Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 8, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/276/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899967
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2304899967.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: PhDr. Ing. M. Phil. E. L.,
PhD., bytom E., Y. č. XXXX/XX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Rudnayovo námestie č. 1, proti žalovaným: 1/ Národná banka Slovenska, so
sídlom Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, 2/ Slovenská republika - Národná banka Slovenska, so sídlom
Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta zo dňa 10. mája 2010, č.k. 7C/106/2004-331 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa
07.júna 2010 č.k. 7C/106/2004-344 a opravným uznesením zo dňa 09.06.2010 č.k. 7C/106/2004-347,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej zamietajúcej
časti vo veci samej smerujúcej voči žalovanej 1/ týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia p o t v r
d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalovaná 2/ neoprávnene zasiahla do práva
na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia z 21.05.2003 č. UBD - 760 -1/2003
( ďalej len „rozhodnutie UBD“) uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej
spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001

Z.z. o bankách v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia UBD, hoci žalobca požadované kritériá
spĺňal, uložil žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu
nemajetkovej ujmy 30.126,- eur (podľa opravného uznesenia sumu 3.319,39 eur), žalobu voči žalovanej
1/ zamietol ( doplňujúcim rozsudkom) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v percentuálnom
vyjadrení 75%, pričom zaviazal žalovanú 2/ zaplatiť túto sumu do rúk právneho zástupcu žalobcu do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal pritom z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal
preukázané, že žalobca bol zamestnancom J. L., a.s., kde pôsobil vo funkcii generálneho riaditeľa

divízie riadenia kríz. Keď J. L., a.s. požiadala dňa 28.04.2003 o predchádzajúci súhlas so zvolením
žalobcu za nového člena predstavenstva, ktorý sa vyžadoval pre ustanovenie žalobcu do novej funkcie
v zmysle ust. § 9 ods. 4 zák. č. 483/2001 Z.z., žalovaná 1/ rozhodla, že požadovaný súhlas neudeľuje,
pričom svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že po posúdení odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti
navrhovaného kandidáta podľa § 7 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. a podľa jej Opatrenia č. 12/2001 dospela
k záveru, že kandidát nespĺňa požadované kritériá. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu,
že tento záver nebol opodstatnený, rozhodnutie UBD zasiahlo do osobnostných práv žalobcu a malo

nepriaznivý vplyv na jeho súkromný aj pracovný život, predovšetkým odbornú povesť a postavenie
v J. L., a.s.. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že žalobca sa dôvodne domáha podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka ochrany osobnosti, v rámci ktorej žiada aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutím UBD, ktoré nezohľadnilo splnenie zákonom určenýchkritérií pre odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť žalobcu, bolo totiž neoprávnene zasiahnuté do jeho
osobnostnýchprávtakýmspôsobomastakýmidôsledkami,ktoréopodstatňujúajpriznaniepožadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade je pasívne legitimovanou žalovaná 2/, ktorá

plní prostredníctvom žalovanej 1/ úlohy na úseku bankového dohľadu. Žalobu potom voči žalovanej 1/
zamietol z dôvodu nedostatku jej pasívnej legitimácie v spore.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaná 2/. Žalobca tak urobil v časti o zamietnutie
žaloby voči žalovanej 1/ argumentujúc najmä procesnou opatrnosťou z dôvodu nie celkom ujasnenej

otázky pasívnej vecnej legitimácie a žalovaná 2/ v časti, v ktorej súd žalobe smerujúcej voči nej vyhovel.
Žalovaná 2/ v odvolaní dôvodila jednak absenciou jej vecnej pasívnej legitimácie v spore, jednak potom
tým, že rozhodnutie UBD je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré je právoplatné a teda záväzné
pre všetky štátne orgány vrátane súdov. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č. 2Sž-38/2006 zo dňa
05.09.2007 ako aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí III. ÚS 176/08 zo dňa 28.05.2008 konanie
na podnet žalobcu zastavili, resp. ÚS SR jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom

v oboch rozhodnutiach súdy skonštatovali, že napadnutým rozhodnutím neboli porušené subjektívne
práva žalobcu, že ním nedošlo k žiadnej zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu žalobcu na jeho právach,
a teda ani na jeho osobnostných právach a tiež nedošlo k porušeniu základných práva a slobôd žalobcu.
Odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej
môžu súdy preskúmavať rozhodnutia iných orgánov iba v rámci správneho súdnictva, pretože ak súd

vyslovil, že žalovaná 2/ tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky
požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zák. č.
483/2001 Z.z., hoci žalobca požadované kritériá spĺňal, de facto preskúmaval toto rozhodnutie, aj keď na
to nie je príslušný. Odvolateľ preto navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu voči
žalovanej 2/ zamietne s tým, že v opačnom prípade žiadal vo výroku vysloviť, že je prípustné dovolanie,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

3. Tunajší súd ako súd odvolací rozsudkom z 24.01.2012 sp. zn. 10Co 277/2010-371 napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej týkajúci sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil tak, že
určil, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení

rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a
dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení
neskorších predpisov, vo zvyšku žalobu v tejto časti voči žalovanej 1/ a celkom voči žalovanej 2/ zamietol
a napokon vo zvyšku veci samej voči žalovanej 1/ a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd tu vyslovil názor, že formálna

právoplatnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia UBD netvorí v danom prípade prekážku uplatňovania práva
žalobcu na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. dôjde k prieskumu
zákonnosti a postupu niektorého rozhodnutia správneho orgánu ( v danej veci išlo o konanie vedené
podľa tohto ustanovenia na NS SR, ktorý uznesením z 5.9.2007 č.k. 2 Sž 38/2006-29 konanie o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia UBD zastavil), nebráni tomu, aby sa dotknutý subjekt domáhal

ochrany osobnosti, do ktorej bolo odôvodnením tohto rozhodnutia zasiahnuté. Odvolací súd konštatoval,
že kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti sú v zákone č. 483/2001 Z.z. stanovené taxatívne,
v danom prípade ale nebolo preukázané, že by žalobca nesplnil čo i len jedno z nich. Zodpovednosť
za zásah do osobnosti však nenesie žalovaná 2/, ale žalovaná 1/, ktorá bezprostredne zasiahla do
práv žalobcu a vo vzťahu k štátu má relatívne samostatné postavenie. Z týchto dôvodov napadnutý

rozsudok zmenil a určil, že do osobnostných práv žalobcu neoprávnene zasiahla žalovaná 1/, pričom
žalobu voči nej potom zamietol v tej časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že splnil stanovené
kritériá. Žalobu voči žalovanej 2/ zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku jej pasívnej vecnej
legitimácie. Vo zvyšku veci samej ( čo do priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) a vo vzťahu
k trovám konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil ako nepreskúmateľný a tiež dostatočne

nepodložený skutkovými zisteniami ( § 221 ods. 1 písm. f) a h) a ods. 2 O.s.p.), pričom zohľadnil aj
procesné pochybenie súdu prvej inštancie ( mylné priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške takmer desaťnásobne prekračujúcej požadovanú sumu), ktoré nebolo možné napraviť opravným
uznesením.

4. Na dovolanie žalobcu a žalovanej 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ďalej len „najvyšší súd“)
rozsudkom z 26.09.2013 sp. zn. 3Cdo 176/2012 dovolanie žalobcu zamietol a rozsudok odvolacieho
súdu zrušil vo výroku, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom
vo veci samej týkajúci sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil určiac, že žalovaná 1/ neoprávnenezasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že
žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14
a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z., a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie. Zamietajúci výrok najvyšší súd odôvodnil tým, že tak NBS ako aj štát sú samostatnými
subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti v zmysle § 18 a 20 OZ, pričom pri riešení
otázky pasívnej legitimácie v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv
označené konanie určitého štátneho orgánu, resp. rozhodnutie tohto orgánu ako výsledok konania,
treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu

zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že platná právna úprava
dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Pokiaľ podľa
zákona č. 58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, účinného v čase vydania rozhodnutia UBD platí, že bez ohľadu na
skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne
legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát, to isté neplatí vtedy, keď ide o ochranu osobnosti

( § 11 až 16 OZ) a pôvodcom zásahu je štátny orgán ( orgán verejnej moci), konkrétnym konaním
ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Preto sa najvyšší súd nestotožnil s názorom žalobcu, že
pasívne vecne legitimovanou je v danom prípade žalovaná 2/ a z uvedeného dôvodu vzhľadom na
správnosť záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého je tu pasívne vecne legitimovanou žalovaná 1/,
dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. Na odôvodnenie zrušujúceho výroku svojho rozsudku najvyšší

súd uviedol, že neoprávnenosť zásahu do osobnosti je spravidla vylúčená, ak k nemu malo dôjsť v rámci
úradného konania a zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými
podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie,
nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a
to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že nebolo vydané dôvodne“ ( R 36/2009). Dovolací súd tiež

pripomenul, že už v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980, str. 197 bol vyslovený názor,
že „ nemožno pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia ( odôvodnenie
rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné
prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ust. § 165
O.s.p.“. Podľa názoru dovolacieho súdu, ktorý tieto názory nespochybnil, ale naopak - nadviazal na ne a

z nich vychádzal - je však so zreteľom na individuálne okolnosti každej veci potrebná určitá diferenciácia
zohľadňujúca aj to, v akom skutkovom a právnom rámci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv.
Nemožnopretocelkom-lenspoukazomnato,žeideoúradnérozhodnutie-vylúčiťnapríkladúspešnosť
žaloby, ktorou by sa občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti tretia osoba, ktorá bola
v odôvodnení rozhodnutia niektorého orgánu opísaná v dôsledku excesu konajúceho orgánu takým

spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného zásahu
do osobnostných práv. Preto aj v predmetnom konaní bol súd oprávnený skúmať iba to, či v prípade
rozhodnutia UBD ide vôbec o správny akt, či bol vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či
nadobudolprávoplatnosť.Akbolovsúladesozákonomzačatépríslušnékonaniepredštátnymorgánom,
vktorombolovydanézákonompredpokladanérozhodnutie,niejejehovydanieneoprávnenýmzásahom

do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne nesprávne rozhodnutie, výnimkou
sú prípady, v ktorých sa orgán, uskutočňujúci konanie a vydávajúci rozhodnutie dopustil excesu
( vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv, pričom
kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom prípade (ne)možno
podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu. Pokiaľ odvolací súd pri

posudzovaní rozhodnutia UBD z hľadiska možného zásahu do osobnostných práv žalobcu nezostal
len pri skúmaní textu jeho odôvodnenia a v ňom obsiahnutých formulácií, ale pristúpil aj k posúdeniu
toho, či žalobca v skutočnosti zákonné kritériá splňoval alebo nesplňoval, neprípustne prehodnocoval
samo meritum rozhodnutia žalovanej 1/ a v rozpore so zákonom - mimo rámca správneho súdnictva
preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu verejnej moci. Na tom nič nemení skutočnosť,

že odôvodnenie rozhodnutia UBD neuvádza, konkrétne ktoré dôkazy žalovaná 1/ vykonala a k akým
skutkovým zisteniam na ich základe dospela. I keby rozhodnutie UBD bolo prípadne v žalobcom
uvádzanom zmysle nesprávne, neúplné, nepodložené alebo nepreskúmateľné, nič to nemení na tom, že
zo žiadneho hľadiska nevybočila z rámca tzv. zákonnej licencie a neobsahuje žiadne formulácie alebo
náznaky, ktoré by bolo možné objektívne považovať za zasahujúce do cti alebo dôstojnosti fyzickej

osoby. Samo vysvetlenie zamietajúceho stanoviska žalovanej 1/ obsahuje v podstate len tie formulácie,
ktoré používa zákon. To, čo žalovaná 1/ uviedla v odôvodnení rozhodnutia UBD na adresu žalobcu ( „že
posúdila odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť navrhovaného kandidáta podľa ust. § 7 ods. 14 a 15
a § 25 ods. 1 zákona o bankách a opatrenia Národnej banky Slovenska č. 12/2001. Kandidát nespĺňavšetky požadované kritériá. Národná banka Slovenska na základe uvedeného skutkového a právneho
stavu a po vyhodnotení dôkazov v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ust. § 103 ods. 10
zákona o bankách rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“), by zrejme tvorilo

nevyhnutnú súčasť odôvodnenia aj jej každého iného rozhodnutia, ktorým by zamietala žiadosť niektorej
banky o udelenie predchádzajúceho súhlasu s ustanovením do funkcie kandidáta vtedy ak by ( žalovaná
1) dospela k názoru, že tento kandidát nespĺňa kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti. Dovolací
súd preto dospel k záveru, že žalovaná 1/ v dovolaní dôvodne namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu
v otázke ( ne)oprávnenosti zásahu do osobnosti žalobcu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci a preto rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Trnave, ktorému bola vec v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie, opätovne
vec prejednal a rozsudkom zo dňa 08.04.2015 sp. zn. 10Co 251/2013 napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej
sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil určiac, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na

ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa
všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a §
25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. Tento svoj rozsudok, ktorým rozhodol odchylne od právneho
názoru najvyššieho súdu zaujatého v zrušujúcom rozhodnutí, odôvodnil s poukazom na princípy
právneho štátu a články Ústavy SR, dôvodiac najmä tým, že súd nižšieho stupňa je viazaný len

takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom, pričom v prejednávanej veci
trpí rozhodnutie dovolacieho súdu nedostatkami rozhodnutia, keď súd nevysvetlil, aká iná cesta
právnej ochrany by žalobcovi ešte ostala a či vôbec nejaká, tiež nevysvetlil, akým verejným záujmom
by sa malo vo veci obhájiť nesplnenie povinnosti orgánu verejnej správy vypraviť jeho rozhodnutie
náležitým, teda konkrétnym a aj objektívne presvedčivým odôvodnením, poskytujúcim ako žalobcovi,

tak aj komukoľvek na veci priamo nezainteresovanému možnosť dozvedieť sa, v čom konkrétne mala
spočívať prekážka ďalšieho kariérneho postupu žalobcu. Čo však bolo pre rozhodnutie sa krajského
súdu zotrvať na už skôr ním vyslovených záveroch rozhodujúcim, bolo podsunutie odvolaciemu súdu
zo strany najvyššieho súdu, že výsledkom porovnania obsahu odôvodnenia rozhodnutia UBD so
zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi udelenia súhlasu mal byť záver o neexistencii dôvodov

pre zamietnutie predmetnej žiadosti, avšak takto odvolací súd nikdy neargumentoval, keď naopak
základom argumentácie odvolacieho súdu boli závery o záväznosti a principiálnej nezmeniteľnosti
výroku rozhodnutia inak preskúmateľného len v tzv. správnom súdnictve, hoc aj sprevádzané názorom o
nedostatočnosti zdôvodnenia žiadnou zo žalovaných (a nepreukázaní nimi ani v prejednávanej veci), čo
konkrétne zabránilo udeleniu požadovaného súhlasu so zvolením žalobcu za člena predstavenstva J. L.,

a.s. Odvolací súd napokon uviedol, že popri neexistencii žiadneho dôvodu ustupovať od názoru, podľa
ktorého obsah odôvodnenia rozhodnutia UBD nezodpovedal požiadavke na uspokojivo odôvodnený
výsledok rozhodovacej činnosti orgánu nadaného výkonom verejnej moci, totiž platí, že skoršie závery
tunajšieho súdu o nevysvetlení, resp. nepreukázaní žiadnou zo žalovaných, v čom konkrétne spočíval
dôvod odmietnutia udelenia súhlasu s voľbou žalobcu za člena predstavenstva jednej z komerčných

bánk, nejde v žiadnom prípade interpretovať tak, že takto sa súd zároveň vyslovil v prospech
neexistencie dôvodu NBS pre ňou zvolený postup, ale nimi treba rozumieť výlučne to, že žalobca mal
právo na riadne a dostatočne konkrétne zdôvodnenie, ktoré zo zákonom požadovaných kritérií odbornej
spôsobilosti a dôveryhodnosti nespĺňal. Práve konkrétnosť pomenovania závady je totiž tým, čo činí
zo zásahu zásah oprávnený, pričom absenciu konkretizácie, vytvárajúcu tzv. živnú pôdu pre klebety

treba považovať za ten exces (vybočenie) z medzí priznaných pri výkone verejnej moci orgánom k tejto
povolaným a keďže niet sporu o tom, že v prípade excesu je namieste usudzovanie na neoprávnenosť
zásahu, je potom zrejmé, že touto konkrétnou podobou odôvodnenia rozhodnutie UBD zasiahlo
neoprávnene do osobnostných práv žalobcu, preto odvolací súd zotrval na svojej skoršej argumentácii
z čiastočne zrušeného rozsudku, ktorou sa poukazovalo na právne aspekty rozhodovania NBS pri

výkone činností na úseku tzv. bankového dozoru. Odvolací súd bol naďalej toho názoru, že formálna
právoplatnosť (a nezmeniteľnosť) rozhodnutia žalovanej 1/ vydaného v konaní o požiadavke tretej
(na žalobcovi nezávislej) osoby nepredstavuje prekážku uplatňovania (a to úspešného) práva žalobcu
na ochranu osobnosti na takom skutkovom základe, že odôvodnenie rozhodnutia spôsobilo zásah
do takéhoto práva. Konanie okresného súdu o žalobe na ochranu osobnosti tak nebolo prekročením

oprávnení tomuto súdu prislúchajúcich najmä preto, že žalobca sa nedomáhal aj zrušenia či iného
spôsobu odstránenia rozhodnutia UBD a žalobou vytýkané nedostatky, resp. pochybenia šli výlučne na
vrub odôvodnenia rozhodnutia. V prejednávanej veci tak podľa názoru odvolacieho súdu šlo o procesne
i vecne prípustné požiadavky majúce pôvod v práve na ochranu osobnosti.6. Proti uvedenému rozsudku podala dovolanie žalovaná 1/ dôvodiac nesprávnym právnym posúdením
veci a najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Cdo 12/2016 zo dňa 31.03.2016 napadnutý rozsudok zrušil a

vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že už samo
nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí zakladá bez ďalšieho dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktoré v dôsledku nerešpektovania § 243d ods. 1 O.s.p. spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pripomenul rozdiel medzi precedenčnou a kasačnou

záväznosťou rozhodnutia súdu, pričom pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí
bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu ( odvolacieho alebo prvoinštančného)
právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Je neprípustné, aby si nižší súd osoboval právo
posudzovať správnosť rozhodnutia vyššieho súdu, organizácia všeobecných súdov je vybudovaná
hierarchicky, viazanosť právnym názorom vyjadreným v kasačnom rozhodnutí inštančne vyššieho
súdu vyplýva zo zmyslu kasácie v právnom poriadku a je vykonaním ústavného princípu práva na

súdnu ochranu a spravodlivý proces. Viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu
vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí síce tiež nie je absolútna, táto viazanosť sa však neuplatní
iba vo výnimočných prípadoch ustálených aplikačnou praxou a právnou teóriou, pričom najčastejšie
ide o prípad zmeny v skutkových zisteniach, alebo prípad zmeny právnej úpravy po zrušovacom
rozhodnutí, prípadne z dôvodu zásadného judikatórneho posunu, pričom však v prejednávanej veci

nešlo o žiadny z týchto prípadov. Najvyšší súd poukázal ďalej na to, že právny názor najvyššieho súdu
zaujatý v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení nebol ojedinele zastávaný jediným senátom, ale bol
za účasti sudcov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, zástupcov Generálnej prokuratúry SR
a predstaviteľov vysokých škôl SR predmetom posudzovania na rokovaní tohto kolégia, uznesením
ktorého bolo schválené jeho publikovanie v uvedenej zbierke a predmetné rozhodnutie sa tak stalo

judikátom R 127/2014, právna veta ktorého znie: „Právne závery úradného rozhodnutia nemožno
považovaťzaexces,vdôsledkuktoréhobyúradnérozhodnutiezasahovalodoosobnostifyzickejosoby“.
Dovolací súd potom zopakoval už skôr vyslovený právny názor, že obsah a formulácie rozhodnutia UBD
nezasiahli do osobnostných práv žalobcu. Text rozhodnutia UBD ani z hľadiska obsahu ani z hľadiska
formy použitých výrazových prostriedkov neobsahuje nič, čo by bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnosti

žalobcu. Stručné rozhodnutie UBD po posúdení odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti žalobcu v
odôvodnení konštatovalo v podstate iba to, že žalobca nespĺňa požadované kritériá na výkon určitej
funkcie. Ak na základe rozhodnutia UBD prípadne vznikli „klebety“ a „zmienky“, ako uvádzal odvolací
súd, potom iba tieto mohli zasahovať do osobnosti žalobcu a nie samo rozhodnutie UBD. Pokiaľ odvolací
súd považuje nedostatočné odôvodnenie za exces, zakladajúci neoprávnený zásah do osobnosti,

podľa názoru najvyššieho súdu ide iba o vybočenie ( exces) z požiadavky, aby rozhodnutia štátnych
orgánov ( orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podložené a primerane
odôvodnené, nejde ale o vybočenie ( exces) z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť
zásahu. Ani prípadná nepodloženosť právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho
nepreskúmateľnosť nemôže byť teda považovaná za exces, ktorý by znamenal zásah do osobnosti

fyzickej osoby. Aj podľa názoru dovolacieho súdu formálna právoplatnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia
správneho orgánu nepredstavuje dôvod, ktorý by v odôvodnených prípadoch prekážal uplatneniu práva
na ochranu osobnosti, avšak odôvodneným prípadom je iba tzv. exces a v prejednávanej veci o taký
nejde. Vychádzajúc z prieskumnej povahy dovolacieho konania, nebolo potom úlohou dovolacieho súdu
dávať žalobcovi návod alebo výklad toho, ako má ( mal) postupovať a aký právny prostriedok má ( mal)

zvoliť, aby dosiahol to, o čo mu išlo. Dovolací súd uzavrel, že zotrváva na svojich skorších záveroch, v
plnom rozsahu na ne odkazuje a naďalej sa s nimi stotožňuje.

7.Súčinnosťouod01.07.2016vstúpildoplatnostizákonč.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalej
len CSP), preto odvolací súd, postupujúc podľa jeho ustanovení, prejednal vec opätovne v medziach

odvolania žalobcu ( § 379 a § 380 CSP), to znamená vo veci samej v časti týkajúcej sa zamietnutia
žaloby voči žalovanej 1/ a tiež vo výroku o trovách konania závislom na rozhodnutí vo veci samej a to
bez pojednávania, keďže toto nebolo potrebné ( § 385 ods. 1 CSP) a súc viazaný právnym názorom
dovolaciehosúduvyslovenýmvtejtovecidospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštancievnapadnutej
časti vo veci samej treba považovať za správny i keď na základe iného právneho posúdenia než to urobil

súd prvej inštancie.

8. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola žaloba, smerujúca voči žalovanej 1/ a žalovanej 2/ o
určenie, že žalované neoprávnene zasiahli do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnenírozhodnutia UBD - 760 - 1/2003 z 21.05.2003 ( ďalej „rozhodnutie UBD“) žalovaná 1/ uviedla, že žalobca
nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa ustanovení § 7 ods.
14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, hoci žalobca

požadované kritériá spĺňal a súčasne žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 3.319,39 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Po odvolaní a dovolaní zostala predmetom konania žaloba smerujúca už len voči žalovanej 1/ a to:
a) žaloba o určenie, že žalovaná neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým,

že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej
spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov ( keď v časti, týkajúcej sa dovetku „ hoci žalobca
požadované kritériá spĺňal“, už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Trnave rozsudkom sp.
zn. 10Co/277/2010-371 zo dňa 24.01.2012, ktorý v tejto časti dovetku žalobu voči žalovanej 1/ zamietol )
a

b) žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.319,39 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

10. V časti žaloby smerujúcej voči žalovanej 2/ bolo konanie právoplatne skončené, vyššie citovaným
rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 24.01.2012, ktorým žalobu v celosti voči nej zamietol a toto

rozhodnutie bolo potvrdené dovolacím súdom ( ktorý zamietol dovolanie žalobcu v časti zamietnutia
žaloby voči žalovanej 2/).

11. Zo zostávajúceho predmetu konania tak, ako bol zhrnutý v bode 9. tohto rozsudku, je predmetom
prieskumu odvolacieho súdu iba prvá časť, označená písmenom a), v ktorej časti najvyšší súd

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

12. Odvolací súd preto podrobil prieskumu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v
ktorej Okresný súd Galanta zamietol ( doplňujúcim rozsudkom zo dňa 07.06.2010) žalobu o určenie,
že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení

rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a
dôveryhodnosti podľa § ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v
znení neskorších predpisov a zistil, že toto rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd preberá súdom
prvej inštancie riadne zistený skutkový stav, avšak nezdieľa jeho právne závery vo veci.

13. Okresný súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na závere o absencii pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej 1/, teda Národnej banky Slovenska v tomto spore, keď za pasívne legitimovanú považoval
žalovanú 2/, t.j. Slovenskú republiku, za ktorú koná Národná banka Slovenska. Sporná otázka pasívnej
vecnej legitimácie bola riešená následne v prvom odvolacom konaní ( sp. zn. 10Co/277/2010), a s
názorom odvolacieho súdu sa stotožnil aj najvyšší súd, ktorý v rámci dovolacieho konania vedeného

pod sp. zn. 3Cdo 176/2012 potvrdil správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je
v tomto prípade pasívne vecne legitimovanou žalovaná 1/ ako subjekt, bezprostredne konaním ktorého
malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

14.Hocivychádzajúczuvedenéhoježalovaná1/vtomtokonanípasívnevecnelegitimovanou,nemožno

jej žalobe priznať úspech. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že je
tu dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
rozhodnutie UBD zasiahlo do jeho osobnostných práv.

15. Žalobca v konaní tvrdí, že žalovaná 1/ zasiahla do jeho osobnostných práv tým, že nedala súhlas

na zvolenie žalobcu za člena predstavenstva J. L., a.s., pričom svoje rozhodnutie odôvodnila len
jednou vetou a to tak, že kandidát nespĺňa všetky požadované kritériá, hoci podľa názoru žalobcu a
podľa dokladov, ktorými žalobca disponuje, tento všetky kritériá, ktoré sú exaktne definované v § 7
ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona o bankách, spĺňal. NBS v rozhodnutí uviedla iba to, že posúdila
odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť navrhovaného kandidáta podľa ustanovení § 7 ods. 14 a 15

a § 25 ods. 1 zákona o bankách a opatrenia NBS č. 12/2001. Kandidát nespĺňa všetky požadované
kritériá NBS na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a po vyhodnotení dôkazov v rámci
zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ustanovenia § 103 ods. 10 zákona o bankách rozhodla
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto rozhodnutia. Žalovaná 1/ nezdôvodnila, v zmysle ktoréhozákonného ustanovenia žalobca nespĺňa odbornú spôsobilosť, alebo dôveryhodnosť, pričom tento záver
žalovanej vyvolal podľa tvrdenia žalobcu, u zamestnávateľa žalobcu - J. L. a.s., u ktorého v tom čase
zastával funkciu Generálneho riaditeľa divízie riadenia rizík, pochybnosti o jeho odbornej spôsobilosti a

dôveryhodnosti, keď zamestnávateľ sa mohol domnievať, že žalobca napr. zamlčal skutočnosti o tom, že
bol súdne trestaný, že klamal ohľadne svojej odbornej praxe apod., čo boli skutočnosti rozhodujúce pre
jeho prijatie do zamestnania a jeho zotrvanie v ňom. Na urgencie žalobcu, aby mu žalovaná 1/ oznámila
konkrétne dôvody pre vydanie takéhoto rozhodnutia, mu žalovaná oznámila, že nakoľko žalobca nie
je účastníkom konania, nie je možné mu tieto informácie poskytnúť. Označením žalobcu za odborne

nespôsobilého a nedôveryhodného došlo podľa názoru žalobcu k nepriaznivému zásahu do jeho práva
na ochranu osobnosti a to do tej sféry ochrany súkromia, ktorú tvorí profesionálny život a česť, pričom
právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje ochranu tejto sfére súkromia.

16. V prejednávanej veci treba vychádzať z § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva každej
fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy. Musí tu ísť o
zásah neoprávnený, teda taký, pri ktorom nie sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania,
( napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a súčasne jeho
objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom
a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie

vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba v zmysle § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané
primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ods. 2 cit. ust.)

17. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

18. V dovolacom konaní najvyšší súd zaujal k otázke tvrdeného neoprávneného zásahu do
osobnostnýchprávžalobcucelkomjednoznačnéstanoviskoasíce,ževprejednávanejvecirozhodnutím
UBD k takémuto zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo. Odvolaciemu súdu potom pri
rešpektovaní záväzného právneho názoru najvyššieho súdu ( § 455 CSP) vysloveného v jeho
predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach prislúchalo jedine potvrdiť správnosť takého rozhodnutia,

ktoré zamietlo požadovanú žalobu o určenie, že žalovaná 1/ svojím rozhodnutím UBD neoprávnene
zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to z dôvodu neopodstatnenosti takejto žaloby pri
prevzatí argumentácie najvyššieho súdu v tejto otázke, z ktorej odvolací súd v záujme vyhnutia sa
duplicitnému zdôvodňovaniu vyberá iba to podstatné a síce: Neoprávnenosť zásahu do osobnosti je
spravidla vylúčená, ak k nemu malo dôjsť v rámci úradného konania a zásah nevybočil z medzí daných

platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom
bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným
zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že
nebolo vydané dôvodne“ ( R 36/2009). Nie je síce úplne vylúčená úspešnosť žaloby, ktorou by sa
v občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti tretia osoba, ktorá bola v odôvodnení

rozhodnutia niektorého orgánu opísaná v dôsledku excesu konajúceho orgánu takým spôsobom, ktorý
prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného zásahu do osobnostných
práv, to však nie je prípad prejednávanej veci. V predmetnom konaní je súd oprávnený skúmať iba
to, či v prípade rozhodnutia UBD ide vôbec o správny akt, či bol vydaný v medziach právomoci
príslušného orgánu a či nadobudol právoplatnosť. Ak bolo v súlade so zákonom začaté príslušné

konanie pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho
vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne
nesprávne rozhodnutie, s výnimkou spomínaných prípadov excesu ( vybočenia) konajúceho orgánu
z rámca daného právnou úpravou. Text rozhodnutia UBD ani z hľadiska obsahu ani z hľadiska formy
použitýchvýrazovýchprostriedkovneobsahujenič,čobybolospôsobilézasiahnuťdoosobnostižalobcu,

pričom ani prípadná nepodloženosť právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho
nepreskúmateľnosť nemôže byť považovaná za exces, ktorý by znamenal zásah do osobnosti fyzickej
osoby a ani nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia UBD nemožno považovať za exces, zakladajúci
neoprávnený zásah do osobnosti, keď ide iba o vybočenie ( exces) z požiadavky, aby rozhodnutiaštátnych orgánov ( orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podložené a
primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie ( exces) z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená
dovolenosť zásahu. To, čo žalovaná 1/ uviedla v odôvodnení rozhodnutia UBD na adresu žalobcu,

by totiž zrejme tvorilo nevyhnutnú súčasť odôvodnenia aj jej každého iného rozhodnutia, ktorým by
zamietala žiadosť niektorej banky o udelenie predchádzajúceho súhlasu s ustanovením do funkcie
kandidáta, pokiaľ by dospela k názoru, že tento kandidát nespĺňa kritériá odbornej spôsobilosti a
dôveryhodnosti. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná
a preto je treba ju zamietnuť.

19. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu žalobcu smerujúcu voči žalovanej 1/ v tejto časti zamietol, treba
považovať odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku za vecne správny
a preto ho odvolací súd za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, hoci na základe iného právneho
posúdenia ako to urobil súd prvej inštancie. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa tak týka iba časti, v ktorej
to umožnil rozsah zrušenia skoršieho rozsudku tunajšieho súdu dovolacím súdom s tým, že v spojení

s nezrušenými časťami skoršieho rozsudku odvolacieho súdu je tak už v celosti rozhodnuté o prvom
výroku žalobného návrhu, zatiaľ čo zostávajúca časť žaloby týkajúca sa povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bude predmetom ďalšieho konania na súde prvej
inštancie, vzhľadom na právoplatnosť tej časti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/277/2010-371
zo dňa 24.01.2012, v ktorej napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

20. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.

21. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

22.Zdôvodovuvedenýchvyššievtomtoprípadenemoholodvolacísúdrozhodnúťotrováchodvolacieho

konania, keďže táto povinnosť pre stále platné zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie aj v
časti trov konania je povinnosťou súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP. Zároveň odvolací
súd nemohol rozhodnúť ani o trovách pôvodného konania a trovách dovolacieho konania v zmysle § 453
ods. 3 CSP, keďže takáto povinnosť prichádza do úvahy len v prípade rozhodovania odvolacieho súdu
s konečnou platnosťou, čo nie je uvedený prípad, preto odvolací súd o trovách konania nerozhodol.

23. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).