Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, March 11, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 14C/205/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203196
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jakubová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214203196.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Monikou Jakubovou, v právnej veci

žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36
613 843, proti žalovanému: U. G., D.. XX.V. XXXX, N. XXX XX P. Č.. XXX, toho času na neznámom
mieste, zastúpeného opatrovníkom M.. T. W., Z. Ú. P. Z. B., o zaplatenie 1.132,73 eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.februára 2014 sa žalobca domáhal rozhodnutia súdu,
ktorým by bol žalovaný zaviazaný k zaplateniu sumy 1.132,73 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil
tým, že jeho právny predchodca uzavrel so žalovaným dňa 6.mája 2005 zmluvu č. XXXXXXXXX/
XXXX, na základe ktorej poskytol pôvodný veriteľ žalovanému úver, pričom žalovaný sa zaviazal splácať
predmetný úver. Žalovaný svoj dlh nesplnil, preto žalobca si v predmetnom konaní uplatňuje neuhradenú
úverovú istinu spolu s príslušenstvom. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu
1.315,28 eur, ktorá pozostávala z istiny a príslušenstva. Pričom 0,50 eur ako ostatné príslušenstvo a

poplatky a sumu 182,05 eur ako úrok z omeškania si žalobca neuplatňuje z postúpenej pohľadávky.
Zároveňsiuplatnilúrokzomeškaniaod28.júna2013,t.j.dňomnasledujúcimpodniúčinnostipostúpenia
pohľadávky, ako aj náhradu trov konania.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a pripojenými listinnými dôkazmi, najmä
zmluvou o bežnom účte zo 6.mája 2005 (č.l. 4 - 5), všeobecnými obchodnými podmienkami (č.l. 6 - 9),
Oznámením o postúpení pohľadávky z 9.júla 2013 (č.l. 10), zmluvou o postúpení phľadávky (č.l. 12 -
16), prílohou k zmluve o postúpení pohľadávky (č.l. 20), pokusom o zmier z 22.januára 2014 (č.l. 21),

stanoviskom žalobcu z 11.februára 2015 (č.l. 81 - 82), Kartou klienta (č.l. 83 - 92), vyjadrenie žalobcu
z 3.marca 2015 (č.l. 97), Odstúpenie od zmluvy z 5.mája 2011 (č.l. 98), a zistil nasledovný skutkový a
právny stav veci:
Dňa 6.mája 2005 uzatvorili žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou
Slovenskou sporiteľňou a.s. zmluvu o bežnom účte.
V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou

prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Pohľadávka z predmetného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tohto konania bola postúpená zmluvou
o postúpení na žalobcu (čl. 12 a nasl.), ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, súd je toho názoru, že je daná aktívna legitimácia žalobcuv tomto konaní. Nie je k žalobe pripojené či postupca doručil oznámenie o postúpení pohľadávky
žalovanému, ani či vyzval žalovaného na uhradenie pohľadávky, alebo akým spôsobom vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru s príslušnými náležitosťami. Pričom však z oznámenia o postúpení

pohľadávky je zrejmé, že sa postúpila pohľadávka z nepovoleného prečerpania na účte, vo výške
1.315,28 eur s príslušenstvom.
Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok (č.l. 20) je zrejmé tiež, že sa jedná o pohľadávku z
nepovoleného prečerpania na účte, pričom zostatok pohľadávky je 1.315,28 eur, z toho istina 1.129,89
eur. Ďalej je z neho zrejmé, že omeškanie je v rozsahu 847 dní.

Tieto údaje vyplývajú aj z pokusu o zmier, pričom však žalobca nepreukázal reálne doručenie týchto
dokumentom žalovanému, ako ani samotné zosplatnenie, a tiež eventuálnu dohodu o prečerpaní účtu.
Preto bol vyzvaný, aby doplnil svoju žalobu (11.septembra 2014; č.l.42 a 46). Nakoľko nereagoval na
výzvu súdu, bol v tomto smere urgovaný (13.februára 2015; č.l. 55 a 57).
Zo stanoviska žalobcu (č.l. 81 a nasl.) vyplýva, že dňa 6.mája 2005 sa so žalovaným uzavrela Zmluva o
vydaní a používaní platobnej karty. Na základe oznámenia z 19.februára 2007 mal povolené prečerpanie

do výšky 995,82 eur s úrokovou sadzbou 15,10% ročne. Tiež uviedol, že žalovaný mal debetné operácie
v rozsahu: výbery kartou, platba kartou a odchádzajúce platby celkom vo výške 61.240,78 eur, poplatky
v sume 405,61 eur, debetné úroky v sume 596,15 eur, zmluvné úroky v sume 3,28 eur; kreditné operácie
v rozsahu: úhrady celkom vo výške 61.112,70 eur a kreditné úroky v sume 0,39 eur. Rozdiel medzi
debetnými a kreditnými operáciami predstavuje žalovanú istinu (po odpočítaní neuplatnených nárokov).

Z karty klienta (č.l. 83 a nasl.) je zrejmé, že dňa 6.mája 2005 v hotovosti vložil žalovaný na účet sumu
250 Sk. Od tohto dátumu teda začal používať bankový účet. Posledným úkonom žalovaného so svojim
účtom bolo dňa 26.novembra 2010, inkaso v sume 81,68 eur a vklad v sume 100 eur.
Žalobca tvrdí, že žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky formou povoleného prečerpania.
Zmluva o povolenom prečerpaní, resp. ani oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania a stanovení

jeho maximálnej výšky, úročenie a ďalšie podmienky dohodnuté so žalovaným súdu nebolo predložené.

Podľa ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez
ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476),
zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o

prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení
akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom
účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa ustanovenia § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka
zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa.

V zmysle ustanovenia § 708 ods. 2 Obchodného zákonníka na uzavretie zmluvy sa vyžaduje písomná
forma.
Podľa ustanovenia § 710 Obchodného zákonníka ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej
sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a
povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.).

Ako vyplýva z ustanovenia § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Ako vyplýva z § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je
dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej

zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky
požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany
dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť
úroky v najvyššie prípustnej výške.
Podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v

splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.
V zmysle § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
Podľa § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby

dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy ospotrebiteľskomúvere,saspravujúpodľadoterajšíchpredpisov,aktentozákonvodseku2neustanovuje
inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne
vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona
poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania
zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
e)poplatkamiakákoľvekplatba,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťveriteľovivsúvislostisposkytovaním
úveru, okrem úrokov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa ods. 2 spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, pri spotrebiteľských úveroch formou preddavkov
na bežný účet s výnimkou kreditnej karty (§ 1 ods. 3) alebo v prípadoch, keď nemožno určiť ročnú
percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom
limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej
percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená, a o spôsobe

a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Počas trvania zmluvy musí byť spotrebiteľ bezodkladne
informovaný o zmene ročnej percentuálnej miery nákladov.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu, inak je neplatná. Podľa ods. 5 od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré
sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu

vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú
percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená

ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté
do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ
zaplatiťzvýšenénáklady.Uvediesavýškatýchtonákladov,spôsobvýpočtualebočonajpresnejšíodhad.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia spotrebiteľa
nazníženienákladovnaspotrebiteľskýúverprijehosplatenípredlehotousplatnostipodľa§6,b)sankcie

za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob zániku
záväzku zo zmluvy.
Podľa § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok
alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebný
aplikovaťnajmäObčianskyzákonník,zákonč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaazákonč.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa

v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu
s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občianskyzákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,

že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pri závere
o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.
V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.
Akovyplývaz§39Občianskehozákonníkaneplatnýjeprávnyúkon,ktorýsvojímobsahomaleboúčelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
V zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa § 120 O.s.p., Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť
manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného
registraavkonaniachoniektorýchotázkachobchodnýchspoločnostíadružstiev(§200e)súdjepovinný
vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.
Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení

účastníkov.
Súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia
predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,
v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy

uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1).
Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto
procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť
dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou

procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo

nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy
vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej

súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného
bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v
prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípademusí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam
pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov (§ 120 ods. 3). O nevykonaní
dôkazov súd rozhodne uznesením a vysvetlí svoje rozhodnutie aj v rozhodnutí o veci samej, spravidla v
rozsudku. Podľa zmenenej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z dôvodovej správy k tejto zmene sa nedočítame,

prečo sa zvolilo toto riešenie a ani to, akými úvahami sa má súd spravovať pri výnimočnom vykonávaní
aj iných než navrhnutých dôkazov. Výnimočnosť je tak vysvetlená len v zákone uvedením predpokladu,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Takto sa však z výnimočnosti stáva pravidlo,
pretože vždy pôjde o dôkaz, ktorý má význam pre rozhodnutie vo veci. Vynára sa aj otázka, ako sa
vyrovná odvolací súd s námietkou účastníka, že bol vykonaný iný než navrhnutý dôkaz, napriek tomu,
že nešlo o výnimočnú situáciu, ktorú predpokladá zákon. Súčasne sa nastoľuje aj otázka rovného

postavenia účastníkov, ak v prospech navrhovateľa sa taký dôkaz vykoná a v prospech odporcu nie,
hoci sa ukáže, že taký dôkaz vyplynul z výsledkov dokazovania.
Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je do určitej miery obdobná poučovacej povinnosti súdu
v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania
alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v rozsahu, ktorý sa týka: - času,

do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky, - dôsledku nesplnenia tejto povinnosti,
t.j. o tom, že na neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne, pričom
zrejme ide len o opravný, odvolací súd, čo vyplýva z toho, že po vyhlásení uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, už dokazovať nemožno a do úvahy prichádza len postup účastníka v odvolacom konaní,
- významu a použiteľnosti neskôr predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu

a za podmienok uvedených v § 205a.
Predovšetkým treba uviesť, že splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie
vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom
konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní
dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú (tzv. neúplná apelácia). Účastníci majú

predložiť alebo označiť všetky dôkazy a skutočnosti.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa domáhal plnenia zo zmluvy o
bežnom, pričom išlo o zmluvu podľa § 708 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka, resp. § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka v časti dohodnutých produktov a služieb. Žalobca odvíjal svoj nárok od

dojednania povoleného prečerpania na účte, ktoré bolo zrejme dojednané ako nastavené plnenie pri
splnení kritérií stanovených bankou. Svojím charakterom ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
§ 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože poskytnutím povoleného prečerpania banka
vlastne poskytuje úver spotrebiteľovi, ktorý sa zaväzuje splácať za určitých podmienok stanovených
bankou.

Zo zmluvy nevyplýva dohoda účastníkov o povolení prečerpania prostriedkov, ani právo na zriadenie
povoleného prečerpania a toto bolo zrejme poskytnuté z vôle banky, jej jednostranným konaním. Nie
sú vzájomne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy o úvere, výška úveru, výška zmluvného úroku,
súvisiacich poplatkov a podobne. Okrem toho je takéto dojednanie neplatné aj v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka, keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola dohodnutá

individuálne, pretože všetky podmienky poskytnutého prečerpania určuje jednostranne banka bez vôle
dlžníka a bez naplnenia písomnej formy spotrebiteľskej zmluvy.
Súd ako už uviedol vyššie je toho názoru, že uzavretím zmluvy o bežnom účte nedošlo k platnému
uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme. V zmluve neboli dohodnuté podstatné
náležitosti zmluvy o úvere a to výška úveru, výška zmluvného úroku a ďalšie náležitosti podľa § 4

zákona 258/2001 Z. z. Nejestvuje určitá a zrozumiteľná dohoda (v zmysle písomného návrhu - oferty
a jeho písomného prijatia - akceptácie žalovanou) v písomnej forme obsahujúca podstatné náležitosti
zmluvy o úvere uvedené konkrétnymi údajmi. Žalobca nepredložil súdu takýto dôkaz (takúto dohodu) a
dokonca ani iný dôkaz, z ktorého by uvedené konkrétne náležitosti boli zrejmé. Súd je preto toho názoru,
že predmetné dojednanie o povolenom prečerpaní v rámci bežného účtu žalovaného je neplatné. Z

neplatného právneho úkonu sa nemožno domáhať plnenia.
Žalobca má procesnú povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej,
ako aj procesnú povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností (prejednacia
zásada). V danom prípade nepredložil žiaden dôkaz o tom, že došlo k platnému uzavretiu určitej azrozumiteľnej dohody v písomnej forme obsahujúcej podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Keďže súd vyhodnotil plnenie z povoleného prečerpania ako plnenie z neplatného právneho
úkonu, nemôže ani v súvislosti s takýmto neplatným dojednaním uplatňovať poplatky, resp. zmluvné

úroky.
V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.mája 2014 orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči

spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
V dôsledku zmeny právnej úpravy (novelizácie zákona č. 250/2007 Z. z.) účinnej od 1. mája 2014 orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdu) je povinný prihliadnuť na premlčanie
aj vtedy, ak sa spotrebiteľ, t. j. v prejednávanej veci žalovaná, premlčania nedovolá.

V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľavšetkyustanovenia,ktorésúprespotrebiteľaakoslabšiuzmluvnústranupriaznivejšie.Preto
súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby,

ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať
v čase rozhodovania o predmetnom nároku. Keďže nárok žalobcu má na vydanie bezdôvodného

obohatenia v prejednávanej veci svoj základ v spotrebiteľskej zmluve, pre začiatok plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na
to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby, a to tak trojročnej, ako aj desaťročnej v prípade úmyselného bezdôvodného

obohatenia, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.
Z predloženého výpisu z účtu žalovaného - karty klienta súd zistil, že žalovaná poslednú debetnú
operáciu a v predmetnej veci aj kreditnú operáciu vykonal dňa 26.novembra 2010. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalobcovi by vznikol v predmetnej veci iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby bol rozhodujúci deň, keď sa žalobca skutočne

dozvedel, že došlo na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu a kto obohatenie získal. Najneskôr
sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu
došlo. Dvojročná subjektívna premlčacia doba však beží iba v rámci trojročnej objektívnej premlčacej
doby. V predmetnej veci došlo k poslednému bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného dňa
26.novembra 2010, kedy vložil 100 eur a poukázal - inkasom 81,68 eur, ako poslednú sumu prečerpania

z bežného účtu. Trojročná objektívna premlčacia doba tak začala plynúť dňa 27.novembra 2010 a
uplynula najneskôr dňa 27.novembra 2013. Keďže žalobu žalobca podal na súd až dňa 17.februára
2014, uplatnil nárok až po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby. Súd vzhľadom na uvedené
dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná.

Všeobecná trojročná premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Možnosť vykonať právo po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v momente, keď je
právo žalovateľné. Zákon určuje objektívne stanovený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí
od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Všeobecná
3- ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne

vymedzenýzačiatokplynutiapremlčacejdoby,ktorýjeodvodenýodslova„mohlo“anieodslova„mohol“.
Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo
nevedel o svojom práve (pozri R 1/1998).
V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých
inštitútov (premlčanie, odstúpenie od zmluvy) na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych

právach a nie podnikateľské právo.
Podľa vyššie cit. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pričom spotrebiteľ
sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvnépostavenie. Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka
a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú

súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi

podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia.
Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).Ustanovenie§54ods.1OZjeustanovenímlexspecialissdopadomnavšetkyspotrebiteľské

zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Ustanovenie § 54
ods. 1 OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva
sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou
konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.
Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje

dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni strane nebráni ani
regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia
spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ. Súd je toho názoru, že akékoľvek
ustanovenie zmluvy alebo jeho súčastí, ktoré je v rozpore s § 54 ods. 1 OZ zhoršuje postavenie
odporkyne ako spotrebiteľa, keďže výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka sa prakticky vylučuje

použitie ust. Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka
by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam,
ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.

Na dôvažok súd dodáva, že pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 1.mája 2014,

je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne
ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny
charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho
základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv)
ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských

veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo
nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade
absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase
rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného
zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd má za to, že premlčacia doba, na ktorú je súd povinný
prihliadnuť ex offo, uplynula ešte pred podaním žaloby, navyše žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
súduposkytnutiepovolenéhoprečerpaniaúčtužalovanémupôvodnýmveriteľom.Žalobcapredložilsúdu
jedine Zmluvu o bežnom účte uzavretú dňa 6.mája 2005, z ktorej ale nevyplýva, že by sa strany dohodli

na prečerpaní bežného účtu. Oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania z 19.februára 2007, na
ktoréžalobcapoukazujevosvojomvyjadrenízo16.februára2015súdutiežnepredložil.Pretosúddospel
k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a teda žalobu v celom rozsahu zamietol, najmä keď
žalobca nič iné nepreukázal, ani ohľadne prípadného zosplatnenia, resp. odstúpenia od zmluvy, navyše
podal žalobu na súd až dňa 17.februrára 2014, t.j. zjavne po uplynutí premlčacej doby.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ods.
2, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď po procesnej stránke bol úspešný
žalovaný,avšaknakoľkomuzosúdnehospisunevyplývajúžiadnetrovykonania,anisižiadneneuplatnil,
súd mu ich ani nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Trnave
cestou tunajšieho súdu. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 205 ods. 1,

2 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).