Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/65/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200392
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4014200392.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: V. M., J. XXX/XX,
I., zastúpeného JUDr. Máriou Konrádovou, advokátkou, Farská 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 31. januára 2014 č. 1100304/1/63613/2014, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 31. 01. 2014 uvedené v

záhlaví tohto rozsudku, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane, t. j. Daňového úradu Nitra zo
dňa 04. 10. 2013 č. 9400402/5/4514719/2013/Hus. Týmto rozhodnutím správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 3.149,64 eur, a to na základe
výsledkov vykonanej daňovej kontroly, z ktorej bol vyhotovený protokol zo dňa 23. 11. 2012 v znení
dodatku č. 1 zo dňa 07. 12. 2012.

Žalobca v žalobe uviedol, že podnikateľskú činnosť, t. j. predaj ojazdených motorových vozidiel

vykonával od roku 1992 a platcom dane z pridanej hodnoty sa stal v roku 1993. Pri predaji ojazdených
motorových vozidiel postupoval v zmysle ust. § 66 ods. 3 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov, a teda použil osobitný režim zdaňovania, ktorý je iný, ako u bežného
tovaru,napríkladunovýchdopravnýchprostriedkov.Zvyššiecitovanéhozákonanevyplýva,ževprípade
predaja ojazdených motorových vozidiel by mal postupovať podľa iného ustanovenia tohto zákona.
Naviac opakovane bol ubezpečovaný správcom dane, že pri vystavovaní dokladov a zdanení postupuje
správne a v súlade so zákonom, čoho dôkazom bola i skutočnosť, že v roku 2009 správca dane u neho

vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty za rok 2007, pričom skontroloval i doklady, vrátane faktúr od
zahraničných dodávateľov s výsledkom, že kontrolou predložených dokladov nebolo zistené porušenie
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. O správnosti svojho
postupu sa žalobca uisťoval i u svojich dodávateľov, ako i na daňových úradoch v Nemecku a v Rakúsku
a vždy bol ubezpečený, že postupuje správne. Po celý čas svojej činnosti teda so súhlasom správcu
dane postupoval rovnako tak, že daň na vstupe si neodpočítal a pri predaji motorových vozidiel túto daň
nevyčísloval, čo znamená, že daň štátu riadne odviedol, ale nikto si ju nemohol odpočítať a celá daň

bola odvedená do štátneho rozpočtu. V priebehu roku 2008 mal štvrťročnú daňovú povinnosť a spolu do
štátneho rozpočtu odviedol daň z pridanej hodnoty v sume 316.056,- Sk. Suma, ktorú vypočítal správca
dane, je fiktívna a žalobca takýto príjem nikdy nemal, pretože jeho zisk tvorila iba marža z predaja
ojazdených motorových vozidiel po odpočítaní súvisiacich nákladov. K oznámeniu zo strany rakúskejdaňovej správy, že spoločnosť BCA ukončila svoju činnosť a v rokoch 2005 až 2010 uplatnila osobitný
režim zdanenia len u 38 ojazdených motorových vozidiel, pričom u ostatných dodávok sa jednalo o
intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu (zoznam daňových subjektov, ktorým boli

ojazdené motorové vozidlá dodané s osobitným režimom zdanenia, tvoril prílohu správy a žalobca sa
v tomto zozname nenachádzal) žalobca uviedol, že toto zistenie správcu dane nemôže byť dôkazom
lebo tvrdenie, že nešlo o vozidlá dodané žalobcovi s osobitným režimom, správca dane dostatočne
nepreukázal. Žalobca zároveň v podanej žalobe namietal, že daňová kontrola nebola u neho vykonaná
v súlade so zákonom, v dôsledku čoho potom protokol z takto vykonanej daňovej kontroly nadobudol

povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a následne je nezákonné i samotné rozhodnutie.
Poukázal na to, že daňová kontrola sa môže začať len v jeden deň, ale napriek tomu sú v platobnom
výmere uvedené dva dátumy začatia daňovej kontroly, a to 09. 08. 2011 a 13. 09. 2011. Žalobca bol
toho názoru, že správca dane postupoval v rozpore s ust. § 15 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a
základnými zásadami daňového konania, nakoľko porušil ust. § 15 ods. 17 tohto zákona, a to povinnosť

ukončiť daňovú kontrolu do 6 mesiacov od jej začatia a tak isto i ustanovenie o možnosti jej predĺženia,
pretože žalovaný môže túto lehotu predĺžiť v zložitých prípadoch pred jej uplynutím. V predmetnej veci
bola daňová kontrola začatá dňa 09. 08. 2011 (resp. 13. 09. 2011) a správca dane požiadal žalovaného
o predĺženie lehoty na jej vykonanie až žiadosťou zo dňa 20. 08. 2012, pričom žalovaný tejto žiadosti
vyhovel, o čom bol žalobca upovedomený v podaní zo dňa 13. 09. 2012. Daňová kontrola týkajúca sa

predmetného zdaňovacieho obdobia bola začatá dňa 09. 08. 2011, resp. 13. 09. 2011 a správca dane
vedel, že ju musí ukončiť v lehote 6 mesiacov, napriek tomu však žiadosť o medzinárodnú informáciu
zaslal až dňa 16. 02. 2012. V tejto súvislosti žalobca poukázal na právoplatný rozsudok Okresného
súdu Trnava v konaní pod sp. zn. 12C/179/2009, z ktorého vyplýva, že medzinárodné dožiadanie nie je
dôvodom na prerušenie konania a pokiaľ správca dane chcel požiadať o predĺženie lehoty, bol povinný

tak urobiť skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od začatia kontroly. V dôsledku uvedeného daňové
konanie obsahuje také vady, ktoré nie je možné konvalidovať a protokol z daňovej kontroly nadobudol
povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno použiť.

K rozhodnutiu žalovaného žalobca uviedol, že toto neobsahuje žiadne nové argumenty, ale žalovaný

len podrobne opísal skutočnosti, ktoré boli uvedené v rozhodnutí správcu dane, pričom argumentuje
len tým, že žalobca mal vedieť, kto a ako daň v Rakúsku a v Nemecku odviedol, aký režim uplatnil,
čo a kde deklaroval. Opätovne poukázal na to, že vynakladal maximálne úsilie na to, aby sa utvrdil, že
postupuje správne. Poukázal i na zmenu ust. § 66 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskoršíchpredpisov,ktorénebolotakéjednoznačné,akotvrdížalovanýakjehozmenedošlood01.12.

2013. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že neexistuje žiadne písomné stanovisko, ktoré by potvrdilo,
že žalobca postupoval presne podľa pokynov správcu dane, tak neexistuje lepší argument, ako výsledok
kontrolyzazdaňovacieobdobieroku2007,zktoréhovyplýva,žežalobcapostupovalsprávne.Poukázali
na to, že v dvoch totožných prípadoch správca dane rozhodol rozdielne, pretože výsledok kontroly za rok
2007 bol presne opačný ako výsledok kontroly za roky 2008, 2009 a 2010 napriek tomu, že išlo o dodanie

tovaru tým istým dodávateľom a s tým istým daňovým režimom, pričom žalovaný rozdielnosť týchto
rozhodnutí nijako nezdôvodnil, čo je logické, lebo by musel priznať vlastné pochybenie, ako i skutočnosť,
že tvrdenia žalobcu sú pravdivé. V tejto súvislosti poukázal na právoplatný rozsudok Krajského súdu v
Nitre v konaní pod sp. zn. 26S/8/2010, ktorým súd zrušil právoplatné rozhodnutie žalovaného, pričom sa
zaoberal práve dôvodmi rozdielnosti prístupu žalovaného k posúdeniu obdobných prípadov a námietku

žalobcu, že žalovaný postupoval v dvoch rovnakých prípadoch rozdielne, považoval za námietku
zásadného významu. V závere svojej žaloby žalobca uviedol, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený
na svojich majetkových právach.

Žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol. Vo vyjadrení zo dňa 30. 05. 2014 podanom

na základe výzvy súdu poukázal na zistenia vyplývajúce z vykonanej daňovej kontroly u žalobcu
spočívajúce v tom, že žalobca nadobúdal v tuzemsku tovar z iného členského štátu (ojazdené motorové
vozidlá)apoužívalosobitnúúpravudanepodľaust.§66zák.č.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyv
zneníneskoršíchpredpisov,čobolonesprávneavdôsledkučohopotomnesprávnestanovilzákladdane
ako rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel zníženou o daň. Nesprávnu úpravu dane

žalobca použil napriek tomu, že z predložených faktúr od rakúskeho dodávateľa BCA jasne vyplýva, že
v štáte dodania, t. j. v Rakúsku, sa jedná o tovar oslobodený od dane, čo je na faktúrach uvedené a čo
znamená, že dodávka bola vnútri Spoločenstva oslobodená od dane a žalobca bol teda povinný priznať
a odviesť daň z nadobudnutia a následne pri predaji použiť bežný režim, t. j. uplatniť daň z celej predajnejceny. Uvedené znamená, že tovar nadobudnutý z iného členského štátu mal žalobca v tuzemsku zdaniť.
Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca nadobúdal ojazdené automobily od osoby identifikovanej
na daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte za účelom ich ďalšieho predaja a predávajúci

oslobodil tieto dodania tovaru od dane, čo uviedol v súhrnnom výkaze. Žalobca ako daňový subjekt
však predmetné intrakomunitárne nadobudnutie tovaru neuviedol v daňovom priznaní za kontrolované
zdaňovacie obdobie. V roku 2010 sa slovenská daňová správa zapojila na žiadosť rakúskej daňovej
správy do multilaterálnej kontroly, ktorej predmetom bolo práve preverovanie reálneho nadobudnutia
intrakomunitárnych dodávok ojazdených vozidiel v rokoch 2007, 2008 a 2009 u vybratých slovenských

daňových subjektov. Preverovaním bolo zistené, že nadobudnutie tovaru žalobcom nepodlieha osobitnej
úprave uplatňovania dane pri použitom tovare, ale sa jedná o intrakomunitárne dodanie, pričom túto
skutočnosť rakúsky dodávateľ žalobcu, t. j. spoločnosť BCA deklaroval podaním súhrnného výkazu.
Ustanovenie§66ods.2 písm.a/ažc/zák.č.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníneskorších
predpisov presne vymedzuje podmienky, za ktorých obchodník pri predaji použitého tovaru je povinný
používať osobitnú úpravu. Ani jedna z týchto podmienok v prípade žalobcu nebola splnená, pretože

rakúsky dodávateľ žalobcu bol identifikovaný pre daň v inom členskom štáte, teda v Rakúsku; dodanie
predmetného tovaru nebolo oslobodené podľa ust. § 42, resp. § 43 vyššie citovaného zákona alebo
podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, čo dodávateľ žalobcu
deklaroval v podanom súhrnnom výkaze (systém VIES) a následne bolo potvrdené pri medzinárodnom
dožiadaní. Žalobca teda nielenže nemal povinnosť použiť osobitný režim zdanenia, ale nemal ani

oprávnenie na použitie takéhoto režimu. Svojím postupom žalobca porušil ust. § 11 ods. 2 vyššie
citovaného zákona a tým, že neodviedol daň z nadobudnutých motorových vozidiel, porušil i ust. § 69
ods. 6 tohto zákona. Ojazdené motorové vozidlá, ktoré nadobudol v zmysle ust. § 11 vyššie citovaného
zákona, následne predal a pri predaji postupoval v rozpore so zákonom, keď použil osobitný režim
zdaňovania podľa ust. § 66 tohto zákona, pričom daň vypočítal iba z rozdielu medzi nákupnou a

predajnou cenou tovaru pri predaji. Mal pritom postupovať podľa ust. § 69 ods. 6 vyššie citovaného
zákona, teda ako pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, kedy je povinná platiť
daň osoba, ktorá tvar nadobudne podľa ust. § 11 a ust. § 11a tohto zákona. Daň pri predaji ojazdeného
motorového vozidla si mal uplatniť z celej ceny ojazdeného motorového vozidla, za ktorú ho predal.

Pokiaľ ide o vedenie dokazovania v priebehu daňovej kontroly, toto viedol správca dane v súlade so
zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov a žalobcu v priebehu daňovej kontroly oboznamoval s jej
priebežnými výsledkami, pričom žalobca mal možnosť sa k týmto výsledkom vyjadriť a preukázať
svoje tvrdenia právne relevantnými dôkazmi, nakoľko dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu.

Pokiaľ žalobca namietal výsledky daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie prvého až štvrtého štvrťroku
2007, žalovaný uviedol, že je na zvážení správcu dane, či vzhľadom na zistenia pri daňovej kontrole
zdaňovacieho obdobia rokov 2008 až 2010 vykoná opakovanú daňovú kontrolu zdaňovacieho obdobia
roku 2007. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný opätovne poukázal na vykonanie multilaterálnej
daňovej kontroly začatej v roku 2010 na podnet rakúskej daňovej správy, do ktorej bola zapojená i

slovenská daňová správa a ktorá bola ukončená v septembri 2011. V rámci tejto kontroly rakúska daňová
správa poskytla databázu reálneho nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových
vozidiel v rokoch 2007 až 2009 a v období január až august 2010 od rakúskeho dodávateľa BCA.
Rakúska daňová správa v decembri 2011 oficiálne potvrdila, že okrem menovite uvedených výnimiek
išlo pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od tohto dodávateľa v období rokov 2005 až 2010

o intrakomunitárne nadobudnutie tovarov, pričom vychádzala z účtovníctva a faktúr spoločnosti BCA.
Správca dane i zo systému VIES zistil, že žalobca ako daňový subjekt nepriznal tieto intrakomunitárne
nadobudnutiaojazdenýchmotorovýchvozidielzinéhočlenskéhoštátu.DaňovýinformačnýsystémVIES
umožňuje pracovníkom daňovej správy monitorovať a kontrolovať toky intrakomunitárnych obchodov,
teda obchodov medzi členskými štátmi Európskej únie s cieľom odhaliť možné podvody. Z tohto systému

správca dane zistil, že spoločnosť BCA deklarovala predmetné dodania tovaru ako oslobodené od dane.
Neobstojí preto námietka žalobcu, že spoločnosť BCA sa k dodaniu nevyjadrila a tvrdenia správcu dane
nepotvrdila. Pre žalobcu je záväzný odkaz uvedený na faktúre, ktorý znamenal, že dodávka bola vnútri
Spoločenstva oslobodená od dane a jednalo sa teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu, ktoré musí byť zdanené v tuzemsku.

K trvaniu daňovej kontroly žalovaný uviedol, že táto bola začatá dňa 13. 09. 2011 na základe oznámenia
správcu dane zo dňa 09. 08. 2011, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 15. 08. 2011. Dňa 26.
11. 2012 sa žalobca dostavil k správcovi dane, kde bol oboznámený s výsledkami daňovej kontroly, akoaj s výsledkami medzinárodného dožiadania, pričom uviedol, že so zistenými skutočnosťami súhlasí.
Námietka žalobcu týkajúca sa nedodržania 6 mesačnej lehoty na jej ukončenie a prerušenia daňovej
kontroly nie je opodstatnená. Daňová kontrola sa teda začala 13. 09. 2011 a 6 mesačná lehota na jej

vykonanie bola do 13. 03. 2012. Správca dane však pred uplynutím tejto lehoty prerušil daňovú kontrolu
rozhodnutím zo dňa 17. 02. 2012, a to z dôvodu získania medzinárodnej výmeny daňových informácií
u správcu dane v Rakúsku, o čom bol žalobca upovedomený. Vo výkone daňovej kontroly správca
dane pokračoval hneď ako pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. V dôsledku
prerušenia daňovej kontroly sa 6 mesačná lehota posunula o 180 dní, t. j. do 08. 09. 2012.

Dňa 20. 08. 2012 správca dane požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly,
pričom sa tak stalo pred uplynutím lehoty 6 mesiacov. O predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly
bol žalobca upovedomený v podaní zo dňa 13. 09. 2012. Daňová kontrola bola u žalobcu ukončená
dňa 07. 12. 2012 prerokovaním protokolu o daňovej kontrole. Z uvedeného teda vyplýva, že správca
dane daňovú kontrolu vykonal a ukončil v zákonom určenej lehote, ktorá bola žalovaným predĺžená o 6
mesiacov, pričom i využitie inštitútu prerušenia daňovej kontroly bolo odôvodnené.

Žalovaný v predmetnej veci na základe odvolania žalobcu preskúmal rozhodnutie správcu dane v
rozsahu požadovanom v odvolaní, pričom nevyšli najavo skutkové alebo právne okolnosti, ktoré by si
žalobca neuplatnil a žalovaný nepovažoval za potrebné doplňovať konanie a nezistil ani chyby konania,
ktoré by mal odstraňovať, prípadne ich odstránenie uložiť správcovi dane. Žalobca nepredložil žiadny

písomný dôkaz preukazujúci ním tvrdené usmernenie k postupu, ktorý používal pri intrakomunitárnom
nadobudnutí ojazdených motorových vozidiel a ich následnom predaji. Pokiaľ žalobca poukazoval na
závery z daňovej kontroly zdaňovacieho obdobia roku 2007, k tomu žalovaný uviedol, že je na zvážení
správcu dane, či za toto zdaňovacie obdobie vykoná opakovanú daňovú kontrolu. V prípade, ak sa
jednalo v zdaňovacom období roku 2007 a kontrolovaných zdaňovacích obdobiach o identické prípady,

mal správca dane postupovať rovnako ako v týchto posudzovaných zdaňovacích obdobiach, ktoré boli
predmetom daňovej kontroly začatej dňa 13. 09. 2011. Pokiaľ tak správca dane nepostupoval a dospel
k záveru, že v zdaňovacom období roku 2007 žalobca nepochybil, tak pochybil správca dane, nakoľko
nepostupoval správne a zákonne. Poukazovaním na rozdielny postup správcu dane sa žalobca zrejme
domáha vykonania opakovanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie roku 2007. V závere svojho

vyjadrenia žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/40/2013, 6Sžf/20/2011,
6Sžf/29/2011 a 2Sžf/30/2012, v ktorých Najvyšší súd SR rozhodoval v obdobnej problematike týkajúcej
sa posudzovania postupu daňových subjektov a následne i správcu dane pri dovoze ojazdených
motorových vozidiel.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov
žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 101 ods. 2 OSP,
ktorí svoju neúčasť ospravedlnili a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods.
1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.

z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného, súčasťou ktorého je i spis správcu dane,
súd zistil, že žalobca podal riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
jún 2009, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 1.012,24 eur. Oznámenie zo dňa 09. 08.

2011 o výkone daňovej kontroly týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty za 1. až 4. štvrťrok 2008, január
až december 2009 a január až december 2010 bolo žalobcovi doručené dňa 15. 08. 2011 a je v ňom
uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 13. 09. 2011. V tento deň správca dane spísal úradný
záznam o začatí daňovej kontroly z dôvodu, že žalobca sa k správcovi dane nedostavil.

Súčasťou administratívneho spisu je i informácia žalovaného zo dňa 09. 02. 2012 doručená správcovi
dane dňa 15. 02. 2012 o tom, že v septembri 2011 bola ukončená multilaterálna kontrola začatá na
podnet rakúskej daňovej správy (do ktorej bola zapojená i slovenská daňová správa), v rámci ktorej sa
preverovali u daňových subjektov na Slovensku na základe podkladov poskytnutých rakúskou stranou
reálne nadobudnutia intrakomunitárnych dodávok ojazdených motorových vozidiel v rokoch 2007 - 2009

a január až august 2010 od rakúskej spoločnosti BCA Autoauktion GmbH, Wien, Rakúsko. Rakúska
daňová správa zaslala informáciu, že okrem výnimiek išlo pri nákupe ojazdených vozidiel od tohto
dodávateľa v rokoch 2005 až 2010 o intrakomunitárne nadobudnutia tovaru.V predloženom administratívnom spise sa nachádza i formulár „SCAC 2004, Výmena informácií podľa
článkov 7 a 15 nariadenia 2010/904/ES“, z ktorého vyplýva, že správca dane žiadal informácie od
daňovej správy Rakúskej republiky týkajúce sa daňového subjektu BCA Autoauktion GmbH, Wien.

Rozhodnutím zo dňa 17. 02. 2012 (ktoré žalobca osobne prevzal v ten istý deň) správca dane podľa
ust. § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov prerušil daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie 1. až 4. štvrťrok 2008, január až december 2009 a január až december 2010

z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií na preverenie skutočností
týkajúcich sa správneho určenia dane s tým, že daňová kontrola sa prerušuje do doručenia odpovede na
medzinárodnú výmenu daňových informácií a správca dane bude v kontrole pokračovať, len čo pominú
prekážky, pre ktoré bola kontrola prerušená.

Výsledok šetrenia bol správcovi dane doručený podľa prezentačnej pečiatky dňa 20. 08. 2012.

Súčasťou predloženého administratívneho spisu sú i faktúry (špecifikované v rozhodnutí správcu dane)
vystavené v kontrolovanom zdaňovacom období dodávateľom vozidiel v Rakúsku, t. j. BCA Autoauktion
GmbH, Wien pre odberateľa - žalobcu, predmetom ktorých je fakturácia motorových vozidiel, pričom
na faktúrach za motorové vozidlá je uvedená kúpna cena bez uvedenia dane z pridanej hodnoty. K
jednotlivým faktúram sú pripojené i výdavkové pokladničné doklady vystavené žalobcom, na základe

ktorých žalobca platil kúpnu cenu vozidiel, ale daň z pridanej hodnoty tu nie je uvedená. Nakúpené
motorové vozidlá mal žalobca predať podľa ním vystavených faktúr odberateľom na Slovensku, pričom
na každej faktúre je rukou dopísaný údaj „účtované podľa § 66 zákona o DPH“. V podaní zo dňa 20.
08. 2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 24. 08. 2012, správca dane žalobcovi oznámil, že dňa
14. 08. 2012 mu bola doručená posledná odpoveď vo veci medzinárodnej výmeny informácií, pominuli

teda prekážky, pre ktoré bola prerušená daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 1. až 4. štvrťrok 2008, január až december 2009 a január až december 2010 a pokračuje sa v
jej výkone. V ten istý deň, t. j. 20. 08. 2012 správca dane požiadal žalovaného odôvodnenou žiadosťou
o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom žalovaný tejto žiadosti vyhovel a lehotu na
vykonanie daňovej kontroly predĺžil o šesť mesiacov, čo oznámil správcovi dane v podaní zo dňa 28. 08.

2012, ktoré mu bolo doručené dňa 10. 09. 2012. V podaní zo dňa 13. 09. 2012 správca dane žalobcovi
oznámil predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly o šesť mesiacov.

Výzvou zo dňa 03. 10. 2012 správca dane vyzval žalobcu, aby za rok 2008 predložil dodávateľské
faktúry a výdavkové pokladničné doklady k tam označeným automobilom (podľa WIN čísla, značky a

typu vozidla, dodávateľa - ATU/BCA, sumy nadobudnutia, dátumu a čísla výdavkového pokladničného
dokladu), aby preukázal nákup tam označených automobilov (podľa WIN čísla, značky a typu vozidla,
kupujúceho - Y., sumy predaja, dátumu a čísla príjmového pokladničného dokladu), preukázal predaj
tam označených automobilov (podľa WIN čísla, značky a typu vozidla, dodávateľa - ATU/BCA, sumy
nadobudnutia, dátumu a čísla výdavkového pokladničného dokladu), aby predložil odberateľské faktúry

k tam uvedeným konkrétnym príjmovým pokladničným dokladom a konkrétne odberateľské faktúry.

Dňa 21. 11. 2012 bola so žalobcom spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, na ktorom boli žalobcovi
oznámené informácie získané na základe medzinárodného dožiadania na preverenie uplatnenia režimu
oslobodenia od dane z pridanej hodnoty pri použitom tovare - ojazdených motorových vozidlách u

dodávateľa BCA Autoauktion GmgH, Wien, Rakúsko, z ktorých vyplynulo, že nadobudnutie použitého
tovaru od tohto dodávateľa nepodlieha osobitnej úprave uplatňovania dane z pridanej hodnoty, ale jedná
sa o intrakomunitárne dodanie tovaru, čo dodávateľ deklaroval podaním súhrnného výkazu. Zároveň mu
bolo oznámené, že pri nadobudnutí použitých vozidiel od tohto dodávateľa bol povinný odviesť daň zo
základu dane zisteného podľa ust. § 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov, teda z protihodnoty, ktorou je celková predajná cena vozidiel v sume 26.700,-
eur, pričom si nesprávne uplatnil osobitnú úpravu uplatňovania dane pri použitom tovare a odviedol daň
len zo základu dane, ktorý bol vypočítaný podľa ust. § 66 ods. 3 vyššie citovaného zákona ako kladný
rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou zníženou o daň v sume 1.113,41 eur.

Na základe takto vykonaného dokazovania bol dňa 23. 11. 2012 spísaný protokol o výsledku zistenia
z daňovej kontroly a z jeho záverov okrem iného vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt v daňovom
priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 uviedol daň v sume 1.012,24
eur, pričom daňovou kontrolou bola zistená jeho daňová povinnosť v sume 4.161,88 eur, čo je rozdiel3.149,64 eur. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nadobúdal ojazdené motorové vozidlá od
osôbidentifikovanýchnadaňzpridanejhodnotyvinýchčlenskýchštátoch(predávajúciBCAAutoauktion
GmbH, Wien, Rakúsko) za účelom ich ďalšieho predaja, pričom tento predávajúci uplatnil osobitný

režim zdanenia len u 38 ojazdených vozidiel (uvedených v osobitnom zozname, v ktorom sa žalobca
nenachádzal) a u ostatných dodávok sa jednalo o intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského
štátu, čo potvrdzuje i súhrnný výkaz podaný týmto dodávateľom vozidiel.

Kprotokoluovykonanejdaňovejkontrolesapísomnevpodanízodňa29.11.2012vyjadrilžalobca,ktorý

nesúhlasilsjehozávermiapoukazovalnajehozmätočnosťsúvisiacustým,žedaňovákontrolanemohla
začať dňa 09. 08. 2011 a aj 13. 09. 2011, namietal dĺžku daňovej kontroly a možnosť jej prerušenia
z dôvodu medzinárodného dožiadania o poskytnutie daňových informácií ako i postup správcu dane
pri predchádzajúcich daňových kontrolách týkajúcich sa iných zdaňovacích období, kedy správca dane
nezistil žiadne pochybenie a porušenie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, napriek tomu, že postupoval rovnako a k zmene právneho predpisu nedošlo.

Následne správca dane spísal dňa 07. 12. 2012 dodatok č. 1 k protokolu o výsledku zistenia z daňovej
kontroly, v ktorom zotrval na svojich zisteniach. Vyššie uvedený protokol zo dňa 23. 11. 2012 z daňovej
kontroly v znení jeho dodatku zo dňa 07. 12. 2012 bol so žalobcom prerokovaný dňa 07. 12. 2012, o
čom bola v tento deň spísaná zápisnica. Vo vyrubovacom konaní správca dane vydal dňa 10. 12. 2012
dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty v sume 3.149,61 eur. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca
odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol tak, že rozhodnutie správcu dane (dodatočný platobný výmer)
zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodov tam uvedených (nemožnosť
preskúmaťsprávnosťavýškuvyrubenéhorozdieludanezpridanejhodnotyzdôvodunečitateľnostiatým
i nezrozumiteľnosti predložených faktúr). Následne bol žalobca správcom dane vyzvaný výzvou zo dňa

22. 05. 2013, aby predložil tam uvedené listinné doklady, čo dňa 09. 07. 2013 i urobil, o čom bola s ním v
tento deň spísaná zápisnica. Ďalšia zápisnica o ústnom pojednávaní bola so žalobcom spísaná dňa 25.
09. 2013 a jeho účelom bolo oboznámenie žalobcu so zisteniami na základe predložených čitateľných
listinných dokladov, pričom mu bolo oznámené vyčíslenie celkového rozdielu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 3.149,64 eur. Následne (po odstránení vyššie uvedeného

nedostatku spočívajúcom v nečitateľnosti predložených listín) správca dane opätovne vydal dňa 04.
10. 2013 rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za vyššie uvedené
zdaňovacie obdobie v uvedenej sume ako rozdiel medzi daňou uvedenou žalobcom v daňovom priznaní
a daňou zistenou správcom dane po daňovej kontrole. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie
(dôvody ktorého sú totožné s dôvodmi podanej žaloby). Žalovaný o podanom odvolaní rozhodol dňa

05. 02. 2014 tak, že rozhodnutie správcu dane dňa potvrdil ako vecne správne z dôvodov uvedených
v jeho odôvodnení.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov platnom do 31. 12. 2011, v daňovom konaní sa

postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a

umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 4, 16, 17, 18 vyššie citovaného zákona, ak správca dane v priebehu daňovej kontroly

zistí skutočnosti odôvodňujúce vykonanie daňovej kontroly aj iného zdaňovacieho obdobia alebo inej
dane, ktoré neboli uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly podľa odseku 2, správca dane je
oprávnenýrozšíriťvýkondaňovejkontrolyajoinézdaňovacieobdobiealebooinúdaň;tútoskutočnosťje
správca dane povinný písomne oznámiť bez zbytočného odkladu kontrolovanému daňovému subjektu.
Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.

Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislýchosôb,ktorévyčísľujúrozdielzákladudanepodľaosobitnéhozákona,najviaco12mesiacov.Akvykonáva
daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
Ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov

odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov
písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Podľa § 25a ods. 1, 4, 5 vyššie citovaného zákona, správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa
začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie

rozhodnutia.
Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo
pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.
Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Ak je konanie prerušené,
lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 vyššie citovaného zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 11 ods. 1, 2, 4, 13 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších prepisov
účinnom v kontrolovanom období, na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom
odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie

tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte
prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s
oslobodením od dane. (ods. 1)
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo

zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a
b/ dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja. (ods. 2)
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je predmetom dane, ak

a/ dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b/ nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa §
7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa § 7, a
súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 420 000 Sk za predchádzajúci kalendárny
rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne. (ods. 4)

Osobouidentifikovanoupredaňvinomčlenskomštátenaúčelytohtozákonajeosoba,ktorejjepridelené
identifikačné číslo pre daň v inom členskom štáte. (ods. 13)

Podľa § 11a ods. 1 vyššie citovaného zákona, premiestnenie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený
do tuzemska z iného členského štátu zahraničnou osobou identifikovanou pre daň v inom členskom

štáte alebo na jej účet a ktorý je umiestnený v tuzemsku v sklade na účel následného dodania tovaru
jedinému platiteľovi, sa považuje za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu týmto
platiteľom a platiteľ je povinný platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, ak
a/ zahraničná osoba nie je platiteľom podľa tohto zákona,b/ v čase začatia odoslania alebo prepravy tovaru je známy platiteľ, pre ktorého sa tovar umiestňuje
v sklade,
c/ v sklade je umiestnený tovar len pre jediného platiteľa a

d/ platiteľ písomne oznámi daňovému úradu vopred, že je v tomto osobitnom prípade osobou povinnou
platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu.

Podľa § 19 ods. 1, veta prvá a druhá vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 20 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku
z iného členského štátu vzniká
a/ 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo
b/ dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa

písmena a/. (ods. 1)
Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto
tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku. (ods. 2)

Podľa § 22 ods. 1, veta prvá vyššie citovaného zákona, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je

všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby
za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Podľa § 42 ods. 1 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal
výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49

ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 43 ods. 1, 5 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný
aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo
na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. (ods. 1)

Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo

osobou ním poverenou,
c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d/ inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar. (ods. 5)

Podľa § 44 vyššie citovaného zákona, oslobodené od dane je nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu, ak
a/ by dodanie takého tovaru platiteľom v tuzemsku bolo oslobodené od dane,
b/ by dovoz takého tovaru bol oslobodený od dane alebo

c/ tento tovar je určený bezprostredne na ďalšie dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu
alebo na územie tretieho štátu a toto dodanie je oslobodené od dane s možnosťou odpočítania dane.

Podľa § 66 ods. 1, písm. c/, d/, ods. 2, 3, 14 vyššie citovaného zákona, na účely tohto ustanovenia
c/ použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v

nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,
d/ obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na

účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja,
Obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré
mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené
tovary boli dodanéa/ osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b/ osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v

inom členskom štáte,
c/ iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte. (ods. 2)
Základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou
cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e), základ dane podľa

prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje §
19 ods. 3. (ods. 3)
Nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností v tuzemsku
z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného členského štátu alebo organizátor
predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar bol zdanený podľa osobitnej
úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala,

nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11. (ods. 14)

Podľa § 69 ods. 6 vyššie citovaného zákona, pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa článku 226 bod 11, 14 Smernice rady 2006/112/ES zo dňa 28. 11. 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty, bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici,
faktúry vystavené podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:
v prípade oslobodenia od dane alebo, ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované
ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,

že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia
daňovej povinnosti,
v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety
a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo
iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní musia daňové orgány postupovať v zmysle
základných zásad daňového konania zakotvených v ust. § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, z
ktorých okrem iného vyplýva, že v daňovom konaní sa vždy berie do úvahy skutočný obsah právneho

úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Uvedené výkladové pravidlo
ustanovuje, že v daňovom konaní je rozhodujúci skutočný obsah právneho úkonu, t. j. ekonomický
charakter plnení jednotlivých zmluvných strán, ktoré sú obsahom právneho úkonu. I pri daňovej kontrole
správca dane vždy vychádza zo zisteného skutočného stavu veci. Daňové subjekty majú pritom
zákonom určenú povinnosť spolupracovať so správcom dane, t. j. poskytovať mu súčinnosť v daňovom

konaní, ktorá spočíva v ich dobrovoľnej účasti, pričom dôkazné bremeno v daňovom konaní však vždy
spočívanadaňovomsubjekte(§29ods.8zákonaosprávedaní)ajehopovinnosťoujenajmäpreukázať,
že údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. Úlohou správcu dane je na základe daňovej
kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, aby
správne určil daňovú povinnosť.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli
uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 vyššie citovaného zákona. V danej veci súd
nezistil pochybenie v postupe oboch daňových orgánov, ani iné ich porušenie vyššie citovaného zákona,

pretože správca dane má oprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorú treba, resp. správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k
daňovému priznaniu príslušným daňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto
postupovali i daňové orgány v preskúmavanej veci.

Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav ako to namieta žalobca bez bližšej konkretizácie, čo
správca dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup ojazdených motorových
vozidiel od vyššie uvedeného rakúskeho dodávateľa. Rozdielny bol iba ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v
nadväznosti na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák. č. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacíchobdobiach (daňové transakcie žalobcu podľa daňových dokladov) a postupu žalobcu , ktorý uplatňoval
ust. § 66 ods. 3 cit. zákona.

V preskúmavaných prípadoch súd dospel k záveru, že správca dane legálnym spôsobom objasnil všetky
skutočnosti v súvislosti s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako
daňového subjektu, ktorý pri nadobudnutí tovaru uplatnil osobitnú úpravu dane , podľa ktorej základom
dane pri predaji tovaru je kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň. Správca dane
na základe faktúr vystavených rakúskou spoločnosťou a z údajov z informačného daňového systému

VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., ale išlo o
nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. V danom
prípade mal žalobca postupovať v zmysle § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., tzn. tovar nadobudnutý v
tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol v tom
istom zdaňovacom období odpočítať daň za tých istých podmienok, ako pri prijatí plnenia z tuzemska.
Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v rámci

Spoločenstva, teda reálne nadobudnutie intrakomunitárnej dodávky ojazdených motorových vozidiel
žalobcom od rakúskej spoločnosti BCA Autoaktionen GMbH so sídlom vo Viedni, Rakúsko. Taktiež
nebolo sporné, že na základe žiadosti rakúskej daňovej správy sa žalovaný ako Daňové riaditeľstvo SR
zapojilo do multilaterálnej kontroly (MLC 188), predmetom ktorej bolo preverenie, či vybrané slovenské
daňové subjekty reálne nadobudli intrakomunitárne dodávky ojazdených motorových vozidiel v rokoch

2007 až 2009, 2010 od rakúskych spoločností.

V danej veci nie je sporné a vyplýva to i z predloženého administratívneho spisu, že oznámenie zo dňa
09.08.2011ovýkone daňovejkontrolydanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobie1.až4.štvrťroku
2008, január až december 2009 a január až december 2010 bolo žalobcovi preukázateľne doručené dňa

15. 08. 2011. V oznámení je uvedené, že daňová kontrola sa začne dňa 13. 09. 2011, čo je v súlade
s ust. § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Žalobca teda vedel (takmer 1 mesiac vopred, kedy
začne daňová kontrola, na akú daň bude zameraná a ktorých zdaniteľných období sa bude týkať. Tento
dátum začatia daňovej kontroly je uvedený i v protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa

23. 11. 2012, ako i v rozhodnutí správcu dane zo dňa 04. 10. 2013 a nie je potom zrejmé, na základe
čoho žalobca pochybuje o dni začatia daňovej kontroly. Súd považuje túto námietku za nedôvodnú a
nemá oporu v spise.

Daňová kontrola sa teda u žalobcu začala dňa 13. 09. 2011 a s poukazom na ust. § 15 ods. 17 zák.

č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ju mal správca dane ukončiť do šiestich mesiacov od jej
začatia, teda do 13. 03. 2012 (v prípade jej neprerušeného plynutia a nepredĺženia lehoty jej ukončenia).
Dňa 17. 02. 2012 správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu požiadania
o medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré žalobca prevzal v ten istý deň. Daňová kontrola u
žalobcu začatá dňa 13. 09. 2011 bola teda vykonávaná do 17. 02. 2012 vrátane (t. j. 158 dní), kedy

bolo vydané rozhodnutie o jej prerušení z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu
daňovýchinformáciívzmyslečl.7a15Nariadeniač.2010/904/ESzodňa07.10.2010oadministratívnej
spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

v znení neskorších predpisov výslovne nehovoril o prerušení daňovej kontroly, ale len o prerušení
daňového konania bolo potrebné vychádzať zo smerníc Spoločenstva, ktoré jednotne upravujú daňovú
politiku. V súvislosti s možnosťou správcu dane prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu začatia konania v
oblasti medzinárodnej výmeny informácií súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 28.
02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11, v ktorom bola riešená obdobná problematika a právnym názorom

vysloveným v tomto rozhodnutí sa pri posudzovaní prerušenia daňovej kontroly v predmetnej veci riadil.
Z tohto rozhodnutia vyplýva záver, že „v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly neplynú lehoty
na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania, na vybavenie
ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v Nariadení Rady
(ES) zo dňa 07. 10. 2003 č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty“.

Ústavný súd SR v tomto svojom rozhodnutí zároveň zdôraznil, že „výklad ustanovení zákona o správe
daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie
nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia“. Toto nariadenie bolo s účinnosťou od 01. 01. 2012 zrušené
Nariadením Rady (EÚ) zo dňa 07. 10. 2010 č. 904/2010, ktoré sa uplatňuje od 01. 01. 2012, pričomúprava lehôt na poskytnutie informácií, resp. postup pri ich nedodržaní sú upravené v čl. 10 až 12 tohto
nového nariadenia a sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31. 12. 2011.

Súd nemal pochybnosti o tom, že ust. § 25a vyššie citovaného zákona o prerušení konania sa vzťahuje
i na daňovú kontrolu, ktorú teda na základe tohto zákonného ustanovenia bolo možné v odôvodnených
prípadoch i prerušiť a táto otázka bola už opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR
(napr.rozsudok zodňa 27.11.2012vkonanípodsp.zn.4Sžf/32/2012,zodňa29.01.2014vkonanípod
sp. zn. 6Sžf/19/2013) a Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 28. 02. 2013 č. k. IV. ÚS 116/2013-11,

uznesenie zo dňa 19. 03. 2013 č. k. II. ÚS 189/2013-10). Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov nebolo možné vyvodiť záver o vylúčení použitia ust. § 25a tohto zákona na daňovú kontrolu.
Naopak, z ust. § 25a ods. 5 tohto zákona jednoznačne vyplývalo, že ak je konanie prerušené, lehoty
podľa tohto zákona, teda i lehoty na vykonanie daňovej kontroly zakotvené v ust. § 15 ods. 17 vyššie
citovaného zákona, neplynú. Podľa názoru súdu bola potom daňová kontrola u žalobca rozhodnutím

zo dňa 17. 02. 2012 riadne prerušená až do času, kedy správcovi dane nebudú doručené požadované
informácie zo strany zodpovedných daňových orgánov v príslušnom členskom štáte Európskej únie, v
konkrétnom prípade z Rakúskej republiky.

Odpoveď rakúskej daňovej správy (týkajúca sa dodávateľa žalobcu BCA Autoauktion GmbH, Wien) na

žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola správcovi dane doručená podľa prezentačnej pečiatky
dňa 20. 08. 2012 a v tento deň pominula prekážka, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená, čo
znamená, že dňom 21. 08. 2012 začala opätovne plynúť zákonom stanovená lehota na vykonanie
daňovej kontroly. Pokračovanie vo vykonávaní daňovej kontroly bolo žalobcovi oznámené v podaní zo
dňa 20. 08. 2012, ktoré mu bolo doručené dňa 24. 08. 2012. Lehota na vykonávanie daňovej kontroly

teda opätovne plynula od 21. 08. 2012 a dňa 28. 08. 2012 (v zákonom stanovenej lehote 6 mesiacov na
vykonanie daňovej kontroly prebiehajúcej od 13. 09. 2011 do 17. 02. 2012 a od 21. 08. 2012 do 28. 08.
2012), t. j. po uplynutí 166 dní (158 dní + 8 dní) od jej začatia (s prihliadnutím na jej prerušenie od 18. 02.
2012 do 20. 08. 2012 vrátane) žalovaný na základe odôvodnenej žiadosti správcu dane predĺžil lehotu
na vykonanie daňovej kontroly o šesť mesiacov, o čom bol žalobca upovedomený v podaní zo dňa 13.

09. 2012, a to v súlade s ust. § 15 ods. 18 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, pričom správca dane mu zároveň
oznámil i dôvod, pre ktorý nebolo možné daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov od jej začatia.
Súd je toho názoru, že vzhľadom na viaceré zdaňovacie obdobia, ktorých sa daňová kontrola týkala (1.
až4.štvrťrok2008,januáraždecember2009ajanuáraždecember2010),množstvolistinnýchdokladov,

ktoré žalobca predložil a ktoré bolo potrebné preveriť ako i potrebu požiadať o poskytnutie daňových
informácií na základe medzinárodného dožiadania vzhľadom na obchodné aktivity žalobcu súvisiace s
nákupom ojazdených motorových vozidiel v iných štátoch Európskej únie, správca dane bol oprávnený
využiť i inštitút predĺženia výkonu daňovej kontroly, čo bolo v predmetnej veci plne opodstatnené.

Dňa 07. 12. 2012 bol so žalobcom prerokovaný protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly, o čom
bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní a tento deň sa považuje za deň ukončenia daňovej
kontroly u žalobcu. V skutočnosti teda daňová kontrola u žalobcu prebiehala od 13. 09. 2011 do 17. 02.
2012 vrátane (t. j. 158 dní), prerušená bola od 18. 02. 2012 do 20. 08. 2012 vrátane a potom po skončení
jej prerušenia pokračovala na základe jej predĺženia zo strany nadriadeného daňového orgánu od 21.

08. 2012 do 07. 12. 2012 (t. j. 109 dní), teda spolu trvala 267 dní, čo nepresahuje jednoročnú lehotu,
v ktorej bolo možné na základe predĺženia zo strany žalovaného daňovú kontrolu u žalobcu vykonávať.
V dôsledku prerušenia daňovej kontroly lehota neplynula od 18. 02. 2012 do 20. 08. 2012 vrátane a
toto obdobie potom nemožno započítať do obdobia trvania daňovej kontroly. V predmetnej veci je podľa
názorusúdupodstatnátáskutočnosť,želehotanavykonaniedaňovejkontrolyužalobcuneprekročila12

mesiacov (t. j. zákonom stanovenú maximálnu lehotu 6 mesiacov + 6 mesiacov, o ktoré bola v súlade so
zákonom predĺžená). V predmetnej veci (i vzhľadom na žalobcom predložené listinné doklady, daňové
priznanie a informácie správcu dane zo systému VIES) bolo potrebné získať informácie z daňovej správy
iných členských štátov, pričom obdobie, počas ktorého správca dane tieto informácie získaval a daňová
kontrola bola v súlade so zákonom riadne prerušená, t. j. obdobie od 18. 02. 2012 do 20. 08. 2012

nemožno započítať do trvania daňovej kontroly. Dĺžku trvania tohto obdobia správca dane nemohol
žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto podľa názoru súdu správne prerušil daňovú kontrolu do doby, kým
mu nebudú doručené požadované informácie, pričom posledná informácia mu bola podľa prezentačnej
pečiatky preukázateľne doručená dňa 20. 08. 2012 (týkajúca sa dodávateľa z Rakúskej republiky t. j.BCA Autoauktion GmbH, Wien) a následne v súlade so zákonom začala lehota na vykonanie daňovej
kontroly plynúť. Vykonávanými dožiadaniami na daňovú správu iných členských štátov sa riešili také
závažné otázky, ktoré v konečnom dôsledku zohrali významnú úlohu pri vyslovení záveru, že daňové

priznania žalobcu podané za kontrolované zdaňovacie obdobia a týkajúce sa dane z pridanej hodnoty
neodráža všetky jeho obchodné aktivity v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, predovšetkým dovoz
ojazdených motorových vozidiel z členského štátu v rámci EU. Správca dane teda postupoval pri výkone
daňovej kontroly účelne a ukončil ju v predĺženej lehote 12 mesiacov s prihliadnutím na jej prerušenie
a v kontexte so zložitosťou prípadu, pričom jednotlivé kroky daňovej kontroly nasledovali po sebe v

primeraných časových intervaloch. Počas prerušenia daňového konania neplynú zákonné procesné
lehoty, čo znamená, že neplynú lehoty na vydanie rozhodnutia v daňovom konaní a ani na ukončenie
daňovej kontroly. Túto námietku zo strany žalobcu preto súd považoval za nedôvodnú a účelovú, ktorá
pre neho nemohla privodiť priaznivejšie rozhodnutie.

V preskúmavanej veci nebolo možné prihliadnuť ani na medzitýmny rozsudok Okresného súdu Trnava

zo dňa 23. 10. 2010 č. k. 12C/179/2009-61, na ktorý poukazoval žalobca v podanej žalobe, nakoľko
tento riešil inú právnu problematiku (náhradu škody) v občianskom súdnom konaní v sporovej veci a
názor uvedený v jeho odôvodnení nekorešponduje s konštantnou judikatúrou súdov oblasti správneho
súdnictva, týkajúcou sa dožiadania o medzinárodnú výmenu daňových informácií.

Následne po zistení, že daňová kontrola u žalobcu po jej prerušení (od 18. 02. 2012 do 20. 08. 2012
vrátane) a predĺžení (o šesť mesiacov) žalovaným v rámci zákonom mu danej kompetencie neprekročila
zákonom stanovenú lehotu (t. j. po predĺžení 12 mesiacov), sa súd zaoberal námietkami žalobcu
uvedenými v podanej žalobe týkajúcimi sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze ojazdených
motorových vozidiel z členských štátov Európskej únie, konkrétne z Rakúskej republiky.

Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci Európskej únie - teda
zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií v oblasti dane z pridanej hodnoty), ako
i z výsledkov multilaterálnej kontroly MLC 188 začatej na podnet rakúskej daňovej správy zistil, že
žalobca ako osoba identifikovaná na daň z pridanej hodnoty nadobúdal v kontrolovaných zdaňovacích

obdobiachpoužitýtovarzRakúskejrepubliky,atoosobnémotorovévozidláodzahraničnéhododávateľa
(BCA Autoauktionen GmbH, Wien) identifikovaného na daň z pridanej hodnoty v tomto členskom štáte
Európskej únie. Išlo teda nepochybne o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na
daň z pridanej hodnoty v rôznych členských štátoch Európskej únie, ktorý prebieha tak, že na strane
dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte

dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu
nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V
systéme uplatňovania dane z pridanej hodnoty v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp
výberu tejto dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa
uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa

skončí odoslanie alebo preprava tovaru (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 03. 2013 v konaní
pod sp. zn. 8Sžf/26/2012).

Z vykonaného daňového konania, ako i predložených listín nie je sporné, že dodávateľ žalobcu v
inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim

zdaňovania“, teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského
štátu a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre daň z pridanej hodnoty fakturoval dodanie týchto
vozidiel v cenách bez dane z pridanej hodnoty (čo nepochybne vyplýva z predložených faktúr) a takéto
intrakomunitárne dodanie tovaru uviedol i v súhrnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému
VIES, ktorý má správca dane k dispozícii. Z informácie, ktorú získal správca dane na základe výsledkov

multilaterálnej kontroly MLC 188 vyplynulo, že žalobcom deklarovaný dodávateľ (BCA Autoauktionen
GmbH, Wien) ojazdených motorových vozidiel uplatnil osobitný režim zdanenia v období rokov 2005
až 2010 len v 38 prípadoch, medzi ktorými žalobca nebol uvedený a ostatné intrakomunitárne dodania
boli realizované v bežnom režime zdanenia. Za účelom preverenia týchto údajov správca dane žiadal
príslušnú daňovú správu v Rakúskej republike (členského štátu Európskej únie) o preverenie, či pri

dodaní tovarov skutočne išlo o bežný režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie
tovaru. Informácia rakúskej daňovej správy bola doručená správcovi dane dňa 20. 08. 2012 a následne
dňa 21. 08. 2012 pokračoval správca dane v prerušenej daňovej kontrole. Na faktúrach, ktoré vyššie
označený dodávateľ vystavil pre žalobcu a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel nieje daň z pridanej hodnoty uvedená, čo znamená že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez
dane z pridanej hodnoty a s poukazom na zistenia vyplývajúce z multilaterálnej kontroly, do ktorej bola
zapojená i slovenská daňová správa potom možno konštatovať, že tento dodávateľ uplatnil v prípade

žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i žalobca ako odberateľ
tohto tovaru.

Podľa názoru súdu nie je potom dôvodná námietka žalobcu v tom zmysle, že jeho rakúsky dodávateľ
(BCA Autoauktionen GmbH, Wien) nepotvrdil tvrdenia správcu dane. Tvrdenia správcu dane vychádzajú

z výsledkov multilaterálnej daňovej kontroly, ktorá bola vykonaná i u vyššie označeného dodávateľa
žalobcu a jej výsledkom bolo zistenie, že tento dodávateľ uplatnil osobitný režim zdanenia len v 38
prípadoch, medzi ktorými žalobca nie je uvedený a ostatné dodávky boli uskutočnené v bežnom režime
zdaňovania. Vykonaným preverovaním a dokazovaním bolo teda preukázané, že v predmetnej veci
došlokuplatneniumechanizmudanezpridanejhodnoty,priktoromjedodávkaudodávateľaoslobodená
od tejto dane a k zdaneniu dochádza až u odberateľa (nadobúdateľa tovaru) v Slovenskej republike, a

to v zmysle ust. § 11 ods. 1, 2 a § 20 ods. 1, 2 a nasl. zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov a jedná sa teda o tzv. bežný režim zdanenia tovaru, čo bolo potvrdené i
v rámci multilaterálnej daňovej kontroly MLC 188.

Niet pochýb, že v preskúmavanej veci sa jedná sa o intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú

založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identitikovanými pre DPH v rôznych členských
štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru
(miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane
odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte
odberateľa, ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EÚ platí základný

princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru
v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom
štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sžf/117/2013 v
spojení s rozsudok KS v Nitre sp. zn. 11S/32/2012).

V danej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ vo vzťahu k žalobcovi ako
odberateľovi zdaniteľného plnenia. V prípade, že zahraničný dodávateľ použil bežný režim zdanenia
(podmienky pre použitie tzv. osobitného spôsobu zdaňovania, nebolo preukázané), takýto režim s
určením základu dane podľa ust. § 22 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť i žalobca.

Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným zákonom tento tzv. osobitný spôsob zdanenia pri
predaji ojazdených motorových vozidiel žalobca použil a postupoval podľa ust. § 66 ods. 2, 3 vyššie
citovaného zákona bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky. Podstata
osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane
má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola daň z

pridanej hodnoty uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 vyššie citovaného zákona, v ktorom
sú zakotvené podmienky pre použitie osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok
nepreukázal, nakoľko použitý tovar mu bol nepochybne dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte, dodanie tovaru žalobcovi z Rakúska nebolo oslobodené od dane ako to tvrdil žalobca
a dodávateľ žalobcu neuplatnil daň podľa osobitnej úpravy zákona o DPH platného na území SK alebo

zákona platného v inom členskom štáte (Rakúsku).

S poukazom na vyššie uvedené zistenia potom súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade
so zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, keď pri predaji
ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa ust. § 66 ods.

3 vyššie citovaného zákona, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel
znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa ust. § 22 ods. 1 tohto
zákona a teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel mala byť uplatnená
z celkovej predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o daň.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití
osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytol jeho dodávateľ v inom členskom štáte, avšak
vychádzajúc z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (účinný daňový poriadok v čase daňovej kontroly u
žalobcu) v spojení s § 66 ods. 3 zákona, daňové bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárnedaňové bremeno, ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup
podľa osobitného režimu pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok
uplatnil, musí vedieť preukázať svoje daňové transakcie, teda že nárok si uplatňuje odôvodnene a za

zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom ( pozri napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn.
2Sžf 52/2011 v spojení s nálezom ÚS SR č. k. III ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011).

Za takýto dôkaz nemožno podľa názoru súdu považovať protokol zo dňa 28.9.2009 o výsledku zistenia

z daňovej kontroly týkajúcej sa 1. až 4. štvrťroku 2007, ktorý je výsledkom kontrolnej činnosti správcu
dane (nie rozhodovacej) a nepochybne z neho vyplýva, že v jej priebehu neboli kontrolované faktúry
od zahraničných dodávateľov žalobcu, nebolo vykonané medzinárodné dožiadanie, ale najmä v čase
jej konania neboli správcovi dane známe výsledky multilaterálnej kontroly MLC 188 (v tom čase nebola
ani vykonaná), ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili postup správu dane pri ďalšej daňovej kontrole u
žalobcu vykonávanej v roku 2011 a 2012, ktorá sa týkala zdaňovacích období 1. až 4. štvrťroku 2008,

január až december 2009 a január až december 2010. Správca dane teda nevydal žiadne rozhodnutie
týkajúcesadanezpridanejhodnotya zdaňovaciehoobdobia1.až 4.štvrťroku2007apokiaľpridaňovej
kontrole vykonanej u žalobcu v roku 2009 (týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia 1. až 4. štvrťroku 2007)
dospel k inému záveru (nezistil porušenie zákona zo strany žalobcu pri dovoze a zdaňovaní dovezených
ojazdených motorových vozidiel) ako pri daňovej kontrole vykonanej v roku 2011 a 2012, nemožno z

toho vyvodiť záver, že pri tejto neskoršej daňovej kontrole postupoval nesprávne. Táto daňová kontrola
teda nepochybne bola vykonaná v neporovnateľne širšom rozsahu dokazovania a jej závery vychádzajú
z odlišných skutkových zistení.

V prípade, ak by zahraničný dodávateľ žalobcu použil osobitný režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení

rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, bol by povinný túto skutočnosť uviesť v texte
faktúry, a to s poukazom na ustanovenie článku 226 bod 11 a 14 Smernice Rady 2006/112/ES, pričom
predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená v členskom štáte predaja, a potom
by už u nadobúdateľa v Slovenskej republike, teda u žalobcu k zdaneniu nedošlo. Predložené faktúry
od zahraničného dodávateľa (BCA Autoauktionen GmbH, Wien) však tvrdenia žalobcu nepreukazujú,

pričom nie je v nich uvedená daň z pridanej hodnoty a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené
ustanovenie, resp. ustanovenia článkov 312 až 332 Smernice Rady 2006/112/ES.

Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť
svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia

iuris non excusat“), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe
do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika,
ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní ( napr. rozsudky NS SR č.
5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný
dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale

aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti
osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z
§ 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v
zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho
sa to týka.

Za nedôvodnú považoval súd i námietku žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného
zistenia skutkového stavu. Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje
rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom
napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6
ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté
rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do
pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje,

že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej
veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil
podstatu podmienok ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie užalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že
žalobca dostatočne nepreukázal, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané osobami uvedenými v §
66 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z., a preto nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich predaji). Žalobca

preto nemôže byť ukrátený na svojich právach žalobou napadnutým rozhodnutím, keď správca dane,
uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie v zmysle
rozhodnutia žalovaného a správcu dane v lehote určenej správcom dane (rozhodnutia správcu dane a
žalovaného tvoria jeden celok). S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako
daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať daň a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z

iného členského štátu a pri predaji vozidla použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy.
Žalobca však takto nepostupoval, a preto ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie mu vznikol
rozdiel základu dane, ktorý je povinný zaplatiť.

Žalobca v podanej žalobe citoval časť rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 31. 01. 2013 v konaní pod sp.
zn. 26S/8/2010 a tvrdil, že správca dane mal postupovať pri daňovej kontrole týkajúcej sa zdaňovacích

období 1. až 4. štvrťroku 2008, január až december 2009 a január až december 2010 rovnako ako
pri daňovej kontrole týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia roku 2007, pričom túto svoju argumentáciu
považoval za „námietku nesporne zásadného významu“, s ktorou sa žalovaný nevysporiadal. K tomu je
potrebné uviesť, že podľa názoru súdu nemožno v predmetnej veci aplikovať záver vyslovený v rozsudku
tunajšieho súdu zo dňa 31. 01. 2013 v konaní pod sp. zn. 26S/8/2010, nakoľko tento rozsudok sa týka

úplne inej právnej problematiky a bol vydaný následne potom ako Najvyšší súd SR uznesením zo dňa
26. 09. 2012 v konaní pod sp. zn. 6Sžf/50/2011-188 zrušil predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v
Nitre zo dňa 26. 05. 2011 č. k. 26S/8/2010-150 z dôvodu nepreskúmateľnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla

povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri predaji
vozidla použiť bežný režim, teda zaplatiť daň z celej predajnej sumy v zmysle ust. § 69 ods. 6 zák. č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože podmienky na postup
podľa ust.§ 66 ods. 2, 3 tohto zákona splnené neboli. Správne a v zmysle vyššie citovaného zákona
potom postupoval správca dane, keď žalobcovi rozhodnutím vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za

kontrolované zdaňovacie obdobie pričom správne postupoval i žalovaný, keď toto rozhodnutie správcu
dane potvrdil podľa ust. § 74 ods. 4 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý
bolo potrebné aplikovať od 30. 12. 2012.

Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám
logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia.
Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach,
nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté

rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom
namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP.

Otázkou zdaňovania pri dovoze ojazdených motorových vozidiel sa opakovane vo svojich rozhodnutiach
zaoberal i Najvyšší súd SR a z jeho konštantnej judikatúry (napr. rozsudok zo dňa 19. 03. 2014 v konaní

pod sp. zn. 2Sžf/40/2013 sa týkal práve posudzovania zdanenia dovozu ojazdených motorových vozidiel
od rakúskeho dodávateľa BCA Autoauktionen GmbH a posudzovania výsledkov multilaterálnej kontroly
MLC 188, ďalej napr. rozsudok zo dňa 28. 03. 2012 v konaní pod sp. zn. 6Sžf 20/2011, zo dňa 25. 04.
2012 v konaní pod sp. zn. 6Sžf 29/2011 a zo dňa 24. 04. 2013 v konaní pod sp. zn. 2Sžf 30/2012) zo
záverov ktorých vychádzal i súd pri rozhodovaní v predmetnej veci.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).