu nutnosti v prípade, ak budú všetci sudcoviatunajšieho súdu z prejednania veci vylúčení, alebo navrhovateľ výslovne navrhuje v zmysle § 12 ods. 2
O.s.p. rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Súd dňa 18.10.2012 oznámil podľa § 35 ods. 4 O.s.p. začatie konania Okresnej prokuratúre Žilina.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu 30.10.2012 oznámil, že navrhovateľ nepodal námietku zaujatosti
podľa ust. § 15 O.s.p., ale v úvode žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne
príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení,

keďže majú pomer k veci a účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto má okresný
súd požiadať príslušný krajský súd podľa § 12 ods. 1 v spojitosti s § 12 ods. 3 O.s.p., aby prikázal vec
na prejednanie inému súdu toho istého stupňa, nejde teda o vhodnosť, ale o nutnosť.

Predseda Okresného súdu Žilina predložil vec podľa § 16 O.s.p. Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie
vzhľadom na vyjadrenia všetkých sudcov tunajšieho súdu, ktorí oznámili existenciu skutočností, ktoré

by mohli vyvolať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti pri prejednávaní a rozhodovaní vo veci a
vzhľadom na nemožnosť prideliť veci inému sudcovi podľa § 15 O.s.p.
Keďže navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola nadriadenému súdu
predložená na rozhodnutie o takejto námietke.
Krajský súd Žilina rozhodol uznesením č.k. 7NcC/167/2013-23 tak, že zákonná sudkyňa, ktorej bola vec

pridelená na prejednanie a rozhodnutie, nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na tamojšom súde pod sp. zn. 4C/320/2012.

Zákonná sudkyňa má preto za to, že o návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a
prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté nadriadeným súdom.

Navrhovateľ súdu oznámil podaním doručeným dňa 19.4.2013, že tunajšiemu súdu bola predložená
príloha „Potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody" do konaní o týchto žalobách: ZE-8605-6428, 5600029, Z. Y., X.XX.XXXX, EX
16156/2011; 10710-NZP, 1440682, U. G., XX.X.XXXX, EX15661/2010; NP-8426-1, 5380906, C. Z.,

X.X.XXXX, EX 8255/2009; 14957-ISTINA RS, 1440682, U. G., XX.X.XXXX, EX15661/2010. Jednotlivé
žaloby, ktoré boli podané na Okresnom súde Žilina, následne odkazujú na tieto konania. Preto súdu je
z vlastnej činnosti známa skutočnosť, že navrhovateľ podal žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR.

Odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 4.9.2013. Všeobecne poukázal
na nedostatky v žalobách hromadne podávaných navrhovateľom, ich zmätočnosť v označovaní
povinných, odlišne uvedených dátumoch narodenia, neuvedenie spisových značiek príslušných
exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, absenciu relevantných údajov, ako dátumy doručenia

podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o
vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti odporca namietal, že navrhovateľ nepriložil ani
jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania v tejto veci,
vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje
na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné

bremeno znáša navrhovateľ sám. Podľa názoru odporcu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody.
Navrhovateľ neuviedol ani kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, neuviedol, ani po vyžiadanej
súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti (t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného

súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu.
Odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR.

Poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Predbežnéprerokovanienárokujezákonom(§15ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdnekonanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R
28/1978).Odporcapoukazujenato,žeprvéžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody
zo dňa 23.04.2012 mu boli doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobný návrh bol

okresnému súdu Žilina doručený už dňa 27.09.2012, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí
6-mesačnei lehoty, ale skôr, a odporca má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody opakované výzvy na doplnenie žiadostí, Ministerstvu
spravodlivosti SR však bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal

požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy
na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy,
kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, skutočnosť,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce
„ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné

prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na
náhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne
prerokovaný. Vzhľadom na to, že navrhovateľ ani na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR žiadosť v
potrebnom rozsahu nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z
uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol.
Odporca poukázal na prax, z ktorej už dávnejšie vyplynulo, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45

ods. 1 pís. c/ zák. č. 244/2002 Z.z., čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcii a zbytočnom
vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom
C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie
zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu a tým aj otázky,
či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritériá zákonnosti. Pokiaľ samotný navrhovateľ uvádza znenie

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, podľa ktorého súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zák. č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 pís. c/ a d/.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku znie: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov

a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". Odporca poukázal, že z týchto ustanovení
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných
konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. V praxi, ak bola žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, z uvedeného je jednoznačné, že nárok
je v tejto časti neopodstatnený. Pokiaľ pred 1.6.2011 § 41 ods. 2 pís. d/ Exekučného poriadku znel
„vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených", v samotnej dôvodovej
správe je k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 pís. d/ Exekučného poriadku uvedené, že správnosť
aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim

autentickým výkladom aj Národná rada SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutie
rozhodcovskýchsúdov",predstavovalalenexplicitnejšieujasnenieliteryzákona,abysapredišlomylným
interpretáciám tohto ustanovenia.
Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní
(judikatúra Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) a zo skutkových okolností, ktoré sa

týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.Odporca namietal existenciu prieťahov v konaní, nakoľko tieto neboli konštatované vo výsledkoch
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ani v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým by sa rozhodlo o tom, že sudca sa

dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, ani v právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo ani v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým by Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Odporca vzniesol i námietku premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom", keďže
v niektorých konaniach malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu v období
pred marcom 2009. Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej
lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula pri každom takomto nároku
osobitne, a to po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovei lehoty od doručenia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené odporca vznáša
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,

teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Pokiaľ ide k samotnej uplatnenej náhrady materiálnej škody v navrhovateľom uplatnenej výške odporca
uviedol, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik škody a ani výšku škody a nároky, ktoré si uplatňuje je
možné považovať za hypotetické. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré

preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody zo strany navrhovateľa (ako tomu je aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného
nároku je znemožnené. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ani táto zo strany
navrhovateľa nie je preukázaná, navrhovateľ nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by
sa mala jej náhrada poskytovať v peniazoch.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá
má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé
porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňoval podaním návrhu na začatie konania,
poukazuje odporca na ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého iba v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Ďalej odporca zdôraznil, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.

Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež
navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa".
Navrhovateľ nepreukázal pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, že konštatovanie
porušeniaprávaniejedostačujúcimzadosťučinením.Uvedenézožalobnýchnávrhovnevyplývaaztoho

dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch.
Podľa odporcu nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Nie jemožné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a
to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci

zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.
Odporca v tejto súvislosti upozornil a ako prílohu vyjadrenia k žalobe doložil list Európskej komisie,

Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že
v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec 0-76/10). Odporca dal do pozornosti celý text priloženého

listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa
odchyľujúodkogentnýchustanovenínaochranuspotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujú

spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, napr.:
„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia

mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."
„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne."
„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."

„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..."
Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá odporca v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku

napr. vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv
(s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,
chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,

že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila
navrhovateľa zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne,
boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv

spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúca slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu
na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia
alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku

samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu
navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči
štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej

podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odporca zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť

konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a
následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa
odporcu priznaná navrhovateľovi žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu

príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla postupom okresného súdu škoda.
Nazákladevšetkýchvyššieuvedenýchskutočnostíjeodporcatohonázoru,ženavrhovateľnepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou. Žiadal návrh zamietnuť a uplatnil si náhradu trov konania.

Následne po vykonaní všetkých potrebných procesných úkonov súd nariadil pojednávanie na deň
30.12.2013 na ktoré predvolal všetkých účastníkov konania a zástupcov, všetci boli predvolaní riadne
a včas.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 19.12.2013 žiadal zrušiť nariadené pojednávanie až do
právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu a navrhol konanie
prerušiť, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažnosti, ktorej premetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci.

Súd uznesením zo dňa 13.1.2014 rozhodol o hore uvedenom návrhu navrhovateľa na prerušenia

konania tak, že tento zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.2.2014

Následne po vykonaní všetkých potrebných procesných úkonov súd nariadil pojednávanie na deň
30.4.2014, ktoré pojednávanie však muselo byť odročené z dôvodu nepripojenia spisu sp. zn. 2Er
221/2011.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na deň 28.5.2014. V prípade obidvoch nariadených pojednávaní,
teda na deň 30.4.2014 i na deň 28.5.2014 navrhovateľ opakovane žiadal o zrušenie týchto pojednávaní
až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu a navrhoval
konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažnosti, ktorej premetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci. Navrhovateľ teda požadoval zrušiť pojednávanie a prerušiť
konanie z tých istých dôvodov, ako žiadal v prípade nariadeného pojednávania na deň 30.12.2013,
pričom súd porovnaním ústavných sťažností (č.l. 53, 68 a 91) pripojených k návrhom na zrušenie

pojednávania a prerušenie konania zistil, že sa jedná podľa obsahu o totožnú ústavnú sťažnosť, z
dôvodu ktorej bolo rozhodované o návrhu navrhovateľa na prerušenia konania uznesením zo dňa
13.1.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.2.2014.

Na pojednávanie boli predvolaní všetci účastníci konania a zástupcovia riadne a včas. Na pojednávanie

sa nikto nedostavil, preto súd konal v ich neprítomnosti v zmysle § 101 ods.2 O.s.p.

Súd pojednávanie vykonal aj napriek žiadosti navrhovateľa na zrušenie nariadeného pojednávania až do
právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu, nakoľko mal zato, že ovylúčení zákonnej sudkyne z rozhodovania a prejednávania veci bolo právoplatne rozhodnuté Krajským
súdom Žilina uznesením č.k. 7NcC/167/2013-23 zo dňa 14.02.2013. Preto súd o návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania rozhodol tak, že návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol, keďže

dospelkzáveru,žeotázkazákonnéhosudcujevyriešenározhodnutímKrajskéhosúduvŽilineč.k.7NcC
167/2013-23 o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.: 4C 320/2012, ktoré rozhodnutie je rozhodnutím konečným, pričom
vo všeobecnosti platí, že krajský súd nerozhoduje o tom, či je sudca okresného súdu vylúčený, ani ako
súd prvého, ani ako súd druhého stupňa, je teda rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu,

a proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zákonom prípustné žiadne opravné prostriedky. Zároveň súd
dospel k záveru, že prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom samotného návrhu na
začatie konania. Zároveň ani nie je dôvod na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., ktoré ustanovenie dáva možnosť, ale neukladá povinnosť súdu konanie prerušiť. Pokiaľ aj
ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto
prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109

ods. 2 písm. c) O.s.p..

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol
preukázaný.

Súd skúmal vecnú legitimáciu účastníkov konania, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka
konania k prejednávanej veci, pričom aktívnu legitimáciu má navrhovateľ a pasívnu má odporca.

Pasívna legitimácia účastníka konania - Slovenskej republiky je nespochybniteľná a bolo vecou
navrhovateľa označiť aj zastupujúci orgán, keďže predmetom konania bola náhrada škody, ktorá mala
byť navrhovateľovi spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti

ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 79 ods.1 veta piata O.s.p. ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a
označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže

konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Predmetná žaloba je podaná proti odporcovi, v mene ktorého koná príslušný orgán v zmysle zák.č.
514/2003 Z.z. Navrhovateľ označil Ministerstvo spravodlivosti SR, u ktorého zároveň navrhovateľ podal
žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa
oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR žiadosti navrhovateľa nevyhovel a následne navrhovateľ
podal predmetnú žalobu na náhradu škody.

Podľa § 1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 4 ods.1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 4 ods.1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 orgán príslušný podľa
písm. a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15 ), ak
ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak
žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán
povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania

žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení do 31.12.2012) ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 (v znení od 01.01.2013) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku

na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd návrh zamietol.

Súd mal preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom z dôvodu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora
doručenej súdu dňa 10.8.2011 na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.10.2011 udelením
poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. K rozhodnutiu o
žiadosti o udelenie poverenia tak malo dôjsť po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Hoci súdu nebola predložená žiadosť o predbežné prerokovanie a doklad o jej podaní odporcovi, medzi
účastníkmi nebolo sporné, že žiadosť bola podaná, odporca uviedol, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 mu boli doručené dňa 23.04.2012. Odporca
žiadostiam navrhovateľa nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol proces predbežného
prerokovania zmarený.

Súd mal preukázané, že žiadosť navrhovateľa bola odporcovi doručená, zároveň odporcom nevybavená
v zákonnej lehote, pričom aj keď nie je zrejmé, kedy presne bola žiadosť doručená odporcovi, súdu
je z vlastnej činnosti známe (z konania sp. zn. 18C/238/2012 vedenom na OS Žilina), že žiadostinavrhovateľ podal u odporcu v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012, a to vo viac ako 45 000
prípadoch, ktorým odporca nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol proces predbežného
prerokovania zmarený. Súd má za to, že vzhľadom na označenia obdobia doručovania žiadostí

(posledné doručenie dňa 25.09.2012) a vzhľadom na dátum rozhodnutia súdu v tejto veci, zákonom
stanovená lehota na vybavenie žiadosti nepochybne uplynula, a to bez ohľadu na to, či bola poskytnutá
súčinnosť navrhovateľa, alebo nie, a bez ohľadu na skúmanie, či bola potrebná a nevyhnutná súčinnosť
požadovaná odporcom. Je totiž nepochybné, že nárok na náhradu škody, alebo jeho časť nebol
uspokojený do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Podmienka pre súdne konanie bola teda

splnená.

Odporca vzniesol námietku premlčania práva navrhovateľa na náhradu škody. Podľa názoru odporcu,
keďže k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu došlo pred 23.4.2009 a žaloba bola podaná dňa
27.09.2012, uplynula 3-ročná premlčacia lehota.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa § 19 ods. 2 cit. zákona najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď

bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak
ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa § 7 a 8.
Podľa § 19 ods. 3 cit. zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15, odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov.

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 10.8.2011 a poverenie
bolo vydané dňa 24.10.2011. O tvrdenej škode sa navrhovateľ dozvedel/mohol dozvedieť až vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.10.2011. 3-ročná premlčacia lehota by teda uplynula dňa
24.10.2014. Návrh bol podaný dňa 27.9.2012, teda v zákonnej lehote. Námietka premlčania je teda
neopodstatnená. Okrem toho súd poznamenáva, že súd skúma premlčanie len u existujúceho nároku

a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 17.9.2012 žiadal, aby mu odporca nahradil majetkovú škodu vo výške
125,- Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 275 Eur.

Zo spisu Okresného súdu Žilina č.k. 2Er/221/2011 mal súd zistené, že dňa 10.8.2011 bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci EX 11059/11. Dňa 24.10.2011 bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5511 105380 *.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 17.1.2013 podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvznenído17.1.2013súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej
pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z citovaného ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku v spojitosti s ust. § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku je zrejmé, že okresný súd v konaní č.k. 2Er/221/2011 nebol povinný vydať
poverenie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, nakoľko súd mal z exekučného spisupreukázané, že exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.: SR 03100/11.
Táto skutočnosť zbavuje súd povinnosti vydať poverenie v lehote 15 dní.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení od 01.01.2013
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu

Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej
republiky a postup alebo výsledok
postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119
písm. b) Ústavy Slovenskej republiky .
Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa ods. 3 cit. zák. ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej
správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.
Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Zákonom č. 412/2012 Z.z. došlo k doplneniu §
9 o nové odseky
3 a vnadväznostinamožnosť
dotknutých osôb domáhať sa ochrany svojich práv v prípade prieťahov v konaní pred súdomalebo iným orgánom, a to s využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods.
1 Ústavy SR . Otázku, či

v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR , je kompetentný preskúmať
Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/02).
Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. , ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by

existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup
toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené zákon výslovne
ustanovuje, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č.
514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní bolo

právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom SR. Toto však bolo vnesené
do právnej úpravy až novelou účinnou od 01.01.2013.
Je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik
škody, ktorej náhradu si uplatnil pred účinnosťou novelizovaného znenia zák.č. 514/2003 Z.z. Na

predmetné konanie je preto nutné aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady
škody, teda znenie § 9 cit. zák. v znení účinnom v čase uplatnenia jeho nároku, t.j. znenie do 31.12.2012.
Je neprípustné, aby sa obdobné konanie v rámci súdneho konania, resp. predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody odporcom, spravovalo predchádzajúcim znením zákona č. 514/2003 Z.z. a
zároveňvpriebehukonaniabysazačalaplikovaťnovelizovanýpredpis(hmotnoprávnybezprechodného

ustanovenia).
Na základe uvedeného súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že v zmysle § 9 cit.zák. môže prieťahy
konštatovať len Ústavný súd SR,..., nakoľko taká úprava je platná až od 01.01.2013.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako

dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni, a nie pred
Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP
teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu
vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko,
rozsudok zo 16. septembra 1996). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená

charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa
zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody z dôvodu neprávneho úradného postupu nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999, podľa ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vadykonania - napríklad zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností,
právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
4Cdo 24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou

predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo
nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009 -
rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť
splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.
Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo

nezákonným rozhodnutím sú:
1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,
§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§

3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

Navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý

spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti rozhodoval po uplynutí zákonnej lehoty
15 dní.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej

moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 17 ods. 1 cit. Zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje najmä
s prihliadnutím na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 cit. zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/24/04 konštatuje, že nesprávny úradný postup možno
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu
postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak

tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Všetky podmienky musia byť
splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie
ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky.

Podľa § 25 ods. 1 cit. zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného

prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele
občianskeho zákonníka. Z úradnej moci je potrebné zaoberať sa aj spoluúčasťou poškodeného
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody podľa § 441 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu

pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale aj v
prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti, vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

V danom prípade je nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd nemal povinnosť rozhodnúť o
žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia žiadosti. Súd vo veci č.k. 2Er/221/2011 vydal
poverenie dňa 24.10.2011, pričom v čase od 10.8.2011 skúmal, či sa jedná o spotrebiteľskú vec,
keďže exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu. Až potom, ako mal súd nesporne
preukázané z dokladov dodatočne predloženými oprávneným, že sa o spotrebiteľskú vec nejedná, vydal

dňa 24.10.2011 poverenie.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k prieťahom v konaní vzhľadom na hore
uvedené skutočnosti nedošlo. I keď bolo poverenie vydané dňa 24.10.2011, súd konštatoval väčšiu
zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia, preto
bolo poverenie vydané v primeranej lehote. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia

nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom nie
sú zasielané súdu. Súd nemá úlohu len „štatistu", ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť
exekútora. Jedná sa predsa o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a
posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady,
výzvou zo dňa 23.8.2011 žiadal rozhodcovský súd o ich predloženie. Na výzvu reagoval rozhodcovský

súd až podaním zo dňa 28.9.2011 doručeným súdu dňa 3.10.2011), na čo súd dňa 24.10.2011 vydal
poverenie pre exekútora.
Súd preto skonštatoval, že základný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup, a síce existencia nesprávneho úradného postupu, nebol splnený, keďže nedošlo k porušeniupráva navrhovateľa na rozhodnutie o jeho žiadosti na udelenie poverenia v zákonnej lehote, ani v
primeranej lehote, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojitosti s § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ktorých
zákonných ustanovení účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, pričom však
súd o náhrade trov konania rozhoduje na návrh. Nakoľko odporca si trovy konania vo vyjadrení k návrhu
na začatie konania uplatnil, súd na pojednávaní o trovách v konaní úspešného odporcu rozhodol tak, že

trovy mu priznal vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa§151ods.2O.s.p.akúčastníkvlehotepodľaodseku1trovynevyčísli,súdmupriznánáhradutrov

konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak
takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov
konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania
tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Odporca trovy v lehote podľa § 151 ods. 1 druhej vety Os.p. nevyčíslil, preto súd na základe cit.
zákonných ustanovení súd rozhodol o trovách konania tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie

vo veci samej,odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. f) OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).