Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. september 2016

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 7C/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414201108
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Plutinský

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2016:5414201108.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Rastislavom Plutinským v spore žalobcu: C. L., nar.

XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, zast.: JUDr. Martin Cibuľa, advokát, Advokátska kancelária so sídlom M.
Pišúta 919/2, Liptovský Mikuláš, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca návrhom zo dňa 31.01.2014, doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.03.2014 žiadal, aby súd

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5
% ročne od 16.09.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania, to všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením policajného orgánu Úradu inšpekčnej služby PZ, Inšpekčný
odbor Banská Bystrica, zo dňa 19.08.2003, sp. zn.: W.: Z.-XXX/IBB-PO-XXXX (ďalej len „uznesenie“),
bolo podľa § 163 ods. 1 Tr. poriadku, účinného do 31.12.2005, začaté trestné stíhanie a vznesené

obvinenievočižalobcovipretrestnýčinZneužívanievlastníctvapodľa§258Trestnéhozákona,účinného
do21.12.2005,natomskutkovomzáklade,žedňa04.04.2003akospoluvlastníkdemoláciouzničilobjekt
súp. č. XXX, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou evidovanou v Ústrednom zozname pamiatkového
fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. XXXX/X, situovanou na pozemku parc. č. L. v
katastrálnom území obec D., okres F., v D. rezervácii ľudovej architektúry, vyhlásenej Uznesením vlády
SSR č. 316 zo dňa 14.09.1977, čo vykonal bez vydania asanačného povolenia príslušného stavebného
úradu a bez rozhodnutia Ministerstva kultúry SR o zrušení vyhlásenia kultúrnej pamiatky. Proti vyššie

uvedenému uznaniu podal žalobca včas sťažnosť, ktorú odôvodnil okrem iného tým, že za skutok, pre
ktorý je stíhaný, už bol riešený v priestupkovom konaní a bola mu uložená pokuta vo výške 829,85
Eur (25.000,- Sk). Prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry uznesením zo dňa 03.10.2003, sp. zn.:
H. XXX/XX, sťažnosť žalobcaa ako nedôvodnú zamietol. Po podaní obžaloby, vykonaní dokazovania
a podaní viacerých opravných prostriedkov bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín zo
dňa 16.09.2010, sp.zn.: 3T/46/2004 uznaný vinným z trestného činu Zneužívanie vlastníctva podľa
§ 258 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005, na tom skutkovom základe, že dňa 04.04.2003

v čase najneskôr do 15:30 hod. v Pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry D., okres F., ako
spoluvlastník odstránil zrubovú konštrukciu ľudového domu č. XXX, ktorý je zapísaný v Ústrednom
zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok a chránený podľa zákona
č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu (ďalej len „skutok“), bol mu uložený peňažný trest vovýmere 1.000,- EUR, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 30 dní a povinnosť nahradiť poškodenej
strane Slovenskej republike v zastúpení Pamiatkového fondu SR škodu vo výške 859,70 EUR. Proti
tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnil tým, že v prvostupňovom konaní

bola inter alia porušená zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v ust. § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por., účinného
do 31.12.2005, pretože už bol v priestupkovom konaní potrestaný peňažným trestom vo výške 829,85
EUR. Rovnakú obranu žalobca uplatňoval aj na hlavnom pojednávaní v konaní pred Okresným súdom
Dolný Kubín. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 24.11.2010, sp. zn.: 2To/118/2010, rozhodol o
odvolaní žalobcaa tak, že podľa § 258 ods. 1 písm. f), ods. 2 Tr. por., účinného do 31.12.2005, zrušil

napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010, sp. zn.: 3T/46/2004, vo výroku
o náhrade škody. Výroky o vine a treste nadobudli právoplatnosť. Proti uzneseniu Krajského súdu v
Žilinezodňa24.11.2010,sp.zn.:2To/118/2010,podalžalobca,prostredníctvomsvojhosplnomocneného
právneho zástupcu, dovolanie, ktoré opätovne odôvodnil tým, že za skutok, ktorý sa mu kladie za vinu,
bol už raz potrestaný, preto je trestné stíhanie pre ten istý skutok vylúčené. Poukázal na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už niekoľkokrát judikoval, že správne priestupky sú „trestnými“

deliktami v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd SR
rozsudkom zo dňa 16.11.2011, sp.zn.: 3Tdo/33/2011, na základe takejto obrany odsúdeného (žalobcaa)
rozhodol, že bol porušený zákon v neprospech obvineného C. L., zrušil napadnuté uznesenie Krajského
súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010, sp.zn.: 2To/118/2010 a súčasne aj ďalšie rozhodnutia na zrušené
rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad

a prikázal Krajskému súdu v Žiline, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Krajský
súd v Žiline uznesením zo dňa 25.01.2012, sp.zn. 2To/1/2012, zrušil rozsudok Okresného súdu Dolný
Kubín zo dňa 16.09.2010, sp.zn.: 3T/46/2004 a podľa § 223 ods. 1 Tr. por., účinného do 31.12.2005,
s poukazom na § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por., účinného do 31.12.2005, per analogiam a čl. 4 Protokolu
č. 7 k Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné stíhanie proti

obvinenému C. L., pre trestný čin Zneužívanie vlastníctva podľa § 258 Tr. zák., účinného do 31.12.2005,
zastavil, vzhľadom na už právoplatne skončené konanie o žalovanom skutku vo veci priestupku podľa
§ 105 ods. 2 písm. f) zák. č. 50/1976 Zb. Obcou D. pod číslom P-XX/XXXX zo dňa 08.04.2003.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.01.2012, sp.zn.: 2To/1/2012 nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 25.01.2012. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Štát je povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Každá majetková a nemajetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu proti občanovi má byť
odčinená. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, je potrebné vychádzať z toho, že trestné stíhanie
proti osobe nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia

trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Žalobca v priebehu celého predmetného
trestného konania opakovane poukazoval na neprípustnosť trestného stíhania pre porušenie zásady
ne bis in idem a riadne a včas (riadnymi aj mimoriadnymi) opravnými prostriedkami napádal všetky
rozhodnutia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Trestné konanie trvalo takmer deväť
rokov a nezákonné súdne rozhodnutia vydané v tomto konaní vyvolali u žalobca nepriaznivé následky

v súkromnom aj spoločenskom živote. Žalobca bol v dôsledku trestného stíhania terčom všeobecných
posmeškov, susedia naňho poukazovali ako na zločinca a neustále bol konfrontovaný vyčítanými
pohľadmi a negatívnymi reakciami svojho okolia. Susedia v mieste bydliska žalobca sa od nehu stránili.
Počastrvaniatrestnéhostíhaniabolirodinnýpríbuznížalobcataktiežvystavovanýnepríjemnýmotázkam
a posmeškom. Deti žalobca boli tiež terčom posmeškov od spolužiakov v škole. Všetky tieto okolnosti

negatívne poznačili žalobca ako aj jeho vzťah s rodinnými príslušníkmi. Žalobca prežíval psychické
útrapy a úzkosť, v dôsledku čoho bola žalobcovi spôsobená citová ujma. Žalobca musel prežívať
nepríjemné veci a nemohol v dôsledku prebiehajúceho trestného konania a odsúdenia prežívať príjemné
veci. Tento stav napriek ostatným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Žiline stále
trvá. V dôsledku trestného stíhania došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobca

v spoločnosti nielen v mieste jeho bydliska, ale aj na jeho vtedajšom pracovisku a v priateľských
kruhoch. Keďže tieto následky trestného stíhania sú nezvratné, po dlhých deviatich rokoch neustáleho
negatívneho tlak žalobca nepociťuje samotné konštatovanie porušenia zákona v jeho neprospech za
dostatočnéaprimeranézadosťučinenia.Ujma,ktorúžalobcautrpelvdôsledkunezákonnýchrozhodnutí,
je takej intenzity, že je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch a naplniť tak satisfakčnú

funkciu v súvislosti so spôsobenou ujmou. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. je zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť
príslušným orgánom. Nakoľko Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 16.11.2011, sp.zn.: 3Tdo/33/2011,rozhodol, že bol poručený zákon v neprospech žalobcu, zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v
Žiline zo dňa 24.11.2010, sp.zn.: 2To/118/2010 a súčasne aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a prikázal

Krajskému súdu v Žiline, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, tento základný
predpoklad bol naplnený. Podľa názoru žalobca zakladajú uvedené okolnosti zodpovednosť žalovaného
predovšetkým za nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená zásahom do jeho osobnostných práv a
poškodením jeho dobrého mena a povesti v spoločnosti, pričom prichádza do úvahy jeho zodpovednosť
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov. Úlohou štátu je zabezpečiť na všetkých úrovniach svojej organizácie a
štruktúry realizáciu princípov právneho štátu. Právny štát by nemal tolerovať porušovanie zákonnosti
orgánmi verejnej moci, ktoré je spoločensky neakceptovateľným javom. Žalobca Žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku zo dňa 11.03.2012, ktorá bola na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
podanáosobnedňa13.03.2013,požiadal,prostredníctvomsvojhosplnomocnenéhoprávnehozástupcu,
MS SR ako príslušný orgán o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmirozhodnutiamisúdov,atorozsudkomOkresnéhosúduDolnýKubínzodňa16.09.2010,sp.
zn.: 3T/46/2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010, sp. zn.: 2To/118/2010. Žalobca
požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- EUR ako škodu, ktorá mu bola spôsobená
pri výkone verejnej moci. Podaním zo dňa 10.09.2013, MS SR oznámilo žalobcovi, že jeho žiadosť
bola predbežne prerokovaná, pričom žiadosti nebolo vyhovené, nakoľko podľa názoru MS SR nebolo v

tejto veci preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
výkonom verejnej moci.

3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 7C/40/2014-51 zo dňa 27.05.2015, a to tak, že žalobu zamietol
a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal pritom z toho, že právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podlieha zákonným obmedzeniam, a to v danom
prípade upraveným v § 8 ods. 6 písm. g) Zákona č. 514/2003, kde právo na náhradu škody nevzniká,
pokiaľ je trestné stíhanie zastavené, len z toho dôvodu, že medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným v zákone nedovoľovala trestné stíhanie (oznámenie o podpísaní Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd publikované pod č. 209/1992 Zb.), pokiaľ už bol žalobca

postihnutý v priestupkovom konaní.

4. Proti uvedenému rozsudku podal dňa 14.07.2015 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 8Co/521/2015-77 zo dňa 31.05.2016
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal, že na

daný prípad, keď bolo zastavené trestné stíhanie, nemožno aplikovať ust. § 8 ods. 6 písm. g) Zákona
č. 514/2003, nakoľko nemožno konštatovať, že ide o prípad vyslovene konkrétnej medzinárodnej
zmluvy vyhlásenej spôsobom ustanoveným v zákone. V odôvodnení uviedol, že podľa odvolacieho
súdu okresný súd mal v danej veci právne vychádzať zo všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím uvedenej v ustanovení § 6 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.

a že v ďalšom konaní sa okresný súd bude zaoberať predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to existenciou nezákonného rozhodnutia, existenciou škody,
príčinnou súvislosťou medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, ktoré všetky tri zákonné podmienky
musia byť splnené.

5. Súd doplnil vo veci dokazovanie, a to opätovným výsluchom strán sporu, výsluchom svedkyne,
listinami a zistil nasledovné skutočnosti:

6. Žalobca uviedol, že obšírne už vypovedal na prvom pojednávaní, ale opätovne povedal toľko, že
jeho to celé postihlo, ujma bola veľká. Nemohol prežívať pekné veci a prežíval zlé veci. Keď v rámci

kandidatúry na starostu chcel ľuďom niečo vysvetliť, tak zozadu niekto vykrikoval: zločinec, čo ty chceš.
On bol v tom čase obľúbený, stále je, priatelili sa, ale od tej doby sa s priateľmi nenavštevuje. Po celej
dedine sa rozkríklo, že je zločinec. On vedel, že nemôže byť odsúdený. Bol aj dopravný policajt, aj
starosta. Jemu zomrela manželka a podľa neho pod vplyvom týchto vecí. Keď si neskôr hľadal priateľku
a došikoval ju domov, tak keď sa tam stretla s nejakými bývalými kolegyňami, tak jej bolo povedané,

že je zločinec a ona s plačom utiekla. On ju pol roka potom prehováral, že to nie je pravda. Konkrétne
jej mali povedať, že nie je dobrý človek. Pokiaľ ide o tie voľby, išlo o dvoje volieb. Raz kandidoval za
poslanca a raz za starostu, lebo starosta sa vtedy vzdal funkcie, to na upresnenie, kedy mu to vykrikovali.
On zdravotnú ujmu začal pociťovať od 16.09.2010, pretože má v susedstve advokáta, ktorý mu neprajea ten hneď rozkríkol, že ho odsúdili. On tu nepletie teraz trestné stíhanie. Vtedy ho mali prepustiť z
práce, hoci mal najlepšie výsledky, pretože bol trestne stíhaný. On sa venuje tomu rozsudku, pretože
on stále veril, že sa obháji. Ľudia ho ohovárali aj predtým, on tvrdil, že je nevinný, ale 16.09.2010 bol

potom ten rozsudok. Na otázku, či si uvedomuje, že jeho tvrdenia teraz sú v rozpore s jeho tvrdeniami zo
žaloby, uvádza, že on pociťoval čiastočnú ujmu aj od začiatku trestného stíhania, ale od 16.09.2010 bol
na dne, len teda z dôvodu vydania tých rozsudkov. Vtedy hovorí o tých problémoch s nesústredením,
so šoférovaním, s priateľkou, vo voľbách. On sa stretol na chate so psychologičkou, ktorá je suseda.
Tá mu dala nejaké návody, aby sa nezrútil. On sa nechcel dať nikde zaevidovať, aby nemal problémy,

napr. v práci.

7. Právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrvávajú na podanej žalobe s tým, že zhodne s uznesením
odvolacieho súdu navrhujú dokazovanie zamerať na zistenie predpokladov zodpovednosti štátu, kde
predpoklady podľa nich sú dané v súlade s osobitným zákonom č. 514/2003 Z.z., konkrétne § 6 ods. 1,
2 a k tomu navrhujú vypočuť svedkyňu a pokiaľ to súd bude považovať za vhodné, tak prípadne dopočuť

žalobcu. Žiadosť o predbežné prerokovanie uplatneného nároku bola MSSR doručená v zákonnej
lehote,takakotovyžadujeosobitnýpredpisč.514/2003,dňa13.03.2013.Pokiaľideoustanovenie,resp.
pokiaľideoprvýodsekžaloby,takvtejtosúvislostiuviedol,žecitovanímuzneseniaovzneseníobvinenia
chcelibasúduposkytnúťkomplexnúinformáciuotom,akocelétrestnéstíhanievlastnezačalo.Definícia,
čo sa chápe pod trestným stíhaním, je obsiahnutá v ust. § 10 ods. 15 Tr. por. účinného v čase podania

žaloby, ktoré ust. hovorí, že trestné stíhanie je úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti
rozsudku. Pokiaľ ide o uplatnený nárok, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, tento si žalobca
uplatňujevsúladesust.§6ods.1,2tohtoosobitnéhozákona.Vtejtosúvislostipoukazovalnauznesenie
odvolacieho súdu zo dňa 31.05.2016 v tejto prejednávanej veci, kde odvolací súd konštatuje, že okresný
súd musí v tejto veci vychádzať z ust. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003. Žalobca má za to, že boli

splnené všetky podmienky na priznanie uplatneného nároku, konkrétne je tu existencia nezákonných
rozhodnutí, ktoré boli kompetentným orgánom pre nezákonnosť zrušené, konkrétne ide o rozsudok
tunajšieho súdu a uznesenie krajského súdu presne špecifikované na strane 2 žaloby. Ďalej je splnená
ďalšia podmienka vyžadovaná zákonom obsiahnutá v ust. § 6 ods. 2 citovaného predpisu, a síce, že
poškodený podal proti predmetným nezákonným rozhodnutiam riadny opravný prostriedok. Ďalej je

splnená podmienka vyžadovaná zákonom, a síce, že žalobca podal na kompetentný orgán žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku. Tak ako žalobca uvádza na strane 3 žaloby, pri posudzovaní nároku
je potrebné vychádzať z toho, že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť vôbec začaté. Rozhodujúcim
meradlom o opodstatnenosti, teda zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania, teda aj do fázy
právoplatného rozsudku, o ktorých tu hovoríme, je neskorší výsledok trestného konania. Tie, ako už

bolo povedané, boli pre nezákonnosť zrušené. Čo je vlastne základným predpokladom zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003. Žalobca
uvádza, že tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť, pretože ide o objektívnu zodpovednosť. Tak
ako v zrušujúcom uznesení uvádza odvolací súd, nárok možno priznať pokiaľ sú splnené všetky tri
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, a to je existencia rozhodnutí, ktoré máme, ďalej existencia

škody,ktorábolapopísanánapredchádzajúcompojednávaníajnadnešnom,tedavtomtoprípadecitová
ujma, ktorú potvrdila svedkyňa a ktorá zo strany žalovanej nebola rozporovaná a nakoniec príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, ktorá takisto výpoveďou žalobcu a svedkyne M. L.
bola preukázaná. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že uplatnená škoda je neprimeraná, mám za to, že
z tohto vyjadrenia vyplýva, že aj žalovaná si je vedomá danosti nároku, akurát spochybňuje jeho výšku.

V tejto súvislosti žalobca uvádza, že výška nemajetkovej ujmy je v zákonnom limite upravenom v § 17
citovaného predpisu a je vzhľadom na ujmu, ktorú musel prežívať v dôsledku súdneho konania a najmä v
dôsledkuzrušenýchrozhodnutí,primeraná.Žalobcavsúvislostisvýškounemajetkovejujmyvpeniazoch
uvádza, že ujmu, ktorú utrpel zrušenými nezákonnými rozhodnutiami, bola a stále je takej intenzity, že
je namieste priznať mu nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pokiaľ ide o jej výšku, tak žalobca uvádza, že až

do zrušených nezákonných rozhodnutí, bol bezúhonným občanom, viedol riadny život, nebol dovtedy
trestne stíhaný ani postihnutý, so svojou rodinou žil spokojný život, ktorý bol narušený najmä uvedenými
zrušenými rozhodnutiami, pričom okolnosti závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom
a spoločenskom živote, žalobca popísal vo svojej výpovedi. Podotýkam, že žalobca vždy poukazoval na
to, že je nevinný a riadne sa bránil v celom trestnom stíhaní. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že úrok

z omeškania nie je uplatnený v správnej výške, aj z tohto vyjadrenia mám za to, že samotná žalovaná
si uvedomuje danosť nároku a v tejto súvislosti poukazoval na skutočnosť, že úrok bol v súlade s
citovaným osobitným predpisom uplatnený v zákonnej výške odo dňa doručenia oznámenia žalovanej o
výsledku predbežného prerokovania nároku. Vzhľadom na skutočnosť, že predchádzajúce rozhodnutietunajšieho súdu, ktorým súd podľa § 8 ods. 6 písm. g) zákona, žalobu zamietol preto, že toto ustanovenie
na prejednávanú vec nedopadá, tak navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a tiež priznal
žalobcovi trovy konania.

8. Žalovaná uviedla, že oni sa v plnom rozsahu pridržiavajú svojho písomného vyjadrenia, a to či
už ohľadne neexistencie nemajetkovej ujmy, neexistencie príčinnej súvislosti, prípadne neprimeranej
výšky uplatňovanej nemajetkovej ujmy a taktiež nesprávneho uplatňovania úroku z omeškania. K
neexistencii nemajetkovej ujmy uviedla, že žalovaná má za to, že v tomto prípade nie sú splnené

podmienky pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Týmito podmienkami sú
podľa § 17 Zákona č. 514/2003 vznik nemajetkovej ujmy, ďalej iba samotné konštatovanie práva
nie je dostatočným zadosťučinením a ujmy nie je možné uspokojiť inak. Žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy, resp. nepreukázal nemajetkovú ujmu v takom rozsahu, že konštatovaním porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca ani v žalobe, ani počas súdneho konania neoznačil
relevantné skutočnosti, ktoré by v konaní mohli byť predmetom dokazovania a ktoré by mohli viesť k

záveru o vzniku nemajetkovej ujmy pre tento konkrétny prípad. Žalovaná poukazuje na to, že pôvodne
žalobca svoju nemajetkovú ujmu odvodzoval od celého trestného stíhania bez ohľadu na to, ako je
trestné stíhanie definované v trestnom práve pre účely zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné presne
vymedziť zákonný titul, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalovaná podotýka, že uvádzaný
zákon vymedzuje viacero zákonných titulov priamo v trestnom stíhaní, ktorými môžu byť napr. uznesenie

o vznesení obvinenia, podanie obžaloby alebo vyhlásenie súdnych rozhodnutí a práve z tohto dôvodu je
presné konkretizácia zákonného titulu základom, od ktorého možno priznať uplatnený nárok. Uvedené
potvrdzuje aj súdna prax Najvyššie súdu SR, ako príklad uvádzam rozsudok 5MCdo/1/2011 zo dňa
29.10.2012. Následne, keď žalovaná upozornila na takýto nedostatok žaloby, ktorý namietala vo svojom
vyjadrení zo dňa 20.02.2014, zaslal žalobca súdu podanie zo dňa 24.02.2014, kde o.i. uviedol: žalobca

vznik škody a opodstatnenosť uplatneného nároku odôvodňuje o.i. aj začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré začali a viedli orgány činné v trestnom konaní patriace pod gesciu Ministerstva vnútra
SR.“ Až potom, čo súd uznesením nepripustil vstup SR v zastúpení Ministerstva vnútra SR do konania
a nepripustil rozšírenie žaloby, začal žalobca tvrdiť, že totožná ujma mu vznikla až v súdnom konaní a
to presne od 16.09.2010. Žalovaná má za to, že žalobcom uvádzané tvrdenia sú účelové. Aj napriek

uvedenému sa žalovaná chce v krátkosti vyjadriť k niektorým konkrétnym skutočnostiam, ktoré by mali
zakladať nemajetkovú ujmu. Žalobca uviedol, že sa nemajetková ujma prejavila v jeho práci, napr.
nevyplatením prémií, ako aj v podnikaní, v strate potencionálnych zákazníkov. Takéto tvrdenie nie
je relevantné na účely rozhodnutia o nemajetkovej ujme. Tieto po ich preukázaní a vyčíslení môžu
zakladať len nárok na náhradu majetkovej škody. Nie je možné zohľadňovať vznik majetkovej škody pri

uplatnení náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a obchádzať tak bremeno dôkazu, ktoré by uplatnení
náhrady majetkovej škody žalobcu zaťažovalo. Ani prípadné poškodenie zdravia nie je skutočnosť
relevantná pre priznanie nemajetkovej ujmy. Škoda na zdraví predstavuje osobitný nárok, ktorý sa
posudzuje, preukazuje a uplatňuje spôsobom ustanoveným osobitným zákonom. Týmto zákonom je
zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. V

súvislosti s neprajníkom, ktorý mal žalobcu ohovárať po celej obci, je potrebné uviesť, že štát nemôže
niesť zodpovednosť za konanie obyvateľov obce. Pokiaľ žalobcu niekto ohováral, mohol sa a mal sa
žalobca obrátiť na príslušné orgány, ktoré by poskytli ochranu jeho právam, či už v priestupkovom
alebo trestnom konaní. K neexistencii príčinnej súvislosti žalovaná uvádza, že je potrebné poukázať
na tú skutočnosť, že žalobca odstránil demoláciou stavba, ktorá bola vyhlásená za národnú kultúrnu

pamiatku a to bez povolenia príslušných orgánov, čím konal protiprávne. Jeho protiprávne konanie
dokonca naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu a to trestného činu zneužívania vlastníctva.
Pokiaľ bol ľuďmi z jeho okolia označovaný za zločinca, nebolo tomu tak v súvislosti s vydaním rozhodnutí
v trestnom konaní, ale bolo to v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalobcu, ktoré bolo v rozpore so
zákonom. Pre úplnosť poukazujeme aj na tú skutočnosť, že žalobca nebol spod obžaloby oslobodený,

rovnako nebolo preukázané, že sa skutok nestal alebo že nie je trestným činom. Voči žalobcovi bolo
trestnéstíhaniezastavenézdôvodu,žezaskutok,ktorýspáchalbolpostihnutývinomkonaní.Vzhľadom
na súčasnú procesnú úpravu, konkrétne vzhľadom na zákonnú a sudcovskú koncentráciu, ako aj
vzhľadom na časové hľadisko uplatnenia prostriedkov procesnej obrany sa žalovaná vyjadrí aj k výške
nemajetkovej ujmy, ako aj uplatňovaným úrokom z omeškania, pričom žalovaná zdôrazňuje, že toto

vyjadrenie v žiadnom prípade neznamená, že by žalovaná súhlasila alebo mala za to, že došlo k vzniku
nemajetkovej ujmy, alebo príčinnej súvislosti. Maximálnu možnú výšku náhrady upravuje § 17 ods. 4
Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žalovaná má za to, že toto ust. vo svojej podstate zavádza pravidlá
pre stanovenie primeranosti. Maximálna výška sa priznáva pri tých najzávažnejších zásahoch do právjednotlivca, akými sú napr. dlhotrvajúce obmedzenie osobnej slobody z dôvodu nariadenej väzby. V
takých prípadoch, keby bola neskôr osoba oslobodená spod obžaloby, pretože bola preukázaná jej
nevina. Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na tú skutočnosť, že si žalobca nárokuje zhruba polovicu

maximálnej výšky, považuje žalovaná túto výšku za neprimeranú. V súvislosti s uplatňovaným úrokom z
omeškania náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaná uvádza, že nerozporovala jej výšku, a teda 5,5% ako
to tvrdí žalobca, ale rozporovala čas, od ktorého si žalobca úrok z omeškania uplatňuje. Žalovaná sa v
súvislosti s uplatňovaným úrokom odvoláva už na svoje predchádzajúce vyjadrenie, a to na rozsudok
NSSR z 24.06.1998 sp. zn. 1Co/15/97, pričom závery obsiahnuté v tomto súdnom rozhodnutí boli

oveľa neskôr potvrdené aj ďalším rozhodnutím NSSR zo dňa 14.03.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011, kde
NSSR uviedol, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia až uplynutím takto určenej lehoty z plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania. Vzhľadom na doteraz uvedené, ako aj na vzhľadom na doteraz písomné
vyjadrenia žalovanej, má žalovaná za to, že nárok žalobcu je nedôvodný a z toho dôvodu navrhuje
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

9. Svedkyňa M. L., dcéra žalobcu, uviedla, že pokiaľ má opísať, čo o veci vie, tak si myslí, že o tom vie
skoro všetko. Bolo to tak, že otca obvinili, že napomohol tomu, že sa zrútila strecha na drevenici. Na tie
pojednávania chodila s ním mamina, tá to zle znášala, tak potom chodila ona s tým, že najhoršie to bolo
vtedy, keď sa vydal ten rozsudok. Celá rodina to zle znášali. Ona je odvtedy stále pri ocinovi, bojí sa o

neho. Medzičasom im zomrela aj mamina. Otec bol predtým veľmi spoločenský človek, ale ako prišlo to
obvinenie, tak to všetko seklo. Predtým k nám chodili ľudia, grilovalo sa. To všetko skončilo. D. je malá
obec, ono sa to nejako rozkríklo, že otec je zločinec, že možno pôjde sedieť. Vie, že mal preto problémy
v práci, prišiel o prémie. On bol policajt, teda v obci vážený. Ona sa bála, že pôjde sedieť a nevedela
povedať, aký trest dostal v tom rozsudku, ale bola rada, že nejde sedieť. Ona nevidela rozhodnutia, ale

otec jej aj bratovi všetko vysvetlil, navyše chodila na tie pojednávania ako verejnosť. Nevedela uviesť,
či otec v súvislosti s tou drevenicu bol nejako postihnutý. Vravel, že sa platila nejaká pokuta, v akej
výške to nevie. Ona za otca na tie pojednávania šoférovala. To nebolo len na tie pojednávania, robila
mu osobného šoféra prakticky celý čas, lebo myslel na veľa vecí a nevedel sa vtedy nejako sústrediť.
Na otázku, ako otec zdravotne prežíval pojednávania, uviedla, že ani jedno súdne pojednávanie nebolo

pre neho v poriadku, avšak keď prišiel ten rozsudok, že je vinný, tak nespával, nevedel sa sústrediť. V
podstate on keď buntoší, tak buntoší. Nešiel k žiadnemu lekárovi, ale ona mu dávala, a to trvá doteraz,
rôzne homeopatiká po porade so známymi, magnézium, čaje. Na otázku, či otec bol starostom a či bol
opätovne zvolený, uviedla, že áno, otec bol v minulosti starostom, potom bol štátnym zamestnancom,
nakoľko ho nezvolili a potom sa opätovne uchádzal o post starostu, kde ho opäť nezvolili, a to aj

vďaka tomu, že ho brali ako zločinca. Na otázku, či má vedomosť o tom, že otec mal vyhľadať pomoc
psychiatra, uiedla, že o tom vedomosť nemá, možnože mal nejakého kamaráta psychiatra, s ktorým
sa poradil. Vie, že v rodine hovorili aj o možnosti vyhľadania odborníka v tejto oblasti, ale keby išiel v
Trstenej na ambulanciu psychiatra alebo psychológa, to by sa rozkríklo a preto to riešili tak, ako vyššie
uviedla. Nevedela povedať rok, kedy otec opätovne kandidoval za starostu, ale vedela, že to bolo po

tom obvinení. Bolo to počas trestného súdneho konania na tomto súde. Na otázku, ako sa prejavilo to
súdne konanie na jeho zdravotnom stave, uviedla, že áno, triasli sa mu ruky, zhoršil sa mu zrak, bol
nesústredený, v podstate to bolo celé zle. Nieže bolo, ale stále je.

10. Uznesením policajného orgánu W.: Z.-XXX/IBB-PO-XXXX zo dňa 28.05.2003 bolo podľa § 160

ods. 1 Tr. por. začaté trestné stíhanie a dňa 19.08.2003 vznesené obvinenie C. L. pre trestný čin
zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že: dňa 04.04.2003 ako
spoluvlastník demoláciou zničil objekt súp. č. XXX, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, evidovanou
v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod číslom
XXXX/X, situovanou na parcele č. KN XXX/X v k.ú. obce D., okres F., v Pamiatkovej rezervácií Ľudovej

architektúry vyhlásenej uznesením vlády SSR č. 316 zo dňa 14.09.1977, čo vykonal bez vydania
asanačného povolenia príslušného stavebného úradu a bez rozhodnutia Ministerstva kultúry SR o
zrušení vyhlásenia kultúrnej pamiatky.

11. Tomuto predchádzalo rozhodnutie č. P-XX/XXXX zo dňa 08.04.2003 obce D., ktorá ako príslušný

stavebný úrad podľa § 117 zákona č. 50/1976 Zb. uložil C. L. pokutu vo výške 25.000,- Sk za
priestupok podľa § 105 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku, ktorého priestupku sa dopustil odstránením stavby bez povolenia príslušného orgánu, kde z
odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že C. L. ako spoluvlastník nehnuteľnosti sup. č. XXXdňa 04.04.2003 vykonal asanačné práce na danej nehnuteľnosti bez povolenia na odstránenie stavby a
bez rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Žilina, kedy konal tak i napriek tomu, že bol upozornený,
aby v asanačných prácach nepokračoval. Rozhodnutie o uložení pokuty nadobudlo právoplatnosť dňom

08.04.2003, ktorým sa stalo právoplatné a vykonateľné.

12. Ako vyplýva i z uznesenia Krajského súdu v Žiline 2To/1/2012 zo dňa 25.01.2012, tak z dokazovania
krajský súd zistil, že skutok právne hodnotený ako trestný čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr.
zák. pre ktorý bolo dňa 28.05.2003 začaté trestné stíhanie a dňa 19.08.2003 C. L. vznesené obvinenie,

je totožný so skutkom, ktorý bol rozhodnutím obce D. ako príslušným stavebným úradom zo dňa
08.04.2003 č. P-XX/XXXX hodnotený ako priestupok podľa § 105 ods. 2 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Preto súd týmto uznesením zrušil rozsudok Okresného
súdu Dolný Kubín sp.zn. 3T/46/2004 zo dňa 16.09.2010 a podľa § 223 ods. 1 Tr. por. s poukazom na
§ 11 ods. 1 písm. f) Tr. por. per analogiam a s poukazom na článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru Rady
Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné stíhanie proti C. L. zastavil.

13. Ešte predtým však Okresný súd v Dolnom Kubíne svojim rozsudkom sp.zn. 3T/46/2004 zo dňa
16.09.2010 uznal C. L. vinným, že dňa 04.04.2003 v čase najneskôr do 15.30 hod. v Pamiatkovej
rezervácií ľudovej architektúry D., okres F., ako spoluvlastník odstránil zrubovú konštrukciu ľudového
domu č. XXX, ktorý je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu - registri nehnuteľných

kultúrnych pamiatok a chránený podľa zákona č. XX/XXXX Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, teda
poškodil dôležitý kultúrny záujem tým, že zničil vlastnú vec, ktorá požíva ochranu podľa osobitných
predpisov, čím spáchal trestný čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr. zák. účinného do 01.01.2006
a za to ho odsúdil podľa § 258 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na peňažný trest vo výmere 1.000,-
EUR, resp. pre prípad úmyselného zmarenia tohto trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia slobody

vo výmere 30 dní nepodmienečne. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť
uhradiť poškodenej strane Slovenskej republike, v zast. Pamiatkový úrad SR škodu vo výške 859,70
EUR, zo zvyškom bol poškodený odkázaný na občianske súdne konanie.

14. O odvolaní obžalovaného C. L. voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 3T/46/2004 zo

dňa 16.09.2010 Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 2To/118/2010 zo dňa 24.11.2010 rozhodol tak,
že zrušil tento rozsudok len vo výroku o náhrade škody.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozsudkom 3Tdo/33/2011 zo dňa 16.11.2011 o dovolaní
C. L. rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu v Žiline z 24.11.2010 sp.zn. 2To/118/2010 z dôvodu

§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. v znení účinnom do 31.08.2011 bol porušený zákon v ustanovení § 254
ods. 1 Tr. por. v znení účinnom do 31.12.2005 v neprospech obvineného C. L. a napadnuté uznesenie
Krajského súdu zrušil a súčasne mu prikázal aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd poukázal predovšetkým na skutočnosť, že si treba ujasniť, či skutok
právne hodnotený ako trestný čin zneužívania vlastníctva podľa § 258 Tr. zák. účinného do 31.12.2005

pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie je totožný so skutkom hodnotený stavebným
úradom ako priestupok. V prípade kladnej odpovede na túto otázku je potrebné zistiť, či rozhodnutie
stavebného úradu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, či sa teda stalo konečným rozhodnutím.
Ak bude konštatovaná totožnosť skutku, trestné stíhanie by bolo neprípustné v zmysle § 11 písm. f) Tr.
por. účinného do 31.12.2005, kedy dikcia tohto ustanovenia zodpovedá obsahu článku 4 Protokolu č.

7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práve v jeho zmysle je potrebné vyložiť
pojem trestný čin.

16. Pri právnom posúdení súd vychádzal z nasledovného:

17. V zmysle čl. 46 ods. 3,4 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správny, alebo nesprávnym úradným
postupom. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

18. V zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36,37 ods. 4, čl. 38 až 42 a

čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

19. V zmysle § 6 Zákona č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci:(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

(2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

(3) Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na
právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené
alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané
v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo
zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

(4) Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil
svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia
nároku na náhradu škody.

20. Podľa § 15 Zákona č. 514/2003 Z.z. ods.

(1) Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

(2) Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

21. Podľa § 16 Zákona č. 514/2003 Z.z. ods.

(1) Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na
náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri

uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady
škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

(2) Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku 1 a poškodený na
výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie je dotknuté právo

poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde.

(3) Ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán túto skutočnosť oznámi žiadateľovi s odôvodnením,
že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú žiadosť príslušný orgán ďalej neprihliada.

(4) Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že
neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len

v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

(5) Každý je povinný bezodplatne poskytnúť súčinnosť potrebnú pre predbežné prerokovanie návrhu
príslušnému orgánu v lehote určenej príslušným orgánom.22. Podľa § 17 Zákona č. 514/2003 Z.z. ods.

(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)

23. V tomto konkrétnom súdenom prípade sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to konkrétne vyššie citovanými rozsudkami Krajského súdu v
Žiline zo dňa 24.11.2010, resp. Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010, nakoľko uvedené

rozsudky porušili zásadu ne bis in idem. Ako zo samotnej žaloby, tak aj o žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, ktorá bola zaslaná na MS SR a ktorú túto obdržal dňa 13.03.2013 vyplýva, že
sa nedomáhal ujmy majetkovej povahy, ale nemajetkovej ujmy, a to za to, že bol terčom všeobecných
posmeškov, susedia naň poukazovali ako na zločinca a neustále bol konfrontovaný vyčítavými pohľadmi
a negatívnymi reakciami svojho okolia, susedia sa od neho stránili, bol vystavovaný nepríjemným

otázkam, posmeškom. Malo to vplyv aj na rodinný život a iné stránky jeho života tak, ako je to vyššie
uvedené v jeho výpovediach.

24. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax možno konštatovať, že ústavne komfortný je taký výklad,
že zastavenie trestného stíhania voči žalobcovi tak, ako je popísané v tomto rozsudku, spôsobuje, že

žalobca pri splnení ďalších zákonných predpokladov stanovených zákonom č. 514/2003 má zásadne
právo na náhradu škody, kde súd prvej inštancie je viazaný zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu.
Ako už súd prvej inštancie konštatoval, žalobca si žalobou uplatnil nemajetkovú ujmu, kde možno
konštatovať, že súčasťou náhrady škody - ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú nielen ujmy
majetkovej povahy, ale aj nemajetková ujma, a to v súlade so znením § 17 citovaného zákona.

Tá sa môže priznať iba vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným
postupom, pričom sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V danom prípade možno konštatovať, že či už súdna prax alebo právna teória, prisudzuje zmysel
škody inej než materiálnej aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia

práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodenej osoby, t.j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenej osobe peňažná náhrada (odškodnenie). Priznanie
zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 17 ods. 2 citovaného zákona predpokladá splnenie
zákonnej kvalifikovanej podmienky, že iba samotné konštatovanie porušenia práva sa v konkrétnom
prípade javí nepostačujúcim, kde výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím

najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenej
osobe v súkromnom živote i v spoločenskom uplatnení. Pri posudzovaní nároku treba prihliadať najmä
na skutočnosť, že zatiaľ čo ľudskú dôstojnosť majú všetky fyzické osoby rovnakú, česť a dobrá
povesť je výrazom správania sa konkrétnej fyzickej osoby u ostatných členov spoločnosti, je odrazom

charakteristiky danej osoby, prezentácie jej postojov a pod. Zákonným predpokladom vzniku práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký následok, zásahu do práv fyzickej osoby, ktorý
v značnej miere a nielen v miere bežnej znižuje jej dôstojnosť alebo vážnosť. Prípustnosť takejto
náhrady je inštitútom výnimočného druhu a nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenieukázalo buď celkom, alebo z časti nedostatočným. Podmienkou vzniku tohto práva je preukázanie, že
protiprávnyzásahvyvolalzávažnénásledkyvovzťahukpoškodenejosobe,pričomzávažnosťvzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na

dĺžku jej trvania (rozsudok KS BB 14Co/354/2011).

25. V danom prípade pokiaľ ide o predpoklady zodpovednosti štátu, súd už aj vzhľadom na vyššie
uvedené,uvádza,žepokiaľideopredpokladzodpovednostištátuspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,
tak pokiaľ ide o existenciu nezákonného rozhodnutia, uvedený predpoklad bol preukázaný vydaním už

opísaných rozsudkov Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010. V zásade možno konštatovať, že uvedený predpoklad bol jediným,
ktorý žalobca preukázal a uniesol ohľadne neho dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o ďalšie predpoklady,
tak v danom prípade ich súd nepovažuje za žalobcom preukázané. Príčinná súvislosť ako jedna zo
zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, znamená, že medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou ujmou musí byť vzťah príčiny a následku, kde existenciu príčinnej

súvislosti v každom konkrétnom prípade treba bezpečne preukázať a nemožno ju len predpokladať.
Vznik ujmy totiž nemusí mať len jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami
vedľajšími a zároveň vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom ujmy musí byť bezprostredný a nie
sprostredkovaný, napr. ak následkom škody už vzniknutej dôjde v ďalšej škode, ku ktorej protiprávny
úkon nesmeroval. V danom prípade považuje súd za veľmi podstatnú skutočnosť, že žalobca za totožný

skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, bol za svoje protiprávne konanie - asanačné práce na
kultúrnej pamiatke bez príslušných povolení, postihnutý v priestupkovom konaní a v zásade len preto
bolo nezákonné jeho trestné stíhanie a boli vydané nezákonné rozhodnutia. Pokiaľ teda ujma mala
spočívať v odsúdení spoločnosti (susedia, obyvatelia obce) konania žalobcu, žalobca nepreukázal,
že to bolo primárne pre existenciu nezákonných rozhodnutí a že to nebolo práve preto, že spáchal

spoločnosťou neakceptovateľný skutok spočívajúci v uvedenej demolácii národnej kultúrnej pamiatky.
Aj pojem zločinec, ktorý sa ho dotkol, totiž bol používaný aj pred opätovným zavedením pojmu zločin do
nášho trestného práva, a znamenal osobu, ktorá spáchala zlý skutok, za ktorý by mala byť potrestaná,
nešlo o pojem vyslovene z trestného práva. Taktiež pokiaľ ide o predpoklad zodpovednosti štátu, ktorým
je existencia škody - ujmy, v danom prípade súd mal za to, že žalobca vznik ujmy nepreukázal. Pokiaľ

žalobca požadoval ujmu, ktorú sám označil ako citovú, tak je nutné skonštatovať, že tu ide o jeho
vnútorný psychický stav alebo stav jeho príbuzných, ktorý nemožno priamo dokázať, avšak možno
o nich usudzovať, či ich vyvodiť z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje.
Nestačia na preukázanie tejto ujmy len výpovede žalobcu, prípadne jeho dcéry, ktoré vypovedajú o ich
pocitoch. Takéto všeobecné konštatovania nemôžu byť podkladom pre konštatovanie ujmy. Ako príklad

možno uviesť strach jeho dcéry, že pôjde žalobca do výkonu trestu odňatia slobody, kde žalobca bol
v konaní zastúpený advokátom, ani jedno rozhodnutie súdu neuložilo žalobcovi nepodmienečný trest
odňatia slobody a nebol ani vzhľadom na kvalifikáciu skutku dôvod domnievať sa, že by súd uložil
nepodmienečný trest odňatia slobody. Na stratu takejto obavy stačil kratučký rozhovor advokáta, či
už so žalobcom, alebo s členmi jeho rodiny. V zásade možno skôr konštatovať, že buď nepripustenie

protiprávneho konania žalobcu, alebo zľahčovanie konania žalobcu spočívajúce v asanácii kultúrnej
pamiatky bez povolenia, mohlo vyvolávať pocity krivdy na strane žalobcu a členov jeho rodiny. Taktiež
pokiaľ sa žalobca uchádzal o verejnú volenú funkciu (poslanec, starosta), musel zniesť väčšiu mieru
kritiky za svoje konanie a to musel predpokladať (grilovanie) a práve mal priestor, aby vysvetlil a
ospravedlnilsvojekonanievočijemublízkymčiširšiemuspoločenstvuobce.Jepriamnepravdepodobné,

ale predovšetkým absolútne nepreukázané zo strany žalobcu, že práve následkom rozsudkov došlo
k ráznemu prerušeniu kontaktov s jemu blízkymi, či susedmi. Žalobca nepreukázal, akýmikoľvek
rozhodnutiami, listinnými dôkazmi svoje problémy v práci vzniknuté v súvislosti s citovanými súdnymi
rozhodnutiami. Súhlasne s protistranou možno konštatovať, že pokiaľ bola v obci nejaká osoba, ktorá o
ňom rozširovala nepravdivé skutočnosti, už aj vzhľadom na svoje pracovné zaradenie, mal vedieť, ako

sa brániť a obrátiť sa na príslušné orgány, či už v priestupkovom alebo trestnom konaní, takéto konanie
neprajníka - suseda, nie je s určitosťou v príčinnej súvislosti s napádanými rozhodnutiami. Taktiež pokiaľ
ide o prípadné škody v podnikaní, tak tieto skutočne nie je možné uplatňovať cez nemajetkovú ujmu,
nakoľko tu by musel žalobca preukázať zmenšenie svojho majetkového stavu a táto škoda je objektívne
vyjadriteľná peniazmi, je nutné ju samozrejme preukázať reálne príslušnými dôkazmi.

26. V danom prípade však súd návrh zamietol aj z toho dôvodu, že nie je splnený úplne základný
predpoklad pre priznanie nemajetkovej ujmy, a to že táto sa priznáva, resp. uhrádza len vtedy, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmuspôsobenú nezákonným rozhodnutím. V danom prípade súd konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik
ujmy, teda takého zásahu do jeho práv, ktorým by v značnej, nielen v bežnej miere bola znížená jeho
dôstojnosť, či vážnosť, a teda mohol utrpieť nejakú ujmu v jej dôsledku. Pretože však súd má za to, že

v tomto konkrétnom prípade pre žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práva, či už rozhodnutím
NS SR, resp. rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, muselo byť dostatočným zadosťučinením,
musel súd návrh zamietnuť, kde vychádzal z toho, že tak ako už konštatoval, žalobca sa protiprávneho
konania, ktoré mu bolo kladené za vinu v trestnom konaní, dopustil, a len skutočnosť, že bol postihnutý aj
v priestupkovom konaní, bola dôvodom konštatovania nezákonnosti uvedených rozhodnutí súdov, kde

všeobecne možno konštatovať, že skutočnosť, že žalobca bol postihnutý v priestupkovom konaní a nie v
trestnom konaní za svoj protiprávny čin, bolo preň výhodnejšie, a to napr. aj z pohľadu jeho pracovného
zaradenia, či ambícii vykonávať verejnú volenú funkciu.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Dolný Kubín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je podanie určené, kto ho robí,
ktorejvecisatýka,čosanímsleduje,podpis)uvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu

sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo,
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.