Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 18, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/584/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114210375
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114210375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: F. V., nar. XX. C. XXXX, bytom G. XXX, o
68,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. mája
2015 č.k. 8C/17/2015-43 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej nepriznal náhradu trov
konania III. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č.k. 18Ro/145/2014-20 z 22. apríla 2014.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 101, § 103, § 122 ods. 1,
§ 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 517 ods. 2, § 488, § 489, § 52 ods. 1 a ust. § 54
ods. 1 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako
aj v jeho znení účinnom v čase rozhodovania súdu vo veci samej), § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503
ods. 1, § 504 a ust. § 506 Obch. z. (zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení neskorších

predpisov), § 2 písm. a) a písm. b), § 3 ods. 1 a ust. § 4 ods. 1 a ods. 2 ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii), § 5b ZoOS (zákon. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v
znení od 1. mája 2014) a vecne považujúc nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní voči žalovanej za
nedôvodné, pre nemožnosť ich priznania súdom z dôvodu ich premlčania márnym uplynutím premlčacej
doby (premlčacia doba poslednej splátky úveru uplynula dňom 20. júla 2013, a žaloba bola podaná na

súde až dňa 14. apríla 2014), vyhodnotiac Zmluvu o splátkovom úvere číslo 284162326 z 18. augusta
2005 uzatvorenú medzi právnou predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.,
Bratislava ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom (z ktorej si žalobkyňa v tomto konaní ako právny
nástupca pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú
podľa predtlače veriteľa) z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto
konaní žalovaná), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní právna

predchodkyňa žalobkyne), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať
prednostnezákonospotrebiteľskýchúverochasubsidiárneObčianskyzákonník. Rozhodnutieotrovách
konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom žalovanej v konaní,
ktorá si však právo na náhradu trov konania neuplatnila a ani zo spisu jej žiadne trovy nevyplývali.

2. Proti tomuto rozsudku, podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením
žalobe, alternatívne s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, vytýkajúc mu nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu
a to najmä z dôvodu, že tento na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa premlčacej doby (ktorá je trojročná), hoc na danú vec bolo potrebné aplikovať

ustanovenia Obchodného zákonníka (kde premlčacia doba je štvorročná a tak nedošlo k premlčaniu
žiadnej z uplatnených splátok) berúc do úvahy, že ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-
záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti potom
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 9/2014 z 24. marca
2015, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou
pre nesprávne právne posúdenie veci, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na

predmetný zmluvný vzťah a rozsudok toho istého súdu sp. zn. 2MCdo 3/2011 z 28. apríla 2011, podľa
ktorého sa záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú
záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Obdobný právny názor odznel aj v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 4/2012 z 27. marca 2013, podľa ktorého, hlavným záväzkovým
vzťahom z ktorého žalobca vyvodzuje nárok je zmluva o úvere spravujúca sa ustanoveniami Obch.

z., preto právny vzťah medzi žalobcom a ručiteľom a žalovaným ako dlžníkom bolo potrebné posúdiť
podľa príslušných ustanovení Obch. z., následne aj otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku.
Nesúhlas s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie žalobkyňa vyjadrila aj citovaním niektorých
častí odôvodnenia rozhodnutí krajských súdov (v Banskej Bystrici, v Trnave, v Prešove a v Žiline), podľa
záverov ktorých premlčanie aj v prípade spotrebiteľských zmlúv, majúcich formu absolútneho obchodu,

sa spravuje výlučne Obch. z.. Aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS dochádza k značnému narušeniu
princípov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1, článku 1 ods. 2 a k porušeniu zákazu diskriminácie
podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článku 3 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci v zmysle článku 13 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku

20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1.
Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k
nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania v zmysle článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práva a slobôd - dôvodila ďalej žalobkyňa, poukazujúc
v tejto súvislosti aj na Nález ÚS SR z 3. marca 1996 sp. zn. PL. ÚS 36/95 a z 8. marca 2011 sp. zn.
III. ÚS 348/06 - 42.

3. Žalovaná odvolacie námietky nepodala a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1

C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a v časti
rozhodnutia o trovách konania, nakoľko išlo o výrok závislý od rozhodnutia o napadnutom výroku (§
379 písm. a) a § 380 ods.1 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p.) postupom podľa § 219 ods. 3, C.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu bolo zverejnené v lehote najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený
dňa 18. októbra 2016.6. Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť argumentáciou použitou súdom prvej
inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. U dôvodov predostretých okresným
súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci splniac si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť
nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:

7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanou ako spotrebiteľský a samotnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú
zmluvu. Podľa znenia § 52 ods. 1 O.z. v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 52 O.z. síce nespadala, ale podľa ZoSU (§ 2 ods. 1 písm. a/) má tiež charakter spotrebiteľského

úveru dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úver a tak
tento právny vzťah možno podriadiť aj pod režim ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších zmien a doplnení (platného v čase uzavretia zmluvy), keďže v zmysle
jeho ustanovenia § 23a ods. 1 sú spotrebiteľskými zmluvami aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (okrem
zmlúv podľa O.z. i všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých

prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje). Zmluva
uzavretá medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou je teda v zmysle právneho poriadku
Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. O.z. nie je možné vyvodiť, že 5.
hlava O.z. sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 O.z.,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a

nasl. O.z. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa.

8. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré

osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O.z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa
smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o

posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr.vrozhodnutíC-106/89MarleasingSAv.LaCommercialInternationaldAlimentationSA.,C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom

vnútroštátnysúdjepovolanýkvýkladunárodnéhoprávavčonajväčšommožnomrozsahuvosvetletextu
a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako
rozhodujúcehofaktoraprinaplnenícieľasmerníc(predovšetkýmčl.6ods.1SmerniceRady93/13/EHSz
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného
postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi

právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície
nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach ZoOS (v znení platnom a účinnom v
čase uzatvorenia predmetných zmlúv) vychádzať z rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy,
ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú

zmluvu,bezohľadunaprávnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Bolopretopovinnosťou
súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných
smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči
žalovaným, ktorí sú spotrebiteľmi.

9. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O.z., ktoré už
normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O.z. pred ustanoveniami Obch. z. (na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretiaO.z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je
potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako
rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom

sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení
O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka
žalobkyne o nutnosti favorizovať Obch. z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na
ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj

vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

10.Vzhľadomnaskutočnosť,žeuplatnenýnárokjeplnenímzospotrebiteľskejzmluvy(konkrétnezmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný
prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre

žalovanú ako spotrebiteľku priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa Obch.
z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom
a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch. z. bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale
ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych

vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.
5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú

pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O.z. na prospech
spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obch. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

11. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na prejednávanú vec,
zakotvujúceho povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi
nie je premlčaný (prípadne či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve
priznať). Uvedené ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z.
a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované

po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase
rozhodovania (ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch). Súd
prvej inštancie správne kvalifikoval nárok na neuhradené splátky úveru splatné v období od 20. mája
2010 do 20. júla 2010 uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, (premlčacia doba začala plynúť v prípade prvej z uvedených

splátok 20. mája 2010 a uplynula 20. mája 2013, pri následnej splátke začala plynúť 20. júna 2010 a
uplynula 20. júna 2013, v prípade ďalšej nasledujúcej splátky začala plynúť 20. júla 2010 a uplynula
22. júla 2013, keďže podľa § 122 ods. 3 O. z. ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu
alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň, pričom ak bolo dohodnuté
plnenie v splátkach, plynie premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti). Pokiaľ bola

žaloba podaná na súde 14. apríla 2014, správne súd prvej inštancie konštatoval, že bola podaná po
uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa občianskeho práva (vo vzťahu ku všetkým vyššie
citovaným splátkam úveru) a žalobu preto správne zamietol.

12. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami

žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu
rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako

aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinkujednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou

v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s
dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle

eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými
rozhodnutiaminapodporujejtvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobkyňou
citovanú odbornú literatúru.

13. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej

povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až
C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro ). V kontexte uvedeného

bolo potrebné riešiť aj dualizmus právnej úpravy dotknutých inštitútov podľa O.z. a Obch. z.. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v posudzovanej kauze v konaní sp. zn. 6M do/4/2012 (na ktoré poukazovala
žalobkyňa v odvolaní) ani nevyslovil právny názor týkajúci sa favorizácie ustanovení O.z. alebo Obch.
z. v prípade spotrebiteľskej zmluvy.

14. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o náhrade trov konania žalovanej.

15.Vodvolacomkonaníbolaúspešnážalovanáapodľa§396ods.1a§255ods.1C.s.p.jejvznikloprávo
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (100%), pričom o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

16. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods.2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).