Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 25, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/45/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202712
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214202712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredač.k.10C/156/2014-76zodňa30.03.2015,takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku návrh zamietol a druhým
odsekom výroku žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm.
a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1, § 27 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, §

41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p..

3. Vecne súd argumentoval tým, že zo zák. ust. § 44 ods. 2/ exekuč. por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/
exekuč. por. v znení účinnom do 31.05.2011 (teda aj v čase začatia exekučného konania) podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Uvedené sa vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok.

Z gramatického aj logického výkladu zák. ust. § 44 exekuč. por. v znení účinnom do 31.05.2011 (teda
aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd
vydá poverenie. Vykonaným dokazovaním je preukázané, že exekučný súd pred vydaním rozhodnutia
ohľadne žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh
oprávneného (v tomto konaní žalobcu) na vykonanie exekúcie a exekučný titul - rozhodcovského
rozsudku tak, ako mu túto povinnosť ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie na základe súdneho
rozhodnutia mohol len za predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom

prípade mal povinnosť vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v
exekučnom poriadku je uvedené, že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti.
Tu je nutné zdôrazniť, že ide o lehotu procesnú. Jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny
úradný postup. V rámci preskúmania exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovskéhospisu od rozhodcovského súdu. Rozpor nezistil a vydal poverenie. Táto povinnosť mu vyplývala priamo
zo zákona a to konkrétne zo zák. ust. § 44 Exekuč. por., v ktorom je vlastne obsiahnutý zákonný
postup - skúmať súlad či rozpor so zákonom. V tomto smere je nutné poukázať aj na uznesenie NS

SR sp. zn. 6Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012. Vyplýva z neho, že už v štádiu rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného por.
oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola
uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe

neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných
právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Nutné je poukázať
aj na ďalšie uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa konštatuje, že aj v
prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy. Dokonca povinnosť súdu skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu
SR č.k. I.ÚS 429/2011-16 zo dňa 03.11.2011 Potrebné je poukázať napr. aj na nález ÚS SR sp. zn. II.
ÚS 24/2013-40 zo dňa 09.10.2013. Vyplýva z neho, že lehota 15 dní výslovne v zmysle zákona neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, ak exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok. Takže tvrdenie žalobcu, že exekučný súd bol povinný vydať poverenie do

15 dní odo dňa doručenia žiadosti je nedôvodné. Preto vydanie poverenia po uplynutí 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti o udelenie poverenia, pri skúmaní súladu nemôže automaticky znamenať nesprávny
úradný postup. Naviac žalobca nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované,
že procesný postup exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie,
je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup. Nepredložil žiadne

rozhodnutie, orgánu na to príslušného (s poukazom na dôvody nižšie), ktorý konštatoval nesprávny
úradný postup v dotknutej exekučnej veci. Žalobca tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi a k vydaniu poverenia o vykonaní exekúcie pristúpil po veľmi dlhej dobe. Zák. ust.
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady
škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti
prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č.
412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy
(teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia)

pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí
už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný postup súdu, vrátane
zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci
konania o náhrade škody. Novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred
účinnosťou novely. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať
ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z

hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy,

Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený
subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Žalobca

do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu,
ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v
tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade
rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánuo existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Nepredložil
žiadne rozhodnutie, orgánu na to príslušného, ktorý konštatoval nesprávny úradný postup v dotknutej

exekučnej veci. Ako bolo konštatované vyššie, podmienky na priznanie nároku na náhradu škody
musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
v danej veci splnená nie je. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii
nesprávneho úradného postup ako prvej z troch zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená
ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak

neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou škodou žalobcu vzniknúť
súvislosťsnesprávnymúradnýmpostupom,ktorýneexistuje.Žalobcaztohtodôvoduneuniesoldôkazné
bremeno ani o existencii jeho nároku na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom
prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie
porušenia práva, lebo žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na

uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo
svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty. V danej veci však o takýto prípad
nešlo, pretože samotné exekučné konanie sa začalo až dňa 06.12.2008 podaním návrhu na vykonanie
exekúcie žalobcom u súdneho exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal. O trovách

konaniarozhodolsúdvzmysle§151ods.1/a2/O.s.p.Žalovanémuakoúspešnémuúčastníkovikonania
bola priznaná náhrada trov konania pri vyhlásení rozsudku. Žalovaný si však trovy konania v zmysle
ust. § 151 ods. 1/ O.s.p. v lehote 3 pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslil. Zo spisu
nevyplývajú žiadne trovy žalovaného. Preto súd nie je viazaný v časti vyhláseného rozsudku výrokom o
náhrade trov konania a rozhodol tak, že žalovanému trovy nepriznal.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol

interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym

spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je
základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a
osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvého stupňa

nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014
vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, preukazujúcim výšku škody.
Žalobca nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania, podľa neho k premlčaniu
práva nedošlo. Na záver odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha

konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne

vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať

iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podaným návrhom došlým dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd
uložil žalovanej zaplatiť mu majetkovú škodu 125,- Eur a nemajetkovú ujmu 275,- Eur za nesprávny
úradný postup súdu, charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v

primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh odôvodnil tým, že podal
návrh na vykonanie exekúcie na majetok povinného z titulu zmluvy o úvere. Tvrdil, že súd mal rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Tvrdil, že

nesprávny úradný postup súdu bol spôsobený tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie (poverenie)
v zákonom stanovenej lehote. Tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
konať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Tvrdil, že mu vznikla majetková
škoda v celkovej výške 125,- Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil, že samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Ústavou SR a práva na

prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Uviedol, že márnym uplynutím času boli reálneohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu s povinným, k insolvencii povinného.

Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 275,- Eur (5 mesiacov x 55,- Eur).
Uviedol aj ďalšie dôvody na podporu žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy. Uviedol, že pred podaním

návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.

12.Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmocijeupravená
v zák. č. 514/2003 Z.z.

13. V čase žalobcom tvrdeného porušenia tohto ustanovenia i v čase začatia konania - doručenia
návrhu žalobcu na súd bolo účinné znenie § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej aj cit. zák.) v ods. 1 v znení: štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických; osôb podľa ods. 2 právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

14.Totoustanoveniebolonáslednezákonomč.412/2012Z.z.súčinnosťouod01.01.2013novelizované,
pričom prechodné ustanovenia k zák. č. 412/2012 neobsahujú osobitné zakotvenie účinnosti tejto novely
a jeho znenie upravené nasledovne:

15. V zmysle § 9 ods. 2 cit. zák. v účinnom znení pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

16. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

17. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.18. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po

uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie. Podľa
dôvodovej správy k cit. novele k zák. č. 412/2012 Z.z. návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 ods. 1

Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej

sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.

20. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade,

ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v
zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil
zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov
bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.

22. Ako na to poukazuje citovaná dôvodová správa k novele k zák. č. 412/2012 z logiky veci vyplýva, že
konštatovať prieťahy v súdnom konaní môžu len vymenované touto právomocou nadané kompetentné
inštitúcie, pričom tak nemôže urobiť súd v občianskom súdnom konaní o nárokoch uplatnených v zmysle
zák. č. 514/2003 Z.z. Tieto závery pritom musia logicky platiť bez ohľadu na to, či to bolo v rozhodnom
období zakotvené priamo a výslovne v zákone. Takýto záver preto bolo nevyhnutné vyvodiť i pred

novelou § 9 ods. 2 cit. zák. výkladom cit. § 9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012.

23. Vzhľadom na uvedené potom vecné závery súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že absenciou
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu o orgáne verejnej moci, čo

muselo viesť k zamietnutiu nedôvodnej žaloby, boli správne bez ohľadu na to, či na rozhodnutie aplikoval
priamo ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013. Žalobca v dôsledku toho neuniesol svoje dôkazné
bremeno preukázať ním tvrdený nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní (resp.
v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote).

24. Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v daných veciach, s poukazom na
vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou a ani daný vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by
nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu
škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sas ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou súdu prvej inštancie),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní odvolacích dôvodov, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, vrátane závislého, avšak odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

26. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanej
žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

27. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).