Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. január 2017

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 23Cb/8/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416202424
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Mazúchová

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6416202424.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci

žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne
zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O.BOX 39, 830
03 Bratislava, proti žalovanému REMESLO TERMÁL, s.r.o., so sídlom Vyhne 249, 966 02 Vyhne, IČO:
36 650 412, právne zastúpenému Mgr. Martinou Molnárovou, advokátkou so sídlom Sadová 17, 052 01
Spišská Nová Ves, v konaní o zaplatenie sumy 1.872,-Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.872,-€ spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05% ročne zo sumy 1.872,-€ od 14.03.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 03.03.2016, ktorá bola doručená súdu dňa 16.03.2016, domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1.872,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
1.872,-Eur od 14.03.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že
ako organizácia kolektívnej správy v zmysle zákona č.618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom vykonáva kolektívnu správu aj na použitie diel ním zastúpených autorov

prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. Ide
predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré
sú umiestnené v izbách a iných priestoroch ubytovacích zariadení. Na použitie predmetov ochrany
verejným prenosom, ku ktorým spravuje práva žalobca, uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných
zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník
žalobcu.ŽalovanýjeprevádzkovateľomubytovaciehozariadeniaHotelTermálVyhne,ktorésanachádza
na adrese Vyhne 249, pričom sa jedná o zariadenie v štandarde 3*. Žalobca má za to, že žalovaný

v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to
prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických
zariadení. Z webovej stránky žalovaného, ako i ďalších voľne dostupných zdrojov mal žalobca vedomosť
o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu prostredníctvom
36 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Hotela Termál Vyhne. V zmysle
právnych predpisov upravujúcich autorské práva, je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho
súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. V danom prípade sa vyžadoval súhlas žalobcu

vo forme hromadnej licenčnej zmluvy. Hoci uzavretie takejto zmluvy žalovanému navrhol, žalovaný k
uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy nepristúpil. Zo strany žalovaného tak dochádza k neoprávnenému
použitiu diel spravovaných žalobcom, pričom autor, resp. žalobca ako organizácia kolektívnej správy
práv je povinný domáhať sa v prospech autorov vydania bezdôvodného obohatenia od toho, kto doich práva neoprávnene zasiahol. Žalobca upozornil žalovaného, že používa žalobcom spravované
predmety ochrany neoprávnene a vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia, na
čo však žalovaný nereagoval. Vzhľadom na uvedené sa žalobca podanou žalobou domáha vydania

bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie diel za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015,
a to v súlade so sadzobníkom žalobcu, pričom obvyklú licenčnú odmenu za rok pri používaní 36
zvukovoobrazových zariadení žalobca vyčíslil sumou 936,-Eur, vzhľadom na čo bezdôvodné obohatenie
v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach predstavuje sumu 1.872,-Eur.

2. Dňa 30.03.2016 vydal súd platobný rozkaz č.k. 23Cb/8/2016-13, ktorým podanej žalobe v celom
rozsahu vyhovel a spolu so žalobou a prílohami ho doručil žalovanému dňa 01.04.2016. Proti
doručenému platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote dňa 12.04.2016 odpor,
vzhľadom k čomu došlo s poukazom na ust. § 174 ods. 2 vtedy platného zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku k zrušeniu platobného rozkazu. Žalovaný v podanom odpore žiadal

podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú, a to v celom
rozsahu v dôsledku absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca ako organizácia kolektívnej
správy v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľa práv podľa § 81 ods. 3 vo vlastnom mene a na
vlastný účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) autorského zákona.
Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm.

i) autorského zákona vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s §
456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor
koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech
(na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z uvedenej dohody musí byť zrejmé,
v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho-ktorého nositeľa práv zastupovať, a zároveň aj vo vzťahu

ku ktorým jeho autorským dielam (predmetom ochrany). Ak potom žalobca tvrdí, že žalovaný používa
predmety ochrany, ku ktorým sú nositeľmi práv práve subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy
a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia
práv do správy zverili, musí toto svoje oprávnenie v konaní preukázať a až následne môže preukazovať,
či vôbec k použitiu tých-ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Žalovaný poukázal

na skutočnosť, že v priebehu roka 2015 rokoval prostredníctvom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej
republiky (ďalej len „ZHR SR“), ktorého je členom so žalobcom o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy
na použitie predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu v prospech nositeľov práv žalobca, avšak
k uzavretiu dohody nedošlo. ZHR SR, konajúc aj v mene žalovaného žiadalo od žalobcu predloženie
zoznamu ním zastúpených nositeľov práv a súčasne aj zoznamu predmetov ochrany, ku ktorým v

rozhodnom období vykonáva správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné
posúdiť, či na strane toho-ktorého člena ZHR SR a teda aj žalovaného, vôbec môže eventuálne dôjsť k
použitiu toho-ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania
„dodávaného“, tým-ktorým vysielateľom alebo retransmisiou. Uvedené bolo základným predpokladom
pokračovania v rokovaniach o licenčných podmienkach, keďže uvedeným spôsobom sa malo len ustáliť,

či a v akom rozsahu je potrebné so žalobcom vôbec o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy rokovať.
Žalobca odmietol tieto informácie ZHR SR poskytnúť a spôsobil tak stav, kedy žiadny z členov ZHR
SR, a teda ani žalovaný, nemal možnosť posúdiť, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve
so žalobcom a na základe nej potom platiť licenčnú odmenu za použitie „nevedno čoho“ v prospech
„nevedno koho“. Podstatou licencie je totiž udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel

- predmetov ochrany bez ohľadu na to, či ich oprávnený aj reálne použije alebo nepoužije. Žalovaný
ďalej namietol, že žalobca nepreukázal, že by na strane žalovaného vôbec v rozhodujúcom období
mohlo dôjsť, tobôž nie, že by došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec
nie k verejnému prenosu tých diel, vo vzťahu ku ktorým vykonáva správu práve žalobca. Žalobca
oprávnenosť žaloby opiera len o žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložené tvrdenie o existencii

36 ks televíznych prijímačov nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia, a to bez toho, aby
existenciu týchto zariadení ako aj vykonávanie verejného prenosu prostredníctvom týchto zariadení
žalobca preukázal. Žalovaný namietol aj výšku žalobcom uplatneného nároku, keď namietol výšku
obvyklej licenčnej odmeny, ktorú nemožno stotožniť s výškou odmeny uvedenej v sadzobníku, keďže
organizácie kolektívnej správy pravidelne poskytujú hromadné zľavy.

3. Dňa 01.júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. z 21.mája 2015 Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), ktorý nahradil dovtedy platný zákon č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§§ 473,
474 CSP).4. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dňa 04.07.2016 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu k podanému odporu. Žalobca v ňom uviedol,

že je pravdou, že medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali rokovania ohľadne uzatvorenia kolektívnej
licenčnej zmluvy už od začiatku roka 2015. ZHR SR, vychádzajúc z platnej právnej úpravy, však nikdy
nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy a
takisto nikdy nevzniesol požiadavku uvedenia zoznamu predmetov ochrany. Medzi žalobcom a ZHR SR
bola sporá výška odmeny, keď žalobca, vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkal členom ZHR SR pri
uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40% z ročnej licenčnej odmeny, ktorú však ZHR

SR neakceptoval a žiadal znížiť licenčnú odmenu za všetkých svojich členov (viac ako 206 prevádzok)
na výšku 1.000,-Eur, resp. požadoval zľavu vo výške 90 %. Keďže k takejto dohode nedošlo, ZHR SR
odporučil svojim členom ako obranu požadovať preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv
a všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným sporom. Žalobca poukázal na ust. § 190 ods.
1 nového autorského zákona č.185/2015 Z.z., účinného od 01.01.2016, resp. § 84 ods. 1 autorského

zákona č. 618/2003 Z.z. podľa ktorého, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil
kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Žalobca vo vyjadrení ďalej poukázal

na predložené oprávnenie Ministerstva kultúry SR č.2/2004, ktorým preukázal, že má postavenie
organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,
fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Podľa ods. II písm. b) uvedeného oprávnenia vykonáva žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu v

odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca uviedol, že je v Slovenskej
republike jedinou organizáciou kolektívnej správy práv podľa autorského zákona, ktorá vykonáva správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv vyššie uvedených diel v odbore verejného prenosu.
Poukázal na ust. § 81 ods. 1 písm. g) autorského zákona a tiež na stanovisko Ministerstva kultúry
SR z 20.05.2015, str. 2 ods. 7. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv,

ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Plnením povinností zo strany používateľa podľa § 84 ods.
1 autorského zákona je nepochybne získať súhlas na použitie diela a zaplatiť licenčnú odmenu. Z
uvedeného tak vyplýva, že ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť žalobcovi, tak sa žalovaný
dostáva do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na žalovanom preukázať, či a v akej časti došlo zo
strany nositeľa práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Podľa žalobcu, žalovaný nesprávne interpretuje

§ 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona, keď žiada, aby žalobca preukázal, na aké konkrétne
diela poskytuje žalobca licencie. Predmetné ustanovenia autorského zákona nevyžadujú špecifikáciu
konkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou
zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré
spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (v danom prípade by sa mohlo

jednať napr. len o diela audiovizuálne alebo o diela výtvarné). V ďalšom žalobca poukázal na Smernicu
Európskeho parlamentu a rady č.2001/29/ES z 22.05.2001, v zmysle ktorej harmonizácia autorských
práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany. Duševné vlastníctvo sa
považuje za integrálnu súčasť vlastníctva a vzťahuje sa naň ochrana vlastníctva a nedotknuteľnosť
podľa Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Autorské práva autorov zastúpených žalobcom

sú chránené zákonom a ústavou a medzinárodnými normami. Autori môžu so svojimi právami nakladať
podľa vlastnej vôle a nikto do ich práv nesmie zasahovať. Žalobca poukázal na ods. 10 úvodných
ustanovení Smernice, v zmysle ktorých ak majú autori vo svojej tvorivej a umeleckej práci pokračovať,
musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu. Žalovaný si bol vedomý, že je povinný
ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny, o čom

svedčí skutočnosť, že si svoje povinnosti vysporiadal prostredníctvom ZHR SR s inými organizáciami
kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM, s ktorými mal uzavreté licenčné zmluvy, ktoré však poskytujú
ochranu iným druhom diel. Žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom,
nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosudiel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv
autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov. Na námietku žalovaného, že
žalobca nepreukázal, že by došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu, keď na preukázanie prenosu

nepostačuje deklarovaná prítomnosť televízneho prijímača bez toho, aby bola preukázaná spôsobilosť
prijímačov sprostredkovať televízny signál žalobca uviedol, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora
EÚ zo 07.12.2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn.C-306/05 sa poskytovanie signálu
prostredníctvom technických zariadení považuje za verejný prenos diel. Poukázal zároveň na výzvu
generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 adresovanú Ministerstvu

zahraničných vecí Českej republiky, z ktorej je zrejmé, že pre prenášanie vysielania do jednotlivých
izieb hotelov je potrebný súhlas autorov, ako aj na informácie publikované na webových stránkach o
počte technických zariadení (v počte 36 kusov) v prevádzkovanom ubytovacom zariadení. Na námietku
žalovaného týkajúcu sa neprimeranosti výšky licenčných odmien za kolektívnu správu žalobca uviedol,
že v porovnaní s organizáciami SOZA a SLOVGRAM zastupuje značne širší okruh autorov, a to nielen
slovenských, ale aj zahraničných. Žalobca uviedol, že výška požadovanej odmeny je v súlade s jeho

sadzobníkom, a že hromadné licenčné zmluvy uzatvoril s 218 subjektmi a s desiatkami neoprávnených
používateľov po podaní žalôb mimosúdne dohody, pričom túto možnosť ponúkol aj žalovanému, ktorý
však na jeho návrh nereagoval. Žalobca poukázal aj na Uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011
z 24.3.2011, v ktorom súd vyslovil, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu
na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za

„rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie
výšky odmien za používanie autorských-hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a
práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“

7. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.10.2016, doručenom dňa 04.10.2016, uviedol, že žalobca

nepreukázal aké konkrétne diela, prípadne aký okruh diel, t.j. aké predmety ochrany, ku ktorým
správu práv vykonáva žalobca, žalovaný v rozhodujúcom období roku 2015 neoprávnene používal.
Namietol, že zo samotnej prítomnosti televíznych prijímačov v ubytovacom zariadení ešte nemožno
automaticky vyvodiť záver, že v zariadení reálne dochádzalo k verejnému prenosu diel chránených
autorským zákonom, preto žalobca musí v konaní preukázať, že televízne prijímače boli spôsobilé

prenos sprostredkovať, a že žalovaný verejný prenos diel, ku ktorým vykonáva žalobca kolektívnu
správu práv aj reálne uskutočňoval. Ďalej uviedol, že žalobca v priebehu roka 2015 ani raz neuskutočnil
fyzickú kontrolu v ubytovacom zariadení, čo nemožno považovať za vykonávanie kolektívnej správy
s náležitou odbornou starostlivosťou. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu Českej republiky
II. ÚS 2186/14 zo dňa 13.01.2015, v zmysle ktorého, ak nie je preukázané koho žalobca vlastne

v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ani ustáliť, či je žalobca vecne
legitimovaný na podanie žaloby. Podľa žalovaného je potrebné preukázať, že (i) televízne prijímače
boli spôsobilé sprostredkovať signál prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, (ii) že žalovaný tento
signál aj v skutočnosti reálne prijímal a sprostredkovával ho prostredníctvom týchto prijímačov svojim
zákazníkom, že (iii) do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým

vykonáva kolektívnu správu práv žalobca, pričom všetky tieto skutočnosti musia byť splnené práve
v rozhodujúcom období, za ktoré si žalobca uplatňuje svoj nárok, čo však žalobca v doterajšom
priebehu konania nepreukázal. Žalovaný zároveň namietol neprimeranú výšku licenčných odmien
uvedenú v sadzobníku žalobcu, ktorá nezohľadňuje obsadenosť ubytovacieho zariadenia, ktorú však
ako ukazovateľ zohľadňujú ostatné organizácie kolektívnej správy.

8. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 11.01.2017, na ktorom právny zástupca
žalobcu uviedol, že sa pridržiava podanej žaloby a vyjadrenia k odporu a trval na tom, že
žalovaný neoprávnene zasahoval do práv autorov zastúpených žalobcom. Poukázal na to, že ako
organizácia kolektívnej správy vykonáva správu majetkových práv autorov k literárnym, dramatickým,

hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia a najmä dobrovoľnú správu v odbore
verejného prenosu. Na základe tejto skutočnosti je používateľom daná povinnosť získať od autorov
súhlas v zmysle § 18 ods. 2 písm. h) autorského zákona práve od žalobcu ako organizácie kolektívnej
správy. Pokiaľ išlo o počet technických zariadení, žalobca trval na tom, že ich počet uviedol správne,

nakoľko vychádzal z verejných vyhlásení žalovaného zverejnených na webovej stránke ubytovacieho
zariadenia, o čom predložil informácie z tejto stránky z januára a decembra 2015, podľa ktorých sú
všetky izby vybavené satelitnou TV. Poukázal aj na ďalší rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
č.C162/10 z marca 2012 vo veci Phonographic Performace Irone Limited proti Í rsku, v ktorom súdnydvor pri posudzovaní prejudiciálnej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý
poskytujevizbáchsvojichhostítelevíznealeborozhlasovéprijímače,jepoužívateľom,ktorýuskutočňuje
verejný prenos. Pokiaľ žalovaný žiada preukázať akých konkrétnych autorov žalobca zastupuje a

žiada preukázať predmety ochrany, ktoré boli použité v priebehu roka 2015, žiada dokazovanie nad
rámec hmotného práva, pričom takéto názory sú v hrubom rozpore s inštitútom kolektívnej správy. Z
predloženýchdôkazovjezrejmé,žežalovanýprostredníctvomZHRSRrokovalopodmienkachuzavretia
hromadnej licenčnej zmluvy, bolo mu teda zrejmé, že takúto zákonnú povinnosť má. Z dôvodu právnej
istoty doložil žalobca do spisu informácie o uzavretých licenčných zmluvách za rok 2015, štatistické

údaje o vysielaniach na vypraných slovenských televíznych staniciach, ako aj údaje o použití predmetov
ochrany na CD. Uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou.
Licenčná odmena súvisí s autorskými právami, preto aj SOZA, ako zástupca autorov hudobných diel,
nezohľadňuje obsadenosť. Naproti tomu SLOVGRAM zastupuje výkonných umelcov, pričom práva
výkonných umelcov nie sú právami autorskými, ale len právami odvodenými od autorských práv, preto
títo majú nárok len na primeranú odmenu, t.j. odmenu za skutočne zrealizované výkony. Posudzovanie

a porovnávanie licenčných odmien stanovených v sadzobníku žalobcu s primeranými odmenami v
sadzobníku SLOVGRAMU nie je na mieste, nakoľko v prípade SLOVGRAMU sa jedná o primerané
odmeny pre výkonných umelcov, pričom ich tvorivá zložka nikdy nemôže byť významnejšia ako tvorivá
zložka autorov, pretože výkonní umelci len realizujú a vykonávajú diela autorov. Žalobca potvrdil, že
pri uzatváraní licenčných zmlúv poskytuje zľavy, no tieto sú poskytované v súlade so sadzobníkom

tým používateľom, ktorí uzatvorili hromadné licenčné zmluvy riadne a včas. Aj žalovanému bola
ponúknutá táto výhoda v rámci rokovaní o kolektívnej licenčnej zmluve, ZHR SR ich však odmietlo
ako neprijateľné. Žalovaný mal teda dve možnosti, buď nepoužívať predmety ochrany, tým pádom by
nebol v postavení neoprávneného používateľa alebo mal možnosť podať žalobu o určenie obsahu
hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 82 AZ. Právny zástupca žalobcu uviedol, že konanie ohľadne

určenia výšky licenčnej odmeny vedené na Okresnom súde Bratislava I., na ktoré poukázal žalovaný
bolo zastavené z dôvodu mimosúdnej dohody, výsledkom ktorej bolo akceptovanie sadzobníka žalobcu,
preto obranu žalovaného považuje za nedôvodnú. K obrane žalovaného založenej na poukazovaní na
nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 2186/14 zo dňa 13.01.2015, žalobca uviedol, že tieto
závery nemožno aplikovať, nakoľko nálezom bola riešená otázka premietania videozáznamov a nárok

na primeranú odmenu, nie verejný prenos v ubytovacích jednotkách s nárokom na licenčnú odmenu. K
výške žalovanej sumy žalobca uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia sa v zmysle právnej úpravy
odvíja výlučne od obvyklej odmeny, ktorá vyplýva z platného sadzobníka. Podľa vyjadrenia žalobcu
tento zastupuje majetkové práva najširšieho okruhu nositeľov práv a má nesporne najširšie portfólio
zo všetkých organizácií kolektívnej správy, nakoľko okrem autorov zastupuje aj režisérov, scenáristov,

autorov dialógov, bez ktorých by nemohlo byť vytvorené žiadne audiovizuálne dielo, teda by nebolo
vôbec možné televízne vysielanie. Činnosť žalobcu podlieha kontrole Ministerstva kultúry SR, ktoré
v roku 2016 vydávalo nové oprávnenia a žalobca musel predkladať aj svoje sadzobníky, voči ktorým
ministerstvonemaložiadnevýhradyažalobcoviboloudelenéoprávnenieajvzmyslenovéhoautorského
zákona.

9. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní dňa 11.01.2017 uviedla, že sa pridržiava všetkých
svojich skorších vyjadrení s tým, že čo sa týka aktívnej legitimácie poukazuje na to, že žalobca musí
preukázať, že v rozhodnom období zastupoval tých autorov, do práv ktorých malo byť zasiahnuté, čiže
autorov, ktorých diela boli zaradené do programovej štruktúry v danom období. Zároveň musí preukázať

počettelevíznychzariadení,akoajskutočnosť,žedochádzalokposkytovaniusignálu,resp.žesanaozaj
jedná o verejný prenos v rozhodnom období. Žalovaný mal za to, že žalobca rozhodujúce skutočnosti
nepreukázal. K výške obvyklej licenčnej odmeny uviedol, že je neprimerané vychádzať zo sadzobníka,
ktorý jednostranne stanovil žalobca, a ktorý je podľa neho neprimerane vysoký, navyše za situácie, keď
sadzobníky iných organizácií kolektívnej správy boli podstatne nižšie. K možnosti uzavretia hromadnej

licenčnej zmluvy žalovaný uviedol, že návrh ZHR SR, aby výsledky konania vedeného na Okresnom
súde Bratislava I, kde predmetom bolo určenie výšky licenčnej odmeny, boli záväzné aj pre uzavretie
kolektívnej licenčnej zmluvy, žalobca neakceptoval.

10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby, predloženými listinnými a ostatnými

dôkazmi, výsluchom právnych zástupcov a zistil tento skutkový a právny stav:

11. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv podľa zákona č.618/2003 Z.z. o autorskom práve
a právach súvisiacich s autorským právom, ktorý získal oprávnenie na výkon kolektívnej správypráv č.2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, a to na výkon kolektívnej správy
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia literárneho,
dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela
výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú
správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými
prostriedkami. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou - spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorého

predmetom činnosti sú okrem iných ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním
pohostinských činností v týchto zariadeniach. Zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu súd zistil,
že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Termál Vyhne, pričom sa jedná o
zariadenie v štandarde hotel 3*. Súd zo zhodných tvrdení strán sporu ďalej zistil, že žalovaný je
členom ZHR SR a osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci
usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v

súvislosti s verejným prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR
rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli úspešné a neviedli
k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015
medzi stranami sporu. V zmysle autorského zákona je možné použiť dielo autora výlučne na
základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. V zmysle sadzobníka na rok 2015

bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v
ubytovacom zariadení hotela 3* za zvukovoobrazové zariadenie 26,-Eur. Zo stanoviska Ministerstva
kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany
spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.05.2015 adresovaného ZHR SR vyplýva,
že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška

nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov
a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych
príkazovzastupovanýchnositeľovpráv(autorov,výkonnýchumelcovatď.),ktorýchsútietoosobyčlenmi.
Ďalej ministerstvo uviedlo, že v praxi nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to
isté, lebo jeden nositeľ nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami

kolektívnej správy. Vo vzťahu k uplatňovaniu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C306/05 SGAE proti Rafael Hotels, SA ministerstvo skonštatovalo, že samotné poskytovanie signálu
hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto
zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Ak teda
hotelové zariadenie umiestnením TV prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom prístup k

chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. Zo stručného prehľadu pre členov zväzu o
povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy zo dňa 26.05.2015 súd zistil, že ZHR
SR mal uzatvorenú rámcovú dohodu len so SLOVGRAMom; so SOZou v tom čase stále prebiehali
rokovania; s LITou ZHR SR odporučil svojim členom licenčné zmluvy neuzatvárať, nakoľko sadzobník
LITA nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výšku odmien ZHR SR považuje za neprimerane vysokú.

Z printscreenu webovej stránky žalovaného zo dňa 28.01.2015 a 2.12.2015 súd zistil, že ubytovacie
zariadenie Hotel Termál Vyhne disponuje 33 izbami a 3 apartmánmi, pričom každá izba je okrem iného
vybavená satelitnou TV a bezplatným wifi pripojením. Zo zoznamu používateľov a CD predloženého
žalobcom mal súd za preukázané, že 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy
na rok 2015, a to podľa sadzobníka žalobcu. Z printscreenu webovej stránky žalobcu súd zistil, že

LITA, autorská spoločnosť je občianske združenie autorov a iných nositeľov práv, ktoré malo ku dňu
31.12.2015649členovanazákladezmlúvzastupovalovroku20152933slovenskýchnositeľovpráv.Na
základe zmlúv o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv zastupuje
státisícenositeľovprávzceléhosvetapripoužívaníichdielnaúzemíSlovenskejrepubliky,čopreukazuje
aj predložený zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním, ktorý

obsahujezoznam128organizáciív60štátochsveta.ŽalobcapredložilnaCDnosičiištatistikuvysielania
jednotlivých slovenských televíznych staníc za rok 2015. Z návrhu na uzatvorenie dohody o urovnaní
zo dňa 15.03.2016 ma súd preukázané, že oslovil žalovaného s návrhom na uzatvorenie dohody o
mimosúdnom vysporiadaní vzťahov.

12. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:

Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon účinný od 01.01.2016, ustanoveniami tohto
zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahovvrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich
vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015.

Podľa § 5 ods. 14 zákona č. 618/2003 Z.z. Autorský zákon účinný do 01.01.2016 (ďalej len „AZ“), verejný
prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov
alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu
vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj
káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti.

Podľa § 18 ods. 2 písm. h) AZ, autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný
prenos diela.

Podľa § 48 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú
licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na

použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo
spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté
inak, uhradiť odmenu.

Podľa § 49 ods. 1,2 AZ, organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu licenčnú zmluvu s

právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou táto organizácia
udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým
spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú odmenu. Z
kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi právnickej osoby
združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia osobitného predpisu

sa použijú primerane.

Podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého
právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v

čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

Podľa § 57 ods. 1 AZ, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej
licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv
autora.

Podľa § 78 ods. 1 AZ, účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna
správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv
výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa
a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti.

Podľa § 78 ods. 5 AZ, kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo
vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti.

Podľa § 79 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie

na výkon kolektívnej správy.

Podľa § 80 ods. 1 a 9 AZ, o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy rozhoduje Ministerstvo
kultúry Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti právnickej osoby. Ministerstvo vedie evidenciu
organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie; evidencia obsahuje názov, sídlo organizácie

kolektívnej správy a vymedzenie kolektívne spravovaných práv a predmetu týchto práv, alebo ak ide o
diela, vymedzenie ich druhu.

Podľa § 81 ods. 1 písm. h) AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou
odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia uzatvárať s používateľmi alebo s osobami

oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany,
alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých
podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany,ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu,
primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia.

Podľa § 81 ods. 1 písm. i) a j) AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou
starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov
práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného
práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je
to nehospodárne; j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv

odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia,
rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom.

Podľa § 84 ods. 1 AZ, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu
svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ
je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie

kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore
použitia predmetov ochrany.

Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení

úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

13. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovanému je v
celom rozsahu dôvodná, preto súd podanej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
1.872,-Eur.

14. Zákon č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon, ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003
Z.z. (AZ) v ustanovení § 190 ods. 1 odkazuje na použitie AZ čo sa týka vzniku právnych vzťahov
vzniknutých pred 01.01.2016, resp. nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práv zo zodpovednosti za
porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich. Keďže predmetom konania sú nároky za rok 2015, súd

aplikoval na daný prípad ustanovenia AZ. Ako vyplýva z ust. § 78 ods. 5 v spojení s ust. § 79 ods. 1
AZ, kolektívnu správu práv môže vykonávať jedine organizácia kolektívnej správy, ktorá je právnickou
osobou, a ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Súd sa nestotožnil s námietkou
žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Z dôkazov predložených
žalobcom bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je takouto osobou, nakoľko Ministerstvo kultúry SR

mu udelilo oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo
dňa 11.05.2010, a to okrem iného v odbore káblová retransmisia, a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu
podľa AZ v odbore verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického,
audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela
úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca ako organizácia

kolektívnej správy je teda aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia vzhľadom na ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ, pričom takáto povinnosť mu vyplýva
priamo zo zákona. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2015 do 31.012.2015
nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu,
ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje

práva.

15. Nakoľko súd mal v konaní za preukázané, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, v ďalšom
sa zaoberal výškou žalovanej sumy, a to s poukazom na námietky žalovaného. Žalovaný namietal,
že žalobca nárok nepreukázal, pretože vychádzal z neoverených informácií o počte televíznych

prijímačov, pričom samotná existencia prijímačov nezakladá nárok na úhradu žalovanej sumy. Z obsahu
predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú
licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR (ktorých členom je aj žalovaný) kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo
strany žalovaného a ani ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, želicenčné poplatky žalobcu sú neprimerane vysoké. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky
za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov
ochrany. Z tohto dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené

a sú rešpektované ostatnými používateľmi sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje
aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd ďalej poukazuje na to, že
uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného
prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko sám
žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2015 deklaroval, že vo svojom zariadení

má 36 izieb vybavených satelitnou TV, súd má za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom
predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. Súd sa nestotožňuje s námietkami
žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie
verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Takéto námietky popierajú samotný zmysel
a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Súd
na tomto mieste poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS

2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani konkrétnych autorov nie je
potrebné špecifikovať. Súd má za to, že žalobca pri určení výšky bezdôvodného obohatenia správne
vychádzal z verejne známych údajov o počte prijímačov, ktoré zverejnil sám žalovaný. Je nelogické, že
by žalovaný zverejňoval tieto informácie vo vzťahu k nefunkčným zariadeniam, ktoré nie sú schopné
zabezpečiť verejný prenos. Pokiaľ by takéto verejné vyhlásenia žalovaného nemali byť podľa jeho

tvrdenia pravdivé, dôkazné bremeno o ich nepravdivosti by zaťažovalo žalovaného, a nie žalobcu.
Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nevykonal u neho nikdy fyzickú kontrolu za účelom zistenia počtu
zariadení, súd uvádza, že vykonanie kontroly nie je podmienkou priznania nároku podľa § 56 ods. 1
písm. g) AZ. Súd je zároveň toho názoru, že žalovaný si je vedomý povinnosti uzavrieť hromadnú, príp.
kolektívnu licenčnú zmluvu za účelom získania súhlasu s používaním diel so žalobcom, čo nesporne

vyplýva zo vzájomných rokovaní. K námietke žalovaného, že žalobca nepredložil zoznam autorov,
ktorých zastupuje a zoznam diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu práv, súd uvádza, že podľa § 84
ods. 1 AZ dôkazné bremeno ohľadne vylúčenia kolektívnej správy práv spočíva na používateľovi, preto
sa tieto námietky javia ako účelové. Napriek tomu žalobca doložil do spisu zoznam autorov, ktorých
zastupuje, vrátane zoznamu partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním.

Súd má zároveň za preukázané, že žalobca rovnako ako ostatné organizácie kolektívnej správy (napr.
SOZA a SLOVGRAM) zverejňuje zoznamy aj na svojej webovej stránke. Z vyjadrenia žalovaného má
súd preukázané, že tento uzatvoril zmluvu s inými organizáciami kolektívnej správy na používanie
predmetov ochrany verejným prenosom (napr. SLOVGRAM). Súd má za to, že by bolo technicky
nemožné, aby žalovaný pri verejnom prenose TV vysielaní vylúčil z prenosu a nepoužíval predmety

ochrany, ktoré kolektívne spravuje žalobca, pričom by používal len predmety ochrany tých organizácií
kolektívnej správy práv, s ktorými mal uzatvorenú zmluvu, teda aby prostredníctvom verejného prenosu
realizovaného prostredníctvom satelitných TV zariadení používal len diela hudobné, resp. len výkony
výkonných umelcov.

16. Podľa § 56 AZ postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo, a
to neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci je evidentné, že zo strany žalovaného sa tak
udialo. Žalovaný ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú udelený súhlas na používanie
diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu má žalovaný v izbách
prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou TV, z čoho je zrejmé,

že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a
to s plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej zmluvy. Na základe
uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi ako organizácii
kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je
obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do

tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 218 subjektmi hromadné licenčné zmluvy
na rok 2015, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného sadzobníka žalobcu pre rok 2015.
Vychádzajúc z pojmu „obvyklý“ = zvyčajný, bežný, je za obvyklú odmenu podľa názoru súdu potrebné
považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudky
NS ČR, sp.zn. 30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016) možno

sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej odmeny.
Je potrebné dodať, že žalovaný mal možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, v
zmysle ktorej by žalobca poskytol žalovanému v prípade včasného uzavretia licenčnej zmluvy zľavu vo
výške 40%, žalovaný však túto možnosť nevyužil. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročnáodmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26,-Eur, čo pri počte 36
izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 936,-Eur za rok. Výška
žalovanej sumy je v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ určená ako dvojnásobok obvyklej odmeny, teda

sumou 1.872,-Eur (26x36x2).

17. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tejto sumy, súd viazaný rozsahom podanej
žaloby priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy 1.872,-
Eur od 14.03.216 (keďže v tom čase bol žalovaný jednoznačne v omeškaní vzhľadom na žalované

obdobie) do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády
č.87/1995 Z.z.

18. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní
úspešný v plnom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar
nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie
len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie
nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej
značkytohtokonania(§127CSP).Podanietrebapredložiťspotrebnýmpočtomrovnopisovasprílohami
tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s

prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 CSP).Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).