Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. február 2017

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 22Cb/106/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313226037
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Maroš Fekete

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2017:1313226037.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v konaní pred sudcom Mgr. Marošom Feketem v právnej veci žalobcu:

driveING, s.r.o., Pri Rajčianke 49, Žilina, IČO: 36 438 651, proti žalovanému: LEDIC SLOVAKIA, a.s.,
Nevädzová 6, Bratislava, IČO: 36 842 001, o zaplatenie 30 188,- eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 15 188,- eura s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne takto:
- zo sumy 30 188,- eura od 01. 01. 2011 do 26. 02. 2014,
- zo sumy 15 188,- eura od 27. 02. 2014 až do zaplatenia,
v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobu žalobcu v časti 15 000,- eura z a m i e t a .

Žiadna zo strán sporu n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 16. 11. 2013 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
30 188,- eura s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01. 01. 2011 až do zaplatenia a náhradu
trov konania, čo odôvodnil tým, že predseda predstavenstva žalovaného Mgr. Vladimír Jaroš písomne
objednal u žalobcu dodanie presne špecifikovaných služieb a tovarov s presne špecifikovanou cenou.

Predmetné služby a tovary boli objednané v dvoch písomne vyhotovených objednávkach. Predmetom
prvej objednávky č. 01/2010 zo dňa 03. 02. 2010 bola konštrukčná úprava T-líšt pre uchytenie pryžových
dosiekbalistickejochranyvstreleckýchhaláchatakticko-streleckýchdomčekovvovýcvikovompriestore
Jakub Village v celkovej cene 27 094,- eura. Predmetom druhej objednávky č. 02/2010 zo dňa 03.
03. 2010 bolo zosilnenie balisticky chráneného stropu oceľovým plechom P 265 GH hrúbky 5 mm
v streleckej hale UATO-MOTO vo výcvikovom priestore Jakub Village v celkovej cene 3 094,- eura.
Žalobca všetky objednané tovary a služby v požadovanom rozsahu a v požadovanom termíne riadne a

včas dodal a žalovaný objednané tovary a služby bez výhrad a nedorobkov písomne prevzal. Žalobca
následne vystavili žalovanému faktúru č. 002/04-2010 v celkovej sume 3 094,- eura s DPH a faktúru
č. 003/05-2010 v celkovej sume 27 094,- eura s DPH. Obidve faktúry boli v zmysle dohody splatné
dňa 31. 12. 2010. Žalovaný faktúry prevzal, ale nezaplatil. Žalobca dňa 30. 01. 2012 formou písomnej
žiadosti požiadal žalovaného o odsúhlasenie vzájomných záväzkov a pohľadávok, pričom predseda
predstavenstva žalovaného Mgr. Vladimír Jaroš dňa 21. 02. 2012 predmetné záväzky voči žalobcovi
písomne uznal.

2. Súd prvej inštancie dňa 09. 01. 2014 vydal vo veci platobný rozkaz č.k. 50Rob 700/2013-19, proti
ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením, že faktúry vystavené žalobcom v celkovej sume 30 188,-
eura sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi bezodkladne po úspešnom uzavretí obchodnoprávnehovzťahu s treťou stranou. Žalobca s touto ústnou dohodou súhlasil, čo potvrdil aj svojím ďalším
konaním a rokovaním so žalovaným o rôznorodých obchodnoprávnych vzťahoch, v ktorých mal žalobca
so žalovaným spolupracovať. Napriek tejto skutočnosti bolo zo strany žalobcu zaslané žalovanému

Odsúhlasenie záväzkov a pohľadávok zo dňa 30. 01. 2012, ktoré žalovaný dobromyseľne podpísal,
najmä v záujme zachovania poctivého obchodného styku, avšak súčasne zo zachovaním pôvodnej
ústne dohody o postupnom uhradení predmetných súm po úspešnom uzavretí obchodnoprávneho
vzťahu s treťou stranou. Žalovanému mala byť zaslaná výzva na úhradu predmetných faktúr, nakoľko
bolo žalobcovi známe, že v prípade pochybností, resp. žalobcových finančných ťažkostí bol žalovaný

schopný uhradiť žalovanú sumu aj pred ústne dohodnutou splatnosťou faktúr, ktorá bola podmienená
úspešným uzavretím obchodnoprávneho vzťahu s treťou stranou. Žalovaný už zaplatil žalobcovi prvú
splátku vo výške 10 000,- eura dňa 26. 02. 2014 na účet žalobcu vedený v TB, a.s., č. účtu: 262 3858
758/1100 a druhú splátku vo výške 5 000,- eura na rovnaký účet žalobcu dňa 17. 04. 2014.

3. Žalovaný sa na pojednávanie, konané dňa 11. 11. 2015 nedostavil, i keď doručenie predvolania na toto

pojednávanie mal vykázané riadne a včas. Súd prvej inštancie preto pojednával na tomto pojednávaní
v jeho neprítomnosti podľa v tom čase účinného ust. § 101 ods. 2 O.s.p., pretože svoju neúčasť na
tomto pojednávaní žalovaný neospravedlnil včas a z vážnych dôvodov, čím súdu prvej inštancie dal
na vedomie, že napriek tomu, že bol poučený v tom čase účinného ust. § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4
O.s.p. (a to písomne spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 11. 11. 2015) nemieni už žiadne ďalšie

dôkazy súdu prvej inštancie predkladať. Súd prvej inštancie preto na tomto pojednávaní VYKONAL
DOKAZOVANIE LISTINNÝMI DÔKAZMI podľa v tom čase účinného ust. § 129 ods. 1 O.s.p., následne
vyhlásil uznesenie o skončení dokazovania podľa v tom čase účinných ust. § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4
O.s.p., pretože žalobca prítomný na tomto pojednávaní nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Súd prvej inštancie toto pojednávanie záverom odročil v zmysle v tom čase účinného ust. § 156 ods. 2

O.s.p. na deň 25. 11. 2015, na ktorom vo veci vyhlásil rozsudok vo veci samej.

4. Súd prvej inštancie vyhlásil teda vo veci dňa 25. 11. 2015 rozsudok vo veci samej č.k. 22Cb
106/2014-96, ktorým žalovaného zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20 188,- eura s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 30 188,- eura od 01. 01. 2011 do 26. 02. 2014 a zo sumy 20

188,- eura od 27. 02. 2014 až do zaplatenia, pričom žalobu žalobcu v časti 10 000,- eura zamietol.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu a listinnými
dôkazmi, a to: zmluvou o dielo č. P-2080401 zo dňa zo dňa 07. 04. 2008, faktúrami žalobcu č.
04/07-2008, č. 05/07-2008 a č. 008/11-2008, objednávkami žalovaného č. 01/2010 zo dňa 03. 02. 2010

a č. 02/2010 zo dňa 03. 03. 2010, odovzdávacími protokolmi zo dňa 12. 05. 2010 a zo dňa 29. 04. 2010,
faktúrami žalobcu č. 002/04-2010 a č. 003/05-2010, žiadosťou žalobcu o odsúhlasenie vzájomných
záväzkov a pohľadávok zo dňa 30. 01. 2012, uznaním žalovaného záväzkov voči žalobcovi zo dňa 21.
02. 2012, žiadosťou žalovaného o stretnutie so žalobcom, potvrdením žalobcu o čiastočnom splnení
dlhu žalovaného a výpismi z obchodného registra spoločností žalobcu a žalovaného.

6. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z týchto zákonných ustanovení:
Podľa ust. § 1 ods. 1 Obchodného Zákonníka (ďalej len „Obch. Z.“) tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa ust. § 1 ods. 2 Obch. Z. právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami

tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí , a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľaust.§2ods.2písm.a/Obch.Z.podnikateľompodľatohtozákonajeosobazapísanávobchodnom
registri.

Podľa ust. § 261 ods. 1 Obch. Z. táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak
pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 272 ods. 1 Obch. Z. zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch
ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana je pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu,
aby sa zmluva uzavrela v písomnej podobe.

Podľa ust. § 536 ods. 1 Obch. Z. zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a
objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.Podľa ust. § 536 ods. 2 veta prvá Obch. Z. dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá
pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej
veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti.

Podľa ust. § 536 ods. 3 Obch. Z. cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený
spôsob jej určenia, ibaže strany, v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.
Podľa ust. § 537 ods. 1 veta prvá Obch. Z. zhotoviteľ je povinný vykonať dielo na svoje náklady či na
svoje nebezpečenstvo v dojednanom čase, inak v čase primeranom s prihliadnutím na povahu diela.
Podľa ust. § 537 ods. 2 Obch. Z. objednávateľ je povinný vykonané dielo prevziať.

Podľa ust. § 538 Obch. Z. zhotoviteľ diela môže poveriť jeho vykonaním inú osobu, ak zo zmluvy alebo
z povahy diela nevyplýva nič iné. Pri vykonávaní diela inou osobou má zhotoviteľ zodpovednosť, akoby
dielo vykonával sám.
Podľa ust. § 546 ods. 1 veta prvá Obch. Z. objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu dohodnutú
v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve.
Podľa ust. § 548 ods. 1 Obch. Z. objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom

v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním
diela.
Podľa ust. § 556 Obch. Z. ak dielo spočíva v inom výsledku činnosti než v zhotovení veci, montáži,
údržbe, oprave alebo úprave veci, je zhotoviteľ povinný pri tejto činnosti postupovať v rámci určenom
zmluvou s odbornou starostlivosťou tak, aby sa dosiahol hmotne zachytený výsledok činnosti určený v

zmluve. Zhotoviteľ je povinný hmotne zachytený výsledok odovzdať objednávateľovi.
Podľa ust. § 560 ods. 1 Obch. Z. dielo má vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému
v zmluve.
Podľa ust. § 562 ods. 2 písm. c/ veta prvá Obch. Z. súd neprizná objednávateľovi právo z vád diela,
ak objednávateľ neoznámi vady diela bez zbytočného odkladu po tom, čo mohli byť zistené neskôr pri

vynaložení odbornej starostlivosti, najneskôr však do dvoch rokov a pri stavbách do piatich rokov od
odovzdania predmetu diela.
Podľa ust. § 564 veta prvá Obch. Z. pri vadách diela platia primerane § 436 a 441.
Podľa ust. § 436 ods. 1 písm. d/ Obch. Z. ak je dodaním tovaru s vadami porušená zmluva podstatným
spôsobom, môže kupujúci odstúpiť od zmluvy.

Podľa ust. § 436 ods. 2 Obch. Z. voľba medzi nárokmi uvedenými v odseku 1 kupujúcemu patrí, len
ak ju oznámi predávajúcemu po včas zaslanom oznámení vád alebo bez zbytočného odkladu po tomto
oznámení.
Podľa ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) občiansky zákonník upravuje majetkové
vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy

vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.
Podľa ust. § 34 OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa ust. § 35 ods. 1 OZ prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím, môže sa stať výslovne
alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

Podľa ust. § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo
viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a
vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
Podľa ust. § 43a ods. 2 OZ návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je
neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo

aspoň súčasne s návrhom.
Podľa ust. § 43c ods. 1 OZ včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej
včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.
Podľa ust. § 43c ods. 2 OZ včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu
s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi

najneskôr súčasne s prijatím.
Podľa ust. § 44 ods. 1 OZ zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy
nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy osebe neznamenajú prijatie návrhu.
Podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. Z. ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že
v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď

pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Podľa ust. § 407 ods. 3 Obch. Z. ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania
zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
Podľa ust. § 324 ods. 1 Obch. Z. záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.Podľa ust. § 340 ods. 1 Obch. Z. dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom v zmluve.
Podľa ust. § 340 ods. 2 Obch. Z. ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať
plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu

po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
Podľa ust. § 365 Obch. Z. dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby
poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v
omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.
Podľa ust. § 369 ods. 1 Obch. Z. ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo

jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z
omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho
práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Prechodné ustanovenie účinné od 15. januára 2009
Podľa ust. § 768f Obch. Z. ustanovenia účinné od 15. januára 2009 sa nevzťahujú na omeškanie, ktoré

vzniklo pred 15. januárom 2009.
Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2013
Podľa ust. § 768k ods. 2 Obch. Z. práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv
uzavretých pred 1. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013.
Podľa ust. § 768k ods. 3 Obch. Z. ustanovenia o čase plnenia peňažného záväzku dlžníka (§ 340a),

osobitné ustanovenia pre čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva
(§ 340b), ustanovenia o omeškaní dlžníka (§ 365) a ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach
a nekalej obchodnej praxi (§ 369d) účinné od 1. februára 2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy
uzavreté pred 1. februárom 2013.
Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa ust. § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania
sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
Podľa ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení.
Podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p. ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia
založené na zhodnom tvrdení účastníkov.
Podľa ust. § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich

pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Podľa ust. § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

7. Súd prvej inštancie predmetný rozsudok odôvodnil tým, že dôkazná povinnosť účastníkov v sporovom
konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia v zmysle v tom čase platného ust. § 120 ods. 1 a 4

O.s.p. znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť

skutkových tvrdení tejto strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že
tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na
základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu
sporunepriaznivérozhodnutie.Abystranasporumohlasplniťsvojuzákonnúpovinnosťoznačiťpotrebné

dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti
rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.Nesplneniepovinnostitvrdenia,tedaneuneseniebremenatvrdeniamázanásledok,žeskutočnosť,ktorú
strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.
(Najvyšší súd SR č.k. 4 Cdo 285/2008).

8. Súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku výslovne uvádzal, že mal v konaní predloženými
listinnými dôkazmi, najmä objednávkami žalovaného č. 01/2010 zo dňa 03. 02. 2010 a č. 02/2010 zo
dňa 03. 03. 2010, odovzdávacími protokolmi zo dňa 12. 05. 2010 a zo dňa 29. 04. 2010, faktúrami
žalobcu č. 002/04-2010 a č. 003/05-2010, uznaním žalovaného záväzkov voči žalobcovi zo dňa 21.

02. 2012 a potvrdením žalobcu o čiastočnom splnení dlhu žalovaného preukázané, že predseda
predstavenstva žalovaného Mgr. Vladimír Jaroš objednal u žalobcu objednávkou č. 01/2010 dňa 03. 02.
2010 konštrukčnú úpravu T-líšt pre uchytenie pryžových dosiek balistickej ochrany v streleckých halách
a takticko-streleckých domčekov vo výcvikovom priestore Jakub Village v celkovej cene 27 094,- eura a
objednávkou č. 02/2010 dňa 03. 03. 2010 zosilnenie balisticky chráneného stropu oceľovým plechom P
265 GH hrúbky 5 mm v streleckej hale UATO-MOTO vo výcvikovom priestore Jakub Village v celkovej

cene 3 094,- eura. Žalobca všetky objednané tovary a služby v požadovanom rozsahu a v požadovanom
termíne riadne a včas dodal a žalovaný objednané tovary a služby bez výhrad a nedorobkov písomne
prevzalpodpisomodovzdávacíchprotokolovzodňa12.5.2010azodňa29.04.2010. Žalobcanásledne
vystavili žalovanému faktúru č. 002/04-2010 v sume 3 094,- eura s DPH a faktúru č. 003/05-2010 v sume
27094,-eurasDPHsosplatnosťoudňa31.12.2010.Žalobcadňa30.01.2012formoupísomnejžiadosti

požiadal žalovaného o odsúhlasenie vzájomných záväzkov a pohľadávok. Predseda predstavenstva
žalovaného Mgr. Vladimír Jaroš záväzky žalovaného voči žalobcovi vyplývajúce z predmetných faktúr
písomne uznal dňa 21. 02. 2012. Žalovaný zaplatil žalobcovi časť ceny diela vo výške 10 000,- eura
dňa 26. 02. 2014 na účet žalobcu, pričom žalobca túto skutočnosť potvrdil v písomnom potvrdení o
čiastočnom splnení dlhu žalovaného.

Na základe vyššie uvedeného považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným
vznikol záväzkový vzťah uzavretím ústnych zmlúv o dielo, pričom písomné objednávky žalovaného č.
01/2010 zo dňa 03. 02. 2010 a č. 02/2010 zo dňa 03. 03. 2010 súd prvej inštancie považoval za návrhy
na uzavretie zmlúv podľa ust. § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka (tzv. ofertu) a písomné odovzdávacie
protokoly zo dňa 12. 05. 2010 a zo dňa 29. 04. 2010 súd prvej inštancie považoval za prijatie návrhu

na uzavretie zmlúv podľa ust. § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka (tzv. akceptáciu), takže okamihom
podpísania odovzdávacieho protokolu žalovaným dňa 29. 04. 2010 bola uzavretá prvá zmluva o dielo
a okamihom podpísania odovzdávacieho protokolu žalovaným dňa 12. 05. 2010 bola uzavretá druhá
zmluva o dielo. Keďže obe strany sporu v čase vzniku týchto záväzkových vzťahov vystupovali ako
podnikatelia podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka a tieto ich záväzkové vzťahy sa

týkali ich podnikateľ činnosti, na dané záväzkové vzťahy a práva a povinnosti z nich vyplývajúce sa
podľa ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka použil právny režim Obchodného zákonníka (išlo teda o
obchodné záväzkové vzťahy) okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na
ktorých úpravu sa podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 2 Občianskeho
zákonníka použil právny režim Občianskeho zákonníka. Podľa svojho obsahu išlo o zmluvy o dielo podľa

ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka.
Súd prvej inštancie mal z písomného odsúhlasenia záväzkov a pohľadávok ku dňu 31. 01. 2012 za
preukázané, že ním žalovaný prostredníctvom svojho predsedu predstavenstva dňa 21.02.2012 uznal
žalobcove pohľadávky voči nemu, vzniknuté z faktúr č. 002/04-2010 a č. 003/05-2010 na celkovú sumu
30 188,- eura, čím v zmysle ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka uznal uvedenú pohľadávku

žalobcu, ktorú si žalobca uplatnil v konaní. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie považoval žalobcov
návrh na začatie konania za dôvodný, na čom nič nezmenila ani obrana žalovaného, v ktorej žalovaný
tvrdil, že „mal zaplatiť uvedenú pohľadávku po úspešnom uzavretí obchodnoprávneho vzťahu s treťou
osobou, a že mal byť na zaplatenie tejto pohľadávky žalobcom samostatne vyzvaný“, pretože tieto
skutočnostižalovanýjednaknepreukázalžiadnymdôkazomvzmyslevtomčaseplatnéhoust.§120ods.

1 Obchodného zákonníka a jednak z dôvodu, že akákoľvek ústna dohoda ohľadom uznanej pohľadávky
na jej splatnosť nemôže mať vplyv.
Žalovaný však zaplatil žalobcovi dňa 26. 02. 2014 časť uznanej pohľadávky vo výške 10 000,- eura, čo
potvrdil sám žalobca v písomnom potvrdení o čiastočnom splnení dlhu, v ktorom výslovne uviedol, že
mu žalovaný z dlžnej sumy 30 188,- eura, vzniknutej z faktúr č. 002/04-2010 a č. 003/05-2010, uhradil

sumu 10 000,- eura. Z uvedeného mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že žalovaný zaplatil
žalobcovi časť žalovaným uznanej pohľadávky žalobcu vo výške 10 000,- eur, takže súd žalobcovi túto
sumu vo výške 10 000,- eura nepriznal a žalobu v uvedenej časti zamietol, nakoľko bola táto suma
žalobcovi žalovaným dňa 26. 02. 2014 (teda po podaní žaloby) už zaplatená.Žalovaný v konaní síce tvrdil, že žalobcovi zaplatil z ním uznanej sumy ešte splátku vo výške 5 000,- eura
dňa 17. 04. 2014, avšak nepredložil súdu žiaden dôkaz v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p., ktorý by súdu
preukázal zaplatenie uvedenej sumy žalovaným žalobcovi, takže súd obranu žalovaného v uvedenej

časti bez predloženie relevantného dôkazu o ňom považoval za neodôvodnenú.
Žalovaný žiadal v odpore proti platobnému rozkazu ako dôkaz vypočuť bývalého zamestnanca
žalovaného p. Zuzanu Bílkovú, pričom však súd prvej inštancie tento navrhnutý dôkaz žalovaným
nevykonal vzhľadom k tomu, že považoval skutkový stav, preukázaný z predložených listinných dôkazov
za dostatočný vzhľadom k rozhodnutiu súdu vo veci samej.

Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny vo výške 20 188,-
eura titulom jej uznania žalovaným a v časti nároku na zaplatenie 10 000,- eura súd prvej inštancie
žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodný, nakoľko žalovaný uvedenú sumu žalobcovi dňa 26. 02. 2014
už zaplatil.
Nakoľko strany sporu nemali úrok z omeškania pre prípad omeškania žalovaného s platením jeho
peňažného dlhu dohodnutý, žalobcovi omeškaním žalovaného s platením súdom priznanej sumy vznikol

nárok na úroky z omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, platného v čase uzavretia
zmlúv o dielo zo dňa 29. 04. 2010 a 12. 05. 2010 s odkazom na ust. ust. § 768f a § 768k ods. 2 a 3
Obchodného zákonníka. Výšku úrokov z omeškania súd prvej inštancie stanovil s odvolaním sa na ust.
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3
a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka,pričomzákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnákprvémudňuomeškania
žalovaného s plnením peňažného dlhu (deň omeškania žalovaného bol 01. 01. 2011, čo bol deň
nasledujúci po dni splatnosti predmetných faktúr) bola 1 % a žalobcovi patrili úroky z omeškania zvýšené
o 8 percentuálnych bodov, takže žalobcovi patrili úroky z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov
vyššie ako je uvedená základná úroková sadzba, teda 9 % ročne. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi

právo na úroky z omeškania z priznaných súm až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným
žalobcovi.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie z dôvodu
podľa v tom čase účinného ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) O.s.p. K odôvodneniu súdu prvej inštancie,

že z jeho strany nebol preložený dôkaz o zaplatení sumy 5 000,- eura uviedol, že vo svojom podaní zo
dňa 08. 09. 2015 navrhol ako dôkaz potvrdenie banky o vložení sumu 5 000,- eura na účet žalobcu a
kópiu tohto listinného dôkazu pripojil k podaniu. Poukázal na to, že pokiaľ súd prvej inštancie považoval
túto kópiu za nedostatočný dôkaz, mal vyzvať žalovaného k predloženiu originálu, prípadne mal vykonať
iné ním navrhnuté dôkazy, a to výsluch predsedu predstavenstva žalovaného a jeho zamestnankyne,

p. U. D.. Žalovaný zastával názor, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd nevykonal
dôkazy navrhnuté žalovaným a tak dostatočne nezistil skutkový stav veci a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré viedli k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci
samej. K uvedenému žalovaný ako prílohu k odvolaniu pripojil kópiu zo dňa 08. 09. 2015 vrátane
potvrdenia o vložení sumy 5 000,- eura na účet žalobcu. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že sa ako

žalovaný nedostavil na pojednávanie napriek riadnemu doručeniu predvolania uviedol, že predvolanie
mu doručené nebolo. a preto sa nemohol zúčastniť pojednávania dňa 11. 11. 2015, čím bol ukrátený na
svojich procesných právach. Ďalej žalovaný poukázal na svoje podanie zo dňa 26. 11. 2015, v ktorom
namietal, že predvolanie na pojednávanie konané dňa 25. 11. 2015 bolo doručené na adresu jeho sídla
dňa 16. 11. 2015, teda menej ako 10 dní pred konaním pojednávania a do rúk predsedu predstavenstva

sa dostalo až neskôr. Žalovaný však súd informoval o inej doručovacej adrese a oznámil súdu tiež e-
mailový kontakt. Podľa žalovaného súdu muselo byť zrejmé, že oneskorené doručenie predvolania mu
znemožní účasť na pojednávaní, ale napriek tomu na ňom vyhlásil rozsudok vo veci samej. Z uvedených
dôvodov žalovaný namietal v odvolaní procesné vady konania, ktoré viedli k nemožnosti uplatnenia jeho
procesných práv, a preto navrhol, aby odvolací súd vydal uznesenie, ktorým napadnutý rozsudok zruší

a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vydal dňa 26. 08. 2016 uznesenie č.k. 3Cob/25/2016-133,
ktorým napadnutý rozsudok prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto
zrušujúcom uznesení uviedol odvolací súd, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a

nevykonal dostatočné dokazovanie. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietol oprávnenosť
pohľadávky žalobcu a uviedol i s predložením listinného dôkazu, že žalobcovi zaplatil 10 000,- eura, čo
i súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zohľadnil zamietnutím žaloby v uvedenej časti. Nezaoberal
sa však podaním žalovaného zo dňa 08. 09. 2015 (č. l. 64 spisu), v ktorom uviedol, že okrem sumy10 000,- eura zaplatil žalobcovi dňa 17. 04. 2014 ďalších 5 000,- eura. K tejto skutočnosti sa žalobca
prítomný na pojednávaní 11. 11. 2015 vôbec nevyjadril a súd ho ani na vyjadrenie nevyzval. Okrem
toho súd prvej inštancie uviedol, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez uvedenia akými

dôkazmi a toto dokazovanie nevykonal zákonom predpísaným spôsobom - ich čítaním. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi žalovaného, že vo veci bol nedostatočne zistený skutkový
stav. Nemohol však prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že mu postupom súdu prvej inštancie bola odňatá
možnosť konať pred súdom z dôvodu nedoručenia predvolania na pojednávanie, pretože na prvé
pojednávanie svoju neúčasť ospravedlnil, na pojednávanie určené na termín 11. 11. 2015 prevzal

predvolanie dňa 01. 10. 2015 (č. l. 82 spisu) a na pojednávanie určené na termín 25. 11. 2015, na ktorom
súd len vyhlásil napadnutý rozsudok prevzal predvolanie dňa 16. 11. 2015 (č. l. 90 spisu).

11. Podľa ust. § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.

12. Podľa ust. § 391 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd
prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

13. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny názor, že súd prvej inštancie:
- uviedol, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez uvedenia akými dôkazmi a toto
dokazovanie nevykonal zákonom predpísaným spôsobom - ich čítaním - uvedený právny názor
odvolacieho súdu JE VO VÝSLOVNOM ROZPORE so znením zápisnice o pojednávaní, konanom
dňa 11. 11. 2015, kde súd prvej inštancie VYKONAL DOKAZOVANIE LISTINNÝMI DÔKAZMI podľa v

tom čase účinného ust. § 129 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého „dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda
senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to
neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie“. Ako zo znenia uvedenej zápisnice vyplýva, súd prvej
inštancie v rozpore s nesprávnym záverom odvolacieho súdu VYKONAL DOKAZOVANIE LISTINNÝMI
DÔKAZMI ICH ČÍTANÍM, takže uvedený dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

bol nezmyselný a nebol daný. Navyše v treťom odseku strany 2 napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie výslovne uviedol, že vykonal dokazovanie .....a to aj konkrétnymi listinnými dôkazmi...., z čoho
je zrejmé, že súd prvej inštancie uviedol, akými dôkazmi vykonal dokazovanie, a
- nezaoberal sa podaním žalovaného zo dňa 08. 09. 2015 (č. l. 64 spisu), v ktorom uviedol,
že okrem sumy 10 000,- eura zaplatil žalobcovi dňa 17. 04. 2014 ďalších 5 000,- eura - uvedený

právny názor odvolacieho súdu JE VO VÝSLOVNOM ROZPORE so znením druhého odseku strany
8 napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom bolo výslovne uvedené, že „žalovaný v konaní
síce tvrdil, že žalobcovi zaplatil z ním uznanej sumy ešte splátku vo výške 5 000,- eura dňa 17. 04.
2014, avšak nepredložil súdu žiaden dôkaz v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p., ktorý by súdu preukázal
zaplatenieuvedenejsumyžalovanýmžalobcovi,takžesúdprvejinštancieobranužalovanéhovuvedenej

časti bez predloženie relevantného dôkazu o ňom považoval za neodôvodnenú“, z čoho je zrejmé, že
súd prvej inštancie SA ZAOBERAL podaním žalovaného zo dňa 08. 09. 2015 (č. l. 64 spisu), v ktorom
uvádzal, že okrem sumy 10 000,- eura zaplatil žalobcovi dňa 17. 04. 2014 ďalších 5 000,- eura, ibaže toto
tvrdenie považoval za neodôvodnené z dôvodov tam uvedených. Navyše žalovaný k svojmu podaniu zo
dňa 08. 09. 2015 (č. l. 64 spisu) nepripojil žiadny listinný dôkaz (v rozpore s jeho tvrdením), preukazujúci

zaplatenie uvedenej sumy žalobcovi.

14. Napriek vyššie uvedenému nezákonnému zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom
súd prvej inštancie v rámci ust. § 391 ods. 3 C.s.p. hodnotil ako dôkaz kópiu peňažného príkazu
žalovaného, ktorý žalovaný pripojil k odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie, pričom tento dôkaz

vyhodnotil tak, že okrem sumy 10 000,- eura zaplatil žalovaný žalobcovi po vydaní platobného rozkazu
aj sumu 5 000,- eura, čo výslovne potvrdil štatutárny zástupca na pojednávaní súdu dňa 01. 02. 2017.

15. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie okrem kópie peňažného príkazu žalovaného,
ktorý žalovaný pripojil k odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie, nevykonával žiadne ďalšie

dokazovanie, pričom dospel z rovnakých dôvodov na základe riadne vykonaných listinných dôkazov ich
čítanímazapoužitiarovnakýchhmotnoprávnychustanoveníkrovnakémurozhodnutiu,modifikovanému
o zaplatenie sumy 5 000,- eura z pôvodne priznanej istiny žalobcovi, takže súd prvej inštancie priznal
žalobcovi nárok na zaplatenie istiny vo výške 15 188,- eura titulom jej uznania žalovaným a v častinároku na zaplatenie 15 000,- eura súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko
žalovaný uvedenú sumu žalobcovi dňa 26. 02. 2014 už zaplatil.

16. Žalovaný sa na pojednávanie, konané dňa 01. 02. 2017 nedostavil, i keď doručenie predvolania
mal vykázané riadne a včas uložením na pošte v zmysle ust. § 106 ods. 1 písm. a/ a § 111 ods. 3
C.s.p. Súd preto pojednával v jeho neprítomnosti podľa ust. § 183 C.s.p., pretože svoju neúčasť
neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami.

17. Nakoľko žalobca nemal na pojednávaní konanom dňa 01. 02. 2017 ďalšie návrhy na dokazovanie,
pričom súd prvej inštancie už nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, podľa ust. § 182
C.s.p. mu umožnil predniesť záverečné vyjadrenie, čo žalobca nevyužil a následne uznesením vyhlásil
dokazovanie za skončené a podľa ust. § 219 ods. 2 druhej vety C.s.p. odročil pojednávanie za účelom
vyhlásenia rozsudku na deň 08. 02. 2017.

18. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

19. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

20. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

21. Podľa ust. § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

22. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku,

pričom rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, pretože pomer úspechu
a neúspechu oboch zmluvných strán je takmer identický, nakoľko súd vo vyhovujúcej časti 15 188,-
eura priznal žalobcovi úspech v konaní a v zamietacej časti 15 000,- eura priznal žalovanému úspech
v konaní, takže pomer úspechu a neúspechu v konaní bol pre obe zmluvné strany takmer rovnaký.
Na základe uvedeného nebude už súd o výške trov konania rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods.
2 Civilného sporového poriadku, pretože nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu súd
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa

doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení sust.
§ 362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (ust. § 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (ust. § 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.