Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 15, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110222283
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3110222283.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu U. G., bytom R., ul. Š. X. XX,
zastúpeného O. D. I. s.r.o., so sídlom v W., ul. S. XX, proti žalovanému Y. N., o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. októbra
2015, č. k. 27C/237/2010-228, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.583,47
eur. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 27b ods. 1, § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod
1, § 8 ods. 5 písm. b), ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z., § 136 O.s.p. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal
za preukázané, že uznesením tamojšieho súdu č. k. XTp/XX/XXXX-XX zo dňa 18.02.2007 bol žalobca
podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vzatý do väzby, pričom väzba žalobcu sa začala dňa 16.02.2007 o 17.15 hod. a túto mal vykonávať

v Ústave na výkon väzby S.. Sťažnosť prokurátora, ako i žalobcu ako obvineného proti uzneseniu
boli zamietnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.03.2007, č. k. 6Tpo/18/2007-36.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.11.2007, č. k. 6Tpo/79/07-26 bol podľa § 79 ods.
1, 2 Trestného poriadku žalobca ako obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu. Väzba žalobcu
tak trvala 267 dní. Žalobca ako obžalovaný bol rozsudkom zo dňa 25.04.2008, sp. zn. 3T/147/2007
oslobodený podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku spod obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne

sp.zn. 1 Kv 51/2006 zo dňa 11. decembra 2007 pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm.
a), b), ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin porušovania domovej slobody
podľa § 238 ods. 1, 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ktorých sa mal žalobca
dopustiť na základe skutkovej vety obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spolu s ostatnými
spoluobžalovanými spáchal. Z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 2To/57/2008 - 1338 zo dňa
12. novembra 2009 vyplýva, že odvolanie krajskej prokurátorky ako i odvolania poškodených voči

vyššie uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku odvolací súd zamietol. Žalobca podaním zo dňa 17.
marca 2010 a doplneným podaním zo dňa 17. mája 2010 požiadal J. o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, nemajetkovej ujmy a nároku na náhradu trov právneho zastúpenia spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov o väzbe. Náhradu majetkovej ujmy a ušlého zisku
vyčíslil žalobca vo výške 14.643,37 eur, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 27.150,81 eur, úkony
právnej pomoci vo výške 4.149,55 eur a náhradu cestovného a náhradu za stratu času vo výške 262,81

eur. Úhrnom si tak uplatnil žalobca náhradu vo výške 46.206,54 eur. Žalovaný uplatnený nárok žalobcu
neuspokojil. O žalobe žalobcu súd prvej inštancie pôvodne rozhodol rozsudkom zo dňa 09.10.2012. Nazáklade odvolania oboch strán sporu odvolací súd uznesením zo dňa 30.07.2014 tento rozsudok zrušil
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol súdu
prvej inštancie, že neozrejmil právne významnú skutočnosť, a to dôvody pre vzatie obvineného žalobcu

do väzby, ktorými sa nezaoberal. Preto nie je zrejmé, či nebolo naplnené ustanovenia § 8 ods.6 písm. a)
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ktorého dôvodu, by žalobcovi
právo na náhradu škody nevzniklo. Po vrátení veci na ďalšie konanie, sa preto súd prvej inštancie
zaoberal aj tým, či existuje skutočnosť podľa § 8 ods.6 písm.a/ zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmoci,tedačisižalobcavzatiedoväzbyzavinilsám.Zástupcažalovaného

k tejto skutočnosti na pojednávaní konanom dňa 08.09.2015 uviedol, že nerozporuje skutočnosť
nezavinenia si väzby žalobcom, nie je sporné, že žalobca si sám väzbu nezavinil. Aj napriek tomu, že
skutočnosť, že žalobca si väzbu sám nezavinil, nebola medzi stranami sporu sporná, súd prvej inštancie
sa v zmysle § 226 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaoberal aj touto okolnosťou. Po oboznámení
sa s obsahom spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0Tp/24/2007, ktorý sa týkal rozhodovania sudcu
pre prípravné konanie o vzatí žalobcu do väzby konštatoval, že podľa návrhu prokurátorky krajskej

prokuratúry na vzatie žalobcu do väzby, bolo dôvodom návrhu na vzatie žalobcu do väzby podľa § 71
ods.1 písm. a) Trestného poriadku to, že existuje obava, že žalobca ujde alebo sa bude skrývať, aby
sa vyhol trestnému stíhaniu alebo vysokému trestu, ktorý mu hrozí, pretože má hlásený trvalý pobyt, aj
prechodný pobyt, avšak sa zdržiava bez prihlásenia na inej adrese. Dôvodom návrhu na vzatie žalobcu
do väzby podľa § 71 ods.1 písm. b) Trestného poriadku bolo to, že existuje obava, že bude pôsobiť na

svedkov a spoluobvinených. Je predpoklad, že bude zadávať úlohy pre ďalšie osoby, ktoré sa podieľali
na trestnej činnosti, ktoré neboli doteraz stotožnené. Svedok, poškodený H. X., vyslovil pri svojom
výsluchu obavu o svoju bezpečnosť a život, že ho bude žalobca vydierať a zastrašovať, aby zmenil svoju
výpoveď. V samotnom návrhu na vzatie žalobcu do väzby prokurátorka uviedla, že zadržaniu žalobcu
predchádzalo jeho dostavenie sa na základe predvolania na výsluch k vyšetrovateľovi. Z uvedeného

je zrejmé, že žiadne zavinené konanie žalobcu nebolo dôvodom podania návrhu na jeho vzatie do
väzby podľa § 71 ods.1 písm. a) Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie, ktorý vzal žalobcu
do väzby podľa § 71 ods.1 písm. b/ Trestného poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
vznesenie obvinenia proti žalobcovi, ktoré je založené na výpovedi poškodeného H. a jeho manželky,
ktorýmneboldôvodneveriť,považujezadôvodné.Žalobcuvzaldoväzbysodôvodnením,žezvýpovede

spoluobvineného W. vyplýva, že medzi obvinenými, resp. doteraz nestotožnenými spolupáchateľmi
stíhaného skutku prebiehala vzájomná komunikácia a dohovory vedúce k zmierneniu alebo zbaveniu ich
prípadnejtrestnoprávnejzodpovednosti.Ztohtojezrejmé,žesanejednaloožiadnekonaniežalobcu,ale
iných osôb. Dôvody, pre ktoré bol žalobca vzatý do väzby boli založené na skutočnostiach, vyplývajúcich
z výpovedí iných osôb, nie zo samotného správania žalobcu. Odvolací súd, ktorý rozhodoval o sťažnosti

žalobcu proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie, ktorý ho vzal do väzby, uviedol, že dôvodnosť
obavy z kolúznych aktivít obvineného podporujú nielen výpovede obvineného H. a poškodených, ale
aj tvrdenie samotného obvineného (žalobcu) pri výpovedi 16.02.2007 i pri konfrontácii s poškodenými,
že Ing. H. X. ho pri návšteve v herni 15.02.2007 vydieral tým, že ak mu nedá 100.000,-Sk, zatiahne ho
do nejakej lúpeže, ktoré sám neskôr po vznesení obvinenia označil za skratové. Z uvedeného celkom

jasne vyplýva, že žiadne konkrétne a závažné správanie žalobcu nebolo dôvodom pre jeho vzatie do
väzby, napr. preukázané ovplyvňovanie poškodených, svedkov, spoluobvinených a iných osôb. Súd
prvej inštancie konštatoval, že žalobca si splnil povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na
náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkonu verejnej
moci, preto sa mohol podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci

domáhať uspokojenia nároku na súde. Súd prvej inštancie konštatoval, že zodpovednosť štátu vyplýva
priamo zo zákona o zodpovednosti za škodu, po preukázaní, že došlo k vzatiu žalobcu do väzby a k
tomu, že bol v danom trestnom stíhaní spod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že o týchto skutočnostiach
nemá pochybnosti, medzi stranami sporu neboli sporné a vyplývajú aj z vykonaného dokazovania. V
prvomradesasúdprvejinštanciezaoberaldôvodnosťoužalobyvčastiuplatnenejnáhradynemajetkovej

ujmy, ktorú žalobca vyčíslil ako súčin čísla 327 (počet dní väzby, avšak nesprávny) a čísla 83,03 eur,
ktoré predstavuje štvornásobok 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky. Postupoval tak podľa § 17 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu. Štvornásobok
zohľadňuje jeho osobu, doterajší život, pracovné a rodinné prostredie, závažnosť obvinenia a následkov,
ktoré vznikli v jeho súkromnom živote. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že aplikácia

uvedeného ustanovenia však pre daný prípad nie je namieste, nakoľko uvedená úprava bola prijatá až
zák.č. 477/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2009, pričom podľa citovaného ustanovenia § 27b ods. 1
zákona o zodpovednosti štátu sa na vzťahy vzniknuté pred novelou táto úprava neuplatní. V zmysle
ustanovenia § 17 ods. 2 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2008 platí, že nemajetkováujma v peniazoch sa uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a
zároveň, ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Preto sa súd zaoberal tým, či v danom prípade

iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením. Mal za to, že ujmu,
ktorú utrpel žalobca, nie je možné dobre uspokojiť inak ako priznaním nemajetkovej ujmy, okrem
iného aj preto, že jeho trestné stíhanie je skončené. Ide o dokonanú skutočnosť, ktorú nie je možné
dodatočne eliminovať, teda vrátiť späť predošlý stav, kedy žalobca nebol vo výkone väzby. Iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je podľa názoru súdu s prihliadnutím na okolnosti prípadu, osobu

žalobcu a dĺžku vykonanej väzby dostatočným zadosťučinením. Každá fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, medzi inými aj na ochranu pred zásahom do jej osobnej slobody. Osobná
slobodajednotlivca(vmateriálnompoňatí)predstavujepojehoživoteazdravínajvyššiuživotnúhodnotu.
Ak niet zákonného dôvodu, každý musí toto právo človeka rešpektovať. Toto právo je nadzákonné
a je garantované v článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho
protokolov (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. XXX/XXXX Zb.) a v článku 17

ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Hodnota tohto práva je v podstate nevyčísliteľná, je nehmotná a
mnohokrát je vzácnejšia ako akékoľvek hmotné zabezpečenie fyzickej osoby. Samotné vzatie do väzby
vo všeobecnosti výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho občianskej cti
a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa obvinenie vo veci samej ukáže ako lživé, čo je následne právoplatne
potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého sa skutku, z ktorého bol jednotlivec obvinený

a obžalovaný, nedopustil. Jednoznačne teda možno ustáliť, že vzatie do väzby je výrazným zásahom
do základných práv jednotlivca. Súd prvej inštancie rozhodol aj o priznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi
vo výške 11.000 eur, ktorú považuje za primeranú, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu,
najmä na jeho osobu, jeho doterajší život, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote,
v spoločenskom uplatnení ako i v prostredí v ktorom žije a pracuje. Žalobca bol v čase jeho vzatia do

väzby bezúhonný, bol otcom maloletej dcéry (nemala v čase jeho vzatia do väzby ani dva roky), bol
riadne zamestnaný, pričom zamestnávateľ bol s jeho prácou veľmi spokojný. V minulosti bol dokonca v
štátnej službe, pôsobil ako policajt. Nepochybne výkon väzby, teda väzobné stíhanie v trvaní 267 dní,
bolo pre jeho osobu, ale aj pre jeho okolie významným zásahom do jeho osobnosti. Žalobca požadoval
nemajetkovú ujmu vo výške 83,03 eura za každý deň väzby, teda správne 22.169,01 eur (pri správnom

počte trvania väzby 267 dní a nie 327 dní, ako uviedol vo svojom výpočte žalobca). Pokiaľ teda žalobca
žiadal nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu ako je 11.000 eur, súd prvej inštancie žalobný návrh v
prevyšujúcej časti zamietol. Uviedol, že pri ustálení výšky náhrady za nemajetkovú ujmu vzal do úvahy
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.01.2012. Aj keď nejde o
rozhodnutie súdu Slovenskej republiky z čoho vyplýva, že nemá žiadnu právnu záväznosť pre konajúci

súd, je toto rozhodnutie vzhľadom na príbuznú právnu úpravu, právnu kultúru, spoločenské vzťahy
Českej republiky vo vzťahu k Slovenskej republike, a aj vzhľadom na jeho odôvodnenie, použiteľné
aj pre rozhodnutie konajúceho súdu. Uvedený súd v ňom zosumarizoval právnu úpravu a súdnu prax
pri ustálení výšky odškodnenia za nezákonnú väzbu v Českej republike, Q. spolkovej republike, N.
republike, A. republike, W. republike, U. kráľovstve, T. kráľovstve, J., J. republike, N. republike, A.

republike, F. kráľovstve, Y. republike, Q. kráľovstve a R. republike. Z nich je zrejmé, že výška tohto
odškodnenia v niektorých z uvedených krajín nie je limitovaná, príp. je určené jej rozpätie a v niektorých
je naopak limitovaná. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia v N. republike je od 01.01.2011 výška
odškodnenia pri škode spôsobenej v trestnom konaní určená zákonom, pričom minimálne ide o sumu
20 eur a maximálne 50 eur za deň obmedzenia osobnej slobody. Vo A. republike je priemerná výška

odškodnenia 100 eur za deň väzby. V F. kráľovstve sa pohybuje od 80 eur do 105 eur. Najvyššiu výšku
odškodnenia je možné dosiahnuť v W. republike v sume 516.456,90 eur, pričom sa v zásade aplikuje
aritmetické pravidlo výšky odškodnenia v sume 235,83 eur za deň väzby. Najvyšší súd A. republiky v
uvedenom rozhodnutí takisto vzal do úvahy aj rozhodnutia P. súdu pre ľudské práva so sídlom v T. a
rozhodnutia súdov A. republiky. Po posúdení uvedených právnych úprav a súdnej praxe Najvyšší súd

Českej republiky dospel k záveru, že adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí od 500,-Kč do
1.500,-Kč za jeden deň trvania väzby, teda v čase rozhodnutia súdu ide o rozmedzie približne 18,50 eur
až 55 eur. V konkrétnej prejednávanej veci najvyšší súd skonštatoval, že odškodnenie 1.650,-Kč (cca
66 eur) za jeden deň väzby považoval za primerané, aj keď nad hornou hranicou uvedeného. Súd prvej
inštancie konštatoval, že v danom spore výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 11.000 eur

predstavuje odškodnenie za jeden deň trvania väzby vo výške približne 41,20 eur. Súd prvej inštancie
uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi priznal zohľadňuje osobu žalobcu a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých ku škode došlo a závažnosť
následkov, ktoré mu vznikli. Okrem vyššie uvedených hľadísk pri určovaní výšky náhrady nemajetkovejujmy súd vzal do úvahy aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých tento súd vyslovil
porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad B. proti Y.
republike, v ktorom tento súd dňa 17. júla 2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok

5 Dohovoru (právo na osobnú slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo
väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 (viac ako 5 a pol mesiaca) priznal z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 8.000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto
titulu) priznal Ústavný súd Slovenskej republiky v sume 2.323,57 eur (70.000,-Sk). Sťažovateľ pritom
požadoval sumu 163.646 eur. V jednom z nedávnych rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva,

a to rozsudku z 2. júna 2015 v prípade L. proti Slovenskej republike, tento súd priznal sťažovateľovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.000 eur za niekoľko rokov trvajúcu nezákonnú väzbu, pričom
sťažovateľ požadoval 100.000 eur z titulu majetkovej škody a 150.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy.
Obdobne rozhodoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, a to napr. v náleze sp.zn. I.ÚS 250/2014 z
24.09.2014, kedy odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri vzatí obvinených
sťažovateľov do väzby a jej výkone od 14.03.2014 do 30.05.2014 sumou 1.000 eur alebo v náleze sp.zn.

II. ÚS 193/2014 z 30.07.2014, kedy odškodnil nemajetkovú ujmu za porušenie vnútroštátneho práva pri
rozhodovaní o prepustení z výkonu väzby, kedy príslušná prokuratúra nekonala v zákonných lehotách
a fakticky o približne 24 dní predĺžila trvanie väzby obvinenej osoby, a to sumou 1.000 eur. Dôvodil,
že uvedené uviedol preto, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať aj v kontexte s
rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky,

ktorá sa týka náhrad nemajetkovej ujmy. Uviedol, že v ustálenej judikatúre súdov Slovenskej republiky
takisto naďalej platí, že pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy nie sú rozhodujúce subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom čase a mieste vnímala aj
každá iná fyzická osoba. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by mala odzrkadľovať snahu o
spravodlivé rozhodnutie, ktoré zodpovedá realite a môže byť takto prijímané všeobecne. Poukázal na

to, že podľa súčasného znenia § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, toto ustanovenie upravuje tzv. limit náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré je však účinné až od
01.01.2013.Vdanomsporebolanezákonnáväzbavykonanápredúčinnosťoutohtoustanovenia,pričom
podľaust.§27bods.1cit.zák.súdmusíaplikovaťnatotokonaniezákonvzneníúčinnomdo31.12.2008,
teda určiť výšku náhrady podľa svojej úvahy v zmysle § 136 O.s.p., ktorá však nemôže byť svojvoľná.

Súd prvej inštancie konštatoval, že okrem nemajetkovej ujmy si navrhovateľ v rámci náhrady škody
uplatnil aj sumu 14.643,37 eur, ktorú tvorí 1. náhrada za ušlú mzdu vo výške 5.071,25 eur v období kedy
bol vo väzbe, 2. náhrada za ušlú mzdu vo výške 2.248,02 eur v období od 10.11.2007 do 09.05.2008,
kedy poberal namiesto mzdy iba dávku v nezamestnanosti, 3. náhrada za ušlú mzdu vo výške 1.690,71
eur v období od 10.05.2008 do 01.08.2008, kedy nepoberal namiesto mzdy žiadnu dávku, 4. náhrada

za ušlú mzdu vo výške 4.411,41 eur v období od 01.08.2008 do 31.05.2009, kedy namiesto mzdy,
ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa, poberal mzdu od nového zamestnávateľa v nižšej výške a
nakoniec 5. náhrada za ušlú mzdu vo výške 1.221,98 eur v období od 01.06.2009 do 31.07.2009, kedy
namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa, nemal žiadny príjem. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobcovi vznikol v priamej príčinnej súvislosti s jeho vzatím do väzby a jej výkonom ušlý

zisk v podobe ušlej mzdy u jeho dovtedajšieho zamestnávateľa. Dôvodil, že žalobca nemohol vykonávať
prácu u zamestnávateľa a ten mu následne nemohol vyplácať za vykonanú prácu mzdu. Nebyť totiž
rozhodnutia o väzbe, žalobca by od svojho zamestnávateľa dostal za toto obdobie (od 24.03.2007 do
09.11.2007, t.j. 7 mesiacov a 16 dní) mzdu vo výške 108.051,-Sk (7 x 14 357,-Sk + 16 x 472) resp.
3.586,64 eur. Pri vyčíslení ušlého zisku súd vychádzal z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu, ktoré sa

nachádza v pripojenom spise o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, a podľa ktorého za
rok 2006 dosiahol žalobca čistú mzdu úhrnom vo výške 172.288,- Sk, t.j. 14.357,-Sk mesačne (172.288,-
Sk/12), resp. 472 Sk denne (172.288,- Sk/365). Obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že škoda v
podobe nevyplatenej mzdy za čas, kedy žalobca nemohol vykonávať prácu, a za túto dostávať mzdu,
môže byť v príčinnej súvislosti s väzobným stíhaním žalobcu len za čas trvania pracovného pomeru

žalobcu, počas ktorého bol vo výkone väzby a nie odo dňa jeho skončenia, nepovažoval súd prvej
inštancie za dôvodnú. Z výsluchu svedkyne Bc. H. mal preukázané, že k ukončeniu pracovného pomeru
so žalobcom došlo v priamej príčinnej súvislosti s jeho väzbou. Svedkyňa uviedla, že pracovný pomer
so žalobcom museli ukončiť, pretože z objektívnych príčin sa nemohol dostaviť do práce, pričom nemali
iný dôvod na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. S výkonom jeho práce boli spokojní, patril

medzi ich najlepších zamestnancov. Ak by teda žalobca nebol vzatý do väzby, celkom jednoznačne by
vykonávalsvojudovtedajšiuprácu,zaktorúbydostávalmzdu.Pretožalobcovipodľasúduprvejinštancie
prináleží náhrada ušlého zisku. Počiatok, od kedy mu patrí náhrada ušlého zisku, súd prvej inštancie
stanovil až na deň nasledujúci po dni, kedy bol so žalobcom ukončený pracovný pomer dohodou, t.j.odo dňa 24.03.2007. Zo svedeckej výpovede Bc. H. E. vyplynulo, že zamestnávateľ má voči žalobcovi
ako svojmu zamestnancovi vysporiadané všetky záväzky do skončenia pracovného pomeru dohodou
dňa 23.03.2007. Do tohto dňa tak žalobcovi v súvislosti s väzbou nevznikol žiadny ušlý zisk. Pre úplnosť

súd dodáva, že obdobie od vzatia do väzby do skončenia pracovného pomeru mal žalobca svojho
zamestnávateľa vykazované ako čerpanie dovolenky. Pokiaľ sa teda žalobca domáhal náhrady mzdy i
za obdobie už odo dňa vzatia do väzby 16. februára 2007 jeho žalobe nemohlo byť vyhovené. Rovnako
žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby vznikol ušlý zisk po tom, čo bol
prepustený z väzby. Odo dňa prepustenia z väzby, teda od 10.11.2007 až do 09.05.2008, t.j. 6 mesiacov

bol žalobca nezamestnaný. Súd prvej inštancie opätovne konštatoval, že nebyť rozhodnutia o vzatí
do väzby, žalobca by sa v takejto životnej situácii neocitol, t. j. naďalej by bol riadne zamestnaný u
svojhopôvodnéhozamestnávateľa,uktoréhobyriadnepoberalmzdu.Súdprvejinštancievyslovilnázor,
že nezamestnanosť žalobcu v období od 10.11.2007 do 09.05.2008 je v priamej príčinnej súvislosti s
rozhodnutím o vzatí do väzby. Na uvedenom závere nemôže zmeniť nič ani tá skutočnosť, že žalobca
svoj pracovný pomer u pôvodného zamestnávateľa ukončil dohodou. Súd prvej inštancie zdôraznil, že

k dohode medzi ním a jeho zamestnávateľom o skončení pracovného pomeru došlo práve v dôsledku
toho,žežalobcabolvzatýdoväzby.Zaobdobieod10.11.2007do09.05.2008(za6mesiacov)byžalobca
u svojho pôvodného zamestnávateľa dosiahol vyplatením mzdy celkovo sumu 86.142,-Sk (6 x 14.357,-
Sk). Za toto obdobie, keďže bol žalobca nezamestnaný, poberal len dávky v nezamestnanosti úhrnom
vovýške43.340,-Sk.Rozdielmedzivyššieuvedenýmisumami42.802,-Sk(86142-43340),t.j.1.420,77

eur predstavuje ušlý zisk, resp. ušlú mzdu, ktorá žalobcovi za uvedené obdobie vznikla, a na úhradu
ktorej má voči žalovanému nárok. Okrem tejto časti celkového ušlého zisku (žalobcom označenom ako
škoda) si žalobca uplatnil aj náhradu za ušlú mzdu vo výške 2.912,69 eur, kedy v období od 10.05.2008
do 01.08.2008 a v období od 01.06.2009 do 31.07.2009 nemal žiadny príjem, pretože nikde nepracoval
a nepoberal ani dávky. Takisto si uplatnil aj náhradu za ušlú mzdu vo výške 4.411,41 eur v období od

01.08.2008 do 31.05.2009, kedy namiesto mzdy, ktorú poberal u pôvodného zamestnávateľa poberal
mzdu u nového zamestnávateľa v nižšej výške. Podľa názoru súdu prvej inštancie aj strata tejto ušlej
mzdy za uvedené obdobia, s výnimkou obdobia od 01.06.2009 do 31.07.2009, je v priamej príčinnej
súvislosti s väzbou žalobcu. Je zrejmé, že keby nebol žalobca vzatý do väzby za normálneho chodu vecí
by pracoval u svojho dovtedajšieho zamestnávateľa, ktorý ho zamestnal opätovne až dňa 01.08.2009,

kedysaunehouvoľnilopracovnémiesto.TátoskutočnosťvyplývazvýpovedesvedkyneBc.H.E..Počas
obdobia, kedy bol žalobca evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie mu nebola poskytnutá
žiadna pracovná príležitosť a iba vlastným pričinením a s pomocou svojho brata si žalobca našiel
zamestnanie u zamestnávateľa P., kde však dosahoval nižší príjem ako u pôvodného zamestnávateľa.
Za obdobie od 01.08.2008 do 31.05.2009 dosiahol u tohto zamestnávateľa čistú mzdu 1.471,78 eur.

V rovnakom období by u pôvodného zamestnávateľa dosiahol čistú mzdu 4.765,65 eur (vychádzajúc
z priemerného čistého príjmu, ktorý u neho dosiahol v roku 2006). Žalobcovi tak ušla mzda vo výške
3.293,87 eur (4.765,65 eur - 1.471,78 eur). V období od 10.05.2008 do 01.08.2008 (teda 2 mesiace
a 21 dní), kedy žalobca nemal žiadny príjem, pretože nikde nepracoval a nepoberal žiadne dávky,
mu uvedeným spôsobom ušla mzda vo výške 1.282,19 eur (2x476,56 eur + 21x15,67 eur). Náhradu

ušlej mzdy súd prvej inštancie žalobcovi za obdobie od 01.06.2009 do 31.07.2009 nepriznal z dôvodu,
že žalobca vo svojom výsluchu uviedol, že v čase od 01.06.2009 do 31.07.2009 pracoval. Neuveril
tvrdeniu žalobcu, že pracoval na základe pracovnej zmluvy bez poberania mzdy. Dôvodil, že takýto záver
odporuje elementárnemu racionálnemu správaniu sa bežného človeka, zvlášť v pozícií žalobcu, ktorý
sám uviedol, že sa snažil nájsť si prácu, aby dosahoval príjem, ktorý mu v dôsledku jeho väzby ušiel.

Súd prvej inštancie poukázal na tú skutočnosť, že žalobca neuviedol, že by zamestnávateľa žaloval o
zaplatenie nevyplatenej mzdy alebo by podával trestné oznámenie pre nevyplatenie mzdy, čo by bol
postup preukazujúci jeho tvrdenie o tom, že mzdu nemal vyplatenú. Tvrdenie žalobcu považoval preto za
účelové. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal výšku mzdy, ktorú dosiahol u jeho zamestnávateľa
v uvedenom období od 01.06.2009 do 31.07.2009, súd prvej inštancie dôvodil, že nemohol určiť ani

výšku ušlej mzdy, prípadne ustáliť, či vôbec došlo k rozdielu medzi priemernou mzdou, ktorú dosahoval
u svojho pôvodného zamestnávateľa a u zamestnávateľa v uvedenom období. Konštatoval, že celková
výška ušlej mzdy tak potom predstavuje spolu sumu 9.583,47 eur. Konštatoval, že vznik škody na
majetku žalobcu, ktorá mu mala vzniknúť na základe toho, že počas jeho trestného stíhania musel platiť
trovysvojejobhajoby,tedaodmenuahotovévýdavkysvojhoobhajcu,žalobcamienilpreukázaťlistinným

dôkazom, tento však súdu nepredložil. Toto jeho tvrdenie tak ostalo iba v rovine tvrdenia. Samotný
žalovaný požadoval, aby žalobca toto tvrdenie preukázal. Právny zástupca žalobcu mienil takýto dôkaz
súdu predložiť (za tým účelom súd odročoval pojednávanie), avšak neurobil tak s odôvodnením, že
sa mu ho nepodarilo nájsť. Síce bolo preukázané, že žalobca mal počas jeho trestného stíhaniazvoleného obhajcu, ktorý ho riadne obhajoval, avšak nebolo preukázané, že by žalobca skutočne platil
tieto trovy. Nebolo preukázané ani to, či obhajca za svoje právne služby prijal nejaké plnenie. Pritom
je povinnosťou advokáta evidovať, akú sumu peňazí prijal pri výkone advokácie za svoje služby. Podľa

názoru súdu prvej inštancie žalobcom nebol uvedený žiadny ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by mohol
súd skonštatovať, že je neprimerane prísne vyžadovať od žalobcu preukázanie zaplatenia trov jeho
obhajoby. Takýmto dôvodom nemôže byť to, že jeho obhajca, a zároveň právny zástupca v tomto konaní,
nemôže nájsť dôkaz o tom, že prijal od žalobcu peňažné prostriedky za jeho obhajobu, navyše ak
advokát má evidenčnú povinnosť ohľadne svojho príjmu a takisto má povinnosť archivovať účtovné

doklady po určité časové obdobie. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že ak súčasťou argumentácie
žalobcu bolo aj to, že jeho kauza, resp. jeho trestné stíhanie bolo medializované, čím bola poškodená
jeho nemajetková sféra, osobnosť, je potrebné uviesť, že s medializáciou trestného stíhania žalobcu
nemá žalovaný nič spoločné. Túto medializáciu a z nej vyplývajúci prípadný zásah do osobnostných práv
žalobcunespôsobilžiadnyorgánverejnejmoci,alemédiá.Pretonatútoargumentáciuneprihliadalstým,
že inak by vyvodzoval občianskoprávnu zodpovednosť žalovaného za konanie iných (zodpovedných)

subjektov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s poukazom na čiastočný úspech
účastníkov v konaní, keď miera ich úspechu bola takmer rovnaká.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Domáhal sa zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby, eventuálne jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyslovil názor , že v danom spore neboli splnené
podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, ani nemajetkovej ujmy. Mal za to, že z vykonaného
dokazovania vznik vyčíslenej škody a nemajetkovej ujmy nevyplýva. Dôvodil, že súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil, odôvodnenie priznania náhrady ušlého zisku za nevyplatenú mzdu
žalobcovi je nedostačujúce a nepreskúmateľné, čo zakladá odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.

a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a tiež podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. Konštatoval, že nárok
zamestnanca na výplatu mzdy za vykonanú prácu (alebo jej náhrady) sa viaže na existenciu pracovného
pomeru, resp. iného obdobného pracovnoprávneho vzťahu. Len počas trvania tohto pracovnoprávneho
vzťahu je možné dôvodne očakávať príjem z neho prináležiaci. Skončením pracovného pomeru nárok
zaniká. Rovnako teda nárok na náhradu mzdy nevyplatenej zamestnávateľom za obdobie, počas

ktorého zamestnanec nevykonáva prácu (a teda nepoberá mzdu ani inú formu jej náhrady) z dôvodu,
že je vo väzbe, je viazaný na trvanie pracovného pomeru zamestnanca. Pracovný pomer žalobcu u
jeho pôvodného zamestnávateľa skončil dohodou ku dňu 23.03.2007. Od nasledujúceho dňa žalobca
nemal nárok na výplatu mzdy a nemôže tak mať ani nárok na poskytnutie náhrady škody z dôvodu jej
nevyplatenia, a to ani za obdobie trvania väzby (teda od 24.03.2007 do 09.11.2007), ako ani za obdobie

po prepustení z väzby. Vzhľadom na uvedené vyslovil názor, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
stratou na zárobku žalobcu a väzbou, ale výlučne medzi stratou na zárobku a dohodou o skončení
pracovného pomeru, ku ktorej žalobca dobrovoľne pristúpil. Aj keď dôvodom skončenia pracovného
pomeru žalobcu u pôvodného zamestnávateľa mohla byť skutočnosť, že tento bol vo výkone väzby,
záver súdu prvej inštancie o možnom trvaní pracovného pomeru žalobcu u pôvodného zamestnávateľa

počas celej doby trvania väzby, ak by k nej nedošlo, považuje za ničím nepodloženú a nepreskúmateľnú
domnienku. Rovnako nesúhlasil ani so záverom súdu, že i v období po skončení väzby by bol žalobca
(v prípade, že by k jeho vzatiu do väzby nedošlo) naďalej zamestnaný u pôvodného zamestnávateľa
a poberal u neho mzdu v rovnakej výške, pričom tým, že tomu tak nebolo vznikla žalobcovi škoda
v podobe nevyplatenej mzdy - ušlý zisk. Nepovažoval v konaní za preukázané, že práve v dôsledku

rozhodnutia o väzbe si žalobca v období po jej skončení nemohol nájsť zamestnanie, a to porovnateľne
(prípadne aj lepšie) ohodnotené, ako bol jeho posledný pracovný pomer pred vzatím do väzby, a teda,
že by rozdiel v jeho príjmoch pred vzatím do väzby a po nej bol zapríčinený práve výkonom väzby.
Aj v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie
za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Dôvodil, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto
nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k
okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Napriek tomu, že súd
výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu
a základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré

súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného
prípadu. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v rozsudku okrem skonštatovania, že už samotné vzatie
do väzby výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca a do jeho cti a povesti,
neuvádza žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by v spojení s uvedeným zakladali vznik nároku na náhradunemajetkovej ujmy a odôvodňovali výšku náhrady. Zastával názor, že nie je možné dôvodnosť vzniku
a predovšetkým rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy založiť len na konštatovaní zásahu
do práva na osobnú slobodu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/150/2003

zo dňa 20.10.2005 s tým, že škoda, resp. v danom prípade nemajetková ujma musí byť preukázaná
konkrétnymi prejavmi a následkami zásahu v živote dotknutej osoby. Konštatoval, že v danom prípade
ide o všeobecné konštatovanie bez konkrétneho pomenovania a označenia následkov, ktoré mali byť
žalobcovi v dôsledku rozhodnutia o väzbe spôsobené a ktoré by boli tak závažného charakteru, že na
ich odškodenie je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Zastával názor, že súd musí pre určenie

výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vykonaným dokazovaním odôvodnene ustáliť zásah do
osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady
v stanovenej výške odôvodňuje, pričom mal za to, že v danom konaní k preukázaniu takéhoto zásahu,
a to v miere odôvodňujúcej výšku priznanej náhrady nedošlo. Ďalej uviedol, že aj v prípade, že by
sa pri posúdení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy malo vychádzať z prezumpcie, že už samotný
zásah do práva na osobnú slobodu znamená vznik práva na odškodenie vo forme finančného plnenia,

výška súdom priznanej náhrady nezodpovedá kritériám, ktoré si využitím zahraničnej judikatúry pre jej
stanovenie vymedzil samotný súd. Súdu prvej inštancie vytýkal, že v rozsudku neuvádza žiadny dôvod,
pre ktorý by sa mal odchýliť od dolnej hranice rozpätia (18,50 eur až 55 eur), pričom výška priznanej
náhrady pre žalobcu predstavuje odškodenie za deň trvania väzby vo výške 41,20 eur.

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej
úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore.
V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

5. Krajský súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe
vyhovené podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu napadnutý vo výroku, ktorým bola žaloba vo
zvyšnej časti zamietnutá, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a
odvolací súd sa ho nedotýkal.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným
vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
na ktoré poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v
potrebnom rozsahu vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej
súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie.

Uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolacie námietky žalovaného, uvedené v podanom odvolaní,
sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie , ktorý sa s nimi dôsledne a
vyčerpávajúco vysporiadal, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani
v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné

rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v
podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

8. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia založil
rozhodnutie vo vyhovujúcej časti na tom, že výkon väzby v trvaní 267 dní bolo pre žalobcu významným
zásahom do jeho osobnosti. Aj odvolací súd zastáva názor, že je nepochybné, že výkon väzby
predstavuje nepochybne vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívnedopady pre osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a
dobrej povesti, a preto je podľa názoru súdu nepochybné, že výkon väzby je spôsobilý vyvolať popri
vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv poškodeného. Z

uznesenia súdu zo dňa 18.02.2007, č. k. 0Tp/24/2007-10 vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby s tým,
že jeho väzba začala dňa 16.02.2007 a trvala do 09.11.2007, t. j. trvala 267 dní. Rozsudkom zo dňa
25.04.2008, sp. zn. 3T/147/2007 bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne,
sp. zn. 1Kv/51/2006 zo dňa 11.12.2007 a odvolanie krajskej prokurátorky ako i odvolanie poškodených
voči oslobodzujúcemu rozsudku bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12.11.2009, č. k.

2To/57/2008-1338 zamietnuté.

10. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce
do okamžiku právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná

o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Pre účely
odškodenie, preto nemožno celkom izolovane posudzovať väzbu a samotné trestné stíhanie. Pokiaľ
sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné, bola nedôvodná taktiež samotná väzba, ako prostriedok
vedúci k vyšetreniu údajnej trestnej činnosti. Je potrebné zdôrazniť, že na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosti, na druhej strane sa štát nemôže

zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady ako mylné a nesprávne.
Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v podmienkach materiálneho
právneho štátu existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosti nespáchal, dostane sa
mu odškodenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu neoprávnene podrobený.

11. Už samotná väzba predstavovala pre žalobcu závažnú ujmy, obmedzenie osobnej slobody touto
formou bolo nedôvodné, ukázalo sa ako nedôvodné celé trestné stíhanie voči jeho osobe.

12. Žalovaný v podanom odvolaní namietal dôvodnosť, ako aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy,
avšak aj odvolací súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi za dôvodné, nakoľko u žalobcu

došlo k vážnym zásahom do všetkých sfér jeho života. Napriek oslobodzujúcemu rozsudku nedošlo
k jeho riadnemu začleneniu sa do všetkých sfér života, ale naďalej v značnej miere a intenzite tieto
pretrvávali, čo sa prejavilo v narušení jeho rodinného života, medziľudských vzťahov a v konečnom
dôsledkuajzásahomdojehopracovnejsféry.Vkonanípredsúdomprvejinštancieboliokremúčastníkov
konania vypočutí aj svedkovia, a to R. G., brat žalobcu, ako aj Bc. H. E.. Uvedení svedkovia potvrdili

tie skutočnosti, akým spôsobom u žalobcu došlo k zásahom do sfér jeho života. Svedok G. potvrdil
tvrdenia žalobcu, že po prepustení z väzby sa žalobca nemohol zamestnať, nakoľko akonáhle vyšlo
najavo, že bol obžalovaný z ozbrojenej lúpeže, nikto ho zamestnať nechcel. Pokiaľ ide o následky na
jeho rodinný život v dôsledku väzby, so svojou bývalou družkou sa súdil o styk s maloletou dcérou Y. A.,
nakoľko bývalá družka mu v styku s maloletou bránila s poukazom na tú skutočnosť, že sedel vo väzbe

za ozbrojenú lúpež, že má styky s mafiou. V neposlednom rade žalovaný bol počas väzby objektívne
obratý o možnosť podieľať sa na výchove svojej maloletej dcéry, pričom ide o významnú osobnú stratu,
ktorá sa nedá ničím nahradiť a je možné ju len kompenzovať. Túto stratu žalobca utrpel v dôsledku
nezákonného rozhodnutia, a preto je nevyhnutné ju odškodniť. Dopady väzby žalobcu mali aj na rodičov
žalovaného, ktorí situáciu podľa svedka ťažko psychicky znášali, obzvlášť s prihliadnutím k tomu, že

otec žalobcu pôsobil v minulosti ako policajt. V dôsledku väzby bol žalobca nútený ukončiť pracovný
pomer dohodou, ktorá skutočnosť je nesporná a nepochybne vyplýva aj zo svedeckej výpovede Bc. H.
E.. Aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú v prejednávanej veci určil súd prvej inštancie považuje
aj odvolací súd za správnu a primeranú okolnostiam.

13. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil aj ďalšie dôvody napadnutého rozhodnutia, ktorým bola
okrem nemajetkovej ujmy priznaná žalobcovi aj majetková ujma, priznanie ktorej súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúco odôvodnil a na ktorého dôvodu odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje. Žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť
zmenu napadnutého rozhodnutia.

14. Žalobcovi, ktorý mal procesný úspech v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania nevznikli,
preto odvolací súd rozhodol, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods.
1, 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP).15. Rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).