Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 25, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/243/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109222897
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miloš Kolek

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8109222897.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr.

Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. N., B., ul. T. N. XX-XXX, zastúpeného JUDr. Pavlom Sitárom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Zvonárska 8, proti žalovanej: Prima banka Slovensko a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575
951, zastúpenom advokátskou kanceláriou agner & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Špitálska 10,
IČO: 36722758, o zaplatenie 350.000,- EUR s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 29C 131/2010-822 zo dňa 20.05.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 350.000 eur s
úrokom z omeškania a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutiaovecisamej.Rozsudokodôvodniltým,žežalobcažiadalzaviazaťžalovanéhonazaplatenie
náhrady škody vo výške 350.000 eur s poukazom na porušenie povinnosti zo strany žalovaného v
zmysle § 373 Obchodného zákonníka. Žalovaný na základe príkazu na úhradu z účtu žalobcu odpísal
sumu vo výške 345.000 eur a na základe výberového lístka bol uskutočnený výber v hotovosti vo

výške 5.000 eur, pričom podpis na príkaze na úhradu a na výberovom lístku nebol podpisom žalobcu,
ale bol podpisom sfalšovaným, čo bolo preukázané znaleckým posudkom. Žalobca mal s finančnými
prostriedkamiuloženýminasvojomúčtenakladaťspoločnespánomG.P.,ktorýajpredložilbankepríkaz
na úhradu a výberový lístok. Z uzavretej zmluvy vyplýva, že žalobca neposkytol telefonicky ani emailový
kontakt, avšak zo zmluvy nevyplývajú dôvody, prečo sa tak nestalo. Z výpovede svedkyne, pracovníčky
banky, vyplýva, že žiadala o poskytnutie telefonického kontaktu za účelom prípadnej potreby. Žalovaný
uviedol, že zamestnanci banky v rámci interných predpisov realizujú telefonické overenie pravosti

prevodného príkazu u majiteľa iba v prípade jeho doručenia poštovou zásielkou. Pri jeho osobnom
predložení zamestnanec banky realizuje iba porovnanie podpisov v príkaze na úhradu s podpisom
vzorovým. Súd prvej inštancie s poukazom na vyslovený právny názor v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za škodu, pretože neuniesol dôkazné
bremeno tvrdenia, že porušenie povinností bolo na jeho strane spôsobené okolnosťami vylučujúcimi
zodpovednosť v zmysle § 374 Obchodného zákonníka.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil
tým, že vo veci konal a rozhodoval súd, ktorý nemal právomoc danú vec prejednávať a rozhodnúť.
Poukázal na to, že medzi účastníkmi bola dojednaná platná rozhodcovská doložka. Ďalej namietal,
že súd prvej inštancie odňal žalovanej možnosť riadne konať pred súdom z dôvodu, že rozsudok jenepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a pre jeho vnútornú rozporuplnosť.
Rozsudok zmiešava zistený skutkový stav s tvrdeniami alebo prednesmi účastníkov. Z odôvodnenia
rozsudku nie je zrejmé z akých skutkových zisteniach súd vychádzal vo vzťahu k preukázaniu skutočnej

existencie a vzniku žalobou uplatňovanej škody, na základe akých skutočností a dôkazov mal súd túto
škoduvkonanízapreukázanú.Súdprvejinštanciesanevysporiadalsprávnouargumentácioužalovanej
v tom, že žiadna škoda žalobcovi nevznikla, že žalovaný žiadnu právnu povinnosť zo záväzkového
vzťahu voči žalobcovi neporušil a že neexistuje žiadny kauzálny nexus medzi tým čo žalobca uplatňuje
v konaní ako jemu vzniknutú škodu a konaním žalovanej. Poukázal na to, že žalobca a žalovaný

si v súlade s ust. § 263 Obchodného zákonníka osobitne upravili vzťah zodpovednosti za prípadnú
škodu spôsobenú predložením sfalšovanej dokumentácie, a to v časti 7 bod 1 VOP. Ani s touto
argumentáciou sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Strany si upravili prostredníctvom ust.
VOP vzťah zodpovednosti za prípadnú škodu spôsobenú predložením sfalšovanej dokumentácie tak,
že bol zavedený princíp zavinenia a zároveň sa dohodli podmienky, ktoré budú strany považovať za
podmienky vyvinenia sa, pričom konkrétne sa jednalo o podmienku neposkytnutia súčinnosti zo strany

klienta a podmienku, ak sa falšovanie dopustí osoba, ktorej svojej neobozretným konaním klient umožnil
potrebné dokumenty sfalšovať. Obe stranami dohodnuté podmienky nastali, a teda aj v prípade, ak
by žalobcovi ako klientovi banky nejaká škoda vznikla, tak by banka za túto škodu nezodpovedala
z dôvodu preukázateľného neposkytnutia súčinnosti zo strany žalobcu (neposkytnutia telefonického
alebo iného kontaktu) a zároveň žalobca svojim neobozretným konaním umožnil, aby s bankovým

účtom spolu s ním disponovala aj iná osoba, ktorej zveril právo disponovať s prostriedkami na účte
a samostatne predkladať písomné dispozičné úkony priamo banke. Súd prvej inštancie rozhodnutie
odôvodnil iba poukazom na právny názor odvolacieho súdu a rozhodnutie založil v podstate len na
jednom konštatovaní, podľa ktorého žalovaná zodpovedá za škodu žalobcovi neunesením dôkazného
bremena tvrdenia, že porušenie povinnosti bolo na jej strane spôsobené okolnosťami vylučujúcimi

zodpovednosť a ďalej, že žalovaná nepreukázala, že realizovala opatrenia na predchádzanie vzniku
škody predložením falšovaného prevodného príkazu, a to aj za situácie, že príkaz na úhradu síce
predkladá oprávnená osoba, avšak sfalšovaný je druhý, resp. ďalší podpis. Uviedol, že napadnutý
rozsudok je nepreskúmateľný a súd tak odňal žalovanému možnosť konať pred súdom v rozsahu
efektívneho využitia práva na podanie opravného prostriedku. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že

žalobca včas nezložil preddavok na trovy konania, v dôsledku čoho malo byť konanie zastavené
podľa § 141 ods. 1 OSP. Podobne aj odvolací súd sa nijako nevysporiadal s podaním žalovanej
zo dňa 17.01.2014, v ktorom navrhoval žalovaný, aby v zmysle ust. § 141a OSP krajský súd uložil
žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania. Ďalej odvolateľ uviedol, že okresný súd v zmysle znenia
odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesplnil svoju

povinnosť nepochybne argumentačne ustáliť a zodpovedať, či skutočne v tomto konaní sú naplnené
základné atribúty stanovené zákonom pre zodpovednosť za škodu zo záväzkového vzťahu. Uviedol, že
v konaní bolo dokázané, že banka neporušila žiadnu povinnosť zo záväzkového vzťahu voči žalobcovi
a zároveň žalobcovi žiadna majetková škoda ani nevznikla. Uviedol, že žalobca sám zriadil dispozičné
právo pánovi P. k bankovému účtu a predstavil ho v banke ako obchodného partnera a tiež ho do

bankovej dokumentácie uviedol ako jedinú kontaktnú osobu. Pán P. ako spoludisponent mal nevyhnutne
status dôveryhodnej osoby tak vo vzťahu k žalobcovi ako aj vo vzťahu k banke, teda výlučne sám
žalobca svojim konaním navodil stav, z ktorého mala podľa jeho tvrdení vzniknúť škoda. Žalobca vôbec
nepreukázal, že mu nejaká majetková škoda vznikla. Dokazovaním bolo potvrdené, že s predmetnými
finančnými prostriedkami, ktoré žalobca previedol zo svojho zahraničného účtu na príslušný bežný

účet vedený v banke, sa už o niekoľko dní malo nakladať určitým spôsobom - v zmysle dohôd medzi
žalobcom a pánom P.. Uvedené konštatovanie je potvrdené tým, že žalobca sám vo svojich výpovediach
poukazoval na účelové určenie predmetných finančných prostriedkov. Pán P. vo svojej výpovedi tvrdil,
že dokonca išlo o prostriedky spoločné a určené pre pána K. a prevod realizoval so súhlasom žalobcu.
Na základe uvedených súvislostí možno vyvodiť záver, že s finančnými prostriedkami bolo nakladané

v súlade s dohodami medzi žalobcom a pánom P., a teda žalobca v konaní nepreukázal, že samotný
prevod a výber finančných prostriedkov z bankového účtu znamenal pre neho vznik škody. Uviedol, že
banka postupovala štandardne s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou. Žalobca v konaní nepreukázal,
že samotný prevod a výber prostriedkov z bankového účtu znamenalo pre neho vznik majetkovej škody.
Vykonaným dokazovaním práve naopak bolo ustálené, že finančné prostriedky z účtu žalobcu boli

transferované v súlade s dohodami medzi ním a pánom P., so zámerom naplniť predmetnú obchodnú
transakciu. V prípade, že aj nastal stav, že zmienená obchodná transakcia nebola naplnená podľa
predstáv žalobcu, banka za túto okolnosť nemôže niesť žiadnu zodpovednosť. Namietal správnosť
záverov odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, podľa ktorej by banka v pozíciižalovaného účastníka mala akékoľvek dôkazné bremeno k okolnostiam vylučujúcim zodpovednosť za
škodu v zmysle § 374 Obchodného zákonníka, pretože žalobcovi žiadna škoda nevznikla a banka
žiadnu povinnosť zo záväzkového vzťahu neporušila. Odvolacím súdom formulovaný rozsah liberácie

nepochybne je neprípustným a svojvoľným rozširovaním hraníc zodpovednosti za škodu, a to nielen
nad rámec zákona, ale aj nad rámec záverov doterajšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR,
pretože ani zmieňované rozhodnutie Obdo V 59/2001 neriešil takúto právnu otázku. Uviedol, že vzťah
medzi majiteľom účtu a spoludisponentom bez ohľadu na to, či sú manželia, iní príbuzní alebo cudzie
osoby, vytvára medzi nimi už samotným aktom spoludispozície z vôle majiteľa účtu také postavenie,

ktoré je v aspekte právnej istoty objektívne považované za dôverné postavenie, a teda spoludisponent
má z pohľadu majiteľa účtu u neho nevyhnutne status dôveryhodnej osoby, ktorej majiteľ účtu titulom
spoludispozície chcel umožniť nakladať s finančnými prostriedkami na jeho bankovom účte, a preto
majiteľ účtu už pri zriaďovaní spoludispozície nevyhnutne berie na seba aj riziko a prípadné následky
falšovania, či iných neoprávnených dispozícii zo strany spoludisponenta. Banka i zamestnanci nie sú
znalcami a znaleckým ústavom a nie sú schopní na 100 % skonštatovať, či ide alebo nejde o sfalšovaný

podpis. V danom prípade bolo preukázané, že banka prostredníctvom svojich zamestnancov konala s
vynaložením maximálnej odbornej starostlivosti a v rámci možností, t.j. bez telefónneho čísla, na ktorom
by bolo možné kontaktovať žalobcu a pravosť jeho podpisu si nemohli ani pri najlepšej vôli overiť.
Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav a správne vo veci rozhodol, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. Súd prvej inštancie sa
správne vysporiadal s otázkou svojej právomoci na konanie a odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom
o tom, že v danej veci nie je daná právomoc rozhodcovského súdu.

4. V danej veci neexistoval dôvod na zastavenie konania pre nezloženie zálohy na trovy konania
žalobcom, pretože žalobca tento preddavok zložil (č.l. 501 spisu).

5. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a je preskúmateľné.

6. V danej veci nebolo sporné, že účastníci konania uzavreli zmluvu o bežnom účte, pričom G. P.
bol spoludisponentom tohto účtu spolu so žalobcom. Každý zo spoludisponujúcich osôb mohol banke
samostatne predkladať príkazy na úhradu, avšak tieto príkazy na úhradu mali obsahovať podpisy oboch
spoludisponujúcich osôb. Taktiež bolo preukázané, že banke bol predložený príkaz na úhradu na sumu

345.000,-Eur a výberový lístok na sumu 5.000,-Eur, na ktorých bol sfalšovaný podpis žalobcu a že tento
príkaz na úhradu a výberový lístok predložil banke G. P.. V konaní bolo preukázané, že zamestnanci
banky v rámci interných predpisov realizujú telefonické overenie pravosti prevodného príkazu u majiteľa
iba v prípade jeho doručenia poštovou zásielkou.

7. Odvolací súd zotrváva na svojom právnom názore vyslovenom v uznesení 8Co 217/2013 zo dňa
13.11.2014. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 09. 2003, sp. zn.
Obdo V 59/2001, ktorý sa obdobnou situáciou zaoberal. Aj keď situácia v prejednávanej veci nebola
identická, niektoré závery uvedeného rozhodnutia sú použiteľné aj pre toto konanie. Týka sa to najmä
záverov o zodpovednosti zo záväzkového vzťahu a okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť. Povinný

podľa § 373 a § 374 Obchodného zákonníka v obchodnom vzťahu nezodpovedá za spôsobenú škodu
vtedy, ak táto škoda bola spôsobená okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť, pričom dôkazné bremeno
o týchto okolnostiach má povinný. Žalovaný sa teda v tomto prípade svojej zodpovednosti za realizáciu
falšovaného prevodného príkazu zbaví vtedy, ak preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobné
okolnosťami vylučujúcimi jeho zodpovednosť. Tieto okolnosti vymedzujú ust. § 374 ods. 1 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého sa za okolnosti vylučujúce zodpovednosť považuje prekážka, ktorá nastala
nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať,
že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase
vzniku záväzku túto prekážku predvídala. „Liberačné dôvody uvedené v tomto ustanovení musia byť
naplnené vo všetkých ich pojmových znakoch.“

7. Aj keď je pravda, že žalobca umožnil spoludisponovanie s finančnými prostriedkami na svojom
účte pánovi P., zároveň mu týmto nedal trvalý a neodvolateľný status dôveryhodnej osoby. Banka aj vprípade predloženia príkazu na úhradu oprávnenou osobou vždy vyžaduje súlad podpisu na príkaze na
úhradu s podpisovým vzorom. Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že nestačí aby príkaz na úhradu predložila
oprávnená osoba - je potrebné, aby boli splnené aj ďalšie podmienky a je povinnosťou banky preveriť ich

splnenie. Ani odvolací súd nežiadal od banky, aby preverovala prostriedkami znaleckého dokazovania
pravosť podpisov pri príkaze na úhradu, ktorý jej bol predložený oprávnenou osobou. Vyžadoval len, aby
žalovaný splnil svoju povinnosť podľa § 373 a § 374 Obchodného zákonníka a dokázal, že škoda bola
spôsobená okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť, a teda v konkrétnej situácii oznámil, aké opatrenie
používala banka na odhaľovanie falošných príkazov na úhradu. V danom prípade predkladala príkaz

na úhradu osoba oprávnená disponovať s prostriedkami na účte, musela však konať spoločne s ďalšou
osobou - žalobcom, ktorý príkaz nepredkladal. Za takéhoto stavu mala banka predvídať, že existuje
možnosť predloženia príkazu na úhradu, na ktorom bude sfalšovaný podpis žalobcu. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že banka túto situáciu nepredvídala a v situácii, že príkaz na úhradu predkladala
jedna z viacerých osôb, ktoré majú právo disponovať spoločne s účtom, banka žiadne preverovanie
pravosti podpisov nevykonávala. Banka podľa názoru odvolacieho súdu teda nekonala s náležitou

opatrnosťou, keď vôbec nebola pripravená na všeobecne známy stav, že bude existovať snaha predložiť
jej falošný príkaz na úhradu. To, že žalobcovi škoda vznikla, je nepochybné a vyplýva z vykonaných
dôkazov, keď nepochybne finančné prostriedky z účtu žalobcu boli prevedená na žalobcovi neznámy
účet a aj keď žalovaný tvrdí, že týmito finančnými prostriedkami bolo nakladané podľa dohody žalobcu
s pánom P., táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná, pretože žalobca ju popiera a žiadne iné

dôkazy o tom neexistujú - v konaní nebolo preukázané do koho dispozície sa dostali finančné prostriedky
poukázané z účtu žalobcu a či účel ich použitia bol v prospech žalobcu.

8. Z výpovede svedkyne P. R. vyplýva, že banka žiadala od žalobcu telefonický kontakt pre prípadnú
potrebu, nie za účelom realizácie opatrení za účelom ochrany vkladu. Takýmto spôsobom sa žalovaný

nemôže vyviniť zo zodpovednosti za škodu ani podľa dojednania v časti 7 bod 1 VOP. Neposkytnutie
telefonického kontaktu „pre prípadnú potrebu“ nie je neposkytnutím súčinnosti pri realizácii opatrení na
ochranu pred sfalšovanými príkazmi na úhradu.

9. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, rozhodnutie súdu prvej

inštancie ako vecne správne potvrdil.

10. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421
ods. 1 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za
podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.