Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 20, 2016

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 60Cb/223/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112230673
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Pikulová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2016:6112230673.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudkyňou JUDr. Annou Pikulovou v právnej veci

navrhovateľa 1/ KaP, spol. s r.o., v likvidácii, so sídlom v Košiciach, Napájadlá 5, IČO: 45 344 841,
navrhovateľa 2/ E. F., X.. XX. XX. XXXX, L. F. - G. P., E. XXX/XX a navrhovateľa 3/ G. P., X.. XX. XX.
XXXX, L. F. - G. P., C. XXX/X, v konaní zastúpených JUDr. Róbertom Selvekom, advokátom, so sídlom
v Košiciach, Němcovej 30 proti odporcovi MPL TRADING spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Galvániho
8, IČO: 31 388 639, zastúpenému Advokátskou kanceláriou MAJLING & NINČÁK, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Palárikova 14, IČO: 35 960 728, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ v celom rozsahu z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ (ďalej len ako „navrhovatelia“) sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podaným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 11. 12. 2012 domáhali voči odporcovi zrušenia
Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, zriadeného pri spoločnosti
Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., vydaného dňa 22. 05. 2012 vo veci sp. zn. SR 148/2012.

Písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 18. 01. 2013 (na č. l. 29 - 30 p. v.) požiadali

navrhovatelia o odklad vykonateľnosti vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku, ktorému návrhu
súd vyhovel svojím uznesením č. k. 60Cb 223/2012-128 zo dňa 11. 06. 2014, právoplatným a
vykonateľným dňa 28. 01. 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob
418/2014-139 zo dňa 18. 12. 2014.

Odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému
návrhu doručenom tunajšiemu súdu dňa 03. 07. 2013 žiadal návrh navrhovateľov v celom rozsahu

ako nedôvodný zamietnuť, nakoľko nie je naplnená žiadna zo zákonných podmienok podania návrhu
na zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. SR
148/2012 zo dňa 22. 05. 2012.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov konania a po oboznámení
sa s obsahom súdneho spisu, ako aj pripojeného rozhodcovského spisu Stáleho rozhodcovského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. SR 148/2012 zistil tento skutkový stav veci:

Podľa tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľov v žalobnom návrhu zo dňa 15. 11. 2012 (na č. l. 1
- 3 p. v.), dňa 22. 05. 2012 vydal Stály rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri spoločnosti
Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., so sídlom Horná 13, Banská Bystrica, IČO: 38 352 123(správne IČO má byť: 44 103 956) vo veci sp. zn. SR 148/2012, v konaní s
ustanovenýmrozhodcomJUDr.TomášomSuchým,rozhodcovskýrozsudok,ktorýmbolanavrhovateľom
(v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení odporcov) uložená povinnosť spoločne a nerozdielne

do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť odporcovi (v rozhodcovskom konaní v
procesnom postavení navrhovateľa) sumu istiny vo výške 21.393,43 Eur, zmluvnú pokutu vo výške
1.283,61 Eur, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 24,39 Eur odo dňa 16. 10. 2011 do
zaplatenia, zo sumy 283,52 Eur odo dňa 15. 11. 2011 do zaplatenia, zo sumy 1.482,48 Eur odo dňa
16. 12. 2011 do zaplatenia, zo sumy 1.191,89 Eur odo dňa 16. 12. 2011 do zaplatenia, zo sumy 12,77

Eur odo dňa 16. 12. 2011 do zaplatenia, zo sumy 1.762,67 Eur odo dňa 16. 12. 2011 do zaplatenia, zo
sumy 2.501,48 Eur odo dňa 16. 12. 2011 do zaplatenia, zo sumy 2.485,09 Eur odo dňa 16. 12. 2011 do
zaplatenia, zo sumy 2.501,48 Eur odo dňa 25. 12. 2011 do zaplatenia, zo sumy 58,64 Eur odo dňa
25. 12. 2011 do zaplatenia, zo sumy 9.089,02 Eur odo dňa 15. 01. 2012 do zaplatenia a trovy konania
vo výške 3.120,77 Eur (ďalej len ako „rozhodcovský rozsudok“).

Navrhovatelia sa dozvedeli o rozhodcovskom rozsudku až doručením upovedomenia o začatí exekúcie,
a to, že predmetná exekúcia sa v súlade s Exekučným poriadkom vedie na základe vykonateľného
exekučného titulu na peňažné plnenie - rozsudku č. SR 148/2012 zo dňa 22. 05. 2012 vydaného
Stálym rozhodcovským súdom v Banskej Bystrici, ktorým sa uložilo navrhovateľom zaplatiť spoločne a
nerozdielne pohľadávku vo výške 21.393,43 Eur a jej príslušenstvo odporcovi. Podľa tvrdenia právneho

zástupcu navrhovateľov, navrhovateľom rozhodcovský rozsudok nebol ku dňu podania tejto žaloby na
súd doručený. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ako
„ZRK“) sa rozhodcovský rozsudok doručuje účastníkom vždy do vlastných rúk a dohody účastníkov
o inom spôsobe doručovania sú neprípustné. Z uvedeného dôvodu nemohol rozhodcovský rozsudok
podľa § 35 ZRK nadobudnúť rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, pretože, aby mohol v

súlade s citovaným ustanovením ZRK nadobudnúť rovnaké účinky, musel by byť doručený účastníkom
do vlastných rúk. Vzhľadom na to, že rozhodcovský rozsudok nebol v tomto prípade doručený v súlade
s § 25 ods. 4 ZRK, t.j. do vlastných rúk navrhovateľov, lehota 30 dní na podanie žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 ZRK ešte neuplynula a navrhovatelia sú z
uvedeného dôvodu oprávnení podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Ďalej podľa tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľov v žalobnom návrhu, rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá sa nevzťahuje na fyzické osoby E. F. a G.
P. (navrhovateľov 2/ a 3/), keďže títo podpisovali zmluvné dokumenty s oprávneným ako konatelia
spoločnosti KaP, spol. s r.o. (navrhovateľ 1/) a nie ako fyzické osoby. Navrhovatelia 2/ a 3/ neboli

zmluvnou stranou Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 09. 04. 2010 a preto sa na nich rozhodcovská
doložka uvedená v tejto zmluve (vrátane jej duplikovania vo Všeobecných obchodných podmienkach
spoločnosti odporcu) nemohla vzťahovať. Spor medzi spoločnosťou odporcu na jednej strane a E. F.
a G. P. na strane druhej nebol Stály rozhodcovský súd v Banskej Bystrici oprávnený rozhodovať a
prekročil svoju právomoc, ktorá v tomto prípade patrí príslušnému súdu Slovenskej republiky. Vyhlásenie

ručiteľa, na základe ktorého boli zaviazaní navrhovatelia 2/ a 3/, bolo obsiahnuté vo Všeobecných
obchodných podmienkach spoločnosti odporcu, ktoré boli označené ako súčasť Rámcovej kúpnej
zmluvy zo dňa 09. 04. 2010, ktorá bola podpisovaná navrhovateľom 1/, zastúpeným konateľmi, ktorej
súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky podpísané povinným 01. 01. 2010, teda viac než tri
mesiace pred podpísaním Rámcovej kúpnej zmluvy, a je preto otázne za riadne splatenie akého záväzku

spoločnosti navrhovateľa 1/ ručili. Ďalším vážnym nedostatkom je, že Všeobecné obchodné podmienky
boli podpísané povinným navrhovateľom 1/ dňa 01. 01. 2010, pričom spoločnosť navrhovateľa 1/
bola zapísaná do obchodného registra dňa 04. 02. 2010 a z uvedeného dôvodu v deň podpísania
Všeobecných obchodných podmienok povinní navrhovatelia 2/ a 3/ nemohli vystupovať ako štatutári
spoločnosti navrhovateľa 1/ a preto nemohli ručiť za riadne splatenie záväzku spoločnosti navrhovateľa

1/, ktorá v tom čase ešte neexistovala. Vzhľadom na to, že ako štatutár sú uvedené tri osoby a pri
podpisovaní za spoločnosť sú uvedené len dva podpisy bez uvedenia mena a priezviska v bode 6 (2)
Všeobecných obchodných podmienok, ktorý definuje osobu ručiacu za záväzky povinného ako „Štatutár
kupujúceho uvedený v RKZ (Rámcová kúpna zmluva) ... vyhlasuje, že ...“, pričom opäť nie je zrejmé,
kto je podpísaný pod Všeobecnými obchodnými podmienkami, pretože v rozpore s tam uvedeným nie

je pripojené meno a priezvisko konajúcej osoby a ani obchodné meno spoločnosti, a podľa názoru
právneho zástupcu navrhovateľov sa jedná o neurčitý právny úkon, a ako taký neplatný.Právny zástupca navrhovateľov tiež v žalobnom návrhu tvrdil, že Stály rozhodcovský súd v Banskej
Bystrici rozhodol na základe nesprávne zisteného skutkového stavu, keď nevzal do úvahy dodacie
listy za dodaný tovar, ktoré boli podpisované za spoločnosť Kories-Moss Košice s.r.o., a to p. F. a P.,

ktorej bol tento tovar dodávaný za účelom rekonštrukcie kultúrneho domu v obci Omastiná. Uvedené
vyplýva aj z jednotlivých dodacích listov (priložené ako dôkaz k námietkam zo dňa 15. 11. 2012), na túto
skutočnosť bol oprávnený upozorňovaný a aj napriek tomu vystavil faktúry na spoločnosť navrhovateľa
1/. Stavbu realizovala spoločnosť Kories-Moss Košice s.r.o., ktorá aj odoberala fakturovaný tovar, čo
aj vyplýva z jednotlivých dodacích listov. Táto skutočnosť bola spoločnosti odporcu oznámená a na

rokovaniach pred začatím uvedenej stavby prebehlo rokovanie s riaditeľkou pobočky oprávneného v
Košiciach, na ktorom bola predložená Zmluva o dielo, z ktorej jednoznačne vyplýva, kto je zhotoviteľom.
Zhotoviteľom bola spoločnosť Kories-Moss Košice s.r.o., a nie spoločnosť navrhovateľa 1/. Následne po
zistení, že faktúry sú vystavované na spoločnosť navrhovateľa 1/, bola táto chyba oznámená telefonicky,
ako aj na osobnom stretnutí s poverenou osobou spoločnosti odporcu. Podľa názoru právneho zástupcu
navrhovateľov, chybu v prvom rade urobili na pobočke v Košiciach, kde si nepreverili, komu vlastne bol

tento materiál skutočne dodaný. Okrem uvedeného Rámcová kúpna zmluva zo dňa 09. 04. 2010 bola
podpisovaná na inú stavbu, a to pre obec Zbehňov. Skutočnosť, kto bol zhotoviteľom stavby v Omastinej,
vyplýva najmä zo Zmluvy o dielo č. 2161/2011, ktorá bola oprávnenému predložená.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhovatelia navrhli, aby súd Rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovský
súd Banská Bystrica, s.r.o., vydaný dňa 22. 05. 2012 vo veci sp. zn. SR 148/2012 zrušil a zaviazal
odporcu na náhradu trov súdneho konania.

Odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému

návrhu zo dňa 01. 07. 2013 doručenom tunajšiemu súdu dňa 03. 07. 2013 (na č. l. 102 -
105 p. v.) považoval namietané tvrdenia navrhovateľov, že rozhodcovský rozsudok im nebol doposiaľ
doručený a z tohto dôvodu nemohol nadobudnúť rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, za
absolútne irelevantné. Poukázal pritom na ustanovenia § 25 ods. 6, § 25 ods. 1 a § 14
ods. 2 ZRK, z ktorých je zrejmé, že pokiaľ zmluvné strany prejavili vôľu prejednávať prípadné spory

pred stálym rozhodcovským súdom, súhlasia, že v tomto konaní sa bude postupovať podľa predpisov
stáleho rozhodcovského súdu. Vnútorný predpis stáleho rozhodcovského súdu môže okrem iného
upravovať aj otázku doručovania. Pokiaľ by túto otázku neupravoval, postupovalo by sa podľa zákona
o rozhodcovskom konaní. Aplikácia ustanovení O. s. p. je z dôvodu špeciality vyššie uvedených noriem
iba podporná, ak príslušný právny predpis neobsahuje vlastnú úpravu. V tejto súvislosti poukázal na

Čl. IV body 1., 3. a 5. Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý
upravuje spôsob doručovania písomností Rozhodcovského súdu a z ktorého je zrejmé, že príslušný
rozhodcovský súd postupoval správne, keď aplikoval fikciu doručenia na doručenie rozhodcovského
rozsudku navrhovateľom. Navrhovateľovi 1/ doručoval zásielku na adresu uvedenú v obchodnom
registri a navrhovateľom 2/ a 3/ na adresu ich stále aktuálneho trvalého pobytu, t.j. rovnaké adresy

navrhovateľov sú uvedené aj na plnomocenstve zo dňa 12. 11. 2012, ktorým splnomocnili svojho
právneho zástupcu na ich zastupovanie jednak v konaní vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku
a jednak v exekučnom konaní. Preto bol odporca toho názoru, že pokiaľ si navrhovatelia zásielku
nevyzdvihli v odbernej lehote, nezakladá to v danom prípade vadu doručovania písomnosti do vlastných
rúk a zásielka sa považuje za doručenú uplynutím troch kalendárnych dní od vrátenia nedoručenej

zásielky. Posledný deň odbernej lehoty na prevzatie doporučenej zásielky do vlastných rúk bol v prípade
navrhovateľov deň 11. 06. 2012, zásielka sa považuje za doručenú uplynutím troch kalendárnych dní od
vrátenia nedoručenej zásielky, t.j. dňa 14. 06. 2012, odkedy začala plynúť 30 dňová lehota na podanie
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 ZRK. V nadväznosti
na tieto skutočnosti potom odporca namietol dodržanie 30 dňovej lehoty na podanie žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, nakoľko táto bola navrhovateľmi podaná až dňa 11. 12. 2012 a mal za to, že
na žalobu podanú po uplynutí zákonnej lehoty sa neprihliada a je absolútne irelevantná.

S ďalším tvrdením navrhovateľov, že rozhodcovská doložka zakotvená v Rámcovej kúpnej zmluve (ďalej
len ako „RKZ“) sa nevzťahuje na navrhovateľov 2/ a 3/, keďže títo podpisovali zmluvné dokumenty ako

konatelia navrhovateľa 1/ a nie ako fyzické osoby, a teda neboli zmluvnou stranou RKZ odporca vo
svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu nesúhlasil z nasledovných dôvodov: RKZ v záhlaví
označujeúčastníkazmluvyakoPredávajúciaKupujúci.RKZneoznačujevysloveneibaPredávajúcehoa
Kupujúceho ako zmluvné strany. Zároveň Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len ako „VOP“), ktorésú neoddeliteľnou súčasťou RKZ, vo svojom čl. 6 ods. 2 obsahujú ručiteľské vyhlásenie navrhovateľov
2/ a 3/, pričom uvedené ručiteľské vyhlásenie sa spravuje § 303 Obchodného zákonníka. Právna prax
vo vzťahu k ručeniu podľa § 303 Obchodného zákonníka prijala názor, že ručenie je založené na

zmluvnom základe a možno teda nepochybne konštatovať, že ručenie je právnym vzťahom (dohodou)
medzi veriteľom a ručiteľom, že ručiteľ splní záväzok tretej osoby (dlžníka), ak ho neuspokojí sám dlžník.
Vo vzťahu k tejto dohode o ručení sú veriteľ a ručiteľ navzájom zmluvnou stranou tejto dohody. Nie
sú ojedinelé prípady, že pri ručení ide o dohodu veriteľa, ručiteľa a dlžníka, ako to zrejme bolo aj v
uvedenom prípade. Podľa názoru odporcu, RKZ obsahovala jednak Kúpnu zmluvu, kde zmluvnými

stranami boli odporca a navrhovateľ 1/ a jednak Dohodu o ručení, kde zmluvnými stranami boli odporca
a navrhovatelia 2/ a 3/. Navrhovatelia 2/ a 3/ boli teda bez pochyby zmluvnou stranou listiny označenej
RKZ, a to v časti Dohody o ručení. Z uvedeného možno konštatovať, že aj na právny vzťah založený
medzi zmluvnými stranami na základe Dohody o ručení sa vzťahuje čl. VI. - rozhodcovská doložka RKZ.
Výklad navrhovateľov vo vzťahu k označeniu účastníkov strán je v tomto smere príliš formalistický a
účelový. Nie je preto daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 ods. 1

písm. c) ZRK. Z obsahu zmluvy je nepochybné, kto ju podpísal ako ručiteľ a kto prevzal už spomínaný
ručiteľský záväzok. Navrhovatelia 2/ a 3/ prevzali ručiteľský záväzok podpisom RKZ a VOP, ktoré
sú jej neoddeliteľnou súčasťou, za navrhovateľa 1/. Tieto osoby podpisom RKZ, resp. VOP ako jej
neoddeliteľnej súčasti prehlasujú, že ručiteľský záväzok v zmysle § 303 Obchodného zákonníka ...
preberajú. Článok 6. ods. 2. VOP tvorí obsah RKZ tak, ako aj jej ostatné ustanovenia, s ktorými mali

navrhovatelia možnosť sa vopred oboznámiť, ešte pred samotným podpisom zmluvy, pričom k uzavretiu
takéhoto zmluvného vzťahu ich nikto nenútil, zmluvné strany zmluvu uzavreli slobodne a vážne, čo
potvrdili svojimi podpismi v zmluve. Vložiť do obsahu zmluvy aj zabezpečovací inštitút, akým je ručenie,
je plne v súlade s platnými právnymi predpismi, zmluvné strany sú oprávnené v zmluve si dohodnúť
čokoľvek, pokiaľ to neodporuje zákonu alebo zákon neobchádza. Podľa názoru odporcu, rozhodcovská

doložka je preto aj vo vzťahu k navrhovateľom 2/ a 3/ platná.

Tvrdenie navrhovateľov, že VOP pripojené k RKZ obsahujú dátum 01. 01. 2010, pričom navrhovateľ 1/
bol do obchodného registra zapísaný dňa 04. 02. 2010, považoval odporca za irelevantné. Uvedený
dátum na VOP značí poslednú zmenu (aktualizáciu) VOP odporcu, a nie dátum podpisu VOP.

Rozhodujúci je dátum podpisu RKZ, t.j. 09. 04. 2010. V čl. VI. RKZ navrhovatelia vyhlásili, že akceptujú,
že VOP sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a že si obsah zmluvy, ako aj VOP prečítali, pochopili
a s týmto súhlasia. VOP v znení nezmenenom od 01. 01. 2010 predstavujú nedielnu súčasť zmluvy
a sú platné iba spolu s RKZ odo dňa podpisu RKZ. K tvrdeniu o neurčitosti právneho úkonu, t.j.
neuvedenie mena a priezviska osôb podpisujúcich VOP odporca uviedol, že v záhlaví RKZ sú označení

ako štatutári kupujúceho, ktorí podpísali RKZ a VOP - E. F. (navrhovateľ 2/) a G. P. (navrhovateľ 3/),
ktorí toho času boli a aj v súčasnosti sú konateľmi navrhovateľa 1/. Na RKZ sa bezpochyby nachádza
podpis navrhovateľa 2/, a to pri pečiatke navrhovateľa 1/ vľavo a podpis navrhovateľa 3/ pri pečiatke
navrhovateľa 1/ vpravo, a rovnako sa podpisy týchto osôb nachádzajú aj na VOP (pri porovnaní týchto
podpisov voľným okom s podpismi na plnomocenstve zo dňa 12. 11. 2012, ktorým splnomocnili svojho

právneho zástupcu sa preukázateľne jedná o podpisy uvedených osôb). Skutočnosť, že RKZ a VOP
neobsahujú podpis aj tretieho konateľa navrhovateľa 1/ p. Tomáša Szappanosa, nie je podstatná,
nakoľko z výpisu z obchodného registra navrhovateľa 1/ vyplýva, že v mene spoločnosti koná každý z
konateľov samostatne, t.j. konanie v mene navrhovateľa 1/ je nepochybné, keď RKZ a VOP podpisoval
p. E. F. ako konateľ navrhovateľa 1/ a zároveň za navrhovateľa 2/ ako ručiteľ a p. G. P. ako konateľ

navrhovateľa 1/ a zároveň za navrhovateľa 3/ ako ručiteľ.

K vyjadreniam navrhovateľov, v ktorých uvádzajú, že tovar z faktúr, ktoré boli predmetom žalobného
návrhu prevzala iná osoba (spoločnosť KORIES-MOSS, s.r.o.) odporca uviedol, že táto skutočnosť
je v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku bezpredmetná, no napriek tomu odporca uvádza,

že uvedené skutočnosti nie sú pravdivé. Z predmetného rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že
navrhovateľ1/písomneuznaldlhspočívajúcivnezaplatenýchsplatnýchfaktúrach,ktorébolipredmetom
žalobného návrhu, a to čo do dôvodu a výšky v Dohode o uznaní záväzku a zaplatení dlhu zo dňa 19. 12.
2011 a zo dňa 10. 02. 2012. Preto mal odporca za to, že rozhodcovský súd právne a skutkovo správne
posúdil a vyhodnotil danú vec. Odporca mal tiež za to, že predložením uznania dlhu zo dňa 19. 12. 2011

a zo dňa 10. 02. 2012 je preukázaná existencia a oprávnenosť jeho pohľadávky voči navrhovateľovi 1/
a nakoľko toto uznanie má účinky aj voči ručiteľom, preukázal existenciu vymáhaného nároku aj voči
navrhovateľom 2/ a 3/. Tvrdenie navrhovateľov považuje odporca za účelové a nepravdivé, nakoľko, akby boli tieto tvrdenia pravdivé, nebol by navrhovateľ 1/ uznal svoj záväzok z uvedených faktúr. Odporca
na dokreslenie len dodal, že firma KORIES-MOSS s.r.o. je personálne prepojená s navrhovateľmi.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal odporca za to, že návrh navrhovateľov je v plnom rozsahu
nedôvodný, nakoľko nie je naplnená žiadna zo zákonných podmienok podania návrhu na zrušenie
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici sp. zn .SR 148/2012 zo
dňa 22. 05. 2012 a odklad jeho vykonateľnosti. Preto navrhol, aby súd zamietol návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, zamietol návrh na odklad vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku a

priznal odporcovi náhradu trov súdneho konania.

V priebehu súdneho konania skúmal súd, či navrhovatelia podali žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku na súd v lehote ustanovenej v § 41 ods. 1 ZRK a po vykonaní dokazovania v tomto smere
dospel k nasledujúcemu záveru:

Podľa § 41 ods. 1 vety prvej zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
do 31. 12. 2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Pri preskúmaní včasnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd vychádzal z
pripojeného spisu Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. SR 148/2012 a zistil, že
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. SR 148/2012 zo dňa 22. 05. 2012
bol navrhovateľom zasielaný s doručenkou „Doporučene Do vlastných rúk“. Zásielka s rozsudkom
doručovaným navrhovateľovi 1/ (ako právnickej osobe) bola uložená na pošte dňa 24. 05. 2012 a

rozhodcovskému súdu vrátená s reláciou poštového doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej
lehote, dátum vrátenia 12. 06. 2012“. Úplne totožný postup pošty bol aj pri doručovaní zásielky s
rozsudkom navrhovateľom 2/ a 3/ (ako fyzickým osobám). Rozhodcovský súd potom postupoval podľa
Čl. IV bodu 6. Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici platného v roku
2012tak,žezadeňdoručeniauvšetkýchnavrhovateľovpovažovalposlednýdeňodbernejlehoty,t.j.deň

11. 06. 2012 a týmto dátumom vyznačil aj právoplatnosť rozhodcovského rozsudku (vykonateľnosť
vyznačil dňa 14. 06. 2012).
Tunajší súd bol však toho názoru, že rozhodcovský súd nepostupoval správne pri doručovaní
rozhodcovského rozsudku navrhovateľom 2/ a 3/ (ako fyzickým osobám). Je pravda, že ZRK upravuje
doručovanie v ustanovení § 25, pričom ods. 4 tohto ustanovenia výslovne upravuje, že „žaloba a

rozhodcovský rozsudok sa doručujú účastníkom vždy do vlastných rúk (odkaz na § 45 a nasl. O. s.
p.); dohody účastníkov o inom spôsobe doručovania sú neprípustné“. Je pravda aj to, že zriaďovateľ
stáleho rozhodcovského súdu je v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 ZRK povinný vydať štatút a rokovací
poriadok a v ustanovení § 14 ZRK je zase upravený obsah rokovacieho poriadku, ktorý okrem iného
má upraviť aj postup konania pred stálym rozhodcovským súdom. V danom prípade súd zistil, že

stály rozhodcovský súd postupoval podľa Čl. IV bodu 6. svojho Rokovacieho poriadku. Podľa názoru
súdu, stály rozhodcovský súd mal však pri doručovaní rozhodcovského rozsudku navrhovateľom 2/ a
3/ (ako fyzickým osobám) postupovať podľa § 47 ods. 2 O. s. p., t.j. doručovať zásielku s doručenkou
„Doporučene Do vlastných rúk Opakované doručenie“, a nie s doručenkou „Doporučene Do vlastných
rúk“. Neuniklo pozornosti súdu, že stály rozhodcovský súd má síce v Čl. IV bode 7. svojho Rokovacieho

poriadku platného v roku 2012 zakotvené, že „žaloby, žalobné odpovede, vzájomné žaloby, predvolania,
rozhodcovské rozsudky a rozhodcovské uznesenia a iné písomnosti určené Rozhodcovským súdom sa
doručujúpoštoudovlastnýchrúk-doporučenespotvrdenímodoručení,aleboosobne-prostredníctvom
osoby poverenej Rozhodcovským súdom, alebo prostredníctvom kuriérskej služby, pričom adresát
písomne potvrdí prevzatie tejto písomnosti“, avšak v zmysle ustanovenia § 25 ods. 4 ZRK vety pred

bodkočiarkou „žaloba a rozhodcovský rozsudok sa doručujú účastníkom vždy do vlastných rúk“ s
odkazom na § 45 a nasl. O. s. p. To znamená, že citovaný Čl. IV bod 7. Rokovacieho poriadku v časti
„poštou do vlastných rúk - doporučene s potvrdením o doručení“ nie je v súlade s ustanovením § 47 ods.
2 O. s. p., ktoré upravuje doručovanie písomností do vlastných rúk fyzickým osobám - nepodnikateľom
(s doručenkou „Doporučene Do vlastných rúk Opakované doručenie“). Ako vyplynulo jednak z návrhu na

začatie rozhodcovského konania zo dňa 04. 04. 2012 a jednak z rozhodcovského rozsudku zo dňa 22.
05. 2012, účastníkmi rozhodcovského konania boli navrhovatelia 2/ a 3/ (v rozhodcovskom
konaní v pozícii odporcov 2/ a 3/) ako fyzické osoby (bez označenia „podnikatelia“) a preto mal stály
rozhodcovský súd pri doručovaní rozhodcovského rozsudku týmto dvom osobám postupovať podľaustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p. Súd len dodáva, že aj súd má povinnosť doručovať rozsudok podľa § 158
ods. 2 O. s. p. účastníkom súdneho konania do vlastných rúk a pri fyzických osobách - nepodnikateľoch
postupuje podľa § 47 ods. 2 O. s. p.

Vychádzajúc z týchto skutočností, potom mal súd za to, že navrhovateľom 2/ a 3/ doručoval stály
rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok v rozpore s ustanovením § 25 ods. 4 ZRK v spojení s § 47
ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na to, že možnosť zjednania nápravy v tomto smere nie je upravená v Zákone
o rozhodcovskom konaní a tiež vzhľadom na to, aby súd nezamedzil navrhovateľom 2/ a 3/ v prístupe

ku spravodlivosti, považoval súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo strany navrhovateľov
2/ a 3/ za včas doručenú na tunajší súd.

Vo vzťahu ku včasnosti doručenia žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo strany navrhovateľa
1/ tunajšiemu súdu, bol súd toho názoru, že táto žaloba bola súdu doručená po uplynutí 30 dňovej
lehoty od doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi 1/. Ako už pred súdom uviedol aj sám

právny zástupca navrhovateľov, voči navrhovateľovi 1/ nevie spochybniť rozhodcovský nález, pretože
mu bol riadne doručený a Dohoda o uznaní záväzku a zaplatení dlhu je nesporná skutočnosť,
ktorú nevie poprieť (výpoveď právneho zástupcu navrhovateľov na č. l. 159 p. v.). Z pripojeného spisu
Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. SR 148/2012 súd zistil, že navrhovateľovi 1/
bol rozhodcovský rozsudok doručený na fikciu v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p. dňa 18. 06.

2012 a žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 11. 12. 2012, teda po uplynutí 30 dňovej lehoty
odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku navrhovateľovi 1/. Súd bol toho názoru (na rozdiel od
stáleho rozhodcovského súdu), že doručovacia pošta (Košice) vrátila rozhodcovskému súdu zásielku
neprevzatú v odbernej lehote dňa 12. 06. 2012, avšak táto mohla byť rozhodcovského súdu doručená
najskôr 13. 06. 2012 (tento dátum súd v rozhodcovskom spise nenašiel, resp. pečiatku o tom, kedy mu

bola neprevzatá zásielka doručená) a postupujúc podľa § 48 ods. 2 O. s. p. sa písomnosť považuje po
troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený
konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Tri dni od vrátenia zásielky na rozhodcovský súd uplynuli
dňa 16. 06. 2012 a dňa 17. 06. 2012 sa považuje zásielka za doručenú. Keďže tento deň pripadol na
nedeľu, za doručenie zásielky považoval súd deň 18. 06. 2012 (§ 57 ods. 2 veta druhá O. s. p.).

Vzhľadom na to, že navrhovateľ 1/ v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 vety prvej zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 podal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku na tunajší súd po uplynutí 30 dňovej lehoty odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku, súd
návrh navrhovateľa 1/ zamietol.

Právny zástupca navrhovateľov 2/ a 3/ v konaní pred súdom uviedol, že navrhovatelia 2/ a 3/ podali
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZRK, pretože ako
účastníci rozhodcovského konania popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy. Uviedol tiež, že vo svetle
rozhodcovského konania, ktoré prebehlo, treba zhodnotiť aj otázku, či bola vlastne zachovaná zásada

rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a teda, či je daný dôvod aj podľa § 40 ods. 1 písm.
g) ZRK. Tvrdil tiež, že navrhovatelia 2/ a 3/ majú výhrady k celému rozhodcovskému konaniu, ktoré
spočívajú v tom, že neboli účastníkmi rámcovej zmluvy, pretože táto sa vzťahuje len na navrhovateľa
1/, a nie na navrhovateľov 2/ a 3/, ktorí túto zmluvu podpisovali len ako konatelia navrhovateľa 1/.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia 2/ a 3/ nie sú účastníkmi rámcovej zmluvy a nevzťahujú

sa na nich ani obchodné podmienky, ktoré sú nesporne podpísané len medzi spoločnosťou odporcu
a spoločnosťou navrhovateľa 1/, rozhodcovskú doložku nemožno považovať za platne uzavretú. Z
uvedeného dôvodu potom nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporu medzi
odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/. Právny zástupca navrhovateľov 2/ a 3/ zároveň poukázal aj na
skutočnosť, že porušenie práv navrhovateľov 2/ a 3/ sa týka aj ich práv spotrebiteľa ako strany, ktorá

vstupuje do právneho vzťahu s podnikateľom v slabšom postavení (vopred formulované obchodné
podmienky) bez možnosti individuálneho dojednania zmluvných podmienok. A zároveň je nevyhnutné
skúmať neprijateľné zmluvné podmienky ustanovené vo Všeobecných obchodných podmienkach
odporcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj ručiteľské vyhlásenie fyzickej osoby - navrhovateľov 2/ a
3/ ustanovené v obchodných podmienkach. Procesné práva fyzickej osoby - navrhovateľov 2/ a 3/ a

postavenie účastníka v rozhodcovskom konaní boli pre spotrebiteľa značne nevýhodné v pomere ku
konaniu pred všeobecným súdom, ktoré by zaručovalo väčší rozsah práv a ochrany slabšej zmluvnej
strane. Právny zástupca navrhovateľov 2/ a 3/ trval počas celého súdneho konania na tom, že zo stranynavrhovateľov 2/ a 3/ sú dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm.
c) ZRK.

Právny zástupca odporcu počas celého konania pred súdom tvrdil, že navrhovatelia 2/ a 3/ nemajú
dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZRK a už vôbec nie
podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK. Tvrdil pritom, že navrhovatelia 2/ a 3/ boli účastníkmi Rámcovej
kúpnej zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť a svojimi
podpismi potvrdili, že si zmluvu, ako aj VOP prečítali a bez výhrad aj prijali. A teda možno všetky jej

ustanovenia považovať za platne uzavreté. Poukázal tiež na skutočnosť, že navrhovatelia 2/ a 3/ nikdy
nespochybnili svoj podpis na Rámcovej kúpnej zmluve, ani na Všeobecných obchodných podmienkach.
Mal za to, že tak rozhodcovská doložka, ako aj celá Rámcová kúpna zmluva spolu so Všeobecnými
obchodnými podmienkami bola uzavretá platne, rozhodcovské konanie prebehlo v súlade so zákonom
a navrhovatelia nevyužili svoje právo - po doručení písomností zo strany rozhodcovského súdu do
vlastných rúk - vyjadriť sa ku konaniu pred rozhodcovským súdom. Právny zástupca odporcu taktiež

uviedol, že v danom prípade nie je možné subsumovať navrhovateľov 2/ a 3/ pod právnu ochranu
spotrebiteľov, nakoľko v danom prípade v žiadnom prípade nevystupovali ako spotrebitelia. V tejto
súvislosti poukázal na ustanovenia § 52 ods. 1, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, Smernicu č. 93/13/
EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na § 2 Zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších

predpisov, z ktorých je nepochybné, že v danom prípade nie je možné navrhovateľov 2/ a 3/ chápať ako
spotrebiteľov a teda ani nie je možné na ich osoby a na ochranu ich práv, ako i na vzťahy vyplývajúce
z tejto zmluvy používať ustanovenia zákonov na ochranu práv spotrebiteľov. Právny zástupca odporcu
naďalej zostával na svojom právnom názore, že aj navrhovatelia 2/ a 3/ podali žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku na tunajší súd oneskorene a mal za to, že rozhodcovský súd postupoval

správne pri doručovaní rozhodcovského rozsudku navrhovateľom 2/ a 3/, keď tento považoval za
doručený na fikciu. Podľa jeho názoru, navrhovatelia 2/ a 3/ z písomností doručených im zo strany
rozhodcovského súdu mali vedomosť o začatí rozhodcovského konania a teda potom účelovo už
neprevzali rozhodcovský rozsudok. Trval preto na zamietnutí žaloby v celom rozsahu.

Z pripojeného spisu Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici zriadeného pri spoločnosti
Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 13, IČO: 44 103 956 sp.
zn. SR 148/2012 súd zistil, že dňa 10. 04. 2012 bol na rozhodcovský súd doručený návrh navrhovateľa
(MPL TRADING spol. s r.o.) proti odporcovi 1/ (KaP, spol. s r.o.), odporcovi 2/ (E. F.) a odporcovi 3/ (G.
P.) na začatie rozhodcovského konania spolu s prílohami. Dňa 11. 04. 2012 vydal rozhodca Uznesenie,

na základe ktorého doručoval odporcom 1/, 2/ a 3/ návrh na začatie konania s prílohami a uložil im
povinnosť v lehote 10 dní predložiť rozhodcovskému súdu písomne žalobnú odpoveď, v ktorej sú povinní
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a návrhom uvedeným v žalobe, ako aj označiť a predložiť dôkazy,
o ktoré svoje tvrdenia opierajú a ktoré navrhujú vykonať (body 1 a 2 citovaného uznesenia). Zároveň
rozhodcovské uznesenie v bodoch 3 až 9 obsahovalo aj poučenie odporcov 1/, 2/ a 3/ o ich právach a

povinnostiach v rozhodcovskom konaní. Citované uznesenie bolo odporcovi 1/ doručené na fikciu dňa
07. 05. 2012 a odporcovia 2/ a 3/ toto uznesenie prevzali dňa 19. 04. 2012. Ani jeden z odporcov 1/,
2/ a 3/ nepredložil rozhodcovskému súdu písomne žalobnú odpoveď. Následne dňa 22. 05. 2012 bol
vo veci vydaný rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 148/2012, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 11. 06. 2012 a odporcom 1/, 2/ a 3/ na fikciu doručenia dňa 11. 06. 2012, pretože

títo si zásielku v odbernej lehote neprevzali. Citovaný rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 11. 06. 2012 a vykonateľnosť dňa 14. 06. 2012.

Právny zástupca navrhovateľov 2/ a 3/ vo svojom Záverečnom prednese zo dňa 03. 04. 2016 (na č.
l. 257 - 262 p. v.) zhodnotil, že Stály rozhodcovský súd v Banskej Bystrici nedodržal pri doručovaní

rozhodcovského rozsudku nevyhnutné zákonné predpoklady pri doručovaní fyzickej osobe ustanovenie
§ 47 ods. 2 O. s. p. a doručovanie prebehlo bez náležitého postupu, t.j. zásielka nebola náležite
označená a vykonaná službami: doporučene, doručenka, do vlastných rúk, opakované doručovanie s
uložením na pošte a preto nemožno považovať rozhodnutie za právoplatné a následne vykonateľné voči
navrhovateľom 2/ a 3/ (v rozhodcovskom konaní v postavení odporcov 2/ a 3/). Z uvedeného dôvodu

nie je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici vydaný dňa 22. 05. 2012 pod č. k. SR
148/2012 právoplatný a vykonateľný. Uvedený dôvod postačuje k tomu, aby bol rozhodcovský rozsudok
vo vzťahu k odporcom 2/ a 3/ (v tomto súdnom konaní navrhovateľov 2/ a 3/) zrušený. Podľa názoru
právneho zástupcu navrhovateľov 2/ a 3/, rozhodcovský rozsudok bol voči navrhovateľom 2/ a 3/ vydanýv rozpore so zákonom z dôvodu absencie založenia arbitrability rozhodcovského súdu, nakoľko medzi
navrhovateľmi 2/ a 3/ a odporcom nedošlo k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy a títo taktiež neuzatvorili
ani Rámcovú kúpnu zmluvu, v ktorej bola dohodnutá rozhodcovská doložka. V prejednávanej veci je

účastníkom Rámcovej kúpnej zmluvy označený navrhovateľ 1/ ako kupujúci a odporca ako predávajúci
s absenciou identifikácie navrhovateľov 2/ a 3/ ako ručiteľov. Poukázal na skutočnosť, že Rámcová
kúpna zmluva, ako aj na ňu nadväzujúce Všeobecné obchodné podmienky boli vypracované odporcom,
ktorý si musel byť vedomý účelu, ktorý mal byť ich uzatvorením dosiahnutý, t.j. zaviazanie osôb, ktoré
neboli uvedené v Rámcovej kúpnej zmluve. Ak odporca chcel dosiahnuť tento výsledok, mal zmluvnú

dokumentáciu formulovať jasne a zrozumiteľne tak, aby každej osobe vstupujúcej do tohto vzťahu bolo
jasné, že na seba preberá právne povinnosti. Vzhľadom k tomu, že Rámcová kúpna zmluva uzatvorená
medzi navrhovateľom 1/ a odporcom neobsahuje záväzok navrhovateľov 2/ a 3/ byť ňou viazaný,
nemohlo prijatie Všeobecných obchodných podmienok navrhovateľom 1/ viesť k založeniu akýchkoľvek
práv a povinností navrhovateľov 2/ a 3/ uvedených vo Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa
názoru právneho zástupcu navrhovateľov 2/ a 3/, vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia 2/ a 3/

nie sú účastníkom danej Rámcovej kúpnej zmluvy a ako zmluvná strana nepodpísali ani Všeobecné
obchodné podmienky, ktoré sú nesporne podpísané len medzi spoločnosťou odporcu a spoločnosťou
navrhovateľa 1/, rozhodcovskú doložku nemožno považovať za uzavretú. Preto nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodovanie prípadného sporu medzi odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/,
keďže navrhovatelia 2/ a 3/ nielenže ako samostatný subjekt práva nepodpísali Rámcovú kúpnu zmluvu,

ale nepodpísali ani Všeobecné obchodné podmienky k nej prináležiace. Zo všetkých týchto dôvodov mal
za to, že je daný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) ZRK.
Právny zástupca navrhovateľov 2/ a 3/ zotrval tiež na tvrdení, že v danom prípade došlo aj k porušeniu
práv navrhovateľov 2/ a 3/ ako spotrebiteľov. Keďže navrhovatelia 2/ a 3/ neuzatvorili rozhodcovskú
doložku s odporcom a tým nedošlo k založeniu arbitrability Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej

Bystrici, právny zástupca navrhovateľov 2/ a 3/ navrhol súdu, aby rozhodcovský rozsudok zo dňa 22.
05. 2012 zrušil a zaviazal odporcu na náhradu trov súdneho konania.

PrávnyzástupcaodporcuvosvojomZáverečnomprednesezodňa04.04.2016(na č.l.264-266p.v.)
mal za to, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Navrhovatelia ako zákonné dôvody, pre ktoré by mal

súd zrušiť rozhodcovský rozsudok uvádzajú dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c) a podľa § 40 ods. 1 písm.
g) ZRK. Na základe vykonaného dokazovania mal právny zástupca odporcu za to, že ani jeden z týchto
dôvodov na strane navrhovateľov nie je daný a teda žaloba nie je podaná dôvodne. Takisto mal za to, že
na strane navrhovateľov nebola splnená ani procesná podmienka na podanie žaloby podľa § 41 ZRK.
Poukázal na skutočnosť, že navrhovatelia 2/ a 3/ v priebehu celého rozhodcovského konania námietku

nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, resp. námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy ani
raz neuplatnili, hoci im písomnosti zo strany rozhodcovského súdu boli riadne doručené. Žalobná
odpoveď bola prvým procesným úkonom, ktorý navrhovateľom 2/ a 3/ v rozhodcovskom konaní patril.
V zmysle ustanovenia § 21 ZRK boli navrhovatelia 2/ a 3/ oprávnení uplatniť námietku nedostatku
právomoci najneskôr pri prvom úkone, ktorý im patril, t.j. v rámci žalobnej odpovede, avšak ani jeden

z navrhovateľov 2/ a 3/ možnosť procesnej obrany v rozhodcovskom konaní nevyužil a právomoc
rozhodcovskéhosúdu,akoanineplatnosťrozhodcovskejzmluvynenamietolnielenpriprvomprocesnom
úkone, ale ani raz v celom rozhodcovskom konaní. Prvýkrát bola táto námietka uplatnená až po
vydaní rozhodcovského rozsudku. Podľa jeho názoru, nakoľko márne zmeškanú námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu nemožno úspešne uplatniť až na všeobecnom súde s odkazom na

dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZRK, je žaloba navrhovateľov 2/ a 3/ s poukazom na uvedené absolútne
neopodstatnená a už iba na základe uvedeného by mala byť ako nedôvodná zamietnutá. K námietke
navrhovateľov2/a3/,žeručiteľskýzáväzokštatutárovjeneplatnýzdôvoduúdajnejneurčitejidentifikácie
ručiteľov, právny zástupca odporcu uviedol, že v zmysle článku 6 bodu 2 VOP „ručiteľom je štatutár
kupujúceho uvedený v RKZ“. V záhlaví RKZ sú osoby štatutárov presne, jasne a určito identifikované:

„štatutár: E. F., štatutár: G. P.“. Tieto osoby štatutárov uvedené v RKZ sú identické s osobami štatutárov
podľa výpisu z obchodného registra aktuálneho ku dňu podpisu RKZ a VOP. Z takejto identifikácie
štatutárov je zrejmé a nezameniteľné, kto je štatutárom, a teda, kto je ručiteľom v zmysle článku 6 bodu
2 VOP. Navrhovatelia 2/ a 3/ sú teda v RKZ a VOP nezameniteľne identifikovaní menom, priezviskom,
statusom „štatutár spoločnosti KaP spol. s r.o.“ a svojimi vlastnoručnými podpismi. Pravosť podpisov

na RKZ ako ani podpis na VOP navrhovatelia 2/ a 3/ v celom konaní nenamietali, nerozporovali, a
teda pravosť podpisu navrhovateľov 2/ a 3/ na RKZ aj na VOP je nesporná a nepochybná. Právny
zástupca odporcu tiež uviedol, že VOP nemajú subsidiárnu povahu k RKZ, avšak sú jej neoddeliteľnou
súčasťou, a teda tvoria priamo jej obsahovú časť. Uvedené vyplýva aj z dikcie § 273 Obchodnéhozákonníka, podľa ktorého „časť obsahu zmluvy možno určiť odkazom na VOP“ a navyše, v RKZ je
vyslovene uvedené, že VOP sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Preto možno bezpochyby konštatovať,
že ručiteľský záväzok (dohoda o ručení v RKZ) je v celom rozsahu platný. Právny zástupca odporcu

tiež poukázal na článok 10 bod 3 VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou RKZ a ktorého obsahom je
aj rozhodcovská doložka. Okrem článku 10 bodu 3 VOP je navyše rozhodcovská doložka vymedzená
aj priamo v RKZ v jej spoločných a záverečných ustanoveniach, pričom navrhovatelia 2/ a 3/ svojimi
vlastnoručnými podpismi na RKZ a VOP prehlásili, že obsah RKZ a VOP si prečítali, pochopili a bez
výhrad ho prijímajú v celom rozsahu, slobodne, vážne a nie pod nátlakom. Pri posudzovaní RKZ je

zrejmé, že ide o viacero právnych úkonov pojatých do jednej listiny. Listina obsahuje jednak kúpnu
zmluvu (kde sú zmluvné strany odporca a navrhovateľ 1/) a jednak dohodu o ručení (kde sú zmluvnými
stranami navrhovatelia 2/ a 3/ a odporca). To znamená, že s istotou možno konštatovať, že na zmluvný
vzťah medzi odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/ sa vzťahuje aj rozhodcovská doložka. K argumentácii
navrhovateľov 2/ a 3/, že medzi nimi a odporcom ide o spotrebiteľský vzťah, odkázal právny zástupca
odporcu v podrobnostiach na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 07. 07. 2015 (na č. l. 182 - 186 p. v.)

so záverom, že nemožno ani len uvažovať o tom, že vzťah medzi odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/
má charakter spotrebiteľského vzťahu. Z vyššie uvedeného, a primárne s poukazom na to, že námietka
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu nebola uplatnená včas v rozhodcovskom konaní, nie je na
strane navrhovateľov 2/ a 3/ daný dôvod na podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. c) ZRK. Takisto nie je
danýdôvodanipodľa§40ods.1písm.g)ZRK,pretoževšetcinavrhovateliabolivcelomrozhodcovskom

konaní, napriek tomu, že o jeho vedení preukázateľne mali vedomosť, absolútne pasívni a možnosť
procesnej aktivity a obrany nevyužili. V závere svojho podania právny zástupca odporcu len dodal, že
dokazovaním sa preukázalo, že ani jeden z uplatnených dôvodov na strane navrhovateľov neexistuje a
neexistoval ani ku dňu podania žaloby a mal za to, že žaloba navrhovateľov je nedôvodná a takto má byť
zamietnutá. Naďalej zotrval na svojom právnom názore, že aj na strane navrhovateľov 2/ a 3/ existuje

procesný nedostatok spočívajúci v zmeškaní lehoty na podanie žaloby v zmysle ustanovenia § 41 ZRK.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností potom navrhol, aby súd žalobu navrhovateľov 1/,
2/ a 3/ ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a zaviazal navrhovateľov spoločne a nerozdielne k
úhrade trov súdneho konania.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania
popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Podľa 3 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,
rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné
strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,
rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,

rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014,
účastník rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní
najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Toto časové obmedzenie neplatí pre námietku neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej sa na tom, že o veci nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní;

túto námietku možno uplatniť až do skončenia ústneho pojednávania, pri písomnom konaní až do
vydania rozhodcovského rozsudku. Námietku, že sporná otázka prekračuje právomoc rozhodcovského
súdu, musí účastník rozhodcovského konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovského
konania o tejto otázke dozvie.Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať

zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12.
2014, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému

účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na
ich ochranu.
Podľa § 41 ods. 1 vety prvej zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
do 31. 12. 2014, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ak
podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok
zostáva právoplatný. Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku odložiť.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení bol súd toho názoru, že účastník
rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku
len z dôvodov taxatívne vymedzených zákonom. Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku
je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa

svojich práv na rozhodcovskom súde, to znamená, že všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému
konaniu kontrolnú funkciu. V prípade podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný
súd len skúma, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci
rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený návrh aj podľa predpisov hmotného práva. Aj
zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského

konania môže na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku.

Navrhovatelia 2/ a 3/ (ako účastníci rozhodcovského konania v postavení odporcov 2/ a 3/) sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku domáhali z dôvodu, že nie sú účastníkom Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa
09. 04. 2010 a ako zmluvná strana nepodpísali ani Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú nesporne

podpísané len medzi spoločnosťou odporcu a spoločnosťou navrhovateľa 1/, rozhodcovskú doložku
nemožno považovať za uzavretú. Preto nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie
prípadného sporu medzi odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/, keďže navrhovatelia 2/ a 3/ nielenže
ako samostatný subjekt práva nepodpísali Rámcovú kúpnu zmluvu, ale nepodpísali ani Všeobecné
obchodné podmienky k nej prináležiace. Takisto z dôvodu, že v danom prípade došlo aj k porušeniu práv

navrhovateľov 2/ a 3/ ako spotrebiteľov a keďže navrhovatelia 2/ a 3/ neuzatvorili rozhodcovskú doložku
s odporcom, nedošlo k založeniu arbitrability Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici. Zrušenia
rozhodcovského rozsudku sa tiež domáhali z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania.

V zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľov 2/ a 3/, že neuzavreli s odporcom rozhodcovskú doložku a

že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie a vydanie rozhodcovského rozsudku
v rozhodcovskom konaní vo vzťahu k nim. Nestotožnil sa ani s ich tvrdením, že v danom prípade došlo
aj k porušeniu práv navrhovateľov 2/ a 3/ ako spotrebiteľov.

Zlistínpredloženýchvtomtosúdnomkonanínavrhovateľmi2/a3/,akoajzlistíntvoriacichrozhodcovský

spisStálehorozhodcovskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.SR148/2012,ktorýsisúdpripojil,považoval
súd za nesporné, že odporca ako predávajúci a navrhovateľ 1/ ako kupujúci uzatvorili dňa 09. 04. 2010
Rámcovú kúpnu zmluvu (ďalej len ako „RKZ“). Ako vyplýva zo záhlavia RKZ, údaje o predávajúcom,
ako aj o kupujúcom boli riadne a nezameniteľne identifikované, vrátane údaja o „štatutároch“. Štatutárpredávajúceho (odporcu) bol uvedený A.. H. J. a za štatutára kupujúceho (navrhovateľa 1/) boli uvedení
V. R., E. F. a G. P.. Tento identifikačný údaj o štatutároch zodpovedal údajom zapísaným v obchodnom
registri o registrácii obidvoch spoločností ku dňu podpisu RKZ, ale aj ku dňu rozhodovania súdom. V

mene spoločnosti navrhovateľa 1/ (podľa zápisu údajov v obchodnom registri) koná každý z konateľov
samostatne. Ďalej považoval súd za nesporné, že RKZ podpísal za odporcu (predávajúceho) A.. H.
J., ako jediný štatutár a za navrhovateľa 1/ (kupujúceho) E. F. a G. P., ako dvaja z troch štatutárov,
pričom každý z nich mal oprávnenie podpísať RKZ aj samostatne. Z uvedeného potom vyplýva, že
k uzavretiu RKZ došlo dňa 09. 04. 2010 medzi odporcom a navrhovateľom 1/, ktorého na

tento zmluvný vzťah zaviazali jeho štatutári - E. F. a G. P.. Záväzkový vzťah teda vznikol medzi
odporcom a navrhovateľom 1/. Z článku VI. tejto RKZ mal súd preukázané, že „zmluvné strany tejto
zmluvy sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na
základe tejto zmluvy alebo súvisiacich s tou zmluvou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik tejto
zmluvy, predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu v Banskej
Bystrici zriadenému pri Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., IČO: 44 103 956, podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu. Zmluvné strany sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s
tým, že takého rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné“. Ako tiež vyplynulo z článku
VI. tejto RKZ, „Súčasťou tejto zmluvy sú VOP spoločnosti MPL TRADING spol. s r.o. Táto zmluva je
vyhotovená v dvoch rovnopisoch, s platnosťou originálu, pričom každá zmluvná strana obdrží po jednom

vyhotovení. Zmluvné strany svojim podpisom prehlasujú, že si obsah tejto zmluvy a VOP prečítali,
pochopili ho a bez výhrad ho prijímajú, a to slobodne, vážne, a nie pod nátlakom“. Súd mal potom
jednoznačne preukázané, že na základe RKZ došlo medzi odporcom a navrhovateľom 1/ (v zastúpení
jeho štatutárov E. F. a G. P.) k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy, vrátane rozhodcovskej doložky priamo
v tejto zmluve. Súd len dodáva, že E. F. a G. P. ako štatutári navrhovateľa 1/ na tento záväzkový vzťah

zaviazali navrhovateľa 1/ ako zmluvnú stranu - kupujúceho.

Súd takisto považoval za nesporné, že v ten istý deň, keďže Všeobecné obchodné podmienky
Spoločnosti MPL TRADING spol. s r.o. datované dňa 01. 01. 2010 (ktorý dátum nepovažoval súd za
dátum ich podpísania) tvorili súčasť RKZ podpísanej dňa 09. 04. 2010, tí istí štatutári podpísali aj

Všeobecné obchodné podmienky, ktoré museli podpísať, pretože tvorili súčasť RKZ. Podľa názoru súdu,
štatutári navrhovateľa 1/ E. F. a G. P. svojimi podpismi na VOP zaviazali nielen spoločnosť navrhovateľa
1/ (kupujúceho), keďže VOP tvorili súčasť RKZ, ale aj samých seba ako fyzické osoby - štatutárov
kupujúceho uvedeného v RKZ. Táto skutočnosť vyplýva z článku 6. bodu 2. VOP, podľa ktorého „Štatutár
kupujúceho uvedený v RKZ týmto v zmysle ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom znení

predávajúcemu vyhlasuje, že preberá na seba ručiteľský záväzok, že uspokojí predávajúceho (ako
veriteľa) v prípade, ak kupujúci (ako dlžník) nebude schopný plniť svoje záväzky z tejto zmluvy“. To
znamená, že navrhovatelia 2/ a 3/ (ako ručitelia) ako štatutári navrhovateľa 1/ (kupujúceho a dlžníka)
uzavreli s odporcom (ako predávajúcim a veriteľom) dohodu o ručení ako samostatný záväzkový vzťah,
hoci tento je aj súčasťou RKZ zo dňa 09. 04. 2010. Štatutármi kupujúceho (navrhovateľa 1/) boli v

RKZ uvedení V. R., E. F. a G. P., ale RKZ podpísali len dvaja z nich (E. F. a G. P.), čo nebolo v
konaní sporné, takže identifikácia E. F. (navrhovateľa 2/) a G. P. (navrhovateľa 3/) je pri podpísaní
VOP nezameniteľná a nebolo potrebné udávať pri nich ďalšie identifikačné údaje, už aj vzhľadom
na to, že RKZ a VOP boli podpisované súčasne. O tom, že medzi odporcom a navrhovateľmi 2/
a 3/ vznikla podpisom VOP dohoda o ručení, svedčia aj pojmy používané vo VOP - „predávajúci“,

„odberateľ“, „kupujúci“, „štatutár kupujúceho“, „ručiteľský záväzok“, „veriteľ“, „dlžník“, „zmluvné strany“,
takže nie je možné tvrdiť, že VOP zaväzovali len odporcu a navrhovateľa 1/. Skutočnosť, že VOP tvorili
súčasť RKZ, vrátane dohody o ručení, je zakotvená hneď v úvode týchto VOP - „Tieto Všeobecné
obchodné podmienky spoločnosti MPL TRADING spol. s r.o. (ďalej len „VOP“) upravujú základné
podmienky realizácie jednotlivých obchodov uskutočnených medzi MPL TRADING spol. s r.o. (ďalej

len „predávajúci“) a odberateľom (ďalej len „kupujúci“), ktorý je uvedený v Rámcovej kúpnej zmluve
(ďalej len „RKZ“)“. Zo VOP mal súd tiež preukázané, že v článku 10. bode 3. VOP „Zmluvné strany
tejto zmluvy sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých na
základe tejto zmluvy alebo súvisiacich s tou zmluvou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik tejto
zmluvy, predložia na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní Stálemu rozhodcovskému súdu v Banskej

Bystrici zriadenému pri Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., IČO: 44 103 956, podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu. Zmluvné strany sa rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní podriadia s
tým, že takého rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné“. Ako vyplynulo aj z článku10. bodu 1. VOP, „Tieto VOP platia na úpravu vzťahov medzi predávajúcim a kupujúcim pri uzatváraní
jednotlivých obchodov. VOP platia spolu s RKZ, v ktorej si zmluvné strany dohodli najmä splatnosť,
kreditný limit, a iné dojednania“ alebo z článku 10. bodu 2. „Pokiaľ tieto VOP alebo RKZ nestanovia inak,

spravujú sa vzťahy zmluvných strán ustanoveniami Obchodného zákonníka (z. č. 513/1991 Zb. z.) a to
aj v prípade, ak by sa mali spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka“, súd je toho názoru, že
tým, že navrhovatelia 2/ a 3/ podpísali VOP jednak za navrhovateľa 1/ a jednak ako fyzické osoby a tieto
VOP platia spolu s RKZ, stala sa dohoda o ručení ako samostatný záväzkový vzťah medzi odporcom a
navrhovateľmi 2/ a 3/ súčasťou RKZ zo dňa 09. 04. 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k názoru, že záväzkový vzťah na základe RKZ zo dňa
09. 04. 2010 vznikol nielen medzi odporcom a navrhovateľom 1/ z titulu kúpnej zmluvy, ale aj medzi
odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/ ako fyzickými osobami z titulu ručenia za navrhovateľa 1/, hoci RKZ,
ako aj VOP podpisovali aj za navrhovateľa 1/. Súd mal preukázané, že VOP boli súčasťou RKZ zo dňa
09. 04. 2010 a boli vydané na základe ustanovenia § 273 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd potom

dospel k záveru, že rozhodcovská doložka dohodnutá v článku VI. RKZ zo dňa 09. 04. 2010, ako aj v
článku 10. bode 3. VOP sa vzťahovala aj na navrhovateľov 2/ a 3/ ako fyzické osoby.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu veci, ako aj z vyššie uvedenej právnej úvahy súdu, mal
súd za to, že bola daná právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie prípadného sporu medzi

odporcom a navrhovateľmi 2/ a 3/. Z pripojeného spisu Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici
zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,
Horná 13, IČO: 44 103 956 sp. zn. SR 148/2012 mal súd preukázané, že rozhodcovský súd vydal dňa
11. 04. 2012 Uznesenie, na základe ktorého doručoval odporcom 1/, 2/ a 3/ návrh na začatie konania
s prílohami a uložil im povinnosť v lehote 10 dní predložiť rozhodcovskému súdu písomne žalobnú

odpoveď, v ktorej sú povinní vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a návrhom uvedeným v žalobe,
ako aj označiť a predložiť dôkazy, o ktoré svoje tvrdenia opierajú a ktoré navrhujú vykonať (body 1 a
2 citovaného uznesenia). Zároveň rozhodcovské uznesenie v bodoch 3 až 9 obsahovalo aj poučenie
odporcov 1/, 2/ a 3/ o ich právach a povinnostiach v rozhodcovskom konaní. Citované uznesenie bolo
odporcovi 1/ doručené na fikciu dňa 07. 05. 2012 a odporcovia 2/ a 3/ toto uznesenie prevzali dňa 19. 04.

2012. Ani jeden z odporcov 1/, 2/ a 3/ nepredložil rozhodcovskému súdu písomne žalobnú odpoveď. Na
základe týchto skutočností bol súd toho názoru, že navrhovatelia 2/ a 3/ ako účastníci rozhodcovského
konania v rámci svojej procesnej obrany neuplatnili v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 ZRK námietku
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy,
hoci tak urobiť mohli a mali. V prípade, že účastník rozhodcovského konania námietku nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pri prvom
úkone vo veci samej v rozhodcovskom konaní neuplatnil, zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu
tejto námietky na všeobecnom súde s odkazom na § 40 ods. 1 písm. c) ZRK už úspešne uplatňovať
nemôže (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 M Obdo/5/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43Cob/127/2012).

Spoukazomnavyššiekonštatovanéskutočnostidospelsúdkzáveru,ženiesúdanédôvodynazrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení účinnom do 31. 12. 2014 tak, ako si ich uplatňovali navrhovatelia 2/ a 3/ touto žalobou.

Súd nevidel dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku ani z dôvodu tvrdeného navrhovateľmi 2/ a 3/,
že v danom prípade došlo aj k porušeniu práv navrhovateľov 2/ a 3/ ako spotrebiteľov. Súd totiž nemal v
konaní preukázané, že navrhovatelia 2/ a 3/ mali v rozhodcovskom konaní status spotrebiteľov. Súd sa
v tomto smere stotožnil s obranou odporcu uvedenou v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 07. 07. 2015
(na č. l. 182 - 186 p. v.), keď s poukazom na definíciu pojmu spotrebiteľ v ustanovení § 52 ods. 1, § 52

ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo v § 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa tvrdil, že v
danom prípade nie je možné navrhovateľov 2/ a 3/ chápať ako spotrebiteľov a preto nie je možné na
ochranu ich práv, ako aj na vzťahy vyplývajúce z RKZ a VOP aplikovať ustanovenia zákonov na ochranu
práv spotrebiteľa.

S poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení účinnom do 31. 12. 2014, účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia
rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania (§ 17), keď účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postaveniea každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho
práv a na ich ochranu.

Navrhovatelia 2/ a 3/ vo svetle rozhodcovského konania, ktoré prebehlo, žiadali preskúmať aj otázku,
či bola zachovaná zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (na č. l. 158 p. v.), avšak v
ďalšom priebehu tohto súdneho konania sa k tomuto dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku už
nevyjadrovali, resp. neprodukovali k nemu žiadne dôkazy.

Podľa názoru súdu, konaním a rozhodnutím rozhodcovského súdu nebola porušená zásada rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania. Naopak, rozhodcovský súd postupoval v súlade so ZRK a
Rokovacím poriadkom a poskytol navrhovateľom 2/ a 3/ možnosť procesne sa brániť a reagovať na
návrh. Navrhovatelia 2/ a 3/, hoci žalobu s prílohami a uznesením rozhodcovského súdu dňa 19. 04.
2012 riadne prevzali, zostali pasívni. Na základe zistených skutočností dospel súd k záveru, že v
danom prípade mali účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a

každému účastníkovi rozhodcovského konania bola zo strany rozhodcovského súdu poskytnutá rovnaká
možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Podľa názoru súdu, nie je daný dôvod na zrušenie
rozhodcovského rozsudku ani podľa § 40 ods. 1 písm. g) Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014.

Vychádzajúc z vyššie konštatovaných skutočností a s poukazom na citované zákonné ustanovenia,
potom považoval súd návrh navrhovateľov 2/ a 3/ na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov v
ňomuvedenýchzanedôvodnýatentovočiodporcovizamietol,atopreneexistenciuzákonnýchdôvodov
na zrušenie rozhodcovského rozsudku, či už podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) alebo § 40 ods. 1
písm. g) ZRK v znení účinnom do 31. 12. 2014. Takisto súd zamietol aj návrh navrhovateľa 1/, a to z

dôvodu zmeškania 30 dňovej lehoty na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa §
41 ods. 1 vety prvej ZRK v znení účinnom do 31. 12. 2014.

Súd síce na návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého
rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, ktorý odklad vykonateľnosti má len dočasný charakter
a trvá iba po dobu, kým súd nerozhodne o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak
v čase rozhodovania súdu dňa 11. 06. 2014 (uznesenie č. k. 60Cb 223/2012-128), teda v danom
procesnom štádiu konania nebolo možné prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Súd považoval návrh
na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku za dôvodný za stavu, keď postavenie účastníkov

konania bolo neisté. To však neznamená, že by súd rozhodnutím o odklade vykonateľnosti napadnutého
rozhodcovského rozsudku prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, ktoré v konečnom dôsledku svedčí
v neprospech navrhovateľov 1/, 2/ a 3/ (súd návrh navrhovateľov 1/, 2/ a 3 v celom rozsahu zamietol).

Vo svetle rozhodcovského konania, ktoré súd v zákonnom rozsahu preskúmal, ako aj tohto súdneho

konania súd už len dodáva, že navrhovateľom 2/ a 3/ poskytol v dostatočnom rozsahu právo na súdnu
ochranu, keď akceptoval včasnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na tunajší súd,
keď priznal navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu a rozhodol
aj o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Práve z dôvodu, že rozhodcovský súd pochybil
pri doručovaní rozhodcovského rozsudku navrhovateľom 2/ a 3/, čo malo za následok neúčinnosť

doručenia, súd vychádzal zo skutočnosti, že navrhovatelia 2/ a 3/ sa o vydanom rozhodcovskom
rozsudku dozvedeli doručením upovedomenia o začatí exekúcie vydaného dňa 06. 11. 2012 a preto
mal za to, že o vydanom rozhodcovskom rozsudku sa mohli dozvedieť najneskôr dňa 12. 11. 2012, keď
udelili svojmu právnemu zástupcovi plnomocenstvo jednak na ich zastupovanie v tomto súdnom konaní
ajednaknaichzastupovanievexekučnomkonaní.Ztohtodôvodusúdzaujalnázor,žežalobaozrušenie

rozhodcovského rozsudku bola zo strany navrhovateľov 2/ a 3/ podaná v 30 dňovej lehote (počítanej
od 12. 11. 2012, žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 11. 12. 2012). Súd sa však nestotožňuje
s tvrdením navrhovateľov 2/ a 3/ v tom smere, že rozhodcovský rozsudok pre nedodržanie zákonných
predpokladov pri jeho doručovaní navrhovateľom 2/ a 3/ v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 O. s.
p. nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť voči navrhovateľom 2/ a 3/ a že tento dôvod postačuje

k tomu, aby bol rozhodcovský rozsudok vo vzťahu k navrhovateľom 2/ a 3/ (v rozhodcovskom konaní v
postaveníodporcov2/a3)zrušený.Vtejtosúvislostipoukazujesúdnaustanovenie§40ods.2vetyprvej
ZRK v znení účinnom do 31. 12. 2014, podľa ktorého, ak podá účastník rozhodcovského konania žalobu
na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný. Práve z tohto dôvodu, keďnavrhovatelia 2/ a 3/ nemohli dosiahnuť zjednanie nápravy pri neúčinnom doručení rozhodcovského
rozsudku,poskytolimsúdprávonasúdnuochranutým,žepovažovalžalobuozrušenierozhodcovského
rozsudku za včas podanú a dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku v rozsahu uplatnenom

navrhovateľmi 2/ a 3/ vecne prejednal, hoci títo neboli v konečnom dôsledku vo veci úspešní. A napokon,
aj samotní navrhovatelia 2/ a 3/ sa správali tak, ako by im bol rozhodcovský rozsudok doručený, keď
podali žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd. Aj keď súd sa podanou žalobou vecne
zaoberal,musívšakkonštatovať,ževprvomradenavrhovatelia2/a3/sitútosituáciuspôsobilisami,keď
odignorovali rozhodcovské konanie a následne pod hrozbou jeho právnych dôsledkov začali podnikať

právne kroky, ktoré sa objektívne môžu javiť ako „účelové“. Na záver súd len poznamenáva, že toto
súdne konanie by mohlo mať význam - z dôvodu právnej istoty - pre všetkých účastníkov konania.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 151 ods. 3 O. s. p. tak, že o týchto rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho písomného
doručenia, a to písomne vo vyhotovení štvormo na Okresný súd Banská Bystrica.

Vodvolanítrebapoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretoženevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvéhostupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.