Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 20, 2016

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2T/60/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115010722
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Peter Pulman

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2016:6115010722.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica samosudcom JUDr. Petrom Pulmanom na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 20. septembra 2016 v Banskej Bystrici, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná F. W., nar. XX. XX. XXXX v O., trvale bytom Z. Z., ul. F. O. XXX/X, prechodne bytom
Z. Z., T. X

j e v i n n á , ž e

ako konateľka spoločnosti X., IČO: XX XXX XXX, v postavení nájomcu uzatvorila dňa 5. 6. 2009 so
spoločnosťou Q. IČO: XX XXX XXX, ako prenajímateľom Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej
len „zmluva“), predmetom ktorej bol nájom polyfunkčného objektu na K. ulici v Banskej Bystrici, ktorý
je vo výlučnom vlastníctve prenajímateľa, pričom však aj napriek tomu, že nájomca predmet zmluvy
riadne užíval, svoje povinnosti vyplývajúce mu z článku IV tejto zmluvy si neplnil, nakoľko dohodnuté
nájomné uhrádzal spočiatku len čiastočne a následne už neuhradil prenajímateľovi nájomné vôbec, v

zmysle čoho prenajímateľ dňa 21. 7. 2010 od zmluvy odstúpil a následne márne vyzýval nájomcu k
úhrade dlžného nájomného, pričom však v období trvania nájomného vzťahu spoločnosť X. uhrádzala
záväzky voči iným svojím veriteľom, ktoré boli splatné neskôr ako záväzky voči spoločnosti Q., a to v
zjavnom nepomere vo vzťahu k záväzkom voči spoločnosti Q., čím týmto svojim konaním ako dlžník,
ktorý nebol schopný plniť svoje splatné záväzky zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodnil
iného veriteľa a spôsobil tak spoločnosti Q., IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 12.055,37 Euro,

t e d a

ako dlžníčka, ktorá nebola schopná plniť svoje splatné záväzky, zmarila uspokojenie svojho veriteľa tým,
že zvýhodnila iného veriteľa a spôsobila tak väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l a

prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.

Za to sa o d s u d z u j e :Podľa § 240 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona k
trestu odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a podľa
§ 50 ods. 1 Trestného zákona sa určuje skúšobná doba na 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanej ukladá aj trest zákazu činnosti výkonu
akejkoľvek podnikateľskej činnosti na 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaná povinná nahradiť škodu spoločnosti Q. vo výške
12.055,37 Euro.

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku sa spoločnosť Q. so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje
na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že obžalovaná F. ako konateľka spoločnosti
X., v postavení nájomcu uzatvorila dňa 05. 06. 2009 so spoločnosťou Q., ako prenajímateľom Zmluvu
o nájme nebytových priestorov (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bol nájom polyfunkčného objektu
na K. ulici v Banskej Bystrici, ktorý je vo výlučnom vlastníctve prenajímateľa, pričom však aj napriek

tomu, že ako nájomca predmet zmluvy užívala, svoje povinnosti vyplývajúce z článku IV tejto zmluvy
neplnila, nakoľko dohodnuté nájomné uhrádzala spočiatku len čiastočne a následne už neuhradila
prenajímateľovi nájomné vôbec, v dôsledku čoho prenajímateľ dňa 21. 07. 2010 od zmluvy odstúpil
a následne márne ju vyzýval ako nájomcu k úhrade dlžného nájomného. Pritom v období trvania
nájomného vzťahu spoločnosť X. uhrádzala záväzky voči iným svojím veriteľom, ktoré boli splatné

neskôrakozáväzkyvočispoločnostiQ.,atovzjavnomnepomerevovzťahukzáväzkomvočispoločnosti
Q., s.r.o., čím týmto svojim konaním ako dlžník, ktorý nebol schopný plniť svoje splatné záväzky zmaril
uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodnil iného veriteľa a spôsobil tak spoločnosti Q. škodu vo výške
12.055,37 Euro.

Súd v tejto trestnej veci skorším rozsudkom zo dňa 10. 11. 2015 uznal obžalovanú vinnou zo spáchania
prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v podstate na rovnakom
skutkovom základe, pričom rozdiel oproti tomuto rozhodnutiu súdu bol vo výške spôsobenej škody, ktorú
súd ustálil na sume 12.341 Eur.

Krajský súd v Banskej Bystrici na základe odvolania obžalovanej, ktorá namietala najmä to, že pokiaľ
platila svojim dodávateľom za tovar vo väčšom percentuálnom rozsahu ako prenajímateľovi, konala
tak z toho dôvodu, že išlo o komisionálny predaj, teda tovar nebol v jej vlastníctve a ak by platby
zaň dodávateľom nezaplatila dopustila by sa sprenevery, ďalej namietala premlčanie pohľadávky
prenajímateľa, ktorý zrejme cestu trestného oznámenia zvolil iba preto, že by nebol v civilnom konaní

uspokojený a tiež to, že tento vedel, že sa jej v podnikaní nedarí a presviedčal ju, aby vydržala, že mu dlh
zaplatí neskôr uznesením 2To/2/2016 zo dňa 28. 01. 2016 odsudzujúci rozsudok okresného súdu zrušil
a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie, s odôvodnením, že aj keď je pravdou, že obžalovaná
uhradila ostatným dodávateľov záväzky vo výške 97,52% a spol. Q. len 41,76%, išlo prevažne o úhrady
za dodávky tovaru a lízing motorového vozidla. Bez týchto úhrad by nebola schopná obžalovaná ďalej

pokračovať v podnikateľskej činnosti. V konaní tak nebol preukázaný úmysel obžalovanej zvýhodniť
iného veriteľa, ale obžalovaná konala s cieľom udržať spoločnosť v obchodnej činnosti. Poukázal
na skutočnosť, že trestné právo je prostriedkom ultima ratio, a teda ide o poslednú a najkrajnejšiu
možnosť pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov a môže byť použité len tam,
kde prostriedky ostatných právnych odvetví nie sú dostatočné. Poukázal aj na vyjadrenie poškodeného,

že celá vec nemusela skončiť na súde, keby nebola s obžalovanou taká problémová komunikácia a
vyjadrenie poškodenej, že uplynutím premlčacej doby si poškodený nemôže úspešne uplatniť škodu v
občianskom súdnom konaní a preto volil formu trestného stíhania.

Napriek tomu, že krajský súd v zrušujúcom uznesení nenariadil okresnému súdu doplniť dokazovanie,

súd tak urobil na základe vlastného rozhodnutia, pričom konštatuje, že doplnené dokazovanie opäť lenpreukázalozavinenieobžalovanejato,žepokiaľvznášarôznenámietky,tietonemajúreálnyzákladaide
tu z jej strany iba o snahu zbaviť sa zodpovednosti za svoje konanie štatutárneho zástupcu obchodnej
spoločnosti.

Obžalovaná na svoju obhajobu uvádzala, že tento skutok nie je trestný čin, nakoľko nezvýhodnila iného
veriteľa pred spol. Q., s.r.o. Obrat spoločnosti X., s.r.o. bol nízky a zisky nepostačovali ani na náklady
na nájom. Pána Q. opakovane žiadala o zníženie nájomného s čím nesúhlasil a sám ponúkol, že počká
na úhradu nájomného, kým sa jej firma rozbehne. Spoločnosť X. s.r.o. sa zaoberala predajom sklo -

porcelán, tescoma a rozličným tovarom s domácimi potrebami. Ona rozhodovala ktoré záväzky a v akom
pomere veriteľom budú uhradené. Nemyslí si, že by niekoho zvýhodnila, pretože zo strany väčšiny jej
dodávateľov išlo o komisionálny predaj, čo znamená, že tovar bol až do úhrady faktúry vo vlastníctve
dodávateľa a ak by mu peniaze získané predajom tovaru neodviedla stála by teraz pred súdom za ich
spreneveru. Komisionálny predaj bol dohodnutý s viacerými dodávateľmi ako N. s.r.o. Z., s.r.o. alebo
spol. G.. Tieto spoločnosti im dodávali tovar na dodací list, pričom po dvoch týždňoch, s niektorými

po mesiaci odsúhlasovali predaj tovaru a na základe vykázaného predaja dodávateľská spoločnosť
vystavila faktúru, ktorú bolo treba uhradiť priamo obchodnému zástupcovi alebo cez bankový účet. Pán
Q. chodil pravidelne na prevádzku, teda skoro každý druhý - tretí deň a mapoval situáciu ako to ide.
Hovorila mu aj to, že vybavuje úver na pokrytie nájomného, čo bolo v roku 2010. On na to povedal,
že počká do konca roka, kým úver dostanú, čo sa však nestalo, pretože nájomnú zmluvu vypovedal z

dôvodu neplatenia nájomného. Na základe návrhu zo strany pána Q. vypracovala splátkový kalendár,
ktorý bol podpísaný notárom, ale on s týmto splátkovým kalendárom nesúhlasil. Potom mu ponúkla
obchodné zariadenie - regále a pulty v hodnote asi cca 4.000 Eur, čo tiež odmietol s tým, že čo on bude
s obchodným zariadením robiť.

Na potvrdenie pravdivosti svojich tvrdení predložila zmluvu so spoločnosťou N. s.r.o., z ktorej vyplýva,
že skutočne vo vzťahu k tejto spoločnosti išlo o komisionálny predaj tovaru a dodávateľ si vyhradil
vlastnícke právo k tovaru až do úhrady faktúry. Súčasne obžalovaná uviedla, že ide o jedinú písomnú
zmluvu, pretože ostatné boli dojednané ústne.

Súd vyjadrenia obžalovanej o komisionálnom predaji považoval za účelové, vedené snahou zbaviť
sa trestnej zodpovednosti. Aj keď zo strany jedného dodávateľa obžalovaná preukázala, že išlo o
komisionálny predaj, podľa vyjadrenia znalca na hlavnom pojednávaní obrat s týmto dodávateľom nebol
v takom rozsahu (10%), aby zmenil jeho závery o tom, že spoločnosť, ktorú obžalovaná zastupovala
bola v predĺžení a nebola schopná plniť svoje záväzky.

Okrem toho súd poukazuje aj na písomné vyjadrenie spoločnosti G. (č. l. 298), ktoré obhajobu
obžalovanej vyvracia v tom, že spoločnosť G. sa jednoznačne vyjadrila, že dodávala tovar platbou za
hotovosť a nejde o komisionálny predaj.

Tak, ako to už súd naznačil, po zrušení odsudzujúceho rozsudku krajským súdom doplnil dokazovanie
k prevereniu obhajoby obžalovanej, že išlo v prevažnej miere o komisionálny predaj a oslovil všetkých
dodávateľov spoločnosti X. s.r.o., pričom jediná spoločnosť N. s.r.o. zopakovala svoje vyjadrenie, že v
časti dodaného tovaru išlo o komisionálny predaj a vo zvyšku o štandardné dodanie tovaru na faktúru,
pričom predložila aj prehľad obchodov, z ktorých vyplynulo, že na komisionálny predaj bol dodaný tovar

v hodnote 2.064,79 Euro a tovar na faktúru v hodnote 3.309,07 Euro.

Všetci ostatní dodávatelia popreli tvrdenia obžalovanej, že išlo o komisionálny predaj, išlo o normálny
predaj na faktúru, pričom zástupkyňa spoločnosti F. doplnila, že dodatočne zistili, že spoločnosť X. s.r.o.
zastupuje obžalovaná, s ktorou mali zlé skúsenosti už z minulosti, keď konala v mene spoločnosti W.

s.r.o., ktorá spoločnosť obžalovanej z obchodov v roku 2008 za sebou zanechala nevyplatené faktúry.

Teda doplnením dokazovania sa potvrdil pôvodný záver súdu, že okrem jedného dodávateľa nebolo
preukázané tvrdenie obžalovanej o existencii aj iných dodávateľov tovaru na komisionálny predaj tovaru
a že jej tvrdenia sú obyčajné klamstvo.

Dokonca aj pred poškodeným Q. sa mala obžalovaná vyjadriť v tom smere, že časť tovaru má na
komisionálny predaj a nie tak, ako to teraz tvrdí na súde, že išlo o všetkých dodávateľov, ktorých pre súdteraz už pochopiteľne pred prvým odsudzujúcim rozhodnutím nebola schopná konkretizovať a svojím
odvolaním v podstate zaviedla aj krajský súd.

Okrem toho súd poukazuje aj na vyjadrenie znalca na hlavnom pojednávaní, že účtovníctvo na takúto
situáciu pamätá a v prípade komisionálneho predaja by mal byť tovar evidovaný ako cudzie zásoby na
mojom sklade, pričom účtovníctvo spoločnosti X. s.r.o. nemalo ani jeden tovar takto zaúčtovaný a za
účtovníctvo samozrejme zodpovedá konateľ, čo zas vyplýva z obsahu výpovede účtovníčky R.. E. B.,
ktorá uviedla, že obžalovaná jej nosila doklady o nákupe a predaji. Táto svedkyňa zároveň potvrdila, že

spoločnosť obžalovanej vlastne od začiatku nájmu nebola schopná platiť dohodnuté nájomné.

Tvrdenia obžalovanej súd považoval za nevieryhodné aj z toho hľadiska, že v rámci svojej obhajoby
sa snažila navodiť dojem nespravodlivého prenajímateľa v tom, že tento mal mať vedomosť o jej zlej
ekonomickej situácii a odmietal znížiť nájomné, ktoré tvrdenie je minimálne v časti neochoty znížiť
nájomné vyvrátené predloženými zmluvami, z ktorých vyplýva, že na základe požiadaviek obžalovanej

jejbolodohodnuténájomnéprenajímateľom2krátznížené.Prvýkrátužodaugusta2009anásledneešte
od februára 2010. Naopak, bola to obžalovaná, ktorá so zástupcom poškodeného nespolupracovala,
pretože keď sa tento pre neplatenie nájomného rozhodol odstúpiť od zmluvy o nájme 21. 07. 2010,
obžalovaná najprv odmietla prevziať výpoveď z nájmu a až dodatočne vyjadrila súhlas s výpoveďou
do 30. 07. 2010.

Ďalším dôkazom, ktorý usvedčoval obžalovanú bola výpoveď svedka - poškodeného Q. Q., ktorý o. i.
uviedol, k podpisu zmluvy o nájme došlo 05. 06. 2009. Čo sa týka úhrad nájmu za užívanie predmetných
priestorov v zmysle zmluvy k tomuto uviedol, že prvé štyri mesiace uhradila spoločnosť nájomné len
čiastočne a následne už nebolo zo strany spoločnosti X., s.r.o. nájomné uhradené vôbec. Dlh titulom

nezaplateného nájomného dosahuje sumu 12.889,89 Euro. K dôvodom, pre ktoré spoločnosť X., s.r.o.
nebola schopná platiť predpísané nájomné mu pani W. uviedla, že podnikanie jej nejde tak, ako by si
predstavovala a že keď sa finančná situácia spoločnosti X., s.r.o. zlepší, že dlh na nájomnom uhradí.
K tvrdeniu obžalovanej, podľa ktorého jej mal sám ponúknuť možnosť odkladu úhrad predmetného
nájomného do času, kým sa spoločnosť X., s.r.o. „rozbehne“ uviedol, že sa to nezakladá na pravde.

Prečo by jej takúto možnosť ponúkol, keď sám potreboval platiť úhrady úveru, ktorý si zobral na výstavbu
predmetnej budovy. Niekedy v marci roku 2010 začali riešiť úhradu nájomného formou splátkového
kalendára, a to za minulé obdobie s tým, že budúce nájomné bude platené podľa zmluvy. Vyhotovil
splátkový kalendár, avšak pani W. tento odmietla podpísať. Následne meškala s úhradou aj ďalších
splátok nájomného, pričom stále uvádzala, že nemá peniaze na úhradu.

Na záver svedok uviedol, že celá vec nemusela skončiť na súde, ak by s pani W. nebola taká
problematická komunikácia, nakoľko mu nedvíhala telefón, nereagovala ani na písomné výzvy a keby
za ním prišla, vie si predstaviť, že by sa určite dohodli, keby zaplatila aspoň časť dlhu. Snažil sa s ňou
dohodnúť, aby prevzala dlh spoločnosti s čím nesúhlasila. Viedlo ho k tomu to, že mal vedomosť, že

obžalovaná mala na inú spoločnosť v prenájme priestory v N. ulici, kde tiež zostal dlh, pretože firmu
zrušila.

Svedok B. W. potvrdil obhajobu obžalovanej v tom, že ústne mala byť s prenajímateľom
dohodnutá, že zvyšok nájomného môže doplatiť, keď sa jej firma rozbehne.

Tieto tvrdenia svedka, ako aj obžalovanej súd hodnotil ako tvrdenia, ktoré obžalovanú nemôžu zbaviť
zodpovednosti a tvrdenia, ktoré nezodpovedajú tomu, že sa v dvoch prípadoch znižovalo nájomné na
základe dohody obžalovanej s poškodeným.

Zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že spoločnosť X. s.r.o. bola v sledovanom období
k 31. 12. 2009 a 31. 12. 2010 v platobnej neschopnosti.

Súd doplnil aj znalecké dokazovanie, pričom z doplnku k znaleckému posudku č. 05/2013 zo
dňa 05. 05. 2016 a následne výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní vyplýva, že spoločnosť X. s.r.o.

plnila voči ostatným dodávateľom tovarov a služieb po vylúčení faktúr týkajúcich sa komisionálneho
predaja,faktúrzaleasing,telekomunikačnýchslužiebainýchplatiebpotrebnýchnaudržaniepodnikania,
prevádzkových nákladov celkom 96,42% vystavených faktúr, pričom vo vzťahu k poškodenému uhradila
faktúry v rozsahu 44,74%, čím bola spoločnosti Q. s.r.o. spôsobená škoda vo výške 12.055,37 Euro.K obhajobe obžalovanej, že si vybavovala úver, aby mohla zaplatiť dlžné nájomné znalec uviedol, že
pracoval ako úverový pracovník a vzhľadom na ekonomické ukazovatele spoločnosti, ktorá bola v

predĺžení, spoločnosť by určite úver nedostala. Spoločnosť bola jednoznačne v úpadku, mala raz toľko
záväzkov ako bol jej majetok.

Znalec v posudku obžalovanej zohľadnil aj ďalšie platby a percentuálny podiel ako mala postupovať,
čo v prípade vyčíslenia škody znamenalo, že spôsobila nie celú škodu vo výške vyfakturovaného

nájmu a služieb s ním spojeným, ale škodu 12.055,37 Euro.

Ako nedôvodnú súd vyhodnotil obhajobu obžalovanej v tom smere, že ju nižším úhradám
prenajímateľovi viedla snaha zachovať podnikanie a docieliť zvýšenie tržieb.

Ak by spoločnosť, ktorú obžalovaná zastupovala nemala priestory (v ktorých sídlil jej obchod) od

prenajímateľa, rovnako by nemohla podnikať, ako by to bolo v opačnom fiktívnom prípade, že naopak
vyplatí nájom a s ním súvisiace služby a nezaplatí za tovar. Súd preto uvádza, že tieto prostriedky
a postavenie prenajímateľa sú z právneho hľadiska rovnocenné na zachovanie možnosti podnikať s
postavením ostatných dodávateľov tovaru.

Obžalovaná nestojí pred súdom za to, že by si neplnila odvodové a daňové povinnosti, pri spáchaní
ktorého trestného činu sa samozrejme na prospech páchateľa posudzuje vynaloženie výdavkov na
zachovanie podnikania, ale stojí pred súdom preto, že uprednostnila v podstate všetkých ostatných
dodávateľov tovaru a služieb pred dodávateľom obchodných priestorov.

Tvrdenia obžalovanej o prevažne komisionálnom predaji tovaru považoval súd za účelové tak, ako to už
uviedol vyššie, vedené jej snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Aj keď zo strany jedného dodávateľa
obžalovaná preukázala, že išlo o komisionálny predaj, podľa vyjadrenia znalca na hlavnom pojednávaní
obrat s týmto dodávateľom nebol v takom rozsahu (10%), aby zmenil jeho závery o tom, že spoločnosť,
ktorú obžalovaná zastupovala, bola v predĺžení a nebola schopná plniť svoje záväzky.

Súd úvodom pripomína, že trestný čin zvýhodňovania veriteľa pácha dlžník neschopný plniť svoje
splatné záväzky tým, že zvýhodní, čo i len čiastočne, jedného veriteľa na úkor iného veriteľa.
Zvýhodnenie veriteľa spočíva predovšetkým v tom, že dlžník plní veriteľovi resp. veriteľom spôsobom
nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov. Páchateľ teda

neuspokojuje veriteľov, ktorý majú voči nemu splatné záväzky, rovnomerne, ale dáva prednosť jednému,
či viacerým veriteľom pred jedným, či viacerými „nezvýhodnenými“ veriteľmi a zmarí tak, hoci aj
len čiastočne, ich uspokojenie. Pojmovým znakom tohto trestného činu je skutočnosť, že dlžník je
neschopný plniť svoje splatné záväzky.

Vykonané dokazovanie vyvrátilo obranu obžalovanej v tom smere, že záväzky, ktoré uhrádzala iným
veriteľom vyplývali z komisionálneho predaja a takto získané finančné prostriedky nemohla použiť na
úhradu záväzkov voči poškodenému, nakoľko tieto bola povinná bezodkladne vyplatiť dodávateľským
firmám, pretože v opačnom prípade by sa dopustila trestného činu sprenevery. Po vylúčení faktúr
týkajúcich sa komisionálneho predaja, faktúr za leasing, telekomunikačných služieb a prevádzkových

nákladov znalec dospel k záveru, že spoločnosť X. s.r.o. vyplatila faktúry ostatným dodávateľom na
96,42%, pričom vo vzťahu k poškodenému uhradila faktúry len v rozsahu 44,74%, čím bola spoločnosti
Q. s.r.o. spôsobená škoda vo výške 12.055,37 Euro. Zo zistených skutočností je možné vyvodiť
jednoznačný záver, že obžalovaná žalovaným konaním plnila veriteľom spôsobom nezodpovedajúcim
zásade pomerného uspokojenia, čím zmarila uspokojenie pohľadávky poškodeného vo výške 12.055,37

Euro.

Obžalovanú trestnej zodpovednosti nezbavuje ani jej tvrdenie, že prednostne uspokojovala dodávateľov
tovaru v záujme zachovania obchodnej činnosti spoločnosti. Súd opätovne zdôrazňuje, že ak by
nedisponovala obchodnými priestormi od prenajímateľa, nemohla by podnikať a teda uhrádzanie svojich

záväzkovajvovzťahukpoškodenémubolovzáujmezachovaniajejpodnikateľskejčinnosti.Jepotrebné
zdôrazniť, že obžalovaná preukázateľne rozhodovala, komu z veriteľov spoločnosť X., s.r.o. zaplatí,
komu nie, a v akom rozsahu. Ak by súd prisvedčil jej argumentácii v rámci posudzovaného konania, de
facto by delil veriteľov na legálne zvýhodnených a tých, ktorým netreba platiť, čo je v príkrom rozpore sprincípmi právneho štátu a najmä v príkrom rozpore so zásadou rovnosti osôb pred zákonom. Súd preto
pri ustálení trestnej zodpovednosti obžalovanej vychádzal zo záveru, že postavenie poškodeného ako
veriteľa musí byť posudzované ako rovnocenné s postavením ostatných veriteľov.

Tvrdenie obžalovanej, že konateľ poškodeného p. Q. sa ponúkol, že počká s úhradou, kým sa firma
nerozbehne, pričom tým, že sa poškodený nedomáhal svojej pohľadávky súdnou cestou vlastne
omisívnym úkonom súhlasil s tým, že počká s úhradou nájomného, súd považoval za účelové, ničím
nepodložené a najmä právne neudržateľné. Tieto konštatovania obžalovanej vyvracia samotná výpoveď

konateľa poškodeného p. Q., ktorý poprel existenciu takejto dohody s tým, že neplatením nájomného
by sa dostal do vážnych finančných problémov s platením úveru, ktorý čerpá vo vzťahu k budove, ktorej
časť prenechal do nájmu spoločnosti X. s.r.o.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že obžalovaná konala v
nepriamom úmysle, teda hoci priamo nechcela porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom

(právo poškodeného veriteľa na pomerné uspokojenie svojej pohľadávky), vedela že svojím konaním
(zvýhodnením všetkých ostatných svojich veriteľov uspokojením ich pohľadávok v rozsahu 96,42% na
úkor poškodeného a zmarením uspokojenia jeho pohľadávky), môže takéto porušenie alebo ohrozenie
spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená.

K uplatneniu zásady ultima ratio, na ktorú poukázala tak obžalovaná, ako aj krajský súd, okresný súd
pripomína, že pojmovým znakom žalovaného trestného činu je skutočnosť, že dlžník nie je schopný
plniť svoje splatné záväzky. Zo samotného pojmového znaku tohto trestného činu potom vyplýva,
že občianskoprávne konanie, vrátane nasledujúceho exekučného, by bolo voči spoločnosti X. s.r.o.
bezúčelné. Je potrebné v tejto súvislosti akcentovať, že dlžník, spoločnosť X. s.r.o. konajúc osobou

obžalovanej, nie je schopný plniť svoje splatné záväzky voči poškodenému práve v dôsledku žalovanej
trestnejčinnosti,tedatým,ževočiostatnýmveriteľomsiuhradilsvojezáväzkyvovýške96,42%.Vreakcii
na takto zistené porušenie práva tak nie je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na dosiahnutie
sledovaného účelu a preto je v danom prípade prihliadajúc aj na okolnosti prípadu využitie prostriedkov
trestného práva vo vzťahu k obžalovanej plne odôvodnené.

Súd prípadné uplatnenie uvedenej zásady považuje za diskriminačné voči osobe poškodeného, pretože
tým by sme vlastne povedali, že poškodený si mal svoje nároky uplatniť v civilnom procese, teda
zaplatiť súdny poplatok, prípadne trovy svojho zastúpenia, aby zrejme získal rozsudok na plnenie zo
strany spoločnosti X. s.r.o., potom prípadne zaplatil trovy exekúcie, aby výsledkom bolo konštatovanie,

ktoré je zrejmé z dokazovania v tomto konaní, že majetok spoločnosti na úhradu dlhov, ktoré spôsobila
obžalovaná ako konateľka nepostačuje. Takýto postup súd nepovažuje za spravodlivý.

Záverom ešte súd dodáva k námietkam obžalovanej, že tu došlo k premlčaniu práva na zaplatenie nájmu
poškodenej spoločnosti, že premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka 4 ročná a je zachovaná aj

v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní, pričom zo spisu vyplýva, že zástupca
poškodenej strany nárok na náhradu škody uplatnil v rámci premlčacej doby pri svojom prvom výsluchu.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že obžalovaná sa dopustila skutku tak, ako
je tento uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a tento právne kvalifikoval ako prečin zvýhodňovania

veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.

Za tento prečin zákon ustanovuje trest odňatia slobody na 6 mesiacov až 3 roky.

Pri rozhodovaní o treste za takto zistené zavinenie súd pridržiavajúc sa svojich úvah v skoršom rozsudku

vychádzal z ustanovení § 34 Trestného zákona. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Obžalovaná doteraz viedla riadny život, nebola súdom trestaná, ani postihnutá za priestupok, čo viedlo

súd k záveru, že obžalovanej je namieste trest ukladať pri dolnej hranici trestnej sadzby, pričom účel
trestu môže byť naplnený pri podmienečnom odložení jeho výkonu, keď doterajší riadny život hodnotil
ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona. Priťažujúce okolnosti súd nezistil.Za primeraný z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie potom súd považoval trest odňatia slobody
na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil na
skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov (tiež na samej dolnej hranici trestnej sadzby), ktorú dobu súd

považuje za primeranú pre posúdenie, či varovanie v podobe podmienečného trestu odňatia slobody u
obžalovanej splnilo svoj účel.

Obžalovanej považoval za potrebné uložiť aj trest zákazu činnosti výkonu akejkoľvek podnikateľskej
činnosti vzhľadom na skutočnosti, ktoré zistil na hlavnom pojednávaní v tom, že evidentne toto nie

je prvý prípad pri podnikaní obžalovanej, keď si riadne neplnila svoje povinnosti podnikateľa v tom,
že keď je spoločnosť v úpadku, je povinná podať príslušný návrh, či už na reštrukturalizáciu alebo
konkurz, nakoľko práve konkurz či reštrukturalizácia predstavovali spôsoby riešenia úpadku tejto
spoločnosti. Takéto správanie sa podnikateľov výraznou mierou poškodzuje celkový stav hospodárstva,
keď je spôsobilé vyvolávať tzv. druhotnú platobnú neschopnosť. Navyše v prístupe obžalovanej zistil
nekritickosť ku svojmu konaniu. Obžalovaná až po predložení listiny o ukončení nájmu poškodeným

priznala, že odmietala prevziať výpoveď z nájmu, resp. jeho ukončenie, hoci si bola vedomá výšky
dlhu, ktorý spôsobila poškodenému. Počas celého priebehu trestného stíhania prenášala zodpovednosť
za svoje konanie na poškodeného, ktorý podľa jej slov vedel o jej finančných problémoch, a preto
mal ich zmluvný vzťah ukončiť skôr, resp. urobiť potrebné kroky, aby nedošlo k navyšovaniu dlhu.
Súd však zdôrazňuje, že len obžalovaná najlepšie poznala bilanciu aktív a pasív v spoločnosti X.

s.r.o. a len ona za tento stav a spôsob jeho riešenia ako konateľ zodpovedala. Aj vo vzťahu k súdu
vystupovala obžalovaná zavádzajúcim spôsobom, keď neustále prichádzala s novými tvrdeniami a
dokladmi, čoho dôsledkom znalec niekoľkokrát musel meniť závery znaleckého posudku, čo dokresľuje
spôsob vystupovania obžalovanej voči iným subjektom. Za primeraný súd potom považoval trest zákazu
činnosti vo výmere 24 mesiacov.

Poškodená obchodná spoločnosť Q. s.r.o. si v konaní prostredníctvom konateľa riadne a včas uplatnila
nárok na náhradu škody, ktorý vyčíslila vo výške celkom neuhradených faktúr 12.889,89 Euro. Nakoľko
k úhrade faktúr nedošlo trestnou činnosťou konateľa obchodnej spoločnosti v osobe obžalovanej,
má súd za to, že ona ako konateľka potom za tento stav zodpovedá a preto ju zaviazal nahradiť

škodu poškodenému vo výške 12.055,37 Euro, kde sa pri ustálení výšky škody stotožnil s konečnými
závermi znalca. Nakoľko poškodená spoločnosť nebola v celom rozsahu s nárokom na náhradu škody
uspokojená, súd ju so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Pri rozhodovaní o treste súd rešpektoval zásadu „reformatio in peius“ a neuložil trest prísnejší, ako bol

obžalovanej uložený v pôvodnom rozsudku, naopak vzhľadom na závery doplneného dokazovania znížil
jej záväzok na výšku náhrady spôsobenej škody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, v lehote 15 dní od jeho oznámenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici. Odvolanie má odkladný účinok (§306/2).

Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a) a to v neprospech i v prospech
obžalovaného (§ 308/1,2). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného

(§ 308/2)
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b) a to len vo svoj prospech (§
308/2)
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2)

- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa
priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony
alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti
jeho vôli (§ 308/2)
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého

obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1)- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c),
a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať
len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d), (§ 45/1).

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.